Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17CoCsp-12-2026.pdf
PDF · 149.5 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/12/2026
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., zastúpená advokátom JUDr. Andrej Cifra, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 2 095,39 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 33Csp/35/2025 z 26. februára 2026 v spojení s opravným uznesením č. k. 33Csp/35/2025 z 13. marca 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobu postupníka spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol pohľadávku voči žalovanej Zmluvou o postúpení pohľadávok z 23.06.2025 od postupcu E. E., a. s. Bratislava súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodnú po vyslovení právneho názoru, že právny predchodca žalobcu nemohol pre nesplnenie si svojej povinnosti pri overovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver, úver platne predčasne zosplatniť a ani samotný žalobca na základe ním vymedzených skutkových okolností v žalobe nemohol úspešne uplatniť nadobudnutú pohľadávku žalobou na súde. S poukazom na zákonnú sankciu spočívajúcu v nemožnosti banky vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové zosplatnenie (správne splatenie – poznámka odvolacieho súdu) úveru a z toho vyplývajúcej nedôvodnosti žaloby už sa nezaoberal argumentáciou žalovanej týkajúcej sa vecnej legitimácie žalobcu, či otázkou náležitostí výzvy pôvodného veriteľa pred splatnosťou celého úveru ani prípadným obsahom a doručením či nedoručením listín ako je Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a podobne, majúc za to, že skúmanie týchto otázok za danej dôkaznej a procesnej situácie sa súdu javí ako nadbytočné. 1.1 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že pohľadávka vznikla zo zmluvy o úvere č. 5136484932 uzatvorenej 12.10.2017 medzi E. E., F.. Bratislava a žalovanou, na základe ktorej postupca poskytol žalovanej peňažné prostriedky, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť, ale napriek opakovaným výzvam pôvodného veriteľa úver v stanovených termínoch nesplácala. Postupca vyzval žalovanú na vrátenie omeškaných splátok a zároveň ju podľa § 53 ods. 9 a 10 Občianskeho zákonníka upozornil, že v prípade neuhradenia v dodatočnej lehote sa stane celé plnenie splatným. Výzve na úhradu omeškaných splátok žalovaná nevyhovela, preto „mal postupca pristúpiť dňa 15.01.2025 k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého plnenia zo zmluvy“. Aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval žalobca od § 92 ods. 8 zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, súdom prvej inštancie neaplikovaný). Po námietke žalovanej, že právny predchodca žalobcu si riadne neoveril schopnosť žalovanej splácať poskytnutý úver žalobca podrobne popísal spôsob, akým postupoval veriteľ pri preverovaní schopnosti klienta splácať poskytnutý úver a predložil súdu aj listinný dôkaz „Výpočet primárnej návratnosti“ (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať). Súd prvej inštancie z úradnej povinnosti skúmal, či žalobca (správne právny predchodca žalobcu – poznámka odvolacieho
súdu) v procese kontraktácie reálne a dostatočne preveril bonitu žalovanej ako spotrebiteľky z dôvodu, že veriteľ môže klientovi poskytnúť spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo „ZoSÚ“) len v prípade, ak dostatočne a s odbornou starostlivosťou preskúmal schopnosť veriteľa (správne spotrebiteľa – poznámka odvolacieho súdu) splácať úver, ak správne vypočítal ukazovateľ schopnosti splácať úver a ak veriteľom stanovený ukazovateľ nepresiahol limit stanovený opatrením Národnej banky Slovenska (ďalej aj „NBS“). K rozsahu skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať úver súd uviedol, že toto skúmanie je možné prostredníctvom lustrácie v spoločnom registri bankových informácií, výpismi z účtov, lustráciou v Sociálnej poisťovni či lustráciami v ďalších verejne dostupných registroch. Žalobca tvrdil, že skúmanie prebehlo automaticky. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že by právny predchodca žalobcu vykonal dokazovanie všetkými uvedenými spôsobmi, resp. že by využil všetky možnosti skúmania schopnosti spotrebiteľa úver splácať, keď súdu predložil len jednu listinu s názvom Výpočet primárnej návratnosti, v ktorej listine má byť vyjadrený výsledok skúmania bonity spotrebiteľa. Vzhľadom na tento dôkaz súd prvej inštancie uzavrel, že právny predchodca žalobcu pri poskytovaní spotrebiteľského úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď žalovanej úver poskytol napriek nedostatočnému prevereniu jej bonity. 1.2 Žalovaná sa v spore bránila práve námietkou nesplnenia povinnosti veriteľa vyplývajúcej mu z § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktorý sa dopustil hrubého porušenia povinnosti veriteľa s následkom vyplývajúcim z § 11 ods. 2 ZoSÚ, že úver bol bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná označila úkon predčasného zosplatnenia úveru za neplatný s poukazom aj na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých musí „výzva na zosplatnenie“ presne identifikovať konkrétnu splátku, s ktorou bol spotrebiteľ v omeškaní. Práve z dôvodu neplatného úkonu zosplatnenia úveru vzniesla žalovaná námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bolo možné postúpiť len splatnú pohľadávku. Žalovaná rozporovala aj správnosť údajov v zmluve o úvere o celkovej čiastke, ktorú má ako spotrebiteľka zaplatiť, údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“), keď pri súčte povinnej splátky poistného 6,65 € a určenej mesačnej splátky úveru jej vzniká povinnosť z úverovej zmluvy zaplatiť veriteľovi sumu 9 771,84 € a nie v zmluve uvádzanú sumu 9 132,51 €. Žalovaná namietala ďalej, že v zmluve absentuje zrozumiteľné uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN, čo je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23. Aj absencia týchto náležitostí spôsobuje, že sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b), d) ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov. 1.3 Na právne posúdenie veci aplikoval súd prvej inštancie § 497 a § 502 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52, § 53 ods. 1, ods. 9, ods. 10, § 879y zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, ods. 4, ods. 16 písm. b), ods. 17 písm. b), ods. 19, ods. 20, ods. 23, § 11 ods. 1, ods. 2 ZoSÚ a na rozhodnutie o nároku strán sporu na náhradu trov konania § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“), podľa ktorých žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu a vyhovenie žalobe v plnom rozsahu alebo jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku (odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) uvádzal, že skúmanie bonity spotrebiteľa je otázkou skutkovou a odbornou, preto aj prípadná povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum – nie následné vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Súd nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strany sporu a vyhľadávať dôvody na zamietnutie žaloby ani vytvárať povinnosti veriteľovi nad rámec zákona, inak by sa takáto činnosť súdu hodnotila ako porušenie spravodlivého procesu na úkor žalujúcej strany v zákonom predpokladanej intenzite. Zákon č. 129/2010 Z. z. v súvislosti s preverovaním schopnosti klienta splatiť úver ukladá povinnosti nielen veriteľovi, ale aj spotrebiteľovi a definuje aj vynaloženie odbornej starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. Povinnosťou banky podľa ZoSÚ bolo posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. Národná banka Slovenska v Opatrení č. 10/2017 v znení účinnom ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy určuje spôsob výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať úver. Už vo vyjadrení k odporu žalovanej proti platobnému rozkazu žalobca detailne zdokladoval skúmanie bonity zo strany právneho predchodcu žalobcu a opakuje, že všetky zákonné povinnosti, aj tie vyplývajúce z opatrenia NBS, veriteľ dodržal. Žalobca zdôraznil, že išlo o refinančný úver, kedy mesačná splátka nového úveru vo výške 95,15 € bola určená nižšou sumou oproti refinancovanému úveru (113,77 €). Overovanie schopnosti splácať úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime, pričom údaje potrebné na posúdenie žiadosti o úver sú napr. z úverového registra alebo Sociálnej poisťovne získané vo forme dát, ktoré v čitateľnej podobe zobrazujú len interné aplikácie postupcu. Postupca tieto údaje preto pretavil do predloženého osvedčenia, z ktorého vyplývajú údaje zhromaždené z príslušných registrov, aj odpovede na otázky položené žiadateľovi o úver, ktoré boli použité pri posudzovaní jeho bonity. Záväzky žalovanej overil veriteľ dopytom do úverového registra dňa 12.10.2017. Zistil, že žalovaná mala v čase podania žiadosti o úver existujúce úverové záväzky s mesačnou splátkou vo výške 114,- €. Úver poskytnutý zmluvou z 12.10.2017 bol použitý na vyplatenie záväzkov s mesačnou splátkou vo výške 113,77 €, preto s týmto úverovým zaťažením pôvodný veriteľ pri výpočte schopnosti splácať úver nerátal a nezahrnul ho do výpočtu. Pri výpočte limitu ukazovateľa schopnosti splácať úver sa vždy počíta s výškou splátky bez poistenia úveru, nakoľko to klientovi môže, ale nemusí byť poskytnuté. Veriteľ pri poskytnutí úveru žalovanej počítal s mesačným čistým príjmom žalovanej vo výške 414,- €, ktorý bol overený na základe interných informácií. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb vzal veriteľ do úvahy v zmysle § 7 ods. 27 ZoSÚ životné minimum spotrebiteľa z dôvodu, že žalovaná sa označila za jednočlennú domácnosť, stav slobodná. Životné minimum v čase výpočtov limitu ukazovateľa schopnosti splácať úver bol určený sumou 199,48 €. Suma splátky poskytovaného úveru 95,15 € + 199,48 € životné minimum je 294,63 €, čo je menej ako overený čistý príjem žalovanej vo výške 680,- € (mylný údaj zrejme kopírovaný z iného textu – poznámka odvolacieho súdu, z predchádzajúceho textu odvolania vyplýva, že veriteľ pri výpočte limitu ukazovateľa schopnosti splácať úver vychádzal z čistého príjmu žalovanej 414,- €). Žalobca tvrdí, že výdavky žalovanej neprekračovali jej príjmy a odborná starostlivosť pri posudzovaní bonity bola zachovaná. Žalobca sa v minulosti obrátil na orgán dohľadu vo veciach povinnosti veriteľa zisťovať iné ako finančné výdavky spotrebiteľa; Národná banka Slovenska ako orgán dohľadu vo vyjadrení zo 14. marca 2024 uviedla, že ani smernice Európskej únie, dôvodové správy či recitály k týmto právnym normám nenaznačujú, že by medzi povinnosťami veriteľa vykonávajúceho overovanie bonity bola aj povinnosť skúmať konkrétne bežné výdavky spotrebiteľa, napr. na chod domácnosti. Práve s ohľadom na uvedené žalobca tvrdí, že je nesprávny právny a skutkový záver súdu, že postupca nepostupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity klientky. Záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a javí sa skôr ako popieranie žalobcom predložených dôkazov a tvrdení zo strany súdu, ktoré (čo do ich obsahu) samotná žalovaná nepoprela. Žalobca nerozporuje právomoc súdu overovať postup veriteľa pri skúmaní bonity klienta, avšak zastáva názor, že práve dlžník by sa mal vyjadriť k tomu, či napríklad zistený údaj korešponduje so skutočnosťou, rovnako tak vo vzťahu k existujúcim výdavkom. Žalobca žiadne konkrétne popretie skutkových tvrdení zo strany žalovanej v tomto smere neeviduje. Ak súdu prekážalo, že veriteľ nezisťoval napríklad súkromné pôžičky, ide o neodôvodnené sankcionovanie veriteľa za niečo, čo jednak zákon ako povinnosť veriteľovi nestanovuje a jednak čo mal a mohol dlžník svojmu veriteľovi oznámiť sám. Banka ani nemá možnosť o iných záväzkoch spotrebiteľa sa dozvedieť inak ako priamo od spotrebiteľa. Výdavkami sa rozumejú finančné výdavky, nie účet za telefón, lieky a podobne, keďže sa tieto menia v čase a neposkytnú dodávateľovi žiaden reálny obraz z hľadiska zhodnocovania bonity. Žalobca odmieta tézu, že veriteľ mal skúmať úplne všetky aspekty výdavkov spotrebiteľa nazývané súdom prvej inštancie „skutočné výdavky“, ktoré prvoinštančný súd ani nedefinoval. Spracúvanie informácií vyžadovaných zo strany súdu nemá žiaden zákonný podklad, prieči sa nariadeniu GDPR, ktoré stanovuje zásadu tzv. minimalizácie spracúvaných údajov. Uvedené sa týka aj tzv. „súkromných pôžičiek“, žalobcovi nie je známy právny rámec (a súd ho ani neuvádza), pod ktorý by mal veriteľ subsumovať osobné a iné údaje súkromných veriteľov dlžníka. Za podstatné žalobca považoval, že žalovaná bola schopná splácať úver, kým sa sama nerozhodla skončiť povinnosť splácať úver. Splátky úveru poukazovala žalovaná od roku 2017 až do 2024 a súd jej výsluchom nezisťoval, z akého dôvodu prestala splácať úver a v akej súvislosti by to malo ísť na ťarchu veriteľa. Naopak tieto skutočnosti nasvedčujú, že veriteľ skúmal bonitu dlžníka s odbornou starostlivosťou, keďže prevažná časť dlžnej sumy (6 222,32 €, teda poskytnutá istina) bola splatená.
3. Žalovaná navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie argumentujúc, že súd prvej inštancie neprekročil svoje oprávnenia, keď neakceptoval jednoduché tvrdenie žalobcu o splnení povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa; vnútroštátny súd má aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinnosť ex offo skúmať dodržanie povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa
na základe dostatočných, objektívnych a overiteľných informácií. Priamo z textu § 7 ZoSÚ vyplýva povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa nielen na základe ním poskytnutých údajov, ale aj na základe údajov získaných z nezávislých zdrojov, ktoré musí veriteľ zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a v prípade sporu preukázať, že takto postupoval s odbornou starostlivosťou. Žalobca prekrúca zmysel ním citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie nevykonával dôkazy za žalovanú, ani nevyhľadával skutkové okolnosti, ktoré by žalovaná sama netvrdila, len odmietol akceptovať nepreukázané tvrdenia žalobcu, že bonita bola riadne skúmaná. Žalovaná od počiatku namietala, že žalobca nepredložil žiadne konkrétne dôkazy o skúmaní bonity, ale len všeobecné tvrdenia a internú listinu bez zdrojov. Súd prvej inštancie nedotváral právo, ale plnil si svoje povinnosti. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že listina, ktorou žalobca preukázal splnenie povinnosti veriteľa, nemá povahu objektívne preskúmateľného dôkazu. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vynaloženie odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity je plne v súlade s dôkaznou situáciou. Tvrdenia žalobcu, že vychádzal pri skúmaní bonity z čistého príjmu žalovanej 414,- € a pri nákladoch na život zo životného minima 199,48 € žalovaná uvádza, že tieto údaje sú predkladané len vo forme tvrdenia žalobcu bez priloženia výpisu z úverového registra, listín preukazujúcich výšku a stabilitu príjmu a vnútorného výpočtu, v ktorom je jasne vidieť použitie životného minima ako nákladovej položky. Ex post argument žalobcu, že veriteľ evidentne posúdil bonitu žalovanej správne, keď žalovaná úver dlhé roky splácala a uhradila celú istinu, nemôže nahradiť zákonnú povinnosť veriteľa konať ex ante s odbornou starostlivosťou. Povinnosť uložená v § 7 ZoSÚ je preventívna, má zabrániť nezodpovednému zadlžovaniu spotrebiteľa ešte pred uzavretím zmluvy. Žalovaná nepopiera, že zákon expressis verbis neukladá veriteľovi povinnosť zisťovať každú jednotlivú položku výdavkov, napr. za telefón, lieky a podobne, čo však neznamená, že veriteľ môže úplne rezignovať na posúdenie pomeru medzi príjmami spotrebiteľa a jeho celkovými záväzkami, aj bežnými nákladmi na život. K argumentu žalobcu založenému na GDPR a zásade minimalizácie údajov žalovaná uvádza, že ju považuje skôr za kŕčovitú snahu legitimizovať zlyhanie svojho predchodcu. Povinnosť veriteľa podľa ZoSÚ a osobitných bankových predpisov predstavuje právny základ spracúvania osobných údajov v súvislosti s posúdením bonity. 3.1 Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie zamietajúce žalobu na závere, že žalobca nepreukázal splnenie povinnosti veriteľa skúmať bonitu, z čoho vyvodil neexistenciu oprávnenia veriteľa požadovať jednorázové splatenie úveru podľa § 11 ZoSÚ. Otázkou formálnej platnosti úkonu predčasnej splatnosti sa preto už ďalej detailne nezaoberal. Žalovaná však už v konaní pred súdom prvej inštancie namietala aj neplatnosť úkonu predčasnej splatnosti pre nedostatok náležitostí výzvy, najmä absenciu presnej identifikácie splátky, ktorá zakladala právo veriteľa zosplatniť celý úver. Žalovaná zotrváva na stanovisku, že aj po novele Občianskeho zákonníka účinnej od 01.11.2024 sú použiteľné závery najvyššieho súdu vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/197/2022, sp. zn. 6Cdo/152/2022, sp. zn. 5Cdo/2/2023 a iné. Aj nová právna úprava vyžaduje uvedenie „sumy splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní“ a musí byť vykladaná teleologicky tak, aby sa zabránilo informačnej asymetrii a aby výzva nebola len neurčitým súhrnom dlžnej sumy, ktorý spotrebiteľa uvádza do právnej neistoty, najmä pri čiastkových úhradách a postupne vznikajúcom omeškaní. Žalovaná je toho názoru, že postup žalobcu (správne právneho predchodcu žalobcu) pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nezodpovedal týmto požiadavkám. Aj keby odvolací súd zastával mierne odlišný názor na otázku bonity, rozsudok súdu prvej inštancie je udržateľný aj z dôvodu neplatnosti predčasnej splatnosti úveru. Ak postúpil veriteľ nesplatnú pohľadávku, žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie predmetnej pohľadávky voči žalovanej, čo predstavuje ďalší samostatný dôvod, pre ktorý musí byť žaloba zamietnutá, aj keby mal odvolací súd odlišný pohľad na otázku rozsahu skúmania bonity.
4. V reakcii na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu žalobca v podaní zo 7. mája 2026 zopakoval, že v dokumente Výpočet primárnej návratnosti vytvorenej právnym predchodcom žalobcu sú uvedené všetky údaje potrebné pre výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver, vrátane výpočtu, v ktorom vidieť použitie životného minima ako nákladovej položky s výsledkom 0,44 po dosadení veličín do vzorca (0 + 95,15) / (414 + 0 – 199,48). Do interného dokumentu veriteľa boli prenesené údaje získané z verejných zdrojov alebo od dlžníka, o čom svedčí, že žalovaná v žiadosti o úver uviedla príjem zo závislej činnosti vo výške 600,- €, ale veriteľ akceptoval príjem len v sume 414,- € a dopytom na úverový register bol zistený záväzok žalovanej vo výške 109,- € vo vzťahu k úveru, ktorý bol novoposkytnutým úverom splatený. Rozdiel medzi mesačnou splátkou uvedenou v registri 109,- € a splátkou uvedenou vo výpočte primárnej návratnosti 114,- € je spôsobený tým, že údaje sa do registra reportujú bez poskytnutého poistenia. Prílohou vyjadrenia boli dve žiadosti žalovanej z 12.10.2017 o úver, prvá na požadovanú výšku úveru 20 000,- €, kde je uvedený príjem zo závislej činnosti 600,- €, pracovné zaradenie zamestnanec
s pracovným pomerom na dobu neurčitú, druhá žiadosť o úver vo výške 13 000,- €, v ktorej sa žalovaná označila ako podnikateľka, spoločník, konateľ, prenajímateľ nehnuteľnosti a vyhlásila, že má príjem z podnikania vo výške 600,- €. Treťou prílohou bola kópia odpovede z úverového registra, ktorým žalobca preukazoval, že dňa 12.10.2017 bol vykonaný dopyt s výsledkom jeden úver s mesačnou splátkou 109,- €.
5. Žalovaná v podaní z 03.07.2026 označila postup žalobcu za neprípustný, rozporný s ustanovením § 366 Civilného sporového poriadku, ak až v priebehu odvolacieho konania predkladá nové listinné dôkazy, ide o neprípustné novoty. Zotrvala na názore, že dokument Výpočet primárnej návratnosti je vytvorený veriteľom, ide o súkromnú a účelovú kompiláciu čísel, ku ktorému neboli priložené akékoľvek primárne podklady, z ktorých veriteľ čísla čerpal a tento dokument nepreukazuje proces skúmania bonity, iba konštatuje jeho údajný výsledok. Úlohou súdu nebolo len formálne zisťovať, či nejaké skúmanie vôbec prebehlo, ale bol povinný preskúmať, či právny predchodca žalobcu skutočne posúdil bonitu spôsobom, ktorý spĺňa zákonné kritéria odbornosti a dostatočnosti. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vynaloženie odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity je preto úplne v súlade s dôkaznou situáciou a skutkovým stavom.
6. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 C. s. p. prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania v celom rozsahu rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi i rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C. s. p.), po ex offo kontrole prípadných vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p. konštatuje, že takéto vady nezistil. Po prejednaní veci dospel odvolací súd k názoru, že žalobca dôvodne vytýka súdu prvej inštancie nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušiť a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Predmet konania vymedzil žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu adresovaného Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore si odvodzoval žalobca od zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 23.06.2025 so E. E., F.. Bratislava. V návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca uviedol, že pôvodný veriteľ E. E., F.. Bratislava uzavrela so žalovanou dňa 12.10.2017 zmluvu č. 5136484932, na základe ktorej postupca poskytol žalovanej peňažné prostriedky a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Napriek opakovaným výzvam žalovaná neplnila dohodnuté splátky, dostala sa do omeškania aspoň tromi splátkami, suma omeškaných splátok dosahovala Občianskym zákonníkom vyžadovanú percentuálnu mieru omeškanej výšky k sume poskytnutého úveru, postupca vyzval žalovanú v súlade s § 53 ods. 9 a ods. 10 Občianskeho zákonníka na vrátenie omeškaných splátok v lehote nie kratšej ako 15 dní a súčasne ju upozornil, že v prípade neuhradenia sumy omeškaných splátok v dodatočnej lehote sa stane celé plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným. Z dôvodu neuhradenia omeškaných splátok sa celé plnenie zo zmluvy o úvere stalo splatným 15.01.2025. Žalobca si uplatňoval voči žalovanej celkovú pohľadávku vo výške 2 855,64 € pozostávajúcu z dlžnej istiny vo výške 2 043,71 €, riadneho úroku 723,- € (doplatok úroku, aký by pri riadnom plnení povinnosti musela žalovaná zaplatiť ako cenu peňazí ponížený o sumu úhrad vykonaných na tento úrok veriteľovi), kapitalizovaných úrokov z omeškania do zosplatnenia vo výške 37,25 €, poplatku v sume 51,68 € a žiadal aj úroky z omeškania sadzbou 8,4 % ročne zo sumy 2 043,71 € od 16.01.2025 od zaplatenia sadzbou 8,4 % ročne. Prílohou návrhu na vydanie platobného rozkazu boli (okrem iných) zmluva o splátkovom úvere č. 5136484932 z 12.10.2017, ktorou veriteľ E. E., F.. Bratislava poskytol žalovanej úver vo výške 6 000,- € z účelom vyplatenia záväzku žalovanej zo splátkového úveru vedeného v E. E., F. pod č. 5124759126 v zostatku 5 781,15 €, ktorý mala žalovaná splácať v mesačných splátkach po 113,77 €. Žalobca priložil k návrhu na vydanie platobného rozkazu aj dokument s názvom Výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať) vzťahujúci sa k úveru č. 5136484932, v ktorom sa uvádzajú údaje o žalovanej ako dlžníkovi takto: dlžník výška príjmu 414,- €, forma overenia príjmu dlžníka na základe interných informácií, rodinný stav slobodná, počet členov domácnosti 1, životné potreby 199,- €, vyplácané záväzky 114,- €, dátum vykonania dopytu do úverového registra 10/12/2017 (t. j. v desiatom mesiaci dvanásty deň roku 2017), výška splátky úveru 95,- €, reálna výška vypočítanej rezervy 56 %, reálna výška vypočítaného ukazovateľa schopnosti splácať 0,44, výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver =(0 + 95,15) / (414 + 0 – 199,48), v predposlednom riadku je uvedené, že ukazovateľ schopnosti splácať nesmie prekročiť hodnotu 1,00 a v poslednom riadku označenom ako výsledok je uvedené, že ukazovateľ schopnosti splácať je splnený, keďže výška
reálnej vypočítanej rezervy je vyššia ako minimálna požadovaná výška. Návrhu na vydanie platobného rozkazu bolo vyhovené. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaná označila uplatnený nárok za nedôvodný z dôvodu, že veriteľ neskúmal podľa ZoSÚ schopnosť dlžníka splácať úver s odbornou starostlivosťou, vynaloženie odbornej starostlivosti veriteľa žalobca nepreukázal, dôkazom o vynaložení odbornej starostlivosti nie je listina Výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať úver), následkom čoho sa podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje úver za bezúročný a bez poplatkov a veriteľ nemá možnosť úver predčasne zosplatniť. Už v odpore žalovaná popierala, že sa úver zosplatnil 15.01.2025, keď výzva pred splatnosťou celého úveru z 29.11.2024 neobsahovala špecifikáciu omeškaných splátok a ak sa úver nestal predčasne splatným, v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nemohol veriteľ postúpiť pohľadávku na žalobcu. Konkrétne námietky voči údajom z dokumentu Výpočet primárnej návratnosti žalovaná nevzniesla. Na návrh žalobcu bola vec postúpená miestne príslušnému Okresnému súdu Žiar nad Hronom dňa 12.12.2025. Žalovaná ani v ďalšom podaní adresovanom už Okresnému súdu Žiar nad Hronom dňa 07.01.2026 ani na pojednávaní dňa 26.02.2026 nerozporovala údaje dosadené do vzorca pre výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver, vznášala len všeobecné námietky proti postupu veriteľa pri skúmaní bonity a ďalšiu argumentáciu, prečo nie je žaloba dôvodná (nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, chýbajúce náležitosti zmluvy v časti predpoklady, ktoré boli použité na výpočet RPMN). Opakovala, že živý predčasne nezosplatnený úver nemohol veriteľ postúpiť žalobcovi. Po vykonaní všetkých stranami navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom z 26.02.2026, v ktorom podrobnejšie zdôvodnil už na pojednávaní vyslovený predbežný právny názor o nedôvodnosti žaloby z dôvodu nepreukázania skúmania bonity klienta s odbornou starostlivosťou.
8. Všeobecné tézy vyslovené súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku o povinnosti súdu ex offo skúmať, či si veriteľ pred poskytnutím úveru spotrebiteľovi v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. splnil všetky povinnosti, vrátane preverenia schopnosti spotrebiteľa splatiť úver s odbornou starostlivosťou, sú v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít. V spore o plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je súd povinný z úradnej povinnosti (ex offo) vždy skúmať, či veriteľ splnil svoju povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo/46/2023 z 30.10.2024, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024 z 12.02.2025, rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-679/18). V rámci skúmania bonity spotrebiteľa je veriteľ povinný prihliadnuť najmä na výšku úveru, dobu poskytnutia úveru a príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa a obdobne aj na výdavky a rodinný stav spotrebiteľa. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-449/2013 z 18.12.2014 nie je veriteľ v zásade povinný systematicky overovať údaje poskytnuté spotrebiteľom veriteľovi na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver z hľadiska ich pravdivosti, veriteľ je však povinný s odbornou starostlivosťou posúdiť, či spotrebiteľom poskytnuté údaje sú primerané a dostatočné na preskúmanie úverovej bonity s tým, že obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa nie sú samé o sebe postačujúce, ak k nim nie sú pripojené relevantné dôkazy (podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-449/2013 z 18.12.2014). Podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/41/2023 z 30.01.2025, sp. zn. 3Cdo/37/2023 z 19.11.2024 je veriteľ povinný aktívne overiť správnosť poskytnutých údajov spotrebiteľom a v súdnom spore musí veriteľ preukázať svoj reálny postup s odbornou starostlivosťou pri skúmaní úverovej bonity spotrebiteľa, ktorým nie je len mechanické zhromaždenie údajov o spotrebiteľovi bez ich reálneho vyhodnotenia (podľa nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 530/2024). Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie a žalovanej, že zisteniu výdavkov spotrebiteľa v rámci skúmania jeho bonity nezodpovedá len zohľadnenie údaja o životnom minime. Aj podľa názoru odvolacieho súdu odborná starostlivosť vyžaduje nakladanie so skutočnými údajmi týkajúcimi sa spotrebiteľa, ktoré jediné zabezpečujú reálne overenie schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Povinnosť veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver bola v zákone č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere normovaná v § 7 ods. 1 a zákon ukladal aj spotrebiteľovi povinnosť poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver. V deň uzavretia zmluvy o úvere nebolo účinné opatrenie NBS č. 10/2017 (nadobudlo účinnosť až 01.01.2018), žalobca nesprávne argumentuje, že jeho ustanovenia rešpektoval pri skúmaní bonity spotrebiteľky. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 28.05.2026 sp. zn. 2Cdo/111/2024 (vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17CoCsp/21/2023) vyjadril svoj názor na otázku, čo treba považovať za vynaloženie odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 17 ZoSÚ, že nepostačuje, aby veriteľ preukázal, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších
orgánov príslušné podklady; aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti je potrebné preukázať aj primeranú mieru odbornosti – teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na ne prihliadnuté), pretože len samotné zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadĺženosťou a platobnou neschopnosťou. Na rovnakých záveroch je postavené aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/41/2023, v ktorom sa vyjadril najvyšší súd aj k možnosti súdu pre účely ex offo kontroly splnenia povinnosti veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa vykonať aj spotrebiteľom nenavrhnutý dôkaz v zmysle § 295 C. s. p. a upozornil na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/233/2021 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 83/2023), v zmysle ktorého, ak je to v spotrebiteľskom spore nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, má súd potrebné dôkazy vykonať ex offo. Za dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie v spotrebiteľskej veci v zmysle § 295 C. s. p. je podľa názoru odvolacieho súdu treba rozumieť všetky dôkazy, ktoré sú potrebné na splnenie povinnosti súdu ex offo kontroly v spotrebiteľských veciach, čo vyplýva z rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/41/2023 (súd prvej inštancie vyzval žalobcu - postupníka na predloženie všetkých dokladov a výstupov z registra, ktorými právny predchodca žalobcu overoval schopnosť žalovanej spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver... upomínací súd vykonal lustráciu o osobných a majetkových pomeroch spotrebiteľky v čase žiadosti o poskytnutie úveru... ak potom v súvislosti s aplikovanými ustanoveniami § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. má na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky dopad záver, či veriteľ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, a či v dôsledku absencie odbornej starostlivosti bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru, nemožno dôvodne argumentovať, že súdy nižších inštancií porušili právo žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ ex offo zisťovali, či je v spore s ochranou slabšej strany aktívne vecne legitimovaný). V uznesení sp. zn. 4Cdo/233/2021 z 25.05.2022 k aplikácii ustanovenia § 295 C. s. p. najvyšší súd výslovne uviedol, že ustanovenie § 295 C. s. p. ukladá súdu vykonať ex offo aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd môže považovať vykonanie dôkazného prostriedku za nevyhnutné nielen vtedy, ak je to potrebné na preukázanie skutočností tvrdených slabšou stranou, ale tiež vtedy, ak je to potrebné na vyvrátenie skutočností preukázaných silnejšou stranou. Právo súdu nie je zákonom časovo obmedzené.
9. Žalobca spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu predložil súdu prvej inštancie dôkazy o tom, že veriteľ skúmal bonitu spotrebiteľa pred poskytnutím úveru. Žalovaná spolu s návrhom na začatie konania obdržala všetky prílohy pripojené žalobcom, ale ani v odpore ani v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nespochybnila žiaden z listinných dôkazov predkladaných žalobcom, nerozporovala údaje o svojom príjme a osobných pomeroch uvádzané v listine Výpočet primárnej návratnosti, ani záver veriteľa, že ukazovateľ schopnosti splácať úver bol splnený, neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti záveru veriteľa, že žalovanej môže byť úver poskytnutý. Na základe všeobecných námietok žalovanej proti postupu E. E., F.. Bratislava, že právny predchodca žalobcu si nesplnil povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity bez toho, aby konkrétne uviedla, aké údaje o sociálno-majetkovej situácii žalovanej nemal veriteľ k dispozícii, na ktoré príjmy alebo výdavky žalovanej nebolo prihliadnuté, nemohol žalobca predpokladať, že ním predložené dôkazy a vysvetlenie podané vo vyjadrení k odporu žalovanej, akým spôsobom bola preverená bonita žalovanej na preukázanie splnenia povinnosti veriteľa vyplývajúceho z § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 17 ZoSÚ nie sú postačujúce. Súd prvej inštancie aplikoval na prejednávaný spor § 7 ods. 20 ZoSÚ, podľa ktorého na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, ale z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zistiteľné, ktorý ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nebol správny alebo vôbec nepoužitý právnym predchodcom žalobcu. Pritom, ako to zdôrazňuje aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2Cdo/111/2024 s poukazom na právnu vetu prijatú na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024, súd rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo) sa vyporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon, či to urobil správne a preto mu mohol úver poskytnúť. Civilný sporový poriadok poskytuje v § 150 ods. 2 C. s. p. súdu možnosť požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia, pokiaľ dovtedy uvádzané považuje za nepostačujúce pre
rozhodnutie vo veci. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovanej rozpísal a vysvetlil, akým spôsobom vypočítal ukazovať schopnosti žalovanej splácať poskytnutý úver. Súd prvej inštancie nevyzval žiadnu zo strán na doplnenie skutkových tvrdení, aby mohol ex offo preskúmať a prijať záver, či údaje vyplývajúce zo zmluvy o splátkovom úvere s prílohami a údaje uvedené v dokumente Výpočet primárnej návratnosti boli pre veriteľa postačujúce na to, aby s odbornou starostlivosťou posúdil bonitu klientky. Žalovaná sa nezúčastnila pojednávania nariadeného na deň 26.02.2026, aby vyvrátila údaje, z ktorých právny predchodca žalobcu pri posúdení jej bonity vychádzal. Možnosť vykonať nenavrhnuté dôkazy v spotrebiteľskom spore v zmysle § 295 C. s. p. vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Cdo/6/2025 zo 16.06.2026 s tým, že vykonanie niektorých dôkazov bez návrhu za účelom splnenia povinnosti ex offo kontroly v spotrebiteľských veciach nie je porušením princípu kontradiktórnosti sporového konania a rovnosti zbraní sporových strán, aj z uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/S/6/2026 z 30.06.2026.
10. Súd prvej inštancie žiadne konkrétnosti vo vzťahu k úveru poskytnutému žalovanej v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza. Zo zmluvy o splátkovom úvere z 12.10.2017 je zistiteľné, že úver vo výške 6 000,- € bol poskytnutý za účelom vyplatenia záväzkov žalovanej vo výške 5 781,15 € zo splátkového úveru vedeného v tej istej banke E. E., F. pod č. 5124759126, ktorý mala žalovaná splácať v splátkach po 113,77 €. Išlo o úver na splatenie iného úveru vedeného v tej istej banke (refinanc), ale táto informácia vyplývajúca priamo zo zmluvy o úvere, aj opakovane zdôrazňovaná žalobcom v konaní nebola súdom prvej inštancie vyhodnotená. Súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 7 ods. 24 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý vylučuje aplikáciu ustanovení ods. 19 až 23 § 7 ZoSÚ pri spotrebiteľskom úvere, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa ZoSÚ (refinancovaný úver) alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru, ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov. Porovnaním zostatku úveru, ktorý mal byť refinancovaný (5 781,15 €) a poskytnutého úveru (6 000,- €) možno jednoznačne uzavrieť, že výška poskytnutého spotrebiteľského úveru zo zmluvy, od ktorej odvodzuje žalobca svoj nárok, výrazne neprevyšovala výšku refinancovaného úveru. Odvolací súd netvrdí, že pri refinancovaní iného úveru nie je potrebné vôbec preverovať bonitu spotrebiteľa iba to, že pri refinancovaní iného úveru môže byť skúmanie bonity spotrebiteľa menej podrobné a prísne než pri poskytnutí nového úveru, najmä keď banka klienta pozná z minulých vzťahov a refinancuje sa úver poskytnutý tým istým veriteľom. K otázke, či aj v prípade úveru poskytnutého na splatenie iného úveru (refinanc) musí veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu spotrebiteľa, sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo/111/2024, v ktorom bol akceptovaný názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadrený v rozsudku sp. zn. 17CoCsp/21/2023, že hoci sporný úver slúžil na refinancovanie iných úverov žalovaných, táto skutočnosť nezbavovala veriteľa jeho povinnosti s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spoludlžníkov splácať úver a analyzovať ich reálne príjmy a výdavky. Povinnosť veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa aj v prípade poskytnutia úveru použitého na úhradu iných dlhov je odvoditeľná aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/46/2025 (následného rozhodnutia najvyššieho súdu nasledujúceho po zrušení skoršieho rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/48/2023 nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 530/2024 z 12. februára 2025), aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/92/2024 z 28.08.2025, z ktorého vyplýva, že ustanovenia § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ pre niektoré úvery neplatia a nemusia banky pri niektorých úveroch tak prísne posudzovať bonitu klienta než v prípade prvotného úveru. Súd prvej inštancie nehodnotil postup pôvodného veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa so zreteľom na všetky rozhodujúce skutočnosti (druh úveru, jeho výška, výluky podľa § 7 ods. 24 ZoSÚ) a prijal predčasné závery, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity spotrebiteľa a preto nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. Argumentáciu o nemožnosti predčasne zosplatniť spotrebiteľský úver nepremostil súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobcovi, ktorý získal pohľadávku od veriteľa zmluvou o postúpení pohľadávky; v bode 43 rozsudku opäť len všeobecne bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam prípadu uviedol, že: „Keďže žalobca svoju žalobu založil na tom, že úver bol žalovanej predčasne (mimoriadne) zosplatnený..., pričom súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu nemohol pre nesplnenie si svojej povinnosti pri overovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver, úver platne predčasne zosplatniť a teda si nemohol za takto samotným žalobcom vymedzených skutkových okolností uplatniť predmetnú pohľadávku žalobou na súde. Súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“. Bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť, aký dopad má jeho záver o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru na právne postavenie žalobcu, keď jeho žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a svoje úvahy zrozumiteľne a preskúmateľne uviesť v dôvodoch rozhodnutia. Vzhľadom na text odôvodnenia rozsudku v bode 44, kde súd prvej inštancie uviedol, že: „Nakoľko súd s poukazom na zákonnú sankciu spočívajúcu v nemožnosti žiadať
jednorázové zosplatnenie úveru v zmysle § 11 ZoSÚ konštatoval nedôvodnosť podanej žaloby a žalobu v celom rozsahu zamietol, ďalej už neskúmal argumentáciu žalovanej týkajúcu sa vecnej legitimácie...“ je zrejmé, že súd prvej inštancie vôbec neposudzoval dôvodnosť žaloby s ohľadom na právne postavenie žalobcu ako postupníka, jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore neskúmal, i keď v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít aj vecnú legitimáciu musí súd skúmať ex offo (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29.06.2010, nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 266/2014 zo 16.12.2014). Žalobu o zaplatenie zostatku dlhu zo spotrebiteľského úveru nepodával pôvodný veriteľ, ale postupník, preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyjadriť sa aj k vecnej legitimácii žalobcu v spore, keď jeho žalobu zamietol.
11. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
12. Vzhľadom na charakter prejednávanej veci (spotrebiteľský spor), v ktorom môže (aj musí) súd vykonať potrebné dôkazy za účelom splnenia si povinnosti uskutočniť ex offo kontrolu vecnej legitimácie strán sporu a podmienok pre uplatnenie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy je bezvýznamné, že dôkazy rozhodujúce pre správne právne posúdenie veci nenavrhli strany sporu, ale ich vykonanie bolo odôvodnené zákonnou úpravou § 295 C. s. p. Pri prijatí záveru o potrebe zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd neprihliadol na dôkazy priložené žalobcom k vyjadreniu žalobcu v odvolacom konaní zo dňa 07.05.2026, ktoré nespĺňajú charakter prípustných novôt v zmysle § 366 C. s. p., ale súd prvej inštancie sa musí v ďalšom konaní vyporiadať aj s obsahom týchto listinných dôkazov (dve žiadosti žalovanej o úver z 12.10.2017), keď žalovaná popiera, že veriteľ pred poskytnutím úveru preveroval jej schopnosť splácať úver s odbornou starostlivosťou a doteraz sa žalovaná nevyjadrila, či sama splnila povinnosť uloženú jej v § 7 ods. 2 ZoSÚ poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver ani k námietke žalobcu, že pôvodný veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere zachoval potrebnú opatrnosť, dôsledne preveril osobné, majetkové a sociálne pomery žalovanej, o čom svedčí skutočnosť, že od roku 2017 až do roku 2024 bol úver riadne splácaný, čo má nasvedčovať záveru, že veriteľ nepochybil pri hodnotení bonity dlžníka.
13. Z dôvodu prijatej zákonnej úpravy o povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť vo veci, ak už bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie raz odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie (§ 390 C. s. p.), sa musí súd prvej inštancie vyporiadať v konaní so všetkými námietkami strán sporu uplatnenými v konaní, aby nepresúval ich prvotné posúdenie na odvolací súd, ktorý je súdom prieskumným a neobral strany sporu o možnosť revízie prijatých záverov a nápravy v inštančnom postupe. Odvolanie žalobcu z hľadiska odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. vyhodnotil odvolací súd ako opodstatnené, čo viedlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku nebol riadne uplatnený, keď žalobca nekonkretizoval, v čom vidí naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Pokiaľ za porušenie práva na spravodlivý proces žalobca považuje, že súd prvej inštancie bez návrhu skúmal konanie veriteľa pred poskytnutím úveru žalovanej a splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z § 7 ods. 1 ZoSÚ, tento odvolací dôvod neobstojí, keď v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít, aj Súdneho dvora Európskej únie musí vnútroštátny súd ex offo preveriť, či skúmanie bonity spotrebiteľa bolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 530/2024).
14. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o nároku strán sporu na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 2 C. s. p.).
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).