Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 416/2026
PDF · 143.77 KB
No categories available
III. ÚS 416/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., Hlavná 979/23, Galanta, proti postupu Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/36/2019 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu v označenom konaní. Navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie 15 000 eur, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa bola 26. apríla 2019 na okresnom súde podaná obžaloba pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Na hlavnom pojednávaní 7. marca 2025 sťažovateľ vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Súčasne navrhol pripojenie dvoch trestných spisov vedených na iných súdoch z dôvodu úvahy o uložení súhrnného trestu. Okresný súd požiadal dva iné súdy o zapožičanie trestných spisov vedených proti sťažovateľovi. Do podania ústavnej sťažnosti spisy neboli zapožičané z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že od podania obžaloby okresný súd v napadnutom konaní, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako obžalovaný, meritórne nerozhodol.
Trestná vec nie je podľa názoru sťažovateľa právne ani skutkovo mimoriadne zložitá, a preto nič okresnému súdu nebránilo, aby v jeho veci už dávno rozhodol. Svojím správaním k prieťahom nijako neprispel. Sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Sťažovateľ zastáva názor, že nečinnosť okresného súdu je hlavným dôvodom predlžovania stavu právnej neistoty v jeho trestnej veci. Za vinu mu sťažovateľ dáva aj skutočnosť, že požadované trestné spisy ešte neboli okresnému súdu zapožičané.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či obsahuje všetky náležitosti ústavnej sťažnosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
6. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
7. Podľa § 10 ods. 10 druhej vety Trestného poriadku v konaní pred súdom je stranou aj ten, proti komu sa vedie trestné konanie, t. j. obžalovaný. Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
8. Ústavný súd už opakovane judikoval, že sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku možno považovať v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde za účinný právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorého použitie sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitného predpisu – Trestného poriadku (IV. ÚS 113/2012, II. ÚS 531/2017, III. ÚS 263/2021, I. ÚS 264/2022, II. ÚS 513/2022, II. ÚS 403/2023). Obdobný názor vo vzťahu k porovnateľnej právnej úprave § 91 rakúskeho Gerichtsorganisationsgesetz (zákon o organizácii súdov) zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri rozsudok vo veci Holzinger proti Rakúsku z 30. 1. 2001, sťažnosť č. 23459/94, bod 16 a nasl.).
9. Sťažovateľ je povinný pred podaním ústavnej sťažnosti vyčerpať všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných právnych predpisov. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol pri ich uplatnení úspešný, môže podať ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí. Pritom podľa judikatúry ústavného súdu vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená jeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom verejnej moci (napr. II. ÚS 217/2026).
10. Je nepochybné, že sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu označených práv v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti napadnutému postupu okresného súdu nepodal sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevyužil právny prostriedok ochrany svojich práv, ktorý mu osobitný predpis (Trestný poriadok) účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený, bolo potrebné jeho ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ k svojej ústavnej sťažnosti nepriložil splnomocnenie na svoje zastupovanie pred ústavným súdom advokátom (požiadavka plynúca z § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde), aj napriek tomu, že v úvode ústavnej sťažnosti uviedol, že je právne zastúpený. Tento nedostatok ústavnej sťažnosti už nebolo potrebné odstraňovať, keďže z už uvedených dôvodov bola ústavná sťažnosť odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl
predseda senátu