Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoCsp-10-2023.pdf
PDF · 163.6 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/10/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom: Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom: 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej: R. B., O.. XX.XX.XXXX, V.: T. XX, XXX XX V., zastúpená: WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom: Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 16.443,63 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 30.marca 2023, č. k. 12Csp/184/2020-127, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 30.marca 2023, č. k. 12Csp/184/2020-127 v odvolaním napadnutých výrokoch I. a III, p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 30.marca 2023, č. k. 12Csp/184/2020-127, uložil žalovanej vo výroku I. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.052,54 eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. určil, že vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. Vo výroku III. rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83%. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania dňa 04.09.2020 a postúpenou tunajšiemu súdu dňa 18.11.2020, sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 16.443,63 Eur s príslušenstvom. Podanú žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.07.2019 uzatvoril so žalovanou ako spotrebiteľom Úverovú zmluvu Č.. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli úverové zmluvné podmienky. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 16.560,- Eur zo strany žalobcu. Žalovaná sa zaviazala prostriedky vrátiť v 96 pravidelných mesačných splátkach po 250,41 Eur. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne nesplácala. Následkom toho dňa 29.06.2020 pristúpil žalobca k zosplatneniu úveru a vyzval žalovanú na zaplatenie celého zostatku úveru a dlžných splátok. Žalovaná ani v poskytnutej lehote 15 dní do 14.07.2020 povinnosť nesplnila. Žalobca si preto uplatnil aj úrok z omeškania 5% ročne od 15.07.2020 do zaplatenia. Listom zo dňa 15.07.2020 žalobca vyzval žalovanú pred podaním žaloby k zaplateniu dlžnej sumy. Ku dňu podania žaloby žalovaná uhradila celkovo 1.507,46 Eur. Celkový dlh 16.443,63 Eur pozostáva z istiny 7.-10. splátky 483,05 Eur, úroku zo 7.-10. splátky 571,87 Eur a zosplatnenej istiny 15.388,71 Eur z 11.-96. splátky.
3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 16.10.2020 (odpor voči platobnému rozkazu), uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca neuviedol ani nepreukázal, že bol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť, a že spotrebiteľský úver nie je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu hrubého porušenia povinností žalobcu spojenými s overovaním bonity žalovaného. Uviedla, že možnosť žalobcu vyhlásiť predčasnú splatnosť nebola platne dojednaná, pretože bola dojednaná iba v obchodných podmienkach a vyhlásenie bolo v rozpore s ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Obchodné podmienky sa nikdy nestali súčasťou zmluvy, do zmluvy neboli inkorporované správne, žalovaná ich nepodpísala, nikdy sa s nimi neoboznámila. Ak by aj boli obchodné podmienky inkorporované platne, právo podľa § 565 musí byť individuálne dojednané, čo vylučuje forma obchodných podmienok. Poukazuje na právne prípady riešené súdnou praxou v oblasti zmluvných pokút, kde súdna prax drží konštantnú líniu, že ak zákon požaduje, aby bolo nejaké právo zmluvne dojednané, takéto nemôže byť nanútené prostredníctvom zmluvných podmienok. Zároveň je to nárokové právo, pričom účelom obchodných podmienok je zakotvenie výhradne vedľajších a technických dojednaní. Žalovaná formulárovú zmluvu podpísala, obchodné podmienky nikdy neprevzala, nikdy jej neboli doručené a nikdy sa s nimi neoboznámila, nikdy s nimi neprejavila súhlas. Žalobca síce tvrdí, že žalovanú opakovane upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti, avšak súdu nepreukázal existenciu upozornenia podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše v súvislosti s oznámením vyhlásenia splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal, či vôbec žalovanej oznámil zosplatnenie úveru. Upozornenie podľa § 53 ods. 9 a vyhlásenie predčasnej splatnosti nikdy nedošli do sféry žalovanej. Žalovaná má za to, že zmluva by mala byť bezúročná a bezpoplatková. V zmluve nie sú uvedené podstatné náležitosti, a to celková výška úveru, predpoklady použité na výpočet RPMN ani doba trvania zmluvy. Žalovaná tiež tvrdí, že peňažné prostriedky v takejto výške nikdy na účet neprijala.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na ustanovenia úverovej zmluvy bod 11 až 27, kde sú uvedené požadované informácie, podľa ktorých posúdil bonitu žalovanej. Disponuje tiež listinami, z ktorých pri posudzovaní bonity vychádzal. Úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov žalovanej. Predpoklady pre výpočet RPMN sú na str. 2 zmluvy. Žalovanú výzvou zo dňa 22.05.2020 upozornil na možnosť zosplatnenia budúcich splátok. Strata výhody splátok je dohodnutá v úverovej zmluve a pred samotným zosplatnením zo dňa 29.06.2020 bola žalovaná na túto možnosť upozornená. Tvrdenia žalovanej o nedoručení výzvy považuje za lož.
5. K vyjadreniu žalobcu doručila súdu dňa 09.06.2021 svoje vyjadrenie žalovaná. Uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení uviedol nové prostriedky procesného útoku a odkazuje na dokumenty, ktoré majú preukazovať splnenie povinnosti podľa § 53 ods. 9 OZ. Ide o neprípustnú zmenu žaloby. Súd na takúto zmenu nemôže prihliadať. Táto výzva je navyše neurčitá a neplatná. Takýto úkon musí spĺňať podmienky jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Ak nebude doručený do sféry dispozície adresáta, nikdy nevyvolá zamýšľané účinky. Veriteľ musí v upozornení jasne uviesť, s ktorou konkrétnou splátkou je spotrebiteľ v omeškaní. Takéto konkrétne vymedzenie tejto povinnosti musí byť tiež uvedené v právnom úkone, ktorým veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť. Výzva zo dňa 22.05.2020 však takéto náležitosti nespĺňa. Z výzvy nevyplýva, s ktorou konkrétnou splátkou boli žalovaní v omeškaní a ktorú požadoval zaplatiť. Žalovaná bola veriteľom vyzvaná na úhradu 797,23 Eur okamžite. Takýto právny úkon je neurčitý a neplatný, nakoľko zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti veriteľ podmieňoval zaplatením viac ako jednej splátky. Nie je z neho možné ani určiť, či bol spotrebiteľ vôbec v omeškaní s nejakou splátkou po dobu troch mesiacov. Žalovaná tiež poukazuje na to, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou. Dôkaz „Úverová správa z registrov dlžníkov“ je neurčitý, nie je zrejmé, kto a kedy ho vyhotovil, je vyhotovený v cudzom jazyku a rozporuje jeho pravosť. Namieta aj, že žalobca odkazuje na dokument, ktorý má preukazovať, že úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov. Aj v tomto zmysle ide o neprípustnú zmenu žaloby. Žalovaná ďalej uviedla aj, že má voči žalobcovi na započítanie spôsobilú pohľadávku na základe zmlúv Č.. XXXXXXXXXX R. Č.. XXXXXXXXXX. Úver poskytnutý žalovanej uvedenými zmluvami z roku 2016 je bezúročný a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu a v rámci procesnej obrany započítava svoje pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v konaní.
6. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s tvrdeniami strán sporu ako aj nimi predloženými listinnými dôkazmi a vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav veci: Dňa 10.07.2019 uzatvorili žalobca a žalovaná Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - účelový úver a revolvingový úver Č.. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej účelový úver k úhrade záväzkov
uvedených v prílohe č. 1, vo výške 16.560 Eur. Uvedený úver sa žalovaná zaviazala splatiť v 96 mesačných splátkach vo výške 250,14 Eur, s dátumom prvej splátky 13.09.2019. Ročná úroková sadzba bola dohodnutá 9,87 % a RPMN predstavovala 10,30%. Celková suma, ktorú sa žalovaná zaviazala splatiť predstavovala sumu 24.039,36 Eur.
7. Z prílohy č. 1 zmluvy vyplýva, že žalovanej bol úver poskytnutý na refinancovanie celkovo 4 pôžičiek, v celkovej sume 15.784 Eur. Predmetnú prílohu žalovaná podpísala. Zostávajúca časť úveru jej bola pripísaná v prospech osobného účtu. Z bodov 20 až 27 zmluvy vyplýva, že žalovanej bol úver poskytnutý ako dôchodcovi s pravidelným mesačným dôchodkom 733 Eur a príjmom manžela 560 Eur. Na strane 5 zmluvy žalovaná podpísala vyhlásenie, že prevzala úverové podmienky s kódom C., že sa s nimi oboznámila, že sú jej ich ustanovenia zrozumiteľné a považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaná. Podľa hlavy 6., bod § 2 písm. a) Úverových podmienok C., v prípade, že ste sa oneskorili s platením aspoň troch splátok alebo ste sa oneskorili s platením jednej splátky dlhšie ako tri mesiace, nám musíte celý čerpaný úver na požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie úveru). Zisťovanie bonity žalovanej žalobca preukázal výpisom z účtu žalovanej v Slovenskej sporiteľni v období od 01.06.2019 do 30.06.2019, teda pred poskytnutím úveru, z ktorého vyplýva, že žalovaná hospodárila s konečným stavom 822,93 Eur. Zároveň predložil úverovú správu, ktorá preukazuje dáta, ktoré žalobca o žalovanej zistil z hľadiska jej ekonomickej situácie pred poskytnutím úveru. Správa obsahuje sumár úverov, ktoré boli žalovanej poskytnuté a ich stav. Výzvou zo dňa 22.05.2020, vyzval žalobca žalovanú k plneniu dlžnej čiastky z poskytnutého úveru, v celkovej sume 797,23 Eur. Žalovanú zároveň upozornil, že v prípade ďalšieho omeškania bude po splnení podmienok podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane príslušenstva a nákladov. Odoslanie výzvy preukazuje podacím hárkom pošty č. W.. Uvedená zásielka bola na pošte evidovaná pod č. E. a odoslaná 25.05.2020. Výzvou zo dňa 29.06.2020, vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie celého úveru čerpaného na základe zmluvy, v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich z úveru č. XXXXXXXXXX. Na rubovej strane výzvy žalobca uviedol výpis čerpania, splátok a úhrad, z ktorého vyplýva, že žalovaná dňa 17.07.2019 čerpala čiastku 16.560 Eur. Následne, počnúc 11.09.2019, začala s úhradou splátok úveru. Celkovo uhradila 6 splátok, poslednú 13.02.2020. Dňa 15.03.2020 uhradila ešte 5 Eur. Celkovo tak uhradila žalobcovi sumu 1.507,46 Eur. Dňa 15.07.2020 zaslal žalobca žalovanej predžalobnú výzvu na úhradu dlžnej sumy 16.511,15 Eur. Odoslanie predžalobnej výzvy preukazuje podacím hárkom pošty č. W.. Uvedená zásielka bola na pošte evidovaná pod č. E. a odoslaná 17.07.2020.
8. Súd prvej inštancie k žiadosti žalovanej o započítanie pohľadávky uviedol, že nevykonal dokazovanie zabezpečením úverových zmlúv č. XXXXXXXXXX R. Č.. XXXXXXXXXX a s nimi súvisiacimi prehľadmi úhrad, ako to navrhovala žalovaná, nakoľko obstaranie týchto dokumentov súd neposúdil ako hospodárne ani relevantné pre ustálenie skutkového stavu, nakoľko nároky vyplývajúce z týchto zmlúv neboli predmetom konania. Žalovaná súdu síce uviedla, že na základe týchto zmlúv má voči žalobcovi pohľadávku, ktorú navrhuje započítať voči pohľadávke žalobcu, túto pohľadávku však súdu nijako nevyčíslila ani nekonkretizovala. Pokiaľ žalovaná mala voči žalobcovi pohľadávku spôsobilú na započítanie, túto bola povinná súdu špecifikovať a riadne vyčísliť. Uvedeného mala byť schopná aj bez zabezpečenia úverových zmlúv a prehľadu úhrad a to bez ohľadu na to, či je v postavení spotrebiteľa. Súd tiež uviedol, že žalovaná ako zmluvná strana týchto zmlúv by mala týmito zmluvami disponovať sama. Žalovaná tiež poukazovala na § 295 CSP. Súd prvej inštancie však uviedol, že cieľom ustanovenia § 295 CSP je umožniť súdu posúdiť nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, a to aj bez návrhu spotrebiteľa. Takto určil rozsah vyhľadávacej povinnosti súdov aj súdny dvor EÚ v rozhodnutí N.-XXX/ XX G. ako aj v ďalších rozhodnutiach. Zisťovať ale či, a v akej výške, by mohla mať žalovaná pohľadávku spôsobilú na započítanie ďaleko presahuje rozsah vyhľadávacej povinnosti zo strany súdu.
9. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia podľa § 52 ods. 1, § 52a ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 2 písm. h), § 7 ods. 1, § 7 ods. 4, § 7 ods. 16, § 7 ods. 17, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu je v časti dôvodná. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia dlžnej sumy v dôsledku zosplatnenia spotrebiteľského úveru, ktorý poskytol žalobca žalovanej, a ktorý žalovaná riadne a včas nesplácala. Skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebola medzi stranami sporná. Sporným v konaní zostalo, či žalobca poskytol žalovanej úver vo výške, ktorá bola zmluvne dohodnutá, či zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom, či žalobca nezanedbal svoje povinnosti pri zisťovaní bonity žalovanej, ako aj to, či úver, ktorý žalovaná riadne neplatila, zosplatnil spôsobom súladným so zákonom. V prvom rade žalovaná v konaní argumentovala, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 16.11.2020, ktorým žalobca predložil súdu ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, možno považovať za zmenu žaloby pre uvedenie nových prostriedkov procesného útoku, resp. pre podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností. Poukazovala, že zmena žaloby v konaní, kde je žalovaným spotrebiteľ, je neprípustná. S uvedeným názorom žalovanej sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uviedol, že žalobca vo svojich vyjadreniach v priebehu konania nijako nezmenil svoje rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedol ako rozhodujúce pre uplatnenie svojho žalobného nároku. Žalobca len reagujúc na procesnú obranu žalovanej predložil súdu ďalšie dôkazy na podporu svojho žalobného nároku. Je plným oprávnením strany reagovať na každý argument protistrany v konaní, ktorý oslabuje právo uplatnené žalobou. Uvedené nemožno automaticky posudzovať ako zmenu žaloby, obzvlášť vo včasnej fáze civilného sporového konania, ktorou doručovanie žaloby a nasledujúcej repliky, či dupliky nesporne je. Civilný sporový poriadok na tento účel poskytuje strane priestor v procese doručovania žaloby a nasledujúcich vyjadrení (§167 CSP) vyjadriť sa a uviesť ďalšie skutočnosti, prípadne označiť ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti žalobného nároku, prípadne, naopak, na účinnú procesnú obranu protistrany. Súd prvej inštancie preto neposúdil uvedené vyjadrenie žalobcu ako návrh na zmenu žaloby, preto o ňom ani nerozhodoval a v tomto zmysle sa ním ani nezaoberal. Pokiaľ ide o zmluvu samotnú, sporným v rámci tohto konania bola otázka, či možnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť záväzku bola platne dojednaná, nakoľko nebola súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale bola súčasťou len obchodných podmienok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval podľa § 9 ods. 2) písm. n), aby v zmluve bolo uvedené upozornenie na následky týkajúce sa nesplácania úveru. Táto obsahová požiadavka zmluvy bola podľa názoru súdu prvej inštancie splnená na 1. strane zmluvy, kde je uvedené, cit.: „Za splnenia dohodnutých podmienok (najmä v prípade porušenia Vašich zmluvných povinností) nám musíte celý úver na požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie).“ Takéto upozornenie možno podľa názoru súdu prvej inštancie považovať za dostatočné. Zákon o spotrebiteľských úveroch ani Občiansky zákonník nevyžaduje v žiadnom zo svojich ustanovení (OZ ani v §53 ani §565), aby dohoda o predčasnej splatnosti bola priamo v zmluve. Úverové podmienky, v ktorých sa toto oprávnenie žalobcu nachádzalo, boli podľa názoru súdu platne inkorporované do zmluvy. V zmluve žalovaná podpísala osobitným podpisom, ktorý sa týkal výhradne tejto otázky, že je s nimi oboznámená, zobrala tieto podmienky na vedomie, a že sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru týkajúcu sa dojednania o zmluvnej pokute, ktorá by podľa jej názoru mala byť analogicky použitá aj v prípade dohody o predčasnej splatnosti. Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno stotožňovať. Pokiaľ ide o právnu úpravu zmluvnej pokuty, Občiansky zákonník v § 544 vyžaduje prísnejšie formálne náležitosti pre platné dojednanie zmluvnej pokuty. Obligatórne vyžaduje písomnú formu, ako aj uvedenie jej výšky alebo aspoň spôsobu jej určenia. Naopak, pri práve podľa § 565 Občianskeho zákonníka, zákon hovorí len o tom, že uvedené má byť medzi stranami dohodnuté. Bližšie formálne požiadavky na spôsob tejto dohody však neupravuje. Takáto obsahová požiadavka zmluvy napokon nevyplýva ani zo zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná mala ďalej za to, že v danom prípade neexistovalo upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a nebolo jej doručené ani vyhlásenie predčasnej splatnosti. Ani túto námietku žalovanej súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodnú. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie preukázal, že žalovanú upozornil na možnosť uplatnenia práva zosplatniť úver. Predložil súdu výzvu na plnenie zo dňa 25.05.2020, adresovanú žalovanej, kde ju upozornil, že v prípade ďalšieho omeškania bude oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane príslušenstva. K uvedenej výzve priložil podací hárok z pošty, na ktorom adresa žalovanej je totožná s tou, ktorá je uvedená v zmluve. Na podacom hárku je zároveň uvedený dátum podania aj podacie číslo zásielky. Takáto zásielka je teda dohľadateľná a poskytuje dostatočný dôkaz o tom, že žalobca svoju zákonnú povinnosť splnil. Súd prvej inštancie sa tiež nestotožnil so záverom žalovanej, že veriteľ podmienil zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti zaplatením viac ako jednej splátky. Žalobca vo výzve vyčíslil akú dlžnú sumu žalovaná dlží a že túto sumu prirodzene požadoval zaplatiť. Neuviedol však, že iba zaplatením tejto sumy zabráni žalovaná vyhláseniu predčasnej splatnosti. Pokiaľ ide o predčasnú splatnosť, žalobca žalovanú upozornil, že tak urobí po splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného tak nevyplýva, že by tak žalobca mal urobiť, ak žalovaná nezaplatí celú dlžnú sumu, ktorú jej vyčíslil žalobca. Pokiaľ ide o nedoručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti podľa § 565 OZ, súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon v tejto súvislosti nehovorí o tom, že oznámenie o uplatnení práva na zosplatnenie úveru je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať dlžníkovi. Pokiaľ sa strany dohodli na uplatnení práva podľa § 565 OZ, v zmysle § 53 ods.
9 OZ, môže veriteľ toto právo uplatniť za splnenia podmienok, že uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky a súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca žalovanú upozornil v lehote viac ako 15 dní pred zosplatnením a zároveň po uplynutí 3 mesiacov s omeškaním splátky na možnosť uplatnenia tohto práva. Z predloženého výpisu úhrad zo strany žalovanej vyplýva, že žalovaná zaplatila naposledy splátku 15.02.2020 v sume 250,41 Eur. Splátku splatnú 15.03.2020 už neuhradila. Bola teda v omeškaní aspoň 3 mesiace so zaplatením splátky. O tom, že toto právo veriteľ za splnenia zákonných podmienok uplatní, sa dlžník dozvie z niektorých ďalších úkonov veriteľa. V praxi je bežná situácia, že veriteľ až v predžalobnej výzve upozorní dlžníka, že jeho úver zosplatnil v dôsledku splnenia zákonných podmienok, a preto je povinný zaplatiť celý úver naraz. Osobitná výzva, resp. osobitné doručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti nie je podmienkou pre uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. Toto je právo, ktoré vyplýva veriteľovi zo zákona, ak bolo samozrejme medzi stranami dohodnuté. Žalobca okrem výzvy z 29.06.2020, k splateniu celého úveru predložil aj predžalobnú výzvu z 15.07.2020, kde takisto upovedomil žalovanú, že došlo k zosplatneniu úveru. K tejto výzve predložil tiež podací hárok z pošty, kde je označený dátum odoslania, aj číslo tejto zásielky. K otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy žalovaná namietala nedodržanie podstatných obsahových náležitostí zmluvy zo strany žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca pri dodržaní podstatných obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere pochybil, keď v zmluve neuviedol predpoklady použité na výpočet RPMN, ani uvedenie doby trvania zmluvy. Žalobca uviedol, že predpoklady použité na výpočet RPMN sú uvedené na strane 2 zmluvy, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie nie sú kompletné. Absentuje informácia o nákladoch spotrebiteľa ako aj doba trvania zmluvy. Tieto možno len odvodiť od ostatných uvedených veličín, čo podľa názoru súdu nie je postačujúce. Pokiaľ ide o uvedenie doby trvania zmluvy, súd prvej inštancie sa stotožnil so žalovanou, že táto veličina nie je v zmluve uvedená vôbec. Žalobca uviedol len počet splátok (96), z čoho pri mesačných splátkach možno odvodzujúco zistiť dobu trvania zmluvy. Toto však nie je postačujúce. Ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d) a h) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno vykladať tak, že stačí, ak sa k veličinám dá dospieť výkladom (iných) zmluvných ustanovení, či dokonca ďalších častí zmluvnej dokumentácie. Tento termín musí byť jasne a presne vymedzený v zmluve a musí byť vyjadrený jednoznačne a pre spotrebiteľa pochopiteľným spôsobom s presnosťou na konkrétny deň (pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy), čo v posudzovanej zmluve splnené nebolo. Uvedené tvrdenie žalovanej, že zmluva neobsahovala dobu trvania zmluvy, žalobca napokon ani nerozporoval. K námietke žalovanej, že žalobca neskúmal riadne jej bonitu, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle zákonných ustanovení je povinnosťou poskytovateľa spotrebiteľských úverov pred uzatvorením zmluvy a poskytnutím úveru zisťovať bonitu spotrebiteľa, teda, či spotrebiteľ bude schopný spotrebiteľský úver splácať. Poskytovateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci/osobný rozpočet a to ako stranu príjmov tak aj výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Takéto informácie veriteľ zabezpečí pred uzavretím zmluvy na základe informácií získaných jednak od samotného spotrebiteľa ako aj na základe vlastného šetrenia, predovšetkým nahliadnutím do príslušnej databázy. Skutočnosť, že žalobca bonitu žalovanej zisťoval, preukázal súdu listinnými dôkazmi. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalovanej, že žalobca hrubo porušil svoju odbornú starostlivosť. O hrubé porušenie odbornej starostlivosti, ako to uvádza žalovaná, by sa jednalo jedine v prípade, ak by veriteľ posúdil schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Čo však nie je tento prípad. Žalobca neporušil podľa názoru súdu prvej inštancie ani odbornú starostlivosť ako takú. Veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Je tiež potrebné si uvedomiť, že úver bol poskytnutý za účelom splatenia iných úverov žalovanej. V takom prípade je zákon benevolentnejší k posudzovaniu bonity spotrebiteľa. Žalobca súdu predložil výpis z osobného účtu žalovanej v období pred poskytnutím spotrebiteľského úveru, z ktorého je zrejmé, že žalovaná dokázala hospodáriť s dostatočným zostatkom pre splácanie spotrebiteľského úveru, ako aj úverovú správu, ktorá preukazuje zisťovania žalobcu ohľadne žalovanej v databáze úverov, ktoré boli poskytnuté žalovanej. Žalovaná v tejto súvislosti namietala, že tento dôkaz bol v českom jazyku a pochádza zo zahraničného registra a preto bol nepoužiteľný. S týmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uvedená úverová správa má podľa názoru súdu preukazovať všetky skutočnosti, ktoré v súvislosti s úverom, o ktorý v tomto konaní ide, žalobca o žalovanej zistil. Je to teda interný dokument žalobcu a nie výpis zo zahraničného registra ako sa domnieva žalovaná. Žalovaná namietala aj celkovú výšku spotrebiteľského úveru a tvrdila, že sumu 16.560 Eur na svoj účet nikdy neprijala. Uvedená argumentácia sa súdu prvej inštancie javí čisto špekulatívne. Žalovaná nepoprela, že by zmluvu uzatvorila. Zmluva je podpísaná a žalovaná hradila aj splátky vo výške dohodnutej v zmluve. Je
potrebné uviesť, že výška splátky a poskytnutá výška úveru spolu priamo súvisia a výpočet splátky závisí od výšky úveru. Nie je zrejmé, prečo by žalovaná platila dohodnuté a predpísané splátky, keby takýto úver neprijala na svoj účet. Súdu nepredložila, ani neoznačila žiadny dôkaz na preukázanie akú výšku úveru teda prijala. V neprospech žalovanej svedčí aj žalobcom predložená príloha č. 1 zmluvy, ktorú žalovaná osobne podpísala. V nej je uvedené, cit: „Podpisom zmluvy potvrdzujete správnosť údajov poskytnutých Vám veriteľmi a uvedených v prílohe č. 1 častí a) a b) a ďalej súhlasíte s prevodom peňažných prostriedkov priamo v prospech úverových účtov špecifikovaných v prílohe č. 1 vo výške a pod variabilnými symbolmi uvedenými v prílohe č. 1.“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobca previedol sumu úveru, ktorá bola určená na splatenie ostatných úverov žalovanej priamo na úverové účty a nie na osobný účet žalovanej. Na osobný účet žalovanej bola poskytnutá len zostávajúca časť 776 Eur, a to neúčelovo. Uvedené ale neznamená, že žalovanej nebol poskytnutý úver v dohodnutej sume.
10. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcom uplatnený nárok bol dôvodný len v časti. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver v sume 16.560 Eur, ktorý žalovaná riadne nesplácala, preto žalobca uplatnil svoje právo úver žalovanej zosplatniť. V priebehu súdneho konania však súd zistil, že žalobca nedodržal podstatné obsahové náležitosti zmluvy o úvere, ktoré vyžaduje zákon a preto je tento úver potrebné posúdiť ako bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca tak v takomto prípade má nárok na vrátenie len dlžnej istiny, ktorá zodpovedá nesplatenej istine úveru zo strany žalovanej, od ktorej je potrebné odpočítať čiastku, ktorú žalovaná žalobcovi splatila. V danom prípade žalovaná žalobcovi zaplatila celkovo 6 splátok úveru, zo siedmej splátky zaplatila 5 Eur. Celková suma, ktorú žalovaná zaplatila a bola v konaní nesporná, predstavovala výšku 1.507,46 Eur. Keďže žalobca poskytol žalovanej úver 16.560 Eur, žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi ešte sumu 15.052,54 Eur, ktorá zodpovedá dlžnej istine po odpočítaní uhradených splátok zo strany žalovanej. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu posúdil ako nedôvodnú a preto ju zamietol, z dôvodu konštatovania zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej. Žalovaná v konaní uviedla, že si voči žalobcovi uplatňuje pohľadávku na započítanie, ktorá vyplýva z úverov, ktoré jej žalobca poskytol, evidované pod č. zmlúv XXXXXXXXXX R. Č.. XXXXXXXXXX. Podľa tvrdení žalovanej sú tieto úvery bezúročné a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnú obohateniu. Uvedenú pohľadávku na započítanie žalovanej súd prvej inštancie v konaní nezohľadnil. Pre konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je potrebné rozhodnutie súdu, rovnako tak aj pre konštatovanie právneho nároku z bezdôvodného obohatenia. Žalovaná však v konaní žiadne takéto právoplatné rozhodnutie súdu nepredložila a svoj nárok voči žalobcovi nijakým spôsobom nepreukázala. Pokiaľ žalovaná požadovala započítanie svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, musí byť schopná presne identifikovať akú pohľadávku má a v akej výške ju započítava. Súd prvej inštancie posúdil, že nie je povinnosťou a už vôbec nie úlohou súdu ani v konaniach so spotrebiteľským prvkom vyhľadávať a vypočítavať aké potenciálne pohľadávky voči žalobcovi by mohla žalovaná mať a v akej výške ich možno započítať. Toto je výhradne povinnosťou strany, obzvlášť, ak je v konaní právne zastúpená. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 15.052,54 Eur (91,50% úspech), žalovaná bola v konaní úspešná v zamietnutej časti o zaplatenie sumy 1.391,09 Eur (8,50% úspech). Čistý úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 83 %. V tomto rozsahu má žalobca nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku I. a výroku III podala žalovaná odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). Žalovaná namieta, že súd prvej inštancie v rozsudku neuvádza, ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (a teda neexistenciu nároku na úroky), ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých porušenie zakladá obyčajné porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (a teda nemožnosti vyhlásenie predčasnej splatnosti). Uvedené považuje za porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces a rozsudok ako taký považuje za nepreskúmateľný v tejto otázke. Ak teda súd uvádza, že v prípade refinančného úveru je zákon benevolentnejší, nie je zrejmé, ktorú normu zákona mal na mysli a teda opäť v tejto časti je rozsudok za nepreskúmateľný. Ďalej žalovaná namieta, že ak
súd vychádza z úverovej správy, ktorá mala byť nejakým interným dokumentom žalobcu a mala byť vyhotovená v českom jazyku, má za to, že súd nemal na tento dôkaz prihliadnuť, nakoľko bol vyhotovený v inom ako slovenskom jazyku. Súd sa nevysporiadal nijakým spôsobom s tým, prečo akceptoval ako dôkaz listinu v inom ako slovenskom jazyku. Navyše, žalobca je slovenská spoločnosť, a žalovanej nie je zrejmé, prečo v tomto súdnom konaní bol použitý dokument v inom ako slovenskom jazyku. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca neporušil svoju povinnosť konania s odbornou starostlivosťou, považuje žalovaná za zásadné nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko žalobca, na ktorom je v tejto otázke bremeno tvrdenia a následne aj dôkazné bremeno (porovnaj najmä, nie výlučne rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-449/13), v súdnom konaní neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno toho, či a ako splnil svoje povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 až 18 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, že bol oprávnený úver predčasne zosplatniť. Žalovaná namieta aj nesprávny záver súdu prvej inštancie o doručení upozornenia podľa ust. § 53 ods. 9 OZ žalovanej. Má za to, že dôkazy, ktoré uviedol súd prvej inštancie, preukazujú maximálne tak odoslanie danej listiny, ale nie doručenie do dispozičnej sféry žalovanej. Súd prvej inštancie sa takýmto svojím právnym názorom odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom svoj odklon žiadnym spôsobom neodôvodňuje, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý súdny proces. Žalovaná namieta aj nesprávny záver o tom, že výzva zo dňa 25.05.2020 je v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ. Vyčíta, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď vo výzve zo dňa 25.05.2020 je uvedené, že „...v prípade ďalšieho omeškania budeme po splnení podmienok podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka oprávnení požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane jeho príslušenstva...“. Súd prvej inštancie teda nesprávne uviedol, že žalobca odkazoval na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Zároveň, z obsahu danej výzvy je zrejmé, že žalobca požadoval okamžité zaplatenie sumy vo výške 797,23 eur, ktorá teda v sebe obsahovala „okrem dlžných splátok i ostatné nároky vyplývajúce z úverovej zmluvy a tiež náklady spojené s vymáhaním pohľadávky“, a to pod hrozbou žiadania okamžitého splatenia celého úveru vrátane jeho príslušenstva. Len uhradením celej sumy, ako vplýva z danej výzvy, mala žalovaná možnosť predísť tomu, aby žalobca úver zosplatnil. V danej výzve navyše veriteľ požadoval okamžitú úhradu, teda spotrebiteľ ani nebol informovaný o tom, že má právo zabrániť vyhláseniu predčasnej splatnosti úhradou omeškanej splátky do 15 dní od doručenia. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku toho, či je alebo nie je potrebné doručiť zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ. V prvom rade žalovaná rozporuje, že právo podľa ust. § 565 OZ vyplýva veriteľovi zo zákona. Naopak, zákon vyslovene uvádza, že predpokladom jeho existencie je jeho platné dojednanie v zmluve. Zároveň, za právne nezmyselné považuje názor súdu prvej inštancie, že osobitná výzva resp. osobitné doručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti nie je podmienkou pre uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. Uvedené je v zjavnom rozpore s ust. § 45 ods. 1 OZ, ktorý súd na vec neaplikoval. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil a dokonca v tomto názore súdu žalovaná vidí aj svojvôľu pri výklade práva a v tomto kontexte aj porušenie jej práva na spravodlivý proces. Žalovaná namieta aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Poukazuje na to, že vo svojom vyjadrení zo dňa 09.06.2021 uviedla, že v rámci procesnej obrany uvádza, že žalovaný ako spotrebiteľ má voči žalobcovi na započítanie spôsobilú pohľadávku. Z dokumentu Príloha č. 1 k úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.7.2019 totiž vyplýva, že žalovaná žiadala o splatenie 4 záväzkov, pričom išlo o 2 záväzky vo VÚB, a.s. a 2 záväzky v Home Credit Slovakia, a.s., menovite: a) číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 9.11.2016, čiastka istiny k splateniu úveru XXXX eur a b) číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 17.05.2016, čiastka istiny k splateniu úveru XXXX. Žalovaná uviedla, že úver poskytnutý žalovanému vyššie uvedenými zmluvami z roku 2016 zo strany žalobcu je bezúročný a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu a v rámci procesnej obrany započítava svoje pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto súdnom konaní. Uviedla, že žalovaná však momentálne nedisponuje pôvodnými zmluvami o spotrebiteľskom úvere, ani prehľadom platieb v súvislosti s poskytnutými úvermi. Z tohto dôvodu žiadala súd, aby vykonal dôkaz, a to vyššie uvedené zmluvy o spotrebiteľskom úvere z roku 2016 a s nimi súvisiace prehľady úhrad/platieb, a aby na predloženie tohto dôkazu zaviazal žalobcu, keďže žalovaná týmto dôkazom nedisponuje. Žalovaná tak v rámci procesnej obrany žiadala aby súd prvej inštancie vykonal prieskum zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktoré boli predmetom refinancovania podľa zmluvy, pohľadávky z ktorej sa žalobca domáhal plnenia v tomto súdnom konaní, pričom uviedla, že sama týmito zmluvami už nedisponuje, a navrhovala, aby v prípade posúdenia týchto zmlúv ako bezúročných a bez poplatkov, bol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia započítaný v rámci jej procesnej obrany. V prvom rade má žalovaná za to, že tým, že súd prvej inštancie tieto návrhy na vykonanie dôkazov nevykonal, porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a jej právo na prístup k
súdu a založil aj odvolacie dôvody, a síce, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň poukázala žalovaná na to, že súdy sú v zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinné zabezpečiť ex offo prieskum spotrebiteľských zmlúv. Je pritom zrejmé, že tieto zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli predmetom refinancovania u toho istého veriteľa. Je zrejmé, že uvedené predstavuje pre spotrebiteľa nebezpečnú prax, nakoľko v rámci amortizácie istiny sú jednotlivé splátky spotrebiteľských úverov rozložené vo výrazne väčšej miere na splátky úrokov a poplatkov a vo výrazne menšej miere na splátky istiny, pričom plynutím času sa tento rozdiel mení smerom k väčším splátkam istiny. Je tak zrejmé, že refinancovaním pôvodných zmlúv bola zaplatená iba malá časť na ich istinu a veľká časť na odmenu žalobcu (úroky a poplatky). Takéto refinancovanie je teda z tohto pohľadu skôr v prospech žalobcu ako silnejšej strany. Žalovaná nedisponuje týmito dôkazmi (ani zmluvami so žalobcom, číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 9.11.2016, a číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 17.05.2016, čiastka istiny k splateniu úveru XXXX, ani prehľadom vykonaných platieb), a tak sama nevie ustáliť prípadný rozsah svojej pohľadávky na započítanie. Je tak zrejmé, že uvedené zmluvy majú priamy vzťah na prejednávaný prípad tak hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne (kde uvedené má napríklad vplyv na otázku úspešnosti v otázke úhrady trov konania).
12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že preukázal bonitu klienta v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. s náležitou odbornosťou a predmetné skutočnosti boli súčasťou vyjadrenia k odporu žalobcu zo dňa 13.11.2020. Žalobca má za to, že žalovaná uvádza nesprávny právny názor s prekladom listiny z českého jazyka a aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jej dôkaznú silu. Žalobca týmto upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 9/2005. Iná je situácia, pokiaľ ide o vykonávanie dôkazu listinou, ktorá je napísaná v inom ako štátnom jazyku. V takom prípade je súd povinný najskôr pribrať prekladateľa na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého (§ 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že listina bola vykonaná ako dôkaz zákonným spôsobom. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovanej o neplatnom zosplatnení úveru, nakoľko žalobca zosplatnil úver v súlade s úverovými zmluvnými podmienkami. Žalobca zároveň v prílohe k odporu zo dňa 13.11.2020 zaslal súdu listiny preukazujúce zosplatnenie úveru v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojení § 565 OZ. K doručovaniu výzvy pred zosplatnením úveru žalobca uvádza, že sa jedná o jednostranný hmotnoprávny úkon v režime Občianskeho zákonníka. Poukazuje na to, že celkovo v oblasti súkromného práva sa predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície a už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry" nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale í také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť. Záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Predmetné tvrdenia sú právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2020, sp. zn. 5 Cdo 36/2020. Žalobca taktiež poukazuje na ustanovenia úverových zmluvných podmienok o doručovaní zásielok.
13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
14. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v medziach odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vecne a právne rozhodol správne. Odôvodnenie obsahuje všetky náležitosti, je jasné a určité a je z neho zrejmé akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov spravoval a ako dospel k výslednému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky argumenty žalovanej prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie a odôvodnenie obsahuje aj odpovede na argumentáciu uvedenú v odvolaní, keď táto sa v podstate zhoduje už z argumentáciou uvádzanou žalovanou počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a s jeho právnym posúdením sporu a prijatými závermi.
15. Žalovaná v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že si žalobca splnil povinnosti vyplývajúce z ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda že posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie neuviedol ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou a teda neexistenciu nároku na úroky a ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých porušenie zakladá obyčajné porušenie povinnosti a teda nemožnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti. Súd prvej inštancie sa k danej námietke vyjadril v bode 19 odôvodnenia rozsudku. Je zrejmé, že dospel k záveru, že žalobca zisťoval riadne bonitu žalovanej a svoj názor oprel o dôkazy, ktoré boli predložené. Aj odvolací súd dospel rovnako k názoru, že nedošlo zo strany veriteľa (žalobcu) k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je zrejmé, že žalobca jednak zisťoval od žalovanej údaje o jej príjmoch, a odvolací súd podotýka, že žalovaná bola povinná pravdivo uviesť dané údaje o príjmoch domácnosti. Z údajov poskytnutých žalovanou je zrejmé, že bola schopná pri dodržaní ust. § 7 ods. 20 z.č. 129/2010 Z.z. splácať stanovenú mesačnú splátku. Taktiež je preukázané, že žalobca si nechal pred uzavretím zmluvy predložiť výpis z účtu žalovanej, ako poukázal aj súd prvej inštancie, z ktorého prehľadu vyplynula taktiež schopnosť splácať stanovenú splátku. A tiež veriteľ vykonal lustráciu žalovanej v úverovom registri, teda mal úverovú správu o žalovanej. To, že daná listina bola v českom jazyku, neznamená, že nie je prípustná ako dôkaz. V zmysle ust. § 50 ods. 5 vyhlášky o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy súd priberie prekladateľa aj na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého jazyka. Nie je teda potrebné listinu v českom jazyku predloženú ako dôkaz do konania prekladať a táto môže byť v konaní použitá ako dôkaz aj bez prekladu do jazyka slovenského. Odvolací súd ďalej podotýka, že úverová zmluva bola súdom vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková, preto v podstate posúdenie, či došlo až k hrubému porušeniu tejto povinnosti nie je relevantné, keď následkom je práve bezúročnosť úveru. Žalovaná namietala aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že pri poskytnutí úveru za účelom splatenia iných úverov je zákon benevolentnejší k posudzovaniu bonity spotrebiteľa. Namieta, že súd prvej inštancie neodôvodnil z akého zákonného ustanovenia dané vychádza. Odvolací súd uvádza, že nebolo rozhodujúce v danom prípade dané konštatovanie súdu prvej inštancie k posúdeniu, či došlo k porušeniu povinnosti danej v ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z.. Je zrejmé z predložených listín, a odôvodnení súdu prvej inštancie, že bol prijatý záver, že nedošlo k porušeniu tejto povinnosti a to bez ohľadu na to, či išlo o poskytnutie úveru za účelom splatenia iných úverov. Odvolací súd podotýka, že konštatovanie súdu prvej inštancie zrejme vychádzalo z toho, že v ust. § 7 ods. 24 a 31 v ktorých je uvedené, že niektoré odseky ust. § 7 sa nevzťahujú na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona, ak výška poskytnutého úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov. A teda je tu daná zákonom istá benevolentnejšia úprava v prípade refinancovaného úveru. Avšak, ako je vyššie uvedené, dané konštatovanie nemalo vplyv na posúdenie, či došlo k porušeniu povinnosti veriteľa podľa ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z.. Aj keby išlo o úver, ktorým nedošlo k refinancovaniu iných úverov, veriteľ v danej veci splnil uloženú povinnosť podľa ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z..
16. Žalovaná ďalej namieta nesprávny záver o doručení upozornenia podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a nesprávny záver, že výzva zo dňa 25.05.2020 je v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K danej argumentácii žalovanej sa vyjadril súd prvej inštancie zreteľne a jasne v bodoch 15 a 16 odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením, že medzi stranami bola riadne
dohodnutá možnosť zosplatniť úver pre nesplnenie povinnosti dlžníka riadne a včas splácať úver. Dané je upravené v samotnej zmluve na strane 1, kde sú zvlášť uvedené ustanovenia úverových podmienok týkajúcich sa možnosti zosplatnenia úveru. Rovnako je zo zmluvy zrejmé, že žalovaná sa riadne oboznámila s úverovými podmienkami, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy a dané riadne podpísala. Nemožno hovoriť v danom prípade, že nedošlo k riadnej inkorporácii obchodných podmienok do zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade dohody o zmluvnej pokute, je prísnejšia zákonná úprava a odkaz na judikatúru ohľadom dohody o zmluvnej pokute len v obchodných podmienkach nie je dôvodné aplikovať na daný prípad. Navyše v danom prípade možnosť zosplatniť úver je uvedená aj v samotnej zmluve a nie len v obchodných podmienkach. Odvolací súd taktiež rovnako, ako súd prvej inštancie, posúdil aj, že zo strany žalobcu došlo k riadnej výzve v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vo výzve zo dňa 25.05.2020 je takéto upozornenie uvedené a je vykonané potom, čo bola žalovaná v omeškaní s tromi splátkami. Argument v odvolaní, že v danej výzve je uvedený § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda je nesprávne vyhodnotené, že išlo o výzvu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, považuje odvolací súd za nedôvodný. Je potrebné vychádzať z obsahu danej výzvy, a z nej je zrejmé, že bola žalovaná upozornená, že je v omeškaní s platením splátok, a že v prípade ďalšieho omeškania pristúpi veriteľ ku zosplatneniu dlhu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s tým, že by výzva bola formulovaná tak, že len v prípade uhradenia celej sumy, ktorá bola žalovanej oznámená, veriteľ nepristúpi ku zosplatneniu. Je zrejmé, že výzva obsahuje upozornenie na možnosť uplatnenia práva na zosplatnenie a teda podmienka § 53 ods. 9 OZ je splnená. Čo sa týka námietky doručenia výzvy vznesenej žalovanou, v tejto otázke sa odvolací súd taktiež stotožňuje s posúdením súdom prvej inštancie, a to, že došlo k doručeniu výzvy žalovanej. Žalobca predložil poštový podací hárok, z ktorého vyplýva, že v časove nadväzujúcej dobe po vyhotovení výzvy, bola odoslaná zásielka na adresu žalovanej. Obrana žalovanej, že nie je preukázané, či skutočne išlo o danú výzvu, považuje odvolací súd za účelovú. Dané sa dá namietať pri akomkoľvek doručovaní poštou, teda dá sa namietať, že nie je preukázané, že v obálke skutočne bola daná výzva. Odvolací súd má za to, že niet relevantného dôvodu pochybovať, že poštový hárok sa vzťahuje k daným písomným úkonom a preukazuje, že boli výzvy odoslané žalovanej. Odvolací súd nehodnotí ako dôvodnú ani námietku žalovanej, že nie je preukázané, že jej výzva bola aj reálne doručená, či doručená do jej dispozičnej sféry. Odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie má za to, že podací hárok preukazuje odoslanie výzvy, teda že výzva bola poštovou prepravou doručovaná žalovanej a to na adresu uvedenú v zmluve a z tohto dôkazu možno prijať záver o tom, že sa dostala výzva do jej dispozičnej sféry. Či výzvu reálne aj žalovaná prevzala nie je relevantné.
17. Žalovaná namieta aj, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil či je, alebo nie je potrebné doručiť zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ. Odvolací súd sa aj v posúdení tejto otázky stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedené v bode 17 odôvodnenia rozsudku. Z ust. § 565 OZ nevyplýva osobitná povinnosť doručovať ešte dlžníkovi, okrem výzvy v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, ďalšiu výzvu, že pristupuje ku zosplatneniu, teda ako uviedol súd prvej inštancie nie je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať zosplatnenie dlžníkovi. Je v súlade so zákonným ustanovením § 565 OZ, že oznámenie, že pristúpil veriteľ ku zosplatneniu obsahuje výzva, ktorou zároveň žiada o úhradu zosplatneného dlhu.
18. Ďalšou námietkou žalovanej v odvolaní je, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, nezaoberal sa jej uplatnenou námietkou započítania pohľadávok, čím tiež porušil jej právo na spravodlivý proces a odňal jej možnosť konať pred súdom. Odvolací súd opätovne uvádza, že aj v posúdení danej otázky sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý je zrozumiteľne vysvetlený v bode 22 a aj v bode 7 odôvodnenia rozsudku. Podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie uvádza, že pre relevantné započítanie pohľadávky je nevyhnutné aby táto pohľadávka, ktorej započítania sa žalovaná domáha bola riadne špecifikovaná a uvedená jej výška. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Dané nebolo zo strany žalovanej vykonané. Bol správny postup súdu prvej inštancie keď uviedol že nie je úlohou súdu a to ani v konaniach so spotrebiteľským prvkom vyhľadávať a vypočítavať potenciálne pohľadávky, ktoré by žalovaná mohla mať voči žalobcovi a v akej výške. Odvolací súd aj uvádza, že žalovanej nič nebráni domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi z ňou označených úverových zmlúv, pokiaľ má za to, že zmluvy
sú bezúročné a bezpoplatkové. Avšak úkon započítania, tak ako žiadala žalovaná v danom konaní, nebolo možné akceptovať pre nedodržanie náležitosti úkonu započítania.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil, nakoľko je v týchto výrokoch vecne správne (ust. § 387 ods. 1CSP).
20. Z dôvodu, že odvolací súd potvrdil výrok I. nebol dôvod meniť výrok III. o trovách konania a je zrejmé, že odvolanie voči výroku III. bolo podané len z dôvodu, že ide o závislý výrok od výroku I. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovanej nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).