Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 440/2026
PDF · 224.57 KB
No categories available
IV. ÚS 440/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/56/2025 z 19. marca 2026 a jemu predchádzajúcemu postupu takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu a na preskúmanie zákonnosti orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje rozsudok najvyššieho správneho súdu zrušiť a vrátiť vec tomuto súdu na ďalšie konanie, ako aj zaviazať tento súd na náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Lesoochranárske zoskupenie VLK Východné Karpaty podaním z 19. mája 2021 oznámilo svoju účasť v konaní vo veci schválenia programu starostlivosti o les (ďalej aj „PSL“) v Lesnom celku Nižná Jablonka pre roky 2023 – 2031 vedenom na Okresnom úrade Prešov. Argumentovalo poukazom na svoje postavenie zainteresovanej verejnosti, ktoré mu zabezpečí jeho efektívnu účasť na konaní, ktoré má zásadný význam pre ochranu prírody a krajiny, keďže aj podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v platnom znení je PSL súčasťou dokumentácie ochrany prírody a krajiny. Podporne v tejto súvislosti poukázalo na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
3. Okresný úrad rozhodnutím sp. zn. OU-PO-OOP4-2022/002186/20 z 13. októbra 2022 vylúčil Lesoochranárske zoskupenie VLK Východné Karpaty ako účastníka preskúmavaného správneho konania. Tento subjekt podal proti rozhodnutiu okresného úradu z 13. októbra 2022 odvolanie. Rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. k. 10762/2022-770, č. záznamu 29356/2022 z 22. decembra 2022 bolo odvolanie zamietnuté a rozhodnutie okresného úradu v tejto veci potvrdené.
4. Sťažovateľ (Lesoochranárske združenie VLK) sa žiadosťou z 24. januára 2023 domáhal účastníctva v správnom konaní vo veci schválenia PSL v Lesnom celku Lesy na LHC Nižná Jablonka vedenom pod sp. zn. OU-PO-OOP4-2023/001442, odvolávajúc sa na čl. 9 ods. 1 Aarhuského dohovoru, rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-240/09 z 8. marca 2011, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá bola sformovaná pred prijatím novely zákona č. 355/2019 Z. z. k zákonu č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“). Okresný úrad rozhodnutím č. k. OU-PO-OOP4-2023/00142-035 z 25. januára 2023 vylúčil sťažovateľa ako účastníka konania zo správneho konania vo veci schválenia PSL v Lesnom celku na LHC Nižná Jablonka pre roky 2023 – 2031. Okresný úrad dôvodil poukazom na § 41 ods. 18 a 19 zákona o lesoch, ako aj ustanoveniami Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ktoré už umožňujú aktívnu účasť sťažovateľa v správnom konaní, a tiež konštatoval, že zúčastnená osoba má rozsiahle oprávnenia umožňujúce jej aktívne zapojenie sa v správnom konaní, a i keď nemá právo na podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o schválení PSL, jej právo na podanie správnej žaloby podľa § 42 SSP je zachované. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného úradu odvolanie. Ministerstvo rozhodnutím č. k. 5228/2023-770, č. záznamu 4184/2023 z 1. marca 2023 (doručeným 3. marca 2023) odvolanie sťažovateľa zamietlo a rozhodnutie okresného úradu potvrdilo. V odôvodnení poukázalo na § 41 zákona o lesoch a na možnosť sťažovateľa po splnení podmienok v § 67 ods. 4 až 6 zákona o lesoch mať v konaní o schválení návrhu PSL status zúčastnenej osoby. Aj keď sťažovateľ zastupuje v tomto konaní verejný záujem, podľa ministerstva bez priameho hmotnoprávneho vzťahu k predmetu rozhodovania, t. j. k dotknutým lesným pozemkom, nemôže mať v dotknutom konaní status účastníka konania.
5. Rozhodnutím č. k. OU-PO-OOP4-2023/001442-044 z 13. marca 2023 okresný úrad vyhlásil Lesy v Lesnom celku Nižná Jablonka za ochranné lesy na obdobie platnosti PSL 2023 – 2031 a schválil pre tento lesný celok návrh programu starostlivosti o les v tomto lesnom celku na dobu 2023 – 2031. Sťažovateľ toto rozhodnutie okresného úradu nenapadol správnou žalobou.
6. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministerstva z 1. marca 2023 vo veci účastníctva v správnom konaní včas správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia na Správnom súde v Košiciach.
7. Správny súd rozsudkom sp. zn. PO-1S/23/2023 z 30. júla 2025 správnu žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému – ministerstvu nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia v bode 41 poukázal na účel Aarhuského dohovoru v naviazaní na rozsudok Súdneho dvora C-240/09 z 8. marca 2011, ktorým bolo negované tvrdenie sťažovateľa o priamom účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v právnom poriadku Slovenskej republiky. V bode 44 správny súd konštatoval, že aj keď sťažovateľ reagoval na výzvu správneho orgánu zo 16. januára 2023 adresovanú verejnosti, tzn. začal sa zaujímať o dotknuté administratívne konanie až v jeho
záverečnej fáze, je subjektom, ktorý by mohol byť týmto konaním ovplyvnený, ako predpokladá Aarhuský dohovor. V bode 47 správny súd konštatoval, že správne orgány postupovali správne, keď na posúdenie statusu sťažovateľa aplikovali § 41 ods. 18 zákona o lesoch a následne uzavreli, že sťažovateľovi nemožno priznať status účastníka tohto správneho konania o schvaľovaní PSL v Lesnom celku Nižná Jablonka. Zároveň správne aplikovali § 67 ods. 4 zákona o lesoch a sťažovateľa považovali za zúčastnenú osobu. V bode 48 správny súd konštatoval, že sťažovateľ svoju žiadosť o účastníctvo odôvodnil iba prehlásením o všeobecne známych skutočnostiach bez interakcie s konkrétnym schvaľovaným návrhom PSL v Lesnom celku Nižná Jablonka. Správne orgány preto nedisponovali z jeho strany argumentáciou, na ktorú by mali reagovať. Z uvedeného dôvodu správny súd absenciu odôvodnenia aj druhej kategórie účastníctva v interakcii na obsah žiadosti sťažovateľa nevidel ako pochybenie takej intenzity, ktoré by zakladalo potrebu zrušenia rozhodnutia ministerstva z 1. marca 2023 pre jeho nezákonnosť. V konečnom dôsledku by opätovné správne konanie bolo iba konaním pre konanie, pretože by nemohlo dosiahnuť zmenu právneho statusu sťažovateľa v dotknutom administratívnom konaní. Zároveň správny súd v bode 49 poukázal na to, že sťažovateľ nevyužil možnosti v záujme veci vecne ingerovať do správneho konania v predchádzajúcich troch štádiách administratívneho konania a vecne nenapadol ani meritórne rozhodnutie okresného úradu z 13. marca 2023, ktorým vyhlásil Lesy v Lesnom celku Nižná Jablonka za ochranné lesy a schválil pre tento lesný celok návrh programu starostlivosti o les na dobu 2022 – 2031.
8. Sťažovateľ podal proti rozsudku správneho súdu z 30. júla 2025 kasačnú sťažnosť, v ktorej okrem iného najvyššiemu správnemu súdu navrhol, aby sa obrátil na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, či postavenie zúčastnenej osoby sťažovateľovi umožňuje účasť na konaní o vyhotovenie PSL v súlade s cieľmi konania podľa čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch a v súlade s čl. 6 ods. 1 písm. b), ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru. Argumentoval totožnosťou záverov rozsudku správneho súdu z 30. júla 2025 a závermi najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 2Svk/2/2023, ktorý sa otázke súladu postupu orgánov verejnej správy s čl. 6 Aarhuského dohovoru venoval len okrajovo v bodoch 25 a ž 27, a taktiež poukázal na neexistenciu ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho správneho súdu, čo sa týka účastníctva zainteresovanej verejnosti v konaní o schválenie PSL. Postup správnych orgánov i správneho súdu, ktorým mu bolo odopreté postavenie účastníka konania o schválenie PSL je v rozpore s čl. 6 ods. 2, 3, 4 a 7 Aarhuského dohovoru.
9. Napadnutým rozsudkom najvyšší správny súd návrh na prerušenie kasačného konania zamietol, kasačnú sťažnosť zamietol a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Právnej zástupkyni sťažovateľa bol rozsudok najvyššieho správneho súdu doručený 7. mája 2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
10. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku najvyššieho správneho súdu argumentoval tým, že:
a) Najvyšší správny súd sa s jeho argumentáciou v kasačnej sťažnosti vysporiadal spôsobom nezodpovedajúcim požiadavkám práva na spravodlivý proces a základného práva na súdnu ochranu.
b) Podstatná otázka týkajúca sa dostatočnosti realizácie práva podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch prostredníctvom oprávnení zúčastnenej osoby v správnom konaní nebola medzi stranami sporu sporná. V kontexte s týmito článkami nedostal v priebehu
celého súdneho konania žiadnu odpoveď na to, aký je údajný výklad tejto otázky poskytnutý Súdnym dvorom a aký je súvis tejto otázky s rozhodnutiami Súdneho dvora, na ktoré poukazuje kasačný súd a ktoré sa týkajú čl. 9 Aarhuského dohovoru, s výnimkou rozhodnutia C-243/15.
c) Rozsudok najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 2Svk/2/2023, na ktorý odkazuje napadnutý rozsudok, sa tejto podstatnej otázke venuje len okrajovo v bodoch 35 až 37 odôvodnenia. Kasačný súd podľa neho selektívne poukazoval na rozsudky podporujúce jeho závery a tie, ktoré poukazovali na to, že zainteresovaná verejnosť má byť plnohodnotným účastníkom konania obišiel mlčaním (rozhodnutia vo veci sp. zn. 1Sžk/41/2019 z 22. júna 2022 a sp. zn. 1S/218/2017 z 30. mája 2019, sp. zn. 5Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011, sp. zn. 8Sžz/1/2010 z 27. januára 2011, sp. zn. 10Sžo/1/2017 z 28. marca 2018, sp. zn. 5Sžo/19/2016 z 26. februára 2018).
d) Obdobne nedostatkom odôvodnenia trpí aj časť napadnutého rozsudku, v ktorej sa zaoberá jeho návrhom na predloženie prejudiciálnej otázky, v ktorej najvyšší správny súd iba odkázal na dotknutú judikatúru C-664/15, C-243/15 a C-826/15, avšak bez bližšieho vysvetlenia údajného výkladu s výnimkou rozhodnutia vo veci C-243/15. Kasačný súd svoje rozhodnutie a postup zaťažil porušením práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a aj čl. 48 ods. 1 ústavy.
e) Sťažovateľ je oprávnený ako organizácia na ochranu životného prostredia domáhať sa ochrany práva na životné prostredie, a to nielen pre svojich členov, ale aj so zreteľom na verejný záujem na ochrane životného prostredia. Špecificky v prípade, ak územie, ktorého sa týka konanie o schválenie PSL, je územím, na ktorom sa nachádzajú lokality sústavy NATURA 2000, ktoré majú zabezpečiť ochranu biotopov a biotopov druhov, o ktorých ochranu má spoločenstvo osobitný záujem. Odopretie účasti sťažovateľovi na konaní o schválení PSL na týchto územiach, ktoré by mu zabezpečovalo možnosť efektívne a plnoprávne sa zasadzovať o ochranu týchto prírodných hodnôt, je aj porušením práva na priaznivé životné prostredie.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie označených práv v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho správneho súdu, v ktorom neodpovedal na sťažovateľom v kasačnej sťažnosti predloženú argumentáciu týkajúcu sa jeho práva na status účastníka administratívneho konania v tejto veci a na návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.
12. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
13. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší správny súd, preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval, či ich rešpektoval minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, čo je dôvod na záver o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd sa na tento účel oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku správneho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie ministerstva z 1. marca 2023, a to v kontexte argumentácie sťažovateľa.
14. Podstata kasačných námietok sťažovateľa spočíva v jeho presvedčení o nesprávnosti postupu správnych orgánov pri vylúčení jeho účasti ako verejnosti v postavení účastníka konania v dotknutom konaní, v dôsledku ktorého nebola podľa neho zabezpečená aj ochrana životného prostredia v zákonom požadovanej kvalite.
15. Najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 42 napadnutého rozsudku definoval otázku podstatnú pre rozhodnutie, t. j. či postavenie zúčastnenej osoby v konaní schválenia PSL je možné považovať za dostatočné s ohľadom na práva vyplývajúce z čl. 6 Aarhuského dohovoru. V bode 43 kasačný súd odkázal na to, že odpoveď na túto otázku je ustálená v rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Svk/17/2024 z 27. novembra 2024, sp. zn. 2Svk/2/2023 z 20. decembra 2024, ako aj sp. zn. 1Svk/21/2025 z 29. januára 2026. V nadväznosti na uvedené v bode 44 priamo v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval právne závery z rozsudku sp. zn. 2Svk/2/2023 z 20. decembra 2024 (body 19 až 55 citovaného rozsudku), na ktoré v plnom rozsahu odkázal. V kontexte sťažovateľovej argumentácie týkajúcej sa otázky naviazania, resp. prepojenosti čl. 6 a čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru ústavný súd poukazuje na body 35, 47 a nasl. citovaného rozsudku, v ktorom najvyšší správny súd konštatoval, že vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu čl. 6 Aarhuského dohovoru, pod ktorého znenie je možné subsumovať aj proces schvaľovania PSL, je možné preskúmať aplikáciou čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru. Podľa záverov citovaného rozsudku je sťažovateľovi jednotlivými ustanoveniami vnútroštátneho poriadku zabezpečená možnosť včasnej účasti na rozhodovacom procese PSL (§ 41 ods. 8, § 67 ods. 4 až 6 zákona o lesoch) podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ako aj prístup k spravodlivosti (§ 42 SSP) podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru. Pritom v dôsledku toho, že sťažovateľ ako ekologická organizácia má v procese schvaľovania PSL postavenie zúčastnenej osoby, nedochádza k porušeniu práv vyplývajúcich z čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, pretože táto organizácia má právo súdneho prieskumu ako zainteresovaná verejnosť podľa § 42 SSP. Pri ustálení uvedených záverov pritom najvyšší správny súd podporne poukazoval aj na Príručku implementácie Aarhuského dohovoru vytvorenú Európskou hospodárskou komisiou OSN, ktorá má zmluvným stranám napomáhať pri implementácii záväzkov vyplývajúcich z tohto dohovoru. Zároveň poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom, ktorého právomocou je interpretovať uvedený dohovor a posudzovať súlad vnútroštátnej legislatívy a praxe s týmto dohovorom, ktorá ním prijaté právne závery potvrdzuje (body 48 a 49 citovaného rozsudku).
16. Z citovaného rozsudku (body 29 až 31) dostal sťažovateľ odpoveď aj na svoju námietku týkajúcu sa odlišnej judikatúry vo veci právneho posúdenia relevantnej otázky v tejto veci, v ktorej najvyšší správny súd poukázal na to, že táto vznikla v období platnosti staršej procesnoprávnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, ktorý zainteresovanej verejnosti nepriznával aktívnu vecnú
legitimáciu na podanie správnej žaloby, a novšia judikatúra, na ktorú poukazoval sťažovateľ, je neaplikovateľná, pretože predmetom prieskumu v nej nebola otázka účastníctva.
17. Najvyšší správny súd vo svojom postupe pri odôvodnení napadnutého rozsudku využil postup podľa § 464 ods. 1 SSP a ďalšie dôvody svojho rozhodnutia už preto nebol povinný uviesť a jeho postup preto nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný odporujúci sťažovateľom označeným právam.
18. K návrhu sťažovateľa na podanie prejudiciálnej otázky sa najvyšší správny súd vyjadril v bodoch 48, 49 napadnutého rozsudku, v ktorých poukázal na to, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nemôže byť otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci, a zároveň konštatoval, že nebol dôvod obrátiť sa na Súdny dvor, pretože relevantná otázka (či malo byť v prvostupňovom konaní pred správnym orgánom priznané sťažovateľovi postavenie účastníka konania, a to s ohľadom na jednotlivé články Aarhuského dohovoru) v konaní Súdneho dvora už bola riešená vo veciach C-664/15, C-243/15 a C-826/18.
19. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutia Súdneho dvora, na ktoré odkazuje najvyšší správny súd, podporujú jeho právny záver o účastníctve enviromentálnej organizácie v správnom konaní (pozri bod 68 rozsudku Súdneho dvora C-664/15, bod 59 rozsudku C-826/18), podľa ktorého zmluvné strany sú podľa Aarhuského dohovoru zaviazané zabezpečiť verejnosti prístup k spravodlivosti, avšak na nich je ponechané rozhodnutie, či tento prístup zabezpečia prostredníctvom administratívneho alebo súdneho konania. Relevantnosť spomínanej judikatúry vo vzťahu k uvedenému záveru pritom sťažovateľ žiadnym spôsobom nerozporuje.
20. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou prakticky domáha ďalšieho preskúmania správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý už bol predmetom prieskumu aj zo strany najvyššieho správneho súdu. Účelom konania pred ústavným súdom je ochrana ústavnosti, a nie poskytnutie ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať správnosť záverov všeobecných súdov, a to obzvlášť ak existuje pochybnosť o materiálnej relevantnosti tejto ochrany (v danej veci nepodal sťažovateľ správnu žalobu proti konečnému rozhodnutiu správneho orgánu vo veci, ktorou by mohol namietať nevysporiadanie sa s jeho námietkami – pozri bod 52 napadnutého rozsudku).
21. Predložená sťažnostná argumentácia tak nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho správneho súdu. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že najvyšší správny súd v preskúmavanom rozhodnutí právne neposudzoval meritum veci. Kasačnou sťažnosťou bol napadnutý rozsudok správneho súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia ministerstva, ktorým potvrdilo rozhodnutie okresného úradu o nepriznaní postavenia účastníka konania sťažovateľovi. Tento procesný stav umožňoval sťažovateľovi dovolávať sa ochrany svojich práv v ďalšom konaní pred správnymi orgánmi s možnosťou využiť dostupné právne prostriedky vrátane prípadnej správnej žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu vydanému vo veci samej, ktorú však nevyužil.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že najvyšší správny súd sa s námietkami sťažovateľa dostatočne vysporiadal, pričom na každú z nich poskytol zrozumiteľnú odpoveď. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
23. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že o jeho prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy, resp. v spojení s jeho porušením. Táto súvzťažnosť vyplýva z previazanosti posúdenia ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu s predmetom jeho rozhodovania, ktorým bolo nemajetkové právo. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzala do úvahy ani príčinná súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 44 ods. 1 ústavy a vzhľadom na to ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
24. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu