Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/10/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE S. REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty

Miničovej a členov JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci

žalobcu A., a. s., so sídlom V., IČO: X. (predtým S. S., a. s., B., Mestská pobočka T.), zast.

JUDr. M. M., advokátom, Advokátska kancelária JUDr. M.M., s. r. o., N.B., IČO: X., proti

žalovanému: 1/ J. P., bytom D. obchodné meno J. P. – K., zast. Mgr. V. M., advokátom,

A. advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom H., IČO: X., 2/ A., a. s., so sídlom V., IČO: X.,

o zaplatenie 234 428,79 Eur (7 062 401,60 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 1/

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. decembra 2010, č. k. -390

v znení opravného uznesenia zo dňa 3. októbra 2011, č. k. -412 a opravného

uznesenia zo dňa 17. októbra 2011, č. k. -416, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

1. decembra 2010, č. k. -390 v znení opravného uznesenia zo dňa 3. októbra

2011, č. k. -412 a opravného uznesenia zo dňa 17. októbra 2011, č. k.

-416 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom z 1. decembra 2010, č. k.

-390 v znení opravného uznesenia zo dňa 3. októbra 2011, č. k. -412

a opravného uznesenia zo dňa 17. októbra 2011, č. k. -416 uložil žalovanému 1/

povinnosť zaplatiť žalobcovi 30%-ný úrok zo sumy 74 287,99 Eur a 20,11%-ný úrok zo sumy

142 410,91 Eur, odo dňa 29. apríla 1998 do zaplatenia. Voči žalovanému 2/ A., a. s., V. súd

konanie zastavil s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ boli

uzatvorené dve úverové zmluvy, a to úverová zmluva č. 36/196778/6 zo dňa 24. októbra

1991, ktorou bol poskytnutý úver vo výške 82 088,56 Eur (2 473 000,-- Sk) a úverová zmluva

č. 46/200001/1 zo dňa 27. februára 1992 vo výške 150 534,42 Eur (4 535 000,-Sk). Ručenie

za splatenie oboch úverov prevzal pôvodný žalovaný 2/, a to vyhlásením ručiteľského

záväzku zo dňa 24. októbra 1991 a zo dňa 27. februára 1992. Žalovaný prestal úvery splácať,

a preto žalobca vypovedal úverové zmluvy, čím sa stal splatný celý zostatok z úverových

zmlúv. Na majetok žalovaného bol uznesením zo dňa 29. apríla 1998 Krajským súdom

v Bratislave vyhlásený konkurz, do ktorého konkurzného konania žalobca prihlásil svoje

pohľadávky z úverových zmlúv spolu s úrokmi z omeškania (do vyhlásenia konkurzu), a to

v sume 97 144,75 Eur (2 926 582,80 Sk) a 277 256,43 Eur (8 352 627,20 Sk). Správca

konkurznej podstaty túto pohľadávku uznal, nepoprel ju. Správca konkurznej podstaty

speňažil majetok úpadcu, bola schválená konečná správa a rozvrhovým uznesením č. k.

Z-2-1 K 125/96-427 zo dňa 6. októbra 2004 bol výťažok rozdelený veriteľom. Právny

predchodca žalobcu S. S., a. s., B., nebola v rozvrhu pomerne uspokojená, nakoľko záložné

právo, ktoré mala k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. X., bolo druhé v poradí. Súd prvého

stupňa mal za nesporné, že do konkurzného konania bola prihlásená pohľadávka žalobcu

ku dňu vyhlásenia konkurzu. V rovnakom rozsahu bolo vykonané späťvzatie návrhu voči

žalovanému 1/ a žalobca žiadal voči žalovanému 1/ len úroky odo dňa vyhlásenia konkurzu,

ktoré do konkurzu neboli prihlásené, teda zaplatenie 30%-ného úroku zo sumy 74 287,99 Eur

(2 238 000,-- Sk) a 20,11%-ného úroku zo sumy 142 410,91 Eur (4 290 000,-- Sk), a to

odo dňa 29. apríla 1998 do zaplatenia pohľadávky.

Žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcu v časti pohľadávky, úroku zo sumy

74 287,99 Eur, a to konkrétne za obdobie od 25. marca 1993 od 26. septembra 1993

s odkazom na ust. § 131 b/ ods. 3 Hospodárskeho zákonníka. Čo sa týka úrokov uplatnených

podľa , namietal žalovaný ich neprimeranosť, v rozpore s

. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že

právny predchodca žalobcu svoju povinnosť poskytnúť úverové prostriedky z úverovej

zmluvy č. 36/196778/6 splnil, ale žalovaný nepreukázal, že prevzatý záväzok zaplatil

žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi. V súlade s ust. §§ 382 až 384 Hosp. zák. súd

preto uznal nárok žalobcu na zaplatenie majetkových sankcií, dohodnutých v bode 2 úverovej

zmluvy z 24. 10. 1991, za oprávnený v celom rozsahu. K námietke premlčania uplatneného

nároku, a to konkrétne za obdobie 25. 03. 1993 do 26. 09. 1993 súd neprihliadol, pretože sa

nevzťahuje k žalobcom uplatnenému nároku. Na základe dokazovania dospel súd prvého

stupňa tiež k záveru, že návratnosť úveru zo zmluvy č. 46/200001/1 zo dňa 27. februára 1992,

bola v danom prípade ohrozená od samého začiatku. Postupom účastníkov konania,

od poskytnutia úveru, až do splatenia (uspokojenia) istiny, mal súd prvého stupňa za to, že

žaloba je aj v tejto časti dôvodná. K námietke žalovaného, týkajúcej sa výšky uplatneného

úroku, súd neprihliadol s odkazom na zmluvné ujednanie v bode 2 a v bode 7 zmluvy o úvere

zo dňa 27. februára 1992.

Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný 1/ z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci súdom prvého stupňa. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa v časti, ktorou ho zaviazal k plneniu. Žalovaný 1/ namietal, že ako pre úroky,

tak aj pre zmluvnú pokutu platí moderačné právo súdu, ktoré súd prvého stupňa opomenul

aplikovať, hoci bolo žalovaným namietané, že sú úrokové sadzby na úrovni 30%, resp.

20,11% zjavne neprimerané a podľa § 265 Obch. zák. v spojení s § 502 ods. 1 Obch. zák. je

minimálne výška sadzieb predmetných úrokov v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku. Pretože HZ vôbec nepoznal pojem príslušenstva pohľadávky, potom úrok podľa

odvolateľa sleduje právny režim istiny, od ktorej je úrok závislý, z ktorého dôvodu súd prvého

stupňa nesprávne rozhodol, keď priznal zmluvné úročenie, najmä počas a aj po skončení

konkurzu vedeného na žalovaného. Podľa odvolateľa úročenie v zmysle hore uvedenej

povahy súčasti úroku v istine, malo byť vyčíslené absolútnou hodnotou, ibaže len dovtedy,

dokedy nenastali účinky vyhlásenia konkurzu § 14 ZKV. Splatnými sa potom stali

vyhlásením konkurzu celé úverové istiny a v nich súčasne inkorporovaná, aj absolútna

hodnota úrokov. Má tiež za to, že ďalšie narastanie zmluvného úroku nebolo legislatívnym

úmyslom zákonodarcu a navyše, ak je účinkom konkurzu aj zákaz úpadcovi (žalovanému)

nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu, nemala by úpadcovi plynúť ani hmotná lehota

zročnosti úrokov. Priznaním súdnej ochrany opačnému postupu, žiaľ nastala situácia rozporná

s ust. § 265 Obch. zák. so zásadami poctivého obchodného styku, kedy sústavná zročnosť

úrokov v čase, keď má dlžník zákaz nakladať s majetkom, predstavuje zjavnú hospodársku

likvidačnú šikanu. Navyše 30%-ný úrok z hospodárskeho úveru, uvedený v prvej časti výroku

napadnutého rozsudku, prekračoval 5%-nú hornú hranicu podľa ust. § 378a HZ, ibaže, ak sa

uplatnil ako majetková sankcia, mal sa uplatniť samostatne, v šesťmesačnej premlčacej lehote

podľa § 131b ods. 2 HZ. V tejto súvislosti súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj

žalovaným 1/ vznesenú námietku premlčania, keď premlčacia lehota na uplatnenie

majetkových sankcií uplynula 26. 09. 1993, pre ktorý dôvod premlčaný nárok nemohol byť

priznaný. Z uvedených dôvodov navrhuje preto rozsudok v napadnutej časti zmeniť.

Žalovaný 1/ podal odvolanie aj proti opravnému uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 3. októbra 2011, č. k. -412 z dôvodu, že pri jeho vydaní sa súd

prvého stupňa dopustil ďalšej zjavnej nesprávnosti, pretože žalovaný 1/ nikdy nepoužíval

pri podnikaní obchodné meno „J. P. – K.“.

K odvolaniu sa vyjadril žalobca podaním z 5. januára 2011. Navrhol, aby odvolací súd

potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny a žalobcovi priznal náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania. K použitiu moderačného práva súdu na zníženie

neprimerane vysokej zmluvnej pokuty alebo úrokov uviedol, že nárok žalobcu vychádza

z úverovej zmluvy č. 26/196778/6 z 24. októbra 1991, ktorá sa spravuje Hospodárskym

zákonníkom, ktorý moderačné právo súdu neupravuje. Ustanovenie § 378a HZ a ním určená

výška 5% ročne, na ktoré sa žalovaný odvoláva, sa týka úroku z omeškania a nie úroku

z poskytnutého úveru, ako ceny peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ

umožňuje čerpať dlžníkovi. Úrok z úveru nemá sankčný charakter, preto ho nemožno

zamieňať s úrokom z omeškania, na ktorý sa vzťahuje § 378a HZ. Druhá úverová zmluva č.

46/20000/1 z 27. februára 1992 bola uzatvorená v zmysle . Aj napriek

skutočnosti, že ustanovenie upravuje, ako uviedol žalobca, možnosť

platenia úrokov dlžníkom v najvyššej možnej výške prípustnej zákonom, (ak si strany

dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona) platí, že

pre zmluvné strany je toto ustanovenie dispozitívne, nakoľko sa nenachádza v taxatívnom

výpočte uvedenom v . Taktiež nič nenasvedčuje podľa žalobcu tomu, že by súd

mohol využiť svoje moderačné právo (ktoré v tomto prípade nemá) z úradnej povinnosti bez

toho, aby o to požiadal žalovaný. Uvedené sa však vzťahuje len na zníženie zmluvnej pokuty

a nie zmluvne dohodnutých úrokov za poskytnutie úveru. Nie je teda pravdivé, ani správne

tvrdenie žalovaného, že súd opomenul aplikovať jeho moderačné právo na zníženie podľa

neho neprimeraných úrokových sadzieb. Žalobca sa stotožnil s názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v uznesení a Krajského súdu v Bratislave v rozsudku

, že v konkurznom konaní, vyhlásenom uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 29. apríla 1998 boli zo strany žalobcu prihlásené pohľadávky, vzniknuté len ku dňu

vyhlásenia konkurzu a žalobca žiadal len úroky, ktoré do konkurzu prihlásené neboli. V tomto

rozsahu teda nie je možné podľa žalobcu uplatnené právo považovať za vec právoplatne

rozhodnutú a v časti uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov odo dňa 29. apríla 1998

nejde o prekážku v konaní – res iudicatae. Podľa žalobcu z ust. § 33 ZoKV vyplýva, že určité

pohľadávky sú vylúčené z uspokojenia, čo znamená, že aj keď sú tieto pohľadávky

oprávnené, súd ich nemôže v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky však

z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po zrušení konkurzu je ich možné uspokojiť

v súdnom alebo v inom konaní, ak dlžník bude existovať a bude mať majetok. V zmysle § 45

ods. 1 ZoKV „zrušením konkurzu zanikajú aj účinky vyhlásenia konkurzu uvedené v § 14,

platnosť a účinnosť úkonov vykonaných počas konkurzu tým nie je dotknutá.“ Z odôvodnenia

k uvedenému ustanoveniu podľa žalobcu vyplýva, že vzhľadom k povahe konkurzného

konania sa prekážka veci rozhodnutej uplatní len po dobu, po ktorú konkurz prebieha.

Zrušením konkurzu táto prekážka odpadá, pretože zanikajú aj účinky vlastného vyhlásenia

konkurzu, v ktorom smere poukázal na judikatúru NS ČR. Z uvedeného je podľa žalobcu

zrejmé, že úpadca opäť nadobúda právo disponovať s majetkom, ktorý ostal po zrušení

konkurzu a ktorý dlžník nadobudne po zrušení konkurzu. Všetky konania, ktoré boli

prerušené, môžu pokračovať, účastníkom sa opäť stáva úpadca a pohľadávky, ktoré sa stali

splatnými pred vyhlásením konkurzu, sú naďalej splatné, ak neboli v konkurze uspokojené.

Podľa žalobcu súd prvého stupňa taktiež správne rozhodol o neprihliadnutí na námietku

premlčania za obdobie od 25. marca 1993 do 26. septembra 1993, nakoľko sa nevzťahuje

k uplatňovanému nároku. V súvislosti s týmto odvolacím konaním žalobca uplatnil aj trovy

právneho zastúpenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1

v napadnutej časti v medziach dôvodov odvolania a po zopakovanom a doplnenom

dokazovaní dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného 1/ nie je možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je právo žalobcu voči žalovanému 1/ na zaplatenie

30% úroku zo sumy 74 287,99 Eur a 20,11% úroku zo sumy 142 410,91 Eur, odo dňa

29. 04. 1998 do zaplatenia, ktoré právo žalobca vyvodzuje z úverovej zmluvy č. 36/196778/6

z 24. 10. 1991 a úverovej zmluvy č. 46/20000/1 z 27. 02. 1992.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobe voči žalovanému 1/ v tejto časti

vyhovel, keď dospel k záveru, že predmetné právo žalobcu nebolo uplatnené v konkurze,

pôvodne vyhlásenom na majetok žalovaného 1/. Súd prvého stupňa mal za to, že nárok

žalobcu na zaplatenie majetkových sankcií v zmysle bodu 2 úverovej zmluvy z 24. 10. 1991

je oprávnený v celom rozsahu a k námietke premlčania, vznesenej konkrétne za obdobie

od 25. 03. 1993 do 26. 09. 1993 neprihliadol, keď táto sa nevzťahuje k žalobcom uplatnenému

nároku. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa tiež preukázanú

dôvodnosť žaloby z úveru zo dňa 27. 02. 1992, keď jeho návratnosť bola od samého počiatku

ohrozená, pričom výška úroku je daná zmluvným ujednaním podľa bodu 2 a bodu 7 úverovej

zmluvy.

Podľa žalovaného 1/ súd prvého stupňa pochybil, keď neaplikoval moderačné právo

súdu, hoci výška uplatnených úrokov je zjavne v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku. Pretože vyhlásením konkurzu sa stal splatný celý úver, ďalšie úročenie počas konkurzu

nemohlo byť úmyslom zákonodarcu. Podľa žalovaného 1/ 30%-ný úrok z hospodárskeho

úveru prekračoval hornú hranicu podľa ust. § 378a Hosp. zák., ibaže, ak sa uplatnil ako

majetková sankcia, mal sa uplatniť samostatne, v šesťmesačnej premlčacej lehote.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že dňa 24. 10. 1991 bola medzi právnym predchodcom

žalobcu a žalovaným 1/ uzavretá úverová zmluva č. 36/196778/6 ( č. l. 10 spisu), v ktorej

bode 2 zmluvné strany okrem iného dohodli, že pri úvere (alebo splátke) nesplatenom

v lehote, sporiteľňa pristúpi k zvýšeniu úrokovej sadzby na 30% zo sumy úveru (alebo

splátky) nesplateného v lehote odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru (alebo splátky).

Dňa 27. 02. 1992 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným 1/ úverovú

zmluvu č. 46/20000/1 (č. l. 20 spisu), v bode 2 ktorej zmluvné strany dohodli, že pri úvere

(alebo splátke) nesplatenom v lehote, sporiteľňa pristúpi k zvýšeniu úrokovej sadzby na 28%

zo sumy úveru (alebo splátky) nesplateného v lehote odo dňa nasledujúceho po splatnosti

úveru (alebo splátky).

Listami zo dňa 22. 02. 1993 (č. l. 19 a č. l. 28 spisu) právny predchodca žalobcu obe

úverové zmluvy vypovedal.

Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný 1/ riadne poskytnuté úvery nesplácal.

Súd prvého stupňa so zreteľom k uvedeným skutočnostiam správne vyvodil, že

úverová zmluva č. 36/196778/6 bola uzavretá za účinnosti Hospodárskeho zákonníka a práva

z nej vzniknuté sa spravujú týmto zákonom s poukazom na ust. § 763 ods. 1 Obch. zák.

Dospel tiež k správnemu právnemu záveru, že z porušenia uvedených zmluvných

povinností, žalobca svoje právo odvodzuje dôvodne.

Pokiaľ právny predchodca žalobcu úverové zmluvy vypovedal, odvolací súd

po doplnenom dokazovaní konštatuje, že úverová zmluva nie je zmluvou uzavretou na dobu

neurčitú, a preto ju nemožno právne účinne vypovedať. Ak právny predchodca žalobcu tak

postupoval, nemohol takýto jeho protiprávny úkon vyvolať sledované účinky zániku

záväzkového vzťahu.

Pretože medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný 1/ úvery riadne nesplácal, vzniklo

žalobcovi právo na dohodnutý zmluvný postih.

Ak žalovaný 1/ namieta, že súd prvého stupňa mal z dôvodu výšky 30% úroku

aplikovať moderačné právo, odvolací súd uvádza, že Hospodársky zákonník takéto právo

súdu neupravuje.

Pretože svojím charakterom ide o majetkovú sankciu, jeho výška nie je limitovaná ust.

§ 378a Hosp. zák.

Úverovú zmluvu č. 46/20000/1 zmluvné strany uzavreli za účinnosti Obchodného

zákonníka, ktorým sa táto, ako i práva z nej vzniknuté, spravujú.

V predmetnej veci úverovej zmluvy č. 46/200001/1 sa žalovaný 1/ zaviazal splatiť

poskytnutý úver v sume 4 535 000,-- Sk s úrokmi vo výške + 3% nad základnú sadzbu,

vo výške 13% v čase uzavretia zmluvy dňa 27. 02. 1992.

Pre prípad omeškania so splnením peňažného záväzku zmluvné strany v bode 2

úverovej zmluvy dohodli úrok 28 %, ktorý žalobca predmetnou žalobou uplatnil vo výške

20,11%.

Zmluvne dohodnutý úrok z omeškania, ktorý predpokladá ust. § 369 ods. 1 Obch.

zák., nie je zmluvnou pokutou, a preto nespadá pod moderačné právo súdu upravené ust.

§ 301 Obch. zák.

Odvolací súd tiež zhodne so súdom prvého stupňa nezistil v dohodnutom úroku tak,

ako bol tento uplatnený, jeho rozpor so zásadami poctivého obchodného styku.

Za nedôvodnú označil odvolací súd, aj žalovaným 1/ vznesenú námietku premlčania.

I keď premlčacia lehota práva na zaplatenie majetkových sankcií v zmysle § 131b ods.

3 Hosp. zák. je šesťmesačná, v danom prípade je zrejmé, že pôvodnou žalobou zo dňa

30. 01. 1996 sa právny predchodca žalobcu domáhal voči žalovanému 1/, okrem iného

zaplatenia sumy 74 287,99 Eur (2 238 000,-- Sk) s 30% úrokom odo dňa 24. 02. 1993

do zaplatenia. Následným podaním z 24. 09. 2003 (č. l. 85 spisu) žalobu obmedzil na 30%

úrok zo sumy 74 287,99 € (2 238 000,-- Sk) odo dňa 29. 04. 1998 do zaplatenia.

Nepochybne tak žalobca právo na majetkovú sankciu uplatnil v premlčacej lehote. Súd prvého

stupňa preto postupoval v súlade s právnym predpisom, keď k námietke premlčania,

vznesenej žalovaným 1/, neprihliadol.

Ako vyplýva z ust. a z uspokojenia sú

vylúčené úroky z pohľadávok veriteľov, vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ak prirástli

v čase od vyhlásenia konkurzu, ako i mimozmluvné alebo zmluvné sankcie, postihujúce

majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.

Z cit. ust. je zrejmé, že zákon vylučuje určité

pohľadávky z uspokojenia, čo znamená, že aj keď sú tieto pohľadávky oprávnené, súd ich

nemôže v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky z hľadiska hmotného práva

nezanikajú, a preto po zrušení konkurzu je ich možné uspokojiť v súdnom alebo inom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného neobstojí ani námietka žalovaného 1/, že ďalšie úročenie

alebo sankcionovanie počas konkurzu nebolo úmyslom zákonodarcu, naopak je zrejmé, že

zákon o konkurze a vyrovnaní vznik takýchto pohľadávok predpokladá, neumožňuje však

v konkurze ich uspokojenie z konkurznej podstaty. Preto po zrušení konkurzu je možné sa

týchto pohľadávok domáhať voči dlžníkovi.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd prvého stupňa rozhodol v súlade

s právnym predpisom, keď žalobe v tejto napadnutej časti vyhovel, ktorého správnosť záverov

žalovaný 1/ svojím odvolaním nespochybnil.

Pretože dôvody, pre ktoré podal žalovaný 1/ odvolanie voči opravnému uzneseniu,

súd prvého stupňa odstránil následným opravným rozhodnutím, ktorým opravil zrejmú

nesprávnosť v uvedení obchodného mena žalovaného 1/ stalo sa odvolanie žalovaného 1/,

podané z tohto dôvodu bezpredmetným.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu

v Bratislave v znení opravných uznesení v napadnutej časti podľa ako vecne

správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania v zmysle rozhodne súd prvého

stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. septembra 2012

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová