Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 401/2026
PDF · 158.26 KB
No categories available
IV. ÚS 401/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Ján Cáfal, advokátska kancelária, s.r.o., Murgašova 3, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/73/2025-204 zo 7. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 13. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3Co/73/2025-204 zo 7. mája 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. Zároveň navrhol, aby ústavný súd podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v spore sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanej (ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie 75 000 eur s príslušenstvom po ukončení konania vo veci samej (jeho zastavením z dôvodu späťvzatia žaloby) vydal Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) uznesenie č. k. 8C/19/2024-171 z 11. apríla 2025 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým rozhodol, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania.
3. Proti uzneseniu okresného súdu žalovaná podala odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu tak, že sťažovateľovi bola uložená povinnosť nahradiť žalovanej 100 % trov konania pred súdom prvej inštancie a tiež 100 % trov odvolacieho konania.
4. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd (ako súd odvolací) v inej veci [v ktorej vystupovali ako sporové strany sťažovateľ ako žalovaný a ako žalobca − priložené rozhodnutie – uznesenie krajského súdu č. k. 11Co/35/2025-105 z 19. septembra 2025 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 19. septembra 2025“) vo veci žaloby o vypratanie nehnuteľností] rozhodol tak, že potvrdil uznesenie prvoinštančného súdu o tom, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Dodal, že v tomto prípade sa podľa neho odvolací súd správne vysporiadal s existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď nepriznal žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením bolo z hľadiska procesnej spravodlivosti hrubo a arbitrárne zasiahnuté do jeho základných práv. Argumentuje, že ním bol porušený aj princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania. Ďalej namieta, že záver krajského súdu uvedený v napadnutom uznesení [že status sťažovateľa ako starobného dôchodcu a jeho onkologické ochorenie nepredstavujú výnimočné okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)] je v extrémnom rozpore so skorším rozhodnutím toho istého súdu (uznesením krajského súdu z 19. septembra 2025), ktoré bolo taktiež zastavené po späťvzatí žaloby. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu namieta, že v zásade v identickej situácii krajský súd rovnaké kritériá a ním predložené dôkazy arbitrárne zmietol zo stola. Dodal, že krajský súd odignoroval predošlú rozhodovaciu prax. Argumentuje, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský súd v ňom bez legitímnych a vážnych dôvodov upustil od stabilizovaného výkladu § 257 CSP, čím zaťažil konanie vadou svojvôle.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.
7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy). Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, ktorých porušenie sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 452/2024, IV. ÚS 578/2025).
9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že proti nemu nemá k dispozícii žiadny iný právny prostriedok na ochranu svojich práv. Že proti uzneseniu odvolacieho súdu týkajúceho sa výroku o náhrade trov konania nie je okrem dôvodov zmätočnosti možné podať dovolanie. Zároveň ústavný súd overovaním na okresnom súde zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu dovolanie nepodal.
10. Ústavný súd však na tomto mieste poukazuje na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň argumentuje práve tým, že ním predložené dôkazy krajský súd v napadnutom uznesení arbitrárne zmietol zo stola, že bez legitímnych a vážnych dôvodov upustil od stabilizovaného výkladu § 257 CSP, čím zaťažil konanie vadou svojvôle, resp. arbitrárnosti. Teda namieta (aj) jeho nedostatočné odôvodnenie a nevysporiadanie sa s ním predloženými (dôkazmi) námietkami, a tak porušenie práva na spravodlivý proces, čo v zmysle (nižšie uvedenej) judikatúry ústavného súdu je možné uplatniť (aj v prípade napadnutého uznesenia) ako dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
12. Problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa ústavný súd zaoberal už v minulosti, a to konkrétne v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom okrem iného vyslovil: „Ustanovenie § 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej... Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie ktorým sa konanie končí.“ (I. ÚS 47/2021, obdobne I. ÚS 352/2020).
13. V prípade napadnutého uznesenia ide o uznesenie, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu o nároku na náhradu trov konania (nie o výške trov konania, pozn.), takže toto rozhodnutie ako rozhodnutie, ktorým sa pred odvolacím súdom konanie o tomto nároku s konečnou platnosťou skončilo, bolo možné z dôvodov zmätočnosti podľa § 420 CSP podrobiť prieskumu dovolacieho súdu. Sťažovateľ preto nepodaním dovolania proti napadnutému uzneseniu nevyužil účinný prostriedok ochrany svojich práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
14. Ústavný súd zároveň nevyhovel ani návrhu sťažovateľa na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia, keďže ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu už bližšie ozrejmeného v tomto rozhodnutí. Zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu predbežnej, resp. dočasnej ochrany totiž vyplýva (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde), že pozitívne rozhodnutie o takomto návrhu prichádza do úvahy vtedy, ak ústavný súd prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
15. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu