Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-154-2025.pdf
PDF · 202.22 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/154/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu v právnej veci sporu žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, Papraďová 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Pribinova 2, Bratislava-Staré Mesto, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.033,85 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 31C/40/2024 - 260 zo dňa 25. apríla 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1.1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.04.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.033,85 eur, ako aj priznania nároku na náhradu trov konania.
1.3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) na útvare D. E.. V zmysle článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 (Smernica) je priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov maximálne 48 hodín. Vzhľadom na skutočnosť, že Smernica nebola žalovaným správne implementovaná do právneho poriadku SR, zákon o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkom HaZZ týždenný pracovný čas tak, že tento opakovane presahuje limit stanovený čl. 6 písm. b) Smernice. Uvedené porušovanie maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka HaZZ spočíva aj v tom, že v zmysle zákona o HaZZ (ZoHaZZ) sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami Smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobca ďalej uviedol, že jeho týždenný pracovný čas pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca tak v uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom 48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u žalobcu v priemere každý tretí týždeň k odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Žalobca bol v uplatňovanom období ukrátený najmä v súkromnom a rodinnom živote , z čoho odvodzoval svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Nároku žalobcu na náhradu škody zodpovedá právnom poriadku SR inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú odvodzoval od súčinu počtu hodín, ktoré žalobca odpracoval nad rámec stanovený článkom 6 písm. b) Smernice a hodinovej sadzby funkčného platu žalobcu za mesiac január každého kalendárneho roka v uplatňovanom období, pričom dospel k sume 8.033,85 eur, čo podľa žalobcu predstavuje primerané zadosťučinenie za spôsobenú ujmu.
1.4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť . Dôvodil, že došlo k správnej transpozícii Smernice s tým, že žalobca by mal preukázať došlo k prekročeniu maximálneho týždenného služobného času v zmysle článku 6 písm. b/ Smernice, v rámci 6 mesačných referenčných období a ak áno, tak v akom rozsahu, a aký dopad malo toto prekročenie na jeho nemajetkovú sféru.
1.5. Súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa Čl. 7 ods. 2, ods. 5, Čl. 19 ods. 1 a 2 Čl. 40 úst. zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa Čl. 288, Čl. 291Zmluvy o fungovaní Európskej únie, , podľa čl. 2 ods. 1 a 2, podľa čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), č. 17 ods. 1 a ods. 2, č. 17 ods. 3. písm. b) a iii), čl. 19 a ods. 15 a 16 prvá veta preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), podľa čl. 1 ods. 1., čl. 2 ods. 1. a 2.Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „Smernica č. 89/391/EHS“), podľa § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len ZoHaZZ.), podľa § 11, § 488, § 489, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Obč. zák.“), podľa čl. 6 ods. 1 CSP, čl. 8 CSP, § 132 ods. 1 CSP, § 149 CSP, § 150 ods. 1 CSP, § 151 ods. 1 CSP a zistil nasledovný skutkový stav.
1.6. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasiča, na hasičskej stanici D. E. od roku 2011 až doposiaľ a zároveň, že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítavala do fondu pracovného času. Sporným bolo najmä, či žalobca v rozhodnom období od 4/2021 do 12/2023 odpracoval celkovo o 861 hodín, resp. upravených 616 hodín nad rámec maximálneho týždenného pracovného času, či, a aká konkrétna ujma žalobcovi vznikla, primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, či a aké referenčné obdobie sa na výpočet maximálneho týždenného pracovného času uplatňuje.
1.7. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17 resp. 16- hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom súhrn takéhoto týždenného pracovného času mal potenciál prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítavala do služobného času. Uvedené je zrejmé z ustanovení § 86 ods. 2 ZoHaZZ a § 92 ods. 1 ZoHaZZ, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný Smernicou. Súd prvej inštancie mal však za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby.
1.8. Vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ teda umožňovala v rozhodnom období zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice. ZoHaZZ tak v rozpore so Smernicou vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania Smernice po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča.
1.9. Smernica tak síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 ZoHaZZ prebratá do uvedeného zákona, avšak cieľ sledovaný jej čl. 6 písm. b) (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v uvedenom zákone v zmysle vyššie uvedeného dosiahnutý. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného v čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES pritom umožňuje skutočnosť, že predmetná Smernica nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku, resp. do ZoHaZZ, keďže žalovaný v rámci preberania Smernice nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas hasiča. Výsledkom nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že ZoHaZZ v rozpore so Smernicou vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času.
1.10. Súd prvej inštancie konštatoval, že na službu hasiča sa nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti Smernice uvedené v článku 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS. Smernica je adresovaná členským štátom a tieto zodpovedajú za jej správne prebratie, a preto žalovanému ako členskému štátu Európskej únie a adresátovi Smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku svedčí pasívna vecná legitimácia. Článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr. rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle). S poukazom na uvedené sa žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní.
1.11. Hoci súd prvej inštancie konštatoval, že nedošlo k správnemu transponovaniu smernice do právneho poriadku SR, toto porušenie automaticky neznamená právo žalobcu na náhradu škody, pričom súd v konaní dospel k záveru, že žaloba dôvodnou nie je. Na úspech v tomto konaní by žalobca musel preukázať, že porušenie transpozičnej povinnosti žalovaného viedlo v tomto konkrétnom prípade k tomu, že nebol fakticky rešpektovaný cieľ Smernice (boli porušené práva žalobcu Smernicou mu garantované), čo malo u žalobcu konkrétny negatívny dôsledok v podobe vzniknutej (konkrétnej) ujmy. V prejednávanej veci však žalobca nepreukázal ani vznik škody, resp. ujmy, ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, ako ani to, že by vo vzťahu k nemu boli porušené práva, ktoré sú mu ako jednotlivcovi Smernicou garantované.
1.12. Základnou spornou otázkou medzi stranami čo do vyhodnotenia porušenia úniového práva vo vzťahu k žalobcovi bolo právne posúdenie, či a aké referenčné obdobie sa na výpočet maximálneho týždenného pracovného času žalobcu v zmysle Smernice uplatňuje. Súd prvej inštancie pritom dospel k záveru, že na výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu podľa čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné aplikovať 6-mesačné referenčné obdobie (ktoré Smernica v prípade príslušníkov HaZZ umožňuje), a teda v konaní je relevantným, či pracovný čas žalobcu prekročil v rozhodnom období hranicu maximálneho týždenného pracovného času v referenčných obdobiach šiestich mesiacov. Mal zato, že uvedené 6 mesačné referenčné obdobie (v ktorom sa má počítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu) v zmysle Smernice je do slovenského právneho poriadku transponované v ustanovení § 86 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý rieši nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na obdobie 6 mesiacov. Keďže kolektívne zmluvy týkajúce sa HaZZ nesporne neupravujú dlhšie referenčné obdobie (predpokladané Smernicou na maximálne 12 mesiacov - čl. 19 Smernice), je referenčným obdobím, ktoré sa vo veci aplikuje obdobie 6 mesiacov. Z daného ustanovenia ZoHaZZ vyplýva, že pracovný čas hasiča sa rozvrhuje v dlhšom časovom období 6 mesiacov. Zo samotnej logiky veci je potom zrejmé, že aj ZoHaZZ predpokladá a počíta s tým, že priemerný pracovný čas príslušníka ZoHaZZ, ktorý je rozvrhnutý nerovnomerne, sa bude počítať v období 6 mesiacov (na ktoré je tento pracovný čas rozvrhnutý). Mal za to, že cieľom referenčného obdobia podľa Smernice je rozvrhnutie pracovného času do určitého dlhšieho obdobia, pričom cieľom ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ je rovnako rozvrhnutie služobného času hasičov do obdobia 6 mesiacov. V konaní nebolo sporným tvrdenie žalovaného, že i v praxi sa služby hasičov rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov. Skutočnosť, že ZoHaZZ výslovne neuvádza, že pri § 86 ods. 1 ZoHoZZ ide o „referenčné obdobie vymienené podľa Smernice“, alebo neobsahuje znenie ako § 87 ods. 1 Zákonníka práce, neznamená, že o zákonné vymienenie odchýlky v podobe referenčného obdobia v zmysle Smernice nejde. Smernica nijakým spôsobom netrvá
na tom, aby pri uplatňovaní odchýliek štátmi zákony obsahovali konkrétne, vopred určené doslovné znenie. Naopak, je záväzná, čo do cieľa, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba prostriedkov transpozície Smernice a ich znenia, je na štáte samotnom. Samozrejme, že prípadnou nejednoznačnosťou právnej úpravy sa štát vystavuje (neželanému) riziku rôzneho výkladu, ktorý v sporných situáciách uskutočňujú súdy SR. Zdôraznil, že výklad zákonov nemá byť formalistickým a doslovným, iba gramatickým, či samoúčelným, má vychádzať zo systémového prepojenia právnych predpisov, a základného logického významu jednotlivých ustanovení. Pri aplikácii logického výkladu ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ potom dospel k záveru, že toto ustanovenie predstavuje transpozíciu Smernice v smere uplatnenia odchýlky v podobe aplikácie 6-mesačných referenčných období. Uvedené ustanovenie nemá mať aký iný praktický význam, ako to, že priemerný pracovný čas príslušníka HaZZ sa bude plánovať a počítať v tomto dlhšom časovom období, ktoré má tak povahu referenčného obdobia v zmysle Smernice. Úmysel zákonodarcu pri prijímaní ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ pritom potvrdzuje i novela ZoHaZZ zákonom č. 258/2004 Z. z., kde ustanovenie § 97 ods. 3 slúži vo vzťahu k vymieneniu 6-mesačného referenčného obdobia na spresnenie a odstránenie interpretačných nedostatkov, ktoré vznikli v súvislosti so súdnymi konaniami. Aj zo znenia tohto ustanovenia je ale možné usudzovať na skutočný úmysel zákonodarcu pri prijímaní ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ a jeho skutočný právny význam od počiatku. Skutočnosť, že ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHaZZ predstavuje transponovanie ustanovení Smernice o referenčných obdobiach potvrdzuje aj Tabuľka zhody predložená žalovaným (č. l. 241 a nasl.), v ktorej je výslovne uvedené, že „ V zmysle čl. 17 ods. 3 danej Smernice je umožnená odchýlka pre protipožiarne služby“, pričom pri čl. 2, 6 a aj čl. 17 figuruje ako transpozičné ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHaZZ. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice neumožňuje odklon od čl. 6 Smernice.
1.13. Žalobca v konaní poukazoval na rozhodnutie ESD C-254/18, s tým, že referenčné obdobia nie je možné aplikovať preto, že ZoHaZZ neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6-mesačných období. Tu súd prvej inštancie konštatoval , že ide dezinterpretáciu daného rozhodnutia ESD, keďže prejudiciálna otázka položená v danej veci bola (bod 15) „1. Majú sa ustanovenia článkov 6 a 16 (Smernice 2003/88) vykladať v tom zmysle, že ukladajú pohyblivo vymedzené referenčné obdobie, alebo tak, že rozhodnutie o tom, či sa referenčné obdobie stanoví pohyblivo alebo pevne, ponechávajú na členské štáty? 2. V prípade, že sa tieto ustanovenia majú vykladať tak, že ukladajú pohyblivé referenčné obdobie, môže sa možnosť vykonať odchýlku od článku 16 písm. b) priznaná článkom 17 týkať nielen trvania referenčného obdobia, ale aj jeho pohyblivosti?“ ESD tak posudzoval, či pevné referenčné obdobia, ako aj pohyblivé referenčné obdobia sú v súlade s cieľom Smernice 2003/88, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov (bod 37). Doplnil, že „V prejednávanej veci Francúzska republika nielen vyčerpala rezervu, ktorú jej ponúka Smernica 2003/88, pokiaľ ide o maximálny týždenný pracovný čas, keď ho stanovila na 48 hodín, ale uplatňuje tiež výnimku uvedenú v článku 17 ods. 3 tejto Smernice v spojení s jej článkom 19 prvým odsekom, aby rozšírila referenčné obdobie používané na výpočet priemernej dĺžky týždenného pracovného času na šesť mesiacov. V týchto podmienkach použitie pevných referenčných období neumožňuje zaručiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín je rešpektovaný v priebehu akéhokoľvek obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku treba konštatovať, že dosiahnutie cieľa Smernice 2003/88 by bolo ohrozené, ak by používanie pevných referenčných období nebolo spojené s mechanizmami umožňujúcimi zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ (body 42,43) Na otázky odpovedal ESD tak, že „článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek Smernice 2003/88 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ (bod 48). Zhrnutím, ESD vyhodnotil pohyblivé referenčné obdobia ako lepšie garantujúce dodržanie cieľa Smernice, pričom však nevylúčil pevne stanovené referenčné obdobia, pri ktorých však vnútroštátny súd musí skontrolovať, či „vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej stanovuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch
po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Rozhodnutie ESD C-254/18 tak nijako nebráni vyššie uvedenému výkladu súdu ani aplikácii šesťmesačných referenčných období vo veci, keď ZoHaZZ nestanovuje zákonne referenčné obdobia pevné, ale umožňuje v otázke stanovenia začiatku a konca obdobia voľný výklad (ktorý mohol využiť vo svoj prospech i sám žalobca), pričom stanovuje jednoznačne dĺžku referenčného obdobia na 6 mesiacov. Pevné referenčné obdobia neboli pritom v tomto konaní aplikované žiadnou zo strán.
1.14. Súd prvej inštancie nad rámec dodal, že Smernica je záväzná čo do jej cieľa a výsledku, pričom v prípade hasičov mala Smernica jasne stanovený cieľ garantovať im konkrétne práva, a tento je vymedzený v texte Smernice, a to aj v ustanovení čl. 17 ods. 3. písm. b) a iii) v spojení s čl. 19. Priamy účinok ustanovení Smernice týkajúci sa referenčných období (zaručujúci výklad Smernice v zmysle jej podstatného cieľa) potvrdzuje výkladové oznámenie Komisie o Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času C 143/8, podľa ktorého „Súdny dvor usúdil, že článok 6 ods. 2 v spojení s ustanoveniami o referenčnom období spĺňa všetky predpoklady na to, aby vyvolal priame účinky.“ Napriek prípadným úpravám referenčného obdobia, ktoré sa vzťahujú na maximálny týždenný pracovný čas, Súdny dvor uviedol, že „povolená voľnosť nevylučuje, že možno určiť minimálne práva“, a že ustanovenia sú presné a bezpodmienečné (rozsudok vo veci C-303/98, Simap, bod 68). V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 2 Smernice priznáva „jednotlivcom právo, podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“( rozsudok vo veci C-303/98, Simap, bod 70). ESD sa otázke priamej aplikácie referenčných období podľa Smernice venoval v rozsudku C-303/98 (Simap). V danej veci došlo k situácii, že Smernica nebola správne prebratá do španielskeho vnútroštátneho práva, keď žiadne ustanovenie dekrétu (ktorý mal Smernicu v španielsku transponovať) sa netýkalo zdravotníctva (o ktorú oblasť v danej veci išlo, keď žalobu vo veci podávala únia lekárov - Simap proti ministerstvu zdravotníctva). V konaní boli ESD položené okrem iného otázky, (1b) či napriek skutočnosti, že štát neprijal harmonizujúcu úpravu, treba toto mlčanie považovať za výnimku z článkov 3, 4, 5, 6, 8 alebo 16, keď z dôvodu osobitosti dotknutej činnosti nie je dĺžka pracovného času meraná/ vopred určená? (3c) Ako a či sa dá napriek absencii harmonizujúcich predpisov chápať referenčné obdobie uvedené v čl. 16 ods. 2 ako uplatniteľné, ak áno, vrátane výnimiek z neho stanovených v čl. 17 ods. 2 a 3 a 4 Smernice (bod 28 rozsudku)? ESD k uvedeným prejudiciálnym otázkam konštatoval, že (bod 42) základným cieľom otázky 1b je zistiť, či vnútroštátny súd môže v prípade neexistencie výslovných opatrení na prebratie Smernice 93/104 uplatniť svoje vnútroštátne právo v rozsahu, v akom sa na túto činnosť vzhľadom na črty činnosti lekárov v tímoch primárnej starostlivosti vzťahujú výnimky uvedené v článku 17 Smernice. ESD odpovedal, že v prípade neexistencie výslovných opatrení na prebratie Smernice môže vnútroštátny súd uplatniť svoje vnútroštátne právo v rozsahu, v akom toto právo vzhľadom na charakteristiky činnosti lekárov spĺňa podmienky stanovené v čl. 17 Smernice (bod 45). Tu potom súd poukazuje na to, že národný súd môže za každých okolností použiť vnútroštátny zákon (§ 86 ods. 1 ZoHaZZ), pokiaľ je jeho obsah v súlade s podmienkami a cieľmi Smernice - teda napríklad s článkom 17, ktorý umožňuje výnimky podľa charakteru práce (napr. v prípade hasičov). Samotný cieľ Smernice v tomto prípade nebol porušený tým, že by štát rozvrhoval služobný čas hasičov do šesťmesačných období (čo je v súlade v výnimkou umožnenou Smernicou pre hasičov), ale tým, že služobná pohotovosť hasičov nie je do tohto služobného času zarátavaná. Na otázku 3c, týkajúcu sa priameho účinku Smernice, čo do stanovenia referenčných období, uviedol ESD, že v prípade „neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktorými by sa transponoval článok 16 ods. 2 Smernice 93/104 alebo, podľa okolností, ktorými by sa výslovne prijala niektorá z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, 3 a 4 tejto Smernice, možno tieto ustanovenia vykladať tak, že majú priamy účinok, a preto poskytujú jednotlivcom právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálneho trvania ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov.“(bod 70) Smernica tak v zmysle uvedeného výkladu garantuje jednotlivcovi možnosť domáhať sa jeho práv v znení základného cieľa Smernice, s tým, že referenčné obdobia uvedené v Smernici majú priamy účinok a nemôžu v žiadnom prípade prekročiť 12 mesiacov. Žalobca tak mal možnosť domáhať sa svojho nároku v súlade s právami priznanými mu cieľmi Smernice pri aplikácií ustanovení ZoHaZZ v stanovenom 6-mesačnom referenčnom období.
1.15. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca by v konaní na naplnenie prvého predpokladu na náhradu škody musel preukázať, že z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice boli porušené jeho práva garantované mu Smernicou. Musel by tak preukázať, že jeho priemerný maximálny týždenný pracovný čas v referenčnom období 6 mesiacov (ktoré referenčné obdobie je súčasťou právneho poriadku SR a je v súlade so Smernicou) presiahol 48 hodín. Uvedené však žalobca nielen nepreukázal, ale v konaní ani
netvrdil. Tvrdenia žalobcu sa obmedzili na prekročenie hranice priemerného maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín v konkrétnych týždňoch.
1.16. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní pritom neboli spornými tvrdenia žalovaného, že pri prepočte týždenného pracovného času žalobcu v 6-mesačných referenčných obdobiach od apríla 2021 až po december 2023 nedošlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času žalobcu podľa Smernice (48 hodín) v žiadnom z jednotlivých období.
1.17. Okrem prvého predpokladu náhrady škody (nesprávna transpozícia Smernice a z toho vyplývajúce skutočné porušenie práva žalobcu garantovaného mu Smernicou), nebolo preukázané ani naplnenie ďalších dvoch, t. j. vzniku ujmy žalobcu a príčinnej súvislosti. Keď nenaplnenie ktoréhokoľvek z predpokladov náhrady škody (nemajetkovej ujmy) predstavuje samostatný dôvod zamietnutia žaloby pre jej nedôvodnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice, ktoré by skutočne vnímal ako závažný zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané, že by jeho pracovný čas hasiča (akokoľvek by bol nad rámec maximálneho týždňového pracovného času, čo v konaní preukázané nebolo) v rozhodnom období mal skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho osobnostných práv. Z výsluchu žalobcu, ako jediného relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na fyzickom a psychickom stave žalobcu preukázané neboli. Pokiaľ ide o zdravotný stav, pri výsluchu žalobca naopak uviedol, že jeho zdravotný stav je v poriadku, na zdraví nič nepociťuje. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nielen že žalobca ani netvrdil konkrétny vznik nemajetkovej ujmy, vznik nemajetkovej ujmy nevyplynul ani z jeho výpovede na pojednávaní.
1.18. Žalobca si nesplnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Obč. zák.. Žalobcovi rovnako nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku Smernice) domáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej proti zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania článku 6 písm. b) Smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov.
1.19. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice mu vznikla taká závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne. Žalobca však nepreukázal ani prečo by nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah) uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. (t. j. napr. ospravedlnenie).
1.20. Súd prvej inštancie uzavrel, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno vyvodiť zo samotnej nesprávnej transpozície Smernice. Žalobca musí preukázať konkrétne porušenie jeho práv zo Smernice ako i konkrétne následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky jeho života, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Ak by aj došlo k preukázaniu práce žalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času (k čomu súd nedospel), toto by mohlo predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch.
1.21. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal porušenie jeho práv zo Smernice, s tým súvisiaci zásah (vrátane rozsahu tohto zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období, a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období a týmto zásahom. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal porušenie jeho práv, vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť. Žalobca v konaní nepreukázal žiadny konkrétny zásah do súkromného alebo rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce.
1.22. V súdenej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, vo vzťahu k preukázaniu porušenia jeho práv zo Smernice, vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol.
1.23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, žalovanému ako úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania keď nevzhliadol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) a písm. e) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
2.2. V odvolaní zotrval na názore, že priemerný čas je potrebné počítať sa období 7 kalendárnych dní priamo podľa článku 6 písm. b) Smernice nakoľko žalovaný neprijal žiadne také opatrenia a mechanizmy, aby mohol byť tento čas počítaný iným spôsobom, tzv. referenčných obdobiach. Smernicu považoval za nesprávne implementovanú, a to aj z dôvodu, že vnútroštátny poriadok umožňuje žalovanému rozvrhovať zmeny tak, že výsledný čas pravidelne a dlhodobo prekračuje limit stanovený Smernicou. Poukázal na rozhodnutie SD C-254/2018 zo dňa 11.4.2019. Namietal, že akékoľvek mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania Smernicou stanoveného limitu v referenčných obdobiach absentovali počas celého uplatňovaného obdobia. Vôbec prvá zmienka o akomkoľvek limite maximálneho pracovného času za obdobie 6 mesiacov sa dostala do ZoHaZZ až novelou zákona účinnou od 15.10.2024. V novom ustanovení § 97 ods. 3. Vo vnútroštátnej úprave, ale aj v kolektívnych zmluvách taktiež absentoval mechanizmus úpravy, kedy referenčné obdobia začínajú a kedy končia. Namietal, že žalovaný neprijal žiadnu takú úpravu, ktorá by umožňovala rozdeľovať a rozpočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu na obdobie šiestich mesiacov. Poukázal na to, že článok 16 a článok 17 a článok 19 Smernice dávajú členským štátom len možnosť upraviť referenčné obdobia, ktorú možno žalovaný nevyužil. Mal za to, že žalovaný sa nemôže dovolávať priameho účinku (s odkazom, napríklad na rozhodnutie vo veci SINAP), pretože táto má ako právny akt výlučne vertikálny priamy účinok a štát sa jej pri nesprávnej transpozícii dovolávať nemôže. Naopak priameho účinku sa môže dovolávať výlučne jednotlivec proti štátu, pokiaľ vnútroštátna úprava je pre neho nepriaznivejšia. Pre žalobcu je výhodnejšie počítať priemerný pracovný čas za každé obdobie siedmych dní a takto má byť vykladané toto ustanovenie aj vnútroštátny súdom.
2.3. Žalobca namietal, že žalovaný si subjektívne upravil referenčné obdobie od apríla do septembra a od októbra do marca, pričom takéto obdobia reálne nevyplýva zo žiadneho predpisu ani kolektívnej zmluvy. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie ani len z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času či už 6 mesačných alebo 7 dňových obdobia vôbec došlo, čo malo jednoznačne za za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
2.4. Uviedol, že v konaní bola sporná najmä pasívna vecná legitimácia ako aj skutočnosť či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že pracovný čas žalobcu bolo potrebné preukazovať z predložených plánov služieb sa celé uplatňované obdobie. Z nich vyplýva, že žalobca pravidelne, približne každý tretí týždeň uplatňovaného obdobia vo väčšine mesiacov aspoň raz niekedy aj viackrát prekročil maximálny týždenný pracovný čas skutočným výkonom služby. Mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, z čoho by vyplynula skutočná miera času, o ktorý bol žalobca konaním žalovaného ukrátený sa však súd prvej inštancie ani nepokúsil zistiť. Dokazovanie skutočne odpracovaného času žalobcu sa nekonalo. Žalobca už vo svojom podaní zo dňa 17.12.2024 poukázal na konkrétne kalendárne týždne, v ktorých došlo k porušeniu, ako aj na rozsah hodín, ktoré boli žalobcom skutočne odpracované nad rámec upravený Smernicou. Z predložených plánov služieb, ktoré žalobca predložil aj so zreteľným zvýraznením, jednoznačne vychádza, že skutočným výkonom práce prekročil limit maximálneho týždenného pracovného času celkovo o 616 hodín. Čas, ktorý sa podľa názoru súdu prvej inštancie považuje za čas odpočinku - dovolenky a služobné voľno predstavuje hodnotu len 245 hodín. Žalobca prišiel nenávratne skutočný výkonom služby o 616 hodín svojho voľného času života so svojou rodinou a priateľmi, nemohol objektívne tráviť čas so svojou rodinou a priateľmi prípadne voľnočasovými aktivitami, oddychom a pod., pretože mal nariadené služby v rozpore so Smernicou. Išlo o 26 dní čistého času v službe. Preukázané porušenie Smernice považoval za dostatočne závažné na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vzhľadom na uvedené žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalobca v priebehu konania netvrdil a nepreukázal vzniknutú nemajetkovú ujmu pričom z predložených dôkazov bolo možné vyvodiť, že žalobca odpracoval skutočne výkonom služby 616 hodín nad limit stanovený článkom 6 písm. b) Smernice, tým bol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
2.5. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie síce aplikoval správne ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil v rozpore s právom Európskej únie a judikatúrou SDÚ keď nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková ujma žalobcovi nevznikla a preto mu nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Za nesprávny záver považoval záver súdu prvej inštancie o porušení prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák. Tým považoval za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
2.6. Žalobca v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy - plány služieb žalobcu za roky 2021, 2022 a 2023 predložené k žalobe. Z týchto dôkazných prostriedkov bolo možné určiť čas, ktorý žalobca strávil v služba nad rámec limitu 48 hodín. Súd prvej inštancie si bez ďalšieho osvojil námietku žalovaného, ktorý plány služieb ani nerozporoval, že výpočet žalobcu je nesprávny. Tým považoval odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP za nesporne daný.
2.7. V závere odvolania poukázal na niektoré rozsudky Krajského súdu v Košiciach, v Prešove, v Trenčíne, v Banskej Bystrici a Bratislave v obdobných veciach.
3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11.07.2025 navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii zastávanej od počiatku sporu. Mal za to, že súd prvej inštancie sa správne a v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní už v napadnutom rozsudku. Mal zato, že žiadna z podmienok pre priznanie nároku v konaní preukázaná nebola.
3.2. Otázku plánovania zmien považoval za otázku patriacu na služobný úrad žalobcu, ktorý môže byť pasívne vecne legitimovaným subjektom v tejto časti , rozhodne však nie Slovenská republika.
3.3. Ustanovenia o refernčnom období súd priamo aplikovateľné, čo vyplýva z názoru Európskej komisie a judikatúry Súdneho dvora Európskej komisie (SD EÚ C-303/98 vo veci SINAP, bod 70).
3.4. Poukázal na zmätočnosť tvrdení žalobcu, ktorý v priebehu konania najskôr tvrdil, že prišiel o 861 hodín, ktoré údajne odpracoval v práci, na pojednávaní a v odvolaní tvrdil už len 616 hodín, čo je o 245 hodín menej. Aj tento výpočet je však nesprávny, nakoľko žalobca do pojmu pracovný čas započítal aj dni voľna a dovolenky dokonca aj vlastnú práceneschopnosť. Ako vyplýva z judikatúry SD EÚ pracovným časom je iba čas, ktorý spĺňa kritériá zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES a ktorými sú: 1/ pracovník pracuje, 2/ pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti a 3/ pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi. Dni voľna, dovolenky či práceneschopnosti nespĺňajúce tieto kritériá, a teda sú časom odpočinku.
3.5. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobca sa vyjadruje k existencii nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti k údajne strateným dvadsiatim sa šiestim dňom čistého času v službe, pričom ide už o tretí rozdielny údaj zo strany žalobcu ohľadom jeho údajne strateného času. Z uvedeného preto vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty času a teda ani do otázky existencie nemajetkovej ujmy. Za správne preto považoval žalovaný závery súdu prvej inštancie uvedené v odseku 61 napadnutého rozsudku. Pripomenul, že žalobca ani jedno tvrdenie v odvolaní a v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom, pričom v odvolaní odkazuje iba na vlastný výsluch z ktorého vyplynuli opačné závery iné než tie, o ktorých to v odvolaní tvrdí. Dôkazné bremeno v tomto spore je na strane žalobcu ktorý ho v spore však neuniesol.
3.6. Žalovanému nebolo jasné ako možno odkazom na plán služieb naplniť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Mal za to, že s predmetným dôkazom sa súd prvej inštancie vysporiadal dostatočne. Nebol povinný a dokonca ani nemohol nahrádzať prácu žalobcu, zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby namiesto neho dohľadal konkrétne skutkové tvrdenia. Priamo z § 132 ods. 2 CSP vyplýva, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené
dôkazy. Ak žalobca nesprávne interpretuje plán služieb, tak nie je povinnosťou súdu prvej inštancie a ani odvolacieho súdu, aby zisťoval ex offo konkrétne tvrdenia z tohto listinného dôkazu. Žalobca ani netrval na vykonaní predmetného dôkazu na pojednávaní. Možno preto uzavrieť, že súd prvej inštancie sa s predmetným dôkazom vysporiadal dostatočne a nemožno tak považovať § 365 ods. 1 písm. e) CSP za naplnený.
3.7. V závere vyjadrenia žalovaný zhrnul, že predmetný spor sa týka náhrady nemajetkovej ujmy. Konajúci súd s ohľadom na prejednací princíp Civilného sporového poriadku nebol oprávnený skúmať aké časy sa započítavajú alebo nezapočítavajú do fondu pracovného času. Úlohou súdu prvej inštancie bolo skúmať, či žalobca uniesol dôkazné bremeno, čo do otázky preukázania porušenia jeho práv a následného vzniku nemajetkovej ujmy, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil za dodržania všetkých zákonných podmienok a postupov.
4.1. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 22.8.2025 zotrval na svojich tvrdeniach pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní. Mal za to, že v priebehu konania dostatočne tvrdil a preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na jeho súkromnom a rodinnom živote, ako aj porušením jeho práva na ochranu zdravia. Nemajetkovú ujmu mal za preukázanú z výsluchu žalobcu, ktoré preukázanie považoval za dostatočné a ignorovanie tohto dôkazu by znamenalo popretie zásadu spravodlivého procesu a práv žalobcu na efektívnu súdnu ochranu.
4.2. Zotrval na prednesenom názore, že referenčné obdobie šiestich mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času za toto obdobie nemožno použiť a je potrebné riadiť sa priamo výkladom článku 6 písm. b) Smernice. Žalovaný neprijal žiadne také mechanizmy, ktoré by stanovili kedy také referenčné obdobie začína, kedy končí, koľko trvá a akcie maximálny pracovný čas v ňom. Uvedené nie je možné zhojiť ani tvrdením, že článok 16 a článok 17 Smernice sú priamo vykonateľné, pretože štát pochybil pri procese prijatia takej úpravy, aby táto bola v súlade s právnym predpisom Európskej únie. Štátu bola daná možnosť zmysle daných článkov Smernice upraviť si obdobie odlišne. Uvedené štát opomenul a za transpozíciu článku 6 písm. b) Smernice spojení s vyššie uvedenými článkom 16 a článkom 17 vydával ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, s čím sa žalobca nestotožnil.
4.3. Opätovne poukázal na skutočnosť, že čas odpočinku - dovolenky, služobné voľno, náhradné voľná a podobne tvoria len zlomok z celkového času, za ktorý sa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca strávil o 616 hodín viac v práci než to umožňuje predmetná Smernica.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.8.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach pričom poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 254/18 dôvodiac, že žalobca uvedené tvrdenia výslovne vytrháva z kontextu daného rozhodnutia. Ďalšom poukázal na rozhodnutie C-303/98 pod 70 a poukázal aj na posledné rozhodnutia v obdobných veciach iných súdov.
6. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), písm. h), písm. e) CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP).
8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
9. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
12. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
13. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
14. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
15. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
16. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
17. Odvolací súd ďalej skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
18.1. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP.
18.2. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
18.3. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
18.4. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
19.1. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 8.033,85 eur s príslušenstvom spôsobenému prekročením maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES Z. z. z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času dôsledku nesprávnej transpozície uvedenej Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, keď dospel k záveru, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k zásahu do práva na ochranu osobnosti.
19.2. Súd prvej inštancii žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal, že jeho priemerný maximálny týždenný pracovný čas v referenčnom období 6 mesiacov, ktoré referenčné obdobie bolo podľa názoru súdu prvej inštancie súčasťou právneho poriadku SR a ktoré považoval za súladné so Smernicou, presiahol 48 hodín. Zdôraznil, že žalobca uvedené nielen nepreukázal, ale v konaní ani netvrdil, pričom jeho tvrdenia sa obmedzili na prekročenie hranice priemerného maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín v konkrétnych týždňoch. Ďalším dôvodom pre zamietnutie nároku žalobcu bolo, že žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, v čom pociťoval ujmu na súkromnom a rodinnom živote, respektíve na jeho zdraví. Žalobcovu argumentáciu v konaní považoval súd prvej inštancie len za všeobecnú z ktorého dôvodu uzavrel, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice, ktoré by žalobca skutočne vnímal ako závažný zásah do práva na ochranu osobnosti prípadne zdravia.
19.3. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu boli jeho tvrdenia o tom že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy. Namietal, že priemerný čas je potrebné počítať sa obdobie siedmich kalendárnych dní priamo podľa článku 6 písm. b) Smernice, že úprava referenčných období absentovala počas celého uplatňovaného obdobia, že súd prvej inštancie z predložených dôkazov neskúmal či došlo k prekročeniu pracovného času či už v 6 mesačných alebo 7 dňových obdobiach, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, že z vykonaného dokazovania vyplynul nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ktorá bola preukázaná výpoveďou samotného žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru týkajúcemu sa ust. § 415 Obč. zák.
20. Odvolací súd konštatuje, že námietky žalobcu , uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, a s ktorými, pre rozhodnutie vo veci podstatnými, sa súd prvej inštancie zaoberal, správne a vyčerpávajúco sa s nimi vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
21. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
22. V prvom rade považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že názor žalobcu, že je potrebné priemerný čas počítať za obdobie siedmich dní priamo podľa článku 6 písm. b) Smernice nie je správny. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou žalobcu podrobne a správne vysporiadal v ods. 44 až 54 napadnutého rozsudku s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje a považuje ho za v plnej miere dostačujúc a v podrobnostiach naň v tejto časti odkazuje.
23. Len na zdôraznenie správnosti v tomto smere odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHaZZ, upravuje nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na obdobie šiestich mesiacov, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, a bolo platné a účinné v rozhodnom období uplatneného nároku. Na okraj odvolací súd poznamenáva, že k 31.12.2011 bol v ustanovení § 86 ods. 1 nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov na obdobie štyroch mesiacov. Nemožno preto považovať za pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že prvá zmienka o akomkoľvek limite maximálneho pracovného času za obdobie šiestich mesiacov sa dostala do zákona o ZoHaZZ až novelou zákona účinného od 15.10.2024 v novom ustanovení § 97 ods. 3. Za správny preto považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie v tom smere, že pokiaľ bola prijatá novela zákona ZoHaZZ číslo 258/2004 Z. z. účinná 15.10.2024, v ktorej bolo doplnené ustanovenie § 97 ods. 3, išlo len o spresnenie a odstránenie interpretačných nedostatkov, ktoré vznikli v súvislosti so súdnymi konaniami. Odvolací súd uvádza, že aj bez tejto právnej úpravy bolo možné pri určovaní priemerného maximálneho týždenného pracovného času vychádzať z článku 6 Smernice, ako aj z článku 16 Smernice, v ktorom bolo okrem iného upravené, že doba platenej ročnej dovolenky priznanej v súlade s článku 7 Smernice a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Čo sa týka úpravy týždenného služobného času, tento je upravený vo štvrtej hlave, podmienky výkonu štátnej služby, zákona ZoHaZZ a to v ustanovení § 85 a nasl.
24. Výlučne na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie, na ktorej argumentácii odvolací súd nezakladá odôvodnenie tohto potvrdzujúceho rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. V zmysle § 193 zákona číslo 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (platné a účinné v spore uplatnenom období) sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane niektoré ustanovenia Zákonníka práce. Medzi nimi je aj ustanovenie § 85 Zákonníka práce. Toto ustanovenie definuje čo je pracovný čas a čo je doba odpočinku, definuje týždeň ako 7 po sebe nasledujúcich dní, definuje týždenný pracovný čas a v § 85 ods. 9 ustanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nad čas nesmie prekročiť 48 hodín. „Pojem „maximálny týždenný pracovný čas“ Zákonník práce nezakotvuje. Ustanovuje len priemerný týždenný pracovný čas, ktorý nesmie prekročiť 48 hodín v týždni vrátane práce nadčas. Použitím formulácie "priemerný týždenný pracovný čas" Zákonník práce súlade s článkom 6 písm. b) Smernice počíta s kategóriou rozvrhového obdobia, ktoré Smernica ustanovuje na 4 mesiace a výnimočne na 6 mesiacov, respektíve 12 mesiacov. Rozvrhové obdobie umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť týždenný pracovný čas tak, že nemusí v každom týždni dodržať maximálny týždenný pracovný čas ustanovený zákonom, ale v rámci rozvrhového obdobia sa môže týždenný pracovný čas vyrovnať. Pri výpočte tohto priemeru podľa smernice 2003/88/ES nezohľadňuje časť platenej ročnej dovolenky a čas dočasnej práceneschopnosti zamestnanca. Zákonník práce o tomto probléme nemá žiadnu konkrétnejšiu úpravu.“ (Veľké komentáre, Barancová a kol., Zákonník práce, tretie vydanie, nakladateľstvo CH Beck). Uvedené ustanovenie § 85 Zákonníka práce bolo platné a účinné v spore uplatnenom období. Aj z uvedeného názoru vyplývajúceho z komentára k Zákonníku práce možno vyvodiť nesprávnosť názoru žalobcu. Z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce totiž vyplýva implementácia Smernice 2003/88/ES do nášho právneho poriadku a to aj v časti referenčných období. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že Smernica dáva členským štátom len možnosť upraviť referenčné obdobia, ktorú možnosť žalovaný nevyužil.
25. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že tak vo vnútroštátnej úprave ako aj v kolektívnych zmluvách absolútne absentuje mechanizmus úpravy, kedy referenčné obdobia končia a kedy začínajú, v čom vidí nesprávnosť transpozíciu Smernice, odvolací súd uvádza, že z tohto dôvodu si žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnil. V podanej žalobe svoj nárok opieral o nesprávnu implementáciu Smernice z dôvodu, že zákon o ZoHaZZ umožňuje príslušnému služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkom týždenný pracovný čas tak, že tento v skutočnosti pravidelne a opakovane presahuje limit stanovený článku 6 písm. b) Smernice z dôvodu, že služobná pohotovosť príslušníka sa nepovažovala za súčasť jeho pracovného času a to v rozpore s ustanoveniami Smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Iné konkrétne dôvody v žalobe neuviedol, pričom v priebehu konania zmenu žaloby v zmysle ustanovenia § 140 CSP nenavrhol. Preto správne súd prvej inštancie uvedenú argumentáciu žalobcu posudzoval ako reakciu na argumentáciu žalovaného v spore. Odvolací súd považoval túto námietku žalobcu za irelevantnú, nekorešpondujúcu s priebehom konania vo veci samej, ani z dôvodom pre ktorý súd prvej inštancie žalobu zamietol. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca sa v konaní nedomáha upustenia od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, ale žiada poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie jednoznačne uzavrel, že žalovaný v rámci preberania Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná na pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča a porušenie článku 6 písm. b) uvedené Smernice možno považovať za dostatočne závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, keďže neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd sa zároveň plne stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie ako nesprávnu označil interpretáciu žalobcu týkajúcu sa rozhodnutia SD EÚ-254/18, ktorý žalobca vykladal tak, že referenčné obdobia nie je možné aplikovať preto, že ZoHaZZ upravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počet stanovených v šiestich mesačných období. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zhrnul, že v tomto rozhodnutí s ESD vyhodnotil pohyblivé referenčné obdobia ako lepšie garantujúce dodržanie cieľa Smernice, pričom však nevylúčil pevne stanovené referenčné obdobia, pri ktorých však musí vnútroštátny súd skontrolovať, či „vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej stanovuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúce do rámca dvoch po sebe idúcich pevných referenčných období.“ Správne teda súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal možnosť domáhať sa svojho nároku v súlade správami priznanými mu cieľmi Smernice pri aplikácii ustanovení ZoHaZZ v stanovenom 6 mesačnom referenčnom období.
26. Za správny považuje odvolací súd aj názor žalobcu uvedený v odseku 55 napadnutého rozsudku, že žalobca by v konaní pre naplnenie prvého predpokladu na náhradu škody (nesprávna implementácia Smernice) musel preukázať, že z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice boli porušené jeho práva ňou garantované. Musel by preukázať, že jeho priemerný maximálny týždenný pracovný čas v referenčnom období 6 mesiacov ( ktoré referenčné obdobie bolo podľa názoru súdu prvej inštancie súčasťou právneho poriadku SR a je v súlade so Smernicou) presiahol 48 hodín. Uvedené však žalobca nielen nepreukázal, ale v konaní ani netvrdil. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že tvrdenia žalobcu sa obmedzili na prekročenie hranice priemerného maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín v konkrétnych týždňoch, čo súd prvej inštancie považoval za nedostačujúce pre preukázanie uplatneného nároku. Uvedený názor súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správny. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 25.4.2025 vyplýva, že súd prvej inštancie stranám sporu poskytol predbežné právne posúdenie veci v rámci ktorého poučil žalobcu, že nesie dôkazné bremeno o vzniknutej ujme, o jej rozsahu, ako aj o tom, že iná ako peňažná náhrada nie je možná. Súd prvej inštancie vyslovil predbežný právny názor, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že v danej veci je potrebné aplikovať 6 mesačné referenčné obdobie so všetkými dôsledkami pre samotný základ nároku žalobcu. Odvolací súd konštatuje, že žalobca aj napriek tomuto predbežnému právnemu posúdeniu svoju argumentáciu v spore nezmenil a zotrval na tvrdení, že štát žiadne referenčné obdobie žiadnym spôsobom neurčil. Z uvedeného dôvodu nemožno preto závery súdu prvej inštancie považovať za prekvapivé pričom za správne možno považovať závery súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nebolo preukázané, že by žalobca nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času v uplatňovanom období odpracoval akýkoľvek ďalší čas. Vo vzťahu k posudzovaniu ujmy tak nebol preukázaný žiaden konkrétny rozsah hodín reálne odpracovaný žalobcom nad tento rámec maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, a preto
nebolo možné mať za preukázaný ani rozsah, v akom sa mohla práca nad rámec dotknúť života žalobcu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že skutkové tvrdenia žalovaného uvedené v odseku 56 žalobca účinne nepoprel, z ktorého dôvodu ich súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné. Svoje rozhodnutie však súd prvej inštancie založil na neunesení dôkazného bremena žalobcom.
27. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie v priebehu konania z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času vôbec a v akej miere došlo, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a k odvolacej námietke ktorou žalobca odôvodňoval nevykonanie navrhovaných dôkazov - plánov služieb žalobcu za roky 2021, 2022, 2023 predložených v konaní z ktorých bolo možné určiť čas strávených žalobcom v službe nad rámec limitu 48 hodín, ako aj k odvolacej námietke, že súd prvej inštancie si bez ďalšieho osvojil námietku žalovaného, že výpočet žalobcu je nesprávny, uvádza odvolací súd nasledovné.
28. Stranám ukladá zákon povinnosť objasniť všetky skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky - povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Tieto postihujú obe strany sporu v konaní ovládanom prejednacou zásadou, keď v sporovom konaní nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre stranu nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosti, že strana v sporovom konaní nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku sporu, sa označuje v procesnej teórii procesnou zodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkazným bremenom je zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých a alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, teda zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.
29.1. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou nemôže byť. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu . Obsah dokazovania je determinovaný jednotlivými tvrdeniami žalobcu, preto, ak žalobca tvrdil, že bol prekročený opakovane maximálny týždenný pracovný čas v rozhodnom období, z bolo jeho povinnosťou najskôr predložiť konkrétne skutkové tvrdenia o prekročení maximálneho týždenného času v rozhodnom období, keďže dokazovanie v sporovom konaní nemôže slúžiť na zisťovanie toho, čo žalobca netvrdil. Žalobca tvrdil, že k žalobe priložil plány služieb a v odvolaní argumentoval tým, že v konaní bolo možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, o čo sa súd prvej inštancie ani nepokúsil. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy , akokoľvek prehľadne vyznačené, čoho sa konaní v podstate žalobca domáhal. Súd nie je oprávnený dotvárať skutkové tvrdenia strán ich abstrahovaním z listinných dôkazov priložených k žalobe, ako sa snaží navodiť žalobca v odvolaní, a preto odvolací súd znova poukazuje na závery súdu prvej inštancie s ktorými sa stotožňuje o nepreukázaní žalobcom tvrdeného rozsahu 861 hodín, následne 616 hodín a následne 26 dní nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období . Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca pre priznanie nároku neuniesol dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ). Odvolacie námietky žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie preto považoval odvolací súd za neopodstatnené.
29.2. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd musí prisvedčiť aj argumentácii žalovaného, ktorý namietal, že žalobca v priebehu konania uvádza rozdielny počet hodín nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času v uplatňovanom období, keď uvádza najskôr 861 hodín, následne 616 hodín a následne 26 dní.
30. Vzhľadom na vyššie uvedený dôvod zamietnutia žaloby, nepovažoval odvolací súd za potrebné venovať sa odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa posúdenia výšky nemajetkovej ujmy v konkrétnych negatívnych následkoch v jednotlivých obdobiach života žalobcu na súkromnom
a rodinnom živote, resp. na jeho zdraví. (Ak pre priznanie nároku je relevantné naplnenie viacerých hmotnoprávnych predpokladov súčasne, pričom v konaní súd zistí neexistenciu čo i len jedného z nich, postačuje v odôvodnení zrozumiteľne vysvetliť túto skutočnosť a nie je potrebné sa s ďalšími predpokladmi v odôvodnení rozhodnutia súdu zaoberať. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/2/2024 z 20. februára 2025, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti odmietnutej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 416/2025)). Preto ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, nakoľko neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodný súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny záver od rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo realizované na podstatné a relevantné argumenty k účastníkov konania (II ÚS 251/04, IIIÚS 209/04, II ÚS 200/09).
31. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s napadnutým rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby bol postup súdu v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017).
32. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Uvedený záver je zhodný so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
33. Za nesprávny však považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o porušení prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka žalobcom. Súdny dvor vo veci C-429/09 dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti za vznik ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva únie. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má na rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiada zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva“ by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátoch za dodržiavanie práva únie a jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva. Klásť na žalobcu požiadavku, aby využil akékoľvek právne prostriedky pred podaním žaloby nie je namieste (v opačnom prípade by došlo k porušeniu zásady ekvivalencie). Odvolací súd naviac uvádza, že v zmysle článku 37 ods. 4 Ústavy SR právo na štrajk nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov. Aj z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval názor súdu prvej inštancie v tejto časti za správny. Nutné je však dodať, že súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie nezaložil na porušení prevenčnej povinnosti žalobcu ale na neunesení dôkazného bremena žalobcom, rovnako
ako svoje zamietavé rozhodnutie nezaložil na tom, že žalobcovi nič nebránilo domáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej proti zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania článku 6 písm. b) Smernice pri plánovaní služieb, ako aj v prípade mzdových či iných nárokov.
34. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. K rozhodnutiu o trovách konania žalobca neuviedol žiadne odvolacie dôvody.
35. V závere považuje odvolací súd za potrebné reagovať aj na stranami sporu predkladané rozhodnutia, prevažne krajských súdov, v obdobných veciach. V tomto smere je potrebné uviesť, že predkladané, či označené rozhodnutia nemožno považovať za ustálenú súdnu prax, nakoľko nespĺňajú predpoklady definície ustálenej súdnej praxe v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018, publikované pod číslom 71 v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR číslo 8/2018) ako aj z dôvodu odlišných procesných situácií v jednotlivých sporoch tak v prvoinštančnom ako aj v odvolacom konaní v jednotlivých veciach, ktoré majú dopad na výsledok sporu ( rôzne skutkové tvrdenia, predkladané, či označené dôkazy, rôznosť procesných útokov, obrany, rozsahom odvolacích dôvodov atď.). Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval za možné ani potrebné sa s týmito vysporiadavať.
36. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia, totožné s tými, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci prvoinštančným súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. má dovolateľ právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa podmienky na jej poskytnutie. Podľa § 10 ods. l z. č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom územná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci www.legalaid.sk. Žiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že žiadateľ sa nachádza v stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).