Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_42Ek-1540-2020.pdf
PDF · 99 KB
Case nature
Subarea
42Ek/1540/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXX XX E. C., o vymoženie 506,73 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora Mgr. Róbert Segľa, so sídlom exekútorského úradu Baštová 44, 080 01 Prešov, sp. zn. 212EX 486/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/1540/2020 zo dňa 16. 04. 2026 , takto
r o z h o d o l :
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/1540/2020 zo dňa 16. 04. 2026 z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Ek/1540/2020 zo dňa 16. 04. 2026 vyšší súdny úradník zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie sp. zn. 212EX 486/20 zo dňa 27. 10. 2025 (ďalej len „upovedomenie o zastavení exekúcie“). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že považoval námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie za nedôvodné, nakoľko oprávnený neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Ďalej uviedol, že v prípade zistenia, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekútora a súčasne po uplynutí zákonom ustanovenej doby je poverený súdny exekútor povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného. Vyšší súdny úradník poukázal na to, že ide o zákonnú povinnosť súdneho exekútora (znenie ustanovenia § 61n ods. 1 zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“). Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že mal z predloženého vyjadrenia o vykonaných lustráciách majetku povinného za preukázané, že súdny exekútor počas vedenia predmetnej exekúcie vykonal lustráciu účtov povinného v bankách, lustráciu evidencie motorových vozidiel, všetko s negatívnym výsledkom. Súdny exekútor v súčinnosti so Sociálnou poisťovňou zistil, že povinný nie je evidovaný v Sociálnej poisťovni. Lustráciou v Katastri nehnuteľností súdny exekútor zistil, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností a nevlastní ani žiadny iný postihnuteľný majetok. Pri námietke oprávneného týkajúcej sa uloženia donucovacieho opatrenia, vyšší súdny úradník poukázal na skutočnosť, že účelom donucovacieho opatrenia nemá byť sankcionovanie povinného a taktiež podľa Exekučného poriadku nemožno prostredníctvom donucovacích opatrení vymáhať splnenie povinnosti uloženej exekučným titulom, ktorá znie na peňažné plnenie. K námietke oprávneného, že súdny exekútor nespísal hnuteľný majetok povinného, vyšší súdny úradník uviedol, že pokyny oprávneného, na ktoré má exekútor povinnosť prihliadnuť, sa môžu pohybovať v intenciách uvedeného zisťovania majetku podľa vyhlášky. Prípadný pokyn na vykonanie súpisu hnuteľných, resp. zisťovanie majetku v mieste sídla, resp. bydliska povinného, prípadne na inom mieste, nemožno považovať za pokyn záväzný pre exekútora. Takýto pokyn je totiž v rozpore so spôsobmi zisťovania majetku podľa vyhlášky a zasahuje do oprávnenia exekútora určovať spôsob vykonania exekúcie. Exekútor aj na takýto pokyn prihliadne a zváži vzhľadom na majetkové pomery povinného a hospodárnosť konania uskutočnenie aj miestneho
zisťovania. Záverom vyšší súdny úradník dodal, že dôvodom na zrušenie upovedomenia uznesením exekučného súdu na námietku oprávneného je skutočne len preukázanie existencie relevantného exekvovateľného majetku.
2. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z § 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovania všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z.. Oprávnený tiež uviedol, že z napadnutého uznesenia implicitne vyplýva, že súd považoval fyzické zisťovanie hnuteľného majetku patriaceho osobe povinného v mieste jeho bydliska za nehospodárne a neúčelné. Oprávnený s týmto záverom nesúhlasí, nakoľko je možné podľa neho predpokladať, že sa v mieste bydliska povinného nachádza hnuteľný majetok, ktorý zakladá rozumný predpoklad existencie aspoň základného hnuteľného majetku. Súpis hnuteľného majetku je zákonným spôsobom vykonania exekúcie, ktorý nemožno a priori vylúčiť len na základe negatívnych výsledkov lustrácií v príslušných registroch. Súd ani súdny exekútor nijakým spôsobom nepreukázali existenciu okolností, ktoré by odôvodňovali záver, že takýto postup by bol neúčelný a nehospodárny. Oprávnený poukázal na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/1291/2019 zo dňa 06. 02. 2025, uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/1204/2019 zo dňa 18. 02. 2025. Oprávnený ďalej uviedol, že nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike by mali byť súdni exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky..
3. Súdny exekútor k podanej sťažnosti oprávneného uviedol, že je podľa jeho názoru nedôvodná a súhlasí s napadnutým uznesením súdu. Okrem toho poukázal na uznesenie sp. zn. 16Ek/1080/2020: „V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho osobe povinného či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného, súd uvádza, že predmetná argumentácia oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne s jednotlivými ustanoveniami Exekučného poriadku, ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky oprávneného peňažnej povahy. V tejto súvislosti je v prvom rade žiadúce uviesť, že poverený súdny exekútor je oprávnený postupovať len v medziach stanovených Exekučným poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú činnosť a fakticky postihovať majetok patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho exekútora, a to v podobe fyzických návštev v mieste bydliska povinného, či v inom mieste, kde sa povinný čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v evidencii dopravných prostriedkov (IRIS), v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni, absolvoval služobnú cestu na adresu osoby povinnej v záujme vyhotovenia súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne, ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku. V neposlednom rade je dôležité zdôrazniť, že pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu patriaceho hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa taktiež vzťahuje aj na oprávneným predkladanú výzvu k predloženiu vyhlásenia o majetku, či následného uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol uspokojený žiadnym z taxatívne vymedzených spôsobov vykonania exekúcie. Podstatou donucovacieho opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora.“ Navrhol, aby súd sťažnosti oprávneného nevyhovel a uznesenie o zamietnutí námietok proti upovedomeniu o zastavení exekúcie potvrdil.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
12. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie ešte poukazuje na to, že povinný má hlásený trvalý pobyt „bezdomovca,“ teda adresou jeho pobytu je obec Spišská Teplica bez uvedenia konkrétnej adresy. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na túto podstatnú skutočnosť.
15. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
16. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach viazaný. Naviac v konania označených oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a
rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
17. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (202 ods. 4 Exekučného poriadku).