Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-52-2026.pdf
PDF · 185.18 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/52/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, obe deti bytom ako matka, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, deti matky: D. C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, právne zastúpená: Mgr. Marta Magyarová, advokátka so sídlom Janka Kráľa 4, Palárikovo, a otca: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. B. XXXX/X, F. - G., toho času bytom H. XX/X, I., o návrhu otca na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti a na nariadenie výchovného opatrenia, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 3. decembra 2025 č.k. 21P/51/2022-869, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. m e n í nasledovne: 1. Otec je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi formou audiovizuálneho kontaktu v piatok v párnom týždni v kalendárnom mesiaci od 18:30 hod. do 19:00 hod. Matka je povinná maloleté deti na styk s otcom riadne pripraviť a zabezpečiť, aby maloleté deti mali prístup k zariadeniu s nainštalovanou aplikáciou umožňujúcou audiovizuálny kontakt (videohovor) maloletých detí s otcom. 2. Otec je oprávnený osobne sa stýkať s maloletými deťmi prvý piatok v mesiaci v nepárnom týždni od 14:00 hod. do 16:00 hod. v Centre pre deti a rodiny Sereď, A. Hlinku 1139/11, 92601 Sereď, za prítomnosti psychológa tohto zariadenia s tým, že matka je povinná maloleté deti riadne a včas pripraviť a otcovi za prítomnosti psychológa odovzdať na adrese Centra pre deti a rodiny Sereď, a po ukončení stretnutia maloleté deti na rovnakom mieste prevziať od otca za prítomnosti psychológa. Obaja rodičia sú povinní v prípade, že sa styk z vážnych dôvodov nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi ako aj Centru pre deti a rodiny Sereď bezodkladne, najneskôr 24 hodín pred určeným začiatkom styku.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. m e n í tak, že ukladá rodičom ako aj maloletým deťom výchovné opatrenie vo forme psychologického poradenstva v rozsahu 60 hodín realizovaného v občianskom združení TENENET, o.z., Oravská 4, Senec, za účelom zlepšenia vzájomnej komunikácie medzi rodičmi a akceptácie postavenia druhého rodiča v živote maloletých detí, obnovenia vzťahu medzi maloletými deťmi a otcom a obnovenia stretávania sa otca s maloletými deťmi a to tak, že toto poradenstvo bude poskytované jednak maloletým deťom osobitne ako aj spoločne, každému z rodičov osobitne, následne v rámci spoločného poradenstva maloletým deťom spolu s rodičmi, pričom rozsah a frekvenciu poradenstva pre maloleté deti a ich rodičov stanoví poverený psychológ, resp. pracovník občianskeho združenia TENENET, o.z., Oravská 4, Senec.
III. Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e .
IV. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov tohto konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh otca na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti zamietol, výrokom II. zamietol aj jeho návrh na nariadenie výchovného opatrenia maloletým deťom v Detskom krízovom centre pobytovou formou, výrokom III. rozhodol, že styk otca s maloletými deťmi sa neupravuje, výrokom IV. uložil matke povinnosť informovať otca prostredníctvom e-mailových správ, v mesačných intervaloch, vždy najneskôr k poslednému dňu toho- ktorého mesiaca kalendárneho roka, o zdravotnom stave maloletých detí, o spôsobe liečby, o návšteve lekára, o plánovanej návšteve lekára, o výsledku lekárskeho vyšetrenia, o zmene obvyklého pobytu maloletých detí, o trávení voľného času a záujmoch maloletých detí a o plánovaných kultúrnych a športových podujatiach maloletých detí, výrokom V. uložil rodičom maloletých detí ako aj maloletým deťom výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti podrobiť sa psychologickému poradenstvu v občianskom združení TENENET, o.z., Oravská 4, Senec, a to v trvaní troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, v intenzite po dohode so psychológom, výrokom VI. uložil občianskemu združeniu TENENET, o.z. povinnosť zasielať súdu priebežné správy z priebehu výchovného opatrenia v mesačných intervaloch a po skončení výchovného opatrenia povinnosť zaslať súdu záverečnú správu o výsledku výchovného opatrenia a výrokom VII. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 2 ods. 1, § 121 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), článku 12 a článku 18 Dohovoru o právach dieťaťa, § 24, § 26, § 28, § 36 ods. 1 a § 43 ods. 1 Zákona o rodine. Vecne súd dôvodil, že otec sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 04.04.2022 domáhal zmeny rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 21P/130/2020-379 zo dňa 29.03.2021 a to tak, že žiadal deti zveriť do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch, s osobitnou úpravou starostlivosti počas prázdnin, výživné žiadal neurčiť. Návrh zdôvodňoval tým, že pôvodne boli deti rodičovskou dohodou na čas po rozvode zverené do striedavej osobnej starostlivosti, ktorá fungovala bez akýchkoľvek problémov niekoľko mesiacov. Problémy nastali po podaní návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď ho rodičia matky obvinili z prenasledovania ich dcéry a súd uznesením zo dňa 13.03.2020, sp.zn. XXX/X/XXXX otcovi uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze styku a v zákaze úmyselne sa priblížiť k maloletým deťom, ako aj k ich matke. Počas trvania zákazu styku otca s maloletými deťmi súd na návrh matky vydal rozsudok, ktorým deti zveril do jej osobnej starostlivosti bez určenia styku s otcom, v dôsledku čoho otec nemal po dobu dvoch rokov - a nemá ani v súčasnosti možnosť stretávať sa s deťmi, hoci medzitým obmedzenie vo forme zákazu uloženého otcovi zrušil odvolací súd. Otec preto žiadal, aby súd bral do úvahy názor maloletých detí, ktoré sa opakovane verbálne aj písomne vyjadrili kolíznej opatrovníčke počas prešetrovania pomerov v rámci konania vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 19P/121/2020, že „otca ľúbia, chcú sa s ním stretávať a aby to ostalo tak, ako to bolo predtým, v týždňových intervaloch". Otec má za to, že bránenie deťom v styku s ich vlastným otcom ovplyvňuje ich zdravý psychický, fyzický a sociálny vývin. Matka žiadala návrh zamietnuť s poukazom na to, že maloleté deti sa opakovane vyjadrili, že sa nechcú stretávať s otcom ani so starými rodičmi, nechcú striedavú osobnú starostlivosť a odmietli aj návrh kolíznej opatrovníčky, aby sa s otcom aspoň spojili prostredníctvom videohovoru.
3. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil návrh otca na zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov ako nedôvodný. Mal preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 21P/130/2020-379 zo dňa 29.03.2021 došlo k zmene pôvodnej úpravy rodičovských práv a povinností, ktorým na základe schválenej rodičovskej dohody boli maloleté deti na čas po rozvode zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Následne však uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 1Tp/4/2020 zo dňa 13.03.2020 bolo otcovi maloletých detí o. i. uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze styku, ako aj v zákaze úmyselne sa priblížiť k maloletým deťom na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov. Aj na základe uvedeného uznesenia boli vyššie spomenutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 21P/130/2020-379 zo dňa 29.03.2021 zverené maloleté deti do starostlivosti matky, bez úpravy styku s otcom. Medzičasom uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5Tos/156/2021-479 zo dňa 17.03.2022 bol zákaz styku a priblíženia sa otca k maloletým deťom zrušený. Na základe zmeny pomerov sa otec v tomto konaní domáhal zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti, obdobne ako to bolo upravené pred vydaním rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 21P/130/2020-379
zo dňa 29.03.2021. Súd pri rozhodovaní vychádzal z aktuálnej situácie, kedy zhodnotil, že pomery u maloletých detí sa od posledného rozhodovania podstatne zmenili a napriek zrušeniu zákazu styku a priblíženia sa otca k maloletým deťom a matke je potrebné návrh otca zamietnuť a zároveň styk otca s maloletými deťmi sa neupraviť.
4. Súd mal preukázané, že maloleté deti sa s otcom nestretávajú od roku 2020, teda od uloženia zákazu styku, ktoré rozhodnutie bolo zrušené až uznesením Krajského súdu v Trnave dňa 17.03.2022, t.j. vzhľadom na uvedené rozhodnutie otec nemal po dobu dvoch rokov objektívnu možnosť stretávať sa s maloletými deťmi. V tomto období sa vzťah medzi maloletými deťmi a otcom preukázateľne zhoršil, deti po zrušení obmedzenia otca odmietali a naďalej odmietajú stretávať sa s ním, aj s ním komunikovať. Vzhľadom na uvedené matka považuje realizáciu striedavej osobnej starostlivosti za nereálnu, deti si od otca odvykli a podľa nej obnovenie ich styku po dvoch rokoch zákazu si bude vyžadovať trpezlivý prístup zo strany otca k deťom, a nie vynucovanie si osobnej striedavej starostlivosti za každých okolností. S ohľadom na najlepší záujem maloletých detí, ich bezpečnosť a zdravý duševný vývoj matka so striedavou osobnou starostlivosťou nesúhlasila.
5. Z dôvodu výrazného konfliktu medzi rodičmi a narušeného vzťahu medzi otcom a maloletými deťmi súd v rámci konania trikrát nariadil výchovné opatrenie rodičom a maloletým deťom (pričom posledné bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zrušené), ale márne. V priebehu konania bolo preukázané, že k zlepšeniu komunikácie medzi rodičmi ani k obnoveniu vzťahu medzi otcom a maloletými deťmi nedošlo a to ani prostredníctvom týchto výchovných opatrení. Súd prihliadol pri rozhodovaní aj na skutočnosť, že rodičia sa v rámci konania podrobili výkonu opatrenia zameraného na úpravu komunikácie medzi rodičmi maloletých detí v CDR Sereď, a to po dobu troch mesiacov, formou odborného poradenstva zameraného na zlepšenie komunikácie a zvládanie rodičovských konfliktov, ale ani toto opatrenie neviedlo k úplnému naplneniu jeho účelu. CDR J. v záverečnej správe k realizácii opatrenia s rodičmi zo dňa 01.10.2024 odporučilo pokračovať v párových konzultáciách rodičov v kombinácii s individuálnymi konzultáciami podľa potreby, bez zapájania maloletých detí do poradenského procesu. Súd pri rozhodovaní vychádzal aj zo záverov znaleckého dokazovania, z ktorého vyplynulo, že dlhodobé prerušenie osobného kontaktu medzi otcom a maloletými deťmi v dôsledku súdom nariadeného zákazu styku, ktorý trval od marca 2020 do marca 2022, malo zásadný negatívny dopad na kvalitu a kontinuitu ich vzájomných citových a vzťahových väzieb a k obnoveniu pravidelného extenzívneho stretávania už nedošlo, keďže u maloletých detí sa v uvedenom období vytvoril prevažujúci negatívny, kritický, odmietavý až averzívny postoj voči otcovi. Maloleté deti síce konzistentne verbalizujú preferenciu osobnej starostlivosti matky, avšak znalec konštatuje, že ich rozhodovanie je do veľkej miery ovplyvnené interpretačným rámcom rezidenčného rodiča a širšej rodiny zo strany matky. Aktuálna forma dištančného kontaktu prostredníctvom videohovorov nefunguje optimálne, keďže maloleté deti sa na týchto kontaktoch zúčastňujú pasívne, s minimálnou verbálnou angažovanosťou a bez spontánnej komunikácie s otcom. Súd zohľadnil závery znalca, ktorý jednoznačne konštatoval, že takáto forma kontaktu v súčasnom nastavení nevedie k posilňovaniu citových a emočných väzieb maloletých detí k otcovi ani k obnoveniu ich dôvery voči nemu. Vzhľadom na zvýraznenú odmietavú až averzívnu reaktivitu detí vo vzťahu k otcovi nie je v súčasnosti možné odporučiť extenzívny rozsah osobného stretávania s otcom ani návrat k striedavej osobnej starostlivosti, ktorá v minulosti fungovala. Akýkoľvek model rozšíreného styku by bol v aktuálnom štádiu psychologicky kontraindikovaný, keďže by mohol viesť k prehĺbeniu subjektívne prežívaného diskomfortu maloletých detí. Zo záverov znaleckého posudku napokon vyplýva, že za nevyhnutný minimálny rozsah styku otca s maloletými deťmi je potrebné považovať asistovaný model stretávania za prítomnosti psychológa alebo psychoterapeuta, ktorého cieľom je terapeutická korekcia narušených citových a emočných väzieb a postupné obnovenie dôvery maloletých detí k otcovi. Súd sa stotožnil i s tým názorom znalca, že až po realizácii takejto odbornej intervencie a po opätovnom získaní dôvery maloletých detí k otcovi bude možné uvažovať o postupnom obnovení ich individuálneho osobného stretávania.
6. Za účelom obnovy ich vzťahu súd nariadil neodkladné opatrenia upravujúce audiovizuálny kontakt mal. detí s otcom v piatok v párnom týždni v kalendárnom mesiaci od 18:30 hod. do 19:00 hod. (uznesenie č.k. 21P/215/2022 - 55 zo dňa 30.11.2022), a osobný kontakt mal. detí s otcom za prítomnosti matky každú poslednú sobotu toho ktorého mesiaca v kalendárnom roku v obchodnom centre JAS PARK v Galante, na adrese sídl. Jas 936/5, Galanta, resp. na inom verejne prístupnom mieste po vzájomnej dohode rodičov a to v časovom období od 14:00 hod. do 16:00 hod (uznesenie č.k. 21P/51/2022 - 619 zo dňa 15.07.2024). Z dokazovania v konaní však vyplynulo, že tento styk sa realizoval len sporadicky
alebo vôbec, pričom k jeho neuskutočneniu dochádzalo z dôvodov najmä na strane detí, ktoré sa s otcom odmietali stretávať, ako aj z dôvodov na strane otca, resp. matky, pre opakované zmeny či nereagovanie na dohodnuté termíny, pričom stretnutia prebiehali len veľmi formálne a trvali niekoľko minút, spočívali v odovzdaní darčekov deťom. Ani videohovory ani osobné stretnutia neprebiehali v súlade s nariadeným režimom, keďže mal. deti s otcom počas nich nekomunikovali, neboli viditeľné alebo sa do kontaktu aktívne nezapájali. Súd poukázal aj na vykonaný výsluch maloletých detí súdom, ktorým deti jednoznačne potvrdili svoj nezáujem o stretávanie sa s otcom. Súd zohľadnil aj vyjadrenie psychologičky Krajského súdu v Trvane, podľa ktorej z výpovedí detí vyplýva, že v súčasnosti vnímajú kontakt s otcom ako nepríjemný. Otec sa podľa jej zistení nedokáže k deťom primerane emocionálne priblížiť, pričom počas kontaktov, najmä prostredníctvom videohovorov, sa zameriava najmä na vlastné záležitosti a nevenuje dostatočnú pozornosť ich prežívaniu, pocitom a potrebám, čo vedie k prehlbovaniu ich odstupu a oslabovaniu vzťahovej väzby. I podľa názoru tejto psychologičky za súčasného stavu by striedavá osobná starostlivosť predstavovala pre maloleté deti výraznú psychickú záťaž, viedla by u nich k zvýšenej úzkosti, emocionálnej labilite, výchovným ťažkostiam a potenciálne aj k vzniku závažnejších psychických problémov. Zdôraznila, že aktuálne je pre maloleté deti nevyhnutné zotrvanie v stabilnom, bezpečnom prostredí bez zvýšeného emocionálneho tlaku. Neodporúča realizáciu ich osobného styku s otcom, i keď do budúcna takýto pripúšťa za prítomnosti tretej osoby, nie však matky, keďže rodičia sú v konflikte.
7. Súd mal jednoznačne preukázané, že vzťah medzi otcom a maloletými deťmi je vážne narušený, deti otca odmietajú, nemajú záujem ani motiváciu k osobnému stretávaniu sa s ním, pričom tento stav pretrváva kontinuálne od roku 2020. Medzi rodičmi pretrvávajú konflikty, pričom matka dlhodobo neprejavuje aktívnu snahu o obnovenie kontaktu maloletých detí s otcom, naopak, otec prejavuje zjavný záujem o akýkoľvek kontakt s deťmi, avšak častokrát je samotný kontakt s nimi podľa vyššie konštatovaných názorov psychológov nátlakový, správanie otca má konfrontačný charakter, otec častokrát nie je nastavený na akceptáciu postoja maloletých detí a zotrváva na presvedčení o správnosti vlastných názorov. Odmietavý postoj detí je stabilný a dlhodobý, znalecké dokazovanie, podklady kolízneho opatrovníka a správy z výchovných opatrení potvrdili, že deti otca nevnímajú ako blízku osobu a kontakt s ním v nich vyvoláva nepríjemné spomienky, pocity strachu a nátlaku. Vzhľadom na dlhodobú absenciu osobného kontaktu a negatívne skúsenosti z minulých realizovaných stretnutí a videohovorov nie je v súčasnosti podľa názoru súdu možné realizovať ich styky s otcom formou autoritatívneho rozhodnutia súdu. Napriek opakovane nariadeným výchovným opatreniam a nariadeným neodkladným opatreniam v konaní nedošlo k obnove ich vzťahu. Súd vníma snahu otca a jeho záujem o kontakt s deťmi, rovnako aj možný dlhodobý vplyv matky či rodinných príslušníkov matky na maloleté deti, primárne však súd musel zohľadniť záujem maloletých detí a rešpektovať ich vyjadrený názor a aktuálnu vzťahovú väzbu s otcom, najmä s prihliadnutím na odporúčania psychológov. Vzhľadom na rozumovú vyspelosť a vek detí (14 a 12 rokov) súd zohľadnil ich názor ako relevantný aj pri úprave styku. Autoritatívne určenie styku by mohlo viesť k ďalšiemu prehlbovaniu bariér medzi maloletými deťmi a otcom, čo by nebolo v ich najlepšom záujme. Preto styk otca s maloletými deťmi neupravil. To však neznamená pre otca žiadne obmedzenie styku, otec má naďalej priestor na komunikáciu s maloletými deťmi a snahu o opätovné vybudovanie ich vzťahu a stretávanie sa. Súd apeloval tiež na rodičov aj v kontexte odporúčaní psychológov, aby prejavili snahu, motiváciu a záujem situáciu ďalej riešiť (aj v rámci nariadeného výchovného opatrenia týmto rozsudkom).
8. Pokiaľ ide o návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia formou umiestnenia maloletých detí do pobytového detského krízového centra podaný v priebehu konania, súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, ani v najlepšom záujme maloletých detí. Maloleté deti majú v súčasnosti vytvorené stabilné a bezpečné prostredie v starostlivosti matky, ktoré podporuje ich zdravý psychický aj fyzický vývin, matka im poskytuje primerané výchovné podmienky a predstavuje pre ne bezpečnú a stabilnú vzťahovú osobu. Za týchto okolností nemožno považovať za súladné so záujmom maloletých detí ich vyňatie z prirodzeného rodinného prostredia a ich umiestnenie do inštitucionálnej starostlivosti výlučne z dôvodu odmietania styku s otcom, najmä ak podľa záverov psychologických odborníkov a znalcov ide o situáciu, ktorá si vyžaduje postupné a citlivé budovanie vzťahu.
9. Súd mal preukázané, že závažný problém medzi rodičmi predstavuje aj nedostatočná aplikácia informačnej povinnosti matky voči otcovi, ktorá povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine z § 24 odsek 6, kedy matka otcovi nepodávala informácie o deťoch v rozsahu požadovanom otcom. S
prihliadnutím na uvedené považoval súd za potrebné v súlade s návrhom otca, túto povinnosť výslovne konkretizovať, čo urobil výrokom IV.
10. Zo záverov znaleckého posudku mal súd preukázané, že za nevyhnutný minimálny rozsah styku otca s maloletými deťmi je potrebné považovať asistovaný model stretávania za prítomnosti psychológa alebo psychoterapeuta, ktorého cieľom je terapeutická korekcia narušených citových a emočných väzieb a postupné obnovenie dôvery maloletých detí k otcovi. Znalec taktiež uviedol, že až po realizácii takejto odbornej intervencie a po opätovnom získaní dôvery maloletých detí k otcovi bude možné uvažovať o postupnom obnovení individuálneho osobného stretávania maloletých detí s otcom. S poukazom potom i na vyjadrenia psychologičky Krajského súdu v Trnave na pojednávaní dňa 03.12.2025, ktorá okrem iného odporučila, aby momentálne nebol stanovený styk s otcom, aby sa mal. deti stabilizovali a mohli pracovať na svojej psychike pomocou psychológov, k čomu sa priklonil aj kolízny opatrovník, matka na pojednávaní dňa 03.12.2025 súhlasila s výchovným opatrením ambulantnou psychologickou formou. Kolízny opatrovník odporučil súdu nariadiť výchovné opatrenie pre maloleté deti prostredníctvom H., K., majúc za to, že by to bolo v najlepšom záujme detí a podporilo by to ich psychický a emocionálny vývoj. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav, ako aj s prihliadnutím na odborné závery znalca a psychologičky Krajského súdu v Trnave o potrebe ďalšej systematickej psychologickej práce s maloletými deťmi a rodičmi, a tiež so zreteľom na potrebu zlepšenia komunikácie medzi rodičmi a vzťahov medzi rodičmi a maloletými deťmi, súd rozhodol výrokom V. tak, že uložil rodičom a maloletým deťom výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti podrobiť sa psychologickému poradenstvu realizovanému prostredníctvom občianskeho združenia TENENET, v trvaní troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to v rozsahu a intenzite určenej po dohode s odborným pracovníkom. Súd mal zároveň preukázané, a to aj na základe odborných vyjadrení znalca a psychológa, že maloleté deti sa nachádzajú v štádiu, v ktorom je ešte možné účinne s nimi pracovať prostredníctvom odbornej psychologickej intervencie, preto bol toho názoru, že uložené výchovné opatrenie je naďalej opodstatnené a predstavuje primeraný prostriedok na podporu a rozvoj vzťahu medzi maloletými deťmi a otcom, ako aj na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi navzájom. Súd zároveň konštatoval, že pokiaľ ide o nariadenie psychoterapie (ako uvádza znalec vo svojom odporúčaní), túto nie je možné autoritatívne nariadiť formou výchovného opatrenia, keďže jej realizácia predpokladá dobrovoľný súhlas rodičov, avšak súd takúto formu terapie rodičom odporučil. O trovách konania bolo rozhodol podľa § 52 CMP.
11. Proti tomuto rozsudku podal otec v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu namietajúc nedostatky v skutkových zisteniach a porušenie práva na spravodlivý proces. Uviedol, že sa domáha zmeny rozsudku č.k. 21P/130/2020-379 zo dňa 29.03.2021, ktorý Okresný súd Galanta vydal ako zdanlivo jediné možné riešenie v tom čase, nakoľko otec mal súdom uložený zákaz styku s maloletými deťmi. V čase podania návrhu dňa 04.04.2022 otec nemohol po dobu viac ako dvoch rokov realizovať osobný styk s deťmi na základe právoplatného rozhodnutia trestného súdu, ktoré bolo následne zrušené. Na začiatku tohto obdobia sa obe deti opakovane vyjadrovali pri prešetrovaní pomerov, že ho majú rady, chcú sa s ním stretávať a aby to ostalo tak, ako to bolo predtým v týždňových intervaloch. Počas uvedeného obdobia t.j. od marca 2020 do februára 2022 boli deti vo výlučnej starostlivosti matky, pričom matka rodine otca úplne zamedzila styk s deťmi a deti manipulovala a vystavovala negatívnemu prostrediu, na čo otec dlhodobo poukazuje a čo podľa odborných vyjadrení a znaleckého posudku je jedným z faktorov narušenia ich vzájomného vzťahu. Toto potvrdil nielen znalecký posudok č. XX/ XXXX, ale aj psychologička Krajského súdu v Trnave. So závermi znaleckého posudku, ani odborným stanoviskom psychologičky prezentovaným na pojednávaní dňa 03.12.2025 sa súd v odôvodnení rozhodnutia nijako nevysporiadal. Zo záverov znaleckého posudku pritom jednoznačne vyplýva, že otec je emočne stabilný, bez prítomnosti zvýšenej úzkosti, depresivity, alebo emočnej nestability a disponuje zachovanou schopnosťou racionálne kontrolovať svoje emócie a zvládať záťažové situácie, pričom znalec u neho nekonštatuje žiadne osobnostné ani emočné faktory, ktoré by mohli negatívne ovplyvňovať jeho rodičovské fungovanie, alebo vzťah k deťom. Naopak, u matky znalec explicitne poukazuje na skutočnosť, že u nej dochádza v situáciách zvýšenej emočnej záťaže, najmä v súvislosti s partnerskými a rodičovských konfliktmi, k emočne labilnejším reakciám a menej efektívnemu zvládaniu týchto situácií. Tiež znalec uvádza, že tieto reakcie majú parciálny negatívny dopad na prežívanie maloletých a podieľajú sa na formovaní ich odmietavého postoja voči otcovi. Z uvedených záverov je zrejmé, že odmietanie otca zo strany detí nie je výsledkom jeho správania, osobnosti, ani výchovného pôsobenia, ale súvisí s emočnou dynamikou konfliktov na strane matky. Otec je teda znalecky hodnotený ako rodič schopný poskytovať deťom stabilné a bezpečné emočné prostredie, pričom negatívny postoj detí k nemu má pôvod mimo jeho rodičovského pôsobenia. Znalec teda nepripisuje odmietanie otca
deťmi jeho správaniu, ani jeho osobnosti, ale identifikuje ho ako dôsledok emočne nezvládaných konfliktov na strane matky. Súd prvej inštancie počas konania opakovane nariaďoval výchovné opatrenia na obnovenie komunikácie medzi otcom a matkou, pričom opakovane opomenul maloleté deti, ktorých narušený vzťah s otcom je potrebné podľa názoru otca aj odborných psychologických pracovníkov odborne a intenzívne riešiť. Otec dlhodobo poukazuje na potrebu intenzívnej a odbornej práce s deťmi zameranej priamo na obnovu vzťahu s oboma rodičmi, ktorú považuje za efektívnejšiu než opakované opatrenia zamerané výlučne na komunikáciu medzi rodičmi a žiada súd o nariadenie kvalifikovanej ústavnej psychologickej práce s maloletými deťmi v detskom krízovom centre pobytového charakteru za účelom obnovovania vzťahu s oboma rodičmi ambulantnom formou minimálne dvakrát týždenne. Tiež odvolateľ poukazuje na to, že súd uznesením č.k. 21P/51/2022-619 dňa 15.07.2024 ex offo nariadil neodkladné opatrenie o osobnom styku otca s deťmi vo forme stretnutia v obchodnom centre JAS PARK v Galante každú poslednú sobotu v mesiaci od 14.00 hod. do 16.00 hod., napriek tomu sa osobný styk otca s deťmi v praxi nerealizoval, na ktorú skutočnosť súd reagoval až s výrazným časovým odstupom. Otec si je vedomý toho, že na prvom mieste je názor maloletých detí, ktoré už v aktuálnom veku majú svoju osobnosť, avšak považuje pre ich zdravý emocionálny a psychologický vývoj potrebné, aby mali vzťah, dôveru a oporu v oboch rodičoch a oboch rodinách.
12. Otec tiež súhlasí s nutnosťou partnerskej komunikácie pre fungujúcu striedavú starostlivosť, avšak považuje za potrebné nahliadať na konanie komplexne aj so všetkými súvislosťami. V tejto súvislosti uvádza, že v novembri 2019 prebehol pokojný rozvod manželstva s dohodnutou a následne fungujúcou striedavou starostlivosťou oboch rodičov, vo februári 2020 matka nesúhlasila so žiadnou z troch navrhnutých variant vyporiadania BSM a v marci podala obvinenie na otca za účelom získania výhody v procese vyporiadania BSM. Začalo vyšetrovanie a bolo vydané uznesenie o zákaze styku otca s maloletými, vrátane zákazu priblížiť sa k nehnuteľnosti. Od marca 2020 do februára 2022 boli deti vychovávané matkou v prostredí zameranom proti otcovi a jeho rodine, čoho výsledkom je úplné obrátenie názoru detí zo stavu, kedy chceli byť s otcom na stav, že s otcom nechcú byť a nepamätajú si žiadne pekné spomienky. Vo februári 2022 krajský súd zrušil neodôvodnený zákaz styku otca s deťmi a v apríli otec podal návrh na obnovenie starostlivosti o deti. V apríli 2025 okresný súd rozsudkom rozhodol o návrhu otca na vyporiadanie BSM, proti ktorému matka v máji 2025 podala odvolanie a v júli podala návrh na zvýšenie výživného. V decembri 2025 súd v trestnom konaní oslobodil otca spod obžaloby, zároveň okresný súd zamietol návrh otca vo veci maloletých detí a jeho styk s deťmi neupravil a takisto súd priznal matke v inom konaní zdvojnásobenie výživného. Je zrejmé, že otcovi bolo odopreté právo na spravodlivý proces. Rozdeľovanie súdnych konaní medzi rôznych sudcov a súdy spôsobilo porušenie práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov. Dĺžka konania, nevysporiadanie sa s kľúčovými dôkazmi a absencia účinných opatrení na ochranu vzťahu maloletých detí a otca viedli k zásahu do práva otca na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu o zverení do úplnej starostlivosti matke bolo prijaté napriek pretrvávajúcemu sporu o výkon styku a navrhované opatrenia na jeho zabezpečenie zostali neúčinné. Súčasná forma kontaktu otca s deťmi by mala prebiehať prostredníctvom pravidelných videohovorov jedenkrát za dva týždne, avšak v praxi tieto hovory neumožňujú reálne interakciu. Deti sa na kameru neukazujú, otca nepozdravia a verbálne nekomunikujú. Otec počas hovoru sleduje stenu oproti, deti nevidí a ich účasť je obmedzená na minimálne verbálne prejavy bez zmysluplnej výmeny. Matka neuskutočňuje opatrenia, ktoré by mohli motivovať deti k aktívnej účasti. Takto realizovaný styk neumožňuje budovať, alebo udržiavať vzťah medzi otcom a deťmi. Otec poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej dieťa nesmie byť rukojemníkom ani zbraňou rodičovských konfliktov. Aktuálne je však kontakt otca s deťmi formálny a deti sú de facto vystavené situácii, ktorú Najvyšší súd SR považuje za zneužívanie dieťaťa v procese rodičovského konfliktu, pričom súd prvej inštancie neprijal účinné opatrenia, čím sa riziko odcudzenia detí prehlbuje. Na základe uvedeného otec navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13. Matka vo vyjadrení k podanému odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za správny a navrhla ho potvrdiť. Podľa jej názoru sa súd v odôvodnení rozsudku vysporiadal aj so závermi znaleckého posudku č. XX/XXXX, aj so stanoviskom psychologičky Krajského súdu v Trnave uvedeným na pojednávaní dňa 03.12.2025. Čo sa týka formy kontaktu otca s maloletými deťmi prostredníctvom videohovorov, aj v súčasnosti je situácia taká, že podľa tvrdenia detí na jednom z videohovorov, ktoré prebehlo po vyhlásení napadnutého rozsudku, sa otec deťom hneď v úvode prihovoril tak, že ich nepríjemným a posmešným tónom napodobňoval so slovami „sme tu a počúvame ťa, sme tu a počúvame ťa“. Súd prvej inštancie podľa názoru matky prijal opatrenia na zabezpečenie reálneho kontaktu otca s maloletými
deťmi, avšak dôvod, pre ktorý sa tento kontakt nerealizuje, bol preukázaný v konaní a v napadnutom rozsudku odôvodnený. Súd sa riadne a zrozumiteľne zaoberal a vysporiadal s najlepším záujmom maloletých detí pri rozhodovaní v tejto veci, ako aj s názorom maloletých detí, ktorý vzhľadom na ich vek zohľadnil ako relevantný. V konaní bolo riadne preukázané, že maloleté deti otca odmietajú a nechcú sa s ním stretávať. Je zarážajúce a pre matku stále nepochopiteľné a bolestivé, že maloleté deti, ktoré majú u matky bezpečné prostredie, sa otec domáha umiestniť do detského krízového centra pobytovou formou. Otec nerešpektuje názor a pocity maloletých detí. Sám súd konštatoval, že deti majú v súčasnosti vytvorené stabilné a bezpečné prostredie v starostlivosti matky, ktoré podporuje ich zdravý psychický aj fyzický vývin. Súd mal preukázané, že matka im zabezpečuje riadnu starostlivosť zodpovedajúcu ich potrebám a vytvára primerané podmienky pre ich zdravý psychický aj fyzický vývin. Navrhla rozsudok ako správny v celosti potvrdiť.
14. Otec v odvolacej replike doručenej dňa 02.03.2026 uviedol, že zo strany matky pretrváva marenie súdneho rozhodnutia, táto nerešpektuje súdne rozhodnutie, otca neinformuje o nastávajúcich aktivitách maloletých detí, o čom svedčí informácia, ktorú mu pravidelne v rovnakom znení zasiela po skončení mesiaca a po uskutočnení aktivít, čím mu úmyselne zamedzuje styk a informovanie sa o maloletých deťoch. V zmysle uvedeného doplnil svoje odvolanie voči rozsudku, požadujúc, aby výrok súdu bol dostatočne jasný, aby bolo rozhodnutie právom vymožiteľné a naopak, matka maloletých detí by za svoje konanie nemala byť odmeňovaná vo forme zvýšenia výživného.
15. Matka v odvolacej duplike opakovane poukazovala na to, že otec podal odvolanie aj voči výroku IV. rozsudku, ktorý je v jeho prospech a týka sa informovania ohľadom maloletých detí zo strany matky. To znamená, že napadnutý rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný ani vo výroku IV. v dôsledku čoho sa ani nemôže jednať o nerešpektovanie napadnutého rozsudku zo strany matky. Matka tiež uviedla, že doložila súdu podaním zo dňa 28.11.2025 jej e-mailovú dokumentáciu adresovanú otcovi, kde ho matka informuje každý mesiac ohľadne maloletých detí a to ich zdravotný stav, záujmové a mimoškolské aktivity atď., výlety, dovolenky, majetok detí a všetky ostatné podstatné záležitosti o deťoch. Na tieto jej e-maily otec nikdy nereagoval, až na jeden, prvý spätný mail zo strany otca zo dňa 02.03.2026, ktorý súdu doložil. Zotrvávala na tom, že rozsudok je správny a navrhla ho potvrdiť.
16. Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
18. Predmetom konania je zmena predchádzajúcej úpravy rodičovských práv a povinností, určenej rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 21P/130/2020-379 zo dňa 29.03.2021, keď otec navrhoval zveriť maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch s osobitnou úpravou starostlivosti počas prázdnin, výživné žiadal neurčiť, neskôr tiež navrhol nariadenie výchovného opatrenia formou umiestnenia maloletých detí do pobytového detského krízového centra a uloženie informačnej povinnosti matke ohľadom maloletých detí.
19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z obsahu otcom podaného odvolania, bolo posúdiť správnosť celého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol návrh otca na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti aj jeho návrh na nariadenie výchovného opatrenia maloletým deťom v Detskom krízovom centre pobytovou formou, styk otca s maloletými deťmi neupravil, uložil matke informačnú povinnosť ohľadom maloletých detí, uložil rodičom aj maloletým deťom výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti podrobiť sa psychologickému poradenstvu v občianskom združení TENENET, o.z., Oravská 4, Senec v trvaní troch mesiacov a v intenzite po dohode so psychológom a občianskemu združeniu TENENET, o.z. uložil povinnosť zasielať súdu správy z priebehu výchovného opatrenia, a napokon rozhodol o náhrade trov konania.
20. Podstatou odvolacej argumentácie otca boli predovšetkým nedostatky v skutkových zisteniach súdu a potom tiež porušenie jeho práva na spravodlivý proces, ktoré otec videl v dĺžke konania a v absencii účinných opatrení na ochranu vzťahu maloletých detí a otca. Tu treba uviesť, že skúmanie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nepatrí do právomoci odvolacích súdov, otec má k dispozícii iné inštitúty na dosiahnutie nápravy. V otázke prijatia účinných opatrení na ochranu vzťahu maloletých detí a otca dal odvolací súd otcovi čiastočne za pravdu a rozsudok súdu prvej inštancie v časti úpravy jeho styku s deťmi ako aj v otázke vhodného výchovného opatrenia zmenil, ako bude vysvetlené nižšie.
21. Pokiaľ však ide o návrh otca na zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti, v postupe prvoinštančného súdu neboli zistené žiadne vytýkané pochybenia. Odvolací súd preskúmal správnosť postupu a napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a po oboznámení sa odvolacími námietkami, argumentáciou ostatných účastníkov ako aj obsahom celého spisu konštatuje, že napadnutý rozsudok, ktorým súd zamietol tento návrh otca je vecne správny, keď prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na zistenie skutočného stavu veci, výsledky tohto dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, pričom dospel v podstatných veciach k správnym skutkovým zisteniam a súčasne vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa plne stotožňuje s podstatou odôvodnenia napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP) a ani s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu otca nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia však dopĺňa nasledovné:
22. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že vzhľadom na zistené okolnosti prípadu nie sú splnené zákonné predpoklady pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
23. Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.
24. V zmysle Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
25. Z ustanovenia § 24 Zákona o rodine vyplýva, že súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov musí rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musí dbať, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa, pričom ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov, musí súd skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
26. Súd prvej inštancie sa vyššie citovanými ustanoveniami zákona náležite riadil a vzhľadom na prejavený záujem oboch rodičov o vykonávanie osobnej starostlivosti o maloleté deti a zároveň s ohľadom na návrh otca, požadujúceho striedavú osobnú starostlivosť, skúmal vhodnosť takejto formy starostlivosti. V prejednávanej veci išlo o zmenu existujúcej úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o ktorej rozhodol súd naposledy v konaní sp. zn. 21P/130/2020 zverením maloletých detí do osobnej starostlivosti matky bez úpravy styku otca s maloletými (čím došlo k zmene predchádzajúcej rodičovskej dohody, ktorou na čas po rozvode manželstva boli deti zverené do rovnocennej striedavej osobnej starostlivosti). K zvereniu maloletých do výlučnej starostlivosti matky novým rozsudkom došlo z dôvodu, že voči otcovi v tom čase bolo vedené trestné konanie, v ktorom mu súd uložil v marci 2020 obmedzenie spočívajúce v zákaze styku a úmyselného priblíženia sa k maloletým deťom na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov. Aj keď neskôr boli uvedené obmedzenia otca vo vzťahu k deťom zrušené a to v marci 2022, toto dvojročné obdobie prerušeného osobného kontaktu medzi otcom a maloletými deťmi malo zásadný negatívny dopad na kvalitu a kontinuitu ich
vzájomných citových a vzťahových väzieb, čo konštatoval súdom ustanovený znalec, a zároveň toto nesporne vyplýva i z ďalších vykonaných dôkazov. V súčasnosti maloleté deti otca odmietajú, a to nielen osobný kontakt s ním, ale odmietavo pristupujú aj k aktuálne prebiehajúcemu dištančnému kontaktu formou videohovorov, nariadenému súdom formou neodkladného opatrenia, ktorý sa síce realizuje, ale prebieha iba vo formálnej rovine. Osobný styk, nariadený súdom neodkladným opatrením v júli 2024 každú poslednú sobotu v mesiaci od 14.00 hod. do 16.00 hod. za prítomnosti matky v obchodnom centre JAS PARK v Galante, sa v podstate ani nerealizoval z dôvodov odmietania zo strany detí.
27. Zákonné podmienky pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov vyžadujú, aby boli rodičia spôsobilí deti vychovávať, aby mali o výchovu detí záujem a aby takouto úpravou boli lepšie zabezpečené potreby maloletých detí. Samotná skutočnosť, že obaja rodičia majú o osobnú starostlivosť záujem a že sú z hľadiska fyzického, psychického a existujúcich vhodných podmienok obaja spôsobilí sa o dieťa starať, nevedie opodstatnene ešte k záveru, že striedavá osobná starostlivosť je pre dieťa vhodná, pokiaľ nie je preukázané aj splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok kumulatívne právnou úpravou požadovaných. Záujem dieťaťa treba posudzovať z hľadísk objektívnych, nie teda z čisto subjektívneho hodnotenia výhodnosti či nevýhodnosti pozície toho ktorého z oboch rodičov. Súd musí zohľadniť všetky zákonné kritériá, ale akú dôležitosť jednotlivým kritériám nakoniec prizná, závisí na špecifikách každého daného prípadu. Súd pritom posudzuje celý súbor relevantných faktorov, ako sú vzťahy medzi dieťaťom a rodičmi, záujem rodičov o dieťa, spôsobilosť každého z rodičov starať sa o dieťa, súrodenecké väzby, vhodnosť bytových podmienok, schopnosť komunikácie medzi rodičmi a tiež, akonáhle je to vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa možné, berie do úvahy aj názor dieťaťa samotného.
28. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom mal potom aj odvolací súd za preukázané, že síce u oboch rodičov existujú osobnostné predpoklady vychovávať maloleté deti a starať sa o ne, keď na strane žiadneho z nich nebola zistená či už zdravotná nespôsobilosť alebo iná vážna prekážka, ktorá by mu vo výchove detí bránila, avšak je nesporne preukázané, že maloleté deti v konaní konzistentne zotrvávajú na želaní žiť s matkou, s ktorou majú silné emočné puto a prechovávajú k nej kladné emócie. Skutočnosť, že matka menej efektívne ako otec zvláda zvýšenú emočnú záťaž (na čo otec poukazuje v súvislosti s hodnoteniami osobnosti rodičov znalcom) ju nijakým spôsobom nediskvalifikuje z úlohy vhodného rodiča pre starostlivosť o deti. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia spolu s jasne definovaným negatívnym, kritickým, odmietavým až averzívnym postojom maloletých detí k otcovi, je treba potom nepochybne uzavrieť, že striedavá osobná starostlivosť o maloleté deti v tomto prípade nie je namieste.
29. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd sa nijako nevysporiadal so závermi znaleckého posudku ani odborným stanoviskom psychologičky Krajského súdu v Trnave. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd pri rozhodovaní vychádzal tak zo znaleckého posudku aj odborného názoru psychologičky, ale zároveň i z množstva ďalších dôkazov, ktoré v konaní vykonal a to nielen z vyjadrení účastníkov konania, ale aj listinných dôkazov, vrátane správ ÚPSVaR, o.z. TENENET a ďalších dôkazov, vrátane obsahu súvisiacich spisov. Zároveň sa žiada zdôrazniť, že súdy nemôžu slepo dôverovať iba záverom znalca, privilegovať znalecký dôkaz a prenášať zodpovednosť za skutkovú správnosť súdneho rozhodovania na znalca. Takto však ani v uvedenom prípade prvoinštančný súd nepostupoval. Znalecký dôkaz bol v konaní len jedným z dôkazov, aj keď nepochybne veľmi relevantným, keďže znalec disponuje potrebnými odbornými znalosťami z psychológie na objektívne a komplexné posúdenie vzťahov v rodine, potrieb maloletých detí ako aj osobnostných predpokladov rodičov pre výkon osobnej starostlivosti o deti. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nad všetky pochybnosti zrejmé, že súd výsledky znaleckého dokazovania bral pri rozhodovaní do úvahy spolu s množstvom iných dôkazov, medzi nimi aj vyjadrenie psychologičky Krajského súdu v Trnave, avšak žiaden z dôkazov nepostačuje na prijatie záveru o tom, že zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov by bolo v súlade s najlepším záujmom maloletých detí.
30. Pokiaľ otec poukazoval na to, že aktuálne emočné nastavenie maloletých detí k otcovi nie je dôsledkom jeho osobnosti či jeho správania k deťom, ale je v prevažnej miere výsledkom pôsobenia výchovného prostredia v rodine matky, ktorá mala deti vo výlučnej starostlivosti počas predchádzajúcich rokov, odvolací súd mu v tomto musel dať za pravdu, pretože uvedený záver skutočne vyplýva z vykonaného dokazovania. Na druhej strane ani táto okolnosť (a to i v spojení s vhodnými osobnostnými predpokladmi otca ako rodiča a napokon i v spojení s preukázateľne fungujúcou striedavou osobnou
starostlivosťou v období krátko po rozvode manželstva a pred zákazom styku otca s maloletými) nepostačuje na to, aby súd mohol konštatovať naplnenie zákonných predpokladov pre ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti v súčasnom období. Vzhľadom k ich veku a rozumovej vyspelosti nebolo možné nepovažovať za relevantný v tomto prípade názor maloletých detí a ich vôľu, ktorú v konaní veľmi jasne prezentovali. V neposlednom rade bolo namieste prihliadať zároveň i na odporúčania znalca k otázke vhodnosti, resp. nevhodnosti striedavej osobnej starostlivosti, ktorého závery v podstate len potvrdili to, čo súdu vyplynulo už i z ostatných vykonaných dôkazov. S ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania odvolací súd potom zhodne so súdom prvoinštančným musel vyhodnotiť striedavú osobnú starostlivosť ako nevhodnú a rozpornú s najlepším záujmom maloletých detí, pričom považoval za potrebné ponechať ich nateraz vo výlučnej osobnej starostlivosti matky, teda v stabilnom a bezpečnom prostredí s rodičom, ktorý aktuálne je pre deti primárnou osobou a aktuálne dokáže najlepšie napĺňať potreby (osobitne emocionálne) maloletých detí.
31. Zároveň však bolo nevyhnutné prijať potrebné opatrenia na reparáciu poškodených vzťahov maloletých detí s otcom. Pri rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci týkajúcom sa detí, musí byť ich najlepší záujem prvoradým hľadiskom rozhodovania, čo vyplýva aj z Charty základných práv Európskej únie, kde podľa čl. 24 ods. 2 „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.
32. Princíp (najlepšieho) záujmu dieťaťa nie je presne vymedzený, pretože ide o komplexný, pružný a adaptabilný pojem, čo znamená, že jeho obsah sa má určiť podľa okolností prípadu, t. j. podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa. V prípade odcudzenia sa dieťaťa od jedného z rodičov toto môže byť podmienené množstvom rôznych príčin. Každý prípad si vyžaduje dôkladné psychosociálne zhodnotenie rôznych faktorov, ktoré môžu prispievať k narušeniu vzťahu rodič – dieťa a tieto treba primerane zohľadniť. Záujem dieťaťa predpokladá pri rozhodovaní o jeho právach mať na zreteli najmä dva aspekty jeho záujmov. Na jednej strane stojí dikcia, že puto dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované, s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].
33. Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem maloletého dieťaťa v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, právom na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
34. V zmysle článku 9 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty musia rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelne osobný kontakt s oboma rodičmi, okrem prípadov, ak by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.
35. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk bolo v prejednávanej veci treba brať do úvahy na jednej strane právo maloletých detí na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi, zároveň však nebolo možné ignorovať skutočnosť, že vzťah maloletých detí k otcovi sa za posledné roky výrazne modifikoval a z otca ako rodiča, ktorého deti vnímali do februára 2020 ako rovnocenného spolu s matkou, sa pod vplyvom viacerých okolností (zákaz styku a priblíženia počas prebiehajúceho trestného konania, ako aj pôsobenie výchovného prostredia matky) stal odcudzený rodič. Následky minulých rokov sa v súčasnosti naplno prejavujú na nefunkčných vzťahoch medzi nimi, keďže citové väzby detí s otcom boli pretrhnuté a aj keď v roku 2025 bol otec súdom oslobodený spod obžaloby, reálne toto nemá za následok spontánne obnovenie ich predchádzajúcich väzieb. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci
bolo preto úlohou súdu, aby zvážil najvhodnejšie kroky, ktoré by viedli k obnoveniu pretrhnutých citových väzieb a to s ohľadom na potreby a súčasné emocionálne nastavenie maloletých.
36. Otec navrhoval za týmto účelom nariadenie výchovného opatrenia formou umiestnenia maloletých detí do pobytového detského krízového centra, ale odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným nepovažoval takéto opatrenie za primerané a vhodné s ohľadom na najlepší záujem maloletých detí. Ich vytrhnutie zo stabilného rodinného prostredia, v ktorom sa cítia dobre a bezpečne, by mohlo byť pre deti výrazne traumatizujúce. Súčasne nič nezaručuje dosiahnutie uspokojivého pozitívneho výsledku takéhoto opatrenia na ich vzájomný vzťah v dohľadnej dobe, akú by bolo eventuálne možné považovať za akceptovateľnú v porovnaní s prínosom, ktorý tým maloleté deti získajú. Nepochybne totiž takéto opatrenie je mimoriadne výrazným zásahom do práv maloletých detí do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
37. Bol preto správny postup prvoinštančného súdu, ktorý nevyhovel takémuto návrhu otca posúdiac navrhované opatrenie ako nesúladné so záujmom maloletých detí a preto hľadal vhodnejší a menej invazívny spôsob nápravy vzťahov. Vychádzajúc zo záverov psychológov bral do úvahy, že ide o situáciu, ktorá si vyžaduje postupné a citlivé budovanie vzťahu. Zároveň je nepochybné, že odborné pôsobenie a intenzívna odborná práca s maloletými deťmi sú v danom prípade nevyhnutné, pretože rodičia nedokážu spracovať sami ani ich vzájomné konflikty a docieliť konštruktívnu komunikáciu, nieto svojpomocne reparovať poškodené vzťahy otca s maloletými.
38. Namieste preto bolo nariadenie výchovného opatrenia, nariadeného tak rodičom ako aj maloletým deťom v občianskom združení TENENET, o.z., ktoré už v minulosti s rodinou pracovalo a môže tak nadviazať na predchádzajúce psychologické poradenstvo. Zároveň treba zohľadniť i fakt, že doterajšie výchovné opatrenia nedosiahli uspokojivých výsledkov a je teda potrebné počítať s dlhšou a intenzívnejšou prácou na zlepšení vzťahov medzi nimi. Súdom prvej inštancie nariadené výchovné opatrenie výrokom V. (a závislým výrokom VI., ktorému však niet čo vytknúť) napadnutého rozsudku nespĺňa potrebné podmienky, ktoré by mohli viesť k očakávaným výsledkom, zvlášť z dôvodu, že trvanie troch mesiacov v intenzite po dohode s psychológom, je príliš neurčité a ponecháva možnosť zúčastneným vyhýbať sa efektívnej psychologickej práci (napr. ospravedlnením neúčasti z rôznych dôvodov, posúvaním termínov a pod.), takže v konečnom dôsledku by mohla nastať situácia, že v stanovenom období troch mesiacov dôjde reálne iba k niekoľkým stretnutiam a účel, sledovaný týmto opatrením sa, či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov, zmarí. Preto odvolací súd považoval za potrebné zmeniť dotknutý výrok spôsobom, ktorý viac zodpovedá sledovanému účelu a preto rozhodol tak, že uložil rodičom aj maloletým deťom výchovné opatrenie vo forme psychologického poradenstva v konkrétnom rozsahu 60 hodín (namiesto časového rozpätia troch mesiacov) realizovaného v občianskom združení TENENET, o.z., Oravská 4, Senec, pričom upravil spôsob, akým toto opatrenie bude realizované ako aj účel ním sledovaný.
39. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti úpravy styku otca s maloletými deťmi (výrok III.), toto posúdil odvolací súd ako nesprávne, nezákonné a odnímajúce otcovi aj maloletým deťom ich základné práva a to právo na vzájomný styk. Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď v zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú aj do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov /Gorgulu v. Nemecko- Aplikácia no.74969/01/, resp. že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča /Hansenová v. Turecko, Aplikácia no. 36141/97/. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porov. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2298/15 – bod 16, I. ÚS 3216/13, II. ÚS 3765/11).
40. Rodičovské práva majú, ako bolo uvedené vyššie, obaja rodičia v zásade v rovnakom rozsahu, a ich obsahom je predovšetkým právo vychovávať svoje maloleté dieťa, čo sa realizuje najmä formou osobnej starostlivosti. Rodič, ktorý nemá dieťa vo svojej osobnej starostlivosti síce môže toto právo realizovať čiastočne aj prostredníctvom napr. písomného, elektronického či telefonického styku, avšak predovšetkým osobný styk takéhoto rodiča s dieťaťom je nesmierne dôležitý a všeobecne platí, že v najlepšom záujme maloletého dieťaťa je práve čo najširší styk s druhým rodičom. Keďže v predmetnej veci výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že v najlepšom záujme maloletých bude síce ich zverenie do starostlivosti matky, avšak obaja rodičia sú výchovne spôsobilí, potom za uvedenej situácie súd prvej inštancie vážne pochybil, pokiaľ ponechal styk otca s maloletými neupravený. Podľa názoru odvolacieho súdu ponechanie styku bez akejkoľvek úpravy nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Uvedené rozhodnutie nerešpektuje jednak zákonnú úpravu obsiahnutú v § 25 Zákona o rodine a zároveň ani všeobecne platný princíp najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pretože smeruje k pokračovaniu odcudzovania detí s otcom. Uvedené rozhodnutie prihliada výlučne na vyslovený názor maloletých detí, ktorý (hoci ho nepochybne treba brať do úvahy) však nemôže byť jediným rozhodujúcim faktorom pre prijatie rozhodnutia súdu v otázke úpravy styku s odlúčeným rodičom. Zverenie detí súdom do výlučnej osobnej starostlivosti matky bez úpravy styku otca s maloletými za situácie, kedy nie je najmenšia nádej, že by deti v dohľadnej dobe prejavili z ich strany záujem stretnúť sa s otcom, znamená odopretie prístupu k súdu nielen otcovi ale aj deťom samotným. Maloleté deti pre svoj vek zatiaľ nie sú dostatočne schopné posúdiť významnú úlohu otca ako druhého rodiča pre ich zdravý vývoj a ďalekosiahle dôsledky, aké absencia tohto rodiča v ich živote môže v budúcnosti zohrávať. Zároveň ani od nich nemožno žiadať, aby prebrali bremeno zodpovednosti za budovanie ich vzťahu s odlúčeným rodičom.
41. Odvolací súd pripomína ustanovenie § 25 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, podľa ktorého rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak nie je možné zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku maloletého dieťaťa s rodičom.
42. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, ak sa rodičia nedohodnú (a dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa nestane súčasťou rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností), v takom prípade súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí. Jediná výnimka z tohto platí vtedy, ak obaja rodičia výslovne žiadajú styk neupraviť. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nešlo a zároveň tu nebol žiadny dôvod na zákaz styku otca s maloletými. Žiadna rodičovská dohoda o úprave styku nebola uzavretá a z obsahu spisu nevyplýva ani to, že by rodičia zhodne požiadali súd, aby ponechal styk otca s maloletými neupravený. Naopak, otec sa výslovne dožadoval striedavej osobnej starostlivosti, ktorú možno inými slovami nazvať veľmi širokou úpravou styku s deťmi. V danom prípade nebola preukázaná na strane otca žiadna prekážka, ktorá by bránila tomu, aby sa s deťmi stýkal (napr. škodlivý vplyv na deti, nevhodné osobnostné predpoklady a pod.), a v zásade jediným dôvodom, pre ktorý styk otca s deťmi upravený nebol, je odmietavý postoj detí k stretávaniu s ním. Za takýchto okolností potom súd prvej inštancie v otázke neupravenia styku otca s maloletými pochybil, keď nerešpektoval ustanovenia Zákona o rodine smerujúce k realizovaniu práv maloletých na zachovanie ich vzťahu k otcovi a na udržovanie aspoň obmedzeného styku s ním, ak už nie je možné zabezpečiť udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku detí s otcom.
43. Súd síce nariadil výchovné opatrenie s cieľom obnovenia ich vzťahu, ale ani počas jeho realizácie otec nemá zabezpečený čo i len minimálny pravidelný kontakt s deťmi. Uznesenie č.k. 21P/51/2022-619 zo dňa 15.07.2024, ktoré neodkladným opatrením upravilo styk otca s maloletými deťmi na dve hodiny v každú poslednú sobotu v mesiaci za prítomnosti matky, bolo nariadené len na určitý čas a to do právoplatného skončenia konania vo veci samej vedeného pod sp. zn. 21P/51/2022, teda týmto rozhodnutím zaniká. To isté platí o neodkladnom opatrení č.k. 21P/2015/2022-55, ktorým súd upravil styk s maloletými deťmi formou audiovizuálneho kontaktu v trvaní pol hodiny každý piatok v párnom týždni. Nariadené výchovné opatrenie zároveň nemožno považovať za spôsob úpravy styku otca s maloletými deťmi, keďže obsahom jednotlivých psychologických sedení (ktoré sú výlučne v réžii psychológa a zameriavajú sa výlučne na riešenie konkrétnych vzťahových otázok) je niečo iné ako
stretnutie otca s deťmi (i keď pod odborným dohľadom psychológa), odhliadnuc od skutočnosti, že niektoré sedenia v občianskom združení TENENET, o.z., nemusia prebiehať za prítomnosti maloletých detí aj otca spoločne.
44. I keď nemožno v žiadnom prípade tvrdiť, že neodkladným opatrením nariadená úprava styku funguje a kvalita stretnutí je uspokojivá, zároveň ale aspoň poskytuje otcovi a deťom i keď v extrémne obmedzenom rozsahu, príležitosť vidieť sa a počuť sa, čo je s ohľadom na okolnosti prípadu zatiaľ zrejme jediná cesta, ako neskĺznuť opäť do absolútne neprípustného režimu úplnej absencie vzájomných kontaktov, ktorý režim bol v rokoch 2020 až 2022 objektívne zdôvodnený, v súčasnosti však relevantné dôvody na takýto postup neexistujú. Odvolací súd preto považoval za nevyhnutné upraviť styk otca s maloletými deťmi aspoň obmedzeným spôsobom približne tak, ako bol doposiaľ upravený týmito neodkladnými opatreniami súdu, avšak s určitými úpravami v časti osobného styku, ktoré viac zodpovedajú potrebám maloletých detí a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Takto nastavená úprava zabezpečí kontinuitu styku aj v období, počas ktorého bude prebiehať výchovné opatrenie a navyše osobný styk otca s deťmi za prítomnosti psychológa umožní lepšie zvládať ich prípadné komunikačné nedostatky a usmerňovať priebeh stretnutí želaným spôsobom, ktorý podporí obnovenie komunikácie. Takáto úprava styku berie do úvahy i odporúčanie znalca, ktorý takisto považoval za nevyhnutný aspoň minimálny rozsah styku otca s maloletými deťmi formou určitého asistovaného modelu stretávania. Osobné stretnutia v trvaní dvoch hodín mesačne za prítomnosti odborníka psychológa v CDR Sereď možno považovať za primerané a vhodné s ohľadom na odmietavý postoj maloletých detí, súčasne takéto stretávanie je nespôsobilé neprimerane zaťažiť či už maloleté deti alebo rodičov a to i s prihliadnutím na nutnosť cestovania do Serede. Ide iba o jeden deň v mesiaci a vzhľadom na mimoriadnu dôležitosť úpravy rodinných vzťahov musia ustúpiť do úzadia prípadné iné povinnosti rodičov, ktorí si musia zariadiť veci tak, aby sa mohli stretnutí riadne zúčastniť. To platí aj ohľadom maloletých detí, ktorých prípadné školské či mimoškolské aktivity v uvedený jeden deň v mesiaci nemôžu mať prednosť pred stykom s otcom, pričom je potrebné, aby matka v uvedenom zmysle zariadila potrebné záležitosti maloletých detí, ktoré by mohli styku brániť. Pokiaľ ide o prítomnosť matky na stretnutiach, odvolací súd nevidel potrebu takéhoto opatrenia vzhľadom na vyšší vek maloletých detí a bezpečné prostredie za prítomnosti psychológa, preto matke toto právo nepriznal, považujúc jej prítomnosť jednak za neopodstatnenú a zároveň i nevhodnú s poukazom na konfliktný vzťah rodičov.
45. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti informačnej povinnosti matky, odvolací súd považoval toto za správne i dostatočne špecifikované v súlade s požiadavkou vykonateľnosti. Súdom uložené povinnosti a matkou aj oznamované skutočnosti, spĺňajú požiadavky na naplnenie práva rodiča na základné informácie ohľadom maloletých detí a ak sa nič závažné v živote detí neudialo, nemožno matke vytknúť, že otcovi oznamuje opakovane rovnaké skutočnosti. Zároveň však odvolací súd pripomína, že matke nič nebráni, ak si je táto vedomá nezastupiteľnej úlohy otca v živote maloletých detí a ak chce správne pristupovať k úlohe preferenčného rodiča, aby sa k otcovej prirodzenej požiadavke na viac podrobností ohľadom záležitostí týkajúcich sa maloletých detí stavala proaktívnejšie a s pochopením pre ťažkú situáciu, v akej sa jeho vzťah s deťmi ocitol a pomáhala toto zložité obdobie aj vlastným pričinením čo najskôr preklenúť.
46. S ostatnými námietkami otca maloletých sa už odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutých výrokoch I., II., IV. a VI. potvrdil, a postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok vo výrokoch III. a V. tak, ako je uvedené vyššie. O nároku na náhradu trov tohto (prvoinštančného a odvolacieho) konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 CSP za použitia ust. § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok, keď nebol zistený dôvod pre pripustenie výnimiek z jeho aplikácie.
48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).