Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 369/2026
PDF · 196.92 KB
No categories available
II. ÚS 369/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody proti postupu a uzneseniu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/93/2016 z 1. marca 2019 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súd bolo 30. apríla 2026 v elektronickej podobe doručené podanie podané
, , , ktoré podal ako „osoba
blízka – partner odsúdeného “ a ktorým navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „započítava do výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného dobu výkonu kontroly technickými prostriedkami v trvaní 366 dní (od 7. 12. 2021 do 7. 12. 20202)“. Obsahovo identické elektronické podanie bolo následne opätovne doručené ústavnému súdu 25. mája 2026, pričom (na rozdiel od prvého podania) bolo už aj podpísané platným elektronickým podpisom . Ani k jednému z týchto podaní nebolo priložené plnomocenstvo, ktorým by splnomocnil na zastupovanie.
2. Dňa 29. mája 2026 bola ústavnému súdu v elektronickej podobe doručená ústavná sťažnosť podaná , ktorú podal ako „osoba blízka – druh odsúdeného “, ktorá bola podpísaná platným elektronickým podpisom a ktorou sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že „základné právo sťažovateľa “ podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1T/93/2016 z 1. marca 2019, a taktiež aby ústavný súd vyslovil, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. K ústavnej sťažnosti nebolo priložené žiadne plnomocenstvo, ktorým by splnomocnil na zastupovanie.
3. V podaniach doručených ústavnému súdu 30. apríla 2026 a 25. mája 2026, ako aj následne v odôvodnení ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 29. mája 2026 v podstatnom namieta porušenie práv sťažovateľa tým, že na základe uznesenia Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15Pp/16/2021 (dátum rozhodnutia nie je v ústavnej sťažnosti uvedený, pozn.) bol sťažovateľ v období od 7. decembra 2021 do 7. decembra 2022 podrobený výkonu kontroly technickými prostriedkami v režime nepretržitého sledovania polohy spojeného so zákazom opustiť územie Slovenskej republiky. V súčasnosti sa sťažovateľ nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody , a to v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 15Pp/16/2021 (pôvodne vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1T/93/2016 a 1Pr/66/2021), pričom konajúce súdy sťažovateľovi odmietli započítať dobu, počas ktorej bol podrobený režimu elektronického monitoringu, do výkonu aktuálneho trestu odňatia slobody, čím podľa názoru došlo k faktickému predĺženiu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa nad rámec zákonom a súdom stanovenej výmery trestu.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
6. Dikcia § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde precizuje úlohu ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti okrem iného posúdiť, či nie je podaná niekým zjavne neoprávneným. O ústavnú sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom, prípadne rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa ide zvlášť vtedy, ak sťažovateľ nie je účastníkom (resp. stranou) napadnutého konania alebo aspoň jeho relevantnej (namietanej) časti (porov. I. ÚS 513/2020, I. ÚS 690/2024).
7. Aktívne procesne legitimovaným účastníkom konania na podanie ústavnej sťažnosti je sťažovateľ. Sťažovateľa v zmysle čl. 127 ústavy a § 122 zákona o ústavnom súde možno definovať ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci boli porušené jej základné práva a slobody
alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Od vymedzenia ústavnej sťažnosti, jej predmetu a účelu sa odvíja aj aktívna sťažnostná legitimácia. Zjednodušene povedané, v prípade ochrany subjektívnych práv táto svedčí fyzickej osobe a právnickej osobe tvrdiacej, že na nich bola ukrátená ako účastník konania (strana sporu). I keď aktívna sťažnostná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania pred ústavným súdom, je ústavný súd povinný skúmať ju počas celého konania (MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER, P., SVÁK, J. a kol. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020. s. 893.).
8. Sekundárne ústavný súd poukazuje na to, že ťažiskovým pojmom a komponentom základných práv vo všeobecnej rovine ich obsahového významu je to, že ich ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne uplatnenie základného práva je/musí byť spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96, II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06), ak došlo k ich priamemu porušeniu zo strany orgánov verejnej moci. Ústavná sťažnosť nemá charakter actio popularis, preto sa ňou spravidla nemožno domáhať ústavnej ochrany vo verejnom záujme bez toho, aby bol sťažovateľ priamo „obeťou“ namietaného porušenia základného práva alebo slobody (I. ÚS 646/2025).
9. Podľa formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti je zrejmé, že ústavnú sťažnosť (rovnako ako ústavnej sťažnosti predchádzajúce podania z 30. apríla 2026 a 25. mája 2026) nepodal v ústavnej sťažnosti označený sťažovateľ , ale za sťažovateľa ju podal jeho partner (druh) .
10. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd len pre úplnosť poukazuje na to, že nebol sťažovateľom na podanie ústavnej sťažnosti splnomocnený, avšak v konečnom dôsledku zastupovanie sťažovateľa tzv. „splnomocneným zástupcom“ podľa § 89 ods. 1 Civilného sporového poriadku (odlišným od zákonného zástupcu či procesného opatrovníka) v konaní pred ústavným súdom ani nie je možné, a to v zásade bez ohľadu na rozsah či obsah udeleného splnomocnenia.
11. V nadväznosti na všetky popísané skutočnosti ústavný súd uzatvára, že ústavnú sťažnosť podanú a platným elektronickým podpisom podpísanú partnerom sťažovateľa, v ktorej argumentuje porušením práv inej osoby (svojho partnera), bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
12. Nad rámec uvedeného už len v rovine obiter dictum ústavný súd identifikoval aj inú vadu, a to nedostatočnú ústavnoprávnu argumentáciu [§ 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd si je vedomý, že nemôže rozumne vyžadovať, aby právni laici, ktorí sa naň obracajú, namietali v podaniach označené články ústavy alebo medzinárodných dohovorov spolu so zodpovedajúcou ústavnoprávnou argumentáciou. Tejto ústavnej sťažnosti však chýba základný komponent, a to ucelený opis skutkového stavu, z ktorého obsahu by mal ústavný súd aj v prípade laickej ústavnej sťažnosti možnosť prinajmenšom posúdiť predostreté okolnosti so zameraním na existenciu možných porušení základného práva alebo slobody, ako aj posúdiť
prieskumné mantinely pre ďalší postup ústavného súdu v konaní. Z tohto dôvodu by existoval aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
13. Je zároveň potrebné poukázať na to, že ťažisková námietka ústavnej sťažnosti spočíva v tom, že do výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľovi nebolo započítané obdobie od 7. decembra 2021 do 7. decembra 2022, počas ktorého bol sťažovateľ podrobený výkonu kontroly technickými prostriedkami, pričom ale ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu okresného súdu z 1. marca 2019 (ktoré k ústavnej sťažnosti ani nebolo pripojené, pozn.), a teda ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, ktoré časovo predchádza obdobiu, počas ktorého bol sťažovateľ podrobený výkonu kontroly technickými prostriedkami. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou sťažnosťou sa napáda rozhodnutie okresného súdu z roku 2019, ktorým nebolo objektívne možné rozhodnúť o započítaní obdobia, počas ktorého bude sťažovateľ v budúcnosti (od 7. decembra 2021 do 7. decembra 2022) podrobený kontrole technickými prostriedkami. Vzhľadom na uvedené by existoval aj dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
14. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2026
Peter Molnár
predseda senátu