Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-141-2026.pdf
PDF · 111.47 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/141/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Korbašovej a členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej, JUDr. Petry Lackovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žarnovica, dieťa rodičov: matka C. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., zastúpená: Mgr. Richard Kováč, advokát, so sídlom Coboriho 1, 949 01 Nitra a otec C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, zastúpený: Mgr. Martin Hurtaj, advokát, so sídlom Štefánikova 15, 949 01 Nitra, v konaní o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 32P/15/2026-126 zo dňa 18. júna 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 32P/15/2026-126 zo dňa 18. júna 2026 vo výroku VI. a VII. p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. schválil rodičovskú dohodu, ktorou bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky, obaja rodičia sú oprávnení maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 240 eur mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci mesačne vopred k rukám matky odo dňa 01.02.2026; výrokom II. upravil styk otca s maloletou; výrokom III. upravil styk otca s maloletou v období od 23.12. do 02.01; výrokom IV. uložil matke povinnosť maloletú na styk riadne a včas pripraviť a v určenom čase umožniť otcovi styk s maloletým dieťaťom; výrokom V. vyslovil, že rozsudok je v časti úpravy styku vykonateľný jeho doručením; výrokom VI. uložil rodičom maloletého dieťaťa výchovné opatrenie, a to povinnosť podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a to za účelom zlepšenia vzájomnej komunikácie rodičov, osvojenia si princípov zodpovedného rodičovstva, rešpektovania role druhého rodiča a nastavenia pravidiel v rodine, a to v období 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia; výrokom VII. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Okresný súd, citujúc čl. 5 Základných zásad, § 24 ods. 4 a 5, § 36 ods. 1, § 43 ods. 1, § 62 ods.. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 a § 37 ods. 2 písm. d) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 38 ods. 1 a 2, § 116 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), § 233 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s § 2 ods. 1 CMP, vychádzal pri rozhodovaní predovšetkým z najlepšieho záujmu maloletej, potreby zachovania jej vzťahu s obidvomi rodičmi, stability výchovného prostredia a pravidelného, rovnocenného kontaktu s oboma rodičmi. V časti zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky, jej zastupovania, správy majetku a vyživovacej
povinnosti otca schválil rodičovskú dohodu, keď dospel k záveru, že dohoda zodpovedá veku a potrebám maloletej, doterajšiemu výkonu osobnej starostlivosti, ako aj schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom rodičov. Prihliadol na to, že osobnú starostlivosť o maloletú zabezpečuje matka, maloletá je na jej starostlivosť zvyknutá a kolízny opatrovník v nej nezistil nedostatky. Dohodnuté výživné považoval vzhľadom na príjem otca približne 1 500 eur mesačne za primerané potrebám maloletej. O styku otca s maloletou rozhodol okresný súd autoritatívne, keďže rodičia v tejto otázke nedosiahli dohodu. Za rozhodujúce považoval, aby bol kontakt maloletej s otcom pravidelný, predvídateľný, dostatočne častý a súčasne reálne uskutočniteľný. Pri jeho úprave preto prihliadol na stabilný pracovný režim otca v dvojzmennej prevádzke, pozostávajúci z rannej a nočnej 12-hodinovej zmeny a následných dvoch dní pracovného voľna. Styk upravil v pravidelných osemdňových intervaloch tak, aby sa uskutočňoval v dňoch pracovného voľna otca, vrátane prespatia maloletej u otca približne raz za osem dní. Návrh matky nepovažoval za prakticky realizovateľný, pretože by v dôsledku pracovných zmien otca viedol k opakovanému neuskutočneniu styku, a tým k nepravidelnosti a nestabilite kontaktu maloletej s otcom. 3. Okresný súd pritom vychádzal zo zistenia, že maloletá má k obom rodičom silné citové väzby a k otcovi pozitívny vzťah, v jeho domácnosti sa cíti dobre a v minulosti u neho pravidelne prespávala, dokonca aj dvakrát týždenne. Nebola zistená žiadna konkrétna udalosť ani okolnosť na strane otca, ktorá by odôvodňovala obmedzenie jeho kontaktu s maloletou. Za podstatné považoval aj správanie maloletej počas styku, keď sa podľa zistení na otca teší, prejavuje mu náklonnosť a pobyt ani prespávanie v jeho domácnosti počas samotného styku neodmieta. Okresný súd preto nepovažoval za dôvodné styk otca obmedziť, ale naopak za potrebné ich vzájomný vzťah ďalej rozvíjať a upevňovať. Pokiaľ matka poukazovala na zmeny správania maloletej po styku a jej vyjadrenia, že u otca nechce prespávať, okresný súd ich posudzoval aj v kontexte zhoršených vzťahov medzi rodičmi, zmeny dovtedajšej pravidelnosti styku a spôsobu psychickej prípravy maloletej na kontakt s otcom. Zdôraznil povinnosť matky ako rodiča zabezpečujúceho osobnú starostlivosť maloletú na styk primerane a pozitívne pripraviť a nevystavovať ju konfliktu medzi rodičmi. Za nedostatočné považoval, ak príprava spočívala iba v oznámení maloletej v deň styku, že po ňu príde otec. Okresný súd neprijal ani argument, že otec si môže pracovné zmeny prispôsobovať navrhovanému styku. Zohľadnil, že ich výmena je podmienená súhlasom iných zamestnancov, a preto od otca nemožno spravodlivo požadovať pravidelné zabezpečovanie výmen pracovných zmien ako podmienku realizácie jeho styku s maloletou. Okresný súd osobitne upravil aj styk počas vianočných sviatkov, aby maloletá mohla sviatočné obdobie tráviť s oboma rodičmi, vrátane dvoch po sebe nasledujúcich prenocovaní u otca. Takéto usporiadanie považoval vzhľadom na dovtedajší vzťah maloletej k otcovi a predpoklad jej postupného privyknutia na pravidelný režim za primerané jej záujmu. Podľa § 233 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP okresný súd vyslovil predbežnú vykonateľnosť výroku o úprave styku, pretože považoval za potrebné bezodkladne stabilizovať pomery maloletej aj počas prípadného odvolacieho konania, zachovať pravidelnosť jej kontaktu s otcom a predísť prerušeniu styku či oslabeniu ich vzájomného vzťahu. 4. Vo vzťahu k uloženiu výchovného opatrenia okresný súd, citujúc § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine, uviedol, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, podľa ktorého najlepší záujem maloletej vyžaduje uloženie povinnosti rodičom podrobiť sa spoločnému odbornému psychologickému poradenstvu. Za jeho účel označil predovšetkým zlepšenie vzájomnej komunikácie rodičov, osvojenie si princípov zodpovedného rodičovstva, rešpektovanie rodičovskej role druhého rodiča a nastavenie pravidiel fungovania rodiny. Vychádzal zo záveru, že rodičia sú vo vzájomnom vnútornom konflikte a bezproblémovú komunikáciu nezvládajú, čo vyplynulo jednak z ich vystupovania pred súdom, jednak zo skutočností uvádzaných v priebehu konania. Okresný súd považoval odborné poradenstvo za potrebné na odstránenie konfliktov medzi rodičmi, ktoré sa podľa jeho názoru negatívne premietajú do pomerov maloletej a do realizácie jej styku s otcom. Zdôraznil potrebu, aby rodičia za pomoci odbornej osoby našli vhodný spôsob vzájomnej komunikácie vedúci k stabilnému výchovnému prostrediu a k bezkonfliktnému výkonu rodičovských práv a povinností. Odborné poradenstvo má podľa súdu rodičom poskytnúť priestor na spracovanie ich vzájomných konfliktov tak, aby nimi ďalej negatívne nepôsobili na maloletú, ako aj na prehodnotenie ich doterajších postojov, správania a konania. Potrebu uloženia výchovného opatrenia okresný súd konkretizoval tiež poukazom na spôsob komunikácie medzi rodičmi. Uviedol, že ich vzťahy sú konfliktné a napäté, rodičia sa pri odovzdávaní maloletej podľa jeho zistení nedokážu ani vzájomne pozdraviť a ich písomnú komunikáciu vyhodnotil ako nekonštruktívnu a negatívne ladenú. Takýto stav podľa súdu negatívne vplýva na maloletú a môže sa premietať aj do jej postoja k styku s otcom. Za potrebné preto považoval odstránenie vzájomnej nevraživosti rodičov a zabránenie jej prenášaniu na maloletú. 5. Okresný súd zároveň spojil uložené odborné poradenstvo s potrebou stabilizácie styku maloletej s otcom. Dospel k záveru, že za pomoci psychológa majú rodičia pracovať na rešpektovaní postavenia
druhého rodiča a na vytvorení takého spôsobu komunikácie, ktorý umožní bezkonfliktnú realizáciu styku. Poradenstvo má rodičom tiež umožniť pochopiť negatívne dôsledky prenášania ich vzájomného konfliktu na maloletú a význam ich vlastného správania ako vzoru pre budúce sociálne a vzťahové fungovanie dieťaťa. Autoritatívne uloženie výchovného opatrenia súd odôvodnil aj postojom samotných rodičov k odbornému poradenstvu. Obaja rodičia totiž na pojednávaní zhodne uviedli, že v jeho absolvovaní nevidia zmysel. Súd preto vyhodnotil, že pokiaľ by odborné poradenstvo zostalo iba na báze dobrovoľnosti, rodičia by sa mu nepodrobili a k žiaducemu zlepšeniu ich vzájomného vzťahu a komunikácie by nedošlo. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal. 6. Proti výroku VI. rozsudku okresného súdu podala odvolanie matka z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Navrhla, aby odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výroku VI., zrušil. Uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol o uložení výchovného opatrenia bez úplného a spoľahlivého zistenia skutočného stavu veci a svoje rozhodnutie založil na všeobecných a nedostatočne konkretizovaných záveroch o komunikácii rodičov. Podľa matky nebolo vykonané také dokazovanie, z ktorého by spoľahlivo vyplynulo splnenie zákonných podmienok na uloženie výchovného opatrenia, pričom okresný súd ani neuviedol, ktoré zákonné predpoklady považoval za splnené. Samotná existencia napätého alebo konfliktného vzťahu medzi rodičmi podľa nej bez ďalšieho neodôvodňuje uloženie výchovného opatrenia a z vykonaného dokazovania nevyplynuli konkrétne okolnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že bez uloženia odborného poradenstva nemožno zabezpečiť ochranu najlepšieho záujmu maloletej.
7. Matka ďalej poukázala na priebeh konania a na správanie rodičov pri úprave styku. Uviedla, že už na prvom informatívnom stretnutí sa rodičia dohodli na priebehu stretávania otca s maloletou, pričom vyšla v ústrety návrhu otca a režim stretávania bol prispôsobený jeho pracovným povinnostiam. Takto nastavený spôsob styku následne v podstatnej miere prevzal aj súd prvej inštancie do svojho rozhodnutia, takže z hľadiska rozsahu kontaktu otca s maloletou nedošlo po vydaní rozsudku k podstatnej zmene. Nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní negatívne hodnotil skutočnosť, že neuzavrela s otcom rodičovskú dohodu o úprave styku. Poukázala najmä na tú časť odôvodnenia rozsudku, v ktorej okresný súd uviedol, že „neústupčivo zotrvávala“ na svojom návrhu úpravy styku, ako aj na úvahu okresného súdu, podľa ktorej správanie maloletej ňou opisované po styku mohlo súvisieť s nedostatočnou prípravou maloletej na styk a s vnímaním zlého vzťahu rodičov. Podľa matky mala právo nesúhlasiť s otcom navrhovanou úpravou styku a domáhať sa, aby o tejto otázke autoritatívne rozhodol súd. Zdôraznila, že proti výroku, ktorým bol styk otca s maloletou upravený, odvolanie nepodala a rozhodnutiu sa v tejto časti podriadila. Jej procesný postup preto podľa nej nemožno spätne hodnotiť v jej neprospech ani ho považovať za dôvod na uloženie výchovného opatrenia. Poukázala na to, že spolu s otcom už v priebehu konania dobrovoľne absolvovali sedenia na referáte úradu práce a ďalšie sedenia nepovažovala za potrebné. Podľa jej názoru sú s otcom schopní komunikovať v otázkach týkajúcich sa maloletej, pričom v konaní nebolo preukázané, že by otcovi odmietala umožniť styk s maloletou alebo že by s ním odmietala komunikovať. Rodičia spolu komunikujú aj prostredníctvom správ. Uloženie výchovného opatrenia preto považovala za neprimeraný následok skutočnosti, že nesúhlasila s uzavretím rodičovskej dohody o styku. 8. Za právne irelevantnú považovala aj súdom prvej inštancie zdôraznenú skutočnosť, že rodičia sa pri preberaní maloletej „nevedia ani vzájomne pozdraviť“. Argumentovala, že rodičia sú bývalí partneri, ktorých partnerský vzťah zanikol, pričom žiadne zákonné ustanovenie im neukladá povinnosť udržiavať priateľský alebo nadštandardný osobný vzťah, viesť bežnú spoločenskú komunikáciu alebo si prejavovať osobné sympatie. Ich povinnosťou je podľa matky predovšetkým komunikovať a spolupracovať v otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Napokon namietala aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého má odborné poradenstvo odstrániť prenášanie nevraživosti medzi rodičmi na maloletú. Podľa jej názoru takýto záver nemá oporu v žiadnych konkrétnych skutkových zisteniach ani v správaní rodičov zistenom v konaní. Okresný súd nekonkretizoval, na základe akých dôkazov dospel k záveru o existencii nevraživého vzťahu medzi rodičmi a o jeho prenášaní na maloletú. 9. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že sa v celom rozsahu pridŕža svojich doterajších písomných, ako aj ústnych vyjadrení vo veci. 10. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie otca má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v napadnutom výroku VI. a závislom výroku VII. vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 11. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo v danej výrokovej časti rozhodnutia len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom matky vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku VI., v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP). 13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o rodine nevhodné správanie sa detí, ako aj porušovanie povinností rodičov vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností alebo zneužívanie ich práv môže každý oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu. Rovnako môže každý oznámiť tomuto orgánu, obci alebo súdu skutočnosť, že rodičia nemôžu plniť povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností. 14. Podľa § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže uložiť maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému odbornému poradenstvu. 15. Podľa § 37 ods. 7 zákona o rodine súd sleduje vykonávanie výchovných opatrení najmä v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, obcou, neštátnym subjektom a s príslušným zariadením. 16. Podľa § 37 ods. 8 zákona o rodine súd hodnotí účinnosť výchovného opatrenia priebežne tak, aby pred uplynutím obdobia, ktoré uviedol v rozhodnutí o jeho uložení, zhodnotil splnenie účelu výchovného opatrenia. Súd zruší výchovné opatrenie, ak splnilo svoj účel. 17. Výchovné opatrenia predstavujú zákonom ustanovené prostriedky, prostredníctvom ktorých súd pôsobí na pomery maloletého dieťaťa a na riadny výkon rodičovských práv a povinností. Sústava výchovných opatrení podľa § 37 zákona o rodine je koncipovaná od miernejších zásahov po opatrenia intenzívnejšej povahy, pričom ich voľba musí vždy zodpovedať konkrétnym pomerom maloletého dieťaťa a sledovať jeho najlepší záujem. Jedným z takýchto opatrení je povinnosť podrobiť sa sociálnemu alebo inému odbornému poradenstvu. Hmotnoprávnou podmienkou jeho uloženia je podľa § 37 ods. 2 zákona o rodine jeho potrebnosť v záujme maloletého dieťaťa. Z uvedeného zároveň vyplýva, že odborné poradenstvo nemožno vnímať ako sankciu uloženú rodičovi za jeho správanie ani ako prostriedok sankcionovania samotnej existencie konfliktného vzťahu medzi rodičmi. Jeho účelom je prostredníctvom odbornej intervencie pôsobiť na pomery v rodine v prípadoch, v ktorých nedostatky vo vzájomnej komunikácii alebo spolupráci rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností odôvodňujú potrebu odbornej pomoci v záujme maloletého dieťaťa. Zákonným predpokladom uloženia výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine je jeho potrebnosť v záujme maloletého dieťaťa; zákon jeho uloženie nepodmieňuje predchádzajúcim zistením zavineného porušovania rodičovských povinností niektorým z rodičov. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú argumentáciu matky, pokiaľ potrebu splnenia podmienok na uloženie výchovného opatrenia odvodzuje predovšetkým z § 37 ods. 1 zákona o rodine a namieta, že v konaní nebolo preukázané porušovanie rodičovských povinností. Ustanovenie
§ 37 ods. 1 zákona o rodine upravuje možnosť oznámiť nevhodné správanie dieťaťa, porušovanie alebo zneužívanie rodičovských práv a povinností, prípadne nemožnosť rodičov tieto povinnosti plniť. Naproti tomu podľa § 37 ods. 2 zákona o rodine môže súd rozhodnúť o uložení v tomto ustanovení uvedených výchovných opatrení, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa. Pre uloženie povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu podľa § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine preto nie je nevyhnutné, aby súd súčasne konštatoval zavinené porušovanie rodičovských povinností niektorým z rodičov. Rozhodujúce je, či konkrétne pomery v rodine odôvodňujú záver o potrebe takejto odbornej intervencie v záujme maloletého dieťaťa. 18. V posudzovanej veci odvolací súd súhlasí s matkou, že samotná skutočnosť, že rodičia po ukončení partnerského spolužitia nemajú dobrý osobný vzťah, prípadne že medzi nimi absentujú bežné spoločenské prejavy, nemôže bez ďalšieho odôvodniť uloženie výchovného opatrenia. Od rodičov nemožno vyžadovať zachovanie priateľského alebo nadštandardného osobného vzťahu. Rovnako nemožno matke pričítať na ťarchu, že v otázke styku maloletej s otcom neuzavrela rodičovskú dohodu a požadovala, aby o tejto otázke autoritatívne rozhodol súd. Využitie práva rodiča domáhať sa súdnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností samo osebe nemôže predstavovať dôvod na uloženie výchovného opatrenia. Uvedené čiastkové výhrady k argumentácii súdu prvej inštancie však nemajú za následok vecnú nesprávnosť napadnutého výroku. Rozhodujúce totiž nie je, či rodičia medzi sebou udržiavajú priateľský osobný vzťah, ale či sú schopní v potrebnej miere komunikovať a spolupracovať v otázkach týkajúcich sa maloletej. Práve v tejto oblasti vykonané dokazovanie preukázalo pretrvávajúce rozdiely medzi rodičmi. Rodičia mali rozdielne predstavy o spôsobe realizácie styku otca s maloletou. Hoci na informatívnom stretnutí dňa 18.03.2026 dokázali dospieť k dohode o dočasnom odskúšaní určitého režimu stretávania, na ďalšom informatívnom stretnutí dňa 14.05.2026 už k dohode o konečnej úprave styku nedospeli. Samotná schopnosť rodičov dospieť v priebehu konania k čiastkovému kompromisu preto síce svedčí o určitej miere ich vzájomnej spolupráce, nevylučuje však existenciu komunikačných problémov pri riešení otázok týkajúcich sa maloletej.
19. Za významnú považoval odvolací súd predovšetkým skutočnosť, že rodičia rozdielne vnímajú prežívanie maloletej v súvislosti s realizáciou styku. Matka uvádzala negatívne reakcie maloletej spojené najmä s prespávaním u otca a opisovala spôsob, akým maloletú na styk pripravuje. Otec naproti tomu takéto prejavy maloletej počas styku nepozoroval a jej správanie v jeho domácnosti opisoval ako bezproblémové. Nejde pritom o okolnosť bez významu pre výkon rodičovských práv a povinností. Naopak, takto zásadne rozdielne vnímanie potrieb a prežívania päťročného dieťaťa odôvodňuje odbornú prácu s rodičmi smerujúcu k zjednoteniu ich rodičovských postupov a k nastaveniu funkčnej komunikácie v otázkach týkajúcich sa maloletej. Účelom uloženého výchovného opatrenia preto nie je dosiahnuť obnovenie partnerského vzťahu rodičov, nútiť ich k vzájomným osobným sympatiám ani sankcionovať matku za jej procesný postoj v konaní. Jeho cieľom je prostredníctvom odbornej intervencie zlepšiť komunikáciu rodičov v otázkach týkajúcich sa maloletej, podporiť rešpektovanie rodičovskej roly druhého rodiča a nastaviť také pravidlá ich vzájomnej spolupráce, ktoré obmedzia prenášanie ich rozdielnych postojov do života maloletého dieťaťa. 20. Na uvedenom závere nič nemení ani námietka matky, že rodičia už počas konania dobrovoľne absolvovali sedenia na referáte úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a že ďalšie poradenstvo nepovažuje za potrebné. Samotné absolvovanie predchádzajúcich konzultácií nevylučuje potrebu ďalšieho odborného pôsobenia, pokiaľ okolnosti zistené v čase rozhodovania súdu naďalej preukazujú problémy v rodičovskej komunikácii a spolupráci. Napokon ani po uskutočnených informatívnych stretnutiach a po praktickom odskúšaní dočasne dohodnutého režimu rodičia nedospeli k zhode v otázkach realizácie styku a naďalej rozdielne vnímali reakcie maloletej v súvislosti s jeho výkonom. 21. Odvolací súd prihliadol aj na povahu a intenzitu uloženého opatrenia. Povinnosť podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu bola uložená obom rodičom, nie iba matke, a to na časovo obmedzené obdobie šiestich mesiacov. Zákon zároveň v § 37 ods. 7 a 8 zákona o rodine ustanovuje mechanizmus sledovania jeho vykonávania a priebežného hodnotenia jeho účinnosti. Ide teda o časovo obmedzený odborný nástroj, ktorého ďalšie trvanie je viazané na plnenie sledovaného účelu. 22. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 23. Za takto zistených okolností odvolací súd dospel k záveru, že odborné psychologické poradenstvo predstavuje primeraný prostriedok odbornej pomoci rodičom pri nastavení ich vzájomnej komunikácie a spolupráce vo veciach maloletej a jeho uloženie je v jej záujme. Napriek vyššie uvedeným čiastkovým výhradám k niektorým dôvodom napadnutého rozhodnutia preto odvolací súd uzavrel, že okresný súd uložením predmetného výchovného opatrenia vo výroku VI. rozhodol vecne správne. 24. Odvolacie námietky matky tak neboli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého výroku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch VI. a VII. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP, aplikujúc § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
26. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.