Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15CoP-231-2025.pdf
PDF · 164.75 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoP/231/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, so sídlom Štefánikova trieda 88, Nitra, dieťa rodičov: matka C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, zastúpená: AK Zuzana Gáliková, s.r.o., so sídlom Farská 33, Nitra, IČO: 55 534 619 a otec B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, zastúpený: JUDr. Zuzana Jóžová Borecká, advokátka, so sídlom Sládkovičova 7, Nitra, IČO: 46 334 858 o návrhu matky na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26.09.2025, č. k. 26P/59/2025-141, jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. potvrdzuje.
Vo výrokoch II., III., IV. a závislom výroku V. o trovách konania sa zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zveril maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok (výrok I.), zaviazal otca prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 300 eur mesačne od 12.05.2025, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky (výrok II.), uložil otcovi povinnosť zaplatiť zročné výživné za obdobie od 12.05.2025 o 30.09.2025 vo výške 1 393,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), oprávnil otca stretávať sa s maloletou každý párny kalendárny týždeň od piatka od 16:00 hod. do nedele 16:00 hod. s tým, že otec si maloletú prevezme v mieste bydliska matky a na tom istom mieste ju včas a riadne odovzdá a každý nepárny kalendárny týždeň v utorok a vo štvrtok od 15:30 hod. do 18:30 hod. s tým, že otec si maloletú prevezme v školskom zariadení a v prípade, že sa nebude nachádzať v školskom zariadení tak v mieste bydliska matky a na tom istom mieste ju matke riadne a včas odovzdá (výrok IV.) a napokon deklaroval, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 24 ods. 4, § 62 ods. 2, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o rodine“), § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej „C.m.p.“), konštatujúc, že návrh matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej bol podaný dôvodne. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že rodičia a maloletá žijú v spoločnej domácnosti, avšak rodičia spoločne už nežijú ako partneri a spoločne už nezabezpečujú starostlivosť o maloletú, spoločne nehospodária a nepodieľajú sa na chode domácnosti, pričom matka je pripravená odsťahovať sa po pridelení sociálneho nájomného bytu. Mal za to, že stav pomerov rodičov vo vzťahu k maloletej odôvodňuje jej zverenie
do osobnej starostlivosti matke, čo odôvodnil tým, že matka zabezpečuje starostlivosť o maloletú v prevažnom rozsahu, keďže otec pracuje na dvanásťhodinové zmeny. Matka zabezpečuje dochádzku do školy, varenie, desiaty, prípravu do školy. Otec v prípade súčasného stavu počas svojho pracovného voľna nerealizoval samostatne starostlivosť o maloletú v základných veciach, akými sú zabezpečovanie stravovania maloletej, prípravy do školy a podobne. Konštatoval, že starostlivosť o maloletú bude zabezpečovať matka aj v najbližších mesiacoch, kedy sa otec zúčastní, mimo bydliska, výcviku v rámci prípravy na nové povolanie vojaka. Poukázal na skutočnosť, že otec nebol úprimný, keďže s matkou neprebral svoj zámer o zmene práce a s tým súvisiace predstavy o starostlivosti o maloletú, napriek tomu, že o nej začal uvažovať ešte v letných mesiacoch. Konštatoval, že dve otcom navrhované úpravy zverenia v rámci rozhodnutia neodrážajú skutočný stav pomerov, rozhodnutie súdu má reflektovať aktuálne pomery v starostlivosti. Zo zisťovania názoru maloletej vyplynulo, že má rada oboch rodičov, chce byť s nimi, po oddelení domácností chce byť aj s otcom. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že matka nebráni otcovi v stretávaní a na podieľaní sa na starostlivosti cez víkendy aj cez týždeň. Dospel k záveru, že keďže maloletá nezažila starostlivosť rodičov za oddeleného bývania, sama si nevie predstaviť, či by jej striedavá osobná starostlivosť vyhovovala, maloletá sa snaží vstupovať do konfliktu rodičov a urovnať ich, v záujme získania emočnej pohody. Zdôraznil, že právo rodičov na zachovanie rovnocenného a rovnoprávneho kontaktu s dieťaťom automaticky neznamená rovnaké rozdelenie starostlivosti o dieťa. Mal za to, že maloletá musí pochopiť, že nasledujúce obdobie otec nebude prítomný (neoboznámil maloletú s nástupom na výcvik vojaka) a následne by mala pochopiť, že od januára 2026 (po ukončení výcviku otca) bude v striedavej starostlivosti rodičov, čo sú podľa súdu prvej inštancie pre maloletú v jej veku výrazné zmeny a záťaž. Uzavrel, že do budúcna prichádza do úvahy striedavá osobná starostlivosť za predpokladu, že to bude najlepšie zabezpečovať potreby maloletej. Súd prvej inštancie podľa návrhu matky upravil stretávanie otca s maloletou pre prípad, že dôjde v najbližšom období k odsťahovaniu matky s tým, že je to základný rámec úpravy stretávania, pričom matka v záujme potrieb maloletej a otca vytvorí priestor pre širšiu starostlivosť otca.
3. Vo vzťahu k námietkam otca ohľadom porušenia práv na právne zastúpenie konštatoval, že tieto neboli obmedzené. Poznamenal, že otec mal právneho zástupcu F. G., radil sa s ním, do spisu otec posielal doklady požadované súdom, vyjadrenia, po celý čas bol oboznámený s celým obsahom spisu, sám otec bol prítomný na stretnutiach rodičov pred súdom, bol účastný na referáte poradensko-psychologických služieb, bol oboznámený o pohovore s maloletou, všetko sa dialo za jeho priamej účasti, ktorú reguloval. Žiadosť o ospravedlnenie otca a odročenie pojednávania dva dni pred jeho konaním z dôvodu, že nemal čas si zvoliť iného advokáta, súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú. Konštatoval, že otec na pojednávanie prišiel aj s novou právnou zástupkyňou, ktorú splnomocnil dňa 25.09.2025, jeho právna zástupkyňa zaslala v rovnaký deň vyjadrenie do spisu, nežiadala odročiť pojednávanie kvôli príprave na pojednávanie. Konštatoval, že splnomocnenie na zastupovanie bolo účinné medzi otcom a jeho pôvodným zástupcom, voči súdu účinné nebolo, nakoľko mu nebolo predložené, čo neznamená, že práva otca boli poškodené. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku zaujatosti otca, ktorá spočívala v spôsobe vyjadrovania súdu, postupu súdu, vedenia výsluchu, otázok, vyjadrení o konaní, a tým ju ani nepredložil nadriadenému súdu, pretože spočívala v procesnom postupe súdu, kedy sa na námietku neprihliada.
4. Vo vzťahu k vyživovacej povinnosti považoval za dôvodné, z hľadiska pomerov na strane maloletej a rodičov, aby otec na výživu maloletej prispieval výživným 300 eur mesačne, od podania návrhu matky. Konštatoval, že maloletá má 7 rokov, má bežné potreby a výdavky zodpovedajúce jej veku a návšteve 2. ročníka základnej školy. Odôvodnené mesačné základné potreby maloletej ustálil vo výške približne 250 eur mesačne (stravné v škole 8 eur, školská družina 10 eur, krúžok v škole 3 eurá, strava mimo školy približne 150 eur, oblečenie a obuv 50 eur, zubné ošetrenia 22 eur (250 eur ročne), platba životnej poistky 21 eur). Uviedol, že ďalšie výdavky maloletej súvisia s nákupom liekov, vitamínov, hygienických potrieb, drogérie, rozvojom a socializáciou maloletej. Mal preukázané, že matka dosahuje mesačný príjem vo výške 630 eur netto, otec 1 800 eur netto. Rodičia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v podiele 1/2, pričom na nehnuteľnosti viazne záložné právo v prospech banky. Otec spláca úvery a hypotéku na bývanie a po odpočítaní výživného spolu v sume 300 eur z príjmu mu zostane minimálne suma 1 400 eur (bez daňového bonusu) na úhradu výdavkov na bývanie - hypotéku, úver, leasing spolu v sume 795 eur mesačne. Matka platí výdavky spojené s energiami spolu vo výške 180 eur mesačne, následne musí zo sumy 450 eur mesačne zabezpečiť a plniť svoju časť vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletej. Matka bude mať po zaplatení výživného otcom k dispozícii 930 eur, pričom otcovi na uhrádzanie jeho potrieb a úveru po zaplatení výživného zostane približne 1 400 – 1 500 eur. Konštatoval, že z takto
zistených majetkových a príjmových pomerov otca je suma výživného vo výške 300 eur na maloletú primeraná schopnostiam a možnostiam otca a taktiež potrebám maloletej, ktoré môžu byť uspokojované aj nad rámec základných, nevyhnutných životných potrieb. Dodal, že navyše má otec zrejme sezónne príjmy z ponuky služieb kosenia a ďalšie platby došlé na jeho účet od fyzických osôb, ktoré neboli konkrétne pomenované, čo potvrdzujú výpisy z účtu otca za rok 2025. Výdavok otca označený ako splátka zariadení vo výške 107 eur mesačne a výdavok za smart hodinky označil za nadštandard, ktorý nemá prednosť pred platením výživného. Argument otca, že on a jeho matka zabezpečujú prevažnú časť oblečenia, prevažne z druhej ruky, nezohľadnil ako plnenie vyživovacej povinnosti, toto označil za benefit, ktorý nenahrádza povinnosť rodičov a neznamená, že maloletá bude do budúcna nosiť ošatenie z druhej ruky, resp. nakupovať oblečenie len v jednom obchodnom reťazci. Výživné určil po zohľadnení skutočnosti, že otec hradí školskú družinu, a že od januára 2026 bude mať v súvislosti so zmenou povolania nižší príjem, a to vo výške približne 1 400 eur mesačne.
5. Vyživovaciu povinnosť otca na maloletú určil od podania návrhu matky, pretože rodičia spoločne neuhrádzajú potreby maloletej, matka aj otec zabezpečujú stravovanie, výdavky na každodenný život, bývanie, oddelene. Vzhľadom na to, že určil vyživovaciu povinnosť otca od podania návrhu (12.05.2025), vznikla otcovi ku dňu vyhlásenia rozsudku (26.09.2025) povinnosť zaplatiť za dané obdobie zročné výživné v sume 1 393,60 eur. Konštatoval, že suma zročného výživného pozostáva z alikvotnej časti výživného za mesiac máj 2025 vo výške 193,60 eur (300/31= 9,68 eur deň x 20 dní) a zo sumy 1 200 eur za zvyšné štyri mesiace (jún, júl, august, september).
6. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.
7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec navrhujúc, aby odvolací súd rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti tak, aby konajúca sudkyňa Okresného súdu Nitra, Mgr. Eva Dobríková, bola vylúčená z prejednávania veci, a aby odvolací súd rozhodol vo veci tak, že maloletú zverí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, že otec je oprávnený a povinný zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú od pondelka nepárneho týždňa od 16:00 hod., do pondelka párneho týždňa do 16:00 hod., matka je oprávnená a povinná zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú od pondelka párneho týždňa od 16:00 hod., do pondelka nepárneho týždňa do 16:00 hod., pričom preberanie a odovzdávanie dieťaťa pri striedavej osobnej starostlivosti sa bude uskutočňovať v školskom zariadení, ktoré maloleté dieťa navštevuje. V prípade voľna, sviatkov, školských prázdnin alebo počas choroby či inej neprítomnosti dieťaťa v školskom zariadení, sa preberanie a odovzdávanie uskutoční v mieste bydliska toho rodiča, u ktorého sa maloleté dieťa nachádza, s osobitnou úpravou počas prázdnin. Navrhol, aby ho odvolací súd zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletej počas striedavej osobnej starostlivosti mesačne sumou 100 eur, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, pričom neurčí zročné výživné. Ďalej navrhol, aby oprávnil oboch rodičov maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok a uložil obom rodičom povinnosť maloleté dieťa na prevzatie druhým rodičom riadne pripraviť a poskytnúť druhému rodičovi potrebné informácie na zabezpečenie riadnej starostlivosti a výchovy maloleté. Vo vzťahu k náhrade trov konania navrhol, aby ju odvolací súd nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Alternatívne otec navrhol, aby odvolací súd, po rozhodnutí o vznesenej námietke zaujatosti, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní namietal porušenie práva na nestranného a nezávislého sudcu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 EDĽP) dôvodiac tým, že konajúca sudkyňa, bez zisťovania názoru maloletej na túto formu starostlivosti, alebo vykonania dokazovania na vhodnosť tejto formy starostlivosti, vyjadrila názor, že striedavá osobná starostlivosť vo všeobecnosti nie je pre deti dobrá a vyslovila, že súd neočakáva, že rodičia sa majú k sebe chovať pred dieťaťom slušne. Otec v tejto súvislosti poukázal na záznam z pojednávania zo dňa 26.09.2025, podľa ktorého konajúca sudkyňa svojimi vyjadreniami negatívnych názorov na striedavú osobnú starostlivosť, zaujato prejudikovala rozhodnutie, týmto konaním zároveň poprela princíp multidisciplinárnych tímov v poručenskej agende, kde medzi základné piliere nového prístupu riešenia konfliktov patria najmä motivácia a podpora rodičov nastaviť slušnú, nekonfrontačnú a spolupracujúcu komunikáciu, zameranú výlučne na potreby maloletého dieťaťa a deeskalovať rodičovský konflikt. Konštatoval, že jeho právna zástupkyňa vzniesla námietku zaujatosti vzhľadom k tomu, ako sa konajúca sudkyňa vyjadrila k striedavej starostlivosti rodičov vopred, pred vykonaním riadneho dokazovania (záznam z pojednávania 1:55:00 až 2:02:32). Konajúca sudkyňa sa vyjadrila, že to bol len právny názor (záznam z pojednávania 2:03:23), pričom právna zástupkyňa otca opakovane upresnila, že námietka nie je vznesená proti procesnému postupu, ale z dôvodu zaujatosti konajúcej sudkyne vzhľadom na jej pomer k sporu. Zdôraznil, že v čase 2:09:33
záznamu z pojednávania, konajúca sudkyňa diktuje do zápisnice, že právna zástupkyňa otca vzniesla námietku zaujatosti, napriek tomu v zápisnici námietka absentuje a je až v záverečnom návrhu, ktorý diktovala právna zástupkyňa otca priamo do zápisnice. Vzhľadom ku skutočnosti, že konajúca sudkyňa o námietke nerozhodla a nezapísala ju do zápisnice, námietku zaujatosti predložil aj v písomnej forme, s riadnym odôvodnením, o ktorej nebolo rozhodnuté. V odvolaní poukázal na rozhodovaciu činnosť ESĽP (Piersack proti Belgicku, Hauschildt proti Dánsku, Delcourt proti Belgicku), ÚS SR (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03), NS SR (uznesenie z 19. júla 2010 sp. zn. 1Nc/17/2010), týkajúcu sa nestrannosti sudcu a jeho vylúčenia z prejednávania veci.
8. Otec v odvolaní ďalej namietal porušenie práva na právnu pomoc a právo na rovnosť zbraní (rovnosť účastníkov konania). Argumentoval, že dňa 23.09.2025 doručil súdu prvej inštancie žiadosť o odročenie pojednávania, naplánovaného na deň 26.09.2025 s riadnym odôvodnením, že si dňa 28.07.2025 zvolil právne zastúpenie advokáta, avšak dňa 22.09.2025 zistil, že advokát splnomocnenie na konanie v tejto veci ani nezaslal súdu, teda nemal ani prístup k elektronickému spisu a ani ho neinformoval o písomnostiach, ktoré sa v spise nachádzajú, teda otec ani nebol dostatočne a včas oboznámený s procesnou situáciou, čím došlo z jeho strany k strate dôvery voči nemu, dňa 23.09.2025 bol nútený odvolať plnomocenstvo a dohodou ukončiť poskytovanie právnych služieb. Pre krátkosť času si na nariadené pojednávanie nebol schopný zabezpečiť iné právne zastúpenie tak, aby sa jeho nový advokát dôkladne oboznámil so skutkovým a právnym stavom a požiadal o odročenie pojednávania na iný termín. Dňa 25.09.2025 bol oboznámený s tým, že pojednávanie nebude odročené, v dôsledku čoho bol nútený kontaktovať advokátku, ktorá prevzala právne zastúpenie dňa 25.09.2025, avšak nebol priestor na zabezpečenie všetkých dôkazov, ktoré právna zástupkyňa považovala za podstatné vo veci vykonať. Rozporoval tvrdenie súdu prvej inštancie z odôvodnenia rozhodnutia, že jeho právna zástupkyňa nežiadala odročiť pojednávanie. Uviedol, že porušenie práva na právnu pomoc namietal ešte v podaní zo dňa 25.09.2025. Na pojednávaní konajúca sudkyňa uviedla, že otec nebol právne zastúpený, ale na všetkých úkonoch bol sám, bez právneho zástupcu a sám aj reagoval. V odôvodnení rozhodnutia je však uvedené, že otec mal právneho zástupcu. Skutočnosť, že právne zastúpenie nenadobudlo účinnosť voči súdu, konajúca sudkyňa ponechala výlučne na ťarchu účastníka konania. Na pojednávaní opakovane žiadal odročenie pojednávania za účelom vykonanie riadneho dokazovania, konajúca sudkyňa napriek tomu, že na začiatku pojednávania vyslovila, že na predmetnom pojednávaní nerozhodne, následne opakovane odmietla návrh jeho právnej zástupkyne na odročenie pojednávania. Porušovanie práva na rovnosť účastníkov konania a zaujatosť vo veci otec vzhliadol aj v tom, že konajúca sudkyňa vstupovala a prerušovala prednesy právnej zástupkyne otca, ako aj jeho prednes a výsluch, vstúpila a prerušila jeho právnu zástupkyňu aj pri záverečnej reči. Taktiež namietal, že prvoinštančný súd nesprávne protokoloval do zápisnice a tieto vady neopravil ani na základe žiadosti o opravu zápisnice, pričom tieto nesprávne protokolácie sú spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníka konania, keďže súd prvej inštancie nepravdivo zapísal tvrdenia z výsluchu otca (na strane 4., 5. riadok), v ktorom sa uvádza, že otec uviedol, že platí hypotéku 320 eur na svoj podiel nehnuteľnosti, čo nie je pravda a otec toto netvrdil. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie o jeho písomnom protinávrhu zo dňa 25.09.2025 nerozhodol a nepoňal ho ani do odôvodnenia rozhodnutia, čím napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p.
9. Súd prvej inštancie podľa otca taktiež nepodrobil prieskumu najlepší záujem maloletého dieťaťa, maloletú odmietol informovať o návrhu na striedavú osobnú starostlivosť, rovnako odmietol dať na to priestor rodičom, či kolíznemu opatrovníkovi. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol svoje vlastné úvahy o tom, že maloletá ešte nežila v oddelených domácnostiach a nevie si predstaviť striedavú starostlivosť, avšak bez toho, aby názor maloletej k uvedenému zisťoval. Úvahy súdu prvej inštancie sú v rozpore s vyjadreniami maloletej, ktorá sa na pohovore s kolíznym opatrovníkom na otázku, ako by si to predstavovala, ako by sa jej najlepšie žilo v prípade, že každý z rodičov by mal svoju domácnosť povedala, že by chcela byť viac aj s otcom. S poukazom na § 98 ods.1 C.s.p. uviedol, že názor maloletej nebol zisťovaný zákonným spôsobom, keďže maloleté dieťa je rovnocennou stranou konania, ako ktorýkoľvek iný účastník konania. Porušením ustanovenia § 98 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie podľa otca zaťažil konanie vadou, v dôsledku ktorej boli ďalší účastníci konania vylúčení z akejkoľvek možnosti vyjadriť sa k tomuto dôkazu a oboznámiť sa so skutočným priebehom jeho vykonávania. Z listinných dôkazov, najmä záznamov zo stretnutí rodičov a záverečnej správy zo psychologickej spolupráce vyplynulo, že sa snažil o spoločnú starostlivosť o maloletú a obaja rodičia sa na spoločnej starostlivosti o maloletú zhodli, avšak matka bez relevantného dôvodu túto formu úpravy starostlivosti odmietla. Zo správy kolízneho opatrovníka z pohovoru s maloletou zo dňa 23.05.2025 vyplynulo, že
maloletá je naviazaná na oboch rodičov a kolízny opatrovník odporúča maloletú buď zveriť matke s rozšíreným stykom otca alebo striedavú osobnú starostlivosť. Otec poukázal na to, že mal v zamestnaní nepravidelnú pracovnú dobu, bolo náročné striedavú osobnú starostlivosť nastaviť a z tohto dôvodu sa rozhodol zmeniť zamestnanie tak, aby mal pravidelnú pracovnú dobu a mohol sa o maloletú riadne postarať. Rozporoval záver súdu prvej inštancie, že vedel vopred, že sa mu podarí zmeniť zamestnanie, pretože výnimku na to, aby mohol ísť do štátnej služby ako profesionálny vojak, dostal len krátko pred pojednávaním. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vyhodnotil jeho snahu o zmenu zamestnania v jeho neprospech, ako aj z dôvodov tlaku matky na majetkové vyporiadanie, ktoré nemohol riešiť počas výcviku, výcvik ukončil a zo štátnej služby bol prepustený. Uviedol, že matka mu pred pojednávaním navrhla, že by súhlasila so spoločnou starostlivosťou o maloletú, avšak iba za podmienky, že otec jej bude platiť výživné aj počas spoločnej starostlivosti vo výške 320 eur, čo však nebolo možné od neho spravodlivo požadovať. Uvedené preukazuje, že matka odmieta spoločné formy starostlivosti výlučne z dôvodu, aby jej platil výživné. Prvoinštančný súd odmietol odročiť pojednávanie aj napriek jeho tvrdeniu, že za 3 mesiace budú pomery úplne zmenené a nie je vhodné, ani účelné, aby o 3 mesiace začalo nové súdne konanie. Súd prvej inštancie argumentoval, že musí rozhodovať podľa stavu aký je teraz, avšak tento stav nemal ničím preukázaný a vychádzal len z úvah účastníkov konania. Konštatoval, že prvoinštančný súd mu uložil povinnosť platiť zročné výživné, a to napriek preukázanej skutočnosti, že rodičia spolu žili a doteraz žijú v spoločnej domácnosti a otec sa o maloletú staral a stará rovným dielom, teda vyživovaciu povinnosť plnil jednak osobnou starostlivosťou a jednak platbami na chod domácnosti, a priamymi platbami na potreby a náklady maloletej. Obaja rodičia potvrdili, že otec do pojednávania maloletej zabezpečoval stravu vo výške 100 až 180 eur mesačne, zabezpečoval aj ošatenie, náklady na družinu, že sa podieľal na platbách za zubára 120 eur, že ju nosí a pre ňu chodí 2 až 3x do týždňa do školy a zo školy, že ju bráva na výlety a záujmové aktivity, platil ZRPŠ, náklady na zošity vo výške 50 eur, kúpil jej topánky a tiež platil poistku. Súd prvej inštancie odignoroval jeho námietky, že matka žiadne výdavky na maloletú nevydokladovala, pričom súd nemôže vychádzať len z tvrdení matky. Poznamenal, že metodika pre určovanie výživného nezbavuje súd povinnosti skúmať odôvodnené výdavky na strane maloletého dieťaťa. Naviac nie je zrejmé, prečo všetky náklady na maloletú (250 eur) súd prvej inštancie uložil platiť iba jemu, keďže obaja rodičia sa majú podieľať na vyživovacej povinnosti podľa svojich možností a schopností. Aj po vyhodnotení, že mal v minulosti vyšší príjem ako matka, to nie je dôvodom na to, aby platil všetky náklady (aj navyše) sám a aby matka nemusela svoju vyživovaciu povinnosť plniť vôbec. V prílohe odvolania otec doložil Oznámenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodina Nitra zo dňa 27.1.2025 o jeho zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 20.10.2025.
10. Matka sa k odvolaniu otca písomne nevyjadrila.
11. Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne.
12. Otec v písomnom podaní zo dňa 07.11.2025 uviedol, že kolízny opatrovník sa nevyjadril k namietaným skutočnostiam, vyjadrenie kolízneho opatrovníka označil za čisto formálne, bez záujmu o zisťovanie skutočného stavu. Vo zvyšnej časti vyjadrenia zopakoval argumentáciu uvedenú v odvolaní a zároveň doložil špecifikáciu jeho nákladov na maloleté dieťa od 12.05.2025 – 31.10.2025, pokladničné bloky a výpisy z jeho účtu v 365 bank, a.s. za obdobie od 01.06.2025-31.08.2025.
13. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 65 a § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej „C.s.p.“) a dospel k nasledujúcim záverom.
14. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
15. Podľa § 2 ods. 2 C.m.p. na účely tohto zákona sa pojmy žalobca, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
16. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods. 1 C.m.p., § 380 ods. 2 C.s.p.).
17. Predmetné konanie bolo začaté po návrhu matky zo dňa 12.05.2025, ktorým sa domáhala zveriť maloletú A. do jej osobnej starostlivosti, otcovi uložiť povinnosť platiť na výživu maloletej sumou vo výške 320 eur mesačne a styk otca s maloletou ponechať na dohode rodičov. Otec vo vyjadrení k návrhu matky (č.l. 15 spisu) oznámil, že v záujme maloletej a zachovania jej doterajších návykov navrhuje spoločnú starostlivosť rodičov, pri ktorej je štandardom, že náklady dieťaťa znášajú obaja rodičia v pomernom podiele (každý v jednej polovici). Na stretnutí rodičov dňa 02.06.2025 otec uviedol, že striedavá osobná starostlivosť rodičov by dcéru poznačila, starostlivosť o dcéru by mala byť na dohode s matkou, výživné by malo byť riešené až po majetkovom vysporiadaní. Matka na stretnutí rodičov dňa 14.07.2025 trvala na svojom návrhu, otec uviedol, že medzi rodičmi dochádza ku konfliktom, striedavá osobná starostlivosť by pre maloletú nebola vhodná, a preto bude žiadať, aby súd maloletú A. zveril do jeho osobnej starostlivosti. V písomnom podaní zo dňa 25.09.2025 otec navrhol, aby súd maloletú A. zveril do 31.12.2025 matke, otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletej sumou 200 eur mesačne, aby maloletú po 01.01.2026 zveril do rovnomernej striedavej osobnej starostlivosti rodičov (z dôvodu, že od 01.01.2026 bude mať pravidelnú pracovnú dobu v štátnej službe), počas striedavej starostlivosti určil otcovi výživné vo výške 100 eur mesačne a napokon zveril oprávnenie zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom. Na tomto návrhu otec zotrval aj v priebehu pojednávania nariadeného súdom na deň 26.09.2025. Matka v priebehu pojednávania nariadeného na deň 26.09.2025 korigovala návrh v časti styku tak, že žiadala upraviť styk otca s maloletou každý párny kalendárny týždeň od piatka od 16:00 hod. do nedele 16:00 hod. s tým, že otec si maloletú prevezme v mieste bydliska matky a na tom istom mieste ju včas a riadne odovzdá a každý nepárny kalendárny týždeň v utorok a vo štvrtok od 15:30 hod. do 18:30 hod. s tým, že otec si maloletú prevezme v školskom zariadení a v prípade, že sa nebude nachádzať v školskom zariadení, tak v mieste bydliska matky a na tom istom mieste ju matke riadne a včas odovzdá. Pokiaľ ide o výživné, žiadala uložiť otcovi povinnosť platiť na výživu maloletého dieťaťa sumou 300 eur mesačne, a to od podania návrhu.
18. Ako prvoradou otázkou sa odvolací súd zaoberal posúdením a vyhodnotením odvolacej argumentácie otca, že súdne konanie predchádzajúce vyhláseniu napadnutého rozsudku je nezákonné ako celok, nakoľko bolo porušené právo otca na nestranného a nezávislého sudcu (čl. 6 ods. 1 EDĽP, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), kedy mala konajúca sudkyňa prejudikovať, že striedavá osobná starostlivosť nie je vo všeobecnosti pre deti dobrá (čo vyjadrila pred vykonaním dokazovania) a nerozhodla o námietke zaujatosti, podanej právnou zástupkyňou otca, že bolo porušené jeho právo na efektívnu právnu pomoc a na rovnosť zbraní tým, že ho súd dňa 25.09.2025 informoval o tom, že neodročí pojednávanie, napriek tomu, že otec dňa 23.09.2025, z dôvodu straty dôvery odvolal plnomocenstvo advokátovi Mgr. Martinovi Hurtajovi, že zákonná sudkyňa na námietky právnej zástupkyne otca na pojednávaní dňa 26.09.2025 reagovala tak, že na pojednávaní nerozhodne, opakovane odmietla návrh právnej zástupkyne otca na odročenie pojednávania, za účelom vykonania riadneho dokazovania a napokon, že vydané rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov arbitrárne, nepreskúmateľné a nepresvedčivé.
19.Podľa § 49 ods. 1, 3 C.s.p. je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.
20. Podľa § 52 ods. 1 C.s.p. strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti.
21. Podľa § 53 ods. 3 C.s.p. ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada, v tom prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
22. Účelom výnimky z povinnosti súdu predložiť vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu je zabezpečenie plynulosti konania. Ak sám sudca, voči ktorému bola námietka vznesená, vyhodnotí námietku tak, že táto spočíva v okolnostiach jeho postupu v prejednávanej veci, o námietke formálne nerozhoduje, nepredkladá ju a bez ďalšieho pokračuje v konaní. Strana (účastník konania) proti nepredloženiu veci nadriadenému súdu nemá možnosť podať opravný prostriedok, svoj nesúhlas s takýmto postupom môže uplatniť až v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej a až následne je možné skúmať, či namietaný sudca správne posúdil obsahovú stránku námietky zaujatosti.
23. Berúc do úvahy vyššie uvedené odvolací súd uvádza a zdôrazňuje, že meradlom pre posúdenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania. Zákon výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu (veci) boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanom spore. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu, vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétneho sporu sa prejavuje samotný výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samy osebe dôvodom zaujatosti sudcu. Obava (pocit) z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybnosti o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, ktoré však námietka zaujatosti otca, prednesená v priebehu pojednávania nariadeného súdom prvej inštancie na deň 26.09.2025, následne aj písomne odôvodnená v podaní zo dňa 29.09.2025 (po vyhlásení rozsudku) nepreukazovala. Vyjadrenie sa zákonnej sudkyne na začiatku označeného pojednávania , že forma striedavej osobnej starostlivosti rodičov nie je vo všeobecnosti pre deti dobrá (uvedené vyplýva zo zvukového záznamu z označeného pojednávania) totiž automaticky neznamená prejudikovanie rozhodnutia v tejto konkrétnej veci. Po oboznámení sa so zvukovým záznamom z pojednávania nariadeného súdom na deň 26.09.2025 odvolací súd dospel k záveru , že spôsob vedenia pojednávania zákonnou sudkyňou, v priebehu ktorého bola otcom namietaná konštatácia zákonnou sudkyňou bez náznaku konkrétneho spojenia s prejednávanou vecou vyslovená, spadá pod režim § 53 od.3 C.s.p., v ktorom prípade na ňu súd neprihliada a ani ju nepredkladá nadriadenému súdu.
24. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd aj argumentáciu otca o porušení jeho práva na efektívnu právnu pomoc a na rovnosť zbraní tým, že ho súd dňa 25.09.2025 informoval o tom, že neodročí pojednávanie, napriek tomu, že otec dňa 23.09.2025, z dôvodu straty dôvery odvolal plnomocenstvo advokátovi Mgr. Martinovi Hurtajovi. Z obsahu spisu vyplýva, že úpravou sudcu zo dňa 23.07.2025 bolo na prejednanie veci nariadené pojednávanie na deň 16.09.2025, ktoré predvolanie aj s výzvou na doloženie listinných dokladov otec prevzal dňa 28.07.2025. Po žiadosti právnej zástupkyne matky o odročenie pojednávania z dôvodu plánovanej dovolenky , bolo úpravou sudcu zo dňa 04.08.2025 pojednávanie nariadené na deň 16.09.2025 odročené na deň 26.09.2025, ktoré upovedomenie bolo otcovi riadne doručené dňa 04.08.2025. Otec dňa 23.08.2025 do spisu doložil listiny žiadané súdom. Písomným podaním doručeným súdu dňa 24.09.2025 otec požiadal o odročenie pojednávania dôvodiac tým, že ešte dňa 28.07.2025 zvolil právne zastúpenie Mg. Martinom Hurtajom, advokátom, dňa 22.09.2025 nahliadnutím do elektronického spisu zistil, že Mgr. Hurtaj splnomocnenie udelené mu na zastupovanie v konaní ani nezaslal súdu, neinformoval ho o písomnostiach, ktoré sa nachádzajú v spise, čím došlo z jeho strany k úplnej strate dôvery voči nemu a dňa 23.09.2025 bol nútený plnomocenstvo odvolať a dohodou ukončiť poskytovanie právnych služieb. Na základe uvedeného otec v žiadosti žiadal o odročenie pojednávania na iný termín, aby si mohol zabezpečiť právne zastúpenie iného advokáta , a aby sa advokát mohol na pojednávanie riadne pripraviť. Otcovi bolo súdom obratom oznámené, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania nebola akceptovaná a pojednávanie sa uskutoční. Otec dňa 25.09.2025 udelil plnomocenstvo na zastupovanie v predmetnom konaní JUDr. Zuzane Jóžovej Boreckej, advokátke so sídlom v Nitre, ktorá dňa 26.09.2026 doručila vyjadrenie a protinávrh na úpravu výkonu práv a povinností k maloletému dieťaťu a dňa 26.09.2026 sa dostavila na nariadené pojednávanie.
25. Podľa § 183 ods.1,4 C.s.p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
Ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania.
26. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom relevantným v zmysle § 183 ods.1 C.s.p. spravidla vtedy, ak strane bráni zúčastniť sa na pojednávaní taká okolnosť, ktorá je podstatná (z hľadiska možnosti uskutočniť pojednávanie), nepredvídateľná (v tom zmysle, že strana nemohla vedieť, že nastane) a ospravedlniteľná (strana urobila všetko pre to, aby sa súdom nariadené
pojednávanie mohlo uskutočniť v jej prítomnosti, z objektívnych dôvodov sa jej to ale nepodarilo). Posúdenie dôležitosti dôvodu na odročenie termínu pojednávania posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie termínu pojednávania (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, komentár k § 183).
27. V posudzovanej veci odvolací súd konštatuje udržateľnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý dôvody uvádzané otcom v žiadosti o odročenie pojednávania neposúdil za dôležité v zmysle § 183 ods.2 C.s.p.. Konštatuje, že otec sa v tomto prípade neriadil zásadou, že práva patria bdelým „vigilanlibus iura scripta sunt”, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, a to vo vzťahu k ním zvolenému právnemu zástupcovi. Konštatuje, že výber právneho zástupcu, ako aj trvanie na aktívnom a zodpovednom prístupe zvoleného právneho zástupcu a jeho kontroly, je výlučným právom účastníka. Otec mal v období po 28.07.2025 (t.j. od udelenia plnomocenstva na svoje zastupovanie v konaní Mgr.Hurtajovi) do 22.09.2025, kedy mal nahliadnutím do elektronického spisu zistiť, že Mgr. Hurtaj splnomocnenie udelené mu na zastupovanie v konaní ani nezaslal súdu, neinformoval ho o písomnostiach nachádzajúcich sa v spise, dostatočný časový priestor na to, aby si zaistil z radov advokátov iného právneho zástupcu. Je treba dodať, že otcovi bolo dňa 04.08.2025 doručené oznámenie súdu o odročení pojednávania zo dňa 16.09.2026 na termín 26.09.2025, ktorá skutočnosť mu mohla (a aj mala) bez ďalšieho indikovať riadne neplnenie si povinností ním ešte dňa 28.07.2025 zvoleného právneho zástupcu.
28. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
29. Podľa prvej vety § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.
30. Podľa § 62 ods. 1,2,4,5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
31. Podľa § 65 ods. 1 Zákona o rodine ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.
32. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
33. Podľa § 77 ods. 1 Zák. o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
34. Podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 35. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
36. K odvolacej argumentácii otca o arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že súčasťou práva na určitú kvalitu súdneho konania, je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, s odkazom na ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré Civilný sporový poriadok (s odkazom na ustanovenie § 2 ods. 1 C.m.p.) kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou podstatnou námietkou, resp. tvrdením účastníka konania nezaoberal. Ak tak súd nepostupuje, porušuje právo účastníka konania na spravodlivý proces garantovaný čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
37. Pri odvolacom prieskume výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie o zverení maloletej A. do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, odvolací súd zohľadňoval výsledky dokazovania vykonaného v záujme zistenia skutočného stavu veci v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, vrátane pohovoru s maloletým dieťaťom, vykonaného ustanoveným kolíznym opatrovníkom. Zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal, pričom zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti a to z dôvodu, že sa jedná o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. V posudzovanej veci dospel k záveru, že súdu prvej inštancie nemožno, vo vzťahu k prijatému záveru o zverení maloletej A. do osobnej starostlivosti matky (vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie) vyčítať žiadne pochybenia, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov v ňom nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, a ani, že odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti je nezodpovedajúce ust. § 220 ods.2 C.s.p. Zohľadňujúc skutočný stav veci zistený dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie a jeho vyhodnotením jednotlivo, ako aj vyhodnotením všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti so súčasným prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 C.s.p.), dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie o zverení maloletej A. do osobnej starostlivosti matky je vecne a právne správne. Konštatuje, že vykonaným dokazovaním zistené konkrétne okolnosti danej veci, kedy rodičia v
čase rozhodnutia súdu prvej inštancie žili v rodinnom dome v ich podielovom spoluvlastníctve a matka čakala na pridelenie nájomného bytu, resp. si aktívne hľadala prenájom inej bytovej nehnuteľnosti, kedy maloletá pri nepochybne vytvorenej hlbokej citovej väzbe k obom rodičom ťažko znášala samotný rozchod a vzájomný konflikt rodičov, týkajúci sa o.i. aj formy starostlivosti rodičov o ňu, kedy je plne akceptovateľná úvaha, že maloletá si vzhľadom na svoj vek a dovtedajší spôsob realizovanej starostlivosti rodičov nevie vôbec reálne predstaviť svoje samostatné fungovanie u matky a u otca, je rozhodnutie o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky v záujme maloletej a ani hypoteticky pre maloletú nepredstavuje žiadne riziko ohrozenia jej optimálneho psychického a fyzického vývinu. Rodičom dáva do pozornosti, že pre maloletú A. je rozpad spolužitia rodičov zásadnou zmenou a vzhľadom na jej vek je nutné jej poskytnúť primeraný časový priestor na navyknutie si na novú životnú situáciu, k čomu má okrem snahy a pochopenia práve zo strany rodičov prispieť aj rozhodnutie súdu, ktoré pri nezhode rodičov aktuálne v potrebnej miere stabilizuje pomery dieťaťa v otázke formy starostlivosti rodičov. Práve rodičia by si mali uvedomiť, že v záujme zdravého duševného vývoja dieťaťa je nutné v otázkach súvisiacich s výchovou maloletej dcéry nájsť aspoň základné obojstranne prijateľné východiská vzájomnej koexistencie. Zdôrazňuje im, že ich dcéra je vo veku, kedy ešte nedisponuje obrannými mechanizmami, ktoré jej umožňujú sa adaptovať vo vzťahoch a ktorá vzhľadom na svoj vek, potrebuje v prvom rade vyrastať v prostredí vzájomného rešpektu, neupierania práva na oboch rodičov a v prostredí, v ktorom obaja rodičia dokážu rešpektovať úlohu a postavenie druhého rodiča v živote dieťaťa. Odvolací súd dodáva, že súdom prijaté rozhodnutie neznamená nemennosť rozhodnutia súdu o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, ktoré je v budúcnosti, po zastabilizovaní pomerov dieťaťa (ktoré potrebuje nevyhnutný časový priestor na spracovanie rozchodu svojich rodičov, svoje upokojenie a zvyknutie si na pre neho novú situáciu) po návrhu jedného z rodičov (resp. aj bez návrhu) podľa § 26 Zákona o rodine a § 121 C.m.p. možné zmeniť.
38. Pokiaľ ide o časť výroku I. posudzovaného rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie zveril oprávnenie zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom zdôrazňuje, že rodičovské práva a povinnosti upravuje § 28 Zákona o rodine ako súhrn práv a povinností, ktoré patria rodičom vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu, vrátane práva a povinnosti dieťa vychovávať, spravovať jeho majetok a zastupovať ho (§ 31, § 32 Zákona o rodine). Len výnimočne môže nastať situácia, ktorou dôjde k prelomeniu zásady, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom súčasne, a to v prípade, ak jeden z rodičov nežije, nie je známy, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, bol mu pozastavený výkon rodičovských práv a povinností, alebo jeden z rodičov bol obmedzený vo výkone rodičovských práv a povinností. V takýchto prípadoch je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný len druhý rodič sám. Zohľadňujúc obsah spisu odvolací súd konštatuje, že hore uvedené skutočnosti stanovené zákonom v posudzovanom konaní zistené neboli, dôsledkom čoho je úvaha o vecnej a právnej správnosti rozhodnutia aj v tejto časti.
39.V nadväznosti na uvedené odvolací súd výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
40. K výroku IV. rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie upravil styk otca s maloletým dieťaťom (ktoré predstavuje východiskový základ pre rozhodnutie o určení výživného) treba uviesť, že úlohou súdov v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je rozhodnúť v otázkach týkajúcich sa pomerov rodičov k maloletým deťom na podklade individuálneho, konkrétneho skutočného stavu veci v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Ich úlohou zároveň je, aby na základe uplatnenia zásady proporcionality našli riešenia, ktoré nebudú neprimerane obmedzovať právo ani jedného z rodičov zaručené v čl. 32 ods.4 Listiny základných práv a slobôd. V praktickej rovine by mali súdy vychádzať z premisy, že právom oboch rodičov je v zásade podieľať sa na starostlivosti o dieťa rovnakou mierou a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje aj právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Ak je rozhodnutím súdu zverené maloleté dieťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom musí byť dieťaťu umožnené stýkať sa s druhým rodičom v takej miere, aby bol postulát rovnej rodičovskej starostlivosti naplnený, avšak s primeraným zohľadnením konkrétnych okolností každého prípadu, veku, vývinových možností a potrieb, zdravotného stavu, citových väzieb a skutočností v akej miere a akým spôsobom obaja rodičia doposiaľ zabezpečovali starostlivosť o maloleté dieťa. Takéto usporiadanie je totiž spravidla v najlepšom záujme dieťaťa, pričom odchýlky musia byť odôvodnené ochranou iného, dostatočne silného legitímneho záujmu.
41.V posudzovanej veci pri akceptácii výroku o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky odvolací súd nedokáže pre absenciu dostatočného odôvodnenia preskúmať prijaté rozhodnutie súdu prvej inštancie o úprave styku otca s maloletým dieťaťom, podľa ktorého je otec oprávnený stýkať sa s maloletým dieťaťom každý párny kalendárny týždeň od piatka od 16:00 hod. do nedele 16:00 hod. a každý nepárny kalendárny týždeň v utorok a vo štvrtok od 15:30 hod. do 18:30 hod. Zo strohej konštatácie obsiahnutej v poslednej vete bodu 18 odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, či vôbec a akým spôsobom súd prvej inštancie prihliadal na vykonaným dokazovaním zistené podstatné skutočnosti, t.j. vek maloletého dieťaťa, jeho vývinové možnosti a potreby, nepochybne existujúcu citovú väzbu maloletej k obom rodičom, vyplývajúcu z pohovoru s maloletou vykonaného kolíznym opatrovníkom (ktorú skutočnosť matka nerozporovala), ako i k spôsobu, akým sa doposiaľ otec podieľal na zabezpečovaní starostlivosti o maloletú dcéru. Konštatuje, že stručná konštatácia v bode 18. odôvodnenia o úprave styku otca s maloletým dieťaťom „podľa návrhu matky“ nedáva (hodnotiac ju aj vo vzájomnej spojitosti s ostatným obsahom odôvodnenia) žiadne odpovede na podstatné skutkové a aj právne posúdenie súdom prvej inštancie prijatej úpravy styku maloletého dieťaťa s rodičom, do ktorého starostlivosti nebolo zverené, nevysvetľuje, z akých dôvodov a na základe akých úvah súd neupravil ani žiaden významnejší časový priestor pre stretávanie sa otca s maloletým dieťaťom počas školských prázdnin, práve ktorý predstavuje možnosť realizovania spoločných aktivít rodiča s dieťaťom, na ktoré nie je dostatok času počas bežného školského roka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzatvára, že odôvodnenie výroku IV. rozhodnutia nemôže byť potom kvalifikované inak, ako rozhodnutie, ktoré nedostatočne objasnilo skutkový a právny základu rozhodnutia v tejto časti, odoberajúce účastníkom konania možnosť proti nemu vecne argumentovať.
42. Po odvolacom prieskume odvolací súd konštatuje, že aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, o výživnom (premietnuté do výrokov II. a III. rozhodnutia), opierajúce sa o ust. § 62 ods.1,2,4,5, § 75 ods.1 Zákona o rodine, je nedostatočné, nezohľadňujúce a plne opomínajúce pre rozhodnutie o určení výživného podstatné zákonné skutočnosti. Zdôrazňuje, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, pri zachovaní práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods.1 C.s.p.), ktorá musí predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná, táto musí vychádzať zo základných potrieb (bývanie, stravovanie, ošatenie, zdravotná starostlivosť, náklady súvisiace o školskou dochádzkou a pod.), a pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje, treba zohľadniť aj tiež náklady na voľnočasové aktivity. Po stanovení konkrétnej výšky priemerných mesačných nákladov na dieťa, môže súd pristúpiť k určeniu miery, ktorou sa na stanovených mesačných nákladoch bude podieľať každý z rodičov, pri zohľadnení ich zárobkových schopností, majetkových pomerov, životnej úrovne, počtu iných vyživovacích povinností a ich výšky, plnenia vyživovacej povinnosti aj osobnou starostlivosťou o dieťa, plnenia vyživovacej povinnosti aj vecnými plneniami.
43. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v bode 20. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že odôvodnené mesačné náklady maloletej sú približne vo výške 250 eur mesačne (8 eur stravné v škole, 10 eur školská družina, strava mimo školy 150 eur, oblečenie a obuv 50 eur, 3 eurá krúžok v škole, 22 eur zubné ošetrenie, 21 eur životná poistka) a ďalšie výdavky maloletej súvisia s nákupom liekov, vitamínov, hygienických potrieb, drogéria a výdavky súvisiace s rozvojom, socializáciou maloletej. Pri zohľadnení výšky príjmov oboch rodičov, nákladoch oboch rodičov a matematickom prepočte sumy, ktorú bude mať s určeným výživným k dispozícii matka a otec (po odrátaní výživného) uzavrel, že výživné vo výške 300 eur mesačne bude pokrývať výdavky súvisiace s návštevou 2. ročníka základnej školy, školskými akciami, voľnočasovými aktivitami, socializáciou, stravou, oblečením, obuvou, ktoré sú vzhľadom na vek maloletej náročnejšie na obmenu a opotrebenie.
44. Vo vzťahu k uvedenému je treba po odvolacom prieskume konštatovať, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí dôsledne nezaoberal a neposudzoval dôvodnosť a výšku nákladov maloletého
dieťaťa, na ktorých riadne špecifikovanie a preukázanie aj napriek vyšetrovacej zásade v priebehu konania nevyzval matku a plne opomenul, že pri rozhodovaní o výživnom musí súd prihliadať aj na to, do akej miery sú potreby maloletého dieťaťa hradené zo štátnej sociálnej dávky – rodinných prídavkov, ktorých poberateľkou je matka (viď napr. právne závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 88/2017 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 65/2018, rozhodnutia NS SR sp.zn. 6 Cdo 192/2018). Na túto skutočnosť upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie z dôvodu, že v bode 20. odôvodnenia rozhodnutia uvedená konštatácia o rozsahu odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa „približne vo výške 250 eur mesačne a ďalšie výdavky maloletej súvisia s nákupom liekov, vitamínov, hygienických potrieb, drogéria a výdavky súvisiace s rozvojom, socializáciou maloletej“ je nejednoznačná a nevyplýva z nej, z akej konkrétnej výšky nákladov maloletého dieťaťa súd prvej inštancie pri určovaní výživného vychádzal. Vytýkaná nejednoznačnosť vyplýva o.i. aj z toho, že súd prvej inštancie do odôvodnených nákladov maloletého dieťaťa hradených matkou napr. zadefinoval sumu 10 eur za školskú družinu, v inej časti odôvodnenia rozhodnutia však zároveň uviedol, že tento náklad je uhrádzaný otcom. Súd prvej inštancie mal aj z vlastnej iniciatívy doplniť dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie , mal matku vyzvať na riadnu špecifikáciu odôvodnených nákladov na maloleté dieťa a na doloženie potrebných listinných dôkazov, keď len vo vzťahu k nákladom na stravu, bežnú zdravotnú starostlivosť, oblečenie a obuv, bežné voľnočasové aktivity, hygienické potreby a pod. mohol plne opodstatnene vychádzať zo všeobecných poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti ich obvyklej spotreby pre dieťa v porovnateľnom veku. Pokiaľ ide o majetkové a zárobkové pomery rodičov a ich nákladom, súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať okolnosťou vyplývajúcou z vykonaného dokazovania, že matka dosahuje príjem v skrátenom 6 hodinovom pracovnom úväzku, ktorá skutočnosť môže mať význam pri posudzovaní jej možností a schopností. Za neudržateľný napokon považuje matematický prepočet použitý súdom prvej inštancie pri určovaní výživného na maloleté dieťa, nezohľadňujúci a plne opomínajúci pre rozhodnutie o určenie výživného podstatné zákonné skutočnosti , ktorý nedáva korektné a zrozumiteľné odpovede pre skutkové a právne posúdenie skutočností podstatných pre rozhodovanie podľa § 62 a nasl. Zákona o rodine , čoho následkom je úvaha o nedostatočnom objasnení skutkového a právneho základu aj tejto časti prijatého rozhodnutia.
45. Vo vzťahu k výroku III. o zročnom (zameškanom) výživnom (ktorého právnym základom je rozhodnutie o určení výživného) dáva odvolací súd súdu prvej inštancie do pozornosti, že v novom rozhodnutí je nutné sa dôsledne zaoberať a j argumentáciou otca produkovanou v konaní o tom, že za obdobie od podania návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností sa finančne podieľal na uspokojovaní odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa.
46. V nadväznosti na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV. a závislom výroku V. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní, po doplnení dokazovania potrebného na zistenie skutočného stavu veci (§ 35 C.m.p.) a jeho vyhodnotení opätovne o zostávajúcom predmete konania (t.j. o úprave styku otca s maloletým dieťaťom, o určení výživného za obdobie od podania návrhu matky a o zročnom výživnom) rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., tzn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní zostávajúceho predmetu konania, v kontexte dôvodov obsiahnutých v bodoch 39 - 47 tohto rozhodnutia riadne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov konania týkajúce sa zákonných podmienok posudzovaných vo vzťahu k rozhodovaniu o úprave styku otca s maloletým dieťaťom, o výživnom za obdobie od podania návrhu matky a o zročnom výžinom, v rozhodnutí uvedie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich právne a skutkovo vyhodnotil a dôvod prípadného nevykonania účastníkmi navrhnutého dokazovania. Zdôrazňuje mu, že z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej tak, aby v nich neabsentovala žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť vzťahujúca sa k zostávajúcemu predmetu konania.
47. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 2 ods.1 C.m.p., § 396 ods.3 C.s.p.).
48. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods.2 C.s.p.).
49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods.1 C.m.p., § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).