Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/179/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu F.. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému Daňovému úradu Košice, Železničná 1, 040 90 Košice, o preskúmanie opatrenia žalovaného - oznámenia č. 103463612/2016 zo dňa 08.07.2016 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e opatrenie žalovaného Daňového úradu Košice č. 103463612/2016 zo dňa 08.07.2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím - Oznámením č. 103463612/2016 zo dňa 08.07.2016, reagujúc na žiadosť žalobcu zo dňa 10.06.2016, doručenú žalovanému dňa 13.06.2016, doplnenú dňa 06.07.2016, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal vydania rozhodnutia o úroku z omeškania podľa a Daňového poriadku, oznámil žalobcovi, citujúc prvú a poslednú vetu ust. o správe daní (ďalej len „“), „že dňa 13.06.2016 (doplnenie dňa 06.07.2016) bola na Daňový úrad Košice doručená žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. Daňový subjekt F.. D. E., K. X, XXX XX H.Š. v žiadosti uvádza, že dodatočným platobným výmerom DÚ Košice II č. /Tót z 28.10.2010 bol vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2006 v sume 9.579,06 €. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím z 09.09.2011 zrušilo uvedené prvostupňové rozhodnutie. Správca dane počas vyrubovacieho konania na uvedenú sumu vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení. Uvedená suma bola uhradená 24.06.2015 na účet správcu dane z dražby. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 298048/2016 z 15.03.2016 zistil, že daň zistená správcom dane za rok 2006 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a 15.04.2016 bola suma 9.579,06 € správcom dane vrátená. Odvolával sa na ustanovenia a v znení neskorších predpisov, z ktorých vyplýva posudzovanie aj sankčného úroku, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa ustanovenia až ods. 7 z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu.“ Ďalej argumentoval v oznámení, že: „Daňový úrad Košice II Rozhodnutím č. /Fra zo dňa 11.02.2011 zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti v celkovej výške 57.185,17 € vyplývajúcej z dodatočných platobných výmerov č. 696/230/65699/10/ Tót zo dňa 28.10.2010, /Tót zo dňa 28.10.2010, /Tót zo dňa 29.10.2010, /Tót zo dňa 28.10.2010, /Tót zo dňa 29.10.2010, na základe ktorých bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rokov 2003, 2004, 2005, 2006, 2007. Dňa 24.06.2015 boli Notárskym úradom Z.. F.. M. H. (ďalej len Notársky úrad) poukázané tieto finančné prostriedky na účet veriteľa Daňový úrad Košice a

to z výťažku dobrovoľnej dražby konanej dňa 08.06.2015. Z doručeného rozhodnutia č. 298055/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.04.2016 a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní vyplýva, že pominuli dôvody, na základe ktorých boli peňažné prostriedky poukázané. Z uvedeného dôvodu správcu dane vrátil dňa 14.04.2016 poukázané finančné prostriedky a to prevodom na účet Notárskeho úradu. o správe daní (daňový poriadok v znení neskorších predpisov), rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi, v skutočnosti právnemu zástupcovi žalobcu dňa 14.07.2016.

2. Správnou žalobou sa v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. žalobca domáhal preskúmania piatich oznámení Daňového úradu Košice zo dňa 08.07.2016, ktorými žalovaný ako správca dane zamietol žiadosti žalobcu o vydanie rozhodnutí o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za roky 2003 - 2007.

3. Uznesením č. k. -12 zo dňa 19.09.2016 (právoplatné 30.09.2016) vylúčil na samostatné konanie preskúmanie oznámení daňového úradu z uvedeného dňa podľa jednotlivých zdaňovacích období rokov 2003 - 2007, pričom predmetom súdneho preskúmavacieho konania vo veci zapísanej pod sp. zn. zostalo opatrenie žalovaného č. 103463612/2016 zo dňa 08.07.2016, ktoré sa vzťahuje na obdobie roka 2006.

4. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca žiadosťou z 10.06.2016 doručenou Daňovému úradu Košice dňa 13.06.2016 požiadal o „vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania“, ktorú odôvodnil tým, že dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Košice II č. /Tót z 28.10.2010 bol vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2006 v sume 9.579,06 €. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím z 09.09.2011 zrušilo uvedené prvostupňové rozhodnutie. Správca dane počas vyrubovacieho konania na uvedenú sumu vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, pričom hore uvedená suma bola uhradená 24.06.2015 na účet správcu dane na základe dražby. Následne Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 298055/2016 z 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok 2006 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a 15.04.2016 bola suma 9.579,06 € správcom dane vrátená. V žiadosti ďalej poukázal na ustanovenie v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vyslovil názor, že z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane zo zrušeného dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice II č. /Tót z 28.10.2010 a z vrátenia sumy dodatočnej vyrubenej dane. Poukázal na Daňového poriadku, podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, z čoho vyvodil záver, že podľa tohto ustanovenia sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa ustanovenia až 7 z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. Žiadal preto o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania.

5. Žalovaný preskúmavaným opatrením - oznámením č. 103463612/2016 z 08.07.2016 (doručeným poštou zástupcovi žalobcu dňa 14.07.2016) reagujúc na žiadosť žalobcu z 10.06.2016 uvedenú v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku oznámil žalobcovi nasledovné:

„V zmysle o správe daní v znení neskorších predpisov ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne 5 eur. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebovanej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa a .

Daňový úrad Košice II Rozhodnutím č. /Fra zo dňa 11.02.2011 zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti v celkovej výške 57.185,17 € vyplývajúcej z dodatočných platobných výmerov č.696/230/65699/10/Tót zo dňa 28.10.2010, /Tót zo dňa 28.10.2010, /Tót zo dňa 29.10.2010,

/Tót zo dňa 28.10.2010, /Tót zo dňa 29.10.2010, na základe ktorých bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rokov 2003, 2004, 2005, 2006, 2007.

Dňa 24.06.2015 boli Notárskym úradom Z.. F.. M. H. (ďalej len Notársky úrad) poukázané tieto finančné prostriedky na účet veriteľa Daňový úrad Košice a to z výťažku dobrovoľníckej dražby konanej dňa 08.06.2015.

Z doručeného rozhodnutia č. 298053/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.04.2016 a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní vyplýva, že pominuli dôvody, na základe ktorých boli peňažné prostriedky poukázané. Z uvedeného dôvodu správca dane vrátil dňa 14.04.2016 poukázané finančné prostriedky a to prevodom na účet Notárskeho úradu.

o správe daní v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečovaných finančných prostriedkov.“

6. Žalobca správnou žalobou doručenou konajúcemu súd dňa 13.09.2016 v zákonom stanovenej lehote ( ), žiadal preskúmavané oznámenie žalovaného č. 103463612/2016 (rok 2006) zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Správnu žalobu odôvodnil nasledovne :

„Žalobca tvrdí, že predmetné oznámenia Daňového úradu Košice z 08.07.2016 nie sú v súlade so zákonom a uvedenými oznámeniami žalovaného boli porušené práva alebo právom chránené záujmy žalobcu. Podľa ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa obsahovať označenie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia a deň jeho vydania, prípadne označenie výrokov, ktoré žalobca napáda, ak sú tieto samostatné a oddeliteľné a žaloba nesmeruje voči celému rozhodnutiu alebo opatreniu (písm. c), deň oznámenia napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia žalobcovi podľa (písm. d), žalobné body (písm. e), označenie dôkazov, ak ich žalobca navrhuje vykonať (písm. f), vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania (písm. g) a žalobný návrh (písm. h).

Uvedené oznámenia Daňového úradu Košice vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobné body sú nasledovné:

Podľa žalobcu zmyslom a účelom prechodných ustanovení § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku je upraviť právne pomery a vzťahy v prípade, keď tieto prechádzajú, resp. pretrvávajú aj v období účinnosti nového predpisu, ktorý všeobecne alebo konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy. To v danom prípade znamená, že ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku upravuje právne pomery z nevyrubeného sankčného úroku podľa doterajších predpisov, ktorý sa považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Sankčný úrok je nepochybne inštitút hmotnoprávneho charakteru a pre posudzovanie právnych úkonov a ich účinkov je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase vzniku skutočnosti rozhodujúcej pre uplatnenie inštitútu sankčného úroku. Účinky týchto úkonov zostávajú zachované v zmysle § 165 ods. 1 Daňového poriadku aj po 01.01.2012, kedy sa o nich má rozhodovať. Z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu v postavení daňového subjektu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí vydaných do 31.12.2011 a zrušených po 01.01.2012 a z vrátenia zaplatenej splatnej dane.

Podľa Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. V Daňovom poriadku, v porovnaní so chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu. Z ustanovenia Daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov, teda sankčný úrok upravený v ustanovení sa považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. To znamená, že ak uvádza pojem „sankčný úrok“ podľa doterajších predpisov, potom má na mysli aj sankčný úrok platený správcom

dane za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu tak, ako bol definovaný v ustanovení až ods. 7 Tento sankčný úrok sa teda považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Žalobcovi nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že zákonodarca v Daňovom poriadku neuvažoval o možnosti sankčne postihovať vzniknutý rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím, ktorý by kvalifikoval ako neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Z ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva, že sankčný úrok upravený v ustanovení až ods. 7 , ktorý má platiť správca dane sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, resp. z ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje len na sankčný úrok, ktorý vyrubí správca dane daňovému subjektu podľa

V dôvodovej správe k Daňovému poriadku k § 165 sa uvádza, že „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004.“ Dôvodová správa je dokument vysvetľujúci hlavné dôvody návrhov zmien a tvorby nových zákonov, ich účel, úmysel, cieľ a predstavuje záväznú výkladovú smernicu. Sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa až ods. 7 bol zavedený s účinnosťou od 01.01.2004 To znamená, že sankčný úrok zavedený je aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu.

Žalobca dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10.09.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 05.04.2016. Krajský súd v uvedenom rozsudku okrem iného uvádza, že ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z § 165 ods. 7 Daňového poriadku však vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z § 165 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Je teda možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po 01.01.2012 a z vrátenia zaplatenej dane alebo priznania nadmerného odpočtu. Z vyššie uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že účelom Daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený , ale tento naopak ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa Daňového poriadku. Žalobca poukazuje aj na identický právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17.06.2015.“

7. Žalovaný správny orgán - Daňový úrad Košice v písomnom vyjadrení z 02.01.2017 poukázal na chronológiu jednotlivých právnych skutočností, ktoré predchádzali žalobe a vo vyjadrení zároveň uviedol podrobnú skutkovú a právnu argumentáciu:

„V zmysle vyššie uvedenej chronológie, na základe ust. a o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, bolo rozhodnutím č. /Fra zo dňa 11.02.2011 zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu, ktorým sa zabezpečila pohľadávka, ktorá vznikne v budúcnosti v celkovej výške 57.185,17 Eur. Predmetná pohľadávka bola žalovaným zabezpečená z dôvodu skutkového stavu zisteného daňovými kontrolami, zabezpečených dôkazov, ktoré odôvodňovali porušenia zákona o dani z príjmov fyzickej osoby. Výška pohľadávky pozostávala z jednotlivých predpokladaných dorubov dane z príjmov FO, za všetky kontrolované obdobia, roky 2003, 2004, 2005, 2006 a 2007. V priebehu vyrubovacieho konania, začatého dňa 24.10.2011, v ktorom bol žalovaný v zmysle usmernení odvolacieho orgánu povinný dôkladnejšie odôvodniť skutkový stav zabezpečený výkonom daňových kontrol a spočívajúci v porušeniach zákona, došlo k zmene právnej úpravy pri správe daní, došlo k zániku účinnosti o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej Zákon o správe daní) a k nadobudnutiu účinnosti nového o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej ), podľa ktorého sa pri správe daní odo dňa 01.01.2012, postupovalo v zmysle prechodných ustanovení.

Na predmetné vyrubovacie konanie, počas ktorého došlo k legislatívnej zmene, sa odo dňa účinnosti Daňového poriadku vzťahovali jeho prechodné ustanovenia, konkr. ust. a odo dňa 30.12.2012 v znení ust. . Dňa 13.05.2015 bol žalovaný, podľa ust. z. č. o dobrovoľných dražbách, doručením oznámenia zo dňa 30.04.2015 oboznámený o dražbe majetku žalobcu, ktorý žalovaný zaťažil záložným právom, a to vydaním rozhodnutia č. /Fra o zriadení záložného práva zo dňa 11.02.2011. Dňa 22.05.2015 žalovaný ako záložný veriteľ, vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k majetku, založeného predmetným rozhodnutím, malo dôjsť k výkonu dobrovoľnej dražby, vydal prihlášku, ktorou prihlásil svoju pohľadávku, zabezpečenú záložným právom vo výške 57.185,17 Eur do predmetnej dražby. V prípade ak by tak nepostupoval, porušil by zásady zákonnosti a oficiality podľa ust. Daňového poriadku. Dňa 15.06.2015 boli finančné prostriedky vo výške 57.185,17 Eur ako výťažok dražby zložené do notárskej úschovy. Dňa 17.06.2015 žalovaný aktuálne vyčíslil svoje pohľadávky, ktoré pozostávali najmä z pohľadávky zabezpečenej záložným právom vo výške 57.185,17 Eur a na základe výzvy oznámil účet, vedený v Štátnej pokladnici. Dňa 18.06.2015 bol žalovaný, následne po úspešnom predaji majetku v dražbe, notárskym úradom Z.. H. opätovne vyzvaný na vyčíslenie svojich aktuálnych pohľadávok a na oznámenie účtu na prevod príslušnej časti výťažku z dražby. Dňa 24.06.2015 bola suma vo výške 57.185,17 Eur, ako výťažok dražby zložená dňa 15.06.2015 do notárskej úschovy, poukázaná na účet žalovaného, vedený v Štátnej pokladnici. K uvedenému došlo z titulu, že žalovaný bol záložným veriteľom žalobcu, podkladom čoho bol skutkový stav zistený počas vykonanej daňovej kontroly v roku 2008. Žalobca bol v čase realizácie dobrovoľnej dražby dlžníkom viacerých veriteľov a z výťažku dražby vo výške 210.000 Eur nedošlo k uspokojeniu všetkých jeho veriteľov. Dňa 15.03.2016 žalovaný vydal za všetky zdaňovacie obdobia, t.j. roky 2003 - 2007 rozhodnutia, na základe ktorých nedošlo k zisteniam rozdielov medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní a po vykonanom vyrubovacom konaní. Vo vzťahu k roku 2004 žalovaný vydal rozhodnutie č. 298053/2016. Predmetné rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 01.04.2016. Dňa 04.04.2016 žalobca doručil žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov z výťažku z dražby, vo výške 57.185,17 Eur. Dňa 11.04.2016, žalovaný oboznámil žalobcu, notársky úrad a súdneho exekútora Z.. P., ktorý si nárokoval vyplatenie výťažku so skutkovým stavom vo veci, konkr., že suma výťažku vo výške 57.185,17 Eur musí byť z dôvodu zániku titulu záložného práva, konkr. zániku pohľadávky, ktorá mala vzniknúť v budúcnosti, poukázaná spätne notárskemu úradu. Dňa 03.05.2016 bola na notárskom úrade Z.. H. spísaná zápisnica o prijatí výťažku vo výške 57.185,17 Eur do notárskej úschovy. Od toho času žalovaný nedisponoval predmetnou sumou. Žalobca vo vzťahu k sume výťažku konal v súlade so zákonom a predmetnú sumu poukázal v lehote do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti žalobcu, doručenej dňa 04.04.2016. Lehota podľa zákona bola zachovaná. Dňa 13.06.2016 bola doručená žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, nakoľko došlo k vydaniu nového rozhodnutia, čím malo dôjsť k splneniu podmienok podľa ust. odseky 5 až 7 Zákona o správe daní. Dňa 08.07.2016 bolo vydané žalobou napadnuté oznámenie č. 103463612/2016. V oznámení žalovaný vysvetlil dôvody svojho postupu a opísal platný právny stav. Oznámenie bolo doručené žalobcovi. Dňa 23.11.2016 bolo vydané oznámenie č. 1727696/2016, ktorým žalovaný upovedomil žalobcu o tom, že rozhodnutie č. 298048/2016 je neúčinné a zároveň bolo vydané rozhodnutie č. 1737970/2016, ktorým sa zastavilo konanie vo veci vyrubenia dane.

V nadväznosti na opísaný skutkový a právny stav a v nadväznosti na argumentáciu žalobcu podľa podanej správnej žaloby, argumentujeme a dôvodíme postup žalovaného nasledovne:

Argumentácia vo vzťahu k uplatnenému nároku v nadväznosti na prechodné ustanovenia Daňového poriadku:

V čase rozhodovania o žiadosti žalobcu, ktorou sa žiadalo vyplatenie úrokov z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, t.j. v roku 2016, platí a je účinný procesný predpis. . Tento vo svojej piatej časti, s názvom Zodpovednosť za porušenie povinnosti, pojednáva o

správnych deliktoch na úseku správy daní (§ 154 Správne delikty) a o sankciách (§ 155 Pokuty, § 156 Úrok z omeškania) vyplývajúcich zo zodpovednosti pri porušení povinností, ktoré zákon v tejto časti vymedzuje. Okrem uvedeného, táto časť obsahuje aj úpravu úľav zo sankcií, resp. ich odpustenia. Z uvedeného vyplýva, že sankčný systém správy daní podľa znenia týchto ust. Daňového poriadku sa výslovne venuje zodpovednosti daňových subjektov za spáchanie správnych deliktov pri správe daní, a následne ich potrestaním za tieto delikty, ktoré teória práva zahŕňa do skupiny iných správnych deliktov. vôbec neuvádza a neupravuje následok neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, tak ako to bolo v starej úprave, v Zákone o správe daní, v ust. a nasl. Úprava sankčného systému podľa Daňového priadku, čo sa týka spôsobu sankcionovania tých daňových subjektov, ktoré sa dopúšťajú protiprávneho konania pri správe daní, je identická s úpravou sankčného systému podľa Zákona o správe daní, účinnou od 1.1.2004. však zaviedol viaceré zmeny. Medzi nimi aj zmenu terminológie použitej v zákone, čo znamená, že sankčný úrok je v ňom definovaný ako úrok z omeškania, avšak v rozsahu a v kontexte s ust. Daňového poriadku. Vyplývajúc zo znenia zákona, a podľa logických postupov je potrebné, v nadväznosti na znenie príslušnej právnej úpravy uviesť, že ďalšia zmena sa týkala aj sankcionovania samotného správcu dane v prípade, ak bola pôvodne vyrubená daň, daňovým subjektom zaplatená, a následne daň bola novým rozhodnutím znížená, tak ako to stanovoval starý predpis správy daní. Nová právna úprava pojem úrok z omeškania, v súvislosti s akýmkoľvek zadržiavaním peňažných prostriedkov nepozná a neupravuje. Na základe uvedeného práve táto časť bola zákonodarcom z právnej úpravy účinnej od 01.01.2012, vyňatá, aj napriek tomu, že to zákonodarca výslovne neuvádza. Okrem zmeny terminológie a vyňatia úpravy o neoprávnene zadržiavaných prostriedkoch a s tým spojených následkoch, došlo v piatej časti zákona aj k iným zmenám, napr. došlo k zavedeniu možnosti vyrubovania úroku aj priebežne, úprava vyrubovania úroku z omeškania pri poskytovaní medzinárodnej pomoci sa zúžila, došlo k zmene rozsahu vyrubených úrokov a pod. Znamená to, že predmetná úprava Daňového poriadku obsahuje oproti starému Zákonu o správe daní niekoľko podstatnejších zmien, t.j. táto úprava nie je totožná. Žalovaný súhlasí s tvrdením žalobcu, že podľa ust. Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa Zákona o správe daní považuje za úrok z omeškania. Táto klauzula zákona má za úlohu odstrániť, resp. predísť akýmkoľvek rozporom v pojmovom vymedzení jedného druhu sankcií, úrokov, avšak jej úlohou ale nie je deklarovať a zabezpečiť, že všetky sankčné úroky upravené starou právnou normou, sú obsiahnuté aj v novej právnej úprave, a že sankčný úrok je v identickej miere súčasťou právnych vzťahov medzi správcom dane a daňovými subjektmi za pôsobnosti Daňového poriadku. Túto argumentáciu žalobcu považujeme za ojedinelý subjektívny právny názor. Rovnako za subjektívny názor žalobcu považujeme tvrdenie, že v prípade, ak z prechodných ustanovení nového zákona priamo nevyplýva, resp. v nich nie je uvedené, že úrok z omeškania podľa ust. odseky 5, 6 a 7 starej úpravy nie je sankčným úrokom, resp. ak z nich nevyplýva, že sankčným úrokom je iba úrok z omeškania podľa , platí, že za sankčný úrok sa považuje každý úrok, ktorý bol upravený zaniknutým Zákonom o správe dani, a nie je súčasťou novej úpravy pri správe daní. Uvedenú domnienku žalobcu nie je možné, a to aj z pohľadu právnej teórie, považovať za správnu a zákonnú a nie je možné sa s ňou stotožniť. Zmeny v jednotlivých zákonoch, resp. v novelách zákonov, sa spravidla uskutočňujú bez výslovných upozornení zákonodarcu v prechodných ustanoveniach. Žalovaný nemá vedomosti o legislatívnych pravidlách, na základe ktorých by nebolo možné zavádzať konkr. legislatívne zmeny bez výslovného upozornenia v prechodných ustanoveniach novej právnej úpravy. V prípade ak nová právna norma nahradí právnu normu, ktorej účinnosť zanikla, je z dôvodu právnej istoty nemysliteľné a neudržateľné, aby subjekty, na ktoré sa vzťahuje zmena v právnej úprave, uplatňovali práva priznané zaniknutou právnou normou, t.j. práva, ktoré im nepriznáva nová, účinná právna norma. Takýmto prístupom, ktorý predpokladá žalobca, by v našom právnom poriadku nastal právny chaos a právna neistota, čo pri verejnoprávnych normách, akou je aj , je nemožné a právne neudržateľné. Podľa ust. Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Uvádzame, že prechodné ustanovenie prvá veta, ktoré umožňovalo posudzovanie právnych skutočností a právnych účinkov v nadväznosti na Zákon o správe daní dňom 30.12.2012 stratilo účinnosť. Na základe toho, už nebolo možné uplatniť právo, ktoré definitívne zaniklo na základe prechodného ustanovenia účinného od 30.12.2012 odkedy nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa doterajších predpisov, t.j. podľa Zákona o správe daní, ktorý počítal s uplatnením tohto nároku. V nadväznosti na uvedené, a v nadväznosti na zachovanie zásady zákonnosti a právnej istoty, v prípade, že do Daňového poriadku nebol zavedený inštitút úrokov za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, ktorý bol súčasťou sankčného systému v Zákone o správe daní a rovnako to od vyššie uvedeného času neumožňovali ani prechodné ustanovenia zákona, nie je možné súhlasiť s názorom, že predmetný nárok zostal zachovaný.

Dôkaz: stanoviská MFSR, 30.01.2012, 11.11.2014 Sankčný úrok podľa účinným od 01.01.2004. Pri stanovení podmienok na ukladanie sankcií došlo v rámci tejto zmeny k sprehľadneniu ukladania sankcií za nesplnenie povinností daňových subjektov a v rámci tejto novely zákona došlo aj k zavedeniu novej úpravy pre priznávanie nárokov daňových subjektov, pri splnení zákonom predurčených právnych skutočností. Ústavný súd SR vo svojom náleze definoval ustanovenie a aj ustanovenie Zákona o správe daní ako osobitné a samostatné inštitúty. Následne jeden z týchto inštitútov nebol zavedený do Daňového poriadku, t.j. postup podľa ust. , a nie je odo dňa 01.01.2012 súčasťou procesnej úpravy správy daní. Na základe tejto našej argumentácie nie je možné uvažovať v intenciách žaloby, že z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že všetky druhy sankčných úrokov podľa Zákona o správe daní boli prevzaté novou úpravou ako úroky z omeškania ( Daňového poriadku). Úrokom, ktorým sa postihuje správca dane a ktorý prešiel plynule do Daňového poriadku je úrok z omeškania, ktorý správca dane platí, vyplývajúc priamo zo zákona, z úradnej povinnosti, v prípade oneskorenia vrátenia platby daňového preplatku. Rovnako o tomto zámere svedčí aj dôvodová správa k novele Daňového poriadku schválená na rokovaní vlády SR dňa 28.09.2012, ktorá vo svojom bode 47 uvádza a stanovuje spodnú hranicu sumy úroku a to jedine v prípade oneskoreného vrátenia daňového preplatku, ktorú správca dane daňovému subjektu zaplatí v prípade, o ktorom pojednáva ust. a nasl. Daňového poriadku. Toto predmetné ustanovenie upravuje postup správcu dane pri použití daňového preplatku, nadmerného odpočtu, spotrebnej dane, vrátenie daňového preplatku a platenie úroku správcom dane za oneskorené vrátenie daňového preplatku, nadmerného odpočtu alebo spotrebnej dane. Jedine v tomto prípade počíta s postupom, kedy je správca dane povinný niesť zodpovednosť za oneskorené splnenie svojej povinnosti, formou platenia úroku za každý deň omeškania. Ako už bolo uvedené, musí sa však jednať o oneskorené vrátenie daňového preplatku, pričom pojem daňový preplatok je jasne charakterizovaný v ustanovení Daňového poriadku. Identický režim správca dane uplatní v prípadoch oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu alebo spotrebnej dane. V týchto prípadoch je správca dane povinný v lehote 15 dní od oneskoreného vrátenia niektorej z uvedených súm rozhodnúť o priznaní úroku. Dôležitou skutočnosťou resp. argumentom, ktorý dokazuje predchádzajúce tvrdenia žalovaného je, že právna úprava zavedená v roku 2004, ktorá sa týkala sankcionovania správcu dane za to, že daňový preplatok, ktorý nevrátil v zákonnej lehote ( Zákona o správe dani) zostala v platnosti podľa výslovného znenia ustanovenia Daňového poriadku. Tento inštitút zabezpečoval a aj v súčasnosti zabezpečuje kontrolovaný a nie svojvoľný postup správcu dane v časti dodržiavania optimálnosti lehôt a tak v tejto časti úpravy zabezpečuje a chráni práva daňových subjektov ako jednotlivcov.

Argumentácia vo vzťahu k uvádzanej judikatúre:

Žalovaný je toho názoru, že výklad a uplatnenie právnej normy sa deje určením toho, o čom je právna norma, aký má obsah, s nadväzujúcou identifikáciou toho, čo má právna norma spoločné s preskúmavaným stavom, ohľadne ktorého spor nastal, čo však neznamená absolutizáciu už raz vysloveného názoru v súdnom rozhodnutí, ako to je napr. v rozsudku z 05.04.2016, ktorý žalobca uvádza a s obsahom ktorého sa žalovaný nemôže stotožniť, pričom dôvody sú uvedené nižšie. Záväznosť judikatúry neznamená nedotknuteľnosť judikatúry. Aj raz vyslovený právny názor súdu na právnu normu ustanovenú vo všeobecne záväznom právnom predpise sa môže zmeniť bez toho, aby zmena spôsobu vysvetlenia a uplatnenia právnej normy súdom nasledovala jedine za zmenou všeobecne záväzného právneho predpisu. Zásada lex posterior derogat lex priori má uplatnenie aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam; neskoršie rozhodnutie súdu môže dostať prednosť pred riešením určitého typu situácií, vysloveným v skoršom súdnom rozhodnutí. Uvedený názor by mohol byť zohľadnený aj na základe zmeny právnej úpravy správneho súdneho konania. Podľa nálezu, sp. zn. ústavný súd naznačil príklon k téze, že právo je fenomén argumentačný - čo znamená, že k tomu čo je právom (t.j. čo je významom právneho predpisu - právnou normou) sa dopracovávame procesom argumentácie, v ktorom súperia rôzne argumenty a najlepší a najpresvedčivejší z týchto argumentov nakoniec určí výsledok: .... „Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ... Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je

zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia." V nadväznosti na vyššie uvedené vo vzťahu k žalobcom predloženého judikátu NS SR pod sp. zn. , ktorým sa potvrdilo rozhodnutie KS v Bratislave, sp. zn. , uvádzame nasledovné: Skutkový stav vo veci uplatnenia nároku na úroky z oneskoreného preplatku nie je identický so stavom žalobným. Vo veci DÚ Bratislava došlo k zrušeniu rozhodnutia FR SR a DÚ, pričom DÚ oneskorene (o 7 dní) vrátil predmetný preplatok, na základe čoho vznikol zákonný nárok daňového subjektu na úrok z omeškania. DÚ Bratislava priznal daňovému subjektu úrok z omeškania podľa ust. § 79 odsek 3 Daňového poriadku. Daňový subjekt dobrovoľne zaplatil sumu vyčíslenú kontrolou DÚ a podal odvolanie a následne žalobu, po rozhodnutí súdu vznikol preplatok na príslušnej dani. V prípade daňového subjektu sa jednalo o dobrovoľnú úhradu, na rozdiel od žalobcu, u ktorého došlo k úhrade na základe výkonu dobrovoľnej dražby, ktorú neinicioval žalovaný. Podstatným rozdielom v skutkovom stave sa javí aj čas, v ktorom DÚ Bratislava a aj nadriadený orgán vo veci žiadosti o úrokoch rozhodovali. Jednalo sa o prelom rokov 2012 a 2013. Na základe uvedeného teda správca dane neargumentoval znením prechodného ustanovenia Daňového poriadku, konkr. ust. § 165b, od účinnosti ktorého už nebolo možné začaté a právoplatne neukončené konania posudzovať podľa starého predpisu o správe daní a teda uplatňovať akékoľvek nároky ním upravené.

Argumentácia vo vzťahu k retroaktivite:

Vzhľadom na odlišné postoje oboch strán pokladáme za vhodné upriamiť pozornosť aj na právnu teóriu v časti časovej pôsobnosti právnej normy všeobecne. Časová pôsobnosť právnej normy je určená vznikom jej platnosti a účinnosti, zánikom jej platnosti a účinnosti, intertemporalitou, ako aj aretroaktivitou a retroaktivitou právnej normy, t.j. vymedzením času, po ktorý norma v spoločnosti pôsobí. V prípade tohto žalobného prípadu sú znaky - platnosť a účinnosť oboch noriem, t.j. skoršej a neskoršej nesporné. Zákon o správe daní ako skoršia norma stratil svoju účinnosť a platnosť dňom 31.12.2011. ako neskoršia norma nadobudol účinnosť dňa 01.01.2012, do platnosti vstúpila skôr. Vo vzťahu k intertemporalite, k prechodným ustanoveniam obsiahnutých v neskoršej norme v Daňovom poriadku, tieto sa v priebehu jej účinnosti vychádzajúc z potrieb aplikačnej praxe dopĺňali. Úlohou prechodných ustanovení je zabezpečiť plynulý prechod z dosial platného a účinného režimu právnej úpravy vzťahov do ich nového právneho režimu s elimináciou možných a predpokladaných problémov. K pôvodným intertemporálnym ustanoveniam a bolo s účinnosťou od 30.12.2012 doplnené ust. , a s účinnosťou od 01.01.2014 bolo doplnené aj § ust. 165c. Preskúmavaného postupu žalovaného sa dotýkajú najmä ust. účinné od 01.01.2012 a ust. účinné od 30.12.2012, ktoré zmenilo znenie ust. v odseku 2 prvá veta tak, že bola zrušená od účinnosti nového ust. . V čase rozhodnom pre preskúmanie postupu žalovaného bolo teda platné a účinné už zmenené ust. Daňového poriadku. Vychádzajúc zo znenia týchto prechodných ustanovení, správca dane odo dňa 30.12.2012 postupoval tak, že konania začaté a neukončené podľa Zákona o správe daní a poplatkov čo je aj prípad žalobcu, žalovaný dokončil podľa Daňového poriadku. Keďže neumožňuje sankcionovanie správcu dane za vznik rozdielov na daniach, ktoré boli zaplatené a ktorých titulom bolo vydanie nového rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu, ktoré znížilo pôvodne dorubenú daň, t. z. zákonodarca do Daňového poriadku nepreniesol postup podľa ust. odseky 5 až 7 Zákona o správe dani, žalovaný postupoval v zmysle platného právneho stavu. Keďže sa zavedením Daňového poriadku jednalo o rozsiahle zmeny boli určené pravidlá aplikácie pôvodnej a novej právnej úpravy a rovnako bola určená úprava právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. Vyššie uvedené ust. účinné od 30.12.2012 významným spôsobom zmenilo postupy správcu dane, ktorý od toho času nezohľadňoval vo vzťahu k daňovým konaniam začatým a právoplatne neukončeným postupy podľa Zákona o správe daní ale postupoval výhradne podľa Daňového poriadku.

Zmena skutkového stavu:

Ako novú právnu skutočnosť, ktorá priamo súvisí s meritom veci uvádzame, že žalovaný následne po vydaní rozhodnutia č. 298052/2016. preskúmal procesné lehoty a čas, ktorý uplynul od začatia vyrubovacieho konania, t.j. odo dňa 24.10.2011 a zistil, že v jeho priebehu došlo k zániku práva vyrubiť daň a to v zmysle ust. § 69 Daňového poriadku. Vo vzťahu k obdobiu roka 2004 došlo

k zániku predmetného práva dňa 31.12.2013. Vzhľadom na uvedené žalovaný o tejto skutočnosti bezodkladne oboznámil žalobcu zaslaním oznámenia č. 1727696/2016 zo dňa 23.11.2016. Zároveň mu zaslal rozhodnutie č. 1727698/2016 zo dňa 23.11.2016, ktorým zastavil konanie vo vecí vyrubenia dane za obdobie roku 2004. Vzhľadom na skutočnosť, že zánik práva je významnou a podstatnou právnou skutočnosťou správca dane v tomto prípade žalovaný, je povinný prihliadnuť na túto skutočnosť kedykoľvek a to z úradnej povinnosti, resp. z úradnej moci. V nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutie č. 298053/2016 z 15.03.2016 nenadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia a je neúčinné. Žalobca doposiaľ počas vyrubovacieho konania a ani po doručení rozhodnutia č. 298053/2016 z 15.03.2016 nenamietal postup žalovaného. Jeho postup namieta až na základe nepriznania nároku na úroky z neoprávnene zadržiavaných prostriedkov, ku ktorému sa žalovaný podrobne vyjadril už vyššie a to v priamej súvislosti s prechodnými ustanoveniami Daňového poriadku. Žalobca v priebehu vyrubovacieho konania a pred podaním žaloby nenamietal postup žalovaného a neuplatnil ani postup podľa o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.

Závery vyjadrenia:

1)

Prvou podstatnou právnou skutočnosťou je, že žalovaný ako orgán verejnej správy je podľa SR povinný konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, t.j. môže postupovať a konať iba v súlade splatnou právnou úpravou. V nadväznosti na vyššie uvedený článok a v nadväznosti na merito veci uvádzame, že k základným zásadám správcu dane pri správe daní patrí zásada zákonnosti, podľa ktorej je správca dane povinný postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Žalovaný na základe platnej právnej úpravy, nie je v súčasnosti zákonom splnomocnený priznať žalobcovi ako daňovému subjektu taký nárok, ktorý v tejto právnej úprave nemá oporu a z tohto dôvodu žalovaný vydal odôvodnené oznámenie, v ktorom sa riadil svojou správnou úvahou. Vzhľadom na uvedené, žalovaný nemajúc oporu v zákone, nemá v súčasnosti možnosť priznať a vyplatiť žiadaný nárok tak aby konal v súlade s platným právnym stavom. V prípade ak by žalovaný rozhodol o predmetnom nároku tak, že by mu vyhovel konal by v rozpore so zákonom. Priznanie uplatneného nároku žalovaným by bolo v rozpore s SR a v rozpore so zákonom, jednalo by sa o porušenie zásady zákonnosti, ktorou je žalovaný viazaný. Priznaním nároku žalobcovi by sa okrem uvedeného jednalo rovnako o zvýhodňovanie jeho postavenia oproti postaveniu iných daňových subjektov. je verejnoprávna norma, a ako taká upravuje administratívnoprávne vzťahy, ktoré vznikajú medzi správcom dane a daňovými subjektmi. Tieto vzťahy majú spravovací charakter a zakladajú sa na nerovnosti subjektov, t.j. správcu dane a daňovým subjektom, pričom správca dane je nadriadeným subjektom tohto vzťahu. 2) Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že ak by aj zaväzoval žalovaného ako správcu dane priznávať nároky daňových subjektov vyplývajúce zo starej právnej úpravy, t.j. zo Zákona o správe daní, čo prechodné ustanovenia Daňového poriadku účinné od 30.12.2012 neumožňujú, žalovaný sa nemôže stotožniť s názorom žalobcu ako je vyššie a aj podrobne uvedené. Zmenou skutkových okolností, t.j. neúčinnosťou nového rozhodnutia č. 298053/2016 nedošlo k zmene vyčíslenej dane, t.j. k zníženiu dorubenej dane, nenastali také okolnosti a neboli splnené podmienky, ktoré kedysi určoval Zákon o správe daní a teda uplatnený nárok by nebolo možné uznať a vyhovieť mu ani v prípade, ak by odo dňa 30.12.2012 neplatil právny stav v zmysle prechodných ustanovení nového zákona.“

8. V závere vyjadrenia žalovaný na základe vyššie uvedenej a rozsiahlej argumentácie a aj na základe novej právnej skutočnosti, ktorá spočíva v neúčinnosti rozhodnutia č. 298053/2016 zo dňa 15.03.2016 navrhol súdu prvého stupňa, aby žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného ďalej písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Košiciach ako správny súd preskúmal napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného zo dňa 08.07.2016 v právnych medziach žaloby ( ), aplikujúc právny režim v konaní o všeobecnej správnej žalobe (tretia časť, prvá hlava - všeobecná správna žaloba - a nasl. ), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správneho orgánu a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní konanom dňa 18.05.2017 dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a rozhodol rozsudkom č. k. -32

tak, že žalobe vyhovel a zrušil opatrenie žalovaného Daňového úradu Košice č. 103463612/2016 zo dňa 08.07.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

10. Proti právoplatnému rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa . Najvyšší súd konajúci ako kasačný preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov kasačnej sťažnosti a vyhlásil dňa 24.10.2018 rozsudok č. k. -72 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -32 zo dňa 18.05.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11. Skonštatoval, že:

„25. Z obsahu dokladov založených v administratívnom spise správcu dane vyplýva, že vyrubovacie konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden z druhov daňového konania začalo za účinnosti o správe daní a poplatkov a toto nebolo ukončené do účinnosti zákona v jeho znení od 30.12.2012. Správca dane v zmysle Daňového poriadku účinného od 30.12.2012 musel vyrubovacie konanie dokončiť podľa tohto predpisu...

26. Podľa § 79 ods. 1 až 4 Daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane o priznaní úroku podľa odseku 3 nemá odkladný účinok.

27. Za daňový preplatok je považovaná suma realizovanej platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, teda je dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt si plní svoje daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotnoprávneho daňového predpisu alebo daňového poriadku. Zároveň je ustanovená povinnosť správcovi dane zaplatiť daňovému subjektu úrok v prípade, ak preplatok vráti po zákonom stanovenej lehote. Správca dane úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, kedy bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Z dôvodu, aby si daňový subjekt mohol skontrolovať správnosť úroku, ustanovuje sa povinnosť banke oznámiť daňovému subjektu deň, kedy došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.

28. Je zrejmé, že v danom prípade došlo k vzniku daňového preplatku žalobcu až za účinnosti (v jeho znení účinnom od 30. decembra 2012), a to dňa 24. 6. 2015, kedy bola v prospech správcu dane realizovaná platba nad rámec jeho daňových povinností. Nemožno sa preto stotožniť s názorom krajského súdu, ktorý s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 4. 2016 č. k. konštatoval, že nemá pochybnosti o tom, že nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti , a preto aj napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a zostáva zachované aj právo žalobcu na rozhodnutie o ňom.

29. Na danú vec podľa názoru kasačného súdu nemožno aplikovať dôvody uvádzané v predmetnom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože v prípade, ktorého sa daná vec týkala () došlo k zaplateniu nedôvodne dodatočne vyrubenej dane za účinnosti (dňa 26.6.2008), pričom vo veci prejednávanej kasačným súdom došlo k uhradeniu sumy 9579,06 eur žalobcom dňa 24.06.2015, teda za účinnosti Krajský súd v Košiciach opomenul upriamiť svoju pozornosť na právny názor Najvyššieho súdu prezentovaný v rozsudku č. k. zo dňa 05.04.2016, podľa ktorého: „...režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane“. V zmysle uvedeného je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov. Obdobná právna situácia ako i skutkový stav bol riešený aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 24.01.2017.

30. Na daný prípad nie je možné aplikovať ani právne úvahy uvádzané v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/238/2004, na ktoré poukazoval správny súd, v ktorom riešil otázku aplikácie nových právnych predpisov v prípade absencie prechodných ustanovení, čo sa na prejednávaný prípad nevzťahuje.

31. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ak vráti daňový preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia. Zákon určuje správcovi dane povinnosť vrátiť daňový preplatok v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie v prípade, ak ho nemožno použiť na úhradu iných daňových nedoplatkov. Vydať rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku je správca dane povinný len vtedy, ak je daňový preplatok vrátený po uplynutí lehoty 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie. V prípade vzniku preplatku na Dani z príjmov sa daňový preplatok vráti najneskôr do 40 dní odo dňa jeho vzniku.

32. Žalobca uhradil sumu z 9579,06 eur dňa z 24.06.2015, a to bez právneho titulu, čím došlo týmto dňom k daňovému preplatku v uvedenej sume. Povinnosťou správcu dane bolo preto predmetný preplatok na Dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového poriadku vrátiť najneskôr do 40 dní od jeho vzniku. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že platba bola správcom dane vrátená dňa 15.04.2016, teda po uplynutí zákonom určenej lehoty.

33. Sťažovateľ žiadal kasačnou sťažnosťou o zrušenie rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon, právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

34. V danom prípade krajský súd na danú vec aplikoval ustanovenia , ktoré na základe vyššie popísaných dôvodov nie je podľa a Daňového poriadku, účinného od 30.12.2012 možné po uvedenom dátume aplikovať, čím vec nesprávne právne posúdil.

35. I keď by prípadne bol výrok rozsudku krajského súdu vecne správny a bol by daný dôvod na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy, nie je možné v zmysle potvrdiť rozsudok krajského súdu pre vecnú správnosť výroku rozsudku ako to bolo možné za účinnosti ( ). Kasačný súd v kasačnom konaní skúma dôvodnosť kasačnej sťažnosti, nie vecnú správnosť výroku rozhodnutia krajského súdu. V danom prípade sťažovateľ odôvodnil svoju kasačnú sťažnosť tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd dospel na základe právneho názoru prezentovaného vyššie k záveru, že z dôvodu aplikácie neúčinného právneho predpisu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom, a preto je kasačná sťažnosť dôvodná.“

12. Krajský súd v Košiciach po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia ako správny súd opätovne preskúmal napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného zo dňa 08.07.2016 v právnych medziach žaloby ( ), aplikujúc právny režim v konaní o všeobecnej správnej žalobe (tretia časť, prvá hlava - všeobecná správna žaloba - a nasl. ), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správneho orgánu a po vypočutí účastníkov konania, resp. ich zástupcov na pojednávaní konanom dňa 27.05.2021 dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

13. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 27.03.2007 podal žalobca daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2006, na ktorom deklaroval daň na úhradu. Príslušný správca dane na základe oznámenia vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006, ktorá bola oznámením zo dňa 05.08.2008 rozšírená aj na roky 2004, 2006 a 2007. O jej výsledku vyhotovil dňa 28.10.2008 protokol, ktorý bol zástupcovi daňového subjektu doručený dňa 03.11.2008 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Na základe námietok vznesených žalobcom, ktoré tvorili obsah jeho vyjadrenia zo dňa 13.11.2008, správca dane vypracoval dňa 25.11.2008 Dodatok č. 1 k protokolu. Protokol, aj jeho dodatok boli s daňovým subjektom prerokované dňa 28.11.2008, o čom bola vyhotovená zápisnica. Kontrolou bol zistený rozdiel na dani z príjmu za predmetné zdaňovacie obdobie vo výške 288.579,- Sk (9.579,06 eur). Dňa 03.12.2008 vydal správca dane dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil uvedený rozdiel dane. Na základe žalobcom podaného odvolania odvolací orgán napadnuté rozhodnutie správcu dane rozhodnutím zo dňa 20.03.2009 v spojení s opravným rozhodnutím zo dňa 29.04.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 28.10.2010 bol správcom dane vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 9.579,06 eur, ktorý bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 24.02.2011. Na základe podnetu na preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 24.02.2011 Ministerstvo financií Slovenskej republiky zrušilo toto rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 30.06.2011. Následne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 09.09.2011 zrušilo dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 28.10.2010. Po doplnení dokazovania správca dane vydal dňa 15.03.2016 rozhodnutie, v zmysle ktorého nebol zistený rozdiel dane medzi daňou priznanou daňovým subjektom a daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní.

14. Súčasťou administratívneho spisu je aj rozhodnutie správcu dane č. /Fra zo dňa 11.02.2011, ktorým bolo na zabezpečenie istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti vo výške 57.185,17 eur, vyplývajúcej okrem iných z predmetného daňového výmeru zo dňa 28.10.2010, zriadené záložné právo na nehnuteľnosti vedené v katastri nehnuteľností Správe katastra Košice I, vo vlastníctve daňového subjektu. Dňa 08.06.2015 sa uskutočnila dobrovoľná dražba predmetných nehnuteľností, o čom bola dňa 09.06.2015 Notárskym úradom Z.. F.. M. H. vyhotovená notárska zápisnica. Zo zápisnice napísanej na uvedenom notárskom úrade dňa 24.06.2015 o vydaní peňazí z notárskej úschovy vyplýva, že na základe písomnej žiadosti správcu dane zo dňa 17.06.2015 bola čiastka 57.185,17 eur prijatá do notárskej úschovy od zložiteľa - žalobcu dňa 15.06.2015, poukázaná správcovi dane. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že na účet správcu dane bola dňa 24.06.2015 poukázaná aj suma 9.579,06 eur titulom zisteného rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaniteľné obdobie roka 2006. Dňa 03.05.2016 bola na Notárskom úrade Z.. F.. M. H. spísaná zápisnica o vrátení finančných prostriedkov získaných dražbou správcom dane do notárskej úschovy v banke. Žiadosťou zo dňa 10.06.2016 požiadal žalobca o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za rok 2006 v sume 9.579,06 eur, ktorý mu bol vrátený dňa 15.04.2016. Na základe uvedenej žiadosti bolo vydané napadnuté opatrenie správcu dane.

15. Po podaní žaloby žalobcom, žalovaný oznámením zo dňa 23.11.2016 oznámil žalobcovi, že dodatočný platobný výmer z 28.10.2010 (vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2006) bol zrušený a preto rozhodnutie žalovaného z 15.03.2016 je bezpredmetné, lebo bolo vydané po prekluzívnej lehote. Dňa 28.11.2016 žalovaný vydal rozhodnutie č. 1737970/2016, ktorým zastavil predmetné daňové konanie.

16. Na pojednávaní dňa 15.10.2020 právny zástupca žalobcu sa odvolal na obsah zápisnice z pojednávania z toto istého dňa vo veci vedenej pod sp. zn. , kde poukázal na to, že na tunajší súd bolo podaných celkovo 5 žalôb o preskúmanie rozhodnutí žalovaného, ktoré sú identické po skutkovej a právnej stránke, v ktorých rozhodol Krajský súd v Košiciach a z toho v 4 veciach rozhodol Najvyšší súd SR. Tento v troch veciach použil úplne totožnú argumentáciu, avšak v jednom prípade, t.j. vo veci vedenej pod sp. zn. , rozsudkom z 30.07.2019 zamietol kasačnú sťažnosť, teda potvrdil právny názor Krajského súdu v Košiciach a s jeho argumentáciou sa stotožňuje. Poukázal na to, že z bodu 46 vyplýva ústavno-právny rozmer tohto sporu kde kasačný súd uvádza: „Ak je právna úprava nejasná, resp. ak do úvahy prichádza viacero možných možností jej interpretácie, nemožno zvoliť taký príklad aplikáciu, ktoré by boli na ťarchu adresáta právnej normy. Ak podľa skôr účinnej právnej úpravy mal v prípade nesprávneho vyrubenia dane daňový subjekt voči správcovi dane zákonom garantovaný nárok vo forme sankčného úroku ( č. ) v podmienkach právneho štátu by bolo

neprípustné po tomto nároku nerozhodnúť, a to aj v prípade, ak neskoršia právna úprava už takýto nárok neustanovuje.“ Ďalej uviedol, že je nesporné to, že právna norma je v tomto prípade nejasná a o tomto svedčia tieto rozsudky Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ ide o rozhodnutia, kde použil kasačný súd totožnú argumentáciu tak poukázal na to, že v týchto rozsudkoch kasačný súd poukázal na ustanovenie § 79 Daňového poriadku, ktorý je však úplne iným inštitútom, než ten inštitút, na ktorý žalobca poukázal v správnej žalobe a aj to, čo žiadal žalobca od žalovaného.

17. Zástupkyňa žalovaného na tomto pojednávaní tiež odkázala na svoje prednesy na pojednávaní vo veci sp. zn. kde uviedla, že žalovaný víta rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a jeho právny názor vyplývajúci aj z rozsudku sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že ustanovenie § 35b zákona o správe daní, ktorý platil do 31.12.2011 nie je možné použiť na tento prípad a to najmä z dôvodu, že k vzniku preplatku došlo až za účinnosti Daňového poriadku a to v tomto prípade dňa 24.06.2015. Poukázala aj na súvisiaci rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. , z ktorého citoval Najvyšší súd SR pri odôvodňovaní rozsudku v tejto veci, konkrétne na bod 27. odôvodnenia tohto rozsudku. Poukázala aj na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. Krajský súd v Košiciach už rozhodol právoplatným rozhodnutím, proti ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť a pritom vychádza z argumentácie, na ktorú poukázal žalovaný aj v tomto konaní, a pritom vychádza z argumentácie, na ktorú poukazujeme aj v tomto konaní. Uviedla, že od roku 2012 do súčasnosti v prípade použitia daňového preplatku sa postupuje podľa § 79 ods. 1 a 4 Daňového poriadku, t.j. tak ako to uvádzajú aj predmetné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Ďalej dodala, že podľa odseku 2 prvá veta platí, že správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie v prípade, že je viac ako 5 eur. Na základe toho poukázala na to, že v prípade žalobcu správca dane bol povinný postupovať podľa tejto vety, nakoľko preplatok za zdaňovacie obdobie 2007 vo výške 9.505,68 eur, mal správca dane k dispozícii od 15.06.2015. Žalovaný žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku, ktorú podal dňa 04.04.2016 vyhovel v zákonom stanovenej lehote 30 dní, t.j. 14.04.2016 a bol mu preplatok vrátený do notárskej úschovy a o tejto skutočnosti bol žalobca dňa 14.04.2016 oboznámený. Zdôraznila, že veta za bodkočiarkou odseku 2, ktorú Najvyšší súd SR citoval sa nemôže vzťahovať na žalobcov prípad a to z dôvodu, že sa jedná o úpravu, kedy správca dane rozhoduje o žiadosti, ktorá je súčasťou daňového priznania. V prípade žalobcu sa jednalo o samostatnú žiadosť a tam sa uplatňuje odsek 2 veta prvá pred bodkočiarkou, ale túto vetu za bodkočiarkou, ktorú citoval síce Najvyšší súd SR nie je možné aplikovať a je to iný stav skutkový, čo sa týka správy daní. Na základe toho žalovaný dospel k záveru, že nie je možné, aby správca dane postupoval podľa § 79 ods. 3 nakoľko v tomto prípade žalobcu však došlo k vráteniu preplatku na základe žiadosti a v zákonom stanovenej lehote. Zdôraznil, že v tomto prípade správca dane rozhoduje ex lege, avšak o vrátení preplatku rozhoduje na základe žiadosti, ako to možno bolo naznačené v rozsudkoch len nejakým spôsobom. Navrhla, aby súd tieto argumenty zohľadnil, resp. zvážil, keďže ich žalovaný nemal možnosť prezentovať z dôvodu, že tieto skutočnosti vyplynuli z predmetných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR aj krajského súdu a tie posledné boli vydané za sebou. Z týchto dôvodov žiadala žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o právny názor vyslovený v rozsudku kasačného súdu sp. zn. , na ktorý sa odvoláva žalobca tak uviedla, že bolo jeho povinnosťou ho rešpektovať, pretože Najvyšší súd SR v tomto rozsudku vyslovil určitý právny názor, aj keď s týmto názorom nie je žalovaný stotožnený.

18. Súd toto pojednávanie odročil na neurčito za účelom oboznámenia sa s rozsudkami Najvyššieho súdu SR, na závery ktorých sa účastníci vo svojej právnej argumentácii odvolávali s tým, že bude vyzvaný právny zástupca žalobcu, aby sa vyjadril k právnej problematike prezentovanej v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. . 19. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05.11.2020 citoval odseky 46. až 50. rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. z 30. 07. 2019, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť žalovaného a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. zo 14.02.2018 ako vecne správny. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR -44 z 18.09.2008 a uviedol, že z neho vyplýva: „ že za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú orgány verejnej moci povinné postupovať miernejšie (in dubio mitius).“ Ďalej dodal, že podľa ústavného princípu zákonnosti ukladania daní zákony s viac než jedným možným výkladom je nutné vykladať v prospech subjektívnych práv a nie v prospech záujmov

verejnej moci (in dubio pro libertate). Ak však vytvára podmienky na jeho svojvoľnú a účelovú interpretáciu a to s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov právneho štátu, takýto zákon je v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou (Porovnaj Nález US SR z 23. júna 2005).

20. Poukázal na to, že: „Značná časť rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Neskorší zákon uznáva skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. V tejto súvislosti Ústavný súd SR vo viacerých nálezoch (napr. , ) poukazuje na inšpiratívne pôsobenie právneho názoru Ústavného súdu Slovinskej republiky, podľa ktorého princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárna, bez adekvátneho verejného záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca. Ústavný súd stret starej a novej právnej normy a nepravej retroaktivity rieši práve v náleze sp. zn. , kde uvádza: "Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroakiivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti.“ V posudzovanom kontexte je treba za zásadný považovať aj právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze Ústavného súdu SR , podľa ktorého „z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať".

21. Poverená zástupkyňa žalovaného vo vyjadrení zo dňa 23.11.2020 k vyjadreniu žalobcu navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení uviedla, že v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.07.2019, na ktorý sa žalobca odvoláva došlo k zaujatiu odlišného právneho názoru než v rozsudku sp. zn. , na základe ktorého sa v súčasnosti koná na krajskom súde pod sp. zn. , zdaňovacie obdobie rok 2006. Citujúc odsek 29. rozsudku sp. zn. uviedla, že v zmysle toho je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov. ........“ Ďalej uviedla (ako to uvádza aj Najvyšší súd SR v odseku 32. predmetného rozsudku), že k poukázaniu/úhrade sumy 9.579,06 Eur, t.j. sumy predpokladaného dodatočného určenia dane, došlo na účet žalovaného dňa 24.06.2015 a k vráteniu/poukázaniu tejto sumy žalovaným do notárskej úschovy, pre žalobcu, došlo dňa 14.04.2016. Podľa odseku 34. predmetného rozsudku najvyššieho súdu, krajský súd v rozsudku napadnutom kasačnou sťažnosťou, aplikoval ustanovenie , ktoré nebolo možné v zmysle prechodného ustanovenia podľa ust. a Daňového poriadku po 30.12.2012 aplikovať, a na základe toho bola vec v konaní sp. zn. nesprávne právne posúdená. Ďalej uviedla, že Najvyšší súd SR uviedol v odseku 37. rozsudku, aby krajský súd vec posúdil a vyhodnotil z hľadiska účinnej právnej úpravy a z uvedeného dôvodu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Na základe toho žalovaný uviedol, že v zmysle tejto argumentácie vo veci nemohlo dôjsť a nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom podľa ust. V nadväznosti na odseky 31. a 32. rozsudku , v ktorých najvyšší súd odkazuje na úpravu podľa ust. Daňového poriadku žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu nie je možné aplikovať ust. Daňového poriadku, veta za bodkočiarkou: „daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku.“ Trval na tom, že túto úpravu nie je možné v prejednávanom prípade použiť z dôvodu, že sa vzťahuje iba na prípady, keď správca dane rozhoduje o preplatku na základe podaného daňového priznania z príjmov, ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie daňového preplatku (XV. oddiel tlačiva daňového priznania, predložené na pojednávaní). Na základe podaného daňového priznania, podľa ktorého dochádza k vzniku preplatku, správca dane postupuje podľa vyššie citovanej úpravy, t.j. podľa ust. veta za bodkočiarkou. Keďže v prípade žalobcu nedošlo k vzniku preplatku na základe podaného daňového priznania a žalobca postupoval na základe ust. prvá veta Daňového poriadku, pred bodkočiarkou, ktorá znie, citujeme: „Ak nemožno

daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur;“.

22. Žalovaný ďalej uviedol:

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žiadosť o vrátenie preplatku dňa 04.04.2016 a správca dane tento preplatok vrátil dňa 15.04.2016, t.j. v zákonom stanovenej lehote, nepostupoval v rozpore so zákonom. Na predmetný postup nebolo možné aplikovať inú úpravu podľa Daňového poriadku, len ust. § 79 odsek 2 prvá veta pred bodkočiarkou.

Na základe vyššie uvedeného žalovaný v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu, nebol oprávnený na to, aby vo veci žalobcu mohol rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, pričom tento stav platí aj v súčasnosti. Podľa ust. § 79 odsek 3 platí, citujeme: „Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku.“ V prípade žalobcu došlo k vráteniu sumy preplatku v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote, v dôsledku čoho žalobca nemá nárok na priznanie úroku zo sumy daňového preplatku.

Žalovaný dáva do pozornosti, že v zmysle rozsudku sp. zn. bolo vo veci žalobcu rozhodnuté aj v ďalších dvoch prípadoch, vo veci zdaňovacích období - roky 2004 a 2007, kedy najvyšší súd v konaniach sp. zn. a vyslovil rovnaký právny názor. K zaujatiu odlišného právneho názoru došlo na rozdiel od týchto troch konaní najvyššieho súdu iba v prípade rozsudku sp. zn. (zdaňovacie obdobie rok 2005).

Najvyšší súd v rozsudkoch sp. zn. , a nedeklaroval, že vo veci právnej úpravy úrokov z omeškania a úrokov podľa ust. § 79 Daňového poriadku došlo po 30.12.2012 k nejasnej právnej úprave, resp. k právnej neistote. Práve naopak, najvyšší súd potvrdil, že podľa prechodného ust. a Daňového poriadku nebolo možné po 30.12.2012 postupovať podľa neúčinného . Žalovaný teda uvádza, že nemohol vyhovieť nároku žalobcu na úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, podľa ust. neúčinného Na základe toho najvyšší súd v predmetných rozsudkoch aj uviedol, že na daný prípad nie je možné aplikovať právne úvahy z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. , ktoré riešia otázku aplikácie nových právnych predpisov pri absencii prechodných ustanovení, a na ktoré poukazoval správny súd a rovnako poukazuje aj žalobca. Na tomto základe nie je v predmetnej veci možné akceptovať ani žalobcovo poukazovanie na iný nález ÚS SR -44 o možnosti rozdielneho výkladu na poli verejného práva a o iných právnych skutočnostiach, príp. poukazovanie na iné nálezy ÚS SR.“

23. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.05.2021 k vyjadreniu žalovaného k jednotlivým tvrdeniam žalovaného uviedol:

K odvolávaniu žalovaného sa na bod 29 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom je uvedené „režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane. V zmysle uvedeného je potrebné rozlišovať a odlišne posudzovať nárok na úrok podľa obdobia, v ktorom došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov.“ Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 25.11.2008, v ktorom riešil vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane. Týmto nálezom bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 14.02.2008 a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie. 24. Ďalej uviedol, že:

„Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. výkladom vyvodil, že sankčný úrok citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý výkladom vyvodil, že sankčný úrok „pokrýva obdobie nesprávneho avšak v tom čase platného rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru, resp. dodatočného platobného výmeru na základe ktorého bola daň zaplatená.“ Taktiež vyslovil názor, že zánikom právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým bola vyrubená daň alebo rozdiel dane vzniká „ ... právna situácia, v ktorej zaplatená daň už nemá svoj právny základ ...“ ( ), preto sa vzhľadom na zánik právneho titulu stáva daňovým preplatkom ( ). Najvyšší súd následne vyslovil záver, že: „Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru správcu dane alebo odvolacieho orgánu, v období od zaplatenia dane daňovým subjektom správcovi dane do zrušenia platobného výmeru rozsudkom súdu v správnom súdnictve, pretože v tomto medziobdobí bol platobný výmer platným rozhodnutím správcu dane. K jeho zrušeniu rozsudkom došlo s účinkami ex nunc.“ Najvyšší súd SR uvádza, že z vlastností rozhodnutí s konštitutívnymi účinkami vyplýva, že ich zmeny nastávajú s účinkami ex nunc, teda s účinkami len pre budúcnosť a na základe uvedeného dospel k záveru, že daň zaplatená na základe pôvodného rozhodnutia sa stáva neoprávnene zadržiavanými prostriedkami iba pokiaľ nebola vrátená v lehote podľa alebo použitá ako daňový preplatok.

Ústavný súd SR k tomu uvádza, že citovaný záver najvyššieho súdu je však v priamom rozpore s jeho v úvode formulovaným východiskom, podľa ktorého sankčný úrok „pokrýva“ práve „obdobie nesprávneho avšak v tom čase platného rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru, resp. dodatočného platobného výmeru na základe ktorého bola daň zaplatená“. Konštatovanie najvyššieho súdu, že vrátenie sťažovateľom zaplatenej dane podlieha právnemu režimu vrátenia daňového preplatku v zmysle , síce logicky vyplýva z jeho skoršieho konštatovania, že zánikom právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým bola vyrubená daň alebo jej rozdiel, sa už zaplatená daň, resp. rozdiel dane stáva daňovým preplatkom podľa , avšak nemožno z neho bez ďalšieho vyvodiť záver o nesplnení podmienok aplikácie , , a uvedeného zákona. Najvyšší súd takýto záver vyslovil bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s otázkou vzájomného vzťahu ustanovení a uvedeného zákona, hoci potrebu posúdenia tejto právnej otázky sám deklaroval. Ústavný súd SR na základe uvedeného prijal záver, že za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane je potrebné považovať obdobie od ich zaplatenia daňovým subjektom až po ich vrátenie daňovým orgánom.“ 25. K odvolávaniu sa žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom „ citoval ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého daňový preplatok správca dane vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie a s odkazom na ustanovenie Daňového poriadku uvádza, že v prípade žalobcu došlo k vráteniu sumy preplatku v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote, v dôsledku čoho žalobca nemá nárok na priznanie úroku zo sumy daňového preplatku v zmysle Daňového poriadku...“ žalobca uviedol: „ Ústavný súd SR v náleze z 25. 11. 2008 v nadväznosti na skôr uvedené riešil aj vzťah medzi ustanovením , v ktorom je upravený sankčný úrok a , ktorý upravuje podmienky pre sankciu voči správcovi dane vo výške ročnej úrokovej sadzby 10 %. Podľa Ústavného súdu Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s otázkou vzájomného vzťahu ustanovení a uvedeného zákona, hoci potrebu posúdenia tejto právnej otázky sám deklaroval. Ústavný súd SR dospel k záveru, že ustanovenia a upravujú dva samostatné právne inštitúty. Zatiaľ čo upravuje práva a povinnosti daňových subjektov a daňových orgánov týkajúce sa vrátenia (prípadne iného použitia) súm platieb daňových subjektov daňovým orgánom prevyšujúcich splatnú daň (daňovú povinnosť), ustanovenie , , a upravuje naproti tomu sankčnú povinnosť kompenzačného charakteru uloženú daňovým orgánom zaplatiť daňovému subjektu po poukázaní peňažných prostriedkov sankčný úrok v prípadoch, ak bolo ich zadržanie v období od ich zaplatenia daňovým subjektom až po ich vrátenie daňovým orgánom neoprávnené. Ináč povedané ustanovenie upravuje sankcionovanie správcu dane za to, že nedodržal lehotu na vrátenie daňového preplatku a ustanovenie

upravuje sankcionovanie správcu dane za to, že správca dane na základe nezákonného rozhodnutia neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu.“ 26. Žalobca uviedol, že: „...text ustanovenia Daňového poriadku, na ktorý poukazuje žalovaný, ako aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. je v základných komponentoch identický s textom ustanovenia , a teda právny výklad Ústavného súdu SR je možné aplikovať aj na vzťah medzi ustanovením a ustanovením Daňového poriadku. Z predmetného nálezu Ústavného súdu SR je možné vyvodiť záver, že vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v lehote do 30 dní v zmysle ustanovenia Daňového poriadku nemá riadny vplyv na nárok na úrok za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, ktorý vzniká od ich zaplatenia daňovým subjektom až po ich vrátenie daňovým orgánom.“ 27. Žalobca ďalej uviedol, že „Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (Napr. , a iné), každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci. Z uvedeného je zrejmé, že ak Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. uvádza, že „režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane, no toto obdobie vymedzuje zrušením pôvodného rozhodnutia s účinkami ex nunc s tým, že zadržiavaná suma bola vrátená v lehote podľa ustanovenia Daňového poriadku a preto nárok nevzniká, potom v rozpore s Nálezom Ústavného súdu SR nesprávne posúdil rozdiel medzi ustanovením a ustanovením Daňového poriadku a následne nesprávne vymedzil obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane.“ 28. K tvrdeniam žalovaného týkajúcich sa toho, že tak ako v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. (zdaňovacie obdobie rok 2006) bolo vo veci žalobcu rozhodnuté aj v ďalších dvoch prípadoch, a to rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. (zdaňovacie obdobie rok 2004) a sp. zn. (zdaňovacie obdobie rok 2007) a k zaujatiu odlišného právneho názoru došlo na rozdiel od týchto troch konaní najvyššieho súdu iba v prípade rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. (zdaňovacie obdobie rok 2005) žalobca uviedol, že Najvyšší súd SR odôvodnenie rozsudku sp. zn. (zdaňovacie obdobie rok 2006) z 24.10.2018, ktoré v plnom rozsahu prepísal do svojich neskorších rozhodnutí. 29. K vyjadreniu žalovaného k tomu, že Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. nedeklaroval, že vo veci právnej úpravy úrokov z omeškania a úrokov podľa ustanovenia Daňového poriadku došlo po 30.12.2012 k nejasnej právnej úprave, resp. k právnej neistote žalobca uviedol, že predmetom súdneho sporu nebolo poskytnutie úroku podľa ustanovenia Daňového poriadku ale že s odkazom na ustanovenia a Daňového poriadku žiadal žalobca o priznanie úroku z omeškania.

30. Ďalej žalobca uviedol k tvrdeniu žalovaného, že: „.... Najvyšší súd SR potvrdil, že podľa prechodného ustanovenia a Daňového poriadku nebolo možné po 30.12.2012 postupovať podľa neúčinného Žalovaný teda uvádza, že nemohol vyhovieť nároku žalobcu na úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, podľa ustanovenia neúčinného Najvyšší súd v predmetných rozsudkoch uviedol, že na daný prípad nie je možné aplikovať právne úvahy z rozhodnutia Ústavného súdu SR , ktoré riešia otázku aplikácie nových právnych predpisov pri absencii prechodných ustanovení, a na ktoré poukazoval správny súd a rovnako poukazuje aj žalobca. Na tomto základe nie je v predmetnej veci možné akceptovať ani žalobcovo poukazovanie na iný nález Ústavného súdu SR -44 o možnosti rozdielneho výkladu na poli verejného práva a o iných právnych skutočnostiach, prípadne poukazovanie na iné nálezy Ústavného súdu SR.“:

„14. Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Podľa ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Úrok z omeškania je upravený v ustanovení § 156 Daňového poriadku, pričom v tomto ustanovení sa nikde neuvádza, že úrok z omeškania by mal platiť aj správca dane daňovému subjektu z dôvodu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že prechodné ustanovenia sú nejasné. Žalobca uvádza, že nejasné

prechodné ustanovenia sú omnoho horšie, ako žiadne prechodné ustanovenia. Vzhľadom na uvedené argumentácia rozhodnutiami Ústavného súdu SR I. ÚS/238/2004 a správnym súdom bola opodstatnená.

15. Za daných okolností bol plne právne relevantný záver aj vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.07.2019, v ktorom zdôraznil potrebu ústavno-konformného výkladu právnej normy a zaujal úplne jednoznačné stanovisko k aplikácii ustanovenia Daňového poriadku. Ak podľa skôr účinnej právnej úpravy daňový subjekt mal v prípade nesprávneho vyrubenia dane voči správcovi dane zákonom garantovaný nárok vo forme sankčného úroku ( ), v podmienkach právneho štátu by bolo neprípustné o tomto nároku nerozhodnúť a to aj v prípade, ak neskoršia právna úprava už takýto nárok neustanovuje. Na prejednávanú vec je potrebné aplikovať prechodné ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Pokiaľ nová právna úprava neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa ani nedefinuje neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ako ich stanovuje , potom je potrebné aby v súlade so záväzným pravidlom ustanoveným v Daňového poriadku postupoval podľa skoršej právnej úpravy - Je vylúčené, aby v dôsledku nejasnej právnej situácie spôsobenej zmenou právnej úpravy bolo negatívne zasiahnuté do subjektívnych práv daňového subjektu.

16. Žalobca poukazuje na to, že značná časť rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Neskorší zákon uznáva skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. V tejto súvislosti Ústavný súd SR vo viacerých nálezoch (napr. , ) poukazuje na inšpiratívne pôsobenie právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárna, bez adekvátneho verejného záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca. Ústavný súd stret starej a novej právnej normy a nepravej retroaktivity rieši práve v náleze sp. zn. , kde uvádza: „Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti.“ V posudzovanom kontexte je treba za zásadný považovať aj právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze Ústavného súdu SR , podľa ktorého „z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právny úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať“. 17. Ak by nebolo možné za situácie, keď neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa postupovať v zmysle názoru vyplývajúceho z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. podľa skoršej právnej úpravy, teda podľa , potom je potrebné prijať ústavno-konformný výklad ustanovenia Daňového poriadku tak, aby boli zachované zásadné princípy právneho štátu a aby sa aplikoval princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. Z ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania, ktorý je upravený v ustanovení Daňového poriadku. Aj keď v uvedenom ustanovení nie je žiadna zmienka o sankcionovaní správcu dane odkaz vyplývajúci z ustanovenia Daňového poriadku na ustanovenie Daňového poriadku je jednoznačný, pričom výpočet úroku podľa Daňového poriadku je identický s jeho výpočtom podľa ustanovenia a jeho aplikáciou v zmysle nálezu Ústavného súdu SR je zabezpečený princíp právnej istoty a ochrana nadobudnutých práv.“

31. Podľa (konanie o správnej žalobe) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

32. Oznámenie žalovaného zo dňa 08.07.2016, správny súd v preskúmavanej právnej veci právne vyhodnotil ako opatrenie orgánu verejnej správy, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi právne dôvody, pre ktoré nevyhovel jeho žiadosti zo dňa 10.06.2016 na vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z vyrubeného rozdielu dane z príjmov za rok 2007.

33. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

34. Podľa Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

35. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov.

36. Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov (§ 165 ods. 4 Daňového poriadku).

37. Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov (§ 165 ods. 5 Daňového poriadku).

38. Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona (§ 165 ods. 7 Daňového poriadku).

39. Podľa prechodných ustanovení Daňového poriadku účinných od 30.12.2012 daňové konanie začaté podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( v znení účinnom od 30.12.2012). znenie pred bodkočiarkou a sa od 30.12.2012 nepoužijú ( Daňového poriadku účinné od 30.12.2012).

40. Podľa ust. § 79 ods. 3 prvá a posledná veta Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v ods. 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne 5 eur. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a ods. 7.

41. V súdom preskúmavanej veci medzi žalobcom a žalovaným je sporný výklad ustanovenia Daňového poriadku a teda právne posúdenie veci žalobcu, či žalovaný je povinný uplatniť inštitút sankčného úroku, ktorý bol zavedený novelou o správe daní účinnou od 01.01.2004, z ktorej vyplýva, že do nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ sa ust. až 9 v nadväznosti na ust. uplatní na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní.

42. Súd zastáva právny názor, že pokiaľ by sankčný úrok upravený v ust. sa nepovažoval za úrok z omeškania podľa ust. Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z ust. Daňového poriadku možno vyvodiť, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

43. V preskúmavanom prípade je nepochybné, že rozhodnutie správcu dane, na základe ktorého žalobca zaplatil rozdiel dane z príjmov, aj keď z dobrovoľnej dražby, bolo zrušené právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako nezákonné a teda vznikla situácia, keď zaniklo rozhodnutie, od ktorého zaplatená daň odvodzovala svoju splatnosť, teda zanikol platobný výmer a zaplatená daň sa stala daňovým preplatkom.

44. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru v období od zaplatenia dane do zrušenia platobného výmeru nadriadeným Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, pretože v tomto medziobdobí bol platobný výmer rozhodnutím správcu dane platný. V okolnostiach danej veci je nesporným, že dodatočný platobný výmer bol ako nezákonné rozhodnutie zrušený a preto podľa názoru súdu peňažné prostriedky zaplatené na základe takéhoto nezákonne vydaného platobného výmeru treba považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.

45. Z ustanovenia § 165 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z uvedeného ustanovenia možno vyvodiť záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z vrátenia zaplatenej dane z príjmov.

46. Podľa názoru súdu účelom Daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený , ktorým bol novelizovaný o správe daní s účinnosťou od 01.01.2014.

47. Žalobca správne poukázal na dôvodovú správu k ust. Daňového poriadku, v ktorej sa uvádza, že sa navrhuje ponechať sankčný systém zavedený od 01.01.2004, z ktorého ustanovenia vyplýva, že sankčný úrok je aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Preto pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí (oznámení) zastával názor, že rozhodnutie o priznaní sankčného úroku nie je možné vydať vzhľadom na súčasnú úpravu vyplývajúcu z Daňového poriadku, ktorý nezakotvuje neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky ani úrok z omeškania z nich, tak súd tento názor žalovaného nepovažuje za správny.

48. Podľa o správe daní, ktorý bol účinný do 31.12.2011, obsahovalo ustanovenia o sankčnom úroku zakotvené v ustanovení - 10. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia sa za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu považoval rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe rozhodnutia správcu dane, alebo odvolacieho orgánu a daňou, a rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím. Za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa tiež považoval rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa ods. 4 ust. novým rozhodnutím. Podľa uvedeného zákona správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa ods. 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške 4-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa ust. správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa ods. 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa o čom vyrozumie daňový subjekt.

49. V preskúmavanej veci je medzi žalobcom a žalovaným sporný výklad ust. Daňového poriadku. Žalovaný opiera svoje stanovisko o tú skutočnosť, že súčasne platný a účinný zákon neobsahuje úpravu inštitútu sankčného úroku za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov. Iba v prípade, že správca dane vráti daňový preplatok po lehote 30, eventuálne 40 dní ( Daňového poriadku), je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku ( Daňového poriadku). Podľa žalovaného je to jediná sankcia správcu dane, ktorá zabezpečuje ochranu práv daňového subjektu.

50. Podľa názoru súdu ust. § 165 ods. 7 Daňového poriadku však jednoznačne zakotvuje, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s ust. Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, t.j. Daňového poriadku, ostávajú zachované. Bude sa to týkať teda aj tých prípadov, v ktorých podľa by daňový subjekt mal nárok na sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky za splnenia zákonných podmienok uvedených v tomto zákone. Aj z dôvodovej správy k ust. Daňového poriadku vyplýva, že sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený s účinnosťou od 01.01.2004. Podľa názoru súdu, ak by sa sankčný úrok upravený v - 7 nepovažoval za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Z citovaného ust. Daňového poriadku však vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Účelom Daňového poriadku preto nebolo vylúčiť sankčný úrok, ktorý bol zavedený už spomínaným , ale ho ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa Daňového poriadku. Úrok je v danom prípade určitou sankciou za to, že daňový subjekt, v danom prípade žalobca nemohol po určitý čas disponovať s peňažnými prostriedkami, ktoré zaplatil na základe neskôr zrušeného rozhodnutia správcu dane, a to až do ich vrátenia. Súd je tiež toho názoru, že nemôže byť na ujmu žalobcu to, že do účinnosti Daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle v znení neskorších predpisov, navyše tento zákon ani neobsahoval osobitné ustanovenia o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, ale platilo, že ak bolo zrušené pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane alebo odvolacieho orgánu na základe ktorého bola zaplatená daň, správca dane bol povinný vrátiť sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia a do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov mal zaplatiť aj sankčný úrok. Súd uznáva, že ustanovenia Daňového poriadku pripúšťajú aj taký výklad, ktorý uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení. Súd ale v prípade dvojakého výkladu zákonných ustanovení zvolil ten výklad, ktorý smeruje nielen k zákonnosti, ale aj k dosiahnutiu spravodlivého výsledku súdneho preskúmavacieho konania. Totiž v prípade, že ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad, má prioritu výklad vykonaný ústavne súladným spôsobom. Táto povinnosť vyplýva z článku 144 ods. 1 v spojení s článkom 152 ods. 4 SR. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. z 11.10.2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je prítomná a na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu ( SR)“. Súd pri rozhodovaní v netypických komplikovaných a špecifických veciach musí vychádzať z konkrétnych skutkových zistení, pričom musí dbať aby rozhodnutie nebolo iba zákonné ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je rozpoznať cez zákon spravodlivosť.

51. Súd je toho názoru, že na prejednávanú vec je potrebné aplikovať prechodné ustanovenie Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Pokiaľ nová právna úprava neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa , ani nedefinuje neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ako ich stanovuje , potom je potrebné, aby v súlade so záväzným pravidlom ustanoveným v Daňového poriadku postupoval podľa skoršej právnej úpravy - Je vylúčené, aby v dôsledku nejasnej právnej situácie spôsobenej zmenou právnej úpravy bolo negatívne zasiahnuté do subjektívnych práv daňového subjektu.

52. Podľa názoru správneho súdu je na daný prípad plne akceptovateľná judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý v náleze sp. zn. zaujal takýto právny názor:

„Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje

(na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - indubio mitius (Ústavný súd Českej republiky rozhodnutie sp. zn. ).“

53. Za situácie, že neobsahuje ekvivalent podľa je preto nutné postupovať v zmysle názoru vyplývajúceho z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. podľa skoršej právnej úpravy, teda podľa , potom je potrebné prijať ústavno-konformný výklad ustanovenia Daňového poriadku tak, aby boli zachované zásadné princípy právneho štátu a aby sa aplikoval princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. Z ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania, ktorý je upravený v ustanovení Daňového poriadku. Aj keď v uvedenom ustanovení nie je žiadna zmienka o sankcionovaní správcu dane odkaz vyplývajúci z ustanovenia Daňového poriadku na ustanovenie Daňového poriadku je jednoznačný, pritom výpočet úroku podľa Daňového poriadku je identický s jeho výpočtom podľa ustanovenia a jeho aplikáciou v zmysle nálezu Ústavného súdu SR je zabezpečený princíp právnej istoty a ochrana nadobudnutých práv.

54. Vzhľadom na tieto skutočnosti, po vyhodnotení výsledkov dokazovania správny súd dospel k záveru, že z dôvodov uvedených v ust. preskúmavané opatrenie je potrebné zrušiť, t.j. z dôvodu, že opatrenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

55. Úlohou žalovaného po vrátení veci v ďalšom konaní bude postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku ( ) a opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu z 10.06.2016 vydaním administratívneho rozhodnutia.

56. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania súd priznal proti neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania v súlade s ust. . O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd v súlade s ust. .

57. Senát krajského súdu v predmetnej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.