Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-17-2025.pdf
PDF · 128.71 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/17/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., F. C. B. G. A., so sídlom H. XXXXX/ XX, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná I. J. A. K., so sídlom F. X, E., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 2.500,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9C/36/2024-123 zo dňa 24.10.2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta), vo zvyšku žalobu zamietol (druhá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške (tretia výroková veta). 1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 2.500,-Eur s odôvodnením, že nárok uplatňuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie, ktorým porušením mu bola spôsobená ujma . Žalobca skutkovo odôvodnil žalobu tak, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pravidelne prekračuje maximálny dovolený rozsah týždenného pracovného času zamestnancov 48 hodín, stanovený Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“). Porušenie Smernice členským štátom vyvoláva zodpovednosť členského štátu podľa práva Európskej únie a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu škody, resp. ujmy spôsobenej pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu Európskej únie. Žalobca, vychádzajúc z povahy škody, ktorá má charakter nemajetkovej ujmy a tiež z podmienok jej uplatnenia odkázal na nutnosť aplikácie §§11 až 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) na náhradu nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, pretože tieto ustanovenia upravujú
2
vzťahy obsahom a aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia únijného práva. 1.2 Okresný súd námietku nedostatočnej pasívnej legitimácie žalovaného považoval za nedôvodnú. Žalovaný, ako členský štát EÚ a adresát Smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej i faktickej povahy s cieľom dosiahnuť účel Smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je žalovaný zodpovedný za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku nesprávneho prebratia do právneho poriadku. 1.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že z praktickej aplikácie vnútroštátnej úpravy, realizovanej zákonom č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo aj „zákon o HaZZ“) je možné vyvodiť, že služobná pohotovosť vykonávaná žalobcom v mieste výkonu služby nie je
súčasťou jeho služobného času a to aj napriek tomu, že podľa prílohy č. 4 k tomuto zákonu bola Smernica do jeho znenia prebratá, čo je v rozpore s právom EÚ. Nie je naplnený čl. 6 písm. b) Smernice, pokiaľ dochádza k prekračovaniu priemerného týždenného pracovného času nad rámec 48 hodín. Aktuálna právna úprava teda rozlišuje výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá len v prípade, že sa zmení na aktívnu (v prípade výjazdu), sa považuje za súčasť výkonu štátnej služby. Rozlíšenie je zrejmé aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti (§103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z.). Zákon č. 315/2001 Z.z. teda jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v §103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť službu ako osobitný mzdový nárok, upravený v §122 tohto zákona a v rozpore so Smernicou zo služobného pracovného času žalobcu vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je však žalobca povinný tráviť na pracovisku. 1.4 Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal pôsobnosťou Smernice na prejednávaný prípad, a vyslovil záver, že Smernica sa uplatňuje na všetky odvetvia a činnosti, a to verejné aj súkromné, ku ktorým okrem iného patrí i činnosť plnenia úloh žalobcu ako príslušníka HaZZ. Takáto činnosť sa nevyznačuje žiadnymi osobitnosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem EÚ v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia. Odchýlka v zmysle článku 6 tejto Smernice tak, ako na to odkazoval v konaní žalovaný, podľa okresného súdu nie je príslušná. 1.5 Súd prvej inštancie konštatoval jednoznačné splnenie podmienky porušenia práva normy EÚ v prejednávanej veci, keďže žalobca vykonával prácu nad rámec maximálneho rozsahu 48 hodín týždenne stanoveného Smernicou, čo bolo zrejmé zo žalobcom predloženého listinného dôkazu - plánu služieb, a to aj za celé konkrétne obdobie odo dňa 01.02.2021 do 31.03.2024. Pokiaľ právna úprava nereflektuje na maximálne vymedzený týždenný pracovný čas určený Smernicou EÚ, je to v rozpore s právom EÚ, pričom pracovný čas ako je definovaný, resp. nedefinovaný v zákone 315/2001 Z.z. neposkytuje členskému štátu únie žiadnu mieru voľnej úvahy nad rámec Smernice. Okresný súd mal za preukázanú splnenú podmienku priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. Zdôraznil, že termín škoda vystupuje z právnych predpisov Európskej únie a pre tento termín je nutné aplikovať európske právo. Môže ju tvoriť len škoda nemajetkového charakteru, ktorá vznikne jednotlivcovi v súvislosti s porušením práva Európskej únie v dôsledku straty možnosti odpočinku, na ktorý mal žalobca nárok, pokiaľ by bola rešpektovaná unijná úprava týkajúca sa maximálnej týždennej pracovnej doby. Nemajetková ujma žalobcovi podľa súdu prvej inštancie vznikla tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy musel pracovať nad rámec unijným právom určenú maximálnu týždennú pracovnú dobu, čím u žalobcu došlo k zásahom v nemajetkovej sfére, konkrétne k zásahu do osobnostných práv týkajúcich sa odpočinku, regenerácie, trávenia času s blízkymi osobami. 1.6 Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť len sumu 2.000,-Eur a v 3 prevyšujúcej časti žalobu zamietol s odôvodnením, že považoval práve túto sumu za primeranú pri zohľadnení všetkých kritérií, ako je povaha zásahu do nemajetkového práva, intenzita, ale aj trvanie týchto zásahov po dobu niekoľkých rokov u žalobcu, ktorý vykonáva fyzicky a psychicky náročnú prácu nad maximálny Smernicou určený týždenný pracovný čas. Žalobca má povinnosť nepretržite sa zdržiavať na pracovisku a byť k dispozícii v prípade eventuálneho zásahu, v dôsledku čoho u neho dochádzalo k výraznému zásahu do práva na súkromie, rodinný život a odpočinok. Túto skutočnosť súd prvej inštancie považoval za závažný zásah, ktorého následky so zreteľom na povahu porušovania osobnostného práva nemožno odstrániť bez toho, aby bola priznaná žalobcovi nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal požadovanú sumu 2.500,-Eur, keďže prihliadol aj na skutočnosť, že samotný žalobca bližšie a konkrétnejšie nešpecifikoval, akým spôsobom došlo k zásahu do jeho osobnostného práva, okrem porušovania práva na odpočinok a nemožnosti trávenia času s rodinou. Z tohto dôvodu okresný súd vo zvyšnej časti jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. Výška nemajetkovej ujmy 2.000,-Eur korešponduje podľa názoru okresného súdu so súdnou praxou, vyplývajúcou z obdobných konaní v právoplatne rozhodnutých veciach (napr. Okresný súd Košice II. sp.zn. 13C/36/2017, Krajský súd v Prešove sp.zn. 14Co/7/2022, Krajský súd v Košiciach sp.zn.2Co/39/2021). 1.7 Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie §255 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj „C.s.p.“) a v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi (vychádzajúc z názoru, že základ nároku žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bol daný a samotná výška nároku závisela od úvahy súdu s tým, že vo všeobecnosti platí, že pri rozhodovaní o trovách konania v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku) priznal voči žalovanému právo na
náhradu trov konania; skutočnosť, že v konaní došlo len k čiastočnému priznaniu nároku a čiastočnému zamietnutiu žaloby, nemá vplyv na trovy konania (viď nález ÚS ČR III. 170/99).
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie, Navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobu zamietnuť a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie dôvody §365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.; tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 Žalovaný v odvolaní konštatoval, že povinnosťou súdu prvej inštancie je skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b) Smernice, nesúhlasil s argumentáciou, že by článok 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi bol porušený z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice. Tvrdil, že bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 Smernice s prihliadnutím na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by skutočnosť, že žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral Smernicu do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala porušenie predmetného článku. Súd prvej inštancie opomenul uviesť skutočnosť, či vôbec služobný čas žalobcu prekročil hranicu 48 hodín priemerne a v akom rozsahu, pričom ani neustálil, v akom období malo dôjsť k údajnému prekročeniu. Z rozsudku nevyplýva, akým spôsobom sa súd vysporiadal s tvrdením žalobcu o odpracovaní 240 hodín mesačne, keďže z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva údaj o priemernom týždennom pracovnom čase žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval existenciu 3. podmienky náhrady škody odkazom na prehľad plánu služieb žalobcu bez konkrétneho vysvetlenia, pričom svoj záver odvodil od všeobecných výpočtov, ktoré prevzal od žalobcu. Žalovaný poukázal na nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia. 4 2.2 Súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy práve v tejto výške, taktiež absentujú akékoľvek dôkazy zo strany žalobcu, ktoré by odôvodňovali jeho nárok. Smernica vo vzťahu k žalobcovi porušená nebola, prepočty žalobcu nie sú správne, pretože pri výpočtoch priemerného týždenného služobného času žalobca vychádzal z celého fondu pracovného času, teda aj z dní času odpočinku. Článok 2 Smernice jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku. Súd prvej inštancie mal pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b/ Smernice ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný čas. Žalovaný má za to, že §86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b/ v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) a článkom 19 Smernice a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že referenčné obdobia neexistujú v otázke výpočtu priemerného týždenného služobného času. Aj v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6 mesiacov a následne sa každý mesiac konkrétne upravujú tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc. 2.3 Ďalej žalovaný namietal aj samotný výpočet nemajetkovej ujmy žalobcu a tvrdil, že nemajetkovú ujmu nemožno vypočítať konkrétnym matematickým vzorcom a že žalobca nemôže žiadať náhradu nemajetkovej ujmy vo forme nedoplatku za určenú služobnú pohotovosť. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie nebráni tomu, aby služobná pohotovosť bola rozdielne ohodnotená oproti výkonu štátnej služby. Žalobca nemá nárok na náhradu akéhosi doplatku za finančný rozdiel v odmene za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. 2.4 Žalovaný bol názoru, že samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek Smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, pretože jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členského štátu Európskej únie. Žalovaný tvrdil, že osvojiť si otázku správnej či nesprávnej transpozície akejkoľvek smernice môže iba Európska komisia a nie vnútroštátny súd. Súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ ES dopad na žalobcu. 2.5 Žalovaný odvolaním napadol aj výrok o nároku na náhradu trov konania; mal za to, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bol uplatnený nesprávne, a teda súd prvej inštancie podľa jeho názoru aj v prípade trov konania vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo riadne odôvodnené a to s poukazom na rozsiahlu judikatúru ako aj rozhodovaciu prax súdov. Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu boli v rámci konania splnené, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. V súvislosti s čl. 6 písm. b) Smernice uviedol, že každý sa môže dovolávať porušenia práva,
preto argument žalovaného, že nešlo o porušenie vo vzťahu k žalobcovi a že predmetná argumentácia je v rozpore s logikou právnych noriem, neobstojí. Žalobca porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k plánu služieb riadne odôvodnil, pričom nebolo potrebné ani podrobné skúmanie plánu služieb v rámci konania, stačí sa pozrieť na rozvrhnutie času podľa týždňov, kedy jeden týždeň žalobca pracuje viac ako 48 hodín ďalší týždeň síce menej, ale ďalší opäť viac ako 48 hodín, z čoho je nepochybné a zrejmé, že dochádza k porušovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času a z pohľadu žalobcu nie je potrebné samotné porušenie preukazovať. 3.1 Žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie opomenul uviesť skutočnosť, či služobný čas prekročil hranicu 48 hodín priemerne. Žalobca k tomuto tvrdeniu uviedol, že z jednoduchého prepočtu odpracuje žalobca 2 týždne v mesiaci viac ako 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, keď má služby v rozmedzí 24 hodín, potom voľno a opäť 24 hodín. Ak žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie opomenul uviesť skutočnosť, či teda dochádza k prekračovaniu hranice 48 hodín, dáva žalobca do pozornosti bod 9 odôvodnenia napadnutého 5 rozhodnutia. Žalobca riadne uviedol na pojednávaní dňa 24.10.2024 informácie ako aj priebeh jeho zamestnania. Žalobca poukázal na priebeh pojednávania, na ktorom bol žalovaný prítomný. Súd prvej inštancie vychádzal okrem predložených dôkazov aj z výsluchu strán sporu a zaoberal sa predloženými dôkazmi, podporenými vyjadreniami samotného žalobcu komplexne a teda dokazovanie bolo vykonané v súlade so zásadami civilného procesu. 3.2 Žalobca tiež podotkol, že už len skutočnosť, že žalobcovi nebol poskytnutý primeraný odpočinok, spôsobuje rozpor s výkladom a základnými ustanoveniami Smernice, čo v plnej miere zakladá nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy. K tvrdeniam žalovaného o výške nemajetkovej ujmy uviedol, že táto je na úvahe súdu. 3.3 Žalobca tiež uviedol, že predmetom celého konania nie sú mzdové nároky, ale nemajetková ujma, spôsobená v dôsledku nesprávnej transpozície čl. 6 Smernice, ktorá vedie k tomu, že pracovný čas žalobcu presahuje 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času. K námietke žalovaného týkajúcej sa referenčných období žalobca uviedol, že žalovaný si zle vykladá ustanovenia Smernice a zaoberá sa článkom 17 predmetnej Smernice, pričom daný článok hovorí o možnosti odchýlenia sa v prípade článkov 3,4,5,8 a 16 (predmetom konania je článok č. 6) a aj keď je článok 6 síce spomenutý v rámci možnej odchýlky v článku 17, tak za úplne iných podmienok/oblasti, ako je prejednávaná vec, resp. predmet právnej veci, preto tento názor žalovaného považoval za nesprávny. 3.4 Dodal, že žalobca si podanou žalobou neuplatňoval mzdové, alebo iné nároky v súvislosti s vykonávaním služby hasiča. Žalobca v konaní nikdy netvrdil ani neuviedol, že žiada náhradu nemajetkovej ujmy za pohotovosť.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených, ako aj na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
5. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.
6. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods.1 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a vec vrátil podľa §391 ods.1,2 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Podľa § 389 ods.1 písm. b), c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
8. Z odvolania vyplýva, že odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v §365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p.. 8.1 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§365 ods.1 písm. d) C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho rozhodnutia.
6
8.2 Odvolacie námietky, týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§365 ods.1 písm. e) C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§365 ods.1 písm. f) C.s.p.). 8.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.02.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009).
9. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, v konkrétnostiach čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobca v konaní tvrdil a preukazoval, že žalovaný v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice nerešpektoval Smernicou garantovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas; zároveň argumentoval, že nesprávnym prebratím Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času hasiča nezapočítava služobná pohotovosť (určená ani nariadená). Keďže nerešpektovaním ustanovení Smernice malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento svoj nárok analogicky uplatnil v zmysle ustanovení §11 až §13 Občianskeho zákonníka. 9.1 V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období príslušníkom HaZZ; štátnu službu vykonával v služobnom pomere na hasičskej stanici v D. E.. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 2.500,-Eur. Procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení o porušovaní čl. 6 písm. b) Smernice, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času, presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil prehľad plánu práce za žalované obdobie, ktorý zhodnotil do výpočtu celkovo odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti. 9.2 Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení Smernice a zákona č. 315/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka a mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítavať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť mu služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú čl. 6 písm. b) Smernice; súd prvej inštancie správne vychádzal aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, v zmysle ktorej sa členské štáty nemôžu odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice.
10. Reagujúc na konkrétne odvolacie námietky odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný konštatoval nedostatok právomoci súdu prvej inštancie na prejednanie tohto sporu, s týmto sa vysporiadal už okresný súd v napadnutom napadnutého rozsudku, v ktorom správne aplikoval ustanovenia právneho poriadku, keďže aj spor o náhradu škody, spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno subsumovať pod súkromnoprávny spor a v Slovenskej republike neexistuje iný orgán, oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva únie. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody, spôsobenej porušením práva únie 7 medzi jednotlivcom a štátom, rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr. rozsudok C-429/09). Je tak namieste konštatovanie, že súd prvej inštancie bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri preberaní smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.
11. Pokiaľ žalovaný namietal, že súdu prvej inštancie nesvedčí právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie, má
odvolací súd za to, že právna teória a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej republiky (alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, tento sa nemôže vyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná, a to za účelom zistenia či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň sa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej-ktorej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu a tým považovať smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť porovnaniu znenia smernice s vnútroštátnou právnou úpravou.
12. Čo sa týka transpozície Smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku členského štátu, ktorému je určená, tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným Smernicou. Z bodu 5 Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. síce vyplýva, že žalovaný prebral Smernicu do predmetného zákona, avšak cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) Smernice nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý.
13. Článok 6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl. 2 ods. 1 citovanej Smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl. 2 ods. 2). 13.1 Podľa ustanovenia §85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne (§85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§86 ods. 1,2 zákona č. 315/2001 Z.z.). 13.2 V zmysle §92 ods. 1 citovaného zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa §86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
14. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že Smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, odvolací súd považoval za relevantné upriamiť pozornosť na znenie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe; posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia §86 ods. 1, len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (z pôvodného obdobia celého roka došlo 8 ku zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§92 ods. 1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§92 ods. 2).
15. Vychádzajúc z obsahu ustanovení §85 ods. 1,2, §86 ods. 1,2 a §92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je zároveň zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času a služobnú pohotovosť, ktorá nadväzuje na jeho služobný čas, avšak do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný Smernicou. 15.1 Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času, stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice. 15.2 V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so Smernicou vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej služobnej pohotovosti, hoci Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. V dôsledku tejto skutočnosti potom neobstojí ani námietka žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie Smernice.
16. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mal skúmať nielen skutočnosť, či došlo k nesprávnej transpozícii Smernice, ale aj to, či vo vzťahu k žalobcovi došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice; samotná skutočnosť nesprávnej transpozície Smernice nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svoje služby pravidelne viac ako 48 hodín (týždenne). 16.1 Uvedeným sa súd prvej inštancie zaoberal a vychádzajúc z prepočtu vykonaného žalobcom zistil, že došlo k pravidelnému prekročeniu 48 hodinového výkonu služby. 16.2 Žalovaný na pojednávaní dňa 24.10.2024 poukázal na vlastný prepočet priemerného služobného času žalobcu, ktorý má vyplývať zo Smernice a z ktorého vyplýva, že u žalobcu priemerný týždenný služobný čas v referenčnom období prekročený nebol. 16.3 Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že iba nesprávna transpozícia Smernice sama o sebe nemá (nemôže mať) za následok konštatovanie o nemajetkovej ujme vzniknutej žalobcovi. Ďalšou skutočnosťou, ktorá je predpokladom pre naplnenie právneho základu nároku je skutočnosť, že žalobca reálne vykonával službu v rozsahu vyššom, ako je Smernicou stanovený priemerný týždenný služobný čas (48 hodín výkonu služby).
17. Žalobca už v žalobe tvrdil a preukazoval, že v žalovanom období odpracoval v priemere 240 hodín určenej služobnej pohotovosti, avšak reálne mu bola vykázaná práca len v rozsahu 160 hodín; tvrdil a na pojednávaní dňa 24.10.2024 preukazoval, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od januára 2021 do 31.03.2024 vrátane presiahol viac ako 48 hodín týždenne, aj konkrétne uviedol obdobia za mesiac január 2024, kedy od 01.01.2024 do 07.01.2024 odpracoval 57 hodín týždenne, čím bol prekročený 48 hodinový pracovný čas. Obdobne aj v mesiaci február 2024 za obdobie od 12.02.2024 do 18.02.2024 bol prekročený maximálny týždenný pracovný čas určený smernicou a odpracoval 57 hodín týždenne. Aj za ďalšie obdobia, ktoré na pojednávaní žalobca označil, a to od 04.03.2024 do 10.03.2024, kedy odpracoval 49 hodín, taktiež prekročil maximálne určený pracovný čas podľa smernice, od 11.03.2024 do 17.03.2024, kedy odpracoval 55 hodín a tak tomu bolo i za ďalšie obdobie, ktoré predstavuje i čas v roku 2022 a v roku 2021. Ako dôkaz tejto skutočnosti predložil prehľad plánu práce. Uvedená argumentácia sa týka právneho 9 základu uplatneného nároku. 17.1 Žalovaný na pojednávaní dňa 24.10.2024 predniesol vlastný prepočet priemerného služobného času žalobcu, v ktorom mal zohľadniť čl. 17 ods. 3 Smernice, ktorý upravuje výnimky v referenčných obdobiach, pričom tvrdil, že v žiadnom z referenčných období (žalovaný stanovil referenčné obdobie šesť mesiacov), nedošlo k prekročeniu priemerného týždenného služobného času.
18. Je tak zrejmé, že žalovaný poprel tvrdenie žalobcu o tom, že v jeho prípadoch počas celého žalovaného obdobia dochádzalo k prekračovaniu priemerného služobného času oproti dôkazu predloženého žalobcom; dôkazy strán sporu v zásade vychádzali z rovnakých podkladov. 18.1 S uvedeným rozporom (vo výpočte priemerného služobného času) sa súd prvej inštancie nevysporiadaval. Je zrejmé, že sa okresný súd priklonil k argumentácii žalobcu, keď skonštatoval, že žalobca reálne vykonával prácu nad rámec maximálneho pracovného času určeného Smernicou v rozsahu 48 hodín týždenne, čo mal za preukázané z predloženého plánu služieb žalobcom ako listinného dôkazu v konaní, a to za celé žalované obdobie odo dňa 01.02.2021 do 31.03.2024. 18.2 Uvedené závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočné a z toho dôvodu nepreskúmateľné.
19. Pokiaľ ide o výpočet priemerného týždenného pracovného času (ktorý sa premieta do právneho základu uplatneného nároku a zároveň z dôvodu spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy aj do výšky uplatnenej náhrady), žalobca splnil svoju dôkaznú povinnosť a tvrdil a preukazoval, že k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času v žalovanom období (počas celého žalovaného obdobia) dochádzalo. Toto skutkové tvrdenie žalovaný poprel a tvrdil, že tento výpočet priemerného týždenného pracovného času nie je správny z dôvodu, že ho nerealizoval pri zohľadnení článkov Smernice, ktoré majú na správny výpočet dopad. 19.1 Pokiaľ žalovaný namietal, že je potrebné skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b) Smernice, či vôbec došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v akom období a či bol pri výpočtoch zohľadnený čas odpočinku, nešlo len o otázky skutkové, ale aj o otázky právne v rozsahu, či a v akom rozsahu je potrebné jednotlivé články Smernice aplikovať. Z uvedeného dôvodu nepostačoval iba príklon k argumentácii žalobcu; bolo potrebné stranami sporu predložené dôkazy konfrontovať, podrobiť ich kontrole správnosti pri posudzovaní nielen referenčného obdobia (vo
vzťahu ku ktorej právnej otázke je medzi stranami sporu nezhoda), ale aj vo vzťahu k otázke fondu pracovného času a vymedzeniu, čo má byť započítané do priemerného služobného času. Uvedený záver platí o to viac, keďže dokazovanie súd prvej inštancie vykonával predovšetkým vo vzťahu k následkom, ktoré v osobnostnej sfére žalobcu nastali v dôsledku toho, že jeho priemerný služobný čas presahoval (mal presahovať) povolených 48 hodín týždenne. Z obsahu spisu vôbec nevyplýva, že by súd posudzoval, prípadne konfrontoval správnosť výpočtov predložených žalobcom. Riešenie sporných otázok v napadnutom rozhodnutí okresného súdu, majúcich vplyv na záver o danosti právneho základu nároku, absentuje. 19.2 Odvolací súd sa v podstatnej časti stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom nesprávnosti transpozície Smernice aj nemajetkovej ujmy podľa §§11-13 Občianskeho zákonníka. Pre možnosť preskúmania rozsudku súdu prvej inštancie však absentuje dostatočné vysporiadanie sa s otázkou, či vôbec došlo u žalobcu k prekročeniu priemerného služobného času a ktorý z výpočtov strán sporu (a v akom rozsahu) je správny. Odvolací súd tak konštatuje nedostatočné zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a nepreskúmateľnosť v podstatnej otázke nastolenej stranami sporu.
10
20. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia §389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a v zmysle ustanovenia §391 ods. 1,2 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie, vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán sporu vec opätovne prejedná a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.
21. V konaní, ktoré bude nasledovať po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie okresný súd v potrebnom rozsahu doplní dokazovanie, konfrontuje výpočty strán sporu vo vzťahu k otázke reálneho priemerného služobného času žalobcu za účelom zistenia ich úplnosti a správnosti a právne posúdi aj otázku prípadných neutrálnych dní a referenčného obdobia tak, aby napadnuté rozhodnutie bolo vo vzťahu k tejto otázke preskúmateľné.
22. Odvolací súd iba pripomína, že účelom zákona č. 315/2001 Z.z. nie je iba ochrana všeobecného záujmu, ale aj potreba, aby služobné činnosti vykonávali osoby na to v plnom rozsahu spôsobilé, zdravotne, fyzicky a aj psychicky. Právne uvedenému zodpovedá právna úprava, definujúca najvyššie prípustný priemerný výkon služby. Ak dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu služobného času na týždennej a mesačnej báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme nedošlo len preto, že v období šiestich mesiacov, ktoré žalovaný považuje za referenčné obdobie, bol žalobca práceneschopný, resp. mal dovolenku. Iba odpočítanie niekoľkých dní dovolenky a práceneschopnosti (ako to realizuje žalovaný) od odpracovaných dní v období šiestich mesiacov totiž nemá za následok, že žalobca nebol v zostávajúcom časovom úseku preťažovaný časom nad rámec povolených 48 hodín týždenne.
23. Súd prvej inštancie v ďalšom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje 11 dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.