Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-9-2026.pdf
PDF · 143.53 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/9/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcov: 1./ K. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. H. XXXX/X, XXX XX H.-J. Z., 2./ S. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX/XX, XXX XX H.-L., 3./ L. V., nar. XX.XX.XXXX,trvale bytom J. H. XXXX/X, XXX XX H.-J. Z., všetci žalovaní právne zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., so sídlom Kováčska 28, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 858 774, proti žalovaným: 1./ D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. Z. XXX, XXX XX I. Z., 2./ Z. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. Z. XX, XXX XX I. Z., všetci žalovaní právne zastúpení: C&T Advokáti s.r.o., so sídlom Fedinova 3b, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 51 284 961, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 2C/216/2015-482 zo dňa 20.10.2025, takto jednohlasne
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd určuje, že rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele KN-C č. XXX/X vedený Okresným úradom N. Y., katastrálny odbor na LV č. XXX k.ú. I. Z., obec I. Z., okres N. Y., patrí v podiele X do dedičstva po neb. S. V., rod. V., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom I. Z. č. XXX, zomrelý dňa XX.X.XXXX a v podiele X do dedičstva po neb. manželke E. V., rod. K., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom I. Z. č XXX, zomrelá dňa XX.X.XXXX.
II. Žalobca v 1/ rade, žalobca v 2/ rade a žalobkyňa v 3/ rade majú proti žalovanej v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ich výšku určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.“
2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 137 písm. c), § 230 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 211 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), § 34, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1, § 145 ods. 2, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 4, 5, § 460, § 868, § 879k zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).
3. Vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je určenie, že rodinný dom súp. č. XXX zapísaný na LV XXX k.ú. I. Z. patrí do dedičstva po S. V. v X a po jeho manželke E. V. v 1. V prvom rade
sa súd zaoberal námietkou žalovaných týkajúcou sa nedostatku podmienky konania - existenciou neodstrániteľnej prekážky konania res iudicate, pričom sa nestotožnil s tvrdením žalovaných. Dospel k záveru, že totožnosť osôb nie je zachovaná pokiaľ ide o žalovanú v 1/ rade, nakoľko táto nebola účastníčkou konania 5C/99/90. Z uvedeného dôvodu sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaných, že ide o totožné subjekty, aj keď žalovaná v 1./ rade (D. E.) je právnou nástupkyňou pôvodne žalovaného v 2./ rade (Z. V.). Účastníkom pôvodného konania sp. zn. 5C/99/90, po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu sporu mala byť žalovaná v 1./ rade a nie pôvodne žalovaný v 2./ rade, z tohto dôvodu nie je zachovaná totožnosť osôb - sporových strán. Podľa názoru súdu prvej inštancie rovnako nie je zachovaná ani totožnosť predmetu konania, keďže predmetom schváleného súdneho zmieru bolo určenie, že X spornej nehnuteľností patrí do bezpodielového spoluvlastníctva v tom čase neb. S. V. a pozostalej manželky (ešte v tom čase žijúcej) E. V. dnes už oboch poručiteľov, pričom predmetom toho konania je určenie že do dedičstva po každom z poručiteľov patrí X rodinného domu. Na základe uvedeného nebol dôvod toto konanie zastaviť pre neodstrániteľnú prekážku konania.
4. Pokiaľ ide o otázku naliehavého právneho záujmu, žalobcovia jeho existenciu odôvodnili tým, že žalovaná v 1./ rade je vedená ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľností, avšak v podiele majú byť vedení poručitelia, po ktorých sú žalobcovia dedičmi, tento podiel by mal byť predmetom dedičského konania. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ je sporné, kto je vlastníkom určitej nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho podielu, tento spor musí rozhodnúť súd v civilnom sporovom konaní, pretože až na základe rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v katastri nehnuteľností zmenený, preto podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva je tak jediným možným postupom ako dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.
5. V otázke vecnej legitimácie dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia a pôvodne žalovaný v 2./ rade sú dedičmi po poručiteľoch a žalovaná v 1./ rade je výlučnou vlastníčkou predmetu sporu
- rodinného domu, a právnou nástupkyňou pôvodne žalovaného v 2./ rade, čím je daná tak aktívna legitimácia žalobcov ako aj pasívna legitimácia žalovaných.
6. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým na spôsob ukončenie súdneho sporu sp. zn. 5C/99/90 ako aj prvotné vyjadrenie pôvodného žalovaného v 2./ rade Z. V. v dedičskom konaní po neb. S. V. sp. zn. D 393/89 na dedičskom pojednávaní dňa XX.XX.XXXX súd prvej inštancie nemal pochyb o tom, že v čase pred začatím, resp. v priebehu výstavby rodinného domu súp. č. XXX v I. Z. došlo medzi poručiteľmi S. V. a E. V. na jednej strane a ich synom, Z. V. (pôvodne žalovaným v 2./ rade) na strane druhej k dohode, spočívajúcej v tom, že spoločne zrealizujú výstavbu sporného rodinného domu svojpomocne, každý podľa svojich síl, schopnosti a možností a že postavený rodinný dom, ktorý má pridelené súpisné číslo XXX, bude ich spoločným spoluvlastníctvom. Túto skutočnosť podporne, potvrdzujú listinné dôkazy produkované v tomto konaní, napr. stavebné povolenie vydané na meno poručiteľa - S. V. a potvrdenie MNV z XX.XX.XXXX (vydané bezprostredne po smrti S. V.), z ktorého vyplýva, že šetrením MNV zistil, že rodinný dom postavil zomrelý S. V. so svojimi príbuznými. Z výsledkov vykonaného dokazovania sp. zn. 5C/99/90 (čítané výpovede účastníkov a svedkov) vyplýva, že na výstavbe rodinného domu sa nepodieľal výhrade sám pôvodne žalovaný v 2./ rade, ale aj jeho rodičia (poručitelia). Samotná matka žalobcov v 1./ a 2./ rade a pôvodne žalovaného v 2./ rade, pred súdom v pôvodnom konaní, ako aj v čestnom prehlásení tvrdila, že rodinný dom postavili len ona s manželom (teda poručitelia), syn Z. (pôvodne žalovaný v 2./ rade) do domu len niečo vrážal. Toto tvrdenie poručiteľky (matky) je v rozpore s čestným prehlásením S. V. (otca a manžela) z XX.XX.XXXX, ktoré bolo predložené zo strany žalovaných a v ktorom tvrdí, že dom v ktorom býva patrí synovi Z.. Pokiaľ ide o potvrdenie Obecného úradu I. Z. z XX.X.XXXX, toto bolo vydané v čase už prebiehajúceho súdneho sporu, obecný úrad takéto potvrdenie vydal bez preverenia si situácie a na žiadosť Z. V. - pôvodne žalovaného v 2./ rade. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovia na ktorých je dôkazné bremeno, preukázali, že ich právni predchodcovia S. V. a jeho manželka E. V. boli v čase smrti bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu súp č. XXX v podiele X.
7. K otázke vydržania vlastníckeho práva na predmete sporu žalovanou v 1./ rade súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v 1./ rade nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej patrí celý rodinný dom. Žalovaná v 1./ rade pred súdom potvrdila, že o nejakých sporoch medzi jej otcom a strýkami (súrodencami otca) mala vedomosť. Súd prvej inštancie bol presvedčený, že žalovaná dobre vedela, o prebiehajúcom súdnom spore sp. zn. 5C/99/90, ktorý bol vyvolaný dedičským konaním po jej starom otcovi, S. V.. Žalovaná v 1./ rade v predmetnom rodinnom dome žila od narodenia, v tomto dome žili aj jej rodičia a
starí rodičia, teda vzťahy medzi jej rodičmi, súrodencami jej otca a starými rodičmi jej museli byť dobre známe. Naviac, keď dom, ktorý bol predmetom darovania v roku XXXX v ktorom žila, bol predmetom sporu medzi jej otcom a otcovými bratmi a jej starou mamou.
8. K otázke či súd môže v sporovom konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva vyporiadať aj BSM poručiteľov súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 149 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého je zrejmé, že táto úprava bola prijatá práve s cieľom odstrániť pochybnosti či právnu neistotu o tom, aký právny režim sa vzťahuje na ten spoločný majetok bývalých manželov, ktorý nebol zahrnutý v dohode o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom sa týka aj prípadov keď sa o rozdelení bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhoduje v dedičskom konaní. Preto mal za to, že je potrebné umožniť jeho aplikáciu na všetky existujúce prípady tzv. novoobjaveného majetku, vrátane toho, kde rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť pred 31.10.2008. Uvedené sa týka aj danej veci. Ak teda do 3 rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do 3 rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu pri nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. V zmysle ustanovenia § 149 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ak sa po vyporadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v ods. 4. K takémuto právnemu posúdeniu otázky vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov ani dovolací súd nemal námietky. Keďže vo vzťahu k rozhodnutiu o dedičstve sa jedná o novoobjavený majetok, lebo prejednaný v dedičskom konaní doposiaľ nebol a k vyporiadaniu BSM tak, ako bolo zistené právoplatným uznesením Krajského súdu Košice do 3 rokov nedošlo zhodne ako to uviedol Krajský súd Prešov v svojom potvrdzujúcom rozhodnutí (proti tomuto právnemu názoru nemal výhrady ani dovolací súd), súd prvej inštancie mal za to, že k vyporiadaniu BSM poručiteľov došlo priamo zo zákona, keďže nebolo vyporiadané v zákonnej lehote 3 rokov od jeho zániku. Teda bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľov nevyporiadaval sporový súd, rešpektujúc ustálenú judikatúru, že vyporiadanie BSM poručiteľa patrí do právomoci konania o dedičstve. Na základe uvedeného súd prvej inštancie určil, že predmet sporu - rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele KN-C č. XXX/X patrí do dedičstva po nebohom S. V. v podiele X a po jeho manželke E. V. v podiele X.
9. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Opätovne namietali prekážku res iudicata. Záver súdu považujú za vnútorne rozporný, vecne nepreskúmateľný a v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Súd sám konštatoval, že žalovaná v 1. rade je právnou nástupkyňou žalobcu Z. V. z konania tunajšieho súdu vedenom pod sp. zn. 5C/99/90, avšak jej právne postavenie v čase schválenia súdneho zmieru použil ako dôvod, prečo nejde o totožnú stranu sporu. Takýto prístup popiera zásadu, podľa ktorej sa pri posudzovaní res iudicata zohľadňuje aj právne nástupníctvo, či už univerzálne alebo singulárne. Rovnako je daná aj totožnosť predmetu konania, keďže predmetom súdneho zmieru ako aj súčasného súdneho konania bola vždy sumárne iba X rodinného domu, pričom opäť v zmysle rovnakej rozhodovacej praxe slovenských súdov ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s právnou záväznosťou súdneho zmieru a tento nezrušil, no napriek tomu paradoxne rozhodol vo výroku I. napadnutého rozsudku opätovne o ďalšej polovici rodinného domu. Okresný súd svojím rozsudkom vytvoril právny stav, v ktorom má byť (môže byť) celý rodinný dom predmetom dedičského konania, čo je jednoznačne v rozpore s celým konaním ako aj samotnou žalobou žalobcov. Ak súd nerešpektoval následný schválený súdny zmier ako prekážku res iudicata, mal nanovo zhodnotiť skutkové okolnosti prípadu a vysporiadať sa so všetkými námietkami strán sporu, čo však nespravil. Ani napadnutý rozsudok nie je a ani nemôže byť vkladuschopnou listinou, a to z jednoduchého dôvodu, nakoľko dedičstvo musí byť vysporiadané v rámci dedičského konania a až následne môže byť osvedčenie o dedičstve predmetom zápisu v katastri nehnuteľností. Za právne neudržateľný a nepresný záver považujú žalovaní aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že otázka naliehavého právneho záujmu nebola predmetom zrušujúcich rozhodnutí nadriadených súdov. Sám súd ako aj žalobcovia predmet konania ako aj podanú žalobu označujú ako určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva a nie ako určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom predmet oboch konaní je z právneho hľadiska diametrálne odlišný. Žalovaní uviedli, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 154/2010 určenie, že vec patrí do dedičstva, slúži výhradne na posúdenie vlastníckeho stavu ku dňu smrti poručiteľa a nevyvoláva žiadne účinky na vlastnícke právo dedičov. Inými slovami,
určenie toho, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva poručiteľov nie je dostatočným podkladom pre zmenu aktuálneho stavu evidencie v katastri nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu je tak mylné, ak súdu prvej inštancie zotrváva na svojom stanovisku o tom, že naliehavý právny záujem je daný tým, že v dôsledku rozhodnutia súdu o tejto určovacej žalobe dôjde k odstráneniu sporu o vlastníctvo a dosiahnutie nápravy zápisu v katastri nehnuteľnosti, keďže určenie, že vec patrila do dedičstva po poručiteľoch nedokáže mať žiadne účinky na zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti. Napadnutý rozsudok nie je a ani nikdy nebude spôsobilý na zavkladovanie vlastníckeho práva žalobcov, keďže súd nikdy nerozhodoval o ich vlastníckom práve a ani z povahy veci rozhodovať nemohol. Uvedené vlastnícke právo žalobcov totiž môže byť deklarované až po prípadnom prededení tohto majetku patriaceho do dedičstva. Polovica rodinného domu ako predmet dedičstva nebola nikdy predmetom dedičského konania, aj keď v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach vo forme súdneho zmieru sp. zn. 14Co/521/95-188 mohla byť. Samotní žalobcovia výslovne uviedli, že svoj naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe odôvodňujú skutočnosťou, že na liste vlastníctva je aktuálne vedená ako výlučná vlastníčka žalovaná v 1./ rade. Takéto tvrdenie však nemôže obstáť, pretože v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, zápis v katastri nehnuteľností nemá rozhodujúci význam. K otázke vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov žalovaní poukázali na to, že súd prvej inštancie svoju argumentáciu o možnosti rozhodnúť o určení nehnuteľnosti, že patrí do dedičstva po poručiteľoch opiera o ustanovenie § 149 ods. 5 Občianskeho zákonníka, hoci toto ustanovenie bolo do právneho poriadku zavedené až novelou účinnou od 1. novembra 2008, čím porušil zákaz retroaktivity právnych noriem. Žalovaní naďalej trvajú na svojich doterajších tvrdeniach, že návrh žalobcov na určenie, že X nehnuteľnosti patrí do dedičstva po nebohom S. V. a ďalšia X po nebohej E. V., je procesne neprípustný, pretože v skutočnosti predpokladá prejudikáciu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov. V zmysle § 195 ods. 1 C.m.p. ide o otázku, ktorú môže riešiť výlučne súd v rámci dedičského konania, a nie sporový súd v konaní o určenie, že majetok patrí do dedičstva. Žalovaní opakovane poukazujú na to, že súd nie je oprávnený rozhodovať o tom, či predmetná nehnuteľnosť patrila do BSM, a ani o tom, ako sa mala medzi poručiteľov vyporiadať. Žalovaní poukazujú, že súd nedostatočne odôvodnil svoje závery o tom, že aj z posúdenia hmotnoprávnych podmienok sa javí, že vlastníkmi rodinného domu sú neb. S. V. a neb. E. V.. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je podľa žalovaných zrejmé, že vlastnícke právo k spornému rodinnému domu svedčí Z. V., ktorý ho nadobudol spolu so svojou manželkou originárnym spôsobom, a to jeho výstavbou. Uvedené má preukazovať čestné vyhlásenie samotného S. V., svedecké výpovede v konaní 5C/99/90 ako aj kúpna zmluva registrovaná pod R I 50/69 Štátnym notárstvom v N. Y., uzatvorená na pozemok pod rodinným domom, kde S. a E. V. si zabezpečili právo na doživotné bývanie v spornom rodinnom dome. Žalovaní ďalej uviedli, že žalovaná v 1./ rade už viac ako tri desaťročia nehnuteľnosť výlučne užíva, spravuje, rekonštruovala ju na vlastné náklady a v dobrej viere disponovala ako jej vlastník.
10. K odvolaniu žalovaných podali vyjadrenie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. V časti odvolania kde sa žalovaní vyjadrujú k prekážke res iudicata žalovaní iba prednášajú tie isté argumenty ako v doterajšom priebehu konania a neuvádzajú žiadne nové skutočnosti. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vysporiadal s námietkou žalovaných. Subjektmi tohto konania sú iné osoby, ako tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/99/90. Je zjavné, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/99/90 (v pôvodnom konaní) nebola účastníčkou konania žalobkyňa v 3. rade a žalovaná v 1./ rade. Ako už bolo niekoľkokrát v priebehu tohto konania uvedené, v čase schválenia súdneho zmieru už bola evidovaná na LV ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti práve žalovaná v 1./ rade, avšak v pôvodnom konaní nevystupovala ako procesná strana, hoci tak vystupovať mala. Účastníkom pôvodného konania už nemal byť pôvodný žalovaný v 2./ rade. Žalovaní ďalej uvádzajú, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s právnou záväznosťou súdneho zmieru. Tieto tvrdenia sa však nezakladajú na pravde, pretože súd prvej inštancie konštatoval, že tento súdny zmier nebol vkladu schopnou listinou, keďže súdny zmier uzatvoril už v tom čase nevlastník predmetu sporu. Pôvodný žalovaný v 2./ rade navyše úmyselne neoznámil vo veci konajúcemu súdu a ani ostatným účastníkom konania, že v čase trvania súdneho sporu o vlastníctvo rodinného domu vykonal úkony, ktorými previedol vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu na iný subjekt. Uvedenú skutočnosť navyše neoznámila ani žalovaná v 1./ rade. K argumentom žalovaných, ktorými namietali naliehavý právny záujem žalobcov uviedli, že žalobcovia v konaní jednoznačne preukázali naliehavý právny záujem, opierajúc sa o citovanú judikatúru, naliehavý právny záujem je daný, ak medzi stranami sporu existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, čo v uvedenom prípade nepochybne je. K žalobnému petitu a otázkam vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov žalobcovia uviedli, že je evidentné, že k vyporiadaniu BSM poručiteľov došlo priamo zo zákona, keďže nedošlo k
jeho vyporiadaniu v zákonnej lehote 3 rokov od jeho zániku. Nemohol tak vo veci konajúci súd vyporiadať BSM ako sa to snažia počas konania tvrdiť žalovaní. Žalovaní ďalej uvádzajú, že súd mal vec vychádzať z predošlých dvoch rozhodnutí, ktoré boli vydané v pôvodnom konaní a vyhodnotiť si dôkazy v tomto pôvodnom konaní. K uvedenej námietke žalobcovia odkazujú na bod 77. a nasl. rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie poukazuje priamo na skutočnosť, že vzhľadom na spôsob ukončenia pôvodného konania, ako aj prvotné vyjadrenie pôvodného žalovaného v 2. rade Z. V. v dedičskom konaní súd nemal pochýb o tom, že v čase pred začatím, resp. v priebehu výstavby rodinného domu súp. č. XXX v I. Z. došlo medzi poručiteľmi S. V. a E. V. na jednej strane a ich synom, Z. V. - pôvodne žalovaným v 2/ rade na strane druhej k dohode. Táto dohoda spočívala v tom, že spoločne zrealizujú výstavbu sporného rodinného domu svojpomocne, každý podľa svojich síl, schopnosti a možností a že postavený rodinný dom, ktorý má pridelené súpisné číslo XXX, bude ich spoločným spoluvlastníctvom. Na základe citovaných rozhodnutí je evidentné, že súd prvej inštancie zobral do úvahy aj dokazovanie vykonané súdom v pôvodnom konaní. Z uvedeného dôvodu považujeme tieto tvrdenia žalovaných za zavádzajúce. Navyše je jednoznačne preukázané, že Z. V. nestaval rodinný dom sám ako to celý čas uvádzal. Uvedené vyplýva aj zo svedeckých výpovedí svedkov v pôvodnom konaní.
11. K vyjadreniu žalobcov podali vyjadrenie žalovaní. Pokiaľ žalobcovia majú za to, že sa žalovaní pridržiavajú totožnej argumentácie, je to tak z dôvodu, že súd prvej inštancie tieto tvrdenia žalovaných dostatočne nezohľadnil, napriek tomu, že išlo o zjavne relevantný aspekt pre posúdenie, či ide o vec už v minulosti právoplatne rozhodnutú. Je zrejmé, že súd v tejto otázke nesprávne nazeral na judikatúru súdov Slovenskej republiky najmä v otázke totožnosti sporových strán. Argumentácia žalobcov, podľa ktorej súd prvej inštancie vyčerpávajúco vyriešil námietku prekážky res iudicata je nepochybne založená na nesprávnom a zúženom výklade. Skutočnosť, že žalobkyňa v 3./ rade a žalovaná v 1./ rade neboli formálne účastníkmi pôvodného konania vedeného pred tunajším súdom pod sp.zn. 5C/99/90 (ďalej len „pôvodné konanie“), sama osebe nemôže viesť k záveru o absencii totožnosti subjektov konania, pokiaľ ide o osoby, ktoré do právneho postavenia pôvodných účastníkov vstúpili ako ich právni nástupcovia. Žalobcovia sa vo svojom vyjadrení len účelovo opierajú o údajnú procesnú chybu pôvodného konania, ktorú sa snažia preniesť do tohto konania a z nej vyvodzovať závery vo svoj prospech. Ak žalobcovia zastávajú názor, že v pôvodnom konaní mala ako účastníčka konania vystupovať aj žalovaná v 1. rade, boli to práve oni ako účastníci konania, ktorí mali túto skutočnosť namietať v pôvodnom konaní. Nemožno pripustiť, aby žalobcovia po právoplatnom skončení pôvodného konania sa dovolávali údajných chýb, ktoré sami v čase nenamietali a následne na nich v inom konaní bezdôvodne stavali argumentáciu smerujúcu k popretiu prekážky res iudicata. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s otázkou právnej súdneho zmieru tým, že ho označil za nevkladuschopnú listinu, žalovaní uvádzajú, že týmto súd neodpovedal na podstatu nimi vznesenej námietky. Predmetom námietky žalovaných nebola otázka vkladuschopnosti súdneho zmieru, ale jeho právna záväznosť a účinky z hľadiska procesného práva, najmä vo vzťahu k prekážke právoplatne rozhodnutej veci. Skutočnosť, že súdny zmier nie je priamo spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností, nemá sama osebe žiadny vplyv na jeho účinky res iudicata, keďže právoplatne schválený súdny zmier má účinky právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaní sa ďalej nestotožňujú s tvrdením žalobcov, že v prejednávanej veci je daný naliehavý právny záujem. Rozhodujúce nie je definovanie tohto pojmu, ale posúdenie, či žalobcovia tvrdili a preukázali existenciu takej objektívnej právnej neistoty, ktorú nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom než určovacou žalobou. Rozhodnutie súdu o určení, že vec patrí do dedičstva, samo osebe nevyvoláva žiadne účinky vo vzťahu k vlastníckemu právu dedičov ani k evidencii vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku formálne odkazuje na obsah pôvodného konania a reprodukuje jednotlivé výpovede či listiny, ešte neznamená, že sa riadne vysporiadal s hmotnoprávnym posúdením veci správne. Podstata námietky žalovaných spočíva v tom, že súd prvej inštancie bez presvedčivého a logického odôvodnenia dospel k záveru, ktorý je v priamom rozpore s tým, čo bolo v pôvodnom konaní dvakrát meritórne rozhodnuté, a to že rodinný dom nepatrí do dedičstva po poručiteľovi. Pôvodné rozhodnutia neboli založené len na hodnotení jednotlivých svedeckých výpovedí, ale na komplexnom posúdení spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k rodinnému domu. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že Z. V. nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti originárnym spôsobom, a to jej výstavbou z vlastných prostriedkov.
12. K vyjadreniu žalovaných podali vyjadrenie žalobcovia. Uviedli, že žalovaní vo svojom vyjadrení neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, iba opätovne opakujú svoje argumenty, s ktorými sa už rozsiahlo a jednoznačne vysporiadal súd prvej inštancie, a na ktoré už žalobcovia v priebehu konania reagovali.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom, nesprávnym skutkovým zisteniam, namietaným nesprávnym právnym posúdením a namietanou inou vadou konania, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri II.ÚS 78/05).
15. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
16. Podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
17. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
18. Podľa ustanovenia § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.
19. Podľa ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.
Podľa ods. 4, ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.
Podľa ods. 5 v znení účinnom od 01.11.2008, ak sa po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4.
20. Podľa ustanovenia § 879k Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 149 ods. 5 sa použijú na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť alebo dohoda medzi manželmi bola uzavretá po 31. októbri 2008.
21. Podľa Čl. 2 ods. 1 Základných princípov C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Podľa ods. 2, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Podľa ods. 3, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
22. Podľa ustanovenia § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
23. Podľa ustanovenia § 211 ods. 1 C.s.p., ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná.
24. Podľa ustanovenia § 230 C.s.p., ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
25. Z obsahu spisu vyplýva, že poručitelia - S. V. a E. V. sú rodičmi žalobcov v 1./, 2./ rade a pôvodného žalovaného v 2./ rade. Žalobkyňa v 3./ rade je závetná dedička poručiteľky E. V.. Žalovaná v 1./ rade je osoba zapísaná na č. XXX, k.ú. I. Z. ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti - rodinného domu a zároveň právnou nástupkyňou pôvodného žalovaného v 2./ rade (ktorý v priebehu súdneho konania zomrel). Žalovaný v 2./ rade je právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 2./ rade.
26. Spornou nehnuteľnosťou je rodinný dom súpis. č. XXX nachádzajúci sa na pozemku parcela č. XXX/ X, zapísaný na LV č. XXX, k.ú. I. Z. (ďalej len „Sporná nehnuteľnosť“ alebo „Rodinný dom“).
27. Rodinný dom bol postavený na začiatku 60-tych rokov na základe stavebného povolenia vydaného Odborom výstavby ONV v K. zo dňa XX.XX.XXXX na meno poručiteľa S. V. (č.l. 71 súdneho spisu). Z listiny označenej ako „Žiadosť o pridelenie ihličnatej guľatiny pre výstavbu“ zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že poručiteľ S. V. požiadal odbor o pridelenie dreva, nakoľko si v roku XXXX plánuje postaviť rodinný dom, pre výstavbu ktorého už má pripravený všetok materiál okrem dreva (č.l. 75 súdneho spisu).
28. Z potvrdenia Miestneho národného výboru I. Z. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že MNV šetrením zistil, že Rodinný dom postavil poručiteľ S. V. so svojimi príbuznými (č.l. 74 súdneho spisu).
29. Z Kúpnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice N XX/XX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že poručitelia S. V. a E. V. predali pôvodne žalovanému v 2./ rade a jeho manželke H. V. 1 Rodinného domu, pričom uvedená čiastka nehnuteľnosti bola predaná za kúpnu cenu vo výške 2.500 Kčs (č.l. 42 súdneho spisu).
30. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v Rodinnom dome žili spolu s poručiteľmi až do smrti poručiteľa S. V. aj pôvodne žalovaný v 2./ rade so svojou rodinou.
31. Dňa XX.XX.XXXX zomrel poručiteľ S. V., v dôsledku čoho prebehlo na Okresnom súde Stará Ľubovňa dedičské konanie pod sp. zn. D 393/89, ktoré bolo ukončené dňa XX.XX.XXXX. Rodinný dom nebol zahrnutý do dedičstva po poručiteľovi, pričom v priebehu dedičského konania žalobca v 1./ rade ako dedič oznámil, že súpis majetku nie je úplný, nakoľko predmetom dedičského konania má byť aj podiel poručiteľa na Rodinnom dome. Táto skutočnosť bola potvrdená aj pôvodným žalovaným v 2./ rade, pričom dedičia uznali, že pôvodnému žalovanému v 2./ rade by mala patriť polovica rodinného domu a druhá polovica vy mala patriť poručiteľovi a jeho manželke. S uvedeným súhlasil aj pôvodný žalovaný v 2./ rade. Z uvedeného dôvodu bol v priebehu dedičského konania ustanovený súdny znalec za účelom vypracovania znaleckého posudku k Rodinnému domu, avšak pôvodný žalovaný v 2./ rade následne oznámil, že s ocenením už nesúhlasí nakoľko má zato, že Rodinný dom je jeho výlučné vlastníctvo a nepatrí do dedičstva. Z uvedeného dôvodu boli účastníci dedičského konania odkázaní na občianske konanie, v ktorom sa daný spor mal vyriešiť (č.l. 7 a nasl. súdneho spisu).
32. Občianske konanie, v ktorom sa riešila otázka, či Rodinný dom patrí, resp. nepatrí do dedičstva bolo právoplatne skončené uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 14Co/521/98-188 zo dňa 27.06.1996, ktorým bol schválený zmier účastníkov konania v znení, cit.: „V čase smrti poručiteľa S. V. parila do bezpodielového spoluvlastníctva neb. S. V. a pozostalej manželky E. V., rod. K. nar. XX. Z. XXXX polovica rodinného domu č. XXX postaveného na parc. č. XXX kat. úz. I. Z..“ Uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť XX.XX.XXXX. Účastníkmi konania boli dediči po poručiteľovi S. V. - pozostalá manželka E. V. a deti - žalobcovia v 1./, 2./ rade a pôvodný žalovaný v 2./ rade (č.l. 22 súdneho spisu).
33. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v čase prebiehajúceho vyššie uvedeného občianskeho konania pôvodné žalovaný v 2./ rade spolu s manželkou H. V. darovali dňa XX.XX.XXXX Darovacou zmluvou Rodinný dom ich dcére - žalovanej v 1./ rade (č.l. 50 súdneho spisu).
34. Dňa XX.XX.XXXX zomrela poručiteľka E. V., v dôsledku čoho prebehlo na Okresnom súde Stará Ľubovňa dedičské konanie pod sp. zn. D 414/98. Ani v rámci uvedeného dedičského konania nebol Rodinný dom (resp. podiel na ňom) zahrnutý do dedičstva po poručiteľke. V rámci uvedeného dedičského konania pôvodný žalovaný v 2./ rade namietal, žeby mal podiel na Rodinnom dome patriť do dedičstva, nakoľko schválený Súdny zmier je účinný iba medzi jeho účastníkmi, a keďže žalovaná v 1./ rade jeho účastníčkou nebola, nemôže ju zaväzovať (č.l. 12 a nasl. súdneho spisu).
35. Z výpisu z lista vlastníctva č. XXX, pre k.ú. I. Z. ku dňu XX.XX.XXXX vyplýva, že ako vlastníci nehnuteľností boli zapísaní poručitelia - S. a E. V. v podiele 1 a žalovaná v 1./ rade v podiele 1 (č.l. 25 súdneho spisu).
36. Z rozhodnutia Správy katastra, N. Y. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalovaná v 1./ rade podala podnet na opravu chyby v katastrálnom operáte týkajúcej sa vlastníctva Rodinného domu. Vlastníci uvedení pod B1 a) S. a E. V. mali byť na liste vlastníctva zapísaní na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14Co/521/95 zo dňa 27.06.1996, ktorým bol schválený súdny zmier. Uvedené uznesenie však nebolo listinou spôsobilou na zápis do KN, nakoľko v čase uzavretia zmieru mala byť výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti žalovaná v 1./ rade, ktorá ju nadobudla na základe Darovacej zmluvy. Pôvodný žalovaný v 2./ rade nebol oprávnený disponovať s nehnuteľnosťou, nakoľko nebol jej vlastníkom. Na základe uvedeného Správa katastra opravila údaj na liste vlastníctva č. XXX k.ú. I. Z. tak, že zrušila zápis vlastníckeho práva poručiteľov (č.l. 27 súdneho spisu). Po tomto rozhodnutí bola ako výlučná vlastníčka Rodinného domu zapísaná žalovaná v 1./ rade v podiele 1/1 (č.l. 18 súdneho spisu).
37. Podstatná odvolacia námietka žalovaných spočívala v poukaze na prekážku právoplatne rozsúdenej veci - impedimentum rei iudicatae, a to v súvislosti s právoplatným rozhodnutím súdu o schválení zmieru.
38. Pri prekážke rei iudicatae dochádza k naplneniu zásady „ne bis in idem“ („nie dvakrát o tom istom“), ktorá je v civilnom procese účinná za predpokladu, ak je v prejednávanej veci zachovaná totožnosť subjektov a zároveň totožnosť predmetu konania.
39. Totožnosť subjektov je daná, ak ide o rovnaké osoby, resp. rovnaké strany (vrátane právnych nástupcov), pričom nie je významné, či sa zmenilo procesné postavenie strán.
40. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o nezachovaní totožnosti subjektov. V konaní prebiehajúcom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 14Co/521/95 boli účastníkmi konania Z. V. (v tomto konaní pôvodne žalovaný v 2./ rade), S. V. (žalobca v 2./ rade), K. V. (žalobca v 1./ rade), E. V. (vtedy ešte žijúca manželka poručiteľa S. V.). Dané osoby boli účastníkmi konania z dôvodu, že sa v prípade ich osôb jednalo o poručiteľov po zomrelom S. V.. Výsledkom uvedené súdneho konania bol súdom schválený zmier, ktorý uzatvorili všetci účastníci konania. Medzi účastníkov (resp. strany konania) tohto súdneho sporu patrili všetky deti poručiteľa S. V., u ktorých je totožnosť osôb zachovaná, ako aj žalobkyňa v 3./ rade, u ktorej je totožnosť osôb zachovaná z dôvodu univerzálnej sukcesie (závetná dedička poručiteľky E. V.). Rozdiel v subjektoch však spočíva v osobe žalovanej v 1./ rade, ktorá bola v čase podania žaloby pasívne legitimovaná vzhľadom na skutočnosť, že bola ako vlastníčka Rodinného domu zapísaná na liste vlastníctva. Práve z dôvodu zápisu žalovanej v 1./ rade ako výlučnej vlastníčky Rodinného domu žalobcovia iniciovali tento súdny spor. Žalovaná v 1./ rade teda pôvodne nebola stranou tohto súdneho sporu (t.j. nebola označená za žalovanú) z dôvodu, žeby mala v čase podania žaloby patriť medzi dedičov po poručiteľoch, resp. v priebehu konania sa nestala žalovanou len z dôvodu univerzálnej sukcesie v dôsledku úmrtia jej otca, pôvodného žalovaného v 2./ rade. Preto dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o tom, že námietka právoplatne rozsúdenej veci je nedôvodná z dôvodu nenaplnenia požiadavky totožnosti osôb.
41. Ďalšou podstatnou odvolacou námietkou žalovaných bol namietaný naliehavý právny záujem na podaní žaloby, nakoľko rozhodnutie v tejto veci nebude dostatočným podkladom pre zmenu aktuálneho stavu evidencie v katastri nehnuteľnosti.
42. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva (pozri tiež Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 1752 s. 539-557).
43. Podľa názoru odvolacieho súdu je v prejednávanej veci naliehavý právny záujem daný, nakoľko v prípade, pokiaľ súd určí, že podiely na Rodinnom dome patrili poručiteľom v čase ich smrti, tieto sa stanú predmetom konania o dedičstve. Samotný pôvodný žalovaný v 2./ rade v priebehu dedičských konaní po poručiteľoch argumentoval, že súdny zmier nijakým spôsobom nezaväzuje žalovanú v 1./ rade, nakoľko ho ona (napriek tomu, že bola údajná vlastníčka Rodinného domu v celosti) neuzatvorila. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd zato, že v danej situácii je jediným spôsobom ako napraviť neistotu strán sporu prejednanie žaloby v rámci tohto súdneho konania. Pripustenie danej určovacej žaloby zároveň odvolací súd považuje za spravodlivé naplnenie Čl. 2 Základných princípov C.s.p..
44. K odvolacej námietke týkajúcej sa posúdenia veci samej odvolací sú uvádza, že aj v tomto prípade dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o tom, že 1 Rodinného domu patrila poručiteľom v čase ich smrti.
45. Uvedenú skutočnosť preukázali listinné dôkazy - poručiteľom S. V. vyhotovená „Žiadosť o pridelenie ihličnatej guľatiny pre výstavbu“ zo dňa XX.XX.XXXX, Stavebné povolenie vydané Odborom výstavby ONV v K. zo dňa XX.XX.XXXX na meno poručiteľa S. V., Potvrdenia Miestneho národného výboru I. Z. zo dňa XX.XX.XXXX o výstavbe Rodinného domu poručiteľom S. V., čestné prehlásenie poručiteľky E. V. (č.l. 79), ako aj výpovede samotných detí poručiteľov v rámci pôvodných dedičských konaní, či správanie sa pôvodného žalovaného v 2./ rade v rámci súdneho konania sp. zn. 14Co/521/95, ktorý pristúpil k uzatvoreniu zmieru.
46. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalovaných, a to listinou „Potvrdenie“ obce I. Z. zo dňa XX.XX.XXXX, ohľadom ktorej dospel k správnemu záveru, že uvedené potvrdenie bolo vydané na žiadosť pôvodného žalovaného v 2./ rade v rámci prebiehajúceho súdneho sporu, pričom z neho nevyplýva, aby obec skutočnú situáciu vôbec preverovala (aby vzala do úvahy ostatné oficiálne listiny). Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s čestným prehlásením poručiteľa S. V. predloženým žalovanými, ktorého obsah odporuje väčšine predložených dôkazov.
47. V konaní bolo preukázané, že Rodinný dom, postavil poručiteľ S. V. s rodinou svojpomocne, teda nepostavil ho výlučne pôvodný žalovaný v 2./ rade, pričom poručiteľ ho postavil na bývanie pre seba a svoju rodinu. V konaní bolo tiež preukázané, že sa na výstavbe Rodinného domu podieľal (okrem iných) aj pôvodný žalovaný v 2./ rade, ktorý tam so svojou rodinou ostal s poručiteľmi bývať. Preto treba prisvedčiť súdu prvej inštancie v tom smere, že medzi poručiteľmi a pôvodným žalovaným v 2./ rade existovala dohoda o tom, že poručiteľom ostane vlastnícke právo k X rodinného domu, zatiaľ čo 1 pripadne pôvodnému žalovanému v 2./ rade a jeho manželke.
48. K odvolacej námietke žalovaných týkajúcej sa existencii právoplatného rozhodnutia, ktorým bol schválený súdny zmier v prospech žalobcov odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené súdne rozhodnutie bolo v čase jeho vydania subjektívne záväzné pre účastníkov konania sp. zn. 14Co/521/95. Žalovanú v 1./ rade tento zmier nezaväzoval, hoci v čase jeho uzatvorenia bola fakticky vlastníčkou spornej nehnuteľnosti. Nakoľko aktivitou žalovanej v 1./ rade došlo k zmene zápisu na liste vlastníctva č. 794 v časti vlastníkov a žalovaná v 1./ rade nie je viazaná predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím súdu, konajúci súd musel v tomto súdnom konaní vec samostatne preskúmať.
49. K námietke žalovaných týkajúcej sa údajnej dobrej viery žalovanej v 1./ rade, ktorá nehnuteľnosť viac ako tri desaťročia užíva, spravuje a rekonštruuje na vlastné náklady odvolací súd odkazuje na obsiahle odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 82. a 83. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Odvolatelia v podanom odvolaní neuviedli žiadne tvrdenia, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal. Prípadné nároky žalovanej, spočívajúce v skutočnosti, že spornú nehnuteľnosť na vlastné náklady rekonštruovala, udržiavala a zveľaďovala nie sú predmetom tohto súdneho konania.
50. K odvolacej námietke týkajúcej sa formulácie petitu a porušenia zákazu retroaktivity odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 149 ods. 5 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 01.11.2008. Ustanovenie § 879k Občianskeho zákonníka spresňuje dikciu § 149 odsek 5 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že stanovuje časový okamih, kedy sa nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka (o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké) použije s ohľadom na uplynutie lehôt tam uvedených alebo bez ohľadu na ne. Uvedené znamená, že na majetok, ktorý nebol vyporiadaný po 31.10.2008, sa vzťahuje zákonná nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania podľa ustanovenia § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka a to bez ohľadu na uplynutie/neuplynutie troch rokov od zániku BSM. V prejednávanom prípade došlo k zániku BSM smrťou poručiteľa S. V.. V rámci dedičského konania bolo vyporiadavané aj BSM, avšak vlastnícky podiel 1 na Rodinnom dome vyporiadaný nebol. Od zániku BSM už uplynula lehota uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu (tzn. z dôvodu uplynutia lehoty) nastala nevyvrátiteľná domnienka, že podiel X na Rodinnom dome, ktorí patril do BSM poručiteľov sa zo zákona „vysporiadal“ tak, že 1 patrila poručiteľovi S. V. a X poručiteľke E. V..
51. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konajúci súd neprekročil žalobný petit a ani sa nedopustil porušenia zákazu retroaktivity, ako to uvádzajú odvolatelia.
52. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
53. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov celého súdneho konania.
54. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalobcovia ako úspešní aj v odvolacom konaní majú voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
55. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).