Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
19b/870098.875e28.pdf
PDF · 88.05 KB
Area
Subarea
9Cdo/6/2025
Identifikačné číslo spisu: 6122474915 Dátum vydania rozhodnutia: 16.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6122474915.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne spoločnosti R Collectors s. r. o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471 (pôvodne žalobkyne 365.bank, a. s., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890), proti žalovanému U. N., narodenému XX. I. XXXX, P., o zaplatenie 3 672,70 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18Csp/19/2023, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. augusta 2024 sp. zn. 6CoCsp/24/2024, takto
rozhodol:
P r i p ú š ť a, aby namiesto pôvodnej žalobkyne, spoločnosti 365.bank, a. s., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, vstúpila do konania ako žalobkyňa spoločnosť R Collectors s. r. o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297.
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 18Csp/19/2023-122 z 21. augusta 2023 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 181,29 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo súm špecifikovaných vo výroku rozsudku, všetko v mesačných splátkach po 30 eur, splatných vždy do 20. dňa mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, a to pod hrozbou straty výhody splátok (výrok I.); v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.); žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 2012214770 z 3. marca 2020, na základe ktorej poskytla žalovanému úver určený na refinancovanie vo výške 4 000 eur. Žalobkyňa na účely preukázania posúdenia bonity žalovaného predložila súdu žiadosť o spotrebiteľský úver, výpis zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI) a dopyt na Sociálnu poisťovňu, z ktorých súd zistil nasledovné: V žiadosti o spotrebiteľský úver žalovaný uviedol, že je
slobodný, bez vyživovacej povinnosti, býva s rodičmi. Uviedol, že je zamestnaný od 5. marca 2018 a čistý mesačný príjem má 512 eur. Zrážky, výživné a iné výdavky neboli v žiadosti uvedené. Z výpisu SRBI vyplynulo skóre „B“ (zo škály od A-zlé po M-dobré) s poznámkou „vysoký počet odmietnutých zmlúv“ a „nízky alebo žiadny počet ukončených zmlúv“. Rovnako z predmetného výpisu vyplývalo, že žiadateľ mal 14 odmietnutých, 5 odvolaných žiadostí o úver, počet existujúcich úverov bol 2 a v čase skúmania žiadosti žalovaný mal evidovanú jednu žiadosť o poskytnutie úveru. Sociálna poisťovňa potvrdila, že žalovaný nebol od marca 2018 zamestnaný. Zisťovaný bol príjem z vymeriavacieho základu 563 eur a pri otázke, či takýto príjem dosahoval predpredposledný mesiac, bola odpoveď Sociálnej poisťovne negatívna. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na splatenie dlžnej časti úveru ku dňu 15. novembra 2021 a upozornila ho, že je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti so sumou 293,44 eura. Vo výzve upozornila žalovaného, že ak nedôjde k úhrade tejto sumy do 15 dní od jej doručenia, bude oprávnená úver zosplatniť. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy vyplynulo, že k 13. decembru 2021 žalobkyňa predčasne zosplatnila úver v dlžnej sume 3 907,72 eura.
1.2. Súd prvej inštancie poukázal na povinnosť žalobkyne ako poskytovateľa úveru v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) mať na zreteli situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, ako aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti sa kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov čiastka potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Povinnosťou veriteľa je zhromaždiť informácie, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi úplné, presné a pravdivé údaje, to však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a aktívne si zabezpečiť ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi. Význam skúmania bonity spotrebiteľa zdôrazňuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, pričom súd je povinný ex offo skúmať dodržiavanie tejto povinnosti veriteľa (rozsudky Súdneho dvora C-679/18, C-449/13, C- 303/20).
1.3. Súdu nebolo zrejmé, ako si žalobkyňa overila príjem žalovaného a prečo akceptovala jeho príjem v sume 512 eur, keď dopytom na Sociálnu poisťovňu bol overovaný príjem žalovaného z vymeriavacieho základu 563 eur, čo predstavuje čistú mzdu 465,27 eur, prípadne bez uplatnenia nezdaniteľnej časti základu dane 395,38 eur. Žalobkyňa súčasne nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že si overovala výdavky žalovaného a vykonala audit domáceho rozpočtu dlžníka. V žiadosti o spotrebiteľský úver zrážky ani iné výdavky neboli uvedené v žiadnej sume. Z výpisu zo SRBI vyplývalo, že žalovaný požiadal finančné inštitúcie o poskytnutie úveru 23x, preto mal veriteľ klásť dôraz na skúmanie výdavkov žalovaného. Súd prvej inštancie na základe uvedených skutkových okolností dospel k záveru, že žalobkyňa nezisťovala informácie o bonite klienta, nezohľadnila jeho príjmy a výdavky, hoci mala k tomu objektívnu možnosť pred poskytnutím úveru. V dôsledku porušenia tejto povinnosti mal súd za to, že nebolo možné úver predčasne zosplatniť a keďže išlo o hrubé porušenie povinnosti veriteľa, posúdil súd prvej inštancie úver ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Ku dňu vydania rozhodnutia bolo uhradených 1 023,66 eur, započítavajúc celé žalovaným uhradené plnenie len na istinu. Žalovanému tak ostalo uhradiť žalobkyni istinu 2 976,34 eur. Vzhľadom k tomu, že úver nebolo možné zosplatniť a ku dňu vyhlásenia rozsudku boli splatné len splátky istiny do 20. augusta 2023, uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť už splatnú sumu 181,29 eura a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.
1.4. S ohľadom na sociálnu a majetkovú situáciu žalovaného považoval súd prvej inštancie povolenie splátok dlžnej sumy za súladné so zásadou spravodlivosti uvedenou v čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania napriek väčšinovému úspechu nepriznal, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli.
2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. augusta 2024 sp. zn. 6CoCsp/24/2024 odmietol odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.); vo zvyšnej napadnutej časti, t. j. vo výrokoch II. a III. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (výrok II.); stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok III.). V odôvodnení konštatoval, že odvolanie žalobkyne voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol v zmysle § 386 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou, keďže tento výrok nebol v neprospech žalobkyne. V ostatnom sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie veci a meritórne rozhodnutie súdu.
2.1. K napadnutému zamietajúcemu výroku odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukázal na povinnosť žalobkyne vyplývajúcu jej z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Z dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila (žiadosť o spotrebiteľský úver, výpis z registra SRBI, dopyt na Sociálnu poisťovňu) bolo síce zrejmé, že sa zaoberala príjmami a výdavkami žalovaného, avšak nepreukázala, že skúmala celkovú finančnú situáciu žalovaného pred poskytnutím úveru. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neskúmala všetky okolnosti na strane žalovaného a z jej tvrdení nevyplývalo ani to, či si utvorila reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebný pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, že by žalobkyňa mala vôbec vedomosť o nákladoch na bývanie, na stravu, lieky, resp. iných životných nákladoch žalovaného. Odvolací súd poukázal na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
2.2. Na odvolací argument žalobkyne, že si splnila zákonnú povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa, odvolací súd reagoval poukazom na ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. účinné od 1. januára 2017. Argumentácia žalobkyne v tomto smere nemohla podľa názoru odvolacieho súdu obstáť. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že poskytnutý úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový pre hrubé porušenie povinnosti žalobkyne spočívajúce v povinnosti skúmať bonitu žalovaného. Žalobkyňa z rovnakých dôvodov nebola oprávnená požadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, ale mala nárok len na vrátenie splátok splatných ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie. Nakoľko z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný dlžnú istinu už čiastočne splatil a ku dňu vyhlásenia rozsudku boli splatné len splátky do 20. augusta 2023, správne súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
2.3. Žalobkyňa sa v odvolaní bránila tým, že žalovaný nepoprel jej tvrdenia a predložené dôkazy, preto bolo potrebné považovať ich za nesporné skutkové tvrdenia. Odvolací súd k tejto námietke uviedol, že súd nebol povinný automaticky priznať akýkoľvek žalobkyňou uplatnený nárok len z dôvodu pasivity žalovaného, keďže išlo o konanie, v ktorom vystupoval spotrebiteľ. Poukázal na ustanovenia CSP, ktoré v prípade spotrebiteľských sporov umožňujú súdu vykonať aj také dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, čím sa sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobkyňa v konaní na súde prvej inštancie produkovala určité tvrdenia, nezbavila súd prvej inštancie povinnosti preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, či táto zmluva neobsahovala napríklad prípadné neprijateľné zmluvné podmienky, či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre skúmanie bonity či pre postúpenie pohľadávky atď.
2.4. K námietke prekvapivosti právneho názoru súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci sa konali pojednávania dňa 3. júla 2023 a 21. augusta 2023, na ktoré boli riadne predvolané obe sporové strany. Právny zástupca žalobkyne ospravedlnil svoju neúčasť a neúčasť žalobkyne na týchto pojednávaniach a súhlasil s prejedaním veci bez ich prítomnosti. Žalobkyňa tak dostala priestor na vyjadrenie sa a na oboznámenie sa s vysloveným predbežným právnym názorom
súdu prvej inštancie vrátane nepreukázaného skúmania bonity žalovaného, ktorý však nevyužila. To, že žalobkyni nebol daný ešte ďalší osobitný priestor na vyjadrenie, neodôvodňovala prijatie záveru o neposkytnutí žiadneho priestoru na doplnenie žaloby a preukázanie skutkových okolností skúmania bonity žalovaného.
2.5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto by mu patrila náhrada trov konania. Keďže mu však v konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu náhradu trov konania nepriznal.
3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobkyni náhradu trov celého konania.
3.1. Dovolateľka v rámci vady podľa § 420 písm. f) CSP namietala porušenie princípu kontradiktórnosti sporového konania a rovnosti zbraní sporových strán, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Tvrdila, že žalovaný bol v priebehu celého sporu pasívny a nevzniesol žiadnu námietku. Napriek tomu súd jej žalobu zamietol pri zjavnom porušení ustanovení § 151 ods. 2 a § 186 ods. 2 CSP. Vytýkala súdom, že ani v spotrebiteľskom spore nie je úlohou súdu aktívne vyhľadávať chyby v zmluvách a postupe zmluvných strán, pretože tým súd stráca postavenie nestranného arbitra a posúva ho smerom k jednej zo sporových strán. Žalobkyňa nebola povinná sama preukazovať zákonnosť svojho postupu pri skúmaní bonity dlžníka. Ak tak súd bez námietky žalovaného urobil, porušil tým princíp rovnosti sporových strán a zásadu kontradiktórnosti sporového konania. Na takýto nesprávny procesný postup neoprávňuje súdy ani ustanovenie § 295 CSP, pričom poukázala na právny názor dovolacieho súdu v spotrebiteľskom spore vedenom pod sp. zn. 4Cdo/84/2023, v zmysle ktorého súd nedokazuje tie skutočnosti, ktoré nenamietala ani jedna zo sporových strán. Ďalej žalobkyňa tvrdila, že odvolací súd nereagoval na jej odvolaciu argumentáciu, že pri skúmaní bonity dlžníka postupovala v súlade s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. a opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. K odvolaniu pritom predložila aj konkrétny výpočet ukazovateľa schopnosti žalovaného splácať úver, ktorý aplikovala pri výpočte bonity v tejto veci, odvolací súd sa ním však nezaoberal.
3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka namietala nesprávne riešenie právnych otázok doteraz neriešených v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v znení: „Je veriteľ pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver povinný, nad rámec zákonom vymedzených položiek, vykonať aj audit tzv. domáceho rozpočtu spotrebiteľa, aby splnil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.?“ a „Možno vzhľadom na použitie vylučovacej spojky „alebo“ v tretej vete § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. považovať za hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. to, že nevykonal jeden zo zákonom alternatívne vyžadovaných postupov?“
3.3. Vo vzťahu k prvej dovolacej otázke dovolateľka uviedla, že svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 a § 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z. z. splnila v súlade s ustanoveniami § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 7 ods. 20 písm. b) opatrenia Národnej banky Slovenska. Nad rámec týchto povinností vykonala aj výpočet limitu ukazovateľa schopnosti žalovaného splácať úver. V zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. pritom vychádzala z overeného čistého príjmu žalovaného, nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť (vo výške životného minima platného do 1. júla 2019 na plnoletú osobu, pretože žalovaný uviedol, že nemá vyživovacie povinnosti), pričom zohľadnila aj splátky spotrebiteľského úveru a výšku peňažných záväzkov, ktoré znižovali jeho príjem (existujúce úvery). Žiadne iné započítavanie a zisťovanie výdavkov spotrebiteľa, t. j. vykonanie auditu domáceho rozpočtu zákon ani opatrenie Národnej banky Slovenska nestanovujú ako súčasť odbornej starostlivosti
veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa. Súdy svojou extenzívnou interpretáciou slovného spojenia odborná starostlivosť rozšírili povinnosti veriteľa podľa vlastného vnímania spravodlivosti, a to výrazne nad rozsah zreteľného znenia právnej úpravy.
3.4. Dovolateľka vysvetlila, že schopnosť žalovaného splácať úver preverovala overením žalovaným deklarovaného príjmu a akceptovala príjem vo výške 512 eur na základe dát zo Sociálnej poisťovne potvrdzujúcich vymeriavací základ žalovaného za posledné dva mesiace vo výške 563 eur. Sociálna poisťovňa potvrdila, že žalovaný bol v tom čase zamestnaný u zamestnávateľa, ktorého označil v žiadosti o úver, pričom jeho zamestnanie v tom čase trvalo viac ako 99 dní. Žalobkyňa mala k dispozícii kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovaného zo spoločného úverového registra informácií, z ktorých vyplývalo, že žalovaný mal v čase poskytnutia úveru dva iné existujúce záväzky, ktoré boli refinancované (splatené) ňou poskytnutým úverom. Žalovaný v žiadosti o poskytnutie úveru, ktorú vlastnoručne vyplnil a podpísal, uviedol, že je slobodný, nemá vyživovaciu povinnosť, býva s rodičmi (ktorú skutočnosť následne poprel pri výpovedi pred súdom), je zamestnaný, jeho čistý príjem je 512 eur (čo tiež poprel v rámci výpovede), nemá žiadne výdavky (príslušnú kolónku ponechal žalovaný prázdnu - nie je pravda, čo tvrdil pri svojej výpovedi, že sa ho na to žalobkyňa nedopytovala). Dovolateľka poukázala na to, že ako súkromnoprávny subjekt má prístup k obmedzenému rozsahu údajov, preto ani nemala možnosť žiadne iné údaje o žalovanom získať. Ide teda o nesplniteľnú požiadavku aktuálnej legislatívy a je vylúčené, aby súdy sankcionovali veriteľov za jej nesplnenie. Opatrenie Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) ukladá bankám povinnosť pri výpočte rátať s navýšením nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb o 40 %, čím sa pokryjú aj výdavky, ktoré nemožno zahrnúť pod životné minimum. Takáto paušalizácia nahrádza individuálne zisťovanie výdavkov v jednotlivých prípadoch, ktoré je pre absenciu autoritatívnych oprávnení pre veriteľa nemožné.
3.5. Za nesprávne právne posúdenie označila dovolateľka aj výklad ustanovení § 7 ods. 31 písm. a) v spojení s § 7 ods. 30 zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázala na to, že v prejednávanom prípade mal úver refinančný charakter, preto boli jej povinnosti pri posudzovaní bonity žalovaného výrazne obmedzené práve týmito ustanoveniami. V súlade s citovanými ustanoveniami mohla úver poskytnúť aj v prípade, ak dlžník nesplnil limit pre ukazovateľ schopnosti splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu. Za týchto okolností bolo prakticky vylúčené, aby bola sankcionovaná v súvislosti s jej povinnosťami pri posudzovaní bonity žalovaného ako dlžníka.
3.6. K druhej dovolacej otázke dovolateľka uviedla, že súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože citované ustanovenie umožňuje sankcionovať veriteľa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 vtedy, keď veriteľ posudzuje schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Použitím vylučovacej spojky „alebo“ v citovanom ustanovení zákon umožňuje veriteľovi vybrať si, akým spôsobom bude posudzovať bonitu dlžníka a ukladá sankciu v prípade nesplnenia jednej z dvoch alternatívnych povinností. Súdy však toto ustanovenie vyložili tak, že pre sankciu postačí aj nevykonanie len jedného z daných postupov, ktorý označili ako nevykonanie auditu domáceho rozpočtu. Takúto povinnosť však zákon žalobkyni ako veriteľovi ani neukladá. Napriek tomu, že žalobkyňa vykonala obidva postupy posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver, súdy jej žalobu zamietli. Dovolateľka poukázala na rozsudky Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach sp. zn. 17CoCsp/13/2023, 41Co/10/2019, kde senáty odvolacieho súdu aplikovali ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná alternatívne, jedným zo spôsobov uvedených v predmetnom ustanovení. Podľa dovolateľky súdy v tomto prípade interpretovali zákon v snahe vyhovieť spotrebiteľovi, bez ohľadu na jeho znenie a dotvorili ho podľa vlastných predstáv, čím narušili princíp právnej istoty a princíp trojdelenia štátnej moci.
4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.
5. V priebehu dovolacieho konania pôvodná žalobkyňa oznámila dovolaciemu súdu, že uplatnená
pohľadávka spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými bola zmluvou o postúpení pohľadávok z 10. apríla 2025 postúpená na obchodnú spoločnosť R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, a navrhla, aby do konania na jej miesto nastúpila uvedená obchodná spoločnosť. Predložila aj súhlas uvedenej spoločnosti so vstupom do konania, zmluvu o postúpení pohľadávok z 10. apríla 2025 s prílohou č. 1 a kvitanciu o uhradení odplaty postupníkom.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) postupom podľa § 80 ods. 2 v spojení s § 438 ods. 1 CSP vyhovel návrhu pôvodnej žalobkyne, aby na jej miesto vstúpila spoločnosť R Collectors s. r. o., a to s prihliadnutím na predloženú zmluvu o postúpení pohľadávok a súhlas tejto spoločnosti so vstupom do konania. V zmysle § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstúpil do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu. Vzhľadom k tomu, že k zmene na strane žalobcu došlo až v priebehu dovolacieho konania, označuje dovolací súd v texte tohto odôvodnenia pojmami „žalobkyňa“ a „dovolateľka“ podľa kontextu tak pôvodnú, ako aj novú žalobkyňu.
7. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť.
8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
9. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
10. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
13. V preskúmavanej veci dovolateľka bola toho názoru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené a že porušuje princíp kontradiktórnosti sporového konania a rovnosti zbraní sporových strán, čo zakladá porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.
14. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, najmä pod vplyvom judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), zaujal stanovisko, že za porušenie práva strany sporu na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia, odníma možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Zjavný nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia teda je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (napr. sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k tvrdeným vadám zmätočnosti, pričom takéto vady v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.
16. Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu kontradiktórnosti sporového konania a rovností zbraní sporových strán, je potrebné uviesť, že išlo o spotrebiteľský spor, v ktorom sa judikatúra najvyšších súdnych autorít nielen na Slovensku, ale aj v Európskej únii zhoduje na tom, že je potrebné poskytovať spotrebiteľovi ako slabšej strane zmluvného vzťahu osobitnú ochranu, ktorá sa prejavuje okrem iného aj tým, že súdy na rozdiel od bežných sporových konaní majú povinnosť niektoré okolnosti zmluvného vzťahu preskúmavať aj v prípade, ak je spotrebiteľ ako strana sporu nečinný (ex offo). Medzi tieto okolnosti patrí aj otázka, či veriteľ postupoval pri poskytovaní úveru s náležitou odbornou starostlivosťou, pokiaľ ide o skúmanie schopnosti spotrebiteľa - žiadateľa o úver splácať požadovaný úver.
17. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ES“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je v zmysle ustanovenia § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona č. 129/2010 Z. z. na strane veriteľa.
18. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 2020 vo veci C- 679/18 OPR-Finance, podľa ktorého články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve. Súčasne je potrebné uvedené články smernice vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú
bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam (v slovenskom zákone o spotrebiteľských úveroch ide o sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru - pozn. dovolacieho súdu) uplatní len pod podmienkou, že spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.
19. Už z rozsudku Súdneho dvora z 18. decembra 2014 vo veci C-449/13 CA Consumer Finance vyplynulo, že ustanovenia smernice 2008/48/ES bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice zaťažuje spotrebiteľa. Na túto judikatórnu líniu Súdneho dvora nadviazal aj ústavný súd, keď v náleze z 12. februára 2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024 vyslovil, že súd je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom (ne)bolo v súlade s právnymi predpismi. Ak ochrana spotrebiteľa vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie svojich možností a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať, že tieto skúsenosti zrazu nadobudne v priebehu súdneho konania a bude spôsobilý v súdnom konaní aktívne argumentovať k tejto otázke. Je teda zrejmé, že súd musí aj bez návrhu spotrebiteľa preskúmať, či veriteľ splnil povinnosť posúdiť pred poskytnutím úveru úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom pasivite spotrebiteľa v tomto prípade nemožno prisudzovať procesné účinky súhlasu s (výslovným alebo konkludentným) tvrdením veriteľa, že si túto svoju povinnosť splnil. V súvislosti s vyššie citovanými rozhodnutiami Súdneho dvora a ústavného súdu, ako aj na ne nadväzujúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu (9Cdo/82/2024, 3Cdo/52/2024, 8Cdo/46/2025) je potrebné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/84/2023, na ktoré odkazovala dovolateľka, považovať za ojedinelé, netvoriace ustálenú judikatúru dovolacieho súdu.
20. K dovolateľkou namietanej nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku je potrebné uviesť, že odôvodnenie rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
21. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobkyne, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody.
22. K námietkam dovolateľky, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou, že postupovala v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017 a že v odvolaní predložila aj konkrétny výpočet ukazovateľa schopnosti žalovaného splácať úver, dovolací súd poznamenáva, že tieto argumenty predstavovali novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP). Odvolací súd sa nimi napriek tomu zaoberal, a to najmä v bodoch 23 a 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že pred poskytnutím spotrebiteľského úveru skúmala celkovú finančnú situáciu na strane žalovaného, preto nebolo možné prisvedčiť jej tvrdeniu o dostatočnom skúmaní bonity, keďže v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o výpočet ukazovateľa schopnosti žalovaného splácať úver, žalobkyňa v odvolaní uviedla hneď dva rôzne výpočty - jeden vychádzajúci z čistého príjmu žalovaného 512 eur, druhý vychádzajúci z čistého príjmu žalovaného 465,27 eura. Už skutočnosť, že žalobkyňa až v odvolacom konaní predložila výpočty, prispôsobené záverom súdu prvej inštancie, svedčí o tom, že pred poskytnutím úveru nevenovala dostatočnú pozornosť skúmaniu schopnosti žalovaného splácať úver.
23. Argumentácia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentná a podporuje závery prijaté vo výroku rozhodnutia; z rozhodnutia jednoznačne a jasne vyplývajú úvahy súdu, ktorými sa pri rozhodovaní vo veci riadil. Pre rozhodnutie vo veci samej bol podstatný záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie splnenia povinnosti overiť úverovú bonitu spotrebiteľa. Už súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že žalobkyňa neskúmala výdavky žalovaného a nepreukázala, ako sa pri vyhodnocovaní bonity žalovaného vysporiadala s negatívnou odpoveďou Sociálnej poisťovne na dopyt, či žalovaný v predpredposlednom mesiaci dosahoval príjem zodpovedajúci vymeriavaciemu základu 563 eur, a s informáciou z registra SRBI o vysokom počte odmietnutých žiadostí žalovaného o úver (až 14) s nízkym skóre „B“ (zo škály od A-zlé po M-dobré). Na základe takto ustáleného skutkového stavu dospel tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd k logickému a dostatočne odôvodnenému záveru o nedostatočnej odbornej starostlivosti žalobkyne pri skúmaní schopnosti žalovaného splácať požadovaný spotrebiteľský úver.
24. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je nedostatočne odôvodnený, ani neporušuje princíp kontradiktórnosti sporového konania a rovnosti strán tak, ako ho v kontexte spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany vykladajú slovenské i európske súdy. Dovolanie dovolateľky preto bolo potrebné odmietnuť ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. Nesúhlas dovolateľky so závermi odvolacieho súdu nezakladá existenciu dovolacieho dôvodu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
25. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 432 v spojení s § 421 ods. 1 CSP dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie otázok, či je veriteľ pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný vykonať audit domáceho rozpočtu spotrebiteľa (otázka č. 1) a či vzhľadom na spojku „alebo“ v tretej vete § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. možno považovať za hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou to, že nevykonal jeden z postupov uvedených v tomto ustanovení (otázka č. 2).
26. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolateľ preto musí vymedziť dovolací dôvod tak, že uvedie, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť práve tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
27. Dovolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí pritom ísť o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
28. V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že otázka č. 2, týkajúca sa spojky „alebo“, použitej v tretej vete § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., nespĺňa uvedený predpoklad. Ako už bolo uvedené vyššie (v bode 23 tohto odôvodnenia), súd prvej inštancie a odvolací súd založili záver o hrubom porušení povinnosti žalobkyne posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver na tom, že žalobkyňa jednak neskúmala výdavky žalovaného a nepreukázala, ako sa vysporiadala s negatívnou odpoveďou Sociálnej poisťovne na dopyt týkajúci sa príjmu žalovaného v predpredposlednom mesiaci, a jednak nevenovala pozornosť ani informácii z registra SRBI o vysokom počte odmietnutých žiadostí o úver (14) a o nízkom skóre žalovaného.
29. Je teda zrejmé, že žalobkyňa naplnila obe časti hypotézy uvedenej v ustanovení tretej vety § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.: Síce si vyžiadala od žalovaného informáciu o jeho príjmoch, avšak nevenovala žiadnu pozornosť tomu, že údaje zo Sociálnej poisťovne nepotvrdili žalovaným poskytnutú informáciu, pričom pre skúmanie bonity bol nesporne relevantný nielen údaj o príjme žiadateľa v poslednom mesiaci, ale aj v predchádzajúcich mesiacoch. V zmysle § 2 ods. 4 opatrenia NBS č. 10/2017, na ktoré sa odvolávala samotná žalobkyňa, celková výška čistých príjmov spotrebiteľa sa vypočíta ako aritmetický priemer čistých skutočných príjmov spotrebiteľa spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov. Nejde síce o kogentné ustanovenie („spravidla“), avšak ak žalobkyňa napriek zisteniu, že údaje žalovaného o jeho príjmoch z minulosti nie sú pravdivé a napriek jeho nízkemu skóre podľa registra SRBI ďalej jeho príjmy a výdavky neskúmala, musí mať takýto postup rovnaké právne dôsledky ako posudzovanie schopnosti splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch a výdavkoch. Len na okraj dovolací súd uvádza, že nepovažoval za správny názor súdu prvej inštancie, že v tomto prípade išlo o refinancovanie úveru, a teda nebolo potrebné aplikovať ustanovenia § 7 ods. 19 až 23 zákona č. 129/2010 Z. z. V zmysle § 6a ods. 5 opatrenia NBS č. 10/2017 sa výnimka z posudzovania limitu na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu vzťahuje len na taký refinančný úver, pri ktorom výška poskytnutého nového úveru neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov o nižšiu z hodnôt a) 2000 eur, b) 5 % súčtu zostávajúcich výšok týchto existujúcich úverov. V tomto prípade bol úver síce určený na refinancovanie predošlých záväzkov žalovaného vo výške 2 891,89 eura, ale výška novoposkytnutého úveru 4 000 eur prevyšovala súčet refinancovaných záväzkov o viac ako 5 %. Táto nesprávnosť v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie však bola v prospech žalobkyne a nemala vplyv na konečné rozhodnutie vo veci.
30. Len samotné zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo - chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. Na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne, teda že boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na ne prihliadnuté (uznesenie najvyššieho súdu z 27. januára 2026 sp. zn. 9Cdo/82/2024). Ak sa informácie, ktoré poskytol žalovaný, ukázali ako nesprávne, bolo povinnosťou žalobkyne zisťovať skutočné príjmy a výdavky žalovaného, alebo mu úver neposkytnúť. Podobne vo vzťahu k údajom z registra SRBI nepostačuje samotné nahliadnutie do tohto registra, ale je potrebné, aby veriteľ údaje z registra aj relevantne vyhodnotil. Ak žalobkyňa nepreukázala, ako sa vysporiadala s informáciou z registra o veľkom počte odmietnutých žiadostí žalovaného o úver a s jeho nízkym skóre, znamená to, že poskytla úver bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra.
31. Ak teda boli naplnené obe časti hypotézy ustanovenia tretej vety § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., spojené spojkou „alebo“, nemá význam polemizovať o tom, či na naplnenie dispozície tejto právnej normy, ktorou je právna domnienka o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z, postačuje naplnenie jednej časti hypotézy alebo je potrebné naplniť obe časti hypotézy. V preskúmavanej veci je zrejmé, že hypotéza tretej vety § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. naplnená bola (obe jej časti), preto bol správny právny záver oboch súdov nižšej inštancie, že zo strany žalobkyne došlo k hrubému porušeniu jej povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, s čím je spojná sankcia straty oprávnenia vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru, ako aj sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru podľa prvej a druhej vety § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
32. Obdobne vo vzťahu k otázke č. 1 je potrebné konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo založené na správnej alebo nesprávnej odpovedi na otázku tak, ako ju formulovala dovolateľka, teda či je veriteľ pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver povinný nad rámec zákonných povinností vykonať audit domáceho rozpočtu spotrebiteľa. Je potrebné pripustiť, že súd prvej inštancie v bode 23 svojho odôvodnenia uviedol, že „veriteľ musí vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti, čo žalobca nepreukázal“, pričom nebolo jasné, ako by mal podľa súdu prvej inštancie takýto audit vyzerať, čo všetko by mal veriteľ skúmať. To však nebol podstatný dôvod pre zamietnutie žaloby a pre potvrdenie zamietnutia odvolacím súdom. Je zrejmé, že veriteľ nie je
povinný overovať pravdivosť informácií získaných od žiadateľa o úver inak než prostriedkami, ktoré má bežne k dispozícii, postupom podľa zákona (porov. rozsudok Súdneho dvora z 18. decembra 2014 vo veci C-449/13 CA Consumer Finance). V rozhodnutí odvolacieho súdu sa „audit domáceho rozpočtu“ uvádza len v citácii z rozsudku súdu prvej inštancie. Samotný odvolací súd nepožadoval od žalobkyne vykonanie auditu, ale len dôsledný postup podľa ustanovení § 7 zákona č. 129/2010 Z. z.
33. Ako už bolo uvedené vyššie, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynuli závažné deficity vo vyhodnocovaní informácií získaných od žalovaného, od Sociálnej poisťovne a z registra SRBI. Vzhľadom k tomu, že dopytom na Sociálnu poisťovňu bol zisťovaný vymeriavací základ 563 eur, čo zodpovedá čistej mzde 465,27 eura, a vo vzťahu k predpredposlednému mesiacu bola aj pri tomto vymeriavacom základe odpoveď Sociálnej poisťovne negatívna, nebolo zrejmé, z akých podkladov si žalobkyňa overila čistý mesačný príjem vo výške 512 eur a prečo - ako uviedla - akceptovala príjem 512 eur (bod 22 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Tieto skutočnosti spolu s nevyhodnotenými informáciami z registra SRBI o počte zamietnutých žiadostí a o negatívnom skóre žalovaného postačovali na konštatovanie, že žalobkyňa hrubo porušila povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver.
34. Z uvedeného vyplýva, že ani jedna z dvoch dovolateľkou predložených otázok nebola takou otázkou, ktorá ak by bola vyriešená správne, súdy by rozhodli inak, pre dovolateľku priaznivejším spôsobom. Dovolateľka teda neopodstatnene namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolanie aj v tejto časti smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP pre jeho procesnú neprípustnosť.
35. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), v zmysle ktorej vznikol úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni (dovolateľke). Žalovanému však v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018).
36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.