Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 422/2026
PDF · 285.43 KB
No categories available
IV. ÚS 422/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Združenia domových samospráv, o. z., Rovniankova 14, Bratislava, zastúpeného Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svk/37/2025 z 26. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru a čl. 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA“) rozsudkom najvyššieho správneho súdu označeným v záhlaví. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a napadnutého rozsudku vyplýva nasledujúci stav veci:
3. Okresný úrad Pezinok, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím zo 4. októbra 2019 vydaným v zisťovacom konaní podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“) rozhodol, že navrhovaná činnosť „Robotická farma Šenkvice“ predložená navrhovateľom (Poľnohospodárskym družstvom v Šenkviciach) sa nebude posudzovať podľa zákona o EIA. Zároveň podľa § 29 ods. 13 zákona
o EIA boli navrhovateľovi uložené podmienky, ktoré mali eliminovať alebo zmierňovať vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie.
4. Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím zo 17. decembra 2019 odvolanie sťažovateľa zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
5. Správnu žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného a aj prvostupňového rozhodnutia, Správny súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. BA-2S/61/2020 z 29. mája 2025 ako nedôvodnú zamietol. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí reflektoval pripomienky dotknutej verejnosti, ktoré premietol do svojho odôvodnenia aj so svojím vyjadrením k jednotlivým pripomienkam, a vo výroku určil ako jednu z podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie zaoberať sa pripomienkami dotknutej verejnosti uvedenými v bode 8 rozhodnutia a opodstatnené pripomienky zohľadniť pri povoľovaní činnosti podľa osobitných predpisov. Žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že prvostupňový správny orgán v rámci zisťovacieho konania posúdil zámer navrhovanej činnosti z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta jej vykonávania a významu očakávaných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov, pričom vzal do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území a použil aj kritériá na rozhodovanie podľa prílohy č. 10 k zákonu o EIA. Prihliadal aj na stanoviská k zámeru doručené podľa § 23 ods. 4 zákona o EIA, vysporiadal sa s doručenými stanoviskami, pričom zistil, že vznesené požiadavky v stanoviskách nie sú predmetom zisťovacieho konania a budú podrobne riešené v ďalších stupňoch projektovej dokumentácie, ktorých riešenie je v pôsobnosti iných orgánov štátnej správy v konaniach podľa osobitných predpisov. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie takého významu, aby bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a posudzovať. Predpokladané vplyvy navrhovanej činnosti zdokumentované v zámere sa pohybujú v spoločensky prijateľnej miere a je možné im predchádzať opatreniami na zmiernenie nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, opatreniami a dodržaním podmienok, ktoré vyplynuli z jednotlivých stanovísk dotknutých orgánov a organizácií a ktoré boli povoľovaciemu orgánu doručené v procese zisťovacieho konania, za podmienky dodržania všeobecne záväzných právnych predpisov.
6. S námietkami týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného sa správny súd nestotožnil, keďže mali všeobecný charakter bez konkretizácie, s ktorými sa správne orgány nemali vysporiadať. Prvostupňový správny orgán sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite zaoberal jednotlivými požiadavkami vznesenými sťažovateľom a žalovaný sa následne dostatočne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľa. Ako nekonkrétnu a všeobecnú vyhodnotil správny súd aj námietku o absencii či nedostatočnom zdôvodnení vlastnej úvahy správneho orgánu. Správny súd dal do pozornosti, že žalobné body majú byť riadne identifikované v žalobe a preukázané konkrétnymi tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, podporené zákonnými ustanoveniami, ako aj príslušnými dôkazmi.
7. V súvislosti s námietkou nedostatočného zohľadnenia sťažovateľom vznesených pripomienok v rámci zisťovacieho konania správny súd poukázal na odôvodnenie rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/33/2023 z 27. novembra 2024 aplikovateľného aj na aktuálnu vec sťažovateľa. Orgány verejnej správy vyšli zo skutkového zistenia, že navrhovaná zmena činnosti
nepredpokladá závažný negatívny vplyv na jednotlivé zložky životného prostredia a zdravia obyvateľov. Toto skutkové zistenie bolo podporené obsahom administratívneho spisu a sťažovateľ ho počas celého konania pred správnymi orgánmi nespochybnil. Jeho pripomienky a vyjadrenia počas administratívneho konania boli veľmi všeobecné. Sťažovateľ však mohol a aj mal predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Sťažovateľ sa však obmedzil len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania na jednotlivé zložky životného prostredia, prípadne určité opatrenia počas výstavby, a preto správny súd nepochybil, ak na základe všeobecne formulovaných námietok dospel k záveru, že nemôže žalovanému vytknúť žiadne pochybenie pri aplikácii citovaných ustanovení (a nimi priznaného správneho uváženia).
8. Z § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA vyplýva, že príslušné orgány verejnej správy zverejňujú aj „iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia“, neupravuje teda povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako tie, ktoré sú uvedené v danom ustanovení (presne určené zákonodarcom), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Pojem „povolenie“ je potrebné vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu (§ 3 zákona o EIA), pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní, a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní, ktoré je predmetom súdneho prieskumu. V čl. 6 ods. 2 smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií.
9. Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, a preto inštitút tzv. konzultácií je spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, a nie so zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 zákona o EIA. V zmysle zákona o EIA, ako aj smernice EIA či Aarhuského dohovoru nevyplýva povinnosť v rámci zisťovacieho konania vykonať konzultácie, a teda postup správnych orgánov nemožno považovať za nezákonný.
10. Správny súd neprisvedčil ani námietke o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, keď sťažovateľ požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, čomu správny orgán nevyhovel. V § 23 ods. 1 správneho poriadku je v súvislosti s nazeraním do spisu definované aj právo účastníka konania „dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“. Ide o také úkony, pri ktorých sa účastník konania dostáva ku skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadol (informácia o tom, či bolo do spisu niečo doručené), nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov na rozhodnutie. Pokiaľ mal sťažovateľ záujem o získanie kópií všetkých podkladov na rozhodnutie, bol oprávnený nahliadnuť do spisu, toto právo však nevyužil, a preto nebolo podľa správneho súdu možné konštatovať porušenie jeho práva na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia.
11. Kasačnú sťažnosť sťažovateľa odôvodnenú tým, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)], rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440
ods. 1 písm. g) SSP] a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. h) SSP], zamietol najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom ako nedôvodnú a rozsudok správneho súdu vyhodnotil ako vecne správny. Relevantnú časť rozsiahlej kasačnej sťažnosti venoval sťažovateľ analýze podstaty vlastnej existencie ako zainteresovanej verejnosti v oblasti ochrany životného prostredia a jeho procesnému postaveniu v rámci správneho súdneho konania.
12. Kasačný súd v úvode (body 21 a 22 napadnutého rozsudku) zdôraznil, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, avšak jej obsah bol často popretkávaný všeobecnými úvahami bez ozrejmenia vzťahu k rozsudku správneho súdu, resp. predmetu konania pred správnymi orgánmi. Okrem vecných argumentov ponúkol výňatky z rozličných súdnych rozhodnutí bez postrehnuteľnej spojitosti s predmetom súdneho prieskumu a paušálne deklaratórne tvrdenia pre svoju všeobecnosť nespôsobilé spochybniť správnu úvahu žalovaného, s ktorou sa stotožnil správny súd. Uvedená všeobecnosť relevantnej časti argumentácie sťažovateľa a absencia jej vecnej spojitosti s predmetom konania boli výrazné napr. aj v tej časti kasačnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ vyčítal správnemu súdu chybnú aplikačnú metodológiu, teda že nesprávne vyložil skutočný obsah ustanovení zákona o EIA. Sťažovateľ pritom neponúkol kasačnému súdu výklad, ktorý sám považuje za správny. Uviedol síce, že správny súd mal použiť výklad systematický a teleologický, avšak už nekonkretizoval, ktorého žalobného bodu sa tento nedostatok mal týkať, ako a vo vzťahu ku ktorej norme súvisiacej s ochranou životného prostredia sa mal negatívne prejaviť. Kasačný súd preto zameral svoj kasačný prieskum len na tie sťažnostné body, ktoré svojou konkrétnosťou a vecným obsahom korelovali s predmetom správneho súdneho konania a umožnili realizovať efektívny kasačný prieskum.
13. Prvou dostatočne konkretizovanou spornou otázkou bola namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu (bod 24 napadnutého rozsudku). Po preskúmaní obsahu rozsudku v kontexte žalobných bodov a miery ich konkretizácie nenašiel kasačný súd sťažovateľom vyčítané nedostatky. Správny súd sa vecne a korektne vysporiadal so všetkými žalobnými bodmi, ktorých konkrétnosť to umožňovala, a správne aplikoval na sporné otázky príslušné právne normy podporené ustálenou judikatúrou kasačného súdu, pričom v podrobnostiach kasačný súd odkázal na obsah rozsudku správneho súdu.
14. K potrebe vykonania konzultácií podľa § 63 zákona o EIA (ako druhej dostatočne konkretizovanej spornej otázke) kasačný súd v bodoch 25 až 27 doplnil, že ide o námietku, ktorej právne posúdenie bolo už predmetom viacerých konaní pred kasačným súdom, napr. v rozsudkoch najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023 a sp. zn. 8Svk 18/2023 z 25. septembra 2024, z ktorých aj citoval. Nezaznamenal pritom taký legislatívny ani judikatúrny vývoj, pre ktorý by mal dôvod odkloniť sa od právnych záverov vyjadrených v uvedených rozhodnutiach k otázke konzultácií podľa § 63 zákona o EIA, a to najmä v akom štádiu konania sú obligatórne a kedy len fakultatívne a tiež akou formou, postupmi či v akom rozsahu ich správny orgán môže alebo má realizovať.
15. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom (bod 28 napadnutého rozsudku). Zodpovedanie prvej otázky nebolo pre konanie relevantné, keďže ňou sťažovateľ rozvíjal úvahy o svojej právnej povahe a vlastnom procesnom postavení ako zainteresovanej verejnosti. Kasačný súd si nevšimol, že by sťažovateľovi,
či už v administratívnom konaní, alebo v konaní pred správnym súdom, bolo bránené v uplatňovaní jeho práv z pozície zainteresovanej verejnosti, preto klásť v tejto súvislosti otázku Súdnemu dvoru sa javilo ako zjavne neúčelné. Druhá a tretia otázka boli rozvinutím kasačných námietok týkajúcich sa nerealizovaných konzultácií, k čomu dal kasačný súd odpoveď, a to aj v kontexte práva Európskej únie.
16. Všeobecné právne úvahy, v ktorých sťažovateľ argumentoval svojím statusom ako zainteresovanej verejnosti, hoci im sťažovateľ venoval nemalý priestor v kasačnej sťažnosti, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodné a s predmetom konania zjavne nesúvisiace, keďže procesné postavenie sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti nebolo v rámci správneho súdneho konania žiadnym spôsobom spochybnené. Neidentifikoval preto potrebu venovať týmto úvahám pozornosť na úrovni osobitnej argumentácie.
II. Argumentácia sťažovateľa
17. Sťažovateľ uvádza, že nepodáva ústavnú sťažnosť preto, lebo nesúhlasí s výsledkom kasačného konania, ale preto, lebo kasačný súd v napadnutom rozsudku neposkytol sťažovateľovi predvídateľný, ústavne konformný a eurokonformný výklad jeho procesného postavenia a v dôsledku toho mu uprel právo na environmentálnu spravodlivosť predpokladanú Aarhuským dohovorom, smernicou EIA a Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). Denegatio iustitiae nespočíva v tom, že sťažovateľ prehral, ale spočíva v tom, že jeho žaloba nebola posúdená podľa právneho režimu, z ktorého jeho postavenie vzniklo.
18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti pomerne rozsiahlo uvádza úvahy a teoretické východiská týkajúce sa jeho postavenia ako zainteresovanej verejnosti a v tejto súvislosti rozlišuje niekoľko pojmov. Pojem „dotknutá environmentálna organizácia“ používa na označenie konkrétneho subjektu, ktorý podal ústavnú sťažnosť a ktorý sa domáha ochrany svojich základných práv a práv vyplývajúcich z charty. Pojem „dotknutá verejnosť“ používa na identifikáciu materiálneho právneho režimu podľa rozhodného práva de lege lata, ktorým je zákon o EIA účinný v rozhodnom čase. Pojem „zainteresovaná verejnosť“ používa vtedy, ak ide o zdôraznenie súdno-procesného režimu podľa Správneho súdneho poriadku. Tieto pojmy nemusia mať nevyhnutne totožný materiálny obsah, a preto ani ich výklad z teleologického hľadiska nie je ekvivalentný.
19. Sťažovateľovi je známe, že jeho ústavné sťažnosti v environmentálnych veciach boli v minulosti opakovane odmietané alebo neposudzované spôsobom, ktorý by viedol k materiálnemu výkladu jeho postavenia ako dotknutej, resp. zainteresovanej verejnosti. Táto skutočnosť však nemôže viesť k rezignácii na uplatňovanie práva na environmentálnu spravodlivosť. Naopak, potvrdzuje potrebu, aby ústavný súd výslovne pomenoval, aký ústavný, aarhuský a európskoprávny obsah má postavenie environmentálneho spolku, ktorý vystupuje ako subjekt verejnej kontroly v oblasti životného prostredia.
20. Sťažovateľ (dotknutá environmentálna organizácia) namieta, že podstatou porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu nie je izolovaný nesúhlas s jedným právnym názorom najvyššieho správneho súdu. Podstatou je, že správny súd a následne kasačný súd posudzovali žalobu zainteresovanej verejnosti podľa všeobecného správnoporiadkového režimu, hoci rozhodným právnym režimom mal byť osobitný aarhuský/EIA režim účinný v čase
administratívneho konania, ktorého záväznú vnútroštátnu podobu predstavoval zákon o EIA. Zákon o EIA nie je iba technickou odchýlkou od správneho poriadku. Ide o osobitný transpozičný predpis smernice EIA a zároveň o vnútroštátny procesný režim realizácie práv verejnosti vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru. Jeho ustanovenia preto nemožno vykladať tak, že všeobecné procesné inštitúty správneho poriadku slúžia ako hlavné kolízne kritériá na určenie rozsahu práv dotknutej environmentálnej organizácie.
21. V súvislosti s inštitútom konzultácií poukazuje sťažovateľ na minimálne dve rozhodné línie ich výkladu kasačným súdom, z čoho vyplýva povinnosť kasačného súdu v prejednávanej veci vysvetliť, prečo zvolil reštriktívny výklad.
22. Ak súd považoval podanie sťažovateľa za nejasné alebo nedostatočne konkrétne, musel rozlíšiť, či ide o odstrániteľnú vadu podania, vecnú nedôvodnosť námietky, neodstrániteľný nedostatok žalobného bodu alebo dôsledok nepreskúmateľnosti rozhodnutia verejnej moci. Napadnutý rozsudok toto rozlíšenie nevykonal.
23. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne nadviazal na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/7/2024 a tvrdil, že zainteresovaná verejnosť je procesným subjektom osobitného druhu vystupujúcim na ochranu verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Napadnutý rozsudok však s touto argumentáciou naložil tak, že ju považoval za zjavne nesúvisiacu s predmetom konania, keďže formálny status dotknutej environmentálnej organizácie nebol spochybnený.
24. Najvyšší správny súd ako súd poslednej inštancie bol povinný odmietnutie prejudiciálnych otázok odôvodniť ústavne udržateľným spôsobom, čo nespravil.
25. Sťažovateľ zastáva názor, že pre riadne posúdenie ústavnej sťažnosti je potrebné, aby ústavný súd zvážil prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora o rozhodnutie o piatich ním predložených predbežných otázkach. Prvú otázku sťažovateľ formuloval v znení, či sa má čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, čl. 11 smernice EIA a čl. 47 charty vykladať tak, že bránia vnútroštátnej súdnej praxi, ktorá konkrétnu environmentálnu organizáciu formálne uzná ako zainteresovanú verejnosť, avšak jej žalobu následne posudzuje podľa metodiky bežnej správnej žaloby bez osobitného zohľadnenia verejno-záujmovej a Aarhusko-právnej funkcie tohto statusu. V rámci druhej otázky sa sťažovateľ pýta, či sa má čl. 11 smernice EIA v spojení s čl. 47 charty vykladať tak, že žaloba konkrétneho subjektu zainteresovanej verejnosti proti negatívnemu skríningovému rozhodnutiu musí mať vo vnútroštátnom práve jasný, predvídateľný a materiálne odlišný procesný význam od bežnej žaloby fyzickej osoby alebo právnickej osoby na ochranu jej individuálnych subjektívnych práv. Treťou otázkou sa sťažovateľ pýta, či sa má čl. 4 ods. 4 až 6 a čl. 11 smernice EIA v spojení s čl. 47 charty vykladať tak, že bránia súdnej praxi, ktorá pri prieskume negatívneho skríningu kladie rozhodujúci dôraz na konkrétnosť žalobných bodov dotknutej verejnosti bez toho, aby najprv preskúmala, či samotné skríningové rozhodnutie obsahovalo dostupné, objektívne a preskúmateľné dôvody vylúčenia významných vplyvov. Štvrtá otázka znie, či sa má čl. 4 smernice EIA vykladať tak, že bráni vnútroštátnej rozhodovacej praxi, ktorá nedostatky alebo nejasnosti osobitného EIA režimu nahrádza výkladom cez všeobecný správny procesný predpis, hoci smernica EIA vyžaduje, aby skríningový režim a jeho procesné dôsledky boli jasne, predvídateľne a účinne upravené v transpozičnom právnom rámci. A napokon či sa majú čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
vykladať tak, že súd poslednej inštancie je povinný položiť prejudiciálnu otázku alebo poskytnúť osobitne presvedčivý eurokonformný výklad, ak vnútroštátny procesný režim zainteresovanej verejnosti vykazuje nejasnosti a rozhodovacia prax používa všeobecný správny procesný predpis spôsobom, ktorý môže zužovať praktický účinok Aarhuského rámca a smernice EIA.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
26. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho v petite ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom, pretože neposkytol ústavne konformnú, eurokonformnú a predvídateľnú odpoveď na otázku, čo znamená byť konkrétnou dotknutou environmentálnou organizáciou v slovenskom správnom súdnictve.
27. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
28. Úlohou správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali rozhodné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (IV. ÚS 127/2012).
29. Uznesenie najvyššieho správneho súdu, ktorý konal a rozhodoval ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali.
30. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku kasačného súdu dospel k záveru, že sťažovateľovi bolo najvyšším správnym súdom priznané postavenie zainteresovanej verejnosti a v súlade s tým, mu boli kasačným súdom poskytnuté aj relevantné odpovede. Rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku nijako nevybočuje z mantinelov práva na spravodlivý súdny proces a ani závery, ku ktorým najvyšší správny súd dospel, nemožno považovať za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť ani účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom, rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov. Rozhodujúce je, či z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť konkrétne úvahy, ktoré súd viedli ku konkrétnemu právnemu záveru, čo bolo v prípade sťažovateľa splnené.
31. Najvyšší správny súd sa dostatočne zaoberal aj návrhom sťažovateľa na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, pričom ústavne akceptovateľným spôsobom objasnil, prečo k tomuto prejudiciálnemu konaniu nepristúpil. Právny názor najvyššieho správneho súdu
ústavný súd považuje za logický a presvedčivý. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že národné súdy vrátane ústavného súdu musia mať mieru slobody pri rozhodovaní, či sa obrátia na Súdny dvor alebo nie, čo osobitne platí pri doktríne acte clair (pozri rozsudok z 9. septembra 2015 vo veci Wahl proti X a van Dijk, C-72/14 a C-197/14).
32. Sťažovateľ si nemôže zamieňať prieskumnú právomoc všeobecného súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku (tu rozhodnutia najvyššieho správneho súdu v sťažnostnom konaní) s posúdením rozhodnutia takého súdu v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd nerozhoduje v predmetnej (tu správnej) veci (nerieši „kauzu“), ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022).
33. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa na predloženie prejudiciálnych otázok ústavným súdom Súdnemu dvoru (bod 25) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom predložené prejudiciálne otázky, ktoré nie sú identické s tými, na ktoré sa mal kasačný súd dopytovať na Súdnom dvore, nie sú relevantné pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa. Navyše tieto otázky je potrebné položiť už v konaní pred správnymi súdmi, a nie až v konaní pred ústavným súdom. Zároveň je potrebné ich formulovať dostatočne jasne. Ústavný súd preto k sťažovateľom navrhovanému postupu podľa § 61 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nepristúpil.
34. Ústavný súd preto uzatvára, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu a obsahom označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu