Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/36/2024

Potvrdené rozhodnutím 11Co/90/2026
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov JUDr. Michala Tagaja a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., zastúpený v konaní: ŠKODA LEGAL s. r. o., so sídlom Jarabinková 17563/2C, 821 09 Bratislava, IČO: 47 244 259, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 2.500 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9C/36/2024-356 zo dňa 07.05.2026, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, ktoré mu je žalovaná povinná zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Valentom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., zastúpený v konaní: ŠKODA LEGAL s. r. o., so sídlom Jarabinková 17563/2C, 821 09 Bratislava, IČO: 47 244 259, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o žalobe žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd žalobu žalobcu z a m i e t a.

Súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu, ktorým rozhodne o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresný súd Žiar nad Hronom prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu dňa 02.04.2024 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.500,- Eur s odôvodnením, že takto uplatňovaný nárok je nárokom na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie, ktorým porušením mu bola spôsobená ujma. Žalobca v žalobe tvrdil, že ako príslušník F. G. C. C. A. H. vo svojom pracovnom čase pravidelne prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas, pričom odkázal na úpravu práva Európskej únie, kde určený maximálny týždenný pracovný čas je v rozsahu 48 hodín (Smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času) a práve z dôvodu, že porušením takejto smernice členským štátom (žalovaný) je založená zodpovednosť žalovaného podľa práva Európskej únie a žalobcovi ako osobe postihnutej takýmto porušením vzniká právo na náhradu škody, resp. ujmy spôsobenej pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu Európskej únie. Žalobca tvrdil, že takáto škoda je povahy nemajetkovej ujmy fyzickej osoby a práve s odkazom na ustanovenie až 13 s prihliadnutím na intenzitu zásahu do jeho osobnostného práva sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy aj vyjadrenej v peniazoch v sume 2.500,- Eur.

2. O žalobe žalobcu rozhodol tunajší súd už rozsudkom dňa 24.10.2024 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol a súčasne žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

3. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. – 175 zo dňa 29.01.2026 rozsudok Okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že i keď sa v podstatnej časti stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa ohľadom nesprávnosti transpozície smernice a nemajetkovej ujmy uplatňovanej podľa a 13 , je nutné náležite sa vysporiadať s otázkou, či u žalobcu došlo k prekročeniu priemerného služobného času a či výpočty predložené stranami sporu sú správne. Odvolací súd súčasne konštatoval, že pokiaľ dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu služobného času na týždennej, resp. mesačnej báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme na strane žalovaného nedošlo.

4. Po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie tunajší súd opakovane určil termín pojednávania, na ktorom vypočul právnych zástupcov strán sporu. Žalobca i žalovaný ny výzvu konajúceho súdu zaslali súdu písomné vyjadrenia, pričom žalobca podaním zo dňa 19.03.2026 predložil súdu prepočet prekročenia priemerného služobného času za obdobie kalendárneho mesiaca február 2021 až december 2023 s tým, že podľa výpočtu realizovaného žalobcom, ktorý bral do úvahy šesťmesačné referenčné obdobia, ako tieto špecifikoval v priloženej výpočtovej tabuľke, je zrejmé, že v období mesiacov júl 2021 až december 2021 bol prekročený priemerný týždenný pracovný čas, keďže výpočet žalobcu predstavoval v tomto období 49,48 hodiny. Za obdobie júl 2022 až december 2022 bol prekročený týždenný priemerný pracovný čas a tento u žalobcu predstavoval 49,15 hodiny. V období 1/2023 až 6/2023 priemerný týždenný pracovný čas deklaroval žalobca 48,88 hodiny a v období 7/2023 až 12/2023 priemerný pracovný čas u žalobcu predstavoval 50,86 hodiny. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, ktoré uvádzal už pred predchádzajúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa, t. j., že k prekračovaniu priemerného týždenného pracovného času u žalobcu dochádzalo pravidelne a dlhodobo. Zdôraznil, že v zmysle smernice pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou a naproti tomu čas odpočinku reprezentuje akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z čoho je možné vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože sa nejedná o čas odpočinku. Tiež žalovaný písomným podaním zo dňa 23.04.2026 reagoval na výpočet žalobcovho skutočného pracovného času a namietal správnosť výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako bol predložený žalobcom v konaní. Uviedol, že do práva žalobcu nebolo zasiahnuté ani v jednom referenčnom období ( 6 mesačné obdobia ), pričom priemerný týždenný služobný čas žalobcu bol pod limitom, ktorý je určovaný smernicou ako 48 hodinový týždenný priemerný pracovný čas. Žalovaný uviedol, že prvé referenčné obdobie február 2021 až júl 2021 v priemere odpracoval týždenne žalobca 47,058 hodiny. Za obdobie august 2021 až január 2022 39,948 hodín, za február 2022 až júl 2022 41,605 odpracovaných hodín týždenne, za referenčné obdobie august 2022 až január 2023 42,296 hodín odpracovaných týždenne a za obdobie od februára 2023 do júla 2023 45,106 odpracovaných hodín týždenne a tiež za obdobie od augusta 2023 do decembra 2023 odpracoval v priemere žalobca len 46,553 hodín týždenne. Žalovaný sa vyjadril, že má za to, že dni v pláne služieb označené ako dovolenka, dodatková dovolenka a dovolenka vo sviatok, lekár, dni sprevádzania rodinného príslušníka a dni voľna počas mimoriadnej situácie a dni voľna priznané kolektívnou zmluvou, ďalej dni práceneschopnosti, práceneschopnosti z dôvodu ochorenia COVID alebo dni starostlivosti o člena rodiny a taktiež dni voľna z dôvodu výkonu služby vo sviatok, dni voľna z dôvodu náhrady za prácu nadčas nezapočítaval do odpracovaných hodín, nakoľko tieto nespadajú pod definíciu času odpočinku podľa článku 2 ods. 2 Smernice 203/88/ES. Súčasne žalovaný odkázal na to, že pokiaľ ide o školenia, jedná sa o čas, ktorý v zmysle smernice spadá pod definíciu pracovného času a preto ho žalovaný započítaval do pracovného času, nakoľko príslušník hasičského záchranného zboru vykonával úlohy podľa pokynu zamestnávateľa. Žalovaný odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EU C-55/18, z ktorého je zrejmé, že objektívne hodnoverné určenie počtu hodín odpracovaných za deň a za každý týždeň je nevyhnutné na to, aby bolo možné jednak zistiť, či bol v referenčnom období stanovenom v zmysle článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES dodržaný maximálny týždenný pracovný čas definovaný v článku 6 tejto smernice. Súčasne poukázal žalovaný na článok 6 písmeno b) smernice, ktorý explicitne stanovuje, že týždenný pracovný čas je priemerným a článok 16 písmeno b) smernice, kde explicitne stanovuje primárne referenčné obdobie na účely článku 6, kedy je uvedené a stanovené obdobie štyroch mesiacov, avšak smernica prezumuje, že na účely potreby zabezpečenia nepretržitej prevádzky pri protipožiarnych službách, čo je i v prejednávanej veci postavenie žalobcu, je potrebné rozšíriť referenčné obdobie až na šesť mesiacov s odkazom na odsek 15 preambuly smernice 203/88/ES a článku 17 ods. 3 písm. b) bodu

iii). Žalovaný predložil listinné dôkazy, a to plán služieb za rozhodné obdobie žalobcu a taktiež prehľad plánu za jednotlivé obdobie, t. j. od februára 2021 do 31.12.2023.

5. Aj keď pôvodne v konaní žalovaný namietal právomoc súdu, namietal miestnu nepríslušnosť a taktiež namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného, potom ako došlo odvolacím súdom k zrušeniu prvotného rozhodnutia súdu prvého stupňa i odvolací súd takéto námietky považoval za nedôvodné zo strany žalovaného a preto tieto skutočnosti ďalej medzi stranami sporné neboli, t. j. ako právomoc súdu prejednať vec, tak i miestna príslušnosť a tiež vecná pasívna legitimácia na strane žalovaného. Žalovaný namietal v konaní tiež, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru, no samotné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04, vo veci C-518/15, C-397/01 jednoznačne dospeli k záveru, že Smernica sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Žalovaný tvrdil, že došlo k správnemu transponovaniu Smernice 2003/88/ES do právnej úpravy SR v zmysle Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý upravuje výkon štátnej služby so zameraním sa okrem iného aj na pojem týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Z ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore účinnom do 31.10.2024 nevyplýva maximálna dĺžka priemerného služobného týždenného času 48 hodín tak, ako je táto dĺžka upravená v článku 6 písm. b) Smernice (zmena bola realizovaná až s účinnosťou od 01.11.2024 ). Pokiaľ právna úprava Zákona o hasičskom a záchrannom zbore účinná do 31.10.2024 neupravovala maximálnu dĺžku priemerného služobného týždenného času tak, ako to ukladala členským štátom Smernica, keďže časť pracovnej pohotovosti na pracovisku nebol v celom rozsahu zahrnutý do výpočtu maximálneho týždenného, resp. denného pracovného času viď z rozhodnutia Súdneho dvora (C-429/09, C-52/04), a to prípadov týkajúcich sa hasičov, Súdny dvor uviedol, že za čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, kde pracovník je prítomný na pracovisku je nutné považovať tento čas za čas pracovný a nesmie prekročiť maximálny pracovný čas, ktorý je ustanovený Smernicou. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore nebol v rozhodnom období súladný so Smernicou, nakoľko zo služobného času hasiča vyčleňoval neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú však bol povinný žalobca ako hasič stráviť na pracovisku, čím nedošlo k správnej transpozícii do platnej právnej úpravy premietnutej v Zákone o hasičskom a záchrannom zbore. Súd preto tvrdenia žalovaného, že došlo k správnemu transportovaniu Smernice 2003/88/ES do zákona o hasičskom a záchrannom zbore ( v účinnom znení do 01.11.2024) nepovažoval za správne a takáto smernica nebola správne transportovaná do právnej úpravy SR.

6. Súd vec právne posúdil:

Podľa Zák č. 160/2015 (ďalej len ), súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

Podľa Článku 19 ods. 2 , každý má právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života.

Podľa Článku 7 druhá, tretia veta SR, právne záväzné akty európskych spoločenstiev a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa Článku 120 ods. 5.

Podľa Článku 144 ods. 1 SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa Článku 7 ods. 2 a ods. 5 a zákonom.

Podľa Článku 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), bod 1, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

Podľa Článku 1 bod 2 Smernice, táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b) určité aspekty nočnej práce, práce na smeny a rozvrhnutie práce.

Podľa Článku 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia verejné a súkromné v zmysle Článku /EHS bez toho, aby boli dotknuté Články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

Podľa Článku 2 ods. 1 Smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.

Podľa Článku 6 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie Článku 6 maximálny týždenný pracovný čas, referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky priznanej v súlade s Článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne.

Podľa a o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, služobný čas príslušníka je 40 týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa , o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozhodnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služby pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

Podľa , o Hasičskom a záchrannom zbore, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako 8 hodín.

Podľa o Hasičskom a záchrannom zbore, v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času.

Podľa účinný do 31.10.2024, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas a) čerpania dovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, d) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie, g) prestávok na dojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok, i) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný deň, j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu 1. dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu,

2. karantény,

3. materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim si osobnú starostlivosť do šiestich rokov dieťaťa, 4. zaradenia príslušníka mimo činnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na zaradenie mimo činnej štátnej služby, k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky v inštitúciách Európskej únie, l) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu podľa § 160 ods. 2.

Podľa o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečení oprávnení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

Podľa (ďalej len ), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa , pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa , výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa , občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto zákonom ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.

7. Predmetom konania je uplatňovaný nárok žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru voči žalovanému z titulu náhrady škody vyjadrenej nemajetkovou ujmou, ktorá bola spôsobená žalobcovi nedodržaním a prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času v zmysle vyššie citovanej Smernice 2003/88/ES článku 6 písm. b), a to v období od februára roku 2021 do 31.12.2023, v ktorom období práve pre nesprávnu transpozíciu smernice do zákonnej úpravy, a to do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu týždenného služobného času, čím bol porušený maximálny limit týždenného pracovného času stanoveného Smernicou. Žalobca musel vykonávať prácu nad rámec unijného právom určenú maximálnu dobu a preto sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil v sume 2.500,- Eur s tým, že práve takúto sumu považoval za primeranú, vzhľadom na povahu zásahu do jeho nemajetkového práva, intenzitu zásahu, ako i trvanie doby, počas ktorej k takýmto zásahom v dôsledku porušovania súvisiaceho s prekračovaním maximálneho limitu týždenného pracovného času v období od rokov 2021 do roku 2023 dochádzalo.

8. S odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EU, pokiaľ dochádza k porušeniu úniového práva, má poškodený jednotlivec právo na náhradu ak sú splnené podmienky s tým, že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcovi právo na náhradu škody, porušenie je dostatočné a závažné a súčasné medzi porušením právnej normy a škodou, ktorá vzniká na strane jednotlivca dochádza, resp. existuje priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o porušenie právnej normy únie, na ktorú odkazoval

v konaní žalobca, a to Smernicu číslo 2003/88/ES aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdneho dvora (C-429/09) článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je právnou normou únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo týkajúce sa existencie práva na náhradu škody, čo v konaní žalobca nepochybne preukázal. Žalobca v rámci dôkaznej povinnosti už na pojednávaní konanom dňa 24.10.2024 jasne deklaroval, že v dôsledku nedodržania maximálneho týždenného pracovného času tak, ako to má na mysli smernica dochádzalo u neho k situáciám, že pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, musel tráviť čas na pracovisku, čo spôsobovalo u neho zásah do osobnostných práv, konkrétne do práva na odpočinok, práva na rodinný život, keďže nemohol tráviť čas s rodinou. Žalobca uviedol, že keďže pracoval nad maximálne smernicou určený týždenný pracovný čas, nemohol tráviť čas v rámci odpočinku s dvomi maloletými deťmi, pokiaľ zotrvával v práci, a to i cez sviatky, konkrétne označil Vianoce. Súčasne žalobca poukázal na skutočnosť, že musí zabezpečovať zvýšenú starostlivosť o maloleté deti a i o samotnú manželku, ktorá je zdravotne postihnutá, keďže nedisponuje pomocou zo strany rodiny, ako je jeho matka, resp. svokra. Tým došlo k zvýšenému zásahu do jeho osobnostných práv a preto požadoval i primerané finančné zadosťučinenie vyjadrené v peniazoch v sume 2.500,- Eur.

9. Podstatné pre rozhodnutie vo veci je skúmanie danosti základu nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv tak ako to má na mysli Smernica v článku 2 a v článku 6. Rozhodnutia Súdneho dvora opakovane judikovali, že poškodení jednotlivci majú legitímne právo na náhradu škody, pokiaľ sú splnené zákonné podmienky, a to po prvé cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, existuje tu škoda a existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi. V prejednávanej veci bolo prioritné zistiť, či dochádza k porušeniu právnej normy únie, t. j., či dochádza k porušeniu prekračovaného maximálneho týždenného priemerného času v rozsahu 48 hodín u žalobcu. Zo záverov zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu je zrejmé, že podstatným je vyriešenie otázky, či žalobca pracoval nad limit 48 hodín týždenného pracovného času za rozhodné obdobie, ktoré bolo v konaní špecifikované ako obdobie od februára 2021 do decembra 2023.

10. Z dokazovania je zrejmé a v konaní ani sporným nebolo, že žalobca ako príslušník hasičského záchranného zboru má rozvrhnutý pracovný čas v rozhodnom období nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov s odkazom na § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Aj Smernica v článku 16 písm. b) v zmysle ktorého i členské štáty môžu určiť referenčné obdobia nepresahujúce štyri mesiace a na ktoré nadväzuje článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii smernice predstavujú odchýlku od článku 16 písm. b) a v zmysle týchto ustanovení môžu byť vykonávané i odchýlky v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb, a to i v prípade protipožiarnych služieb a služieb civilnej ochrany, a to v dĺžke v súlade s článkom 19 veta prvá smernice, podľa ktorého takéto odchýlky od článku 16 písm. b) nemôžu viesť k obdobiu dlhšiemu ako šesť mesiacov. Aj súd preto pri posudzovaní nároku a zisťovaní reálne odpracovaného času žalobcom vychádzal z referenčného obdobia šiestich mesiacov, pričom počiatok a koniec referenčného obdobia nie je určený smernicou, a preto súd za počiatok považoval prvý mesiac označeného rozhodného obdobia žalobcom, t. j. mesiac február 2021 a následne každých ďalších šesť mesiacov až do mesiaca december 2023.

11. Žalobca a tiež aj žalovaný predložili súdu v konaní dva rôzne výpočty priemerného týždenného pracovného času, s ktorými výpočtami sa však súd nestotožnil, a preto realizoval výpočet vlastný za rozhodné obdobia v referenčných šesťmesačných obdobiach od februára 2021 do decembra 2023. V rámci referenčných období sám súd realizoval výpočet priemerného pracovného času žalobcu, pričom vychádzal z listinných dôkazov, ktoré boli predložené stranami sporu, a to prehľadu plánu za obdobie 01.02.2021 do 31.12.2023 a za referenčné obdobie od 01.02.2021 do 31.07.2021 podľa výpočtu, ktorý realizoval súd odpracoval žalobca v mesiaci február 2021 221,6 hodiny, v mesiaci marec 2021 204,94 hodiny, v mesiaci apríl 2021 195,80 hodiny, v mesiaci máj 2021 225 hodín, v mesiaci jún 2021 156,44 hodiny, v mesiaci júl 2021 256,23 hodiny, pričom súd pri výpočte zohľadňoval celkový počet služobných hodín, čas služobnej pohotovosti. V jednotlivých mesiacoch zohľadnil čerpanie riadnej dovolenky, ktoré údaje neutralizoval, ako i pri výpočte priemerného týždenného pracovného času súd neutralizoval voľno o sviatok, neutralizoval obdobie dodatkovej dovolenky a za prvé rozhodné obdobie, t. j. február 2021 – júl 2021 priemerný týždenný pracovný čas v tomto referenčnom období predstavoval 50,78 hodiny. Za ďalšie referenčné obdobie august 2021 – január 2022 žalobca odpracoval

za mesiac august 2021 234,35 hodín, september 2021 216,5 hodín, október 2021 248,5 hodiny, november 2021 135,5 hodiny, december 2021 231,5 hodiny, január 2022 188,07 hodiny, pričom súd v jednotlivých mesiacoch pri výpočte neutralizoval čerpanie riadnej dovolenky, voľno za sviatok, kedy reálne žalobca nevykonával prácu, zohľadňoval doplnkovú dôchodkovú dovolenku a v tomto rozhodnom období žalobca odpracoval priemerne 51,09 hodín týždenne, čím dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou. Za ďalšie referenčné obdobie február 2022 – jún 2022 žalobca odpracoval v mesiaci február 2022 234,13 hodiny, v mesiaci marec 2022 242 hodín, v mesiaci apríl 2022 96 hodín, v mesiaci máj 2022 151,55 hodín, v mesiaci jún 2022 48 hodín, v mesiaci júl 2022 245,3 hodiny, pričom po neutralizácii tak ako je to uvedené v predchádzajúcich referenčných obdobiach priemerne odpracoval žalobca 39,84 hodín týždenne, čím nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času tak ako je určený smernicou. V ďalšom referenčnom období za august 2022 – január 2023 žalobca odpracoval v mesiaci august 2022 170,5 hodiny, v mesiaci september 2022 219,75 hodín, v mesiaci október 2022 211,43 hodiny, v mesiaci november 2022 228,37 hodín, v mesiaci december 2022 216,35 hodín a v mesiaci január 2023 216 hodín mesačne, pričom pri zohľadnení a neutralizácii, ktorú súd realizoval, výpočet priemerného týždenného času v tomto referenčnom období u žalobcu dosahoval 51,58 hodiny, čím došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou. Za ďalšie referenčné obdobie, a to obdobie február 2023 – júl 2023 žalobca odpracoval v mesiaci február 2023 220 hodín, v mesiaci marec 2023 264 hodín, v mesiaci apríl 2023 228 hodín, v mesiaci máj 2023 141,5 hodiny, v mesiaci jún 2023 206 hodín, v mesiaci júl 2023 192 hodín, pričom súd pri výpočte priemerného týždenného času zohľadnil neutralizáciu, vychádzal z reálneho počtu odpracovaných hodín v tom ktorom mesiaci a žalobca v tomto referenčnom období odpracoval priemerne týždenne 50,92 hodín, čo znamená, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času tak ako je určený smernicou. V poslednom období, a to len v období piatich mesiacov, keďže nárok žalobcom bol uplatňovaný do 31.12.2023, t. j. za obdobie august 2023 – december 2023 žalobca odpracoval v mesiaci august 2023 225 hodín, v mesiaci september 2023 210 hodín, v mesiaci október 2023 204 hodín, v mesiaci november 2023 198,5 hodiny, v mesiaci december 2023 203 hodín, čím u neho došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času, keďže odpracoval 50,98 hodín nad maximálny priemerný týždenný pracovný čas ako je určený Smernicou.

12. Súd pri výpočte, ktorý realizoval, vychádzal z reálne odpracovaného času žalobcu, ktorý čas deklarovali obe strany predloženými listinnými dôkazmi, a to predloženým plánom služieb a tiež predloženým prehľadom plánu za rozhodné obdobie, pričom súd pri výpočte, ktorý realizoval sám i v komparácii s predloženými výpočtami stranami sporu, neutralizoval, resp. nezapočítaval dni riadne čerpanej dovolenky, nezapočítaval voľno žalobcu za sviatok, taktiež neutralizoval obdobie takzvanej doplnkovej dodatkovej dovolenky, ako i ďalšie voľná vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, práceneschopnosti, pričom dospel k záveru, že počas jednotlivých referenčných období len v období od februára 2022 do júla 2022 nedošlo k prekročeniu maximálneho povoleného 48 hodinového priemerného týždenného služobného času. V ostatných referenčných obdobiach áno.

13. Z vykonaného dokazovania potom súd dospel k záveru, že došlo k splneniu podmienky porušenia práva normy EÚ, keďže reálne žalobca vykonával prácu nad rámec maximálneho pracovného času určeného Smernicou v rozsahu 48 hodín týždenne, okrem jedného vyššie uvedeného referenčného obdobia (február 2022 – júl 2022).

14. Žalobca teda preukázal v konaní, že dochádzalo u neho k porušeniu únijného práva a ako poškodený jednotlivec má právo na náhradu škody, pokiaľ sú splnené podmienky, t. j., že došlo k porušeniu právnej normy Únie.

15. Súd konštatuje, vzhľadom na skutočnosť, že k takémuto porušeniu práva žalobcu dochádzalo nie ojedinele, ale pravidelne a dlhodobo za referenčné obdobia február 2021 – júl 2021, august 2021 – január 2022, august 2022 – január 2023 a tiež za obdobie od februára 2023 do júla 2023 nemožno konštatovať, že v dôsledku takéhoto porušenia dlhodobo žalobca ako príslušník hasičského a záchranného zboru nebol preťažovaný časovo nad rámec povolených 48 hodín týždenného pracovného času smernicou a bol ukrátený na svojom odpočinku, pričom opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálneho pracovného času s tým, že pracovný čas je nutné považovať všetky hodiny výkonu služby žalobcu ako hasiča, vrátane služobnej pohotovosti, vrátane jeho práce nadčas, ako i účasť na školeniach, výcvikoch

a rekondičných pobytoch. Celkový odpracovaný čas súd zistil ako súčet služobného času stráveného na pracovisku, resp. prácou času služobnej pohotovosti.

16. Žalobca v konaní preukázal, že nie sporadicky, ale pravidelne a dlhodobo u neho dochádzalo k porušovaniu jeho základných osobnostných práv, prioritne práva na ochranu bezpečnosti pri práci, práva na odpočinok, práva na rodinný život, práva na ochranu zdravia práve v dôsledku nedodržania maximálneho povoleného 48 hodinového priemerného týždenného služobného času a preukázal i existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením únijného práva a škodou, ktorá mu bola ako jednotlivcovi spôsobená. Samotná škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala a prejavuje sa prioritne v majetkovej sfére poškodeného a všeobecne je vyjadrená ekvivalentom napríklad peniazmi. No v tomto prípade v prejednávanej veci je nutné prihliadnuť na to, že termín škoda vystupuje v právnych predpisoch Európskej únie a teda je potrebné na tento termín nazerať cez výkladové pravidlá uplatňujúce európske právo. V prejednávanej veci pritom môže tvoriť škodu len nemajetková ujma, ktorá vznikne jednotlivcovi v súvislosti s porušením ustanovení smernice práve pre dôsledky straty času na odpočinok, na ktoré mal žalobca ako príslušník hasičského záchranného zboru nárok, keďže nebol rešpektovaný maximálny týždenný priemerný pracovný čas tak ako je stanovený smernicou 48 hodín týždenne. Z dokazovania pre súd vyplynulo, že k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času dochádzalo u žalobcu ako príslušníka hasičského záchranného zboru pravidelne a takúto ujmu možno kvalifikovať ako ujmu na strane žalobcu intenzívnu, pokiaľ nebol dodržovaný čas odpočinku.

17. Nemajetková ujma reprezentuje ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity, ani do majetkovej sféry fyzickej osoby a je preto nutné odlišovať ju od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy následok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je výlučným a jediným kritériom pre stanovenie a určenie výšky priznania nemajetkovej ujmy tak ako to zdôrazňoval v konaní žalobca. Je nutné prihliadnuť aj na všetky ďalšie súvisiace okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobca vykonával v čase rozhodnom značne rizikovú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje pripravenosť žalobcu s tým, aby bol nepretržite dostupný, plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, čím nepochybne dochádza do zásahu do jeho osobnostných práv, prioritne do práva na súkromie, práva na odpočinok, práva na rodinný život s tým, že žalobca počas výkonu práce sa reálne nemôže venovať svojej rodine v rozsahu akoby chcel, nemôže nakladať so svojim voľným časom a odpočinkom, venovať sa svojim mimopracovným aktivitám. Práve v dôsledku nedostatku času nemôže ani náležitým spôsobom oddychovať a odpočívať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť práce, ktorú vykonáva dôležitý.

18. Žalobca súdu preukázal tiež tú skutočnosť, že o časť odpočinku, o ktorý v dôsledku zásahov pri porušovaní jeho osobnostných práv pre nedodržanie maximálneho týždenného pracovného času bol ukrátený. Deklaroval, že sa venuje svojej rodine, maloletým deťom, pričom rodina je odkázaná na pomoc žalobcu i v dôsledku tej skutočnosti, že manželka žalobcu je osobou zdravotne postihnutou. Žalobca zdôraznil, že rodina je odkázaná v čase jeho odpočinku na jeho starostlivosť, keďže takúto starostlivosť rodine nevedia poskytnúť ďalší blízki príbuzní ako matka, otec, svokra a podobne, naviac zdôraznil, že v dôsledku porušovania jeho práva v súvislosti s dodržaním maximálneho týždenného pracovného času nemôže tráviť s rodinou ani sviatky významného charakteru ako sú Vianoce a podobne a preto takýto zásah do osobnostných práv vnímal veľmi intenzívne.

19. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 2.500,- Eur, súd však žalobcovi voči žalovanému priznal nárok len v rozsahu 2.000,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy nerozhodoval svojvoľne, ale zohľadnil všetky kritériá, ako je rozsah zásahu do osobnostných práv na strane žalobcu, intenzita takéhoto zásahu, dĺžka trvania zásahu v súvislosti s nedodržaním maximálneho týždenného pracovného času, pričom k takýmto zásahom u žalobcu dochádzalo po dobu niekoľkých referenčných období, s výnimkou obdobia február 2022 – júl 2022. Súd zohľadnil skutočnosť, že počas služobnej pohotovosti žalobca sa zdržiaval nepretržite na pracovisku s povinnosťou byť k dispozícii i pre eventuálny zásah, dochádzalo dlhodobo u neho k výraznému zásahu do práva na súkromie, práva na rodinný život, ako i práva na riadny odpočinok, ktorý je nevyhnutný práve pri výkone špecifického povolania žalobcu. V konečnom dôsledku výška nemajetkovej ujmy, ktorú súd priznal v rozsahu 2.000,- Eur pre žalobcu korešponduje i s rozhodovacou činnosťou súdov na území

Slovenskej republiky v obdobných konaniach pri uplatňovaní nároku z titulu nemajetkovej ujmy práve pre porušovania práva na dodržanie maximálneho týždenného pracovného času.

20. Pri nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z názoru, že základ nároku žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bol daný, samotná výška nároku závisela výhradne od úvahy súdu s tým, že vo všeobecnosti je platné pravidlo pri rozhodovaní o trovách konania v prípade kedy rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku a preto skutočnosť, že v konaní došlo len k čiastočnému priznaniu nároku ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, takéto rozhodnutie nemá vplyv na trovy konania (viď nález ÚS ČR III. 170/99).

21. S odkazom na vyššie uvedené súd preto v zmysle ustanovenia priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania voči žalovanému, pričom o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach ( ).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Podľa sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).

Ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie môže žalovaný podať do 15-tich dní odo dňa, kedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel.