Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_34C-39-2025.pdf
PDF · 88.39 KB
No categories available
34C/39/2025
Uznesenie
Mestský súd Košice v právnom spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX, C., zastúpený: ŠIMČÁK, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Františkánska 5, 040 01 Košice, IČO: 52 082 709, proti žalovanému v 1. rade: neznámy vlastník E. F., v 2. rade: neznámy vlastník G. F., žalovaní v 1. a 2. rade zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takto
r o z h o d o l :
I. Konanie z a s t a v u j e.
II. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1.1 Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 25.9.2025 žiadal, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade a D. F., H. I., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom J. XX, XXX XX J. - K., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, C. pozemku parcele registra E KN s parcelným číslom XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 48689 m2 zapísanej v katastri nehnuteľnosti L. M. C. - L., katastrálny odbor nachádzajúcej sa v katastrálnom území J., obec J. - K., L. C. - L., evidovanej na Liste vlastníctva č. XXXX. Zároveň žiadal, aby súd prikázal nehnuteľnosť pozemok parcely registra E KN s parcelným číslom XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 48689 m2 zapísanej v katastri nehnuteľnosti Okresného úradu Košice - okolie, katastrálny odbor nachádzajúcej sa v katastrálnom území J., obec J.
- K., okres C. - L., evidovanej na Liste vlastníctva č. XXXX do výlučného vlastníctva žalobcu. Navrhol, aby súd v súvislosti s vyporiadaním podielového spoluvlastníctva ho zaviazal zaplatiť Slovenskému pozemkovému fondu ako zástupcovi neznámych vlastníkov žalovaných v 1. a 2. rade a D. F. náhradu za prikázané spoluvlastnícke podiely v sume 7.445,36 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 1.2 Žalobca záverom žiadal, aby mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Mestský súd Košice uznesením zo dňa 3.8.2026 vydaným pod č.k. 34C/39/2025 - 173 konanie voči D. F., H. I., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom J. XX, XXX XX J. - K., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, zastavil z dôvodu, že zomrela pred podaním žaloby na súd, teda v čase podania žaloby nemala procesnú subjektivitu.
3. Podaním zo dňa 4.9.2026 žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť. Uviedol, že dôvodom späťvzatia žaloby je skutočnosť, že v priebehu konania vyšli najavo objektívne skutočnosti, ktoré nastali, resp. boli zistené až v neskoršej fáze konania, a ktoré majú význam pre ďalšie procesné vedenie sporu. Žiadal, aby súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal.
4. Podľa ust. § 144 Civilného sporového poriadku žalobca môže vziať žalobu späť.
5. Podľa ust. § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
6. Podľa ust. § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
7. Späťvzatie žaloby je jedným z dispozičných oprávnení žalobcu ako strany sporu s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp).
8. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorým späťvzatie žaloby nepochybne je, a ktorý žalobca urobil pred začatím prvého pojednávania, súd rozhodol tak, že konanie zastavil. Súd nezisťoval stanovisko žalovaných v 1. a 2. rade k späťvzatiu žaloby, nakoľko k späťvzatiu došlo pred otvorením predbežného prejednania sporu resp. pojednávania, preto by aj ich prípadný nesúhlas bol právne neúčinný.
9. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
10. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
11. Ustanovenia § 255 až § 261 Civilného sporového poriadku upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.
12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu neexistoval spor pred všeobecným súdom.
13. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).
14. Zákon však upravuje odchýlku pri rozhodovaní o náhrade trov konania od zásady zodpovednosti za výsledok konania (ust. § 255 Civilného sporového poriadku) a zodpovednosti za zavinenie (ust. § 256 Civilného sporového poriadku), a to v podobe ust. § 257 Civilného sporového poriadku.
15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj
ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 196/09).
16. Je nesporné, že sporové konanie v tejto právnej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom (ust. § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis (pán v spore), ktorému svedčí právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom autonómnej vôle žalobcu s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa ust. § 256 Civilného sporového poriadku, z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (viď R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 256 Civilného sporového poriadku. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne dospel i k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ust. § 257 Civilného sporového poriadku (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ust. 256 Civilného sporového poriadku v spojení s ust. § 257 Civilného sporového poriadku.
17. Podľa ust. § 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
18. Ust. § 257 Civilného sporového poriadku nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Pritom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2010, sp. zn. 2 M Cdo/17/2009).
19. Zo slovného znenia ust. § 257 Civilného sporového poriadku vyplýva, že je ustanovením výnimočným, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie.
20. Zákon v ust. § 257 Civilného sporového poriadku explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Ustálená judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu ust. § 257 Civilného sporového poriadku len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porovnaj Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 34/1982, R 23/1989).
21. Zákon stanovuje len všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie ust. § 257 Civilného sporového poriadku nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať aj k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho,
komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.
22. V danom prípade súd pri aplikácii ust. § 257 Civilného sporového poriadku neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska sociálnych pomerov, či už žalobcu alebo žalovaných v 1. a 2. rade, nakoľko sú tu iné dôvody hodné osobitného zreteľa.
23. K dôvodom hodným osobitného zreteľa totiž môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Aplikácia ust. § 257 Civilného sporového poriadku musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter. Ust. § 257 Civilného sporového poriadku umožňuje zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, čo v danom prípade je na mieste.
24. Žalobca v prejednávanom spore podal žalobu proti žalovaným, ktorí boli v čase jej podania na súd zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva, a ktorí tak tvoria nútené procesné spoločenstvo. Žalobcovi tak nemožno vytýkať, že pri označení žalovaných – neznámych vlastníkov, v konaní zastúpených Slovenským pozemkovým fondom, vychádzal z údajov evidovaných v katastri nehnuteľností a vo viere v správnosť týchto zápisov. Až v priebehu konania vyšlo najavo, že pôvodne žalovaná v 1. rade zomrela pred podaním žaloby, pričom táto skutočnosť objektívne bránila pokračovaniu konania voči nej, keďže fyzická osoba, ktorá v čase začatia konania už nežila, nemá procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu súd konanie voči pôvodne žalovanej v 1. rade zastavil svojím uznesením zo dňa 3.8.2026 vydaným pod č.k. 34C/39/2025 – 173. Následne žalobca vzal žalobu späť aj vo vzťahu k ostatným žalovaným. Takýto procesný postup žalobcu nemožno hodnotiť ako svojvoľný alebo účelový. V konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musia byť účastníkmi všetci podieloví spoluvlastníci, keďže ide o také usporiadanie vzťahov, ktoré môžu byť pre svoju povahu rozhodnutím súdu upravené len voči všetkým podielovým spoluvlastníkom. Ide teda o nútené procesné spoločenstvo. Bez zistenia procesného nástupcu zomrelej podielovej spoluvlastníčky – pôvodne žalovanej v 1. rade, resp. bez zistenia okruhu jej dedičov, nie je možné vo veci meritórne rozhodnúť.
25. Podľa názoru súdu tak späťvzatie žaloby žalobcom bolo vyvolané objektívnou procesnou prekážkou, ktorá nebola zjavná pri jej podaní a ktorej odstránenie závisí od skončenia dedičského konania, prípadne od ustálenia okruhu právnych nástupcov po pôvodne označenej žalovanej v 1. rade. Žalobca nemal reálnu možnosť tieto osoby v čase podania žaloby spoľahlivo označiť, keďže vychádzal z hodnoverných údajov z katastra nehnuteľností, ktorého údaje sú záväzné. Nejde podľa súdu tak o prípad, kedy by žalobca bez rozumného dôvodu inicioval konanie proti nesprávne označeným žalovaným. Žalobcovi tak nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania, ktoré by odôvodňovalo uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť trovy konania žalovaným v 1. a v 2. rade, zastúpeným Slovenským pozemkovým fondom. Rozhodujúce skutkové okolnosti vznikli nezávisle od vôle sporových strán a súvisia so stavom evidencie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a s úmrtím jednej z evidovaných podielových spoluvlastníčok pred začatím konania.
26. Za týchto okolností by priznanie náhrady trov konania žalovaným v 1. a v 2. rade len na základe formálneho záveru, že žalobca vzal žalobu späť, predstavovalo neprimerane formalistický dôsledok zásady procesnej zodpovednosti (zavinenia) za zastavenie konania. Súd preto uzavrel, že ide o výnimočný prípad, v ktorom sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v súlade s ust. § 257 Civilného sporového poriadku, pre ktoré súd nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal, a považuje za spravodlivé, aby každá zo strán znášala svoje trovy zastaveného konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice v zmysle ust. § 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.