Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6c7/387392.f2032f.pdf
PDF · 182.3 KB
No categories available
2Cdo/50/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej
veci ţalobcu P. V., so sídlom v S., proti ţalovanému D. D., so sídlom v P.,
zastúpenému JUDr. M. S., advokátom v P., o zaplatenie 5 918,24 € s príslušenstvom,
o zaplatenie 152,95 € a o protižalobe o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy
uzavretej medzi účastníkmi konania, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
7 C 94/2007, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. mája
2011 sp. zn. 12 Co 5/2011, takto
rozhodol:
Z a m i e t a dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. mája 2011
sp. zn. 12 Co 5/2011 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Poprad
z 30. septembra 2010 č.k. 7 C 94/2007-161.
O d m i e t a dovolanie v prevyšujúcej časti.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 30. septembra 2010 č.k. 7 C 94/2007-161 ţalobu
zamietol a konanie o protiţalobe ţalovaného zo dňa 15. júla 2008 zastavil. Ďalej uloţil
ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania v sume 1 553,92 € do troch dní
po právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi trovy konania
vo výške 2 098 € do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca podal ţalobu na zaplatenie dlţného nájomného z uzavretej
nájomnej zmluvy z 28. apríla 2006. Ţalovaný so ţalobou nesúhlasil a podal protiţalobu,
ktorou sa domáhal určenia, ţe nájomná zmluva z 28. apríla 2006, uzavretá medzi P. V. a
ţalovaným, je neplatná. Súd prvého stupňa vo veci konštatoval, ţe nájomná zmluva, uzavretá
medzi účastníkmi konania, je neplatná. Ďalej uviedol, ţe existujú dve znenia nájomnej
zmluvy, ktoré sa líšia v článku IX., ktorý je pre posúdenie platnosti zmluvy o nájme
nebytových priestorov zásadný. K ţalobe priloţená zmluva v článku IX. uvádza, ţe nájomca
sa zaväzuje, ţe nehnuteľnosti bude uţívať ako fyzická osoba len na podnikateľské účely,
t.j. prevádzkovanie autoservisu. Ţalovaný 21. mája 2010 predloţil nájomnú zmluvu, v ktorej
článku IX. je uvedené, ţe nehnuteľnosti bude uţívať ako právnická osoba len na účely
podnikateľské, t.j. prevádzkovanie ţivnosti a s tým spojené prevádzkovanie skladovacích
priestorov. Súd prvého stupňa rovnako poznamenal, ţe originál nájomnej zmluvy, ktorú
predloţil ţalobca, bol mechanicky zopnutý minimálne na dvoch miestach. Podľa súdu prvého
stupňa je zjavné, ţe zopnutá spona nie je na pôvodnom mieste. Podľa názoru okresného súdu
skutočnou zmluvou je zmluva v prvom znení, predloţená ţalobcom pri podaní ţaloby.
Existencia druhej zmluvy vyšla najavo aţ ako reakcia na protiţalobu, čo súd prvého stupňa
povaţoval za účelové. Okresný súd ďalej uviedol, ţe ţalobca nepredloţil ţiaden dôkaz, ktorý
by preukázal, ţe pravá a skutočne uzavretá je nájomná zmluva v druhom znení. Podľa § 3
ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme nebytových priestorov v platnom znení, nebytové
priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Podľa odseku 3 hore
uvedeného ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb., zmluva musí mať písomnú formu a musí
obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak
nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzatvára. Pri nebytových priestoroch
v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia zaloţená národným výborom, moţno
zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Na základe toho súd prvého stupňa konštatoval, ţe nájomná zmluva nebytových
priestorov bola uzavretá v podstatnej náleţitosti v rozpore s § 3 ods. 2 a 3 zákona
č. 116/1990 Zb. Ţalobca podľa okresného súdu nemal nárok na priznanie plnenia z titulu
nájomnej zmluvy tak, ako to ţiadal v ţalobe. Pre neplatnosť zmluvy bol zamietnutý aj nárok
na platenie zmluvnej pokuty ako akcesorický záväzok. Keďţe ţalovaný zobral svoju
protiţalobu späť a ţalobca s tým súhlasil, okresný súd zastavil konanie o protiţalobe.
O trovách konania účastníkov okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., o protiţalobe
rozhodol podľa § 146 ods. 2, veta prvá, O.s.p. s tým, ţe ţalobcovi vo vzťahu k protiţalobe
a ţalovanému vo vzťahu k ţalobe priznal plnú náhradu trov konania.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 26. mája 2011
sp. zn. 12 Co 5/2011 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak,
ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi sumu 5 765,30 € spolu s úrokom z omeškania 6 %
ročne zo sumy 632,01 € od 16. októbra 2006 do zaplatenia, zo sumy 632,01 €
od 16. novembra 2006 do zaplatenia, zo sumy 632,01 € od 23. decembra 2006 do zaplatenia,
zo sumy 632,01 € od 16. januára 2007 do zaplatenia, zo sumy 632,01 € od 16. februára 2007
do zaplatenia, zo sumy 2 528,05 € od 28. apríla 2007 do zaplatenia a zo sumy 77,19 €
od 25. januára 2007 do zaplatenia. Ďalej zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o zamietnutí návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty 152,95 € a vo zvyšku rozsudok súdu
prvého stupňa o zamietnutí návrhu potvrdil. V poslednej časti výroku odvolací súd zrušil
výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
ţe ak súd prvého stupňa hodnotil nájomnú zmluvu ako neplatnú v dôsledku toho, ţe existujú
dve odlišné varianty textu článku IX. a ţe dochádzalo k úprave tejto zmluvy zo strany
ţalobcu, odvolací súd bol toho názoru, ţe nájomná zmluva z 28. apríla 2006 s článkom IX.
o tom, ţe nájomca sa zaväzuje, ţe nehnuteľnosť bude uţívať ako fyzická osoba len na účely
podnikateľské, t.j. na prevádzkovanie autoservisu a s tým spojené prevádzkovanie
skladovacích priestorov, je platnou zmluvou, pretoţe takýto text zmluvy bol predkladaný
ţalobcom k návrhu na začatie konania a je totoţný s textom návrhu zmluvy, ktorý bol
predkladaný stavebnému úradu. V texte zmluvy je podľa názoru odvolacieho súdu jasne
definovaný predmet nájmu, ktorý bol účastníkom známy. Sám ţalovaný ako nájomca
predpokladal dodatočné úpravy prenajatých priestorov. Článok I. zmluvy definuje
prenajímané priestory a zuţuje ich len na skladovacie priestory, a to sklad, kanceláriu
a prístup cez asfaltový dvor. Ak zo strany ţalovaného je namietané, ţe prenajímateľ je
podnikateľ P. V., podľa listu vlastníctva č. X., k.ú. P., je ako vlastník uvedený P. V. –
ţalobca. Ţe tieto priestory ţalobca prenajímal, vyplýva podľa názoru odvolacieho súdu aj z
toho, ţe mal uzavreté nájomné zmluvy aj s ďalšími nájomcami na iné časti nehnuteľnosti.
Odvolací súd ďalej uviedol, ţe námietky ţalovaného na neplatnosť nájomnej zmluvy pre
neurčitosť predmetu nájmu a neoprávnenosť P. V. prenajímať priestory ako podnikateľ, ak je
zapísaný ţalobca ako vlastník ako súkromná osoba, sú námietky nedôvodné a nespochybňujú
platnosť uzavretej nájomnej zmluvy. Krajský súd zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa
v časti zamietnutia návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty 4 607,80 Sk (152,95 Eur). Súd
návrh na zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol s poukazom na to, ţe nájomná zmluva je
neplatná, a teda je neplatné aj dojednanie zmluvnej pokuty. Keďţe samotný nárok ţalobcu na
platenie zmluvnej pokuty 4 607,80 Sk nie je bliţšie špecifikovaný v ţalobnom návrhu, ani
určený, z akého základu, za aké obdobie a z akej sadzby, a súd prvého stupňa nevyzval
ţalobcu na odstránenie vady a určenie výpočtu zmluvnej pokuty, len návrh priamo zamietol,
bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť
a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalej krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa o zamietnutí zvyšku návrhu, a to pokiaľ bol zamietnutý návrh na platenie
úrokov z omeškania nad 6 %, pretoţe ţalobca poţadoval platenie úroku z omeškania 12 %
ročne a nárok bol dôvodný len v rozsahu 6 %. Krajský súd zrušil výroky rozsudku v časti trov
konania účastníkov, keďţe vo veci zatiaľ nebolo rozhodnuté, a to o nároku na zaplatenie
zmluvnej pokuty. O trovách konania účastníkov odvolací súd nerozhodoval (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť
tým, ţe sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) a ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Podľa názoru dovolateľa,
tým ţe odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zmluvu uznal za platnú,
vykonal dokazovanie nedostatočne, neúplne zistil skutkový stav a na základe toho
aj nesprávne rozhodol. Ďalej okrem iného dovolateľ namietal, ţe sa odvolací súd nezaoberal
všetkými uplatnenými dôvodmi konania, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami
a zisteniami vykonanými v prvostupňovom konaní a po zmene rozsudku nedoplnil
dokazovanie vo všetkých napadnutých intenciách, čím spôsobil, ţe rozsudok odvolacieho
súdu je nepreskúmateľný a nepresvedčivý.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedol, ţe sa v plnom rozsahu
stotoţňuje s rozsudkom odvolacieho súdu. Dovolaciemu súdu navrhol neprijať dovolanie
ţalovaného, keďţe dôvody dovolania sa nezakladajú na pravde a sú vykonštruované.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom,
skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného smeruje proti časti rozhodnutia, proti
ktorému je prípustné, no nie je dôvodné, a proti časti rozhodnutia, proti ktorému nie je
prípustné.
V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
Dovolanie ţalovaného v tej časti, v ktorej napáda časť rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi
sumu 5 576,30 € s príslušenstvom) je prípustné, poukazujúc na ustanovenie § 238 ods. 1
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom
ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné (teda aj dôvodné) proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady
v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd existenciu týchto vád
nezistil.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania dovolací súd
osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ţalovaný túto vadu videl v nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Preskúmavaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia (po zopakovaní dokazovania) uviedol rozhodujúci skutkový
stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. nezistil.
Z dovolania ţalovaného je zrejmé, ţe namieta nesprávne hodnotenie dôkazov
odvolacím súdom, nevykonanie niektorých dôkazov. Dovolací súd k tejto námietke uvádza,
ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov nazývame činnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre
rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný
v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon ukladá súdu určité obmedzenie pri hodnotení
dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne.
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a nie je ani
samostatným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 281/2010).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolací súd s poukazom na obsah spisu, námietky dovolateľa a jeho dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) nepovaţuje mimoriadne dovolanie za dôvodné. Z napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, ţe krajský súd pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy iba
skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov
nie je logický rozpor. Hodnotenie vierohodnosti dôkazov v rámci hodnotenia ich
pravdivostnej hodnoty je právom súdu.
Ţalovaný vo svojom dovolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 720 Občianskeho zákonníka nájom a podnájom nebytových priestorov
upravuje osobitný zákon. Týmto zákonom je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov v zmysle neskorších predpisov. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy
o nájme a podnájme nebytových priestorov moţno podporne pouţiť všeobecnú úpravu
Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve (§ 663 a nasledujúce), ak zákon č. 116/1990 Zb.
nemá osobitnú úpravu.
Právny vzťah nájmu a podnájmu nebytových priestorov vznikne zmluvou o nájme
a podnájme nebytových priestorov. Táto zmluva je absolútnou neobchodnou zmluvou
(absolútny neobchod podľa doktríny obchodného práva), ktorou sa riešia aj zmluvné nájomné
vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi v rámci ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môţe účastník odstúpiť, len
ak je to v tomto alebo inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením
od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak.
Podľa § 677 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak osobitný zákon neustanovuje inak,
nájomnú zmluvu moţno vypovedať pri nájmoch nehnuteľností v trojmesačnej lehote a pri
nájmoch hnuteľných vecí v jednomesačnej lehote.
Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré v potrebnom
rozsahu opakoval, uzavrel, ţe medzi účastníkmi konania bola platne uzavretá zmluva o nájme
nebytových priestorov 28. apríla 2006, text tejto zmluvy bol predloţený súdu so ţalobou a je
totoţný aj s textom návrhu zmluvy, ktorý bol predloţený stavebnému úradu. Zmluva má
všetky zákonom stanovené náleţitosti (napriek námietkam ţalovaného je v nej jasne
definovaný predmet nájmu a taktieţ osoba ţalobcu ako prenajímateľa je osobou totoţnou
a oprávnenou uzatvoriť predmetnú zmluvu). Odvolací súd uzavrel, ţe ţalovaný aţ podaním
z 23. februára 2007 tzv. odstúpil od nájomnej zmluvy, táto písomnosť bola ţalobcovi
doručená aţ 10. apríla 2007 a ţalobca vyuţijúc ustanovenie článku XIV. nájomnej zmluvy
poţadoval platenie nájomného za ďalšie tri nasledujúce mesiace. Z návrhu na mimosúdne
vyrovnanie zo 7. septembra 2007 vyplýva, ţe samotný ţalovaný akceptoval plynutie
trojmesačnej výpovednej doby. Nesporné je, ţe prenajaté priestory sa dostali do dispozície
ţalobcu aţ 15. augusta 2007 (dovtedy ich mal v uţívaní ţalovaný). Tento termín je
rozhodujúci pre posúdenie okamihu, kedy nájomca opustil prenajaté priestory. Ţalobca si
nárokoval na zaplatenie nájomného za prenajaté nebytové priestory za obdobie od novembra
2006 (keď ţalovaný prestal platiť nájomné) aţ do konca júla 2007 (odkedy uplynula
výpovedná doba), celkovo v sume 5 765,30 € s príslušenstvom.
Vzhľadom na uvedené je správny záver odvolacieho súdu, ţe v danom prípade boli
splnené zákonné predpoklady na priznanie nájomného ţalobcovi.
V predmetnej právnej veci podal dovolateľ dovolanie aj proti výroku napadnutého
rozsudku v častiach, v ktorých odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (výrok
o zamietnutí návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty a výrok o trovách konania) a potvrdil
(výrok o zamietnutí zvyšku nároku); dovolací súd sa zaoberal v prvom rade prípustnosťou
dovolania proti napadnutým častiam rozhodnutia. V zmysle zákonných ustanovení uvedených
v tomto rozhodnutí dovolanie proti zrušujúcemu výroku a potvrdzujúcemu výroku nemoţno
podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p.,
lebo odvolací súd v týchto výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa nezmenil, neodchýlil sa
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, odvolací súd nevyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie dovolateľa preto podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania dovolateľa by v preskúmavanej veci vo vyššie uvedených
výrokoch prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej
z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Existenciu procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. však dovolací súd vo vzťahu
k napadnutým výrokom nezistil.
Keďţe prípustnosť dovolania dovolateľa nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný (vo vzťahu k zrušujúcim výrokom a potvrdzujúcemu výroku rozsudku
odvolacieho súdu).
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Ţalobca bol v dovolacom konaní úspešný,
no dovolací súd mu náhradu trov nepriznal, pretoţe si náhradu trov dovolacieho konania
neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová