Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_58Ek-52-2020.pdf
PDF · 96.27 KB
Case nature
Subarea
58Ek/52/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. C. XXX, XXX XX A. C., o vymoženie 360,02 EUR s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: doc. JUDr. Ivan Podhorec, PhD., exekútorský úrad so sídlom Damborského 13, 949 01 Nitra, IČO: 42 124 603, pod sp. zn. 415EX 70/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 58Ek/52/2020 zo dňa 06.07.2026, takto
r o z h o d o l :
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 58Ek/52/2020 zo dňa 06.07.2026 z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 58Ek/52/2020 zo dňa 06.07.2026 vyššia súdna úradníčka zamietla námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že po preskúmaní lustrácií predložených súdnym exekútorom nezistila žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. Z prehľadu všetkých úkonov vykonaných v priebehu konania, ktoré doručil súdny exekútor zistila, že voči povinnému je vedených ďalších deväť exekúcií, v ktorých sa priebežne preverujú majetkové pomery povinného. Zo správy súdneho exekútora oprávnenému zo dňa 14.10.2025 a z priložených príloh mala za preukázané, že súdny exekútor počas vedenia exekúcie opakovane vykonával úkony a lustrácie za účelom zistenia, či je povinný poberateľom mzdy alebo iných príjmov, či je povinný vlastníkom bankového účtu, motorových vozidiel alebo nehnuteľného majetku, pričom o zisteniach na základe vykonaných lustrácií oprávneného pravidelne informoval. Súdny exekútor zistil, že povinný je majiteľom bankového účtu nepatrnej hodnoty, nevlastní nehnuteľnosti, nevlastní motorové vozidlá, nepoberá žiadne sociálne dávky. K námietke oprávneného o tom, že zo správ súdneho exekútora nevyplývalo, že by vykonával fyzické zisťovanie hnuteľného majetku povinného, resp. že by žiadal o súčinnosť tretie osoby, ktoré by mohli mať informácie o majetku povinného, vyššia súdna úradníčka uviedla, že súdny exekútor môže vykonávať exekúciu v exekučnom konaní aj viacerými spôsobmi. Vhodnosť a primeranosť jednotlivých spôsobov posudzuje sám súdny exekútor. Poverený súdny exekútor je pri určení spôsobu vykonávania exekúcie viazaný základnými procesnými princípmi a zásadami exekučného konania, a to najmä zásadou primeranosti a vhodnosti. Primeranosť a vhodnosť sa posudzuje z hľadiska výšky pohľadávky, ktorá je predmetom exekučného konania, ako aj z hľadiska majetku, ktorým povinný disponuje. Zároveň poukázala na skutočnosť, že súdny exekútor nie je povinný zakaždým vykonať fyzické zisťovanie majetku povinného v mieste jeho bydliska. Takýto postup pri vedení exekúcie zvolí len ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Z vyjadrenia súdneho exekútora mala za preukázané, že
vykonal osobnú prehliadku v nehnuteľnosti obývanej povinným, ktorej spoluvlastníkom je jeho družka, avšak povinný v predmetnej nehnuteľnosti nevlastnil žiadne hnuteľné veci. K úvahám oprávneného, ktorý namietal, že povinný je fyzickou osobou u ktorej možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem, a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla má aj hnuteľný majetok vo svojom obydlí vyššia súdna úradníčka poukázala na skutočnosť, že aj v exekučnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zaťažuje výlučne oprávneného, ktorý námietky podal. Oprávnený však žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení v námietkach neoznačil. Na to, aby exekučný súd mohol námietkam oprávneného vyhovieť a zrušiť upovedomenie o zastavení exekúcie preto nestačilo len tvrdenie oprávneného, že povinný vlastní hnuteľný majetok v mieste svojho bydliska, ale tieto skutočnosti musia byť v konaní relevantným spôsobom preukázané. Pokiaľ oprávnený namietal uloženie donucovacieho opatrenia, vyššia súdna úradníčka konštatovala, že účelom donucovacieho opatrenia nemá byť sankcionovanie povinného za nesplnenie akejkoľvek povinnosti uloženej výzvou súdneho exekútora, ale len takej, ktorá je nevyhnutná pre riadne vedenie exekúcie. Za takúto povinnosť však nemožno považovať povinnosť znejúcu na peňažné plnenie, ktorá bola povinnému uložená exekučným titulom. Vyššia súdna úradníčka mala v konaní za preukázané, že súdny exekútor v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou č. 68/2017 Z. z. vykonal potrebné úkony na zistenie majetku povinného postihnuteľného exekúciou v rozsahu primeranom vymáhanému nároku. Vzhľadom na to, že od začatia exekúcie, ktorá sa začala podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku dňa 07.01.2020, do vydania upovedomenia o zastavení exekúcie súdnym exekútorom, uplynulo obdobie piatich rokov, a počas tohto obdobia sa súdnemu exekútorovi napriek jeho činnosti nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, a zároveň, keďže po dobu vedenia exekúcie nedošlo k vymoženiu žiadnych finančných prostriedkov, mala za to, že súdny exekútor dôvodne pristúpil k postupu podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a exekúciu zastavil. Vyššia súdna úradníčka po preskúmaní námietok oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie s výzvou na úhradu trov exekútora dospela k záveru, že námietky oprávneného boli podané po uplynutí lehoty podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku a neboli dôvodné, preto s poukazom na § 61n ods. 4 Exekučného poriadku námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora zamietla.
2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť oprávnený, ktorý s odôvodnením napadnutého uznesenia v celom rozsahu vyjadril nesúhlas. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva podľa oprávneného najmä v nesprávnom posúdení zistení súdneho exekútora ohľadom majetku povinného. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, pre zastavenie exekúcie súdnym exekútorom, v zmysle ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Z oznámení - správ o majetku povinného, vydaných v zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vyplýva, že súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho Exekútorského úradu. Tieto zistenia nemôžu nijakým spôsobom potvrdzovať úplné majetkové pomery povinného. Z uvedených správ o majetku povinného rovnako nevyplýva, či sa povinný vôbec dozvedel o začatí a prebiehajúcom exekučnom konaní voči nemu, resp. o jeho povinnosti plniť nejaký nárok voči oprávnenému. Podstatnou úlohou súdneho exekútora je vykonať také úkony voči povinnému, alebo voči jeho majetku, ktoré by viedli k čo najrýchlejšiemu a čo najefektívnejšiemu vymoženiu nároku oprávneného. Z dostupných podkladov si súdny exekútor túto úlohu nesplnil a to zrejme len z dôvodu hospodárnosti konania. Nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia exekútorského úradu boli negatívne, tak jedinou možnosťou na vymoženie uplatneného nároku je výkon exekúcie zaistením peňažnej hotovosti u povinného, alebo súpisom a predajom hnuteľných vecí v mieste bydliska povinného. Tieto úkony súdny exekútor neurobil. Súdny exekútor disponuje neporovnateľne silnejšími zákonnými kompetenciami na vymoženie pohľadávok ako iné subjekty, ako napr. oprávnený. Zároveň súdny exekútor je pod stálou kontrolou súdu a prevádzkuje svoju činnosť na svoje vlastné náklady. Oprávnený mal za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným
titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie odklonil od zaužívanej rozhodovacej praxe, v ktorej súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie lustrácii v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Podľa oprávneného podaným námietkam voči upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve je potrebné v celom rozsahu vyhovieť a to aj s poukazom na to, že súdny exekútor nevykonal všetky jemu dostupné prostriedky na zistenie a speňaženie majetku povinného. Oprávnený namietal, že počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie súpisom a následným predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije resp. v jeho domácnosti nachádza. V prípade povinného ktorý je fyzickou osobou však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí zabezpečiť svoje životné potreby, musí disponovať nejakým príjmom a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie v zmysle ustanovenia § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), resp. podliehajúci exekúcii.
3. Súdny exekútor sa k podanej sťažnosti nevyjadril.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
12. Súd prvej inštancie konštatuje, že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu urobial správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnila, pričom sa náležite vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci
relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na zákonné ustanovenie § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora
spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.
15. Vo vzťahu k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach sťažnostný súd považuje za potrebné doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných veciach vedených v prospech oprávneného.
16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
17. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
18. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).