Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-25-2026.pdf
PDF · 202.18 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/25/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Lenky Kvasnicovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., prechodne bytom E. F. G., právne zastúpenej JUDr. Darinou Kučerovou, advokátkou, so sídlom Železničná 90/12, Považská Bystrica proti žalovanému H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. G. XXX, E. F. G., právne zastúpeného JUDr. Petrom Belicom, advokátom, so sídlom M.R. Štefánika č. 36, Martin, v konaní o vylúčenie z užívania rodinného domu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08. septembra 2025, č.k. 19C/11/2024-335, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., II. a IV. p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh právneho zástupcu žalovaného na prerušenie konania zamietol (výrok I.), žalovaného vylúčil z užívania rodinného domu bez súpisného čísla, stojaceho na parcele reg. C č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2 v k.ú. E. F. G., a to na dobu 7 rokov od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobu v ostatnej časti zamietol (výrok III.) a žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 % (výrok IV.). Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 146 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 164 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou, podanou na tamojšom súde dňa 12.02.2024, domáhala, aby súd vylúčil žalovaného z užívania rodinného domu bez súpisného čísla, stojaceho na parcele KNC XXX/XX, ako aj z užívania nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX, a to z parcele KNC XXX/X - orná pôda o výmere 826 m2, KNC XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 216 m2, KNC XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2 v k.ú. E. F. G.. Vo svojej žalobe uviedla, že sa domáhala neodkladným opatrením voči žalovanému, ako svojmu manželovi, uloženia povinnosti nevstupovať do rodinného domu bez súpisného čísla postaveného na KNC XXX/X a na priľahlé pozemky KNC XXX/X, XXX/X, zapísané na LV č. XXX v k.ú. E. F. G.. Tomuto jej návrhu bolo vyhovené s tým, že jej bola uložená povinnosť v lehote 20 dní od prevzatia uznesenia podať žalobu na začatie konania vo veci samej. Žalobkyňa uviedla, že predmetný rodinný dom bez súpisného čísla postavili s manželom – žalovaným, tak ako aj nadobudli kúpou parcely XXX/X - orná pôda o výmere 826 m2, KNC XXX/X -zastavaná plocha a nádvorie o výmere 216 m2 a KNC XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2, všetko zapísané na LV č. XXX, k.ú. E. F. G.. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície začal dňa 10.08.2023 trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm.
a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona a s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), písm. f) Trestného zákona a pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Žalovanému do dňa podania žaloby nebolo vznesené obvinenie, pričom vo veci sú vykonávané znalecké posudky v rámci objasňovania predmetnej trestnej činnosti. Uviedla, že z manžela má strach, jeho prítomnosť zle pôsobí aj na ich maloleté deti, kde na základe uvedeného začatého trestného konania Okresný súd Trenčín vydal neodkladné opatrenie dňa 18.08.2023, kde okrem iného uložil žalovanému, aby sa nepribližoval k spoločným maloletým deťom na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov - mal. I., nar. XX.XX.XXXX, mal. J., nar. XX.XX.XXXX, mal. K., nar. XX.XX.XXXX a mal. F., nar. XX.XX.XXXX. Maloleté deti majú zdravotné problémy, u J. a F. zistili Aspergerov syndróm, K. má narušenú komunikačnú schopnosť. I napriek zákazu manžela, aby sa nepribližoval k deťom, toto nerešpektuje, deti vyhľadáva či už na zastávke autobusu, alebo pri škole, čo signalizovala polícii. Žalovaný sa počas celého spolužitia voči nej správal zle, preto podala návrh na rozvod, neustále ju obmedzoval, manipuloval s ňou aj s deťmi, čo je tiež predmetom vyšetrovania ako podozrenie z týrania jej a aj maloletých detí. Žalobkyňa uviedla, že ona aj deti potrebujú pokojné prostredie, nemá sa kde s deťmi odsťahovať, je bez príjmu, hoci je na predĺženej rodičovskej dovolenke, príjem poberá otec - žalovaný, teda je bez pravidelného príjmu, nemá z čoho platiť prípadný nájom, a preto má naliehavý právny záujem, aby súd žalovaného do skončenia trestného konania vylúčil z užívania predmetného domu a nehnuteľnosti. Doplnila, že odkedy je otec vylúčený neodkladným opatrením z užívania nehnuteľnosti, jej zdravotný stav, ako aj zdravotný a psychický stav detí sa upokojil, zlepšil, no naďalej navštevujú odbornú ambulanciu.
3. Žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne a odkázal na svoju argumentáciu a označované a predkladané dôkazy v konaní o neodkladnom opatrení vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 12C/2/2024, ktoré sú absolútne totožné a zhodné so skutkovými a právnymi okolnosťami v tomto súdnom konaní. Podľa žalovaného doterajším rozsiahlym dokazovaním nedošlo k preukázaniu ani len podozrenia toho, že by sa žalovaný ako manžel žalobkyne voči nej alebo deťom žijúcim v predmetnej nehnuteľnosti dopúšťal fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby násilia. Rovnako nedošlo k preukázaniu ani len podozrenia toho, že by sa ďalšie spolužitie stalo neznesiteľným. Tvrdenia žalobkyne v žalobe o tom, že žalovaný sa mal počas celého spolužitia správať ku žalobkyni zle, že by ju neustále obmedzoval, manipuloval ňou aj deťmi, či ju týral, považuje za nepravdivé. Žalobkyňou žiadané vylúčenie z užívania nehnuteľnosti by zakladalo následok, že došlo podľa jeho názoru k neprimeranému a neproporcionálnemu porušeniu jeho ústavného práva garantovaného v článku 19 ods. 2 a v článku 20 ods. 1 až 3 Ústavy SR. Okrem absencie akýchkoľvek dôkazov voči žalovanému (čo i len v rovine podozrení) je žiadané vylúčenie z užívania nehnuteľnosti absolútne neprimerané oprávneným záujmom chrániacim právo na rodinný a súkromný život a právo na výkon vlastníckeho práva. Skutočnosť existencie trestného stíhania bez vznesenia obvinenia po viacerých znaleckých posudkoch po cca 8 mesiacoch vyšetrovania svedčí tomu, že tvrdenia žalobkyne sú nepravdivé a nepreukázané. Žalobkyňa absolútne nepravdivo tvrdí v žalobe skutočnosť, že sa (napriek zákazu priblíženia) priblížil k dcére na zastávke autobusu, resp. že vyhľadáva deti na zastávke autobusu či pri škole, čo signalizovala žalobkyňa polícii. Uvedené tvrdenia žalobkyne sú hrubo nepravdivé. Žalovaný (aj keď mu pochopiteľne deti aj manželka veľmi chýbajú) pochopiteľne rešpektuje dôsledne neodkladné opatrenia, deti nevyhľadáva nielen pri dome, ale ani na verejných priestranstvách. Tvrdenie žalobkyne o tom, že nemá príjem, čím odôvodňuje tiež dôvod na vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti, je v prvom rade právne irelevantné a v druhom rade je tvrdenie žalobkyne hrubo nepravdivé. Žalovaný ďalej uviedol, že sa bojí o manželkin zdravotný stav, potrebuje pomôcť ako s domácnosťou i deťmi. Manželku i deti miluje. Doterajšie neodkladné opatrenie 17C/51/2023 v spojení s napádaným neodkladným opatrením 12C/2/2024 vytvára stav, keď sú poškodzované nielen jeho práva rodiča a vlastníka veci, ale najmä trpia aj najlepšie záujmy maloletých detí, keďže je im bránené v styku s otcom (žalovaným) a trpí nepochybne aj manželka (žalobkyňa).
4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu bez súpisného čísla, postaveného na parc. reg. C č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 170 m2, rovnako aj pozemkov, evidovaných na LV č. XXX pre k.ú. E. F. G., a to a parc. reg. C č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 170 m2, č. XXX/X - orná pôda o výmere 826 m2 a č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 216 m2. Žalobkyňa so žalovaným sú ku dňu vyhlásenia rozsudku manželmi. Na návrh žalobkyne sa vedie na Okresnom súde Trenčín konanie o rozvod manželstva spojený s konaním o úpravu práv a povinností k maloletým deťom B. na čas po rozvode
pod sp. zn. 32P/171/2023, ktoré však do dňa vyhlásenia rozsudku nebolo skončené. Bezpodielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného ako manželov tak naďalej trvá. Žalobkyňa so žalovaným žili spolu so 4 maloletými deťmi J., nar. XX.XX.XXXX, I., nar. XX.XX.XXXX, K., nar. XX.XX.XXXX a F., nar. XX.XX.XXXX v uvedenom dome až do dňa 10.08.2023, kedy bol žalovaný políciou vykázaný z uvedeného domu a následne mu bol uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.08.2023, č.k. 17C/51/2023-12 zakázaný vstup do uvedeného domu. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že v doobedňajších hodinách dňa 10.08.2023 žalobkyňa našla žalovaného v ich spoločnom rodinnom dome nahého vo vani s mal. K. a mal. I., ktorá žalovanému chytala jeho stoporený úd. Rovnako medzi sporovými stranami nebolo sporné, že mal. I. je postihnutá mentálnou retardáciou; má autizmus ťažkého stupňa.
5. K návrhu na prerušenie konania do skončenia trestného konania, vedeného Okresným riaditeľstvom PZ v Trenčíne pod ČVS: ORP-592/1-VYS-TN-2023, ktorý podal žalovaný z dôvodu, že by mohlo mať význam aj pre toto konanie, súd prvej inštancie uviedol, že prebiehajúce trestné konanie a jeho výsledok nepovažuje za rozhodujúci pre svoje rozhodnutie. Násilie, preukazované pre účely rozhodnutia súdu o vykázaní násilníka zo spoločnej nehnuteľnosti, nemusí vykazovať znaky trestného činu alebo priestupku, pričom miera preukazovania rozhodujúcich skutočností je v trestnom konaní oveľa prísnejšia ako je tomu v civilnom konaní. Predmetný návrh na prerušenie konania preto súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodný, pričom z rovnakého dôvodu nevyhovel žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania s poukazom na prebiehajúce trestné konanie.
6. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že účelom úpravy podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka je obmedzenie násilného správania manželov pri nezhodách o právach a povinnostiach, vyplývajúcich z ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom obmedzenie, resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy len vtedy, ak vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti, dochádza k fyzickému alebo psychickému násiliu, resp. k hrozbe takýmto násilím. Násilie nemusí vykazovať znaky trestného činu. Predpokladom pre použitie vyššie uvedenej občianskoprávnej sankcie proti druhému manželovi je: a) existencia bezpodielového spoluvlastníckeho vzťahu manželov k domu alebo bytu, b) existencia spolužitia obidvoch manželov v dome alebo v byte, c) existencia fyzického alebo psychického násilia, eventuálne existencia čo i len hrozby takéhoto násilia, d) realizácia násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo v byte, nachádzajúcom sa v bezpodielovom spoluvlastníctve, e) neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia z dôvodov uvedených pod písmenom c) a d). Neznesiteľnosť spolužitia v dôsledku fyzického alebo psychického násilia musí mať značnú intenzitu, teda musí byť spôsobilé natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti, že toto spolužitie bude možné objektívne považovať za neznesiteľné. Od stupňa fyzického, či psychického násilia alebo hrozby takýmto násilím závisí aj spôsob súdneho rozhodnutia v tom smere, či súd iba obmedzí užívacie právo jedného manžela k domu alebo k bytu alebo či manžela, páchajúceho fyzické, či psychické násilie z užívania domu alebo bytu úplne vylúči. Právo v takomto prípade chráni slabšiu stranu a aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva. Nakoľko pojem násilie nie je definovaný v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise, súd prvej inštancie pri zadefinovaní obsahu tohto pojmu vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.10.2012, sp. zn. 5MCdo/10/2012 (Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie. Násilím je aj nezabránenie násiliu.) a tiež z Deklarácie o odstránení násilia páchaného na ženách, schválená Valným zhromaždením OSN v roku 1993. Nakoľko v konaní bola preukázaná tak existencia bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj existencia spolužitia obidvoch manželov v dome do vykázania žalovaného z predmetného domu, súd prvej inštancie sa preto následne sústredil na zistenie, či vo vzťahu k žalobkyni alebo ich maloletým deťom možno konštatovať existenciu akejkoľvek formy násilia, eventuálne existenciu čo i len hrozby takéhoto násilia zo strany žalovaného. Pojmovým znakom domáceho násilia je práve slovo „domáce“, z čoho vyplýva, že k takémuto násiliu dochádza často v obydlí spolužijúcich osôb bez
akejkoľvek vedomosti o takomto konaní zo strany okolia; je všeobecne známou skutočnosťou, že k domácemu násiliu dochádza aj medzi partnermi, ktorých vzťah sa navonok, pred tretími osobami, javí ako ideálny. V tomto smere súd prvej inštancie preto vypočúval najmä sporové strany a potom osoby, ktoré sa dostávali do pravidelnejšieho kontaktu so sporovými stranami tak pred vykázaním žalovaného zo spoločného rodinného domu ako aj po ňom. Žalobkyňa v tomto smere tvrdila, že v ich manželstve vznikalo napätie, a to postupne počas rokov. Mala pocit, akoby bola jeho podriadenou a on jej nadriadený; za mnoho vecí ju kritizoval (ona robila všetko zle). Napriek uvedenému do incidentu prípadný rozvod alebo odluku neriešila, nakoľko bola na ňom finančne závislá. Žalobkyňa potvrdila, že ona je tou submisívnejšou stranou v ich vzťahu a dlhé roky tolerovala jeho direktívne správanie; rovnako uviedla, že ak sa niečo neudialo podľa jeho predstáv, išiel do pasívnej agresie a opakoval svoju požiadavku, až kým nebola buď z jej strany alebo strany ich detí splnená. Žalovaný tvrdil, že problémy začali až po tom, čo jeho manželka začala navštevovať psychológa, nakoľko po utlmovacích liekoch ho prestala vnímať. Podľa jeho názoru žalobkyňa veľa vecí preexponuje, vôbec to nie je také zlé, ako tvrdí. O incidente dňa 10.08.2023 tvrdil, že to bol omyl, a že sa nemal stať. Manželka podľa jeho slov nezvládala domácnosť a výchovu detí. Bol za obnovenie manželstva a tvrdil, že je ochotný urobiť všetko.
7. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že existencia fyzického násilia žalovaného voči žalobkyni, resp. ich maloletým deťom nebola v konaní preukázaná. Hoci žalobkyňa opísala momenty, keď žalovaný voči nej použil svoju fyzickú silu, uvedené momenty podľa názoru súdu prvej inštancie nezahŕňajú také momenty, v dôsledku ktorých by žalobkyňa utrpela fyzickú ujmu v podobe zranení. Inak je tomu v prípade psychického násilia. Žalobkyňa v tomto smere tvrdila existenciu psychického násilia, ktoré malo prameniť z dominantného postavenia žalovaného v ich vzťahu, keď uviedla, že ona je tou submisívnejšou stranou. Túto časť výpovede potvrdila aj výpoveď svedkyne F. H., ktorá o.i. uviedla, že žalobkyňa sa snažila robiť všetko, aby bol žalovaný spokojný (napr. varila iba jedlo, ktoré mal žalovaný rád, hoci jej to spôsobovalo zdravotné ťažkosti - ako napr. konzumácia strukovín v čase dojčenia, pred ním kávu nepila, nakoľko žalovanému vôňa kávy zapáchala a podobne). Dominanciu žalovaného potvrdil aj znalec L., ktorý ohľadom žalovaného o.i. vo svojom posudku č. 115/2023 na str. 14 uviedol, že jeho schopnosť asertívne presadzovať svoje potreby je menej funkčná, dominuje direktívne ovládanie situácie ako obrana pred očakávaným zlyhaním. Tvrdenie znalca L. o tom, že schopnosť asertívne sa presadzovať je menej funkčná, je podporená aj výpoveďou samotnej žalobkyne. To, že u žalovaného dominuje direktívne ovládanie situácie, vyplýva aj z výpovede žalobkyne v konaní, ktorá uvádzala, že žalovaný na ňu vyvíjal nátlak svojimi požiadavkami, pričom jej potreby dával do úzadia (čo vyplýva nielen z výpovede žalobkyne, ale toto potvrdila aj výpoveď svedkyne H. v tom smere, že žalobkyňa si potajomky kupovala potraviny, ktoré mala rada, potajomky pila kávu, ktorú mala rada, že chodila v topánkach, ktoré už boli zničené, rovnako tak vypovedal nevlastný otec žalobkyne, ako aj jej matka). Takémuto tvrdeniu zodpovedá aj výpoveď samotného žalovaného, ktorý seba opísal ako „milujúceho otca, zodpovedného, starostlivého, ktorý sa stará o domácnosť, stará sa o ženu, stará sa o deti“ (ide o citáciu jeho výpovede v konaní dňa 28.10.2024), pričom pri charakterizovaní manželky uviedol, že je „milujúca, má veľmi veľké srdce, deťom všetko splní“, pričom v ďalšej časti odpovede na túto otázku upriamoval pozornosť na seba a svoje pocity, keď ďalej uvádzal, že „mám rád moju ženu, neviem si predstaviť bez nej život. To je ťažký život. Keď mi poskladala veci na cestu a príď a ozvi sa mi, také drobnosti, je mi z toho do plaču. Je ťažké prísť o najmilovanejšieho človeka. 15 rokov sme spolu boli a nebolo to pre nič. Má to nejaký dôvod. Sme tu spolu, pomáhali sme si, vybavoval som a sme sa aj dohadovali. Vybavili sme aj pomoc pre I., zaviezol som ju, boli sme na nákupy, nakúpila si. Mám rád svoju ženu, aj keď sa mohlo niečo stať.“ To, že skutočnosti ohľadom iných ľudí (či už členov jeho rodiny alebo jeho kolegov, či priateľov) ho príliš nezaujímali, potvrdila aj svedkyňa H., ktorá uviedla, že „o druhých sa moc nezaujímal, mal iba svoje obľúbené témy - stavba domu a vesmír, o tom vedel rozprávať dlho“. Jej výpoveď bola zhodná aj s výpoveďou rodičov žalobkyne. Aj zo záverečnej správy Orchidea n.o. zo dňa 08.07.2025 vyplýva, že k manželke sa správa nadradene, keď nerešpektuje jej osobné hranice. Súd prvej inštancie mal rovnako preukázané, že to bol on, ktorý zabezpečoval financie do rodiny, čo nebolo medzi sporovými stranami sporné. Toto svoje postavenie živiteľa rodiny žalovaný do určitej miery zneužíval, keď žalobkyni počas pobytu v Nemecku (táto bola v cudzej krajine, bez znalosti jazyka, ktorý sa tu používal, bez vlastnej rodiny, či priateľov a aj bez vlastného príjmu) vymedzoval prístup k peniazom len vo forme hotovosti, pričom ohľadom rozsahu nechávanej hotovosti sa súd prvej inštancie priklonil k pravdepodobnejšej verzii o nechávaných len 40 - 50 eur na 4,5 dňa, nakoľko sa stávalo, že jej museli vypomáhať známi (čo potvrdil aj žalovaný), pričom aj z výpovede svedkyne H. vyplynulo, že žalobkyňa chodila
na nákupy do lacnejších obchodov, kde boli nižšie ceny, že chodila v topánkach, ktoré boli zničené, že nechodila ani na kozmetiku, ani ku kaderníkovi (tieto služby jej zabezpečovala podľa vlastnej výpovede J. M., matka žalobkyne po príchode na Slovensko z jej vlastných finančných prostriedkov). Aj takáto ekonomická závislosť ženy počas obdobia, keď je potrebné sa starať o maloleté dieťa, resp. deti, môže na ňu vyvíjať psychický nátlak. Žalobkyňa rovnako tvrdila, že žalovaný ju ponižoval tým, že sa o nej vyjadroval, že je obžratá, a to aj pred deťmi (túto informáciu potvrdila aj svedkyňa H. a tiež matka žalobkyne J. M.). Súd prvej inštancie mal v konaní rovnako preukázané, že žalovaný často vyjadroval nespokojnosť s konaním žalobkyne, či už čo sa týka výchovy detí alebo vedenia domácnosti. Aj on sám v konaní pred súdom potvrdil, že žalobkyňu musel viackrát upozorňovať na to, akým spôsobom je potrebné viesť domácnosť (kontrolovať chladničku, dávať veci do umývačky,...), v tomto duchu sa vyjadroval aj v rámci svojej rodiny (u svojej matky alebo sestry), avšak, ak sa kritika týkala jeho osoby, táto nebola relevantná. Na jednej strane podľa žalovaného výskyt potravín po dobe spotreby, resp. pokazených potravín v chladničke, nesprávne triedenie odpadu, či nevhodné ukladanie riadu do umývačky zo strany žalobkyne je dôvodom na opakovanú kritiku, avšak strata dohľadu žalovaného nad maloletou mentálne retardovanou dcérou, ktorá má problémy s rečou v cudzom prostredí, dôvodom na kritiku nie je, nakoľko ide o „prkotinku“. Táto situácia v rodine (častá kritika žalobkyne, jej výzoru a jej správania, jej ekonomická závislosť na manželovi, iba vymedzený prístup k peniazom v hotovosti), sa v konečnom dôsledku podpísala pod tzv. vyhorenie žalobkyne, ktoré vyplýva aj zo znaleckého skúmania vykonaného v rámci trestného konania.
8. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že ak násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, potom správanie sa žalovaného voči žalobkyni možno definovať ako určitú formu psychického násilia. V konaní zo znaleckého posudku H. K. L. č. 23/2023 vyplýva, že táto konštatovala, že sú prítomné iba parciálne symptómy z komplexného syndrómu týranej ženy. V tomto smere je nutné konštatovať všeobecne známe informácie, že syndróm týranej ženy je súbor psychických a behaviorálnych prejavov, ktoré sa u ženy vyvinú ako dôsledok dlhodobého domáceho násilia a prejavuje sa najčastejšie naučenou bezmocnosťou, úzkosťou, depresiou a popieraním reality. Namiesto očakávanej pasivity a podriadenosti sa však niektoré obete snažia násiliu čeliť, a preto neprítomnosť syndrómu neznamená, že žena nie je obeťou. Aj zo správy H. N. D. zo dňa 29.09.2022 (t. j. obdobie pred incidentom, po ktorom bol žalovaný vykázaný) vyplýva, že hoci žalobkyňa o svojom manželstve hovorila ako o harmonickom, jej stav tomu v zmysle diagnostiky uvedeného lekára - psychiatra nezodpovedal, keď tento uviedol: „... nálada depresívna... anxieta (ide o emocionálny stav charakterizovaný napätím, nervozitou a obavami z budúcnosti), emočná vulnerabilita (ide o zvýšenú náchylnosť jedinca na stres, duševné choroby, či pocity bezmocnosti a beznádeje), znížená frustračná tolerancia (frustračná tolerancia je individuálna schopnosť odolávať frustrujúcim situáciám bez toho, aby sme sa uchýlili k neadekvátnym reakciám alebo stratili dôveru vo vlastné schopnosti), hypohedonické a obavné prežívanie (hypohedonia je zníženie záujmu o obľúbené činnosti a zároveň obmedzenie schopnosti zažívať radosť a potešenie z nich), exhaustívny syndróm (syndróm vyhorenia), pričom v správe je uvedené, že dominantným stresogénom je dlhoročné neempatické odmietanie riešenia problémov s autistickou dcérou zo strany manžela, a preto odporúčanie lekára bolo: uvažovať o inštitucionalizácii autistickej dcérky aspoň na týždňový pobyt - riešenie bude na prospech postihnutej dcérky, jej zdravých súrodencov, ako aj matky. Otec sa „zahojil“ únikom do práce v zahraničí a jeho nemorálne a neempatické vetovanie riešenia, ktoré sa opiera o predsudky a falošné ohľady (čo povedia ľudia) hraničia s psychickým týraním hlavne manželky, ako aj detí. Súd prvej inštancie v tomto smere bol nútený vyhodnocovať aj vierohodnosť výpovede samotných sporových strán. Zo znaleckého skúmania, vykonaného v rámci trestného konania, súd zistil, že znalkyňa potvrdila, že všeobecná vierohodnosť u žalobkyne je čiastočne oslabená, čo vysvetlila tak, že schopnosť poškodenej žalobkyne zapamätať si a následne reprodukovať udalosti, ktorých sa zúčastnila, môže byť čiastočne oslabená, čo vyplýva aj z výpovede žalobkyne pred súdom, keď v súčasnosti celé spolužitie so žalovaným od jeho počiatku opisuje skôr negatívne, resp. opis pozitívnych okamžikov so žalovaným nereprodukuje. Súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že k násiliu zo strany žalovaného začalo dochádzať až v tom momente, keď u žalobkyne začal vyvolávať odpor, resp. nesúhlas; zo začiatku išlo o nesúhlas vnútorný, ale pod vplyvom času už tento nesúhlas žalobkyne bol manifestovaný aj navonok, čo žalovaný nereflektoval (vo svojej výpovedi pripustil problémy v manželstve až po tom, čo žalobkyňa začala navštevovať H. D.). Čo sa týka vierohodnosti žalovaného, k tejto sa vyjadroval znalec O. H. P. L., D. vo svojom znaleckom posudku č. 115/2023, v ktorom o.i. uviedol, že všeobecnú vierohodnosť vyšetreného hodnotí ako menej vyhovujúcu. (č.l. 102). V tomto smere teda ani znalecké dokazovanie
nepreferuje niektorú zo sporových strán ako viac vierohodnú, preto súd prvej inštancie túto vierohodnosť posudzoval najmä s ohľadom na nimi uvádzané skutočnosti v konaní. Súd prvej inštancie z popisu žalobkyne ohľadom fungovania jej domácnosti pred 10.08.2023 a po tomto dátume mal skôr za to, že správanie sa žalovaného (či už po psychickej stránke alebo jeho ekonomické správanie) mohlo významnou mierou prispieť k psychickej nepohode žalobkyne, ktorá po vylúčení jeho vplyvu na ňu a jej fungovanie na základe vykázania zo spoločného domu sa dostáva do psychickej „pohody“ a napriek tomu, že nemôže očakávať pomoc od manžela, vie sa so starostlivosťou o domácnosť a svoje deti vysporiadať. Vyrovnané fungovanie žalobkyne potvrdila aj svedkyňa H. a rovnako tak aj svedkyňa H., ktorá potvrdila, že maloletý F. prichádza do škôlky pripravený, a že je jasné, že sa s ním doma pracuje. Okrem výpovede vyššie spomínaných svedkov, ktoré preukázali tvrdenia žalobkyne o správaní sa žalovaného voči nej nerešpektujúcim spôsobom, toto potvrdila aj organizácia (Poradenské centrum, CDR Orchidea, n.o.), ktorá mala realizovať opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, t. j. subjekt bez väzby na niektorú zo sporových strán, a to počas priebehu tohto konania.
9. K pojmu násilie následne súd prvej inštancie uviedol, že jednou z foriem násilia je i sexuálne alebo sexualizované násilie, do ktorého zaraďujeme aj sexuálne zneužívanie detí. Tento typ násilia možno všeobecne charakterizovať ako nevhodné vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, činnosti, či správaniu, ktoré zahŕňa akékoľvek sexuálne dotýkanie, styk, či vykorisťovanie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti alebo kýmkoľvek, kto dieťa zneužíva. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na tzv. Lanzarotský dohovor, čiže Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, ktorý Slovenská republika ratifikovala a je účinný na jej území od 1. júla 2016. Tiež viedol, že aby určité konanie mohlo byť považované za sexuálne zneužívanie, mali by byť splnené nasledujúce podmienky: musí ísť o dieťa, toto dieťa nie je spôsobilé poskytnúť skutočný súhlas, skutok je sexuálnej povahy a čin je zneužívajúci (Karkošková, Slávka. Sexuálne zneužívanie detí vo svetle výskumných poznatkov. Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2021, str. 30-31). V tomto smere mal súd prvej inštancie v konaní preukázané (žalovaný tento incident nepoprel), že dňa 10.08.2023 došlo v doobedňajších hodinách k incidentu, počas ktorého maloletá ťažko postihnutá dcéra sporových strán chytala nahá vo vani stoporený úd žalovaného. Tento incident mal za následok, že žalobkyňa požiadala o nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa žalovanému zakázal vstup do ich spoločného rodinného domu a približovať sa k nej a deťom. Žalovaný o uvedenom incidente uviedol, že to bol omyl, a že sa to nemalo stať, že bol pod vplyvom liekov. Ako vyplýva zo znaleckého posudku O. H. P. L., D. č. 115/2023 (str. 19-20) znalec vplyv liekov na rozpoznávacie schopnosti žalovaného vylúčil. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že to nebola jeho iniciatíva, ale iniciatíva jeho dcéry, tento argument ho nezbavuje zodpovednosti za jeho konanie. V tomto smere súd prvej inštancie prijal záver, že v prípade uvedeného incidentu bola mal. I. osobou, ktorá nevie vyjadriť prípadný nesúhlas, a preto skonštatoval, že zo strany žalovaného išlo o využitie a čiastočne aj o zneužitie situácie. Súd prvej inštancie poukázal na fakt, za akých okolností došlo k spomínanému incidentu, keďže k spoločnému kúpaniu žalovaného a jeho maloletých detí došlo v doobedňajších hodinách (keď vykonávanie očisty tela vo vani nie je úplne bežné, k takejto očiste zväčša dochádza vo večerných hodinách a súvisí s ukladaním sa k nočnému odpočinku - spánku), a to v čase, keď matka maloletých detí - žalobkyňa mala byť určitý časový úsek plánovane mimo domu z dôvodu návštevy lekára a iba z dôvodu náhlej a pre sporové strany nepredvídateľnej prekážky u lekára žalobkyne (jeho dovolenka), bol tento časový úsek výrazne skrátený, s čím ani jedna sporová strana nepočítala. Skutočnosť, že u žalovaného nebola znaleckým dokazovaním preukázaná prítomnosť sexuálnej deviácie, nijakým spôsobom nezľahčuje závažnosť vzniknutej situácie a nijakým spôsobom neospravedlňuje správanie žalovaného. Ak žalovaný v prípade dotykov svojej maloletej mentálne retardovanej dcéry v jeho intímnych partiách nezasiahol s tým, že takéto správanie je nevhodné, čo v prípade takejto interakcie maloletej dcéry a otca možno bezpochyby konštatovať, ale naopak ju v tom podporil, resp. ju na túto činnosť nabádal, a to otázkou „čo to je“, je jednoznačne preukázané, že žalovaný v danej činnosti chcel pokračovať a dopustil sa sexuálneho zneužitia dieťaťa. Súd prvej inštancie bol tiež toho názoru, že vzhľadom na nerovnoprávne postavenie dieťaťa voči dospelému rodičovi podčiarknutého psychickým postihnutím dieťaťa, dochádza v takomto prípade k využitiu zraniteľnosti tohto dieťaťa, a teda aj k využitiu vlastnej nadradenej pozície dospelého rodiča, a preto prijal záver, že čin bol zneužívajúci, a to aj napriek skutočnosti, že tento čin nespôsobil poškodenie, keďže spôsobenie poškodenia nie je podmienkou, aby čin mohol byť vnímaný ako zneužívajúci (Karkošková, Slávka. Sexuálne zneužívanie detí vo svetle výskumných poznatkov. Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2021, str. 33). Takže v kontexte uvedeného skutku, ktorý nebol medzi stranami sporný, súd
prvej inštancie mal existenciu násilia žalovaného vo vzťahu k osobám žijúcim v spoločnej domácnosti bezpochyby preukázanú.
10. Súd prvej inštancie následne vzhľadom k tomu, že žalovaný má záujem rodinný dom ďalej obývať spolu so svojou rodinou, nakoľko s rozvodom manželstva nesúhlasí, pristúpil k posudzovaniu, či by ďalšie spolužitie so žalovaným sa stalo neznesiteľným. V tomto smere súd prvej inštancie vzal do úvahy nielen vyjadrenie žalobkyne, ktorá sa vyjadrila, že incidentom vo vani žalovaný prekročil akékoľvek prípustné hranice a z toho dôvodu si ani ďalšie spolužitie s ním nevie predstaviť, ale o.i. aj vyjadrenie svedkyne H.. Tá popísala pred súdom neštandardné správanie sa mal. F., ktorý sa bojí vykonávať malú potrebu na toalete v blízkosti iných detí, skôr vyhľadáva situácie, že ju ide vykonať sám, a to spôsobom, aby ho nik nevidel (spoza nádržky). Rovnako uviedla, že sa mal. F. mimovoľne vyjadroval v tom zmysle, že „tato mi papal pipíka“, alebo keď dostali na desiatu rožtek, uviedol, že „tato má veľkého pipíka“. Súd prvej inštancie skonštatoval, že aj keď uvedené prejavy u maloletého nemusia automaticky znamenať, že bol obeťou sexuálneho zneužívania zo strany svojho otca (čo súd v konaní nemal preukázané), je nutné uviesť, že ide o prejavy, ktoré môžu napovedať, že maloleté dieťa je vystavené správaniu sa svojho otca, ktoré mu nie je príjemné. Naopak, v poslednej dobe svedkyňa H. spozorovala u mal. F. (vypovedala dňa 27.01.2025), že tento je oveľa kľudnejší, prestal si obhrýzať nechty, vidieť, že v domácom prostredí sa s ním pracuje. Ide o obdobie po vykázaní žalovaného zo spoločného obydlia. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že vynúteným odchodom otca zo spoločnej domácnosti sa situácia v rodine upokojila, čo má pozitívne dopady tak na matku ,ako aj na deti. Pokiaľ sa žalovaný v konaní vyjadroval, že je ochotný urobiť všetko pre záchranu rodiny (pojem všetko nikdy bližšie nepopísal), v konaní ani neuviedol, či nejaké kroky urobil. Hoci sa vyjadroval o incidente vo vani, že to bol omyl, že sa to nemalo stať, súd prvej inštancie v konaní nevidel žiadnu úprimnú ľútosť z jeho strany, že k tomu vôbec došlo. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní bolo preukázané, že ďalšie spolužitie v spoločnom rodinnom dome so žalovaným by sa stalo neznesiteľným, a že v dôsledku vyššie popísaného správania sa žalovaného je proporcionálne na určitý čas ho úplne vylúčiť z užívania rodinného domu v bezpodielovom spoluvlastníctve sporových strán ako manželov, a to najmä z dôvodu ochrany jeho maloletých detí. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že incident vo vani, ktorého bola žalobkyňa očitým svedkom, a ktorý čin prekročil akékoľvek prípustné hranice morálky, musel vyvolať u žalobkyne pocit odporu a zhrozenia (možno až zhnusenia) z osoby žalovaného, že nemožno očakávať, že by sa ďalšie spolužitie so žalovaným v súčasnosti dalo zniesť. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že v súčasnosti považuje správanie žalobkyne za pochopiteľné, na ktorom je však do budúcna potrebné zapracovať z dôvodu zdravého emocionálneho vývoja spoločných detí sporových strán. Súd prvej inštancie vyhodnotil dočasné vykázanie žalovaného zo spoločného obydlia ako prostriedok na zlepšenie vzťahových situácií v rodine, ktoré umožní žalobkyni a jej deťom sa so vzniknutou situáciou vysporiadať bez prípadného nátlaku zo strany otca a otcovi poskytne priestor na prehodnotenie svojho postoja a nátlakového správania sa voči matke spoločných detí bez ohľadu na to, či manželstvo sporových strán bude existovať naďalej, alebo toto zanikne rozvodom.
11. K výpovedi matky žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že táto sa javila súdu zaujatá, v snahe zachrániť manželstvo syna bez ohľadu, čo sa v manželstve v skutočnosti deje. Z jej výpovede mal súd prvej inštancie rovnako preukázané, že svedkyňa nebola v dennom kontakte s domácnosťou žalobkyne a žalovaného; stretávali sa skôr na oslavách, resp. vtedy, ak vo svojej domácnosti strážila maloletých synov sporových strán. Ani v Nemecku nebola rodinu svojho syna navštíviť. Súd prvej inštancie z jej výpovede mal skôr dojem, že o fungovaní domácnosti vie skôr z rozprávania svojho syna ako z vlastného pozorovania. Rovnako sestra žalovaného o bližšom fungovaní domácnosti sporových strán nevedela uviesť bližšie informácie. Čo sa týka dôkazov predložených žalovaným v podobe prepise komunikácie a fotodokumentácie, tieto sami osebe skutočnosť, že zo strany manžela nedochádzalo k násiliu voči manželke, nepreukazovali.
12. S poukazom na vyjadrenia znalca L. v znaleckom posudku súd prvej inštancie uviedol, že ak existuje čo i len malá, resp. nízka pravdepodobnosť opakovaného neakceptovateľného správania sa žalovaného voči vlastným maloletým deťom alebo len niektorému z nich, neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia je daná bez ohľadu na skutočnosť, či násilné správanie sa žalovaného voči jeho manželke je dané alebo nie. Vzhľadom na zvýšenú potrebu ochrany detí sporových strán v domácnosti, v ktorej žijú, súd prvej inštancie prijal záver o tom, že je potrebné žalovaného načas úplne vylúčiť z užívania dotknutého rodinného domu a nie iba obmedziť jeho užívacie práva, nakoľko je v najlepšom záujme maloletých detí,
aby bolo pôsobenie rodičov v ich prospech, teda aby rodičia boli schopní dlhodobo sledovať všeobecné dobro maloletých detí a nevystavovali ich takým vplyvom, ktoré by mohli byť traumatizujúce alebo poškodzujúce ich psychiku s dopadom na ďalšie ich dozrievanie.
13. Záverom súd prvej inštancie skúmal, či vylúčenie žalovaného (vlastníka) z užívania predmetu jeho vlastníctva, ako zásah do ústavných práv žalovaného ako spoluvlastníka, bol vzhľadom na stav v čase vyhlásenia rozsudku primeraný. V tomto smere poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.02.2022, sp. zn. 11Co/64/2021, ktorý uviedol: „...Obmedzenie (vylúčenie) z užívania nehnuteľnosti v dôsledku správania jedného z manželov spôsobom predpokladaným ustanovením § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka (a teda fyzické alebo psychické násilie alebo hrozba takéhoto násilia) je obmedzením základného ústavného práva vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky). V prípade stretu dvoch práv (tu vlastníckeho práva a práva na pokojný a zdravý život) sa testom proporcionality posudzuje, ktoré právo má väčšiu váhu. Je to práve inštitút vylúčenia (obmedzenia) z užívania nehnuteľnosti, ktorého cieľom je ochrana iného základného práva (pokojný a zdravý život, život a zdravie). Vylúčenie z užívania nehnuteľnosti umožňuje túto ochranu, vylúčenie z užívania nehnuteľnosti má za následok nielen nemožnosť nehnuteľnosť užívať, ale vytvára v pozitívnom zmysle podmienky, aby k ďalšiemu násilnému správaniu sa nedochádzalo... Zároveň zásah prostredníctvom vylúčenia z užívania je zásahom nevyhnutným, iné opatrenie neumožňuje dostatočne rýchlo a účelne dosiahnuť rovnaký cieľ, ktorým je ochrana života, zdravia, pokojného a zdravého života osoby, voči ktorej je násilné konanie vedené.“. V zmysle uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že inštitút vylúčenia z užívania spoločnej nehnuteľnosti a aj jeho aplikácia v prejednávanej veci uspel v teste proporcionality a vo všetkých jeho zložkách (test vhodnosti, nevyhnutnosti a primeranosti).
14. Súd prvej inštancie rozhodol o vylúčení z užívania predmetnej nehnuteľnosti na dobu 7 rokov, nakoľko túto považoval za dostatočnú na to, aby sa v jej rámci usporiadali majetkové vzťahy ohľadom spoločného rodinného domu sporových strán, resp. na to, aby žalobkyňa mala dostatočný časový priestor na vyriešenie si prípadného iného spôsobu bývania pre ňu a maloleté deti, pričom tieto dosiahnu vek, v rámci ktorého sa budú vedieť aj samostatne ochrániť voči prípadnému neprístojnému správaniu sa žalovaného.
15. Žalobu žalobkyne v časti o vylúčenie žalovaného z užívania spoločných pozemkov súd prvej inštancie zamietol, nakoľko násilné správanie sa jedného z bezpodielových spoluvlastníkov môže byť podľa zákona zohľadnené len vo vzťahu k domu alebo bytu a rovnako zamietol žalobu v rozsahu vylúčenia žalovaného z domu v časovom rozsahu nad 7 rokov od právoplatnosti rozsudku, nakoľko by išlo o neproporcionálne zvýhodnenie práva na pokojný život a zdravie žalobkyne a jej detí oproti vlastníckemu právu žalovaného.
16. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania mal za to, že úspešnejšou sporovou stranou sa stala žalobkyňa, ktorej návrhu na vylúčenie žalovaného z užívania ich spoločného rodinného domu bolo v základe vyhovené, nakoľko však súd zamietol jej návrh v časti vylúčenia z užívania spoločných pozemkov a v rozsahu prevyšujúcom 7 rokov od právoplatnosti rozsudku, vyhodnotil jej neúspech v rozsahu 15 %. Jej čistý úspech tak predstavoval 70 % a v takomto rozsahu jej súd trovy konania priznal, pričom o ich presnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
17. Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov I., II. a IV., podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby zrušil napádaný rozsudok (vo výrokoch I., II., IV.) a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s alternatívnym pokynom prerušiť súdne konanie, sp. zn. 19C/11/2024 do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Trenčíne ČVS: ORP-592/1- VYS-TN-2023 s viazanosťou na právny názor odvolacieho súdu na zamietnutie žaloby žalobkyne v celom rozsahu. Namietal nedostatočné odôvodnenie napádaného rozsudku, nedostatočné dokazovanie, nedostatočné vysvetlenie, prečo nevykonal ďalšie dôkazy, nesprávne zisťovanie stavu veci, selektívne vyhodnocovanie skutočností, nesprávne právne posúdenie veci vedúce k nesprávnemu rozhodnutiu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s detailnou argumentáciou žalovaného obsiahnutou v jeho viacerých podaniach. Uviedol, že vykonané dokazovanie preukázalo, že žalobu
je potrebné zamietnuť. Napadnutý rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený, a tak čiastočne arbitrárny. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/56/2012 zo dňa 26.03.2013, sp. zn. 5Obdo/32/2013, sp. zn. 1ObdoV/10/2012 a uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 200/09 zo dňa 19.05.2009, rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 265/05 zo dňa 14.09.2006, rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 14/07 zo dňa 17.05.2007, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003, nález ÚS SR III.ÚS 36/2010, ZSP 56/2008, ZSP 13/2012. Ďalej namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov, najmä v podaní zo dňa 18.07.2025, poukázal na nevykonanie výsluchu Q. H. N., dopyt na CDR Orchidea s doplnením otázok, prehratie dôkazov č. 7 až 9 (telefonická komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným) pripojených k podaniu žalovaného zo dňa 18.07.2025. Ďalej uviedol, že doterajším širokospektrálnym dokazovaním nebolo preukázané ani len podozrenie, že by sa žalovaný voči manželke alebo deťom dopúšťal fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia. Rovnako nedošlo k preukázaniu ani len podozrenia, že by sa ďalšie spolužitie stalo neznesiteľným. V tomto smere poukázal na závery znaleckého posudku č. 115/2023. Tiež poukázal na uznesenie polície zo dňa 18.6.2025 ČVS: ORP-592/1-VYS-TN-2023, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, pričom má za to, že závery detailného dokazovania v predmetnej trestnej veci preukazujú nesplnenie podmienok na vylúčenie z užívania nehnuteľnosti. Poukázal i na správu z CDR Orchidea zo dňa 08.07.2025, z ktorej vyplývalo, že otec prejavoval konzistentný záujem o deti, u mladších detí bol kontakt spontánny, bez známok úzkosti, pričom fyzický kontakt aj hra prebiehali prirodzene, matka sa vyjadrovala o otcovi dehonestujúcim spôsobom, predkladala vážne obvinenia voči otcovi, otec komunikoval v rámci možností konštruktívne. Záverom v predmetnej správe odborníci navrhli udržiavanie pravidelného, bezpečného a stabilného kontaktu detí s oboma rodičmi, vzhľadom na výrazné emocionálne prežívanie a pretrvávajúce napätie u matky detí odporučili zvážiť jej individuálnu psychologickú alebo terapeutickú podporu a riešenie konfliktov formou mediácie alebo facilitácie rodičovskej komunikácie s cieľom zlepšiť vzájomnú dohodu. Poukázal na to, že ako rodina žili v láske, harmónii, porozumení, šťastí a v žiadnom prípade nedochádzalo k žiadnemu fyzickému, či psychickému násiliu, či hrozbe takéhoto násilia ani nedochádzalo k neznesiteľnosti ďalšieho spolužitia. Podľa názoru žalovaného sú tvrdenia žalobkyne o strachu produkované v konaní subjektívne, bez akéhokoľvek reálneho základu. V ďalšom žalovaný poukázal na svoje predošlé podania zo dňa 22.01.2025, 23.01.2025 a spolu s týmito podaniami predloženými dôkazmi – elektronickú komunikáciu so žalobkyňou a fotodokumentáciu. Neexistuje hĺbkovým znaleckým skúmaním v trestnom konaní ČVS: ORP-592/1-VYS-TN-2023 ani len jeden jediný dôkaz na podporu tvrdení žalobkyne, tak je zrejmé, že tvrdenia žalobkyne v tomto konaní nie sú vôbec preukázané. Záverom poukázal na vybrané časti znaleckého posudku č. 23/2023 H. H. a č. 115/2023 O. H. L.. Podľa názoru žalovaného akékoľvek svedecké výpovede nemôžu mať objektívne takú dôkaznú váhu a výpovednú hodnotu ako majú jednak dobové kroky strán sporu a jednak znalecké posudky a odborné vyjadrenie (t. j. znalecké posudky H. H. a D. L., Správa NO Orchidea). Tiež výpovede svedkov žalobkyne nemôžu byť hodnoverným dôkazom pre zistenie objektívnych skutočností, nakoľko je evidentné, že sú nastavení proti žalovanému. Dôkazom o nehodnovernosti výpovedí žalobkyne (aj svedkov žalobkyne) je skutočnosť, že na priamu otázku PZ žalovaného všetci odpovedali, že skutočnosť tvrdeného incidentu z 8/2023 má vplyv na hodnotenie žalovaného. Dovtedy totiž žalobkyňa aj svedkovia žalobkyne vychádzali dobre a normálne so žalovaným, ale po tvrdenom incidente 8/2023 na žalovaného zmenili názor. Zakladať skutkové zistenia na vyjadreniach svedkov aj sporových strán nemá žiadnu relevanciu v predmete tejto veci. Akýkoľvek svedok, navrhnutý žalobkyňou, nemohol objektívne vypovedať, nakoľko nežili v prítomnosti strán sporu a pochopiteľne mali tendenciu vypovedať selektívne o skutočnostiach. Ďalej uviedol, že zastavenie trestného konania (bez vznesenia obvinenia) po hĺbkových znaleckých skúmaniach – svedčí tomu, že tvrdenia žalobkyne (o ňou tvrdenom zlom správaní, neustálom obmedzovaní, manipulovaní ňou a deťmi, či týraní a prípadne iné tvrdenia žalobkyne) sú nepravdivé a nepreukázané a súd prvej inštancie chybne postupoval, keď žalobe v rozpore s dôkazmi vyhovel. V konaní sa preukázalo, že žaloba žalobkyne vychádza z jej subjektívnych nepravdivých a nepreukázaných tvrdení, ktoré neboli nijako potvrdené a preukázané žiadnym spôsobom ani v žiadnom konaní. Žalobkyňa v žalobe a v konaní vyjadrovala len svoje subjektívne presvedčenia. Jej presvedčeniam (aj keď vyvrátiť jej tvrdenia o údajnom jej strachu je u ktorejkoľvek dvojice ľudí nemožné) však odporuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní nevyslovili ani len podozrenie vo forme obvinenia z trestného činu, či priestupku o tom, že by žalovaný konal protiprávne. Žalovaný sa tiež kategoricky ohradil voči nesprávnemu zisteniu súdu ohľadom údajného zneužívania živiteľa rodiny, pričom poukázal na jeho veľkorysú a štedrú, finančne bezlimitnú pomoc na krytie nákladov rodiny, kde žalovaná nebola nijako v nakladaní s peniazmi obmedzovaná, naopak míňala veľké finančné sumy. Rovnako
sa vyhradil voči tvrdeniam žalobkyne v konaní o údajne nevhodnom správaní žalovaného. Napádaný rozsudok, vylučujúci žalovaného z užívania predmetnej nehnuteľnosti, zakladá následok, že došlo podľa žalovaného k neprimeranému a neproporcionálnemu porušeniu jeho ústavného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života garantovaného v článku 19 ods. 2 a ústavného práva vlastniť majetok v článku 20 ods. 1 až 3 Ústavy SR.
18. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok v častiach napadnutých odvolaním považuje za vecne správny, zákonný a spravodlivý, pričom odvolanie žalovaného považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Spolu s vyjadrením predložila uznesenie dozorujúceho prokurátora 2Pv 389/23/3309-88 zo dňa 11.11.2025, ktorým opätovne zrušil uznesenie (pozn. odvolacieho súdu – uznesenie ORP-592/1-VYS-TN-2023 zo dňa 15.10.2025) ako nezákonné a vrátil vec vyšetrovateľke, aby vo veci znovu konala a rozhodla. Dodala, že pokiaľ by ani nebolo vo veci vedené trestné konanie, je dostatok dôkazov, ktoré odôvodňujú návrhu žalobkyne vyhovieť, najmä priznanie sa žalovaného k incidentu s maloletou I., z čoho viní dcéru. Poukázala tiež na znalecký posudok č. 20/2025 znalca H. H., ktorý spolu s vyjadrením predložila. Posudok bol vypracovaný do konania o rozvod manželstva a úpravu práv k maloletým deťom, sp. zn. 32P/1071/2023. Jeho závery sú v súlade so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a jeho závermi. Žalovaný sa vyjadruje k tomu, že nedošlo z jeho strany k sexuálnemu zneužívaniu a jednalo sa len o incident, ktorý bol nehodou, resp. skratom, pričom s takýmto jeho tvrdením nesúhlasila. Incident vo vani považuje za hrubé porušenie nielen rodičovských povinností, ale všetkým morálnych zásad, zvlášť s dieťaťom, ktoré je postihnuté a nedokáže sa ani brániť, ani nerozumie, čo sa deje a takéto správanie znalci označili za vysoko rizikové aj do budúcna. Skutočnosť, že žalovaný spochybňuje závery znalcov, ktorí potvrdili jeho rizikové správanie, nízku empatiu, upozornili na ďalšie riziko pokračovania jeho patológie a skutočnosť, že deti vykazujú traumu, strach a naučené vzorce vyhýbania, čo je všetko dôsledok správania sa žalovaného v domácnosti, nemôže mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia, nakoľko sa jedná o odbornú otázku, ktorú môže zodpovedať len znalec v príslušnom odbore, ktorým žalovaný bezpochyby nie je. Záverom dodala, že len vďaka vyššie napadnutému rozsudku bude môcť s deťmi žiť v pokoji, bude mať priestor na venovanie sa ich zdravotnému stavu a verí, že aj žalovaný vyhľadá odbornú pomoc a potom, čo vyrieši svoje problémy, začne si opätovne budovať zdravý vzťah s deťmi. V prípade, že by ostali v jednej domácnosti, zdravotný stav žalobkyne a zdravotný stav detí by sa zhoršoval, čoho dôkazom je pokus najstaršej dcéry J. o samovraždu, v dôsledku čoho musela byť hospitalizovaná, kde samotná lekárka neodporučila akýkoľvek kontakt maloletej s jej otcom. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a zároveň žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
19. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojho odvolania a dodatku k nemu. Uviedol, že na žalobkyňou predložené dôkazy vo vyjadrení
- znalecký posudok č. 20/2025 znalca H. Q. H. zo dňa 10.11.2025 a uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 11.11.2025 ČVS: ORP-592/1-VYS-TN-2023 nemožno prihliadať. Odvolací súd totiž zo zákona môže skúmať a hodnotiť vec len podľa stavu rozhodujúcemu k 08.09.2025, keď došlo k vyhláseniu napádaného rozsudku súdu prvej inštancie, teda skutočnosti, ktoré boli známe a preukázané z dôkazov ku dňu 08.09.2025, sú pre odvolací súd rozhodné pre posúdenie. K tvrdeniam žalobkyne o údajnom správaní žalovaného s neurčením časového obdobia uviedol, že ich kategoricky všetky popiera, tvrdenia sú všeobecné bez konkretizácie skutkových okolností a bez určenia časového rozsahu, pričom ich nepreukázala žiadnym dôkazom. Poukázal na lekárske správy, predložené žalobkyňou do konania, sp. zn. 32P/3/2024, kde lekári pracovali len so subjektívnym názorom žalobkyne. Vyšetrenia (vo vzťahu k mal. J.) nepotvrdili nič z toho, čo tvrdila žalobkyňa. Nepotvrdilo sa žiadne sexuálne zneužitie, žiadne psychické týranie zo strany otca, žiadne fyzické týranie, žiadna lekárska alebo psychologická diagnóza spôsobená otcom, žiadne objektívne dôkazy týrania detí. Gynekologická prehliadka + laboratórne výsledky + psychiatrické vyšetrenia = žiadne potvrdenie matkiných tvrdení.
20. Žalobkyňa v písomnej duplike k vyjadreniu žalovaného uviedla, že na svojom predchádzajúcom podaní trvá v plnom rozsahu. Žalovaný vo svojich podaniach neuvádza žiadne nové skutočnosti, ani dôkazy, ktoré by spochybnili skutkové a právne závery prvoinštančného súdu. Žalovaný nemá žiadnu sebareflexiu, nie je ochotný prehodnotiť svoje správanie, nepripúšťa si akúkoľvek pomoc z radov psychológov alebo psychiatrov, čo je zrejme znakom jeho oslabených kognitívnych funkcií. V celom svojom podaní poukazuje na to, že lekárske správy aj znalecký posudok sú
„len prepisované tvrdenia matky“, čo je odborne nepravdivé, čoho dôkazom sú aj vykonané vyšetrenia znalcami, ktorí vo vlastných odborných záveroch konštatujú, že sa jedná o patologické rysy osobnosti žalovaného, manipulatívne a dominantné správanie, ohrozenie psychického vývinu detí a o emočnom a psychickom týraní žalobkyne. Poukázala na to, že ňou dokladané ďalšie dôkazy po rozhodnutí súdu prvej inštancie boli predkladané len z toho dôvodu, aby podporili ešte viac závery súdu prvej inštancie a poukázali na osobnosť otca a aký vplyv by mohla mať na deti aj na žalobkyňu jeho prítomnosť v spoločnom rodinnom dome. Dodala, že dokonca súd prvej inštancie vydal nové neodkladné opatrenie dňa 05.01.2026, kde sa ukladá žalovanému zákaz kontaktovať mal. J. v akejkoľvek forme, vrátane kontaktovania telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami, a to ani prostredníctvom tretej osoby (32P/202/2025). Mala za to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a vďaka nemu budú chránené ich deti, ako aj žalobkyňa, nakoľko podľa ustálenej judikatúry má prednosť ochrana dieťaťa pred ochranou rodiča.
21. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
22. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I., II. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
23. Výrok III. napadnutého rozsudku odvolací súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku odvolanie nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).
24. V preskúmavanom konaní sa žalobkyňa žalobou, podanou na súde prvej inštancie dňa 12.02.2024, domáhala, aby súd rozhodol o vylúčení žalovaného z užívania rodinného domu bez súpisného čísla, stojaceho na parcele reg. C č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2 v k.ú. E. F. G. (v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov - žalobkyne a žalovaného), ako aj z užívania spoločných pozemkov. Žalobu podala z dôvodu povinnosti, ktorú jej uložil Okresný súd Trenčín, na ktorom sa neodkladným opatrením domáhala uloženia povinnosti voči svojmu manželovi nevstupovať do rodinného domu bez súpisného čísla a tiež na priľahlé pozemky v bezpodielovom spoluvlastníctve, pričom jej návrhu bolo vyhovené a bola jej uložená povinnosť v lehote 20 dní od prevzatia uznesenia podať žalobu na začatie konania vo veci samej. Dôvodila, že manžel sa k nej počas spolužitia správal zle, neustále ju obmedzoval, manipuloval ňou aj deťmi. Z manžela má strach, jeho prítomnosť pôsobí zle na ňu, aj na jej maloleté deti. Poukázala na trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby (žalovanému doposiaľ nebolo vznesené obvinenie) a tiež na vydané neodkladné opatrenie, kde bolo okrem iného uložené žalovanému, aby sa k spoločným maloletým deťom (mal. J., nar. XX.XX.XXXX, mal. I., nar. XX.XX.XXXX, mal. K., nar. XX.XX.XXXX a mal. F., nar. XX.XX.XXXX) nepribližoval na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov. Spoločné maloleté deti trpia zdravotnými problémami. Ona aj maloleté deti potrebujú pokojné prostredie, nemá sa s deťmi kde odsťahovať, je bez pravidelného príjmu, na predĺženej rodičovskej dovolenke. Žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne a mal za to, že sa nedopustil žiadneho konania, ktorým by sa dopúšťal voči nej alebo deťom žijúcim v predmetnej nehnuteľnosti fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby násilia.
25. Ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje obmedzenie násilného správania manželov pri riešení nezhôd vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade, ak jeden z manželov fyzicky alebo psychicky týra druhého manžela. Obmedzenie, resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy len vtedy, ak vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti, dochádza k fyzickému alebo psychickému násiliu, resp. k hrozbe takýmto násilím. Predpokladom pre použitie vyššie uvedenej občianskoprávnej sankcie proti druhému manželovi je: a) existencia bezpodielového spoluvlastníckeho vzťahu manželov k domu alebo bytu, b) existencia spolužitia obidvoch manželov v dome alebo v byte, c) existencia fyzického alebo psychického násilia,
eventuálne existencia čo i len hrozby takéhoto násilia, d) realizácia násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo v byte, nachádzajúcom sa v bezpodielovom spoluvlastníctve, e) neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia z dôvodov uvedených pod písmenom c) a d). Fyzické alebo psychické násilie nemusí vykazovať znaky trestného činu, môže ísť iba o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, prípadne postačuje iba hrozba takéhoto násilia. Neznesiteľnosť spolužitia v dôsledku fyzického alebo psychického násilia musí mať takú intenzitu, ktorá je spôsobilá natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti, že toto spolužitie bude možné objektívne považovať za neznesiteľné. Od stupňa fyzického, či psychického násilia alebo hrozby takýmto násilím, závisí aj spôsob súdneho rozhodnutia v tom smere, či súd iba obmedzí užívacie právo jedného manžela k domu alebo k bytu, alebo či manžela, páchajúceho fyzické, či psychické násilie z užívania domu alebo bytu, úplne vylúči.
26. Súd prvej inštancie žalobe v časti vylúčenia žalovaného z užívania spoločnej nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (t. j. rodinného domu bez súpisného čísla) vyhovel, s určením časového rozsahu vylúčenia na dobu 7 rokov od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie založil na tom právnom závere, že v prejednávanej veci z výsledkov dokazovania bolo preukázané, že účastníci konania sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti – rodinného domu bez súpisného čísla, stojaceho na parcele reg. C č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2 v k.ú. E. F. G., bola preukázaná existencia spolužitia obidvoch manželov v dome (žalovaného do času vykázania zo spoločnej nehnuteľnosti a nariadenia neodkladného opatrenia nevstupovať do spoločnej nehnuteľnosti), konštatoval tiež existenciu psychického násilia vo vzťahu k žalobkyni a mal za preukázanú aj neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal skutočnosťou, či zásah do vlastníckych práv žalovaného je vzhľadom na stav v čase vyhlásenia rozsudku primeraný, pričom dospel vzhľadom k okolnostiam posudzovanej veci k záveru o primeranosti zásahu. Vylúčením z užívania spoločnej nehnuteľnosti dochádza k obmedzeniu iba jednej zložky vlastníckeho práva, a to práva vec užívať a požívať, pričom právo držby a dispozičné právo žalovanému zostávajú zachované. Preskúmaním predmetného zásahu teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento prešiel testom proporcionality vo všetkých jeho zložkách (test vhodnosti, nevyhnutnosti a primeranosti). Súd prvej inštancie teda mal za preukázané, že podmienky ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka boli splnené.
27. Podstata odvolacích argumentov žalovaného spočívala v namietaní nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, nedostatočného dokazovania, nedostatočného vysvetlenia, prečo súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dôkazy, nesprávneho zisťovania stavu veci, selektívneho vyhodnocovania skutočností a nesprávneho právneho posúdenia veci vedúceho k nesprávnemu rozhodnutiu. Ďalej namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov, najmä v podaní zo dňa 18.07.2025. Mal za to, že tvrdenia žalobkyne v tomto konaní nie sú vôbec preukázané a sú produkované v konaní subjektívne bez akéhokoľvek reálneho základu. Poukázal tiež na to, že orgány činné v trestnom konaní nevyslovili ani len podozrenie vo forme obvinenia z trestného činu, či priestupku o tom, že by žalovaný konal protiprávne. Tiež namietal neprimerané a neproporcionálne porušenie jeho ústavného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života garantovaného v článku 19 ods. 2 a ústavného práva vlastniť majetok v článku 20 ods. 1 až 3 Ústavy SR.
28. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
29. Ďalej, vychádzajúc z obsahu odvolania, žalovaný v podanom odvolaní okrem odvolacieho dôvodu, spočívajúceho v nesplnení procesných podmienok (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), výslovne označil, a tým uplatnil odvolacie dôvody aj podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP.
30. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a vyvodil správne právne závery. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom s poukazom na obsah odvolania žalovaného dodáva nasledovné:
31. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že z rozsiahleho vykonaného dokazovania vyplýva, že hmotnoprávne podmienky pre použitie ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka boli splnené. Existencia bezpodielového spoluvlastníckeho vzťahu k rodinnému domu bez súpisného čísla, stojaceho na parcele reg. C č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 170 m2 v k.ú. E. F. G. nebola sporná a vyplýva z LV č. XXX pre k.ú. E. F. G., pričom tiež bola bezpochyby preukázaná existencia spolužitiach oboch manželov v spoločnej nehnuteľnosti až do času vykázania žalovaného z predmetného rodinného domu. Následne správne súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu, či vo vzťahu k žalobkyni alebo ich maloletým deťom možno konštatovať existenciu akejkoľvek formy násilia, eventuálne existenciu čo i len hrozby takéhoto násilia zo strany žalovaného. V tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozsiahlym odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý správne konštatoval preukázanie psychického násilia vo vzťahu k žalobkyni a sexuálneho násilia vo vzťahu k maloletej dcére I.. Naplnenie definície psychického násilia žalovaného vo vzťahu k žalobkyni videl odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie v konaní žalovaného, ktoré spočívalo okrem iného v nerešpektovaní osobných hraníc žalobkyne, v nadradenom správaní žalovaného, v devalvácii názorov žalobkyne, v zneužívaní svojho postavenia ako živiteľa rodiny a s tým súvisiacej ekonomickej závislosti žalobkyne na žalovanom, tiež vo vymedzovaní finančnej hotovosti žalobkyni, v častej kritike výzoru a správania žalobkyne (ponižujúce narážky na fyzický výzor žalobkyne aj pred deťmi), pričom toto všetko prispelo k vyhoreniu žalobkyne, čo vyplynulo aj zo znaleckého skúmania vykonaného v rámci trestného konania. Uvedené správanie žalovaného, dosahujúce psychické násilie na žalobkyni, mal odvolací súd za preukázané okrem výpovede samotnej žalobkyne aj z výpovedí svedkov (Q. F. H., matky žalobkyne, nevlastného otca žalobkyne), pričom dominanciu žalovaného potvrdil aj znalec L. v znaleckom posudku č. 115/2023 a toto jeho správanie vyplýva aj zo správy Orchidea, n.o. zo dňa 08.07.20025 (nevhodné správanie k manželke bolo zaznamenané aj v prítomnosti odborníkov - psychológov). Rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd mal za preukázané sexuálne násilie voči maloletej I., pričom ani sám žalovaný existenciu tohto incidentu nepoprel. Popieral v tomto smere len sexuálny podtón incidentu, mal za to, že išlo o omyl, ktorý sa nemal stať. Odvolací súd v tomto smere, zhodne so súdom prvej inštancie, uvádza, že nevznesenie obvinenia (do toho času) voči žalovanému nemá, vzhľadom na doteraz zistený skutkový stav, absolútne žiadny vplyv na skutočnosť, že spoločenská a morálna neprípustnosť a nevhodnosť správania sa žalovaného počas incidentu vo vani je daná a predstavuje minimálne potencionálnu hrozbu sexuálneho násilia voči maloletým deťom.
32. Pred súdom prvej inštancie, vo vzťahu k predpokladu potenciálneho rizika zlyhania do budúcna, sa žalovaný ani len nepokúsil poskytnúť slovnú záruku, že sa také, ani obdobné konania do budúcna nezopakuje, na incidente nevidel svoj podiel viny. Takýto postoj žalovaného, ktorý nevie zaručiť vylúčenie sexuálneho násilia voči mal. deťom, je neprípustný. Naviac u neho absentuje prijatie zodpovednosti za svoje konanie a úprimná ľútosť nad incidentom. Odvolací súd mal preto bezpochyby za preukázanú existenciu násilia voči osobám žijúcim v spoločnej domácnosti, a to psychického násilia voči žalobkyni a vzhľadom na prezentovaný postoj žalovaného k incidentu vo vani, minimálne hrozby sexuálneho násilia voči maloletým deťom do budúcna. Čo sa týka splnenia poslednej podmienky pre vylúčenie z užívania spoločnej nehnuteľnosti, a to neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia so žalovaným, správne súd prvej inštancie v tomto smere konštatoval, že nie je možné od žalobkyne ako od matky očakávať a vyžadovať spolužitie s otcom jej maloletých detí, ktorý si nechá svoj pohlavný úd masírovať ich spoločnou maloletou mentálne retardovanou dcérou v prítomnosti ďalšieho maloletého dieťaťa, bez akéhokoľvek náznaku prijatia vlastného dielu zodpovednosti za uvedený incident a svojej viny sa snaží zbaviť vyjadreniami, že ho ovplyvnili lieky (čo bolo znalcom v konaní vyvrátené), alebo, že je v poriadku, keď pri dotykoch vlastnej dcéry sa mu pohlavný úd stoporí a miesto vymedzenia hraníc a zabránenia pokračovaniu v tejto činnosti maloletú v jej správaní podporí otázkou, že „čo to je“. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s prijatým záverom súdu prvej inštancie o neznesiteľnosti ďalšieho spolužitia žalobkyne so žalovaným.
33. Vzhľadom na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o nevykonaní ďalších dôkazov, teda i uvedených v podaní žalovaného zo dňa 18.07.2025 (výsluch Q. H. N., dopyt na CDR Orchidea s doplnením otázok, prehratie dôkazov č. 7 až 9
- telefonická komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným), nakoľko uvedené by už vzhľadom na vykonané dokazovanie nemalo žiaden vplyv z hľadiska posúdenia naplnenia podmienok v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Naplnenie podmienok bolo dostatočne a jasne preukázané a vzhľadom na závažnosť konania žalovaného by predmetné dôkazy neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie.
34. Napriek tomu v tomto smere odvolací súd, vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného, dodáva, že zo zvukovej nahrávky z pojednávania zo dňa 08.09.2025 mal odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými navrhnutými dôkazmi, pričom po oboznámení s vykonanými dôkazmi, rovnako po oboznámení sporových strán s tým, ktoré dôkazy súd nevykoná, sa zákonná sudkyňa dopytovala strán, či na nejaký navrhovaný dôkaz nezabudla, resp. či ešte strany majú nejaké návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca k nevykonaným dôkazom nemal žiadne pripomienky, ani nepredostrel žiadne návrhy na doplnenie dokazovanie v tomto smere, z čoho možno vyvodzovať, že považoval dokazovanie za riadne vykonané. Jeho pripomienky sa týkali len neskoro predloženej komunikácie zo strany žalobkyne (predložené 05.09.2025), t. j. 3 dni pred samotným pojednávaním, pričom ako reakciu na túto komunikáciu právny zástupca žalovaného navrhol vykonať dokazovanie SMS komunikáciou medzi žalovaným a mal. J., ktorú SMS komunikáciu predložil v prepise súdu krátkou cestou. Zároveň právny zástupca navrhol prerušiť konanie do skončenia trestného konania, vedeného Okresným riaditeľstvom PZ v Trenčíne pod ČVS: ORP-592/1-VYS-TN-2023, nakoľko toto sa podľa jeho názoru nachádza v stave pred jeho ukončením a mohlo by mať význam aj pre toto konanie. Žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a ani žiadna iná reakcia na dopyt sudkyne, či sa k nejakému dôkazu nevyjadrila, právnym zástupcom žalovaného, ani samotným žalovaným produkovaná nebola.
35. Odvolací súd v tomto smere tiež dodáva, že v odôvodnení súd prvej inštancie zaujal postoj aj k predkladaným prepisom komunikácie prostredníctvom komunikačných aplikácii alebo telefónu, ktoré mali preukázať harmonický vzťah medzi manželmi, pričom uviedol, že tieto nemohli sami osebe preukázať danú skutočnosť, rovnako neboli spôsobilé potvrdiť, že zo strany žalovaného nedochádzalo k násiliu.
36. Čo sa týka námietky nevykonania výsluchu ostatných svedkov (konkrétne svedka Q. H. N.), k tomuto sa súd prvej inštancie všeobecne vyjadril tak, že ďalšie výsluchy nevykoná, nakoľko mali vypovedať iba o určitých epizódach vo vzťahu k sporovým stranám, čo súd nepovažoval pri už vykonanom dokazovaní za hospodárne a na základe dovtedy vykonaného dokazovania si vytvoril dostatočný pohľad na situáciu v rodine, z toho dôvodu výsluchy ostatných navrhovaných svedkov nevykonal (uvedené vyjadrenie sa týka i výsluchu žalovaným navrhovaného svedka Q. H. N.), čo odvolací súd považoval za dostatočne odôvodnené.
37. Odôvodnením nehospodárnosťou a dostatočným utvorením si obrazu o situácii v rodine už vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ani ďalšie dôkazy (medzi ktorými boli i napr. spomenuté návrhy na výsluchy znalcov H. a L.) nevykonal. Uvedené sa vzťahuje tiež na zvykové nahrávky medzi žalovanou a žalovaným. Odvolací súd má tiež za to, že doposiaľ vykonané dokazovanie tvorí rozsiahly podklad pre posúdenie splnenia podmienok na vylúčenie z užívania nehnuteľnosti, a ani ďalšie predkladané dôkazy uvedené závery, vzhľadom na závažnosť konania žalovaného, nemohli zmeniť.
38. Odvolací súd tiež dodáva, že zásah do vlastníckeho práva žalovaného v podobe vylúčenia z užívania predmetnej nehnuteľnosti na dobu 7 rokov nemožno považovať za neprimeraný ani neproporcionálny. Pri posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné, odvolací súd uvádza, že právo musí chrániť slabšiu stranu, a preto ochrana pred násilím alebo hrozbou násilia je dôležitejšia než dočasný zásah do vlastníckych práv žalovaného. Odvolací súd tiež dopĺňa, že vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti nemá trvalý charakter, ale je iba dočasné. Vlastnícke právo žalovaného k nehnuteľnosti zostáva i naďalej zachované, pričom obmedzený je iba v rozsahu užívania tejto nehnuteľnosti.
39. Čo sa týka žalobcom predložených dôkazov, ktoré boli súčasťou odvolania (resp. dodatku k odvolaniu zo dňa 13.10.2025), t. j. Dôkaz: 0 - účinky lieku Rectogesic, Dôkaz: výpis z účtu v Nemecku od 2011 do 2018 o bezlimitných výberoch peňazí žalobkyňou, Dôkaz: doklady z rokov 2015 a 2016 o pridružených nákladoch súvisiacich so špeciálnou zdravotnou starostlivosť pre dieťa s autizmom I. v Nemecku, Dôkaz: výpis z účtu žalovaného za obdobie 6/2022, Dôkaz: výpis z účtu žalovaného za obdobie 12/2022, Dôkaz: výpis z účtu žalovaného za obdobie 3/2023, Dôkaz: výpis z účtu žalovaného za obdobie 4/2023, Dôkaz: výpis z účtu žalovaného za obdobie 5/2023, odvolací súd v tomto smere uvádza, že vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia, ako aj návrhy na vykonanie dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musia splniť do určitého okamihu konania (do vyhlásenia uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom). Pokiaľ žalovaný chcel preukázať finančné súvislosti v ich vzťahu so žalobkyňou (vyvrátiť tvrdenia o vymedzovaní financií), mal tieto dôkazy predložiť do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 08.09.2025, pričom tak neurobil. Keďže vyššie uvedené dôkazy žalovaný predložil až v odvolacom konaní, jedná sa o tzv. novoty v odvolacom konaní, ktoré možno použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Odvolací súd v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre použitie novoty zo strany žalovaného v odvolacom konaní. Novo použité dôkazy žalovaného sa netýkajú procesných podmienok (medzi ktoré patria napríklad právomoc súdu, príslušnosť súdu, neexistencia prekážky začatého konania, neexistencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci, spôsobilosť strany samostatne konať pred súdom -procesná spôsobilosť a podobne), netýkajú sa vylúčenia sudcu, či nesprávneho obsadenia súdu a nejde ani o situáciu, kedy žalovaný bez svojej viny nemohol predmetné dôkazy uplatniť a predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu, keď neboli zistené podmienky na pripustenie novôt v odvolacom konaní, odvolací súd na predložené nové dôkazy zo strany žalovaného v odvolaní pri svojom rozhodovaní neprihliadal.
40. Čo sa týka žalobkyňou predložených dôkazov v rámci vyjadrenia k odvolaniu, na tieto odvolací súd rovnako neprihliadal. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie sám zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP). V prípade, ak odvolací súd dokazovanie dopĺňa, musí postupovať za podmienok uvedených v § 366 CSP, ktorý reguluje tzv. novoty, teda nové prostriedky procesného útoku alebo obrany. Strana môže v odvolacom konaní uplatniť novoty, avšak iba v obmedzenom rozsahu a vo všeobecnosti (s prihliadnutím na kritérium včasnosti) do uplynutia: lehoty na podanie odvolania, ak ide o odvolateľa (§ 365 ods. 3 CSP), alebo lehoty na vyjadrenia k odvolaniu, ak ide o protistranu (§ 373 ods. 4 CSP). I keď by preložené dôkazy obstáli v rámci posudzovania prípustnosti novôt v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP (znalecký posudok č. 20/2025 znalca H. Q. H. bol vyhotovený dňa 10.11.2025 a uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín bolo vydané dňa 11.11.2025, teda objektívne ich žalobkyňa nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie), odvolací súd na tieto žalobkyňou predložené dôkazy neprihliadal z dôvodu hospodárnosti a nadbytočnosti, nakoľko mal za to, že rozsiahle a precízne vykonané dokazovanie na súde prvej inštancie predstavovalo presvedčivý podklad na potvrdenie dôvodnosti žaloby, resp. na vylúčenie žalovaného z užívania predmetnej nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu ďalšie dokazovanie v podobe vykonania predložených dôkazov, ktoré boli produkované žalobkyňou ako reakcia na podané odvolanie žalovaného za účelom potvrdenia dôvodnosti žaloby, resp. na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa javilo ako nehospodárne, nadbytočné, a teda v rozpore so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 17 CSP.
41. Odvolací súd tiež konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti návrhu žalovaného na prerušenie konania do skončenia trestného konania. Napriek tomu, že odvolateľ osobitné argumenty vo vzťahu k výroku týkajúceho sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania neprodukoval, odvolací súd dodáva, že násilie, preukazované pre účely rozhodnutia súdu o vykázaní násilníka zo spoločnej nehnuteľnosti, nemusí vykazovať znaky trestného činu alebo priestupku,
preto ani odvolací súd nepovažoval prebiehajúce trestné konania a jeho výsledok za rozhodujúci pre rozhodnutie v sporovej veci.
42. Záverom odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovaného obsiahnutými v jeho odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005).
43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného, uvádzané v odvolaní, za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., II. spolu so závislým výrokom o trovách konania (výrok IV.) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).