Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_55Ek-1777-2020.pdf
PDF · 134.77 KB
Case nature
Subarea
55Ek/1777/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO 45 684 618, právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO 44 250 029 proti povinnému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., o vymoženie 717,24 eur s prísl. vedenom súdnym exekútorom JUDr. Patriciom Baďurom, Exekútorský úrad Bratislava, Štefana Rosívala 2, 841 06 Bratislava pod sp. zn. 161EX 315/20, o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1777/2020 zo dňa 26.06.2026 takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1777/2020 zo dňa 26.06.2026 z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 55Ek/1777/2020 zo dňa 26.06.2026, ktoré vydal vyšší súdny úradník, námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 161EX 315/20 zo dňa 13.11.2025 zamietol.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor dňa 13.11.2025 vydal upovedomenie o zastavení exekúcie, ktorým zastavil exekúciu podľa ust. § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovanie majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Upovedomením o zastavení exekúcie zároveň súdny exekútor vyzval oprávneného na úhradu trov exekútora v celkovej výške 73,80 eur.
3. Oprávnený podaním námietok proti upovedomeniu o zastavení exekúcie vyjadril svoj nesúhlas so zastavením exekúcie z dôvodu, že v predmetnom exekučnom konaní nebolo preukázané, že povinný skutočne nemá majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Zo správ súdneho exekútora nevyplýva, že by exekútor vykonal aj fyzické zisťovania hnuteľného majetku povinného alebo že by exekútor žiadal o súčinnosť tretie osoby, ktoré by mohli mať informácie o majetku povinného, prípadne osoby s povinným žijúce v spoločnej domácnosti, resp. vykonal ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného, ktoré umožňujú ustanovenia Exekučného poriadku. Zo správ exekútora o priebehu exekúcie vyplýva, že exekútor vykonal iba elektronické dopyty na orgány a organizácie. V prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou, však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí podliehajúci exekúcii (s poukazom na § 115 Exekučného poriadku). Oprávnený dodal, že zo správ súdneho exekútora nevyplýva, že by v prípade, ak povinný neposkytol exekútorovi
súčinnosť podľa § 40 Exekučného poriadku alebo nepredložil vyhlásenie o svojom majetku podľa § 41 Exekučného poriadku, o ktorého úplnosti by nemohli byť vzhľadom na nimi vyššie uvedené skutočnosti odôvodnené pochybnosti, použil súdny exekútor donucovacie opatrenia podľa § 43a a nasl. Exekučného poriadku. Správy súdneho exekútora neuvádzali, že by v danom prípade bolo uloženie donucovacích opatrení neprimerané alebo v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku. Oprávnený zdôraznil, že z viacerých rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica možno jednoznačne vyvodzovať, že v rámci zákonného postupu súdneho exekútora pri vedení exekúcie tento musí vykonať kroky k zisteniu všetkého majetku povinného podliehajúceho exekúcii nevynímajúc hnuteľný majetok podľa § 115 Exekučného poriadku, a že vykonanie týchto krokov a ich výsledok musí exekútor aj preukázať. Následne, všetok hnuteľný majetok nepatriaci do taxatívneho výpočtu vecí uvedených v písm. a) až j) odseku 2 § 115 Exekučného poriadku má byť exekútorom zistený, spísaný a speňažený. To má o to väčší význam pri relatívne menších pohľadávkach, pri ktorých je exekúcia predajom hodnotnejších vecí neprípustná alebo neprimeraná tak, aby boli rešpektované práva aj povinného za súčasného uspokojenia vymáhaného nároku oprávneného, ktorý mal povinný splniť spravidla dávno pred začatím exekúcie. Zároveň nie je možné vylúčiť, že v budúcnosti bude mať povinný majetok alebo príjmy na uspokojenie vymáhanej pohľadávky. Oprávnený mal za to, že v predmetnej exekúcii neboli splnené podmienky § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom, a preto oprávnený podal námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a navrhol súdu, aby podaným námietkam vyhovel a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie zrušil a pokračoval v exekučnom konaní voči povinnému.
4. Súdny exekútor k námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie poskytol nasledovné stanovisko. K tvrdeniu oprávneného, že súdny exekútor nevykonal šetrenie na adrese povinného, uviedol, že sa jedná o nepravdu. Počas šetrenia bolo zistené, že sa povinný sa od začiatku exekúcie nezdržuje na území SR. Povinný nemá žiadne nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve, žiadny účet v banke na území SR, žiadne automobily vo svojom vlastníctve, žiadny oficiálny príjem. Z CRE taktiež vyplývalo, že proti povinnému bolo v minulosti (v čase začatia tejto exekúcie) vedených viacero iných skôr začatých exekúcií (13), ktoré boli neskôr zastavené ex lege podľa kogentného ust. § 61n ods.1 písm. d) pre uplynutie rozhodnej doby 5 rokov (pre nemajetnosť), čo je súdu (OS BB) ako vydavateľovi poverenia známe z vlastnej činnosti, preto túto skutočnosť preukazovať netreba (overiteľné v CRE, resp. v registri konaní vedenom OS BB). Trovy (okrem znaleckého posudku) by vznikli pri exekúcii predajom hnuteľných vecí, t. j. cca. 35,- eur cestovné náhrady a späť v súvislosti s návštevou povinného, súpisom a odobratím hnuteľných vecí (pokiaľ by boli také veci zistené) + 30,- eur inzercia + cca. 75,- eur odmena exekútora + 60,- eur náhrada paušálnych výdavkov + 23 % DPH z trov exekúcie) by nepostačovali na uspokojenie trov exekútora. Vyššie uvedené skutočnosti musia byť oprávnenému ako inkasnej obchodnej spoločnosti ako aj právnemu zástupcovi oprávneného ako advokátovi, t. j. osobe znalej práva, známe. V priebehu exekúcie sa nepodarilo zistiť žiadny exekvovateľný príjem, ani iný žiadny iný majetok povinného. Dôvodom zastavenia exekúcie v zmysle hypotézy ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý možno zexekvovať v konkrétnom (prebiehajúcom) exekučnom konaní, a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného. Z uvedeného vyplýva, že pre vyvodenie záveru o nemajetnosti povinného je postačujúce zistenie jeho relatívnej nemajetnosti, t. j. nemajetnosti z pohľadu konkrétneho exekučného konania a nie nemajetnosti absolútnej. Námietka oprávneného, že súdny exekútor nedôsledne zisťoval majetok povinného, je účelová, nakoľko oprávnený súdnemu exekútorovi žiadny hnuteľný majetok povinného neoznámil, ani nešpecifikoval (len ho hypoteticky predpokladá), ani neoznámil miesto, kde by sa mal nachádzať. Oprávnený len všeobecne konštatuje, že „možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí podliehajúci exekúcii.“ Uloženie donucovacieho opatrenia povinnému podľa § 43a a nasl. Exekučného poriadku povinnému, ktorý sa javí ako nemajetný, ktorý dlhodobo nemá riadny a pravidelný príjem, by bolo zjavne neúčelné a nevykonateľné. Súdny exekútor sa domnieval, že oprávnený namieta proti zastaveniu exekúcie z dôvodu, že so zastavením exekúcie je spojená povinnosť oprávneného znášať trovy (paušálnu náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora). Nakoľko márne uplynula zákonom stanovená lehota 5 rokov od začatia exekúcie a v tejto „prepadnej“ lehote sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, súdny exekútor vydal v zmysle kogentného ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku upovedomenie o zastavení exekúcie. K rovnakému záveru dospel súd v obdobných veciach vedených na Okresnom súde Banská Bystrica, keď námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora zamietol s odôvodnením že „Súd po preskúmaní námietok oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na
úhradu trov exekútora dospel k záveru, že námietkam nie je možné vyhovieť. Súd považuje namietané skutočnosti za nedôvodné, nakoľko súdny exekútor je povinný zastaviť exekúciu v nadväznosti na ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku.“ Na základe vyššie uvedených skutočností predložil námietky oprávneného proti upovedomeniu súdneho exekútora o zastavení exekúcie na rozhodnutie a navrhol, aby súd vydal toto uznesenie: Súd námietky oprávneného proti Upovedomeniu súdneho exekútora o zastavené exekúcie a výzve na úhradu trov exekúcie zo dňa 13.11.2025, spis. zn. 161 EX 315/20-43 zamieta.
5. Následne vyšší súdny úradník konštatoval, že oprávnený podal námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie z dôvodu nedostatočného vykonania všetkých úkonov za účelom riadneho zisťovania majetku povinného, neaplikácie donucovacích opatrení, a to všetko v zmysle okolností špecifikovaných v 5. bode odôvodnenia napadnutého uznesenia. Exekučný poriadok v § 61n upravuje zastavenie exekúcie súdnym exekútorom, ktorý v prípade, že sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie, vydá upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na úhradu trov exekútora. Účelom čiastočného zverenia tejto právomoci súdnemu exekútorovi je odbremenenie exekučného súdu od rozhodovacej agendy v prípadoch uvedených v ust. § 61n Exekučného poriadku. Ide v podstate o jasné, resp. o potenciálne nekonfliktné procesné situácie. Napriek tomu však zákon v niektorých prípadoch pripúšťa proti rozhodnutiu súdneho exekútora procesnú obranu v podobe námietok účastníka konania. Exekútor zastavuje exekúciu vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie (Molnár, P. in: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2018, s. 375). Oprávnený má v prípadoch vymedzených v zákone možnosť podať proti takémuto upovedomeniu u súdneho exekútora námietky, ktoré tento predloží na rozhodnutie súdu. Jedným z prípadov zastavenia exekúcie súdnym exekútorom je situácia, keď pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Účelom zastavenia exekúcie pre „nemajetnosť“ povinného je zabránenie neprimeranej dĺžke exekučného konania v prípadoch, keď nie je možné jeho úspešné skončenie z dôvodu nedostatku majetku povinného.
6. Poverený súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov je povinný pri vykonávaní exekúcie ako výkone verejnej moci postupovať s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Exekútor, ktorý bol poverený exekúciou, sa postará o jej vykonanie bez zreteľa na procesné úkony, činnosť alebo nečinnosť účastníkov konania. Koná z úradnej povinnosti a spravuje sa len zásadami zákonnosti, účelnosti a hospodárnosti. Musí dbať o uspokojenie exekvovaných nárokov, ochranu povinného, ako aj tretích osôb, rešpektovať a podriadiť sa rozhodnutiam exekučného súdu. Súdny exekútor je pri svojej činnosti podrobený dozornej právomoci súdu, ktorému musí poskytovať na požiadanie správy a vysvetlenia, taktiež musí uskutočniť opatrenia uložené súdom. Predmetné exekútor zohľadňuje pri svojej činnosti. Exekútor má konať po začatí exekúcie bezodkladne. Zákonodarca preferuje zisťovanie majetku elektronickými prostriedkami a taktiež ukladá exekútorovi povinnosť prispôsobiť rozsah lustrovaného majetku výške vymáhaného nároku; predovšetkým lustrácia nehnuteľnosti sa môže javiť ako nadbytočná, v tomto štádiu exekúcie však nie je možné robiť závery o možných spôsoboch vykonania exekúcie. Prioritu zisťovania majetku ustanovuje § 2 vyhlášky nasledovne: účty povinného v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk, nehnuteľnosti povinného evidované v katastri nehnuteľností, evidencie Sociálnej poisťovne, pohľadávky povinného podľa centrálneho registra exekúcií, obchodné podiely povinného podľa obchodného registra, vozidlá povinného podľa evidencie vozidiel, iné evidencie, v ktorých sa vedú záznamy o majetku povinného. Súdny exekútor po prijatí poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu, a to napr. lustráciami, osobným zisťovaním, súčinnosťou povinného, vyhlásením povinného o majetku ako aj súčinnosťou tretích osôb. Výsledky zisťovania majetkových pomerov zaznamená v zozname majetku povinného. Do zoznamu majetku povinného zahrnie exekútor všetok zistený majetok, tzn. aj majetok, ktorý je sporný alebo zaťažený právami tretích osôb. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že zoznam majetku povinného obsahuje označenie konkrétneho majetku (pretože sa zistí, že povinný nie je absolútne nemajetný), pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je bez splnenia ďalších predpokladov možné exekvovať (tradičnými príkladmi sú nehnuteľnosť, pohľadávka z účtu v banke alebo akýkoľvek iný majetok, na ktorom viazne záložné právo, pričom oprávnený nie je záložným veriteľom a záložný veriteľ s exekúciou tohto majetku nesúhlasí, alebo takisto majetok, ktorý exekúcii nepodlieha podľa ust. § 61s, § 61t a i. Exekučného poriadku alebo iných právnych predpisov).
Aj v takomto prípade je naplnená hypotéza komentovanej právnej normy - nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou. Súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie je oprávnený a zároveň aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, ak preukázateľne postupom podľa Exekučného poriadku zistí, že sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy povinného postihnuteľné v konkrétnej exekúcii (exekučnom konaní). Teda pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku musí poverený súdny exekútor vykonať všetky potrebné úkony na zistenie majetku povinného, na základe ktorých je možné dôvodne konštatovať relatívnu nemajetnosť povinného. V podaných námietkach môže účastník argumentovať jedine tým, že exekútor nedostatočne zistil majetkové pomery povinného a jeho skutočná majetková situácia neopodstatňuje zastavenie exekúcie pre nemajetnosť.
7. Vyšší súdny úradník považoval za potrebné upozorniť na skutočnosť, že § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť), a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Povinnosť exekútora vydať upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká, ak nezistil zexekvovateľný majetok povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda je situácia, keď uplynulo 5 rokov roka od začatia exekúcie (predpokladá sa, že exekútor začal konať okamžite) alebo od posledného zexekvovania majetku. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. d) formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania, a ak by zákon vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú reálny výhľad na úspech, by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti povinným, ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale v ktorých nebude v dlhom časovom horizonte dosiahnutý žiadny výťažok. Preukázanie objektívnej existencie majetku povinného preto nie je dôvodom na zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. Dôvodom na zrušenie upovedomenia uznesením exekučného súdu je len preukázanie existencie relevantného exekvovateľného majetku, resp. samotné splnenie vymáhanej povinnosti (Molnár, P. in: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2018, s. 375).
8. Za účelom preskúmania dôvodnosti zastavenia exekúcie súdnym exekútorom z dôvodu nemajetnosti povinného súd požiadal o súčinnosť súdneho exekútora o predloženie jeho exekučného spisu a zistil nasledovné skutočnosti. V priebehu exekúcie boli realizované v pravidelných intervaloch lustrácie majetkových pomerov v príslušných evidenciách (vyplývajú zo zoznamu úkonov nad spisom a samotného spisu, ktorý mal súd k dispozícii). Z lustrácií v katastri nehnuteľnosti vyplynul negatívny výsledok. Z evidencie motorových vozidiel vyplýval negatívny výsledok. Z lustrácií v bankových inštitúciách pôsobiacich na území Slovenskej republiky vyplýval negatívny výsledok. Iný hnuteľný majetok, ktorý by bol postihnuteľný výkonom exekúcie, nebol zistený. Z lustrácií v Sociálnej poisťovni vyplývali skutočnosti, že povinný nie je poberateľom dôchodkovej dávky, úrazovej dávky, dávky v nezamestnanosti a ani nemocenskej dávky. Z lustrácií v Sociálnej poisťovni vyplývali skutočnosti, že povinný nebol zamestnaný, ani nepoberal iný príjem, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou. Povinný nevykonával ani podnikateľskú činnosť. V tomto bode bolo možné konštatovať, že súdny exekútor v rámci výkonu tejto exekúcie v dostatočnom rozsahu zistil majetkové pomery povinného. Správy o priebehu exekúcie v dostatočnom rozsahu obsahovali informácie o zisteniach súdneho exekútora o majetkových pomeroch povinného a oprávnený bol priebežne informovaný o týchto skutočnostiach. Z exekučného spisu súdneho exekútora aj s prihliadnutím na rozsah vykonaných úkonov vyplývala skutočnosť, že od začatia exekúcie do jej zastavenia od povinného nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu vymáhaného nároku.
9. V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho osobe povinného či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného, súd uviedol, že predmetná argumentácia oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne s jednotlivými ustanoveniami Exekučného poriadku, ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky oprávneného peňažnej povahy. V tejto súvislosti bolo v prvom rade žiadúce uviesť, že poverený súdny exekútor je oprávnený postupovať len v medziach stanovených Exekučným poriadkom, pričom z
ustanovenia § 64 Exekučného poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú činnosť a fakticky postihovať majetok patriaci povinnému je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného je prezentovaním priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho exekútora, a to v podobe fyzických návštev v mieste bydliska povinného, či v inom mieste, kde sa povinný čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v evidencii dopravných prostriedkov (IRIS), v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni, absolvoval služobnú cestu na adresu osoby povinnej v záujme vyhotovenia súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne, ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku. V neposlednom rade je dôležité zdôrazniť, že pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu patriaceho hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa taktiež vzťahuje aj na oprávneným predkladanú výzvu k predloženiu vyhlásenia o majetku, či následného uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol uspokojený žiadnym z taxatívne vymedzených spôsobov vykonania exekúcie. Podstatou donucovacieho opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora.
10. Na záver vyšší súdny úradník konštatoval, že výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora, pričom súdu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by súdny exekútor pri výkone svojej činnosti v rámci rozhodujúceho obdobia svoje povinnosti porušil. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak zákon neustanovuje inak. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Po zistení majetkových pomerov povinného súdny exekútor dospel k právnemu záveru, že povinný nedisponuje zexekvovateľným majetkom, z ktorého by bolo možné uhradiť čo i len trovy súdneho exekútora v tomto exekučnom konaní. K rovnakému právnemu záveru dospel aj súd v exekučnom konaní po preskúmaní spisového materiálu súdu vrátane spisu súdneho exekútora. Súdny exekútor preukázal relatívnu nemajetnosť povinného. Upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané dňa 13.11.2025. V tomto bode súd konštatoval právny záver, že upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané po uplynutí 5-ročnej lehoty od začatia exekúcie, ktorá začala odo dňa 11.11.2020. Teda súdny exekútor postupoval v zmysle zákona správne a zákonne, keď podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil exekúciu v celom rozsahu a zaviazal oprávneného na úhradu trov súdneho exekútora podľa § 199c ods. 1 Exekučného poriadku. Súdu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by súdny exekútor k využitiu uvedeného ustanovenia zákona pristúpil nezákonne.
11. Súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k právnemu záveru, že námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora nie sú dôvodné, a preto súd v celom rozsahu s poukazom na § 61n ods. 4 Exekučného poriadku námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zamietol.
12. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 61n ods. 1 písm. d), § 61n ods. 3 a § 61n ods. 4 Exekučného poriadku.
13. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal súdny exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade
s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom, ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165,- eur, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom, jedná sa teda o tvrdenia negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal. Oprávnený má za to, že v podmienkach exekučného konania, v ktorom sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s § 200 a nasl. Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. Z § 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať. To, že § 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že súdny exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, neznamená, že exekútor vykoná iba zisťovania dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2.000,- eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorej nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a pod. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z. z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsoby vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využívať všetky možné spôsoby exekúcie. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije resp. v jeho domácnosti nachádza. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora pri výkone exekúcie. Z ust. 32 Exekučného poriadku jasne vyplýva dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Oprávnený tvrdí, že súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku a že podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenia negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal. Nakoľko náklady exekúcie vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia exekúcie u oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli pridelené, rovnako ako správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených prípadoch bez ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho, aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom
v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Na základe týchto skutočností oprávnený navrhol, aby súd sťažnosti vyhovel a zmenil napadnuté uznesenie tak, že námietkam oprávneného vyhovuje a upovedomenie o zastavení exekúcie zrušuje.
14. Súdny exekútor vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného uviedol, že ak by oprávnený čítal bod 6 napadnutého uznesenia, tak by nemohol opakovať vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré už použil pri podaní námietok proti upovedomeniu súdneho exekútora o zastavení exekúcie. Nie je možné vykonať obhliadku existencie hnuteľných vecí a súpis, ak sa osoba povinná preukázateľne počas exekúcie na území SR nezdržiava. Súdny exekútor považuje argumentáciu oprávneného za účelovú, v rozpore s dobrými mravmi so snahou oddialiť úhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. K tvrdeniu oprávneného, že súdny exekútor nevykonal šetrenie na adrese povinného, uvádza, že sa jedná o nepravdu. Počas šetrenia bolo zistené, že sa povinný sa od začiatku exekúcie nezdržuje na území SR. Povinný nemá žiadne nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve, žiadny účet v banke na území SR, žiadne automobily vo svojom vlastníctve, žiadny oficiálny príjem. Z CRE taktiež vyplýva, že proti povinnému bolo v minulosti (v čase začatia tejto exekúcie) vedených viacero iných skôr začatých exekúcií (13), ktoré boli neskôr zastavené ex lege podľa kogentného ust. § 61n ods. 1 písm. d) pre uplynutie rozhodnej doby 5 rokov (pre nemajetnosť), čo je súdu (OS BB) ako vydavateľovi poverenia známe z vlastnej činnosti, preto túto skutočnosť preukazovať netreba (overiteľné v CRE, resp. v registri konaní vedenom OS BB). Na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 26.06.2026 o zamietnutí námietok oprávneného proti Upovedomeniu súdneho exekútora o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov zo dňa 13.11.2025, sp. zn. 161EX 315/20 -43, zamietol.
15. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
16. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
17. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
18. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
19. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
20. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
21. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
22. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového
stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak sťažnostný súd považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
24. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj sťažnostný súd konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t. j. relatívna nemajetnosť a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného, resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. Rozhodujúci je aktuálny stav a exekúciu nie je možné viesť len preto, že oprávnený očakáva zmenu majetkových pomerov v budúcnosti. Zmyslom a účelom zastavenia exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je zastaviť exekúciu, ktorá je neperspektívna, v rámci ktorej je vymoženie pohľadávky vysoko nepravdepodobné, pretože jej ďalšie vedenie by malo pre povinného neprimerane nepriaznivé následky. Vedenie tzv. preventívnych exekúcii v domnení, že pohľadávka sa (možno) niekedy v budúcnosti vymôže, je neprípustné. To by bolo v rozpore so základnými zásadami exekučného konania ako je zásada primeranosti a suficiencie (§ 64 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu
oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti, ktorej niektoré časti sa ani nevzťahujú na prejednávanú vec (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len sa zbaviť, resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci sťažnostný súd napokon ešte poukazuje na to, že súdny exekútor dňa 30.05.2025 vykonal zisťovanie v mieste bydliska povinného, v rámci ktorého zistil, že povinný nevlastní žiadny hnuteľný majetok okrem hnuteľných vecí v zmysle § 115 ods. 2 Exekučného poriadku. Uvedené tak len zdôrazňuje správnosť záveru o nemajetnosti povinného. V okolnostiach prejednávanej veci sťažnostný súd ešte poukazuje na to, že povinný sa na území SR nezdržuje. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na túto podstatnú skutočnosť. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi, kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného, sťažnostný súd udáva, že s týmto názorom oprávneného možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.
26. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého plnenia, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,- eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
27. Na záver súd dodáva, že poukaz oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu nie je relevantný. Pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom, viazaný. Zároveň exekučné konanie vedené pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 skutkovo nezodpovedá prejednávanej exekúcii, nakoľko v tomto konaní u povinného nebolo zistené vlastníctvo žiadnej nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o poukaz na konanie pod sp. zn. 40Ek/1204/2019, vyššie uvedené odseky odôvodnenia vysvetľujú, prečo nie vždy súdny exekútor musí vykonať mobiliárnu exekúciu.
28. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
29. Preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1777/2020 zo dňa 26.06.2026 ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.