Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/158/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Baňackej, PhD. a sudcov JUDr. Júliusa Tótha a JUDr. Mareka Kotoru v spore žalobcu: Aprebi s.r.o., so sídlom Pri Hrubej lúke 3607/17, 841 01 Bratislava – mestská časť Dúbravka, IČO: 52 076 041, právne zastúpeného Mgr. Miroslavom Tokarčíkom, advokátom, so sídlom Študentská 17, 917 01 Trnava, IČO: 42 296 226, proti žalovanému: FOOD LOGISTIC s.r.o., so sídlom Garbiarska 5, 040 01 Košice Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 801 540, právne zastúpenému JUDr. Peter Frajt, advokát, s.r.o., so sídlom Garbiarska 5, 040 01, IČO: 47 240 369, o zaplatenie 14.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výrokom II. a III. a žalovaného proti výroku II. rozsudku Mestského súdu Košice č. k. -141 z 22. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. -141 z 22. mája 2025 v napadnutom výroku II. v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.000,- eur a paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Mení rozsudok Mestského súdu Košice č. k. -141 z 22. mája 2025 v napadnutom výroku II. v časti úrokov z omeškania a v napadnutom výroku III., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá tak, že: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,2 % denne zo sumy 17.070,- Eur od 13.9.2023 do 27.10.2023, vo výške 0,2 % denne zo sumy 14.000,- Eur od 28.10.2023 do 16.2.2024, vo výške 0,2 % denne zo sumy 12.000,- Eur od 17.2.2024 do 13.11.2024 a vo výške 0,2 % denne zo sumy 10.000,- Eur od 14.11.2024 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. -141 z 22. mája 2025 vo výroku IV.

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 4.000,- Eur (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 12,25 % ročne zo sumy 17.070,- Eur od 13.9.2023 do 27.10.2023, 12,25 % ročne zo sumy 14.000,- Eur od 28.10.2023 do 31.12.2023, 12,5 % ročne zo sumy 14.000,- Eur od 1.1.2024 do 16.2.2024, 12,5 % ročne zo sumy 12.000,- Eur od 17.2.2024 do 30.6.2024, 12,25 % ročne zo sumy 12.000,- Eur od 1.7.2024 do 13.11.2024, 12,25 % ročne zo sumy 10.000,- Eur od 14.11.2023 do 31.12.2024 a 11,15 % ročne zo sumy 10.000,- Eur od 1.1.2025 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou 18.1.2024 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 14.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 18,25 % ročne zo sumy 17.070,- Eur od 13.9.2023 do 27.10.2023, s úrokom z omeškania vo výške 18,25 % ročne zo sumy 14.000,- Eur od 28.10.2023 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur titulom neuhradenia časti ceny diela.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že ako zhotoviteľ uzavrel so žalovaným ako objednávateľom 8.6.2023 Zmluvu o dielo (ďalej aj ako „Zmluva“), predmetom ktorej bolo dodanie a montáž stanovej haly bližšie špecifikovanej v čl. II. Zmluvy. Cena za dielo bola dohodnutá pevnou sumou 28.450,- Eur bez DPH splatnou v dvoch častiach. Prvú časť vo výške 11.380,- Eur zaplatil žalovaný pred podpisom Zmluvy na základe zálohovej faktúry č. ZV2023003 z 19.5.2023 splatnej 25.5.2023 (ďalej aj ako „Zálohová faktúra“); druhá časť vo výške 17.070,- Eur mala byť zaplatená do troch pracovných dní odo dňa prevzatia diela objednávateľom. Dielo žalovaný prevzal bez závad 7.9.2023, čo bolo potvrdené v preberacom protokole (ďalej aj ako „Preberací protokol“). Žalobca mu následne vystavil a doručil faktúru č. FV2023056 zo 7.9.2023 splatnú 12.9.2023 na zaplatenie zvyšnej časti ceny za dielo vo výške 17.070,- Eur (ďalej aj ako „Faktúra“). Žalovaný Faktúru riadne a včas nezaplatil a až na urgenciu urobil 27.10.2023 jej čiastočnú úhradu vo výške 3.070,- Eur, takže do dňa podania žaloby zostala nezaplatená suma 14.000,- Eur.

4. Žalovaný poprel výšku istiny a pripojil doklad o úhrade sumy 2.000,- Eur zo 16.2.2024. Vo vzťahu k uplatnenej výške úroku z omeškania namietol jej rozpor s (ďalej len ) v spojení s nariadenia vlády Slovenskej republiky č. (ďalej len ).

5. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný nerozporoval žiadnu ním tvrdenú skutočnosť a svoj dlh uznáva čo do dôvodu aj výšky, pričom poukázal na a na to, že variabilný symbol uvedený na potvrdení o čiastočnej úhrade zodpovedá Faktúre. Jediným dôvodom obrany žalovaného je rozporovanie výšky uplatneného nároku, hoci v čase podania žaloby bol nárok uplatnený v správnej výške; čiastočnú úhradu 2.000,- Eur urobil žalovaný až 16.2.2024 preto, aby si vytvoril dôvod na jej rozporovanie. Uplatnená výška úroku z omeškania je správna, pretože ide o zmluvne dohodnutý úrok z omeškania, ktorý žalobca ešte znížil. Vzhľadom na čiastočné plnenie žalovaného vzal žalobca žalobu podľa (ďalej len ) v časti o zaplatenie 2.000,- Eur späť.

6. Žalovaný dupliku nepodal.

7. Žalobca písomným podaním z 12.11.2024 navrhol zmenu žaloby v časti úroku z omeškania tak, že namiesto pôvodného úroku 18,25 % ročne požadoval úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne. Na pojednávaní 14.11.2024 s poukazom na ďalšiu čiastočnú úhradu istiny vo výške 2.000,- Eur túto výšku modifikoval na 0,2 % denne s odôvodnením, že si uplatňuje úrok z omeškania dohodnutý v čl. XI. ods. 1 Zmluvy, no keďže žalovaný túto výšku namieta, upravuje ju. Súd prvej inštancie uznesením z 26. novembra 2024, č. k. -102 zmenu žaloby pripustil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 14.000,- Eur s 0,2 %-ným denným úrokom z omeškania z jednotlivých súm za jednotlivé obdobia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur a nahradiť mu trovy konania v plnom rozsahu. Na príslušenstvo nazeral ako na jeden celok a v dôsledku zmeny sadzby vyhodnotil, že v tejto časti ide o rozšírenie žaloby. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3.12.2024.

8. Žalovaný sa nezúčastnil pojednávaní konaných 14.11.2024, 6.2.2025 ani 22.5.2025 a písomným podaním z 5.2.2025 žiadal, aby súd s primeraným použitím neprimerane vysoký úrok z omeškania znížil s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej pohľadávky na zákonom stanovenú výšku, pretože ho považoval za odporujúci zásadám poctivého obchodného styku.

9. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav: 9.1 Žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o uzavretí Zmluvy 8.6.2023, o dohodnutej cene diela 28.450,- Eur bez DPH, o zaplatení prvej časti ceny vo výške 11.380,- Eur pred podpisom Zmluvy na základe Zálohovej faktúry, o splatnosti druhej časti ceny vo výške 17.070,- Eur do troch pracovných dní odo dňa prevzatia diela ani o prevzatí diela bez závad 7.9.2023, preto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že tieto tvrdenia sú nesporné.

9.2 Podľa čl. XI. ods. 1 Zmluvy je zhotoviteľ oprávnený požadovať od objednávateľa úrok z omeškania vo výške 0,5 % z neuhradeného peňažného plnenia podľa Zmluvy za každý začatý deň omeškania. 9.3 Žalovaný sa v konaní bránil tým, že Faktúru uhradil čiastočnými úhradami 27.10.2023 vo výške 3.070,- Eur, 16.12.2024 vo výške 2.000,- Eur a 13.11.2024 vo výške 2.000,- Eur a tvrdením, že žalobcovi neprináleží uplatnené príslušenstvo pohľadávky z dôvodu neplatnosti dojednania neprimerane vysokých úrokov z omeškania.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , a , a , a , , , , a , a , podľa a nariadenia č. a podľa , a , , , a a .

11. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že: 11.1 Právny vzťah medzi stranami sporu je potrebné posúdiť podľa ako vzťah medzi podnikateľmi a hmotnoprávne podľa a nasl. , keďže medzi nimi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, v ktorej žalobca vystupoval v pozícii zhotoviteľa a žalovaný v pozícii objednávateľa. K uzavretiu Zmluvy došlo platne, dielo bolo vykonané a žalovanému riadne odovzdané, v dôsledku čoho žalobcovi ako zhotoviteľovi vznikol nárok na cenu diela; z dokazovania nevyplynula odlišná úprava zmluvného vzťahu, ktorá by uplatnenie vylučovala. 11.2 Žalovaný ku dňu podania žaloby nezaplatil časť druhej časti ceny diela vo výške 14.000,- Eur. V priebehu konania urobil dve čiastočné úhrady ceny diela po 2.000,- Eur, čím de facto uznal uplatňovaný nárok čo do dôvodu aj výšky; pre správanie sa žalovaného došlo k čiastočnému späťvzatiu dôvodne podanej žaloby, preto súd prvej inštancie konanie v tejto časti istiny, teda o 4.000,- Eur, podľa vety druhej zastavil. 11.3 Žalovaný v priebehu konania neprodukoval žiadne dôkazy a nárok žalobcu v zostávajúcej časti istiny 10.000,- Eur nijakým spôsobom nerozporoval, preto súd prvej inštancie návrhu v tejto časti vyhovel. 11.4 Bez ohľadu na to, v akej výške žalobca úrok z omeškania v priebehu konania uplatnil, podstatné je, že si uplatňoval zmluvný úrok, preto bolo východiskové posúdenie zmluvného dojednania v čl. XI ods. 1 Zmluvy. Platnosť tohto dojednania súd prvej inštancie posudzoval v zmysle , a to cez prizmu zásady poctivého obchodného styku, povahy predmetu plnenia zo Zmluvy a existencie spravodlivého dôvodu pre odchýlenie sa od zákonnej sadzby úroku z omeškania. Dospel k záveru, že v okolnostiach predmetu sporu nebola v konaní preukázaná žiadna okolnosť, ako napríklad predchádzajúce negatívne správanie sa žalovaného (neplatenie splatných faktúr, prípadne omeškanie), ktorá by odôvodňovala potrebu žalobcu zabezpečiť si plnenie ceny diela niekoľkonásobne vyššou sadzbou úroku z omeškania, než je jeho zákonná sadzba. Zmluvné dojednanie strán sporu týkajúce sa sadzby úroku z omeškania preto posúdil ako nekalú zmluvnú podmienku. 11.5 Na základe uvedeného priznal žalobcovi v súlade s zákonný úrok z omeškania podľa nariadenia č. , teda o osem percentuálnych bodov viac oproti základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania, pričom takto určenú sadzbu použil počas celého toho-ktorého kalendárneho polroka omeškania. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol. 11.6 Z dôvodu omeškania žalovaného vznikol žalobcovi popri uplatnených úrokoch z omeškania aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. 12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s a tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní procesne úspešný v plnom rozsahu, priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na nepatrný neúspech žalobcu v časti uplatneného úroku z omeškania neprihliadal, pretože pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom II. a III., ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa , , a . Namietal teda, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Žalobca v odvolaní uviedol, že: 14.1 Napadnutý rozsudok je v napadnutej časti nesprávny a arbitrárny a jeho odôvodnenie nepreskúmateľné. Vec nebola v časti uplatnených úrokov z omeškania starostlivo a dôsledne posúdená a argumenty a tvrdenia žalobcu neboli súdom prvej inštancie vôbec reflektované. 14.2 Jediným dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie nepriznal uplatnené dohodnuté úroky z omeškania, je odsek 41. napadnutého rozsudku. Z neho sa nedá zistiť, čo súd prvej inštancie hodnotil, aké okolnosti prípadu, čo sú podľa neho v danom prípade zásady poctivého obchodného styku, prečo by konanie žalobcu nemalo byť s nimi v súlade, čo rozumie pod povahou predmetu plnenia a ako dospel k záveru, že chýba spravodlivý dôvod pre odchýlenie sa od zákonnej sadzby. Nie je zrejmé, z akých skutočností vychádzal ani o aké dôkazy svoje rozhodnutie opiera; chýbajú logické a jasné úvahy, ako vec hodnotil a ako sa k svojim záverom dopracoval. 14.3 Žalobca dal súdu prvej inštancie do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého prípustnosť dohodnutej úrokovej sadzby závisí od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov jeho nesplnenia, od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá zmluvná strana, ako aj od druhu, závažnosti a rozsahu ujmy, ktorá veriteľovi nesplnením peňažného dlhu vznikla. Súd prvej inštancie posudzovanie zásady poctivého obchodného styku týmto kritériám nepodrobil a v tomto rozsahu nevykonal žiadne dokazovanie. 14.4 Ani žalovaný v tomto smere nepredkladal žiadne dôkazy a dohodnutú sadzbu úroku z omeškania bližšie nerozporoval. Uviedol len, že je podľa neho v rozpore s poctivým obchodným stykom, bez toho, aby uviedol, prečo by to tak malo byť a z čoho vychádza. 14.5 Dohodnutá výška úrokov z omeškania mala svoje opodstatnenie a bola medzi stranami dohodnutá dôvodne, účelne a dobrovoľne, pričom žalovaný si bol vedomý dôsledkov tejto dohody. Išlo o vykonanie diela — stavby, teda o podnikateľské prostredie notoricky známe častým porušovaním lehôt na platenie záväzkov menším zhotoviteľom a dodávateľom. Pre žalobcu ako malú a začínajúcu firmu je zaplatenie riadne a včas podstatné, pretože výpadok takej sumy je veľkým zásahom do jeho cash-flow a priamo ovplyvňuje ďalšie zákazky, platby subdodávateľom, materiál, stroje aj mesačnú prevádzkovú réžiu. 14.6 Žalobca mal navyše z podnikateľského prostredia informácie, že žalovaný reálne sídli v skladoch v obci Ploské, v ktorých predtým sídlila spoločnosť, ktorá po sebe zanechala nesplatené záväzky a dlhy. Tieto spoločnosti sú podľa jeho informácií personálne prepojené cez osoby, ktoré v riadiacej a vlastníckej štruktúre žalovaného oficiálne nefigurujú, no majú vplyv na jej riadenie. Mohlo teda ísť o rizikovú zákazku, preto žalobca k nej pristupoval opatrne a ako jednu zo sankcií navrhol odchýliť sa pre prípad omeškania s platbami od zákonného úroku z omeškania a dohodnúť vyššiu sadzbu; žalovaný s tým nemal žiaden problém. V prostredí žalovaného bolo už v tom čase verejným tajomstvom, že si objednáva diela, za ktoré neplatí celú dohodnutú sumu, prípadne neplatí včas. 14.7 Žalovaný je veľká etablovaná obchodná spoločnosť s miliónovými ročnými obratmi, ktorá si vzhľadom na svoju ekonomickú a kúpnu silu môže vyberať dodávateľov a zhotoviteľov a nie je odkázaná preberať na seba neprimerané riziko; muselo mu byť zrejmé, čo podpisuje a aké sú dôsledky porušenia jeho zmluvných záväzkov. Rok 2023 ukončil so ziskom 177.286,- Eur a podľa verejne dostupných finančných a hospodárskych ukazovateľov nemal v danom čase žiaden problém uhradiť svoj záväzok. 14.8 Žalovaný nezaplatením značnej peňažnej čiastky dostal žalobcu do finančnej tiesne, z ktorej sa snažil ešte vyťažiť. Pred prvým pojednávaním ho kontaktoval s ponukou mimosúdnej dohody a v konaní žiadal, aby bol zaviazaný zaplatiť sumu 10.000,- Eur s 12 % ročným úrokom z omeškania a splácať dlh v splátkach po 2.000,- Eur, ani tento svoj návrh však nedodržal a od novembra 2024 do rozhodnutia vo veci nezaplatil už nič. Účelovo sa spoliehal, že súd mu v prípade úrokov z omeškania vyhovie a prizná ich v nižšej výške, čo sa aj stalo; súd prvej inštancie tak nedôvodne chráni stranu, ktorá úmyselne porušuje svoje zmluvné záväzky, ktoré dobrovoľne uzavrela. 14.9 Správanie žalovaného preukazuje dôvodnosť odchýlenia sa od zákonného úroku z omeškania aj to, že tento bol dohodnutý dôvodne, riadne a dobrovoľne práve s cieľom ochrany zmluvnej strany pred neplatením a ako sankcia, ktorá mala od takého konania odstrašiť. Zákonné úroky z omeškania nie sú pre žalovaného vzhľadom na jeho ekonomickú veľkosť a finančné možnosti žiadnou sankciou ani motiváciou plniť svoj záväzok riadne a včas. 14.10 Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. vyplýva, že aj úrok z omeškania vo výške 2 % denne je za určitých okolností v poriadku a že úroky z omeškania vo výške 0,5 % denne sú v zásade bez ďalšieho akceptovateľné. 14.11 Súd prvej inštancie opomenul , ktorý dáva prednosť zmluvne dohodnutým úrokom z omeškania pred zákonnou úpravou. V obchodnoprávnych vzťahoch bez ochrany hodnej

slabšej strany by malo byť prelomenie zmluvnej autonómie prostredníctvom súdneho výkladu poctivého obchodného styku alebo dobrých mravov len ultima ratio. 14.12 Súd prvej inštancie nerešpektoval zmluvnú autonómiu strán, nedôvodne a bez náležitého zdôvodnenia vstupuje do ich zmluvných záväzkov a supluje procesnú aktivitu žalovaného, ktorý bol v konaní značne pasívny. Vec posudzuje nad rámec ním tvrdených skutočností a nad rámec ním popieraných tvrdení žalobcu, hoci žalovaný nepredložil jediný dôkaz, ktorým by preukázal ním tvrdené porušenie zásady poctivého obchodného styku.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, a to proti výroku II., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 10.000,- Eur s príslušenstvom. Odôvodnil ho odvolacími dôvodmi podľa , , , , a a namietol, že skutkový stav veci je zistený neúplne, pretože medzičasom uhradil žalobcovi ďalších 500,- Eur, čím sa jeho záväzok voči žalobcovi znížil na 9.500,- Eur; doklad o úhrade k odvolaniu pripojil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné rozhodnutie.

16. Žalobca ani žalovaný sa k odvolaniu protistrany nevyjadrili.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného, ktoré obe boli podané v zákonnej lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolania proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorých je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa . Vec prejednal podľa – a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné nie je.

18. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolacích dôvodov s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (; , ).

20. K uplatneným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza: 20.1 Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak je daná relevantná intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V zmysle ustálenej judikatúry totiž odôvodnenie rozhodnutia síce nemusí dať odpoveď na každú otázku nastolenú stranami ani na každý argument strany, ale vyžaduje špecifickú odpoveď na argumenty, na odpovediach, na ktoré je rozhodnutie postavené. Nedostatočná odpoveď alebo odpoveď nevyčerpávajúca otázku, odpoveď nelogická, nekonzistentná, či nezrozumiteľná, predstavujú odklon od ideálneho odôvodnenia a znižuje presvedčivosť. 20.2 Odvolací dôvod podľa je naplnený v prípade akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 20.3 Neúplnosť zistenia skutkového stavu ( ) je v spore odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný. Súčasne musí uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval. 20.4 Odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané.

20.5 Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. 20.6 Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval. Použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu.

21. Predmetom konania je doplatok ceny za dodané dielo podľa Zmluvy a zmluvný úrok z omeškania dojednaný v jej čl. XI. ods. 1. Uzavretie Zmluvy, vykonanie diela, jeho prevzatie bez závad ani výška nezaplatenej časti ceny diela neboli medzi stranami sporné. Sporná zostala výška úroku z omeškania, ktorý žalobcovi za omeškanie žalovaného s doplatením ceny diela patrí.

22. Odvolací súd k odvolaniu žalovaného uvádza, že úhrada sumy 500,- Eur, ktorú žalovaný urobil 21.7.2025, je skutočnosťou, ktorá nastala po vyhlásení napadnutého rozsudku. Pre rozsudok je však rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( ), preto neskoršia čiastočná úhrada vecnú správnosť napadnutého výroku nespochybňuje a prejaví sa až pri jeho vykonaní. Iné konkrétne výhrady žalovaný v odvolaní neuviedol.

23. Odvolací súd uvádza, že za neprípustné novoty v odvolacom konaní považoval skutkové tvrdenia, ktoré žalobca uviedol prvýkrát až v odvolaní — že žalovaný reálne sídli v skladoch po spoločnosti, ktorá zanechala nesplatené záväzky, že tieto spoločnosti sú personálne prepojené cez osoby, ktoré v jeho riadiacej a vlastníckej štruktúre oficiálne nefigurujú, že jeho neplatenie bolo v podnikateľskom prostredí verejným tajomstvom a že žalobca je malou a začínajúcou firmou s viazanými finančnými prostriedkami. Ide o prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie; žiadna z výnimiek podľa na ne nedopadá, preto na ne odvolací súd neprihliadol. Novotou naopak nie je právna argumentácia, ktorou žalobca svoje odvolanie odôvodnil, ani tie skutkové tvrdenia, ktoré uplatnil už pred súdom prvej inštancie na pojednávaniach 6.2.2025 a 22.5.2025 — hospodárske výsledky žalovaného, jeho vedomosť o dojednanej sankcii a to, že ním navrhnutý splátkový kalendár nedodržal.

24. Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nerešpektoval zmluvnú autonómiu strán, v prvom rade uvádza, že podľa vzniká veriteľovi právo požadovať úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve. Sadzba ustanovená nariadením vlády podľa nastupuje až vtedy, ak výška úrokov z omeškania dohodnutá nebola. Zmluvná sloboda je základnou zásadou súkromného práva a zásah do autonómie zmluvných strán musí byť výnimočný a odôvodnený; na podnikateľa sa pritom kladú vyššie nároky pri posudzovaní jeho spôsobilosti posúdiť obsah zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje. Zhodne to vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. , podľa ktorého sa výška úrokov z omeškania upravuje v prvom rade dohodou strán a určenie jej výšky zákonom nastupuje len vtedy, ak zmluvne dohodnutá nie je.

25. Ustanovenie , o ktoré súd prvej inštancie svoj záver oprel, nespája neplatnosť s tým, že dojednaná sadzba prevyšuje sadzbu zákonnú, ale s tým, že dojednanie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod. Hrubý nepomer je veličinou vzťahovou a posudzuje sa pomerom toho, čo na seba prevzala jedna a druhá strana, nie porovnaním sadzieb. Zodpovedá tomu aj , podľa ktorého sú na posúdenie rozhodujúce všetky okolnosti prípadu, najmä súlad so zásadou poctivého obchodného styku, povaha predmetu plnenia záväzku a existencia spravodlivého dôvodu pre odchýlenie sa od sadzby úroku z omeškania podľa . Samotný pomer dojednanej a zákonnej sadzby je preto jedným z údajov, o ktoré sa posúdenie opiera, nie celým posúdením.

26. Uvedenému zodpovedá aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku zo 4. marca 2008, sp. zn. , posudzoval dojednanie o úroku z omeškania vo výške 0,5 % denne a dohodu o ňom nepovažoval za odporujúcu dobrým mravom s dôsledkom jej neplatnosti; súd prvej inštancie v tej veci akceptoval dohodnutú výšku úrokovej sadzby s odkazom na zásadu zmluvnej voľnosti. V uznesení z 12. mája 2010, sp. zn. , na ktoré poukázal aj žalobca, najvyšší súd uzavrel, že pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť, pretože žiadny právny predpis ich výšku neobmedzuje. Otázka, či dohodnutá úroková sadzba je alebo nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, musí byť podľa tohto rozhodnutia vždy predmetom posúdenia každého jednotlivého prípadu. Prípustnosť závisí od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov jeho nesplnenia, od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá zmluvná strana, ako aj od druhu, závažnosti a rozsahu ujmy, ktorá veriteľovi nesplnením peňažného dlhu vznikla. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zároveň uzavrel, že dohodnutá výška úrokovej sadzby, pokiaľ nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, môže prevyšovať úroky, ktoré banky žiadajú pri poskytovaní úverov. Sadzba dojednaná v čl. XI. ods. 1 Zmluvy teda sama osebe neprípustnou nie je a jej posúdenie sa odvíja od okolností, za akých bola dojednaná.

27. Podľa sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi; dôkazná povinnosť nestíha len žalobcu, ale každého, kto v spore niečo tvrdí; u žalovaného sa jej nedodržanie prejaví ako procesná pasivita. Kritériá, ktoré najvyšší súd vymedzil, sú svojou povahou skutkové a ich naplnenie sa preto musí tvrdiť a preukazovať. Žalovaný v tomto spore namietol výšku sadzby úroku z omeškania. O okolnostiach, za ktorých bola dojednaná, netvrdil nič a ani nepredložil o nich žiaden dôkaz, ako to napokon konštatuje aj napadnutý rozsudok v odseku 38.

28. Odvolací súd zdôrazňuje, že kontradiktórnosť konania podľa znamená možnosť každej strany vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity protistrany a podrobiť procesnej debate všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Ak žalovaný okolnosti zakladajúce hrubý nepomer netvrdil, žalobca nemal na čo reagovať a nemal ani dôvod preukazovať spravodlivý dôvod, pre ktorý bola sadzba dojednaná práve v tejto výške. Záver, že žalobca taký dôvod nepreukázal, mu kladie bremeno, ktoré ho v tomto štádiu konania nezaťažovalo.

29. Súd prvej inštancie napriek tomu uzavrel, že v okolnostiach predmetu sporu nebola v konaní preukázaná žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala potrebu žalobcu zabezpečiť si plnenie ceny diela niekoľkonásobne vyššou sadzbou úroku z omeškania, než je jeho zákonná sadzba. Neúspech v dokazovaní tak pripísal veriteľovi, hoci skutkové okolnosti zakladajúce hrubý nepomer mal tvrdiť a preukazovať dlžník. Súd vyvodzuje právny následok zo skutkového stavu, ktorý pred ním vyšiel najavo; chýbajúce skutkové tvrdenia strany nahradiť vlastnou úvahou nemôže.

30. Hoci sankcie sú v čl. XI. Zmluvy dojednané len v prospech zhotoviteľa, z obsahu Zmluvy, ktorej uzavretie medzi stranami nie je sporné, však vyplýva, že ochrana objednávateľa je v nej postavená inak: čl. X. mu priznáva záruku za dielo v trvaní 24 mesiacov, právo požadovať odstránenie vád na náklady zhotoviteľa a po márnom uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty právo dať ich odstrániť na jeho náklady; čl. XII. mu priznáva právo od Zmluvy odstúpiť, ak je zhotoviteľ v omeškaní s dodaním diela viac ako 30 pracovných dní. Sankčné dojednania nie sú zrkadlové preto, že zrkadlové nie sú ani povinnosti, ktoré strany na seba prevzali.

31. Odvolací súd napokon udáva, že žiadosti žalovaného o zníženie úroku z omeškania s primeraným použitím vyhovieť nemožno. Moderačné právo podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje na neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Zmluvne dohodnutý úrok z omeškania, ktorý predpokladá , zmluvnou pokutou nie je, a preto pod moderačné právo súdu podľa nespadá (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

32. Odvolací súd preto uzavrel, že dojednanie o sadzbe úroku z omeškania v čl. XI. ods. 1 Zmluvy nekalou zmluvnou podmienkou podľa nie je a žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške, v akej si ho uplatnil. Napadnutý výrok II. je v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- Eur a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, vecne správny, preto ho odvolací súd podľa potvrdil. V časti úrokov z omeškania a vo výroku III., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku ani na jeho zrušenie, preto ho odvolací súd podľa zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Po priznaní celého uplatneného úroku z omeškania totiž neostala žiadna časť uplatneného nároku, o ktorej by bolo možné rozhodnúť zamietavo.

33. O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie rozhodol odvolací súd podľa , pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil. Výrok o trovách konania závisí od rozhodnutia o napadnutom výroku vo veci samej, preto odvolací súd nebol v tejto časti viazaný rozsahom odvolania ( ). Zmena sa dotkla len rozsahu priznaného príslušenstva a na pomere úspechu strán nič nemení; žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, ako to ustálil aj súd prvej inštancie, preto odvolací súd výrok IV. napadnutého rozsudku ako vecne správny podľa potvrdil.

34. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O ich výške rozhodne podľa súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).