Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-64-2024.pdf
PDF · 131.83 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/64/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Tomáša Brinčíka a JUDr. Juraja Valáška v trestnej veci proti obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., bytom D., A. E. XXXX/XX/XX, trestne stíhanej pre činy, obžalobou právne posúdené ako zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 2, 4 Tr. zák. a iné, na neverejnom zasadnutí dňa 14. januára 2025 prejednal odvolanie obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 1T/145/2014 zo dňa 04. júna 2024 a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 1T/145/2014 zo dňa 04. júna 2024 bolo rozhodnuté tak, že obžalovaná A. B., ktorá bola v tejto veci už sčasti uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 1T/145/2014 zo dňa 30.8.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3To/5/2022, bola uznaná za vinnú zo spáchania ďalšieho pokračovacieho zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 4 Tr. zák. v znení účinnom v čase činu, sčasti spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
v období od 28.07.2011 do 22.02.2012 v D. na F. A. G. XX, v kancelárii spoločnosti D. E. E., H., po predchádzajúcom všeobecnom súhlase A. B., obchodného zástupcu D. E. E., H.. C. (ďalej D., H.), v jeho mene konala s klientmi, vypisovala a kompletizovala žiadosti o poskytnutie stavebných úverov za D., H., pričom žiadateľom o úver, o ktorých vedela, že nespĺňajú podmienky na poskytnutie úveru v D., H. bez ich vedomia na preukázanie splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru zabezpečila falošné a nepravdivé doklady potrebné k poskytnutiu úveru, ktoré predložila na ústredie D., H., na základe ktorých boli niektoré žiadosti spoločnosťou D., H.. C., schválené a s klientmi boli uzatvorené Zmluvy o úvere a niektoré boli zamietnuté a to nasledovne:
a) dňa 18.08.2011 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného sporiteľa - dlžníka I. J., bez vedomia ktorého k žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania za rok 2010 zo dňa 15.08.2011 ručiteľa H. J., pričom žiadosť o úver I. J. nepodpísal, žiadosť a doklad predložila na ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom I. J. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 25.08.2011, v zmysle ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 7.870 eur,
b) dňa 28.07.2011 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť alebo hnuteľným zabezpečením na stavebného sporiteľa - dlžníka A. K., bez vedomia ktorého k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to kúpnu zmluvu, ktorá mala byť uzatvorená medzi predávajúcim L. C. a kupujúcim A. K., návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a falošný doklad o príjme, ktoré predložila na ústredie D., H., na základe ktorých bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom A. K. uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 11.10.2011, v zmysle ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 33.600 eur,
c) dňa 25.08.2011 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť alebo hnuteľným zabezpečením na stavebného sporiteľa - dlžníka M. N., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to potvrdenie žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2010 zo dňa 22.08.2011, pričom žiadosť o úver nepodpísala M. N., žiadosť a doklady predložila na ústredie D., H., na základe ktorých bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom M. N. uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 25.10.2011, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 34.970 eur,
d) dňa 20.10.2011 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného sporiteľa - dlžníka C. A., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie o príjme ručiteľa O. A. na základe daňového priznania za rok 2010 zo dňa 17.10.2011, ktoré predložila na ústredie D., H., následne bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom C. A. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 26.10.2011, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 24.870 eur, pričom z dôvodu nesplácania úveru spoločnosť D., H. dňa 16.10.2014 odstúpila od úverovej zmluvy, čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C. spôsobená škoda 26.238,91 eur,
e) dňa 02.12.2011 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného sporiteľa - dlžníka P. E., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania za rok 2010 zo dňa 22.08.2011 ručiteľa M. N., žiadosť a doklad predložila na ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom P. E. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom
- spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2011, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 11.200 eur,
f) dňa 01.12.2011 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva na stavebného sporiteľa - dlžníka A. Q., teraz C., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila a priložila falošné a nepravdivé doklady a to Zmluvu o splátkovom úvere dlžníka A. Q. so E. E., H., číslo XXXXXXXXXX, potvrdenie o splácaní úveru A. Q. v E. E., H., prehľad úhrad splátok úveru, doklady vystavené na ručiteľa L. C. a to potvrdenie o príjme na základe daňového priznania za rok 2010 zo dňa 06.12.2011, potvrdenie o príjme v nemeckom jazyku, výplatné pásky a pracovnú zmluvu vystavenú spoločnosťou R. B. v nemeckom jazyku, ktoré predložila na ústredie D., H., na základe ktorých bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom A. Q. uzatvorená Zmluva o medziúvere a stavebnom
- spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2011, v zmysle ktorej jej bola vyplatená časť úveru vo výške 20.000 eur, z dôvodu doplatenia úveru dňa 17.01.2012 predložila spoločnosti D., H. falošný a nepravdivý doklad účelového použitia stavebného úveru a to kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi predávajúcim L. C. a kupujúcim A. Q. zo dňa 09.01.2012 a návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, po predložení ktorých bola A. Q. doplatená suma 4.870 eur, pričom z dôvodu nesplácania úveru spoločnosť D., H. dňa 18.03.2013 odstúpila od úverovej zmluvy, čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C. spôsobená škoda 26.320,44 eur,
g) dňa 19.01.2012 v D. spísala a skompletizovala žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť alebo hnuteľným zabezpečením na stavebného sporiteľa - dlžníka A. Q., teraz C. bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa 18.01.2012, ktoré predložila na ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom A. Q. uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 26.01.2012, v zmysle ktorej jej mal byť vyplatený úver vo výške 17.100 eur, k poskytnutiu a vyplateniu úveru v zmysle zmluvy zo strany spoločnosti D., H. však nedošlo,
h) dňa 16.01.2012 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť alebo hnuteľným zabezpečím na stavebného sporiteľa - dlžníka J. J., bez vedomia ktorej k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošný a nepravdivý doklad a to potvrdenie žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa 17.01.2012, žiadosť o úver J. J. nepodpísala, žiadosť a doklady predložila na ústredie D., H., na základe čoho bola žiadosť o úver schválená a s dlžníkom J. J. uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 01.02.2012, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 68.400 eur, pričom z dôvodu nesplácania úveru spoločnosť D., H.. dňa 29.04.2013 odstúpila od úverovej zmluvy, čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C. spôsobená škoda 69.672,88 eur,
ch) dňa 20.02.2012 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver bez záložného práva číslo XXXXXXXXXX, s výškou úveru 25.000 eur na stavebného sporiteľa - dlžníka D. S., bez vedomia ktorého k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to daňové priznanie za rok 2011 a potvrdenie žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa 23.02.2012, pričom v týchto dokladoch bol uvedený nepravdivý čiastkový základ dane a daň, žiadosť a doklady predložila na ústredie D., H., pričom žiadosť o úver spoločnosťou D., H. schválená nebola a úver žiadateľovi D. S. poskytnutý nebol,
i) dňa 22.02.2012 v D. spísala a skompletizovala Žiadosť o úver so záložným právom na nehnuteľnosť alebo hnuteľným zabezpečím číslo XXXXXXXXXX, s výškou úveru 170.000 eur na stavebného sporiteľa
- dlžníka D. S., bez vedomia ktorého k úverovej žiadosti pre skúmanie bonity žiadateľa zabezpečila falošné a nepravdivé doklady a to daňové priznanie za rok 2011 a potvrdenie žiadateľa o príjme na základe daňového priznania za rok 2011 zo dňa 23.02.2012, pričom v týchto dokladoch bol uvedený nepravdivý čiastkový základ dane a daň, žiadosť a doklady predložila na ústredie D., H., pričom žiadosť o úver spoločnosťou D., H. schválená nebola a úver žiadateľovi D. S. poskytnutý nebol,
čím bola spoločnosti D. E. E., H.. C., C. G. XX, IČO: XX XXX XXX, čiastkovými útokmi spôsobená celková škoda vo výške 122.232,23 eur.
Za to bola odsúdená podľa § 222 ods. 4, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona č. 300/2005 v znení zákona č. 313/2011 Z. z. na súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého bola podľa § 48 ods.2 písm. a) Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods.2 Trestného zákona okresný súd zároveň zrušil výroky o treste rozsudku Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. 1T 4/2016 zo dňa 14.12.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.04.2017, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad.
Podľa § 61 ods.2 Trestného zákona, § 38 ods.2 Trestného zákona bol obžalovanej uložený aj súhrnný trest zákazu činnosti vykonávať funkciu s poskytovaním úverov a pôžičiek vo všetkých bankových a nebankových spoločnostiach vo výmere 10 (desať) rokov.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože po jeho vyhlásení obžalovaná proti nemu podala odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Podané odvolanie obžalovaná dodatočne písomne odôvodnila. V úvode písomných dôvodov poukázala na obsah výrokovej časti napadnutého rozsudku. Ďalej uviedla nasledovné:
„Bod I.
Obžalovaná mám za to, že vykonaným dokazovaním nebola jednoznačne a nepochybne preukázaná moja vina vo všetkých čiastkových útokoch. Svedok A. B. na otázky obhajcu uviedol, že aj jeho náplňou bolo skompletovanie dokladov a zanesenie na poštu, ale súd I. stupňa nemohol dostatočne zistiť skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie o všetkých otázkach mojej viny alebo neviny, či som skutočne ja obžalovaná naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Bod II.
Dikcia ust. § 2 ods. 1 Zákona č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších zmien Časová pôsobnosť Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Obžalovaná domáham sa, aby odvolací súd v prípade, že dôjde k záveru o mojej vine mi uložil trest podľa ust. § 222 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v znení Zák. 40/2024 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15. marca 2024 po zverejnení Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 3/2024 v Zbierke zákonov, Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a spôsobí ním väčšiu škodu, a pri ukladaní trestu prihliadol aj na poľahčujúcu okolnosť podľa ust. § 36 písm. p) Tr. zák. a to, že trestné stíhanie pre skutok bolo vedené neprimerane dlho a túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi.
Obžalovaná poukazujem na to, že som podala pred vyhlásením rozhodnutia dňa 30.05.2024 Návrh na prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ktorý som odôvodnila nasledovne: „Ako sme uviedli súčasná trestná sadzba za vyššie uvedený najprísnejší skutok je od päť do dvanásť rokov. Novela Trestného zákona č. 40/2024 mení výšku škody, ktorá má vplyv na zmenu právnej kvalifikácie, na čin miernejšie trestný.
Poukazujeme na to, že síce podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona v účinnom znení platí, že sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, ak ale medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. V tomto prípade je novela Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. priaznivejšia pre obžalovanú. Novela Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. však bola vyššie uvedeným uznesením Ústavného súdu pozastavená.“
Súd I. stupňa sa uvedeným návrhom nezaoberal, pričom som obžalovaná toho názoru, že mal prerušiť trestné stíhanie, pretože novela Trestného zákona je pre mňa ako obžalovanú priaznivejšia.
Bod III.
Obhajoba si dovoľuje poukázať aj na dĺžku trestného stíhania, podľa obžaloby sa jedná skutky z rokov 2009, 2010, 2011 a 2012. Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé trestné konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950 (ďalej „Dohovor“), a ktorý sa stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bob uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. v znení oznámenia č. 102/1999 Z. z. Článok 6 ods. 1 tohto Dohovoru stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor exaktne nestanovuje koľko trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však v rámci viacerých rozhodnutí dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je. V tomto prípade skutky sa mali stať pred 11,10,9,8 rokmi a takmer takúto istú dobu trvá i trestné stíhanie. Obžalovaná som si vedomá toho, že z textu článku 6 Dohovoru nevyplýva priama povinnosť zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom v niektorých prípadoch je možné dospieť k záveru, že takto dlho trvajúci proces je priam nevyhnutné zastaviť, nakoľko v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obhajoba má za to, že dĺžka trestného stíhania nebola zapríčinená z mojej strany neúmerne dlhým konaním orgánov Slovenskej republiky, pritom netreba nijak zvlášť zdôrazňovať, že akokoľvek by vec
bola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii také prostriedky, aby ju neprerokúval v čase, ktorý výrazne presahuje dobu 6 rokov. Podľa názoru obhajoby prieťahy v konaní aj pri najreštriktívnejšom výklade neboli spôsobené osobou obžalovanej pokiaľ ide o dĺžku konania. Počas doby trestného stíhania bola k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a tieto orgány mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením trestnej veci, pričom zabezpečovanie dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť obvinenej nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania. Napriek tejto, naozaj dlhej dobe, vec doteraz nie je skončená, pričom doba trestného stíhania nemôže byť pričítaná na vrub obvinenej a nemôže byť vyhodnotená v jej neprospech. Konštatovaniu porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru musí predchádzať test proporcionality. Pre vykonanie tohto testu je najskôr potrebné skúmať: a) Faktory, ktoré sú významné pre posúdenie dĺžky konania z hľadiska prieťahov spôsobených orgánmi štátu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, závažnosti trestného obvinenia, rozsahu a obtiažnosti predmetu trestného konania a v neposlednom rade aj rozsah osobitnej záťaže, ktorej je vystavený obvinený v súvislosti s dĺžkou trestného konania. K prieťahom v konaní, ktoré boli spôsobené obvineným, však nie je možné prihliadať. b) Faktory dôležité pre posúdenie účelu trestu, ako napríklad nevyhnutnosť ochrany spoločnosti pred konkrétnym páchateľom trestného činu, ktorá musí byť vždy posúdená vo svetle života, ktorý páchateľ viedol od spáchania stíhaného skutku do vynesenia rozhodnutia; zistenie či obvinený skutočne potrebuje výchovu k riadnemu životu prostredníctvom uloženia akéhokoľvek trestu; reálnu účinnosť prípadného trestu s ohľadom na výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti v súvislosti s odstupom od doby kedy prišlo k spáchaniu trestného činu. Až po analýze vyššie uvedených faktorov je možné učiniť záver o tom, či prípadné obmedzenie osobnej slobody obžalovanej, v dôsledku uloženého trestu, resp. obmedzenie jej základných práv vyplývajúce zo samotného trestného konania, sú ešte v primeranom (proporcionálnom) pomere k ochrane verejného záujmu a ochrane spoločnosti. Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného konania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného rozhodnutia má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej i generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená. Otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu uplynutia neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už okrem iných zaoberali aj krajské súdy v Slovenskej republike - napr. Krajský súd v Trnave v konaní 5 To 85/2009, Krajský súd v Bratislave v konaní 2 To 255/2002, aj Najvyšší súd SR. Ten v konaní 3 Tz 2/2003 (rozhodnutie uverejnené aj v zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04) uviedol niekoľko dôležitých skutočností, ktoré sú inak v súlade aj s rozhodnutiami predtým uvedených krajských súdov. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí uverejnenom aj v zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04 predovšetkým uviedol, že zastavenie trestného stíhania pre neúmernú dĺžku konania z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h) vtedy účinného Trestného poriadku (teraz § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku) s poukazom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva k takému postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri výmere trestu, a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. Okrem tohto záveru však Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol i to, že uplynutie doby viac ako ôsmych rokov od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe vtedajšieho § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku per analogiam.
Obhajoba taktiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost 12/2012 z ktorého vyplýva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne prenáša do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky v článku 48 odsek 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Pri posudzovaní
lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov (v tam prejednávanom prípade) od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). V tomto smere obhajoba poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.02.2014 sp. zn. 2Tdo V 21/2013, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom, resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolností i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania, alebo oslobodením spod obžaloby. V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Z judikatúry zmluvných strán Dohovoru môžeme zistiť, že dotknuté osoby napr. v prípadoch Beck (Nórsko), Helmut Jansen (Spolková republika Nemecko) sa pred vnútroštátnymi súdmi domáhali zastavenia trestného stíhania práve s poukazom na to, že v ich prípadoch bol porušený článok 6 Dohovoru. Tieto požiadavky dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi súdmi akceptované, a preto sa obe tieto osoby obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Beck versus Nórsko z 26. septembra 2001 a B. P. versus Spolková republika Nemecko z 12. októbra 2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom minimálne tresty, aké povoľujú príslušné ustanovenia trestného vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria. So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho čl. 6, čl. 13 a čl. 41 možno vo všeobecnosti uviesť, že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa toto v primeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov i závažnej trestnej činnosti pred ich obeťami. Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu však vyplýva, že zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad.
Dikcia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich uverejnený v Oznámení č. 209/1992 Zb. v znení oznámenia č. 102/1999 Z. z. (ďalej len Dohovor) Právo na spravodlivé súdne konanie 1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti. Dikcia Článku 13 Dohovoru Právo na účinný prostriedok nápravy Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Dikcia Článku 41 Dohovoru Spravodlivé zadosťučinenie Ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie.
Obhajoba si dovoľuje poukázať aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. februára 2007 sp. zn. 1 T 20/98 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. októbra 2008 sp. zn. 3 T 13/2008, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obžalovaných podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku, s použitím 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku). Z týchto záverov možno vyvodiť, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení trestného stíhania, je posúdiť, či o takýto extrémny prípad ide. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať, v tomto prípade medzi takéto okolnosti prípadu patrí aj to, že príčiny a dôvody vzniknutého stavu je treba vidieť aj v samotnej konštrukcii zmluvných podmienok poškodeného, v nedostatočnom kontrolnom mechanizme poškodeného a v nedôvodnej rezignácii poškodeného na plnenie všeobecnej a osobitnej prevencie ako aj na vedomosť poškodeného o určitých skutočnostiach, ktoré sa diali v priebehu skutkového deja s vedomým zanedbaním obvyklej miery opatrnosti.
Až po posúdení všetkých týchto faktov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach bude môcť dať súd v tomto prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne či existencia takýchto prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v zložke porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, že je potrebné pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným - k zastaveniu trestného stíhania.
Vzhľadom na vyššie uvedené obhajoba je názoru a ponecháva na úvahu súdu, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu, resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia už spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú podľa názoru obhajoby totiž v tomto prípade naozaj reálne existujúce. Rovnako obhajoba ponecháva na úvahu súdu či aplikácia zákonom predvídaných obmedzení základných práv po vykonaní hlavného pojednávania spojeného s meritórnym rozhodnutím o obžalobe by v tomto konkrétnom prípade obstála v hore uvedenom teste proporcionality, a to z dôvodov ktoré sú uvedené vyššie najmä s poukazom na dĺžku trestného stíhania, s poukazom na osobné, rodinné a majetkové pomery obžalovanej, s poukazom na správanie sa poškodeného počas skutkového deja, ktorý svojim správaním priorizoval poskytovanie pôžičiek so zanedbaním obvyklej miery opatrnosti, ktorých hlavným kritériom nebolo splnenie podmienok pre ich poskytnutie a prehliadanie určitých varovných skutočností o ktorých poškodený v priebehu skutkového deja mal vedomosť.
Dikcia článku 48 ods. 2 Ústavy SR Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Obhajoba je názoru, že trestná vec obžalovanej nebola prejednaná v primeranej lehote čím došlo k porušeniu jej ústavného, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zadosťučinením pre obžalovanú podľa čl. 41 Dohovoru za porušenie jej ústavného, základného práva na spravodlivé súdne konanie môže byť mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo zastavenie trestného stíhania.
Z vyššie uvedených dôvodov obhajoba ponecháva na úvahu súdu prípadné ňou navrhované Uznesenie, aby súd svojim Uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stíhanie obžalovanej na tom skutkovom základe uvedenom v obžalobe sp.zn. 2Pv/307/12/3307 čím mala spáchať v bode 1 obžaloby zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1,3 písm. a) Trestného zákona číslo 300/2005 Z.z. v znení Zákona číslo 1/2014 Z.z., v bode 2 obžaloby prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení z. č. 257/2009 Z. z.
v bode 3 obžaloby
prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení z. č. 224/2010 Z. z. zastavil, nakoľko tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
Bod IV.
Obžalovaná vzhľadom na skutočnosť, že čiastkové pokračovacie útoky za ktoré som bola súdom I. stupňa uznaná vinnou v odvolaním napadnutom rozsudku a čiastkové pokračovacie útoky, ktoré sú predmetom obžaloby sp.zn. 1Kv 81/16/3300 na nariadenom hlavnom pojednávaní dňa 13.09.2015 sú jedným skutkom.
Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. US 9/2017 zo 6. februára 2019 pri UPLATNENÍ ZÁSADY NE BIS IN IDEM PRI POKRAČOVACOM TRESTNOM ČINE vyplýva právna veta: Pod pojmom „čin“ v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), resp. v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) je vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu potrebné rozumieť jednotlivý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, pričom takémuto chápaniu zodpovedá trestnoprocesná právna úprava v Slovenskej republike, konkrétne § 10 ods. 16 Trestného poriadku, v zmysle ktorého sa skutkom rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu.
Vyjadrenie zásady ne bis in idem vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu v § 9 ods. 2 Trestného poriadku plne zodpovedá garanciám vyplývajúcim z čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny, resp. z Čl. 4 ods. 1 protokolu, keďže predstavuje reálnu prekážku toho, aby bolo možné páchateľa opätovne stíhať pre ten istý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (t. j. pre rovnaké faktické konanie), pre ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.
Obžalovaná právne argumentujem Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. US 9/2017 zo 6. februára 2019 a poukazujem na skutočnosť, že v mojom prípade došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, pretože za ten istý skutok sú proti mojej osobe vedené dve trestné stíhania pred Okresným súdom Prievidza a to v konaní sp.zn. 1T/145/2014 v ktorom bol dňa 30.08.2021 vyhlásený rozsudok a v konaní sp.zn. 1T/85/2019, v ktorom sa dňa 13.09.2021 začalo hlavné pojednávanie. Domáham sa preto, aby odvolací súd odstránil porušenie zásady ne bis in idem a zrušil odvolaním napadnutý rozsudok súdu I. stupňa sp.zn. 1T/145/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru a pokynom na spojenie trestných vecí sp.zn. 1T/145/2014 a sp.zn. 1T/85/2019 na jedno konanie a jedno rozhodnutie o vine a treste. V opačnom prípade mi hrozí, že za ten istý skutok budem uznaná vinnou dvakrát a budú mi uložené dva tresty. Mám za to, že týmto procesným postupom a rozhodnutím v konaní sp.zn. 1T/145/2014 bolo porušené ústavné, základné právo obžalovanej nebyť trestne stíhaná inak ako spôsobom uvedeným v zákone garantovaným v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Dikcia čl. 17 ods. 2 Ústavy SR Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Bod V.
V ďalšom obžalovaná domnievam sa, že trest odňatia slobody v trvaní 5 (piatich) rokov uložený mi po 10 až 11 rokoch od spáchania trestnej činnosti je neprimeraný. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ale aj všeobecných súdov sa po takto dlhej dobe ukladajú tresty pod dolnú hranicu trestnej sadzby.
Z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2010 pod sp. zn. 5 To 14/2009 uverejnený v Zbierke č. 1/2011, judikát R 10/2011 vyplýva, že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.“
http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a131-neprimerana-dlzka-trestneho-konania-a-jej-vplyv-na- ulozenie-trestu Neprimeraná dĺžka trestného konania a jej vplyv na uloženie trestu Publikované: 24. 05. 2012, čítané: 6736 krát JUDr. David Lindtner advokát Právna veta: Je povinnosťou súdov, aby porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo určitým primeraným spôsobom odškodnené. Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu za to, že došlo k porušeniu práv páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke tento nemal žiaden vplyv.“
Odvolací súd nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. z titulu odvolania obžalovanej podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu o vine obžalovanej zo spáchania činu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je dôvodné, avšak z iných, ako obhajobou namietaných dôvodov.
Podľa článku 17 odsek 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“, ak nie je uvedené inak) nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa článku 50 odsek 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase činu. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa § 1 Tr. por. Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 2 ods. 6 prvá veta Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti.
Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné postupovať striktne podľa ustanovení Trestného poriadku, teda aj rozhodovať podľa imperatívov príslušných ustanovení Trestného poriadku, ak nastane skutková alebo právna situácia vymedzená v týchto ustanoveniach.
Podľa § 283 ods. 1 Tr. por. súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 2, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.
Podľa § 228 ods. 2 písm. e) Tr. por. policajt preruší trestné stíhanie, ak ústavný súd alebo Súdny dvor Európskej únie pozastaví účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej.
V priebehu konania pred okresným súdom nastali nové podstatné skutočnosti, ktorými boli vyhlásenie zákona č. 40/2024 Z. z. a vyhlásenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2024, č. k. PL. ÚS 3/2024-112, ktorým bola v bode 2 okrem iného pozastavená účinnosť čl. I zákona z 8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (zákona publikovaného pod č. 40/2024 Z. z. po vyhlásení uvedeného uznesenia ústavného súdu). Uvedené uznesenie ústavného súdu bolo publikované pod č. 41/2024 Z. z. Pozastavenie účinnosti čl. 1 zákona č. 40/2024 Z. z. trvalo do 6.8.2024. Niet zrejme pochýb o tom, že použitie zákona aj č. 40/2024 Z. z. je pre obžalovanú priaznivejšie v zmysle čl. 50 ods. 6 druhá veta ústavy.
Ak teda okresný súd dňa 4. júna 2024, teda v čase pozastavenia účinnosti zákona č. 40/2024 Z. z., vykonal hlavné pojednávanie a rozhodol napadnutým rozsudkom, aplikujúc (nepriaznivejšie) ustanovenia Trestného zákona, účinného v čase spáchania trestného činu, porušil imperatív ustanovenia § 283 ods. 1 v spojení s § 228 ods. 2 písm. e) Tr. por. Konanie okresného súdu, predchádzajúce vydaniu napadnutého rozsudku, tak trpí podstatnou chybou v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Po vrátení veci s poukazom na uvedené bude úlohou okresného súdu vec znovu prejednať a rozhodnúť.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.