Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 370/2026
PDF · 232.1 KB
No categories available
I. ÚS 370/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o., Duchnovičovo námestie 1, Prešov, proti postupu Mestského súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B5-12Csp/184/2020 (predtým Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12Csp/184/2020) a proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 2CoCsp/10/2023 a sp. zn. 2CoCsp/3/2026 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 2CoCsp/10/2023 a sp. zn. 2CoCsp/3/2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 2CoCsp/3/2026 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré j e jej Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,40 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavný súd prijal uznesením č. k. I. ÚS 370/2026-46 z 18. júna 2026 na ďalšie konanie v celom rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 14. apríla 2026 a doplnenú 24. apríla 2026, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom mestského súdu a krajského súdu v konaniach označených v záhlaví. Navrhuje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie 4 147,50 eur, ako aj náhradu trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh, vlastnej rozhodovacej činnosti (I. ÚS 7/2023) a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalovanej v konaní o zaplatenie 16 443,63 eur s príslušenstvom z titulu zosplatnenia spotrebiteľského úveru. Žalobca podal 4. septembra 2020 na Okresnom súde Banská Bystrica upomínací návrh na zaplatenie žalobnej sumy. Proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní sťažovateľka podala odpor 16. októbra 2020. Následne bola vec 18. novembra 2020 postúpená Okresnému súdu Bratislava V. Ten vo veci rozhodol rozsudkom z 30. marca 2023 tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 15 052,54 eur, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie 9. mája 2023. Krajský súd, ktorému bol spis predložený 29. septembra 2023, rozhodol 25. októbra 2023 o odvolaní sťažovateľky tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 30. januára 2024 v celom rozsahu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uznesením z 10. decembra 2025 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie sťažovateľky podľa § 420 písm. f) CSP považoval za prípustné a zároveň dôvodné, keďže sa krajský súd nevysporiadal s jej argumentom, že okresný súd neuviedol, ako aplikoval § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda ako preskúmal, či žalobca posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť sťažovateľky splácať spotrebiteľský úver. Najvyšší súd uviedol, že súd musí ex offo skúmať, či veriteľ posudzoval pri poskytovaní úveru bonitu spotrebiteľa. Tento prípadný nedostatok postupu veriteľa s odbornou starostlivosťou má za následok sankciu v podobe nemožnosti požadovať jednorazové splatenie celého úveru. Uplatnenia tejto sankcie sa pritom sťažovateľka domáhala od začiatku sporu. Rozsudok vyhodnotil ako arbitrárny, keďže krajský súd odmietol argumentáciu sťažovateľky bez akéhokoľvek odôvodnenia.
4. Po vrátení veci krajskému súdu sa konanie vedie pod sp. zn. 2CoCsp/3/2026 a termín verného vyhlásenia rozsudku je stanovený na 22. júl 2026.
II.
Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka namieta neefektívny postup mestského (resp. okresného) súdu i krajského súdu vo veci, ktorý mal za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní. Sťažovateľka je mimoriadne dlhú dobu (päť rokov a sedem mesiacov) v stave právnej neistoty, čo sa týka nároku, ktorý si voči nej žalobca uplatňuje a počas celého tohto obdobia nezískala materiálny prístup k súdu. Zdôrazňuje, že súdy síce formálne konali, keď vydali každý po jednom rozhodnutí vo veci samej, ale ako vyplýva zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné a arbitrárne. Okresný súd ani krajský súd si nesplnili ex offo prieskumnú povinnosť vo vzťahu k postupu žalovaného pri posudzovaní bonity sťažovateľky pred poskytnutím spotrebiteľského úveru (podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev) ani povinnosť eurokonformného výkladu práva. Krajský súd tak neurobil dokonca ani na základe výslovnej námietky sťažovateľky. S odkazom na dôvody zrušenia jeho rozsudku je tak dĺžku dovolacieho konania možné pripísať na vrub krajskému súdu.
6. Sťažovateľka poukazuje na to, že ide o jednoduchú právnu vec spočívajúcu v rozhodovaní o uplatnenom peňažnom nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorú súdy prejednávajú bežne, a že svojím konaním nedala príčinu na nečinnosť a prieťahy.
III.
Vyjadrenia mestského súdu a krajského súdu
7. Predsedníčka mestského súdu po uvedení podrobnej chronológie procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní, pripomenula personálne zmeny v súdnom oddelení, rozsiahlosť súdneho oddelenia, zmenu súdnej mapy a sťahovanie súdu do nového sídla, teda objektívne okolnosti znemožňujúce priebežné vybavovanie vecí v primeranej lehote.
8. Predseda krajského súdu vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodol o podanom odvolaní v prvom napadnutom konaní do jedného mesiaca a po vrátení veci najvyšším súdom stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku do šiestich mesiacov, nepovažuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú.
9. Ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasielať vyjadrenia mestského súdu a krajského súdu sťažovateľke na repliku, keďže obsahujú údaje vyplývajúce zo súdneho spisu, resp. všeobecne známe skutočnosti týkajúce sa preťaženosti súdov.
IV.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov konania a predloženej chronológie úkonov je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci [§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)].
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru – m. m. I. ÚS 381/2020, I. ÚS 304/2021, pozn.) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím.
12. Pri posudzovaní otázky, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Frydlender proti Francúzsku z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96) zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu, a prihliada aj na význam konania pre sťažovateľa.
13. Pri posudzovaní prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že ide o vec (zaplatenie dlžnej sumy v dôsledku zosplatnenia spotrebiteľského úveru), ktorá nevykazuje črty mimoriadnej skutkovej či právnej zložitosti a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Na skutkovú či právnu zložitosť nepoukázali ani mestský či krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Predmet posudzovaného konania nie je časovo zvlášť priorizovaný (porovnaj I. ÚS 7/2023).
14. Na strane sťažovateľky neboli zistené také významné skutočnosti, ktoré by samy osebe rozhodujúcim spôsobom vplývali na celkovú dĺžku napadnutého konania.
15. V posudzovanej veci je neprehliadnuteľné, že konanie začalo 18. novembra 2020 (postúpením spisu okresnému súdu) a do času podania ústavnej sťažnosti 14. apríla 2026, trvalo päť rokov a päť mesiacov, resp. do jej prerokovania päť rokov a osem mesiacov, bez právoplatného rozhodnutia vo veci, keďže nie je právoplatne rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky z mája 2023.
16. Z tejto doby konania pripadá na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12Csp/184/2020 do jeho meritórneho rozhodnutia doba v trvaní dvoch rokov a štyroch mesiacov. Postup okresného súdu v napadnutom konaní už ústavný súd preskúmal na základe predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľky a uznesením č. k. I. ÚS 7/2023-15 z 10. januára 2023 ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Do dvoch mesiacov po jeho vydaní okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci (30. marca 2023).
17. Následne sa ústavný súd (ako to naznačil v uznesení o prijatí ústavnej sťažnosti sa ďalšie konanie) zaoberal tým, či postupom okresného (resp. v tom čase najmä mestského) súdu nedošlo k neprimeranému predĺženiu odvolacieho alebo dovolacieho konania.
18. Z predloženej chronológie úkonov vyplýva, že po doručení odvolania (9. máj 2023) bol spis predložený krajskému súdu po vyše štyroch mesiacoch (22. september 2023). Po doručení dovolania (30. január 2024) bol spis predložený najvyššiemu súdu (23. mája 2024) po necelých štyroch mesiacoch. Po vrátení spisu z najvyššieho súdu (19. december 2025) bol spis predložený krajskému súdu (29. január 2026) po mesiaci.
19. Nevyhnutné úkony súvisiace s „administratívnou fázou“ odvolacieho či dovolacieho konania mestský súd vykonal v čase len mierne presahujúcom ústavným súdom rešpektované časové obdobie. Primeranou a z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľnou dobou, v ktorej súd prvej
inštancie realizuje procesné úkony po podaní dovolania podľa § 436 a § 437 CSP (a to aj s prípadným odstránením vád predloženého dovolania a jeho príloh), by podľa názoru ústavného súdu mala byť doba v rozpätí od jedného mesiaca maximálne do troch mesiacov (porov. I. ÚS 437/2021, IV. ÚS 604/2022).
20. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že možno zotrvať na názore vyjadrenom vo vyššie citovanom uznesení, že nejde o nečinnosť mestského, resp. okresného súdu alebo jeho neefektívny postup takej intenzity, ktoré by mali povahu zbytočných prieťahov a ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovel (bod 5 výrokovej časti tohto nálezu).
21. Ústavný súd dopĺňa, že k uvedenému záveru dospel bez znalosti výsledku odvolacieho konania.
22. Krajský súd ako súd odvolací konal v prvom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2CoCsp/10/2023 od 29. septembra 2023, keď mu bol spis predložený, do 25. októbra 2023, keď o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom ktorým potvrdil rozsudok okresného vecne správny. Po zrušení tohto rozsudku najvyšším súdom je opätovne od 29. januára 2026 vo veci činný krajský súd v druhom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2CoCsp/3/2026, v ktorom je stanovený termín verejného vyhlásenia rozsudku na 22. júl 2026. Z uvedeného vyplýva, že krajskému súdu nemožno vyčítať nečinnosť v napadnutých konaniach.
23. Zbytočné prieťahy v konaní však môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.
24. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za podstatné, že najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu primárne z dôvodu procesného pochybenia, keď konštatoval, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, preto už nemal možnosť zaoberať sa namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 CSP (k tomu pozri aj bod 3 nálezu).
25. Zrušenie rozsudku krajského súdu z dôvodu procesného pochybenia ústavný súd posudzuje optikou svojej rozhodovacej praxe, podľa ktorej čas konania na inštančne nadriadenom súde v prípade zrušenia rozhodnutia z procesných dôvodov ide aj na „vrub“ súdu, ktorému sa rozhodnutie zrušilo. V širších súvislostiach ide o neefektívnu činnosť súdu (porovnaj IV. ÚS 37/2025, IV. ÚS 137/2026).
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje neefektívnu činnosť v postupe krajského súdu. Dopady tejto činnosti sa vzťahujú na celkovú dobu, o ktorú sa predĺžilo konanie o žalobe žalobcu, od podania odvolania sťažovateľkou, o ktorom nie je do prerokovania ústavnej sťažnosti právoplatne rozhodnuté. Celková doba prieťahov tak v dôsledku právnych záverov vyplývajúcich zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu a z dôvodu potreby opätovného rozhodovania krajského súdu o odvolaní sťažovateľky predstavuje ku dňu prerokovania ústavnej sťažnosti tri roky a dva mesiace. Po verejnom vyhlásení rozhodnutia naplánovanom na 22. júl 2026 bude nasledovať jeho písomné vyhotovenie, vrátenie spisu mestskému súdu a doručovanie rozhodnutia stranám sporu.
27. Aj keď krajský súd rozhodoval o odvolaní v dvoch samostatných odvolacích konaniach, ústavný súd tieto s ohľadom na neefektívny postup súdu posudzoval jednotne ako celok. V tomto prípade zohľadnil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – napr.
rozsudok Bubláková proti Slovenskej republike z 15. 2. 2011, rozsudok Čičmanec proti Slovenskej republike z 28. 6. 2016 (porovnaj I. ÚS 621/2025).
28. Komplexným vyhodnotením priebehu odvolacieho konania možno uzavrieť, že v napadnutom konaní neefektívnym postupom krajského súdu došlo k zásahu do ústavne zaručeného základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 výrokovej časti tohto nálezu).
V. Príkaz konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
29. S ohľadom na časové súvislosti prerokovania ústavnej sťažnosti a stanoveného termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu a najmä následný procesný postup naznačený v bode 26 tohto nálezu ústavný súd z opatrnosti pristúpil k využitiu svojho oprávnenia podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal krajskému súdu v druhom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2CoCsp/3/2026 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
30. Sťažovateľka si v ústavnej sťažnosti uplatnila nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 4 147,50 eur. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ústavnej sťažnosti vyhovel len v časti namietaného postupu krajského súdu. Uplatnená suma však pokrýva aj namietané porušenie práv postupom okresného súdu. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci považoval za vhodné v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 135 zákona o ústavnom súde priznať jej finančné zadosťučinenie. Pripomína však, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
31. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia priznaného sťažovateľke ústavný súd prihliadal v okolnostiach prejednávanej veci primárne na celkovú dĺžku napadnutého konania o odvolaní sťažovateľky (tri roky) pri započítaní trvania konania pred najvyšším súdom a na skutočnosť, že v postupe krajského súdu neidentifikoval nečinnosť, naopak, ten rozhodol v prvom napadnutom konaní do jedného mesiaca a v druhom stanovil termín vyhlásenia rozhodnutia do šiestich mesiacov od dispozície so spisom. Vyhodnotil ho „iba“ ako neefektívny (s ohľadom na závery najvyššieho súdu). Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie 1 000 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
VI. Trovy konania
32. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania celkom v sume 1 014,41 eur (bod 4 výroku tohto nálezu).
33. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Advokátovi patrí náhrada trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (príprava a prevzatie právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) v hodnote 2 x 396,50 eur a režijný paušál 2 x 15,86 eur. Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľky zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty (sadzba dane vo výške 23 %), pretože právny zástupca je platiteľom tejto nepriamej dane.
34. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu