Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Obdo-39-2025.pdf
PDF · 119.81 KB
Case nature
Area
Subarea
3Obdo/39/2025
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v spore žalobcu: Ing. Adriána Trangošová - ADRIA, s miestom podnikania Podhora 48, Ružomberok, IČO: 17 873 878, zastúpený JUDr. Viera Salonnáš Nováková, advokátka, so sídlom Skuteckého 33, Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovak Restaurants, s. r. o., so sídlom Gajova 11, Bratislava, IČO: 36 862 541, zastúpený LEGAL & CORP s. r. o., so sídlom Gajova 11, Bratislava, IČO: 47 237 325, o zaplatenie 21 546,- eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. B1-26Cb/68/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla 2025 č. k. 3Cob/80/2024-741, takto
r o z h o d o l :
I. Dovolanie o d m i e t a . II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom prvoinštančného súdu z 27. februára 2024 č. k. B1-26Cb/68/2019-629 vo výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 21 546,- eura s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 7 182,- eura od 11. júla 2018 do zaplatenia, zo sumy 7 182,- eura od 11. augusta 2018 do zaplatenia, zo sumy 7 182,- eura od 11. septembra 2018 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100 %. 1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 21 546,- eura s príslušenstvom titulom dlžného nájomného za prenajaté nebytové priestory za mesiac júl 2018 vo výške 7 182,- eura, august 2018 vo výške 7 182,- eura a september 2018 vo výške 7 182,- eura. Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 7. januára 2015 Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej aj „nájomná zmluva“), predmetom ktorej bol nájom nebytového priestoru o výmere 570 m2 nachádzajúci sa v budove Q. na ulici K.. Podľa nájomnej zmluvy bol žalovaný ako nájomca povinný platiť mesačné nájomné vo výške 5 985,- eura plus DPH vždy do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. 1.2. Okresný súd Bratislava I v poradí prvým rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 9. decembra 2020 č. k. 26Cb/68/2019-310 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 25. októbra 2023 č. k. 3Cob/30/2022-464 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 1.3. Súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania dospel k skutkovým záverom, že medzi žalobcom a žalovaným ako nájomcom bola dňa 7. januára 2015 uzatvorená nájomná zmluva, na základe ktorej prenechal žalobca žalovanému do užívania nebytový priestor o výmere 570 m2 nachádzajúci sa v Q. s dohodnutou dobou nájmu od 7. januára 2015 do 29. februára 2020. V zmysle splátkového
kalendára na rok 2018 mal žalovaný uhradiť nájomné za mesiac júl 2018 v celkovej výške 7 182,- eura s DPH k 10. júlu 2018, za mesiac august 2018 v celkovej sume 7 182,- eura s DPH k 10. augustu 2018 a za mesiac september 2018 v celkovej sume 7 182,- eura k 10. septembru 2018. Žalovaný listom z 30. januára 2018 oznámil žalobcovi ukončenie činnosti podnájomcom, a to spoločnosťou Slovak Games, s. r. o. k 15. júnu 2018 z dôvodu ukončenia platnosti licencie a žalovaný vyjadril záujem ukončiť zmluvný vzťah so žalobcom dohodou. Žalovaný listom z 31. júla 2018 vypovedal Zmluvu o nájme nebytových priestorov s odkazom na bod 8.4 nájomnej zmluvy a ustanovenia § 9 ods. 3 písm. a) a b) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“). Žalobca v reakcii na výpoveď z nájomnej zmluvy žalovanému oznámil listom z 27. septembra 2018, že dôvody uvádzané žalovaným neobstoja, preto neprišlo k ukončeniu zmluvného vzťahu. Žalovaný listom z 11. októbra 2018 zotrval na dôvodoch výpovede. 1.4. Súd prvej inštancie na právne posúdenie veci aplikoval § 3 ods. 1 až 3, § 5 ods. 1 až 4, § 7, § 8, § 9 ods. 1 a 3, § 12 zákona č. 116/1990 Zb. a § 720 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“). 1.5. Súd prvej inštancie poukázal na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení odvolacieho súdu z 25. októbra 2023 č. k. 3Cob/30/2022-464, v zmysle ktorého ukončenie podnájomného vzťahu (z akýchkoľvek dôvodov) nemá priamy vplyv na vzťah nájomný a strata licencie spoločnosti Slovak Games, s. r. o. na prevádzkovanie hazardných hier nezmenila kvalitatívne charakter predmetu nájmu, a to ani funkčne a ani stavebne. Námietka žalovaného, že stratou licencie spoločnosti Slovak Games, s. r. o. na prevádzkovanie hazardných hier došlo k právnym vadám a preto žalovaný nemohol nebytové priestory užívať, neobstojí. 1.6. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný za výpovedné dôvody označil bod 8.4 nájomnej zmluvy a § 9 ods. 3 písm. a) a b) zákona č. 116/1990 Zb. Uvedené výpovedné dôvody podľa súdu prvej inštancie nemohli obstáť, keď výpovedný dôvod podľa bodu 8.4 nájomnej zmluvy a § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. sa týka nebytového priestoru a jeho stavu a nie toho, či môže nájomca v nebytovom priestore pre stratu licencie na určitú činnosť túto naďalej prevádzkovať. Žalovaný netvrdil stav nebytového priestoru, ktorý by bránil ďalšiemu objektívnemu užívaniu, argumentoval len existenciou VZN mesta Ružomberok, ktoré však nemá priamy vplyv na spôsobilosť užívania predmetu nájmu na dohodnuté užívanie a predmetné VZN sa ani netýka postavenia nájomcu a nebytového priestoru. Výpovedný dôvod podľa § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. rovnako nemohol podľa súdu prvej inštancie obstáť, keď žalovaný neuviedol na vykonávanie akej konkrétnej činnosti stratil spôsobilosť a je zrejmé, že tento dôvod sa viaže na podnájomcu spoločnosť Slovak Games, s. r. o. V dôsledku prijatia VZN mesta Ružomberok po uplynutí platnosti udelenej individuálnej licencie nemohol podnájomca ďalej prevádzkovať hazardné hry na území mesta Ružomberok. Uvedené, ale nepredstavuje objektívnu stratu spôsobilosti vykonávať činnosť, o ktorú by išlo v prípade, ak by nájomca nezískal oprávnenie na vykonávanie činnosti alebo následne stratil podnikateľské oprávnenie. Pre výpoveď z nájomnej zmluvy boli relevantné len tie dôvody, ktoré by sa týkali nájomcu a nie tretieho subjektu. 1.7. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú aj obranu žalovaného týkajúcu sa aplikácie § 673 a § 675 OZ, uvedené ustanovenia nie je podľa súdu prvej inštancie možné aplikovať na vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Predmetom nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bolo dočasné prenechanie nebytového priestoru, pričom podľa § 720 OZ nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný predpis, a to zákon č. 116/1990 Zb. Pri zľave z nájomného je preto potrebné vychádzať z ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. a ak je v zákone č. 116/1990 Zb. upravený režim zľavy z nájomného, tak túto právnu úpravu, ak výslovne neodkazuje na všeobecný predpis, je potrebné považovať za komplexnú, čo vylučuje použitie všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Preto pokiaľ je zľava z nájomného upravená v zákone č. 116/1990 Zb., tak táto právna úprava obsiahnutá v § 8 zákona č. 116/1990 Zb. je komplexná, čo vylučuje aplikáciu § 673 a § 675 OZ. Zmluvné strany sa v nájomnej zmluve zo 7. januára 2015 nedohodli na zmluvnej úprave zľavy z nájomného nad rámec zákonnej úpravy a teda možnosť aplikácie ustanovení § 673 a § 675 OZ nebola medzi stranami sporu dohodnutá ani zmluvne. Žalovaný v konaní netvrdil existenciu nároku na zľavu z nájomného v súlade s § 8 zákona č. 116/1990 Zb., keďže z jeho strany nebolo tvrdené, že pre porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona č. 116/1990 Zb. alebo zo zmluvy žalobcom ako prenajímateľom by nemohol užívať prenajatý priestor riadne. Žalovaný zároveň pri nároku na zľavu z nájomného argumentuje skutočnosťami, ktoré mali brániť v užívaní nebytového priestoru podnájomcom. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na zľavu z nájomného, ale je povinný uhradiť žalobcovi dohodnuté nájomné za mesiace júl, august a september 2018 spolu vo výške 21 546,- eura.
1.8. Súd prvej inštancie na záver poukázal aj na skutočnosť, že nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené v súlade s § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., pričom žalobcom prenajatý nebytový priestor bol určený na prevádzkovanie baru a herne, čomu zodpovedá aj vymedzenie účelu nájmu uvedené v bode 2.1. nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie nepovažoval účel nájmu za kumulatívne vymedzený, teda že by nájomca nemohol v nebytovom priestore prevádzkovať len bar alebo len herňu. Žalovaný nikdy nedisponoval podnikateľským oprávnením pre oblasť hazardných hier, samotný žalovaný preto ani nemohol v nebytovom priestore prevádzkovať herňu, ale výlučne len bar. Z právneho hľadiska sa preto na postavení žalovaného ako nájomcu nič nezmenilo v dôsledku prijatia VZN mesta Ružomberok. 1.9. Žalobcovi súd prvej inštancie spolu so žalovanou istinou priznal v súlade s § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“) aj úrok z omeškania v zmluvne dohodnutej výške a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eura podľa § 369c ods. 1 OBZ v spojení s ustanovením § 2 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. Súd prvej inštancie vzhľadom na procesný úspech žalobcu v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2. Na základe odvolania žalovaného odvolací súd rozsudkom zo 16. apríla 2025 č. k. 3Cob/80/2024-741 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 2.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj právny názor vyjadrený v predchádzajúcom kasačnom uznesení, v zmysle ktorého bolo potrebné záväzkový vzťah medzi sporovými stranami posudzovať v súlade s § 3 ods. 1 až 4 zákona č. 116/1990 Zb. a vzťah žalovaného a spoločnosti Slovak Games, s. r. o. ako vzťah podnájomný v súlade s § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. Odvolací súd zdôraznil, že ukončenie podnájomného vzťahu nemá bez ďalšieho priamy vplyv na nájomný vzťah a v prípade, ak podnájomný vzťah zanikol z dôvodu straty licencie na prevádzkovanie hazardných hier podnájomcom a zároveň neprišlo k výpovedi z nájmu nebytových priestorov zo strany žalobcu alebo žalovaného, nájomný vzťah medzi sporovými stranami naďalej trval. V konaní bolo podľa odvolacieho súdu nesporné, že predmet nájmu bol žalovanému odovzdaný v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Strata licencie spoločnosti Slovak Games, s. r. o. na prevádzkovanie hazardných hier nezmenila kvalitatívne charakter predmetu nájmu, a to ani funkčne a ani stavebne. Nájomca z funkčného hľadiska mohol nebytové priestory užívať na dohodnutý účel. Námietku žalovaného, že strata licencie podnájomcu na prevádzkovanie hazardných hier znamenala právne vady nebytového priestoru vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, keď žalovaný ako nájomca mohol predmetné nebytové priestory naďalej užívať a zánik podnájomného vzťahu nemá priamy vplyv na vzťah nájomný. 2.2. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nepovažoval prijatie VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 o zákaze prevádzkovania hazardných hier na území mesta za právnu vadu vzťahujúcu sa k predmetnej nehnuteľnosti a prijatie tohto VZN preto nespôsobilo právnu vadu nehnuteľnosti. Rovnako k namietanej nemožnosti užívania nebytového priestoru na dohodnutý účel odvolací súd uviedol, že účel nájmu dohodnutý ako „prevádzkovanie baru a herne“ je alternatívnym dojednaním viacerých účelov nájmu a nie kumulatívne dojednanie. Žalovaný preto mohol predmet nájmu nerušene užívať aj za iným účelom ako je prevádzkovanie herne. 2.3. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že žalovanému právo realizovať výpoveď a právo neplatiť nájomné nepatrí a odvolacie dôvody uplatnené žalovaným nie sú dôvodné. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Vzhľadom na procesný úspech žalobcu odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolacie dôvody žalovaný vymedzil nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP. 3.1. Odvolací súd podľa dovolateľa nesprávne právne posúdil právnu otázku, či všeobecne záväzné nariadenie obce v dôsledku ktorého dôjde k všeobecnému zákazu prevádzkovania určitého predmetu podnikania/činnosti, ktorej prevádzkovanie je účelom nájmu nebytového priestoru podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, predstavuje právnu vadu nebytového priestoru, resp. spôsobuje nespôsobilosť predmetu nájmu na dohovorené užívanie?
3.2. Žalovaný k tejto právnej otázke uviedol, že účel nájmu bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý ako zriadenie a prevádzkovanie baru a herne podľa zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoHH“), ktorej prevádzkovateľom bude spoločnosť Slovak Games, s. r. o., pričom bar a herňa boli podľa žalovaného dohodnuté kumulatívne. VZN mesta Ružomberok nadobudlo účinnosť od 6. októbra 2016 a v súlade s § 3 VZN sa nevzťahovalo na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti VZN, a to do doby skončenia platnosti individuálnej licencie. Spoločnosť Slovak Games, s. r. o. mala platnú individuálnu licenciu na prevádzkovanie hazardných hier do 15. júna 2018 a následne v dôsledku prijatého VZN nebolo možné získať novú licenciu na prevádzkovanie hazardných hier, ktorá by sa vzťahovala aj na mesto Ružomberok, t. j. od 16. júna 2018 nebolo možné ďalej prevádzkovať hazardné hry v predmetných nebytových priestoroch. Vzhľadom na kumulatívne dohodnutý predmet nájmu a skutočnosť, že od 16. júna 2018 nebolo objektívne možné v nebytových priestoroch v dôsledku VZN prevádzkovať herňu, uvedená skutočnosť podľa žalovaného predstavuje právnu vadu predmetu nájmu. Dovolateľ zdôraznil, že prijaté VZN má teritoriálnu pôsobnosť pre územie mesta Ružomberok a nebytový priestor v jeho dôsledku nebolo možné užívať na prevádzkovanie hazardných hier nájomcom ani žiadnym iným subjektom. 3.3. Dovolateľ vymedzil aj druhú právnu otázku, ktorá bola odvolacím súdom podľa žalovaného vyriešená nesprávne, a to či je možná aplikácia ustanovenia § 673 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník - právo nájomcu neplatiť nájomné, aj na právne vzťahy upravené zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov? 3.4. K uvedenej právnej otázke dovolateľ uviedol, že v dôsledku prijatého VZN sa predmet nájmu stal nespôsobilým na dohodnuté užívanie, žalovaný preto listom z 11. októbra 2018 uplatnil právo neplatiť nájomné podľa § 673 OZ za obdobie nájmu, ktoré je predmetom tohto sporu. Zákon č. 116/1990 Zb. podľa žalovaného neobsahuje úpravu práva neplatiť nájomné a neobsahuje ani úpravu zľavy z nájmu z iného dôvodu, než neplnenie povinností prenajímateľa. Ustanovenie § 673 OZ preto podľa dovolateľa upravuje odlišný nárok než ten, ktorý je uvedený v § 8 zákona č. 116/1990 Zb. a upravuje inú skutkovú situáciu. Žalovaný poukázal na rozhodnutie R 47/1999, podľa ktorého je potrebné ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam § 663 a nasl. OZ považovať za špeciálne a na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov je možné všeobecnú úpravu použiť len v prípade, ak ich neupravuje osobitný (špeciálny) zákon. Žalovaný poukázal na časť odôvodnenia predmetného rozhodnutia, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) poukázal na možnosť aplikácie § 673 OZ, keďže zákon č. 116/1990 Zb. takýto prípad neupravuje. Súd prvej inštancie pri tejto právnej otázke poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 11. decembra 2018 sp. zn. 3Obdo/34/2018. Odvolací súd sa ale podľa dovolateľa odklonil od rozhodnutia R 47/1999. 3.5. K dovolaniu žalovaného doručil súdu vyjadrenie žalobca. Žalovaným vymedzená právna otázka má podľa žalobcu len akademickú povahu a jej vyriešenie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene rozhodnutia odvolacieho súdu. V prípade druhej právnej otázky sa žalobca stotožnil s názorom žalovaného, že táto právna otázka je na úrovni dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne. Úprava zľavy z nájmu obsiahnutá v zákone č. 116/1990 Zb. je podľa žalobcu komplexná, pričom rozhodnutie R 47/1999 nezaujalo podľa žalobcu jednoznačný právny záver. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru, že prenajatý priestor nemal žiadne vady, neprišlo k zmene v kvalitatívnom charaktere predmetu nájmu, ani k zmene ohľadom funkčnosti predmetu nájmu a žalovaný mohol priestor naďalej užívať. Zodpovedanie druhej právnej otázky by preto nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolaciemu súdu žalobca navrhuje, aby dovolanie žalovaného odmietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
4. Dovolateľ doručil súdu vyjadrenie zo 4. septembra 2025, v ktorom poukázal na skutočnosť, že kľúčovou otázkou v predmetnom spore bolo posúdenie, či došlo zo strany žalovaného k platnému ukončeniu nájomnej zmluvy v súlade s § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. a zároveň je potrebné zodpovedať otázku, či sa predmet nájmu stal po uzatvorení nájomnej zmluvy nespôsobilý na dohodnuté užívanie. Žalovaný ďalej uviedol, že medzi sporovými stranami bol účel nájmu dohodnutý kumulatívne ako prevádzkovanie baru a herne a žiaden subjekt nemohol v predmete nájmu prevádzkovať hazard vzhľadom na jeho umiestnenie v Ružomberku. V priestoroch patriacich žalobcovi tak už nikto nebude môcť prevádzkovať herňu, ani umiestniť výherné prístroje a technické zariadenia a ide o plošný a generálny zákaz. Žalovaný ďalej poukázal na § 356 ods. 1 OBZ, pričom žalobca mohol predmetný nebytový priestor prenajať inému subjektu na iný účel. Dovolateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že
medzi sporovými stranami je aktuálne vedených šesť súdnych konaní, v ktorých žalobca uplatňuje nárok na nájomné spolu vo výške 154 111,68 eura s príslušenstvom, a to za obdobie od júla 2018 do februára 2020 a zároveň aj za mesiac marec 2020, čo žalovaný považuje za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a šikanózne správanie žalobcu.
5. Žalovaný doručil najvyššiemu súdu 24. februára 2026 ďalšie vyjadrenie, v ktorom namieta porušenie práva na spravodlivý súdny proces spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľ poukázal na rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo 4. februára 2026 sp. zn. 74Cb/81/2023, ktorým súd žalobu zamietol z dôvodu objektívnej nemožnosti realizovať v predmete nájmu hazardné hry po prijatí VZN č. 14/2016 a súčasne odlišne posúdil aj otázku platnosti výpovede z nájomnej zmluvy.
6. K vyjadreniu žalovaného doručil súdu 26. mája 2026 vyjadrenie žalobca, v ktorom zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Vo vzťahu k rozsudku Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 74Cb/81/2023 uviedol, že ide o neprávoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, proti ktorému bolo podané odvolanie.
7. K vyjadreniu žalobcu doručil súdu 8. júla 2026 vyjadrenie žalovaný. Žalovaný vo svojom vyjadrení na podporu dovolacieho dôvodu vymedzeného druhou právnou otázkou poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice sp. zn. 14C/73/2004, rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 7C/4/2015, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 64Cb/166/2012 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/50/2012. Odvolací sa podľa dovolateľa nevysporiadal s námietkou aplikácie § 673 OZ. Žalovaný zotrval na svojom tvrdení, že nemožnosť prevádzkovania herne v predmete nájmu predstavuje právnu vadu predmetu nájmu, ktorá znemožňuje užívanie predmetu nájmu.
8. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.
9. Dovolateľ dôvodnosť dovolania vidí v nesprávnom právnom posúdení dvoch právnych otázok odvolacím súdom, a to v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.
10. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
11. Žalovaný prvú dovolaciu otázku vymedzil nesprávnym záverom odvolacieho súdu v právnej otázke, či všeobecne záväzné nariadenie obce v dôsledku ktorého dôjde k všeobecnému zákazu prevádzkovania určitého predmetu podnikania/činnosti, ktorej prevádzkovanie je účelom nájmu nebytového priestoru podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, predstavuje právnu vadu nebytového priestoru, resp. spôsobuje nespôsobilosť predmetu nájmu na dohovorené užívanie? Žalovaný k uvedenej právnej otázke poukázal na VZN mesta Ružomberok č. 14/2016, ktorým prišlo k zákazu prevádzkovania niektorých hazardných hier na území mesta Ružomberok a v dôsledku ktorého prenajatý nebytový priestor nemohol byť užívaný na dohodnutý účel prevádzkovania herne, a to ako žalovaným, tak ani iným subjektom.
12. Odvolací súd k predmetnej právnej otázke uviedol, že za právne vady bolo potrebné považovať najmä právo držby alebo detencie tretej osoby k nehnuteľnosti, zaťaženie nehnuteľnosti vecným bremenom, súdne alebo iné konanie týkajúce sa nehnuteľnosti, ktoré môže ovplyvniť vlastnícke pomery k nehnuteľnosti a ktoré majú nepochybne obmedzujúci následok vo vzťahu k nájomcovi. Odvolací súd konštatoval, že prijatie VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 o zákaze niektorých hazardných hier na území mesta Ružomberok nespôsobuje právnu vadu nehnuteľnosti. Vo vzťahu k zániku dohodnutého účelu odvolací súd uviedol, že účelom nájmu bolo prevádzkovanie baru a herne, pričom išlo o alternatívne dojednanie viacerých účelov a nie kumulatívne dojednanie. Žalovaný mohol predmet nájmu nerušene užívať aj za iným účelom ako prevádzkovanie herne. Preto pokiaľ strata licencie podnájomcu nemala žiaden vplyv na funkčnosť priestorov a nie je ani právnou vadou, potom nič nebránilo žalovanému nebytové priestory riadne užívať.
13. Najvyšší súd konštatuje, že otázka položená dovolateľom vychádza z odlišného skutkového stavu, než toho, ktorý bol zistený odvolacím súdom a ktorým je dovolací súd viazaný (§ 442 CSP). Účel nájmu v predmetnom spore dohodnutý medzi sporovými stranami v Zmluve o nájme nebytových priestorov zo 7. januára 2015 ustálený odvolacím súdom predstavoval zriadenie a prevádzkovanie baru a herne v prenajatých priestoroch s pravidelnou prevádzkovou dobou od pondelka do nedele v čase od 00.00 hod. do 24.00 hod., t. j. non-stop. Odvolací súd konštatoval, že prijatie VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 nebránilo žalovanému v užívaní predmetu nájmu a žalovaný mohol predmet nájmu minimálne užívať aj za iným účelom ako prevádzkovanie herne, pričom účel nájmu bol v nájomnej zmluve dohodnutý alternatívne.
14. Žalovaný vo svojom dovolaní nevymedzil, akým spôsobom malo prijaté VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 spôsobiť právne vady prenajatej nehnuteľnosti, pričom argumentácia nemožnosti užívať prenajatý nebytový priestor na dohodnutý účel predstavuje osobitnú argumentačnú líniu spočívajúcu v porušení zmluvne dohodnutého účelu nájmu. Žalovaný vymedzenou právnou otázkou netvrdí inú právnu vadu než tú, že predmet nájmu nebolo možné užívať na dohodnutý účel. Žalovaný tvrdí, že nemohol prenajatý nebytový priestor po prijatí VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 prevádzkovať ďalej ako herňu, a to vzhľadom na všeobecný zákaz prevádzkovania predmetu činnosti, pre ktorý si predmetný nebytový priestor prenajal.
15. Vo vzťahu k samotnému dohodnutému účelu nájmu dovolací súd poukazuje na obsah uzatvorenej Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo 7. januára 2015, ako aj obsah VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 o zákaze niektorých hazardných hier na území mesta Ružomberok. V § 2 predmetného VZN je uvedené, že na území mesta Ružomberok nie je možné prevádzkovať niektoré hazardné hry, a to hazardné podľa § 3 ods. 2 písm. b), d), e) a i) zákona o ZoHH, pričom nešlo o zákaz všetkých hazardných hier uvedených v § 3 ods. 2 ZoHH. Žalovaný tak predmetný nebytový priestor aj po uplynutí individuálnej licencie podnájomcu mohol využívať na prevádzkovanie iných hazardných hier než tých, ktoré boli zakázané prijatým VZN a nebolo mu zamedzené v prevádzkovaní herne v zmysle definície obsiahnutej v § 2 písm. o) ZoHH (keďže mohol prevádzkovať iné hazardné hry).
16. Samotné tvrdenie žalovaného o tom, že mu malo byť prijatím VZN znemožnené užívať predmet nájmu na dohodnutý účel, keď v predmete nájmu nemohla byť po uplynutí individuálnej licencie podnájomcu prevádzkovaná herňa, tak nemá oporu v zistenom účele nájmu a prijatom VZN mesta Ružomberok č. 14/2016. Už z uvedeného dôvodu je zrejmé, že dovolateľom položená právna otázka nie je podstatná pre rozhodnutie odvolacieho súdu, keď vychádza z odlišného skutkového stavu, než aký bol v tomto konaní zistený. Odvolací súd konštatoval, že účel nájmu zostal zachovaný, keď nájomca mohol naďalej predmet nájmu užívať minimálne na prevádzkovanie baru a v nadväznosti na argumentáciu žalovaného v dovolaní dovolací súd dopĺňa, že žalovaný mohol v nebytových priestoroch naďalej prevádzkovať aj herňu v zmysle definície obsiahnutej v § 2 písm. o) ZoHH (s nezakázanými hazardnými hrami).
17. Najvyšší súd zároveň dopĺňa, že sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu, v zmysle ktorých je potrebné rozlišovať nájomný a podnájomný vzťah, pričom prijatie VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 malo vplyv na vzťah podnájomný. Aj po prijatí VZN mesta Ružomberok č. 14/2016 zostala platnosť individuálnych licencií udelených pred jeho účinnosťou zachovaná, pričom prijaté VZN vytvorilo prekážku pre vydanie novej licencie na zakázané hazardné hry pre podnájomcu, avšak nevytvorilo prekážku pre nájomcu prevádzkovať prenajatý nebytový priestor ako bar a herňu, a to prípadne (so súhlasom prenajímateľa) aj s iným podnájomcom. Samotnú stratu platnosti individuálnej licencie udelenej príslušným orgánom konkrétnemu podnájomcovi pritom zmluvné strany v uzatvorenej zmluve ako dôvod pre výpoveď (prípadne iný spôsob zániku) nájomného vzťahu alebo neplatenie nájomného nevymedzili. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že podnájomcovi nemusela byť v budúcnosti poskytnutá zo strany príslušného štátneho orgánu individuálna licencia na prevádzkovanie hazardných hier aj z dôvodu nesplnenia iných podmienok. Uvedená okolnosť by ale rovnako nepredstavovala dôvod (pokiaľ si to zmluvné strany v zmluve nedohodli) pre neplnenie záväzkov zo zmluvného vzťahu nájomcom alebo výpoveď zo zmluvy nájomcom.
18. Dovolací súd z uvedených dôvodov konštatuje, že prípustnosť dovolania žalovaného v časti namietanej prvej právnej otázky nezistil. Dovolateľ vychádza zo skutkového záveru, že všeobecne
záväzné nariadenie obce obsahovalo všeobecný zákaz prevádzkovania predmetu činnosti, na ktorú si nebytový priestor prenajal, a to herne. Uvedenému ale nezodpovedá samotný obsah prijatého VZN mesta Ružomberok č. č. 14/2016, ktorým boli zakázané niektoré hazardné hry na území mesta Ružomberok.
19. Druhú právnu otázku žalovaný vymedzil možnosťou aplikácie ustanovenia § 673 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník - právo nájomcu neplatiť nájomné, aj na právne vzťahy upravené zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalovaný v právnom závere odvolacieho súdu, podľa ktorého vzhľadom na špeciálnu a komplexnú úpravu zľavy z nájmu obsiahnutú v zákone č. 116/1990 Zb. nie je možné na záväzkový vzťah medzi sporovými stranami aplikovať ustanovenie § 673 OZ. Dovolateľ sa tak domáha aplikácie § 673 OZ na posudzovaný spor, a to s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 47/1999.
20. Najvyšší súd konštatuje, že aj v prípade druhej právnej otázky dovolateľa sa dovolateľ domáha právneho posúdenia veci, ktoré nie je aplikovateľné na zistený skutkový stav. Ustanovenie § 673 OZ predpokladá vady veci nespôsobené nájomcom, pre ktoré nájomca nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom. V predmetnom konaní ale nebolo zistené, že by predmet nájmu mal vady, ktoré by nájomcovi bránili prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom. Druhá právna otázka dovolateľa je vo svojej podstate závislá od pozitívnej odpovede dovolacieho súdu na prvú právnu otázku dovolateľa. Bez konštatovania prítomnosti vady prenajatého nebytového priestoru, pre ktorú nájomca nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom, je druhá právna otázka dovolateľa bezpredmetná. Ani jej prípadné vyriešenie dovolacím súdom by nemalo potenciál zmeniť právne závery prijaté odvolacím súdom.
21. Dovolací súd preto uzatvára, že v prípade právnych otázok vymedzených dovolateľom nemohlo prísť k naplneniu dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, keď žiadna z vymedzených dovolacích právnych otázok nebola podstatná pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a to vzhľadom na zistený skutkový stav.
22. Dovolateľ doručil súdu viaceré vyjadrenia po uplynutí lehoty na podanie dovolania. Dovolacie dôvody je pritom možné meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). Na prípadné nové dovolacie dôvody, ktoré žalovaný nevymedzil vo svojom dovolaní, prípadne doplnení dovolania podanom v lehote na podanie dovolania, najvyšší súd nie je oprávnený prihliadať, v opačnom prípade by porušil procesné práva protistrany.
23. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
24. Podľa § 431 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
25. Dovolateľ prvýkrát vo svojich podaniach uviedol ako dovolací dôvod porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces, teda dovolací dôvod zodpovedajúci vade podľa § 420 písm. f) CSP, až vo svojom vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu dňa 23. februára 2026. Lehota na podanie dovolania pritom žalovanému uplynula dňom 16. júla 2025.
26. Žalovaný v predmetnom vyjadrení poukázal na bod 44. svojho dovolania, v ktorom už mal predmetný dovolací dôvod uplatniť, najvyšší súd ale z obsahu samotného dovolania, jednoznačne a zrozumiteľne vymedzených dovolacích dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci v dvoch právnych otázkach, logického usporiadania a celkového kontextu dovolania konštatuje, že žalovaný vo svojom dovolaní dovolací dôvod procesnej vady podľa § 420 písm. f) CSP neuplatnil. Žalovaný jedine v bode 44. dovolania, ktorý systematicky začlenil pod časť odôvodňujúcu prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP pri druhej právnej otázke, uviedol, že: „žalovaný v podanom odvolaní namietal ohľadom tejto otázky nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa, pričom odvolací súd sa k tomuto v Napadnutom rozhodnutí vôbec nevyjadroval a odvolací súd túto právnu otázku - podstatnú pre rozhodnutie predmetu sporu, v podstate ignoroval.“ Žalovaný v ďalšom texte dovolania uvádza dôvody, pre ktoré je podľa jeho názoru právny názor prijatý odvolacím súdom vo vzťahu k druhej právnej otázke nesprávny, čím odôvodňuje dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci a predmetnú časť dovolania zakončuje tvrdením, že je naplnený dovolací dôvod podľa ust. § 421 ods. 1 písm. c) CSP.
Žalovaný nikde v dovolaní neuvádza dovolací dôvod naplnený vadou podľa § 420 písm. f) CSP, a to ani výslovne a ani obsahovo, teda vymedzením, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd pritom nie je oprávnený dotvárať dovolaciu argumentáciu dovolateľa, a to na úkor druhej sporovej strany. Pokiaľ žalovaný výslovne vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP, je dôvodné predpokladať, že pokiaľ by chcel uplatniť dovolací dôvod pre procesnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP, postupoval by vo svojom dovolaní rovnako. Dovolaciemu súdu by zároveň postačovalo aj obsahové vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu, teda o ktorú z vád podľa § 420 CSP ide, a to aj bez výslovného odkazu na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Keďže žalovaný uvedeným spôsobom nepostupoval a dovolací dôvod vymedzil až vo svojich neskorších podaniach v dovolacom konaní, podaných po lehote na podanie dovolania, najvyšší súd sa týmto dovolacím dôvodom nezaoberal.
27. Žalovaný vo svojich neskorších vyjadreniach v dovolacom konaní poukazoval aj na potrebu aplikovať zásady poctivého obchodného styku podľa § 265 OBZ, zmarenie účelu zmluvy podľa § 356 ods. 1 OBZ a dodatočnú nemožnosť plnenia podľa § 352 ods. 2 OBZ, čo predstavuje nové tvrdenia žalovaného, ktoré nielenže neboli uplatnené v dovolaní ako dovolacie dôvody, ale neboli uplatnené ani v celom doterajšom konaní, a to ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ani v odvolacom konaní. Právne posúdenie veci je síce úlohou konajúceho súdu, avšak včasné uplatnenie skutkových tvrdení, určujúcich následné právne posúdenie veci je procesnou zodpovednosťou sporovej strany. Zároveň dovolateľ môže v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, úspešne argumentovať iba tými dôvodmi, ktoré už skôr namietol v odvolaní, avšak odvolací súd tieto dôvody meritórne posúdil v jeho neprospech (R 73/2019).
28. Vzhľadom na závery prijaté najvyšším súdom k právnym otázkam vymedzeným dovolateľom, že nejde o právne otázky, ktoré by boli podstatné pre rozhodnutie odvolacieho súdu, najvyšší súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. f) CSP. Dovolanie žalovaného nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.
29. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.