Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-120-2026.pdf
PDF · 118.79 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/120/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Korbašovej a členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej, JUDr. Petry Lackovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, dieťa rodičov: matka C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX, prechodne bytom D. XXX/X, E., zastúpená: Mgr. Peter Kupka, advokát, so sídlom Hlavná 23, Trnava a otec B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, v konaní o návrhu otca na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 9P/106/2024-571 zo dňa 22.04.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 9P/106/2024-571 zo dňa 22.04.2026 p o t v r d z u j e . II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozsudkom vo výroku I. zamietol návrh; výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania; výrokom III. uložil otcovi povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške 419,20 eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Zvolen do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Okresný súd citujúc čl. 5 č. 36/2005 Z.z. zákona o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o rodine“), čl. 4 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), § 36 ods. 1, § 24 ods. 1, 5, § 25 ods. 4 a § 26 zákona o rodine a § 121 CMP návrh otca na zmenu osobnej starostlivosti o maloletého zamietol. Konštatoval, že od poslednej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností nedošlo k takej podstatnej zmene pomerov na strane maloletého alebo jeho rodičov, ktorá by odôvodňovala zmenu jeho výchovného prostredia. Vychádzal najmä zo záverov znaleckého dokazovania, podľa ktorých bolo naďalej vhodné ponechať maloletého v osobnej starostlivosti matky, pričom striedavú osobnú starostlivosť znalec neodporučil pre možné ohrozenie duševného vývoja maloletého. Zohľadnil tiež názor maloletého, ktorý prejavil vôľu zostať v osobnej starostlivosti matky, ako aj zistenia kolízneho opatrovníka, pediatra a školy, z ktorých nevyplynuli nedostatky v starostlivosti matky. Poukázal na to, že otec sa odmietol podrobiť znaleckému vyšetreniu, preto znalec jeho osobnostné predpoklady a výchovný prístup posudzoval len zo spisového materiálu, pričom ich nepovažoval za zlučiteľné s aktuálnymi potrebami maloletého. Hoci znalec považoval doterajší rozsah styku otca s maloletým za nedostatočný na vytvorenie plne funkčného vzťahu, jeho rozšírenie podmienil absolvovaním terapeutických stretnutí otca a následnej rodinnej terapie. Otec sa však okresným súdom nariadenému výchovnému opatreniu na rozdiel od matky a maloletého odmietol podrobiť, preto okresný súd nevzhliadol dôvod ani na rozšírenie styku otca s maloletým. Pokiaľ otec odôvodňoval požadovanú zmenu osobnej starostlivosti tým, že mu matka bránila v styku, okresný súd síce zistil, že v minulosti matka súdnu úpravu styku nerešpektovala, po nariadení výkonu rozhodnutia však styk začala umožňovať, čo viedlo k zastaveniu konaní o výkon
rozhodnutia. Od decembra 2024 sa na určené termíny styku prestal dostavovať samotný otec, preto aktuálne nerealizovanie styku nebolo možné pričítať matke a neboli splnené ani podmienky § 25 ods. 4 zákona o rodine. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.
3. O trovách štátu rozhodol okresný súd tak, že otcovi uložil povinnosť nahradiť sumu 419,20 eur predstavujúcu časť znalečného uhradenú z rozpočtových prostriedkov štátu. Zohľadnil, že matka na znalecké dokazovanie zložila preddavok 600 eur, zatiaľ čo otec bol od povinnosti zložiť preddavok oslobodený. Uviedol, že toto oslobodenie sa týkalo iba preddavku na trovy dôkazu a nemalo vplyv na konečné rozhodnutie o náhrade trov konania štátu. Znalecké dokazovanie bolo vykonané v záujme oboch rodičov i maloletého, preto považoval za primerané, aby sa rodičia na jeho nákladoch podieľali približne rovnakým dielom. Pri otcovi zároveň prihliadol na to, že v čase meritórneho rozhodovania nebolo preukázané, že by z objektívnych, napríklad zdravotných dôvodov nebol schopný zabezpečiť si príjem zo zárobkovej činnosti. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec, ktorý ho považoval za nezákonný a navrhol jeho zrušenie. Namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zo strany okresného súdu a konajúcej sudkyne, voči ktorej podal trestné oznámenie, tvrdiac, že maloletý bol dňa 18.12.2024 unesený z budovy okresného súdu a odvtedy nevie, či žije. Tvrdil zaujatosť a nezákonný postup konajúcej sudkyne, ďalšej sudkyne okresného súdu G. E. H. a predsedníčky okresného súdu, ktorým vytýkal nezákonné zasahovanie do konaní týkajúcich sa maloletého a marenie vyšetrovania jeho trestných oznámení. Na preukázanie svojich tvrdení žiadal zabezpečiť nahrávky, resp. ich prepisy z pojednávaní vedených na Okresnom súde Zvolen vo veci výkonu rozhodnutia a vo veci zmeny osobnej starostlivosti o maloletého. Zároveň poukázal na čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky a deklaroval, že využíva právo postaviť sa na odpor. Namietal tiež povinnosť nahradiť trovy konania štátu, ktoré odmietol uhradiť.
5. Otec vo svojom následnom podaní podal „odpor“ proti príkazu na úhradu trov štátu, v ktorom uviedol, že sumu 419,20 eur neuhradí, keďže postup Okresného súdu Zvolen a jeho zamestnancov považuje za nezákonný, porušujúci jeho základné práva. Dovolával sa čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky, tvrdiac, že okresný súd mu znemožnil účinné použitie zákonných prostriedkov ochrany práv, označil príkaz na úhradu za nezákonný, nátlakový a vydieračský a navrhol jeho zrušenie. Zároveň uviedol, že vzhľadom na svoju finančnú situáciu odmieta finančne podporovať konanie okresného súdu a uložené trovy štátu neuhradí. 6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca zotrval na svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav a vykonal dokazovanie s dôrazom na najlepší záujem maloletého. Poukázal na dlhodobé monitorovanie rodiny súdom, úradom a akreditovaným subjektom, ako aj na nariadené výchovné opatrenie spočívajúce v odbornom psychologickom poradenstve otca a rodinnej terapii. Uviedol, že zo zisťovania úradu, školy, pediatra, mestského úradu ani zo šetrení v domácnosti nevyplynuli žiadne nedostatky alebo rizikové faktory v starostlivosti matky o maloletého, ktorá s úradom a zariadením riadne spolupracovala. Otec naopak spoluprácu s úradom a zariadením odmietol, nezúčastňoval sa stretnutí, čím znemožnil naplnenie cieľov nariadeného výchovného opatrenia. K tvrdeniam otca o únose maloletého uviedol, že maloletý je v starostlivosti matky, býva na otcovi známej adrese a podľa zistení viacerých subjektov je v poriadku. 7. Otec vo vyjadrení k stanovisku kolízneho opatrovníka zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a namietal jeho zaujatosť a nezákonný postup. Tvrdil, že kolízny opatrovník v minulosti nekonal napriek jeho oznámeniam o podávaní Diazepamu maloletému matkou, prehliadal nevhodné správanie matky pri realizácii styku a nezasiahol ani v súvislosti so starostlivosťou o maloletého zabezpečovanou treťou osobou, ktorú považoval za ohrozujúcu maloletého. Tieto skutočnosti boli zachytené aj v záznamoch kolízneho opatrovníka a na pojednávaní vo veci výkonu rozhodnutia, preto nesúhlasil s jeho záverom o riadnej a bezproblémovej starostlivosti matky. Matka mu dlhodobo bráni v styku s maloletým, pričom kolízny opatrovník proti jej konaniu nezakročil. Opätovne tvrdil, že maloletý bol dňa 18.12.2024 počas pojednávania unesený z budovy okresného súdu, na čom sa podľa neho podieľala aj pracovníčka kolízneho opatrovníka. Namietal tiež postup okresného súdu, jeho sudcov, predsedníčky súdu, polície a prokuratúry, ktorých obviňoval z manipulovania dôkazov a trestných oznámení a z krytia protiprávneho konania voči maloletému. Navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť, iniciovať disciplinárne a trestné konanie voči ním označeným osobám a maloletého zveriť do jeho osobnej starostlivosti. 8. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že odvolanie neobsahuje konkrétne námietky proti skutkovým zisteniam ani právnym záverom
okresného súdu, ale otec v ňom prevažne opakuje svoje doterajšie tvrdenia o únose maloletého, trestnej činnosti sudcov, kolízneho opatrovníka a ďalších subjektov. Poukázala na rozsiahle dokazovanie vykonané okresným súdom, z ktorého vyplynulo, že maloletý má v jej osobnej starostlivosti vytvorené stabilné a bezpečné prostredie a žiadny zo zainteresovaných subjektov nezistil nedostatky v jej starostlivosti. Za nepodložené označila tvrdenia otca o únose a sexuálnom zneužívaní maloletého, ako aj o koordinovanom postupe súdov a ďalších orgánov proti otcovi. Odborné inštitúcie vytvárali otcovi priestor na budovanie vzťahu s maloletým a odporúčali mu psychologické poradenstvo a rodinnú terapiu, otec však odbornú spoluprácu a súdom uložené opatrenia odmietal. Poukázala aj na stanovisko detskej psychiatričky, ktorá neodporučila rozšírenie styku otca s maloletým a jeho prípadné budúce rozširovanie podmienila odborným dohľadom psychológa, ako aj na stanovisko kolízneho opatrovníka odporúčajúce napadnutý rozsudok potvrdiť.
9. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky zotrval na svojom odvolaní a žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť. Opätovne namietal nezákonný a zaujatý postup Okresného súdu Zvolen, ktorý podľa neho nemá právo rozhodovať vo veciach týkajúcich sa maloletého, kým nebude prešetrené konanie jeho sudcov a ďalších orgánov. Tvrdil, že matka maloletého zveruje do starostlivosti tretej osoby, ktorú označil za sexuálneho predátora, pričom na preukázanie svojich tvrdení poukazoval na zvukový záznam z pojednávania v roku 2023. Zotrval aj na tvrdení, že maloletý bol dňa 18.12.2024 počas pojednávania unesený z budovy okresného súdu svojou starou matkou, ako aj na tvrdeniach, že zdravotné a psychické problémy maloletého spôsobila matka podávaním Diazepamu a bránením v jeho styku s maloletým. Namietal, že okresný súd tieto skutočnosti a ním predkladané dôkazy účelovo prehliada a že súd, polícia, prokuratúra a kolízny opatrovník postupujú voči nemu koordinovane a nezákonne. Uviedol, že maloletého od 18.12.2024 nevidel, má obavu o jeho život a zdravie a naďalej sa dovoláva svojich ústavných práv.
10. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov /ďalej len „CSP“/ v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, keďže dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení zákona o rodine, správne a zákonne rozhodol o návrhu otca na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie. 11. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 12. Pripomína odvolací súd, že hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 13. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 14. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol návrh otca na zmenu rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 13P/115/2020-1015 zo dňa 23.03.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoP/29/2022-1135 zo dňa 24. augusta 2022. Vzhľadom na predmet konania - návrh otca na zmenu zverenia maloletého z osobnej starostlivosti matky do osobnej starostlivosti otca, pre rozhodnutie vo veci nebolo určujúce samotné subjektívne hodnotenie postupu matky či jednotlivých orgánov zo strany otca, ale predovšetkým to, či od posledného rozhodnutia nastala taká zmena pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výchovného prostredia maloletého, a či by otcom navrhovaná zmena bola v jeho najlepšom záujme. 15. Odvolací súd sa stotožňuje s názor okresného súdu, že takáto zmena pomerov v konaní preukázaná nebola. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že maloletý má v osobnej starostlivosti matky vytvorené stabilné výchovné prostredie, má zabezpečenú školskú dochádzku a zdravotnú starostlivosť a v starostlivosti matky neboli zistené také nedostatky, ktoré by odôvodňovali zmenu jeho výchovného prostredia. Okresný súd vychádzal aj zo zistení kolízneho opatrovníka získaných od pediatra maloletého, školy, samosprávy a z vlastných šetrení v domácnosti matky, z ktorých nevyplynuli pochybenia v jej starostlivosti. Uvedené zistenia podporujú aj správy Centra Návrat, podľa ktorých vzhľadom na vek maloletého, jeho zdravotný stav a diagnostikované úzkostné poruchy neboli odporúčané zmeny výchovného prostredia, ale naopak jeho kontinuita a stabilita. Odborné pracovisko zároveň podporilo zachovanie vzťahu maloletého s otcom a odporučilo poskytnúť otcovi odborné psychologické poradenstvo a terapeutickú podporu aj v interakcii otec – syn. Zachovanie osobnej starostlivosti matky tak nemožno vnímať ako popretie významu otca v živote maloletého, ale ako zachovanie stabilného výchovného prostredia pri súčasnej potrebe bezpečne obnovovať a rozvíjať vzťah maloletého s otcom. 16. Správnosť záveru okresného súdu podporujú predovšetkým výsledky znaleckého dokazovania, podľa ktorých je nateraz vhodné, aby starostlivosť o maloletého bola aj naďalej realizovaná prostredníctvom osobnej starostlivosti matky. Znalec v dôsledku neochoty otca podrobiť sa znaleckému vyšetreniu mohol jeho osobnostné predpoklady a výchovný prístup posudzovať iba na základe spisového materiálu, pričom aj s prihliadnutím na prístup otca k znaleckému vyšetreniu a na prerušenie stretávania s maloletým z jeho vlastnej iniciatívy dospel k záveru, že osobnostné predpoklady a výchovný prístup otca nie sú zlučiteľné s aktuálnymi potrebami maloletého. Za nevhodnú označil aj striedavú osobnú starostlivosť, ktorá by mohla priamo ohroziť duševný vývoj maloletého. Odvolací súd nemá dôvod tieto odborné závery spochybňovať, o to viac, že otec svojím odmietnutím znaleckého vyšetrenia sám znemožnil úplné odborné posúdenie svojich osobnostných a výchovných predpokladov. 17. Odvolací súd nezistil dôvod na spochybnenie záverov okresného súdu ani z hľadiska názoru maloletého. Okresný súd prihliadol na jeho veku primerane prejavenú vôľu zostať v osobnej starostlivosti matky, zároveň však neopomenul, že maloletý prejavil záujem o širší styk s otcom, hoci nateraz odmietal jeho realizáciu počas noci. Takto zistený názor maloletého nemožno interpretovať ako odmietanie otca, ale ako vôľu zachovať si stabilné výchovné prostredie u matky pri súčasnom zachovaní vzťahu s otcom. Názor maloletého pritom okresný súd správne neposudzoval izolovane, ale v spojení s ostatnými výsledkami dokazovania, najmä so závermi znalca a odborných subjektov. 18. Význam nemožno uprieť ani výsledkom nariadeného výchovného opatrenia. Zo záverečnej správy Centra sociálnych služieb KA okresný súd zistil, že spolupráca s matkou a maloletým prebiehala od októbra 2025 do marca 2026 konštruktívne a pravidelne, zatiaľ čo otec v jedinom realizovanom telefonickom rozhovore odmietol spoluprácu s akoukoľvek inštitúciou a následne sa jej nezúčastnil, čím znemožnil naplnenie cieľov opatrenia v plnom rozsahu. Centrum súčasne konštatovalo stabilný vzťah maloletého k matke, ktorá pre neho predstavuje významnú a bezpečnú vzťahovú osobu, zatiaľ čo vzťah maloletého k otcovi aktuálne nebolo možné označiť za stabilný alebo rozvinutý. Pred prípadnou zmenou pomerov preto považovalo za potrebné odborné psychologické poradenstvo otca a bezpečné, postupné budovanie jeho vzťahu s maloletým. Za tejto situácie nemožno návrh otca otca na bezprostrednú zmenu osobnej starostlivosti o maloletého považovať za zodpovedajúcu aktuálnym potrebám maloletého. Zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca nemôže nahradiť proces postupného obnovenia ich vzájomného vzťahu, osobitne ak otec odmietol odbornú spoluprácu, ktorá mala vytvoriť podmienky práve na jeho bezpečné obnovenie a rozvíjanie. Okresný súd preto správne uprednostnil zachovanie existujúceho stabilného výchovného prostredia maloletého.
19. Odvolací súd pritom neprehliadol, že vzťahy medzi rodičmi sú dlhodobo výrazne konfliktné a že v minulosti existovali problémy aj pri realizácii styku otca s maloletým. Ani predchádzajúce nerešpektovanie súdnej úpravy styku zo strany rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa zverené, však
bez ďalšieho neznamená, že zmena osobnej starostlivosti je v najlepšom záujme maloletého. Zmena výchovného prostredia nemôže slúžiť ako sankcia voči jednému z rodičov za jeho predchádzajúce konanie, ale musí vychádzať z aktuálnych pomerov maloletého dieťaťa a z posúdenia dôsledkov takejto zmeny na jeho ďalší vývoj. V prejednávanom prípade neobstojí ani argumentácia otca založená na tvrdení, že matka mu dlhodobo znemožňuje styk s maloletým. Okresný súd predchádzajúce problémy pri realizácii styku neprehliadol, vychádzal však aj z jeho následného vývoja. Samotný otec v priebehu konania potvrdil, že sa styk realizoval, pričom uviedol jeden prípad jeho neuskutočnenia pre chorobu maloletého, resp. návštevu lekára. Z ďalšieho dokazovania okresný súd zistil, že od 18.12.2024 sa na určené termíny styku prestal dostavovať otec, ktorý nereagoval ani na následnú výzvu matky, aby jej svoj záujem o realizáciu styku vopred oznámil. Za takto zisteného skutkového stavu nemožno prijať záver, že v čase rozhodovania okresného súdu matka opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňovala otcovi styk s maloletým v zmysle § 25 ods. 4 zákona o rodine. Uvedené zistenie nemožno hodnotiť bez prihliadnutia na jeho dopad na samotného maloletého. Zo správy Centra Návrat okresný súd zistil, že po tom, ako sa otec od druhej polovice decembra prestal s maloletým stretávať, maloleté dieťa prežívalo sklamanie a nerozumelo zmene v správaní otca. Odborné pracovisko preto pred obnovením kontaktov odporučilo poradenstvo a prípravu otca na rekonštrukciu vzťahu s maloletým a následné postupné obnovenie kontaktu. Aj táto okolnosť podporuje záver, že náhla zmena osobnej starostlivosti bez predchádzajúceho obnovenia funkčného vzťahu otca s maloletým by nezodpovedala jeho aktuálnemu najlepšiemu záujmu. 20. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu otca založenú na tvrdení, že maloletý bol dňa 18.12.2024 „unesený“ z budovy Okresného súdu Zvolen a že odvtedy nevie, či maloletý žije. Tieto tvrdenia sú v rozpore so skutkovým stavom zisteným v konaní. Maloletý sa nachádza v osobnej starostlivosti matky, býva na otcovi známej adrese a jeho pomery boli opakovane preverované kolíznym opatrovníkom a ďalšími subjektmi. Kolízny opatrovník aj v odvolacom konaní výslovne uviedol, že maloletý je v poriadku a býva na otcovi známej adrese. Otcom tvrdená udalosť preto taktiež nepredstavuje skutkový podklad pre zmenu osobnej starostlivosti. Rovnako neboli v konaní preukázané tvrdenia otca, podľa ktorých je maloletý v starostlivosti matky týraný, sexuálne zneužívaný alebo inak ohrozovaný na živote či zdraví. Otec tieto tvrdenia opakovane spájal najmä s osobou, ktorej mala matka v minulosti zverovať maloletého, a s podávaním lieku Diazepam v útlom veku maloletého. Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, že by maloletý bol v súčasnej starostlivosti matky vystavený takémuto ohrozeniu. Naopak, kolízny opatrovník, pediater, škola ani ďalšie subjekty sledujúce jeho pomery nezistili nedostatky v starostlivosti matky, ktoré by odôvodňovali zmenu výchovného prostredia.
21. Pokiaľ otec žiadal zabezpečiť zvukové záznamy, resp. ich prepisy z predchádzajúcich pojednávaní, odvolací súd nepovažoval vykonanie takto navrhovaného dokazovania za potrebné. Otec nimi mienil preukazovať predovšetkým okolnosti týkajúce sa priebehu skorších konaní, konania matky a ďalších osôb a udalostí z rokov 2023 a 2024. Pre rozhodnutie o zmene osobnej starostlivosti je však určujúci aktuálny stav a najlepší záujem maloletého, ktorý bol predmetom rozsiahleho dokazovania vrátane znaleckého dokazovania a zisťovania jeho pomerov prostredníctvom viacerých odborných subjektov. Navrhované dôkazy preto neboli spôsobilé zmeniť rozhodujúce skutkové závery o aktuálnych pomeroch maloletého. 22. Ani tvrdenia otca v odvolaní a následných vyjadreniach, ktorými namietal zaujatosť a nezákonný postup konajúcej sudkyne, ďalších sudcov okresného súdu, predsedníčky súdu, kolízneho opatrovníka, polície a prokuratúry a tvrdil ich koordinovaný postup proti nemu nepreukazujú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia Pre odvolací prieskum sú rozhodujúce konkrétne námietky smerujúce proti procesnému postupu okresného súdu, jeho skutkovým zisteniam alebo právnemu posúdeniu veci. Otec však svoje tvrdenia spájal prevažne s udalosťami z predchádzajúcich konaní, podanými trestnými oznámeniami a vlastným hodnotením postupu jednotlivých orgánov. Z jeho podaní nevyplývajú konkrétne skutočnosti spôsobilé spochybniť rozhodujúce skutkové závery okresného súdu o aktuálnych pomeroch maloletého. Samotná skutočnosť, že otec podal trestné oznámenia na konajúcu sudkyňu alebo ďalšie osoby, nepreukazuje pravdivosť skutočností v nich uvádzaných ani nezákonnosť ich postupu. Predmetom tohto konania nie je posudzovanie trestnoprávnej alebo disciplinárnej zodpovednosti otcom označených osôb, ale preskúmanie správnosti rozhodnutia okresného súdu o návrhu otca na zmenu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Preto ani požiadavka otca na začatie trestných alebo disciplinárnych konaní nemôže mať význam pre rozhodnutie o jeho odvolaní. Odvolací súd nezistil ani taký postup okresného súdu, ktorým by otcovi bolo znemožnené uplatňovať jeho procesné práva. Otec mal možnosť uvádzať svoje tvrdenia, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonanému dokazovaniu a predkladať súdu ďalšie podania. Skutočnosť, že
okresný súd jeho tvrdeniam alebo ním presadzovanému hodnoteniu dôkazov neprisvedčil a rozhodol v rozpore s jeho návrhom, sama osebe nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Odkaz otca na čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky na uvedených záveroch nič nemení. Opakuje sa, že predmetom tohto konania je preskúmanie konkrétneho rozhodnutia okresného súdu zákonom ustanoveným odvolacím postupom, ktorý otec využil a v rámci ktorého boli jeho námietky odvolacím súdom preskúmané. Dovolávanie sa práva na odpor preto samo osebe nepredstavuje odvolací dôvod spôsobilý privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. 23. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd odvolanie otca aj vo vzťahu k výroku, ktorým mu okresný súd uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 419,20 eur. Zo spisu vyplýva, že znalcovi bolo priznané znalečné vo výške 1.019,20 eur, z ktorého suma 600 eur bola uhradená z preddavku zloženého matkou a zvyšná suma 419,20 eur z rozpočtových prostriedkov štátu. Otec bol v priebehu konania oslobodený od povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Oslobodenie od povinnosti preddavkovať trovy dôkazu však nemožno bez ďalšieho stotožňovať s rozhodnutím o konečnej povinnosti nahradiť trovy, ktoré štátu v konaní skutočne vznikli. 24. Pokiaľ otec povinnosť nahradiť trovy štátu odmietal s poukazom na nezákonné konanie okresného súdu a dovolával sa aj v tejto súvislosti čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky, takáto argumentácia nespochybňuje zákonný základ ani výšku trov vzniknutých vykonaním znaleckého dokazovania. Otec neuviedol konkrétnu námietku proti výške priznaného znalečného ani proti skutočnosti, že suma 419,20 eur bola uhradená z rozpočtových prostriedkov štátu. Rovnakú argumentáciu zopakoval aj v následnom podaní označenom ako odpor proti príkazu na úhradu trov štátu, čo však nič nemení na vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku. 25. Po preskúmaní všetkých pre rozhodnutie významných odvolacích námietok tak odvolací súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku. Okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie zamerané na aktuálne pomery maloletého, jeho vzťah k obom rodičom, výchovné predpoklady rodičov a možnosti ďalšieho vývoja ich vzájomných vzťahov. Jeho záver o neexistencii podmienok na zmenu osobnej starostlivosti má oporu v znaleckom dokazovaní, názore maloletého a zisteniach kolízneho opatrovníka a ďalších odborných subjektov. Výsledky dokazovania nepreukázali, že by zotrvanie maloletého v osobnej starostlivosti matky predstavovalo ohrozenie jeho priaznivého vývoja, naopak, odborné zistenia svedčia v prospech zachovania stability jeho súčasného výchovného prostredia. 26. Odvolací súd nebagatelizuje dlhodobý konflikt rodičov ani skutočnosť, že vzťah otca s maloletým je v súčasnosti vážne narušený. Práve s prihliadnutím na tento stav však zásadná a náhla zmena výchovného prostredia maloletého bez zodpovedajúcej odbornej prípravy a bez predchádzajúceho obnovenia funkčného vzťahu s otcom nemá oporu vo výsledkoch dokazovania. Najlepší záujem maloletého nemožno stotožniť so záujmom jedného z rodičov na určitom výsledku konania. V aktuálnych pomeroch maloletého jeho najlepšiemu záujmu zodpovedá zachovanie stabilného výchovného prostredia pri súčasnom vytváraní podmienok na postupné a bezpečné obnovenie a rozvíjanie vzťahu s otcom, ktoré však predpokladá aj jeho aktívnu spoluprácu s odborníkmi. 27. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 30. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.