Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Co-67-2026.pdf
PDF · 96.27 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/67/2026
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, IČO: 36 436 640, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, B. I. J., právne zastúpený STEHURA & partners, v.o.s., Advokátska kancelária, pracovisko Dolný val 574/7, IČO: 47 246 863, 2/ F. D., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/105/2023-238 zo dňa 19. januára 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie ponecháva nedotknutým vo výrokoch I. až III. o čiastočnom zastavení konania voči žalovanej 2/, o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a o povinnosti žalobkyne vyplatiť žalovaného 1/.
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. mení nasledovne:
Žalobkyni voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Žalobkyňa má voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a prvého odvolacieho konania v rozsahu 45 %.
Žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania tohto odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie vo vzťahu k žalovanej 2/ zastavil, výrokom II. zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, a to žalobkyne a žalovaného 1/ ku pozemku KNC parc. č. 1019/2 - orná pôda o výmere 113 m2 zapísaného na LV č. XXXXX pre kat. úz. I., obec I., okres B. I. J. a túto nehnuteľnosť KNC parc. č. 1019/2 - orná pôda o výmere 113 m2 prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyni v podiele 1/1, výrokom III. žalobkyni uložil povinnosť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalovanému 1/ vyplatiť sumu 847,50 EUR do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a výrokom IV. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1 Súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17C/105/2023-147 zo dňa 16.12.2024 (v poradí prvým) súd zrušil výrokom I. podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, a to žalobkyne a žalovaného 1/ a 2/ k pozemku KNC parc. č. 1019/1 - orná pôda o výmere 113 m2 zapísaného na LV č. XXXXX pre kat. úz. I. a túto nehnuteľnosť KNC parc. č. 1019/1 orná pôda o výmere 113 m2
prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne v podiele 1/1 a výrokom II. žalobkyni uložil povinnosť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalovanému 1/ vyplatiť sumu 847,50 EUR a žalovanému 2/ vyplatiť sumu 423,75 EUR. Výrokom III. súd zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, a to žalobkyne a žalovaného 1/a 2/ k pozemku KNC parc. č. 1019/2 orná pôda o výmere 113 m2 zapísaného na LV č. XXXXX pre kat. úz. I. a túto nehnuteľnosť KNC parc. č. 1019/2 orná pôda o výmere 113 m2 prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v podiele 1/1 a žalovanému uložil povinnosť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalobkyni vyplatiť sumu 423,75 EUR a žalovanému 2/ vyplatiť sumu 423,75 EUR (výrok IV.) žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.). Rozhodnutie č. k. 17C/105/2023-147 zo dňa 16.12.2024 v časti výroku I. a II. nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2025. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9Co/80/2025-205 zo dňa 29.07.2025 o odvolaní žalobkyne proti výroku III., IV. a V. rozsudok v napadnutom výroku III., IV. a V. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súd prvej inštancie o žalobe rozhodol vo zvyšnej časti spôsobom ako je uvedené v ods. 1 tohto odôvodnenia. 1.2. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) v spojení s § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
1.3.
Súd prvej inštancie mal za to, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania priznať. Konštatoval, že predmetné rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je v záujme oboch strán sporu (žalobcovia a žalovaní 1/, 2/), pretože na základe tohto rozhodnutia sa vyporiadali vzájomné vzťahy medzi nimi a táto povaha predmetu konania bola pre súd určujúca pri použití uvedeného procesného ustanovenia. Preto súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti výroku IV. o náhrade trov konania podala žalobkyňa včas odvolanie, pričom mala za to, že výrok o náhrade trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Poukázala na § 255 ods. 1 CSP. Uviedla, že v predmetnom konaní bola úspešná v plnom rozsahu. Súd rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva spôsobom, ktorý som navrhovala. Nehnuteľnosť bola prikázaná do jej výlučného vlastníctva a výška primeranej náhrady za ustupujúci spoluvlastnícky podiel bola určená v súlade s mojím návrhom vo výške 15,- EUE/m2. Jej procesné postavenie žalobkyne je teda postavením plne úspešnej strany v tomto konaní. Preto za tejto situácie je nepriznanie náhrady trov konania odklonom od základnej zásady rozhodovania o trovách konania. Nesúhlasila s aplikáciou § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje možnosť odklonu od zásady úspechu vo veci. Jeho aplikácia musí byť reštriktívna a podmienená existenciou konkrétnych, individuálnych a výnimočných okolností, ktoré musia byť súdom riadne identifikované a presvedčivo odôvodnené. Súd však svoju úvahu založil výlučne na všeobecnom konštatovaní, že konanie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je „v záujme oboch strán“, keďže dochádza k usporiadaniu ich vzájomných vzťahov. Takéto odôvodnenie nepovažujem za dostatočné ani právne udržateľné. Samotná povaha konania nemôže byť automaticky dôvodom hodným osobitného zreteľa. Poukázala na to, že od začiatku navrhovala vysporiadanie, ktoré napokon súd prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. K dohode nedošlo výlučne pre odmietavý, špekulatívny a účelový postoj žalovaného 1/. Navyše žalovaný 1/ v minulosti už previedol svoj spoluvlastnícky podiel na spornej nehnuteľnosti na tretiu osobu (J. K.), a to kúpnou zmluvou zo dňa 24.02.2021, ku ktorej bol vykonaný vklad vlastníctva rozhodnutím OÚ Žilina č. j. V 350/2021 zo dňa 16.03.2021. Následne sa žalobou vo veci OS Žilina č. j. 49C/93/2022 domáhala uplatnenia mojich nárokov z porušenia predkupného práva, kde následne žalovaný 1/ a J. K. od kúpnej zmluvy odstúpili, zápis vlastníctva sa vrátil do pôvodného stavu a konanie bolo logicky zastavené. Preto toto súdne konanie nebolo výsledkom svojvoľného postupu z mojej strany, ale nevyhnutným dôsledkom odmietavého a špekulatívneho postoja žalovaného 1/. Mala za to, že nemožno spravodlivo prenášať ekonomické dôsledky procesného postoja žalovaného v rade 1/ na ňu ako plne úspešnú stranu konania. Inštitút trov konania je bezprostredne spojený s nákladmi vedenia súdneho sporu, pokiaľ ide o strany, ich zástupcov a iné osoby zúčastnené na konaní. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie: Kompenzačnú, keďže úspešnej strane sa majú nahradiť náklady, ktoré musela účelne vynaložiť na uplatnenie alebo obranu svojho práva, Sankčnú, najmä pri uplatnení princípu procesnej zodpovednosti za výsledok konania, Preventívnu, keďže vedomie možnej povinnosti nahradiť trovy konania pôsobí proti svojvoľnému, obštrukčnému alebo šikanóznemu procesnému správaniu. Ak je plne úspešnej strane náhrada trov konania nepriznaná bez existencie výnimočných dôvodov, dochádza
k popretiu všetkých troch uvedených funkcií. Trovy konania predstavujú iba tie výdavky, ktoré boli riadne preukázané, boli reálne vynaložené a boli odôvodnené potrebou dosiahnuť legitímny cieľ - teda ochranu subjektívneho práva. 3. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podal subjektívne legitimovaný účastník konania (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutými ponechal ostatné, svojou povahou nezávislé a odvolaním nenapadnuté výroky) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) ho v napadnutom rozsahu zmenil pri aplikácii § 388 CSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.
5.
Odvolací súd vo vzťahu k trovám konania medzi žalovanou 2/ a žalobkyňou konštatuje, že v tejto časti sa síce žalobkyňa zmeny nedomáhala, avšak bolo potrebné rozhodnúť o celých trovách konania. Odvolací súd žalobkyni voči žalovanej 1/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich žalobkyňa v späťvzatí voči žalovanej 2/ neuplatnila.
6.
Odvolací súd vo vzťahu k trovám voči žalovanému 1/ konštatuje, že pre aplikáciu § 257 CSP musia byť splnené výnimočné okolnosti posudzovanej veci. Charakter konania sám o sebe nie je výnimočným dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania. Odvolací súd konštatuje, že nezistil v konaní existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovaného 1/, ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov konania žalobkyni. Je potrebné si uvedomiť, že žalovaný 1/ spôsobil súdne konanie svojím predchádzajúcim postupom, keď po nadobudnutí spoluvlastníckych podielov tieto previedol na tretiu osobu, hoc následne od zmluvy odstúpil, pričom nemal záujem sa dohodnúť so žalobkyňou na vyporiadaní. Súčasne bol vo veci právne zastúpený advokátom, a preto sa nejedná ani o laický prvok. Spor o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je bežným súdnym sporom.
7.
Odvolací súd poukazuje na právne závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.07.2017, s ktorými sa plne stotožňuje a vychádza z nich pri posúdení náhrady trov v tomto konaní: „Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010 či 3MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.“ Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nezistil zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni. Odvolací súd dodáva, že žalovaný 1/ ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa netvrdil a ani nepreukázal. 8. Odvolací súd konštatuje, že hmotno-právna charakteristika konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vôbec nebráni štandardnému posúdeniu procesného úspechu či neúspechu v takomto konaní. V ňom sa totiž pravidelne stretávajú rozdielne pohľady dotknutých spoluvlastníkov na riešenie spoluvlastníckeho vzťahu, v ktorej spojitosti niet legitímneho dôvodu (tento nie je ani zákonodarcom osobitne vymedzený v rámci úpravy trov konania) pre odmietnutie aplikácie zákonného princípu úspechu. Aj aplikačná prax súdov Slovenskej republiky (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 10/2012 zo dňa 26.07.2012) z rozoberaného hľadiska dlhodobo preferuje jeho aplikáciu, keď zotrváva na závere, že za plný úspech žalobcu možno považovať iba prípad, keď dosiahol v súdnom konaní zrušenie podielového spoluvlastníctva a predovšetkým jeho vyporiadanie rozhodnutím súdu nielen takým spôsobom, na akom sa márne pokúšal so spoluvlastníkom dohodnúť (a aký následne navrhol v súdnom konaní), ale v prípade vyporiadania spoluvlastníctva prikázaním podielu za náhradu aj vo výške ním navrhovanej primeranej náhrady. V okolnostiach súdenej veci sa žalobkyňa domáhala vyporiadania podielového spoluvlastníctva formou prikázania nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva a priznania navrhovanej primeranej náhrady ustupujúcim spoluvlastníkom. Žalovaný 1/ v spore súhlasil s vyporiadaním, avšak žiadal jeden pozemok prikázať sebe a druhý žalobkyni. 8.1 Opísané procesné súvislosti viedli odvolací súd k skúmaniu zodpovednosti sporových strán za výsledok sporu, keďže z procesného hľadiska im možno prisudzovať čiastkové úspechy – žalobkyňa dosiahla zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (s ktorého zrušením žalovaný 1/ súhlasil), a to požadovaným spôsobom (s ktorým žalovaný 1/ čiastočne súhlasil), vrátane ňou navrhovanej primeranej náhrady pre žalovaného 1/.
a)
Nadväzne, za účelom ustálenia miery procesnej zodpovednosti za výsledok sporu krajský súd rozdelil jeho „predmet“ na tri časti v pomere 40 % : 30% : 30%. Prvá časť, ktorú považoval odvolací súd z hľadiska výsledku sporu za najdôležitejšiu, predstavoval samotný návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, s ktorého zrušením žalovaný 1/ súhlasil. V tomto smere treba prisúdiť čiastkový úspech obom sporovým stranám (20 % z celkového predmetu sporu), nakoľko žalobu mohol podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov. Z pohľadu prvého kritéria možno konštatovať, že so samotným faktom zrušenia podielového spoluvlastníctva fakticky súhlasil aj žalovaný 1/. Práve na tomto mieste sa môže prejaviť iudicium duplex ako charakteristika tohto „typu“ súdneho konania (kde sporové strany majú súčasne postavenie žalobcu aj žalovaného) a to v podobe záveru o rovnakom pomere úspechu sporových strán (zhodne súhlasiacich so zrušením podielového spoluvlastníctva) vo vzťahu k tejto parciálnej otázke.
b)
V ďalšej časti predmetu sporu týkajúcej sa spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva rovnako dosiahla žalobkyňa čiastkový úspech, keďže okresný súd vyhovel jej návrhu na prikázanie síce oboch pozemkov do jej výlučného vlastníctva, avšak pri jednom pozemku s takýmto návrhom žalovaný 1/ súhlasil. A teda žalobkyni patrí úspech 15 % (v časti v ktorej žalovaný 1/ nesúhlasil ) + 7,5 % (v časti, v ktorej žalovaný súhlasil), čiže spolu 22,5 %.
c) Napokon v časti stanovenia primeranej náhrady za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorá predstavovala posledných 30 % predmetu sporu, možno konštatovať plný úspech žalovanej, nakoľko pri priznávaní náhrady sa vychádzalo zo sumy stanovenej žalobkyňou. V pomere žalobkyne a žalovaného 1/ tak žalobkyňa dosiahla úspech v rozsahu 20 % + 22,5 % + 30 %, čomu zodpovedá úspech žalobkyne 72,5 %. Čistý úspech žalobkyne potom predstavuje 45 % (72,5 % hrubý úspech žalobkyne mínus 27,5 % hrubý úspech žalovaného 1/ a teda sa rovná 45 % čistý úspech žalobkyne z celkového predmetu sporu. Celkový čistý úspech žalobkyne (založený na matematickom sumári čiastkových úspechov v rámci troch vyššie vymedzených „zložiek“), v ktorom rozsahu jej odvolací súd náhradu trov prvoinštančného konania a prvého odvolacieho konania priznal.
8.2
O trovách tohto druhého odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. Odvolateľka žiadala priznať náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. S touto svojou požiadavkou nebola úspešná, pretože krajský súd ustálil úspech žalobkyne v konaní na okresnom súde, odvolacom súde po prvom odvolaní a následne opätovne konania na okresnom súde v pomere 45 %. S ohľadom na skutočnosť, že pomer úspechu a neúspechu v tomto konaní je skoro rovnaký (takmer 50 %), rozhodol odvolací súd, že žiadnej zo sporových strán neprizná náhradu trov tohto odvolacieho konania. O konkrétnej výške týchto trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 9. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).