Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_ZA-31S-93-2022.pdf
PDF · 272.98 KB
Case nature
Area
Subarea
ZA-31S/93/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Petra Piroša, v právnej veci žalobcu: PERSOnica Pacific LLC, so sídlom 1309 Coffeen Avenue STE 3936, Sheridan, Wyoming 82801, Spojené státy americké (USA), ID Number: 2021 – 001044289 (do 29. apríla 2022 názov a sídlo: PERSOnica, s.r.o., so sídlom Mariánske nám. 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 48 225 223), zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária AŠTARY, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 53 588 452, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100464186/2022, č. 100464684/2022, č. 100464771/2022, č. 100464295/2022, č. 100464840/2022, č. 100464474/2022, č. 100464544/2022, č. 100464386/2022, č. 100464594/2022, č. 100464098/2022, č. 100464007/2022 a č. 100464250/2022, všetky zo dňa 11. marca 2022, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464186/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464684/2022 zo dňa 11.marca 2022 z a m i e t a. III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464771/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. IV. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464295/2022 zo dňa 11. marca n2022 z a m i e t a. V. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464840/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. VI. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464474/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 2 –
VII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464544/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. VIII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464386/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. IX. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464594/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. X. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464098/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. XI. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464007/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. XII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 100464250/2022 zo dňa 11. marca 2022 z a m i e t a. XIII. Žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Liptovský Mikuláš (ďalej aj len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu (do 29.04.2022 názov a sídlo: PERSOnica, s.r.o., so sídlom Mariánske nám. 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 48 225 223) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2017. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 101434169/2019 zo dňa 11.06.2019. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutia č. 102232654/2019 z 24. septembra 2019, č. 102232855/2019 z 24. septembra 2019, č. 102233032/2019 z 24. septembra 2019, č. 102244416/2019 z 26. septembra 2019, č. 102244653/2019 z 26. septembra 2019, č. 102244879/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245108/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245380/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245636/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245938/2019 z 26. septembra 2019, č. 102246775/2019 z 26. septembra 2019 a č. 102247587/2019 (ďalej rozhodnutia správcu dane č. č. 102232654/2019 z 24. septembra 2019, č. 102232855/2019 z 24. septembra 2019, č. 102233032/2019 z 24. septembra 2019, č. 102244416/2019 z 26. septembra 2019, č. 102244653/2019 z 26. septembra 2019, č. 102244879/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245108/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245380/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245636/2019 z 26. septembra 2019, č. 102245938/2019 z 26. septembra 2019, č. 102246775/2019 z 26. septembra 2019 a č. 102247587/2019, ktorými vyrubil daňovému subjektu rozdiely dane na dani z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017. Na základe odvolaní žalobca Finančné riaditeľstvo Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 3 –
SR (ďalej len „žalovaný“) zrušil vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane a veci vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 3. Po vrátení veci žalovaným, správca dane opätovne vo veci rozhodol a vyrubil daňovému subjektu rozdiely dane na dani z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017, a to rozhodnutiami č. 100142523/2021 z 28. januára 2021, č. 100143912/2021 z 28. januára 2021, č. 100146488/2021 z 28. januára 2021, č. 10014052/2021 z 28. januára 2021, č. 100147471/2021 z 28. januára 2021, č. 100148454/2021 z 28. januára 2021, č. 100150447/2021 z 28. januára 2021, č. 100150743/2021 z 28. januára 2021, č. 10051041/2021 z 28. januára 2021, č. 100151494/2021 z 28. januára 2021, č. 39168/2021 z 28. januára 2021 a č. 100151878/2021 z 28. januára 2021 (ďalej rozhodnutia správcu dane č. 100142523/2021 z 28. januára 2021, č. 100143912/2021 z 28. januára 2021, č. 100146488/2021 z 28. januára 2021, č. 10014052/2021 z 28. januára 2021, č. 100147471/2021 z 28. januára 2021, č. 100148454/2021 z 28. januára 2021, č. 100150447/2021 z 28. januára 2021, č. 100150743/2021 z 28. januára 2021, č. 10051041/2021 z 28. januára 2021, č. 100151494/2021 z 28. januára 2021, č. 39168/2021 z 28. januára 2021 a č. 100151878/2021 z 28. januára 2021). Na základe odvolaní žalobcu žalovaný aj tieto rozhodnutia správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Prvostupňové administratívne rozhodnutia 4. V poradí tretími rozhodnutiami správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“):
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017 vo výške 13 382,40 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102050490/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017 vo výške 17 843,20 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102050578/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017 vo výške 21 258,62 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102050670/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017 vo výške 21 625,38 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102050764/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017 vo výške 21 625,38 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102050942/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017 vo výške 22 034,50 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102051074/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017 vo výške 23 395,65 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102051377/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017 vo výške 23 395,65 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102051565/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2017 vo výške 24 760,67 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102051766/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017 vo výške 24 760,67 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102051990/2021 z 29. októbra 2021,
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017 vo výške 28 008,48 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102052390/2021 z 29. októbra 2021, Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 4 –
- rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017 vo výške 21 292,80 EUR rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 102052986/2021 z 29. októbra 2021, (ďalej „rozhodnutia správcu dane č. 102050490/2021 z 29. októbra 2021, č. 102050578/2021 z 29. októbra 2021, č. 102050670/2021 z 29. októbra 2021, č. 102050764/2021 z 29. októbra 2021, č. 102050942/2021 z 29. októbra 2021, č. 102051074/2021 z 29. októbra 2021, č. 102051377/2021 z 29. októbra 2021, č. 102051565/2021 z 29. októbra 2021, č. 102051766/2021 z 29. októbra 2021, č. 102051990/2021 z 29. októbra 2021, č. 102052390/2021 z 29. októbra 2021 a č. 102052986/2021 z 29. októbra 2021“ alebo spolu aj len „prvostupňové rozhodnutia“). 5. Správca dane prvostupňovými rozhodnutiami predpísal žalobcovi za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) z faktúr od dodávateľov RYJA s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach január a február 2017), OstCompany s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach marec 2017 až október 2017) a East Company s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach november 2017 a december 2017) a neuznal žalobcovi uplatnené oslobodenie DPH pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu na základe faktúr pre odberateľov ZODANO TRADE s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach január 2017 až december 2017) a FIXIS OFFICE s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach november 2017 a december 2017). Predmetom týchto dodávateľských a odberateľských faktúr boli dodávky náhradných dielov pre automobily. 6. Správca dane mal za to, že žalobca ako daňový subjekt porušil ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pretože si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov, pri ktorých nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru. Žalobca síce predložil správcovi dane faktúry o nákupe predmetného tovaru, avšak tieto možno považovať len za formálne doklady, ktoré samy o sebe nepreukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ktoré si žalobca uplatnil, je viazané na vznik daňovej povinnosti – v prípade dodania tovaru daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Dodaním tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, čo v danom prípade nebolo preukázané, nebol teda preukázaný predmet DPH podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 7. Správca dane v prvostupňových rozhodnutiach ohľadom dodávateľa RYJA s.r.o. dospel k záveru, že v reťazci zúčastnených osôb RYJA s.r.o. - PERSOnica, s.r.o. – ZODANO TRADE s.r.o. nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru. Deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o. Splnomocnený zástupca žalobcu A. B. B. sa k dodávkam tovaru od dodávateľa RYJA s.r.o. vyjadroval všeobecne, objednávky za spoločnosť PERSOnica, s.r.o. podľa neho vybavoval konateľ tejto spoločnosti, B. C. a za spoločnosť RYJA s.r.o. riešil objednávky podľa jeho informácií konateľ spoločnosti D. B., dopravu náhradných dielov do sídla spoločnosti v Žiline mal zabezpečovať dodávateľ, k doprave nevedel uviesť ďalšie skutočnosti, predmetný tovar - náhradné diely, mali byť ďalej predané spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o. alebo FIXIS OFFICE s.r.o., cenové ponuky vyhotovoval pán C.. Skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle spoločnosti PERSOnica, s.r.o. (skladové priestory sa tam nenachádzajú, tovar mal Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 5 –
byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam). D. B. nevedel uviesť, kto bol dodávateľom tovaru pre spoločnosť RYJA s.r.o, nevedel uviesť, kto zabezpečoval dopravu tovaru, nevedel kto vyhotovil návrh kúpnej zmluvy, nevedel uviesť miesto nakládky, tvrdil že daň z predaja bola priznaná, pričom správcom dane bolo zistené, že spoločnosť RYJA s.r.o. nepodávala daňové priznania za rok 2017. Tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa žalobcu, keďže tento je nekontaktný. Dodávateľ teda nepotvrdil vierohodnosť
faktúry, ktorou sa podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru. 8. Ohľadom dodávateľa OstCompany s.r.o. správca dane dospel k záveru, že z dôkazov získaných správcom dane vyplýva, že v reťazci zúčastnených osôb OstCompany s.r.o. - PERSOnica, s.r.o. – ZODANO TRADE s.r.o. nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru. Deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o. Splnomocnený zástupca žalobcu A. B. B. sa k dodávkam tovaru od dodávateľa OstCompany s.r.o. vyjadroval všeobecne, objednávky za spoločnosť PERSOnica, s.r.o. podľa neho vybavoval konateľ tejto spoločnosti, B. C. a za spoločnosť OstCompany s.r.o. riešila objednávky podľa jeho informácií konateľka spoločnosti E. F., dopravu náhradných dielov do sídla spoločnosti v Žiline mal zabezpečovať dodávateľ, k doprave nevedel uviesť ďalšie skutočnosti, predmetný tovar - náhradné diely, mali byť ďalej predané spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o. alebo FIXIS OFFICE s.r.o. (odberateľ v iných zdaňovacích obdobiach), cenové ponuky vyhotovoval pán C.. Skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle spoločnosti PERSOnica, s.r.o. (skladové priestory sa tam nenachádzajú, tovar mal byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam). E. F. nevedela uviesť, kto bol dodávateľom tovaru pre spoločnosť OstCompany s.r.o. s.r.o, nevedela uviesť, kto platil za dopravu tovaru, v akých bankách mala spoločnosť vedené účty, koľko mala účtov, z odberateľov si pamätala len spoločnosť PERSOnica, s.r.o. Tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa žalobcu, keďže tento bol nekontaktný. Dodávateľ teda nepotvrdil vierohodnosť faktúry. 9. Správca dane tiež nepriznal odpočet DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľa EastCompany s.r.o.. Uviedol, že v obchodnom vzťahu East Company s.r.o. - PERSOnica, s.r.o nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru. Deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o., dodávka tovaru od dodávateľa East Company s.r.o. bola vyhodnotená ako fiktívna. Nebolo preukázané, že spoločnosť PERSOnica, s.r.o. tovar prijala a následne ho v ďalších zdaňovacích obdobiach dodala odberateľom do ČR. Nebol preukázaný pôvod tovaru, jeho uskladnenie, preprava, ani konečná spotreba. Deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázal ani žalobca. Splnomocnený zástupca žalobcu A. B. B. sa k dodávkam tovaru vyjadroval všeobecne, objednávky za žalobcu podľa neho vybavoval konateľ tejto spoločnosti, B. C. a za spoločnosť East Company s.r.o. riešil objednávky podľa jeho informácií konateľ spoločnosti G. H. , dopravu náhradných dielov do sídla spoločnosti v Žiline mal zabezpečovať dodávateľ, k doprave nevedel uviesť ďalšie skutočnosti, predmetný tovar - náhradné diely, mali byť ďalej predané spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o. alebo FIXIS OFFICE s.r.o. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 6 –
(odberateľ v iných zdaňovacích obdobiach), cenové ponuky vyhotovoval B. C.. Skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle spoločnosti PERSOnica, s.r.o. (skladové priestory sa tam nenachádzajú, tovar mal byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam). Tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa, keďže tento bol nekontaktný. Dodávateľ teda nepotvrdil vierohodnosť faktúry. 10. Rovnako bolo spochybnené dodanie a preprava tovaru pre českého odberateľa ZODANO TRADE s.r.o. Za spoločnosť ZODANO TRADE s.r.o. mal konať I. J., ktorý sa nevedel vyjadriť ku konkrétnym okolnostiam obchodu (nevedel kde boli sklady v Ostrave, od koho boli prenajaté), mal konať na základe plnej moci od G. H., ktorá nebola preukázaná, nevedel na čo sa vzťahovala (G. H. bol v období od 21.9.2017 do 21.4.2018 jediným konateľom spoločnosti East Commpany s.r.o. a od 11.4.2016 do 29.5.2017 konateľom spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o.). I. J. nevedel kto je K. H., pričom K. H. ho mal uviesť ako osobu ktorá konala za spoločnosť ZODANO TRADE s.r.o. G. H. mal teda vystupovať najskôr za odberateľa žalobcu a následne sa stal konateľom jej dodávateľa. Zistenie, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, potvrdzuje aj to, že žalobca sa nepreukázal žiadne náklady súvisiace s vykonaním prepravy do Českej republiky a u deklarovaného odberateľa ZODANO TRADE s.r.o. nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti. 11. Tiež bolo spochybnené dodanie a preprava tovaru pre deklarovaného českého odberateľa FIXIS OFFICE s.r.o. Za spoločnosť FIXIS OFFICE s.r.o. K. L. ako konateľ spoločnosti v predmetnom období síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, ale nevedel uviesť žiadne podrobnosti tejto spolupráce, spoločnosť nemala sklady, nebolo preukázané, kde by mal byť predmetný tovar skladovaný. Nevedel uviesť osoby, ktoré boli zúčastnené na obchodných transakciách za žalobcu. Vyjadril sa, že boli vyhotovené len faktúry, zatiaľ čo žalobca ako dôkaz predložil aj objednávky a dodacie listy s pečiatkou FIXIS OFFICE s.r.o. a podpisom K. L.. K. L. sa mal stať konateľom spoločnosti FIXIS OFFICE s.r.o. na
podnet B. M., ktorý mal byť tiež osobou, ktorej po skončení funkcie konateľa odovzdal doklady. K. L. podpisoval doklady za túto spoločnosť aj v čase, keď už nebol jej konateľom (december 2017). Žalobca nepreukázal žiadne náklady súvisiace s vykonaním prepravy do Českej republiky. U deklarovaného odberateľa FIXIS OFFICE s.r.o. nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti. Pochybnosti vyvolali tiež skutočnosti zistené z bankových účtov zainteresovaných daňových subjektov. Druhostupňové administratívne rozhodnutia 12. Proti prvostupňovým rozhodnutiam podal žalobca odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutiami č. 100464186/2022, č. 100464684/2022, č. 100464771/2022, č. 100464295/2022, č. 100464840/2022, č. 100464474/2022, č. 100464544/2022, č. 100464386/2022, č. 100464594/2022, č. 100464098/2022, č. 100464007/2022 a č. 100464250/2022, všetky zo dňa 11. marca 2022 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutia správcu dane potvrdil. Žalovaný ako odvolací orgán sa stotožnil s rozhodnutiami správcu dane, pričom uviedol odvolacie námietky žalobcu, stručne zhrnul priebeh administratívneho konania a zistenia správcu dane, Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 7 –
s ktorými sa stotožnil. Uviedol, že správca dane opodstatnene dospel k záveru, že dodávky tovaru od dodávateľov RYJA s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach január 2017 a február 2017), OstCompany s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach marec 2017 až október 2017) a East Company s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach november 2017 a december 2017) boli vyhodnotené ako fiktívne. Nebolo preukázané, že spoločnosť PERSOnica, s.r.o. tovar prijala, ani to, že tovar dodala do Českej republiky, a teda bol objektívne spochybnený reálny základ zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom. Nebol zistený pôvod tovaru, ani jeho konečná spotreba. Všetky dodávky od spoločností RYJA s.r.o., OstCompany s.r.o. a East Company s.r.o. žalobca ďalej deklaroval ako predaj pre odberateľov ZODANO TRADE s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach január 2017 až december 2017) a FIXIS OFFICE s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach november 2017 a december 2017). Pretože nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru od vyššie uvedených dodávateľov, správca dane považoval dodávky pre odberateľov ZODANO TRADE s.r.o. a FIXIS OFFICE s.r.o. za neuskutočnené. 13. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe výsledkov dokazovania uskutočneného počas daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobia a doplneného dokazovania v priebehu vyrubovacieho konania, správca dane upravil vyhodnotenie zistení, ktoré sú uvedené v Protokole 101434169/2019 zo dňa 11.06.2019, pričom zohľadnil zistenia z daňovej kontroly a z vyrubovacieho konania, týkajúce sa reálnosti skladovania (v historickej časti mesta, možnosť vjazdu automobilov len na základe povolenia), nakládky a vykládky tovaru a jeho prepravy do Českej republiky, ako aj na to, že nebol zistený pôvod tovaru a ani jeho konečná spotreba a s ohľadom na zistenia, týkajúce sa deklarovaných tuzemských dodávateľov a deklarovaných českých odberateľov. 14. Podľa žalovaného, skutkový stav bol správcom dane riadne zistený, pričom správca dane spochybnil vzťah na kontrolovanom stupni obchodu, medzi deklarovanými dodávateľmi a žalobcom a medzi žalobcom a deklarovanými odberateľmi a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru. Žalobca síce predložil správcovi dane faktúry o nákupe predmetného tovaru, avšak tieto možno považovať len za formálne doklady, ktoré samy o sebe nepreukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Z citovaných ustanovení zákona o DPH vyplýva, že daňový subjekt je povinný na jednej strane predložiť formálne doklady, avšak zároveň je povinný a v tomto smere aj znáša dôkazné bremeno, preukázať, že zdaniteľné obchody, tak ako sú deklarované predmetnými formálnymi dokladmi, sa aj reálne uskutočnili. Dôvodil, že závery správcu dane nie sú založené na skutočnosti, že nebolo možné preveriť účtovné doklady dodávateľských spoločností, ale na tom, že z dokazovania správcu dane vyplynulo, že žalobca nedisponoval materiálnou existenciou plnenia od deklarovaných dodávateľov, ktorých ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil. 15. Žalovaný záverom konštatoval, že preskúmaním spisového materiálu, rozhodnutí správcu dane a odvolacích námietok dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia správcu dane sú v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku. Obsahujú odôvodnenie, skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutí, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správca dane zákonným spôsobom zistil všetky skutočnosti, ktoré vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na základe ktorých prijal právny záver, pričom postupoval v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR. Záver správcu Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 8 –
dane vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné konštatovať, že deklarované obchodné vzťahy boli bez riadneho podnikateľského dôvodu, žalobca nedisponoval materiálnou existenciou plnenia od dodávateľov uvedených na faktúre, ktorým nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH s následnou možnosťou uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH u žalobcu. Uzavrel, že námietky uvedené v odvolaniach nezakladajú dôvod na zrušenie rozhodnutí správcu dane a vrátenie vecí prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žaloba a žalobné body 16. Žalobca podal proti rozhodnutiam žalovaného v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ich zrušenia a vrátenia vecí žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutia žalovaného považuje za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie vo viacerých podstatných bodoch. Uviedol, že žalovaný sa v odôvodnení svojich tretích rozhodnutí s niektorými podstatnými odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, resp. reagoval na ne iba čisto fomalisticky. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia spájal tiež s nedostatočným odôvodnením už prvostupňových rozhodnutí správcu dane. Žalobca tvrdil, že vo svojich tretích odvolaniach zo 17. decembra 2021 proti v poradí tretím rozhodnutiam správcu dane vzniesol viacero špecifických námietok, ktoré podľa neho od žalovaného vyžadovali špecifickú odpoveď, avšak žalobca na mnohé z nich žiadnu odpoveď nedostal, respektíve žalovaný reagoval iba celkom všeobecnými frázami. Žalobca následne vymenoval niektoré námietky uvedené vo svojich odvolaniach proti tretím rozhodnutiam správcu dane, pričom uviedol, že s týmito námietkami sa žalovaný ako odvolací orgán v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadal, čo činí napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľnými. Žalobca v odvolaniach osobitne namietal aj nepreskúmateľnosť tretích rozhodnutí správcu dane pre nedostatočné odôvodnenie, resp. pre vnútorné rozpory, s ktorými sa žalovaný tiež nijako nevysporiadal. Poukázal tiež na to, že v odôvodnení tretích rozhodnutí správcu dane sa ani len nespomína obsah vyjadrenia žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly, podaného 24. júla 2019 v lehote určenej správcom dane, a námietok v ňom uvedených, čo je v priamom rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku. 17. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutia, ako svoje v poradí tretie rozhodnutia vo vyrubovacích konaniach na DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 u žalobcu, bez toho, aby mu bol spolu s tretími odvolaniami daňového subjektu správcom dane predložený úplný spisový materiál, čo je v rozpore s § 73 ods. 2 daňového poriadku. Z administratívneho spisu, konkrétne z predkladacích správ správcu dane k tretím odvolaniam žalobcu (všetky predkladacie správy správcu dane k týmto odvolaniam sú datované 13. januára 2022) vyplýva, že správca dane predkladal žalovanému odvolania daňového subjektu proti tretím rozhodnutiam správcu dane iba spolu s tretími prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane, avšak bez zvyšku celého rozsiahleho spisového materiálu (v ktorom navyše po zrušení v poradí druhých rozhodnutí správcu dane pribudli ďalšie dokumenty). Žalovaný tak rozhodoval o tretích odvolaniach správcu dane bez toho, aby disponoval úplným spisovým materiálom, čo podľa žalobcu zaťažilo napadnuté rozhodnutia vadou nezákonnosti. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 9 –
18. Podľa žalobcu ďalším podstatným nedostatkom tretích rozhodnutí správcu dane v spojení s napadnutými rozhodnutiami žalovaného je okolnosť, že súčasťou administratívneho spisu nie sú všetky dokumenty, na ktoré sa správca dane odvoláva vo svojich rozhodnutiach a ktoré v napadnutom rozhodnutí používa a z ktorých vychádza. Poukázal pritom na jeden prípad, a to, že správca dane v tretích prvostupňových rozhodnutiach odkazuje na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101509318/2019 z 19. júna 2019, ktorej predmetom bolo vyjadrenie konateľa daňového subjektu B. C., avšak táto zápisnica o ústnom pojednávaní nie je súčasťou administratívneho spisu. Odkazovanie správcu dane na vyjadrenie konateľa daňového subjektu B. C. na ústnom pojednávaní konanom 19. júna 2019 je tiež podľa žalobcu v rozpore s inými konštatáciami správcu dane v tretích rozhodnutiach, kde správca dane tvrdí, že „ústne pojednávanie s konateľom kontrolovaného platiteľa s p. C. sa neuskutočnilo, pán C. robil obštrukcie pri dohodnutí termínu ústneho pojednávania“, a teda správca dane si protirečí, pričom toto vo svojich rozhodnutiach nijako neobjasnil, čo spôsobuje ich nezrozumiteľnosť. Poukázal pri tom na to, že v rozhodovacej činnosti správneho súdnictva už bolo vyslovené, že ide o podstatnú nezákonnosť, ak nie všetky dôkazy, na ktoré sa správca dane v rozhodnutí odvoláva, nie sú súčasťou administratívneho spisu a súd v takom prípade ani nemôže posúdiť, či tieto dôkazy boli získané a použité v súlade so zákonom, resp. nevie za tejto procesnej situácie posúdiť ani ich dôkaznú silu a vplyv na konečné rozhodnutie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Sžf 14/2016, zo 17. januára 2017).
19. Ďalšej podstatnej procesnej nezákonnosti sa podľa žalobcu správca dane dopustil opakovaným neumožnením žalobcovi riadnej a plnohodnotnej realizácie jeho práva podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v spojení s § 46 ods. 5 daňového poriadku. Správca dane je v prípade vzniku pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených vždy povinný tieto konkrétne pochybnosti oznámiť v priebehu daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu, a to ešte pred vyhotovením protokolu z daňovej kontroly podľa § 46 ods. 8 správneho poriadku, a vyzvať ho, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Na podanie vyjadrenia daňového subjektu k oznámeným pochybnostiam správcu dane je správca dane povinný určiť primeranú lehotu v zmysle § 27 ods. 1 daňového poriadku, keďže v ustanovení § 46 ods. 5 daňového poriadku takáto lehota nie je priamo ustanovená, s upozornením na následky nedodržania tejto lehoty. Žalobca dôvodil, že v rámci posudzovanej daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 správca dane vydal 14. mája 2019 výzvu č. 101135250/2019 na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámeniu s kontrolnými zisteniami a dôkazmi v rámci výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 (ďalej aj len „oboznámenie“). Toto oboznámenie správcu dane bolo obsiahle a rozsiahle (malo 41 strán), pričom obsahovalo zistenia z odpovedí na niekoľko žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, predtým podaných správcom dane. V tomto oboznámení správca dane určil daňovému subjektu lehotu 8 dní od doručenia výzvy na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam. Vzhľadom na rozsah predmetného oboznámenia žalobca podaním z 10. júna 2019 požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa do 25. júna 2019, pričom spolu s podanou žiadosťou preukázal úhradu správneho poplatku za žiadosť, avšak správca dane následne rozhodnutím č. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 10 –
101430762/2019 z 11. júna 2019 nevyhovel žiadosti daňového subjektu o predĺženie lehoty a ešte v ten deň vyhotovil protokol z daňovej kontroly. Lehota v trvaní 8 dní, určená správcom dane, nebola podľa žalobcu vzhľadom na charakter a rozsah predmetného oboznámenia lehotou primeranou, ako to vyžaduje § 27 ods. 1 daňového poriadku. Podľa žalobcu správca dane určením takejto lehoty a nevyhovením žiadosti daňového subjektu o jej predĺženie odňal daňovému subjektu právo na faktickú realizáciu svojho oprávnenia podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, ktoré má mať daňový subjekt možnosť uplatniť ešte pred vyhotovením protokolu z daňovej kontroly. Navyše dôvody uvádzané správcom dane v odôvodnení jeho rozhodnutia o nepredĺžení lehoty č. 101430762/2019 z 11. júna 2019 podľa žalobcu nemožno považovať za akceptovateľné. Žalobca tiež pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Sžf 14/2015, z 26. januára 2017. 20. Podľa žalobcu tiež k znemožneniu riadneho uplatnenia práva žalobcu podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku došlo zo strany správcu dane aj bezprostredne pred vydaním tretích prvostupňových rozhodnutí, a to súbežne s porušením ustanovenia § 68 ods. 3 daňového poriadku a komplexne tiež ustanovenia § 3 ods. 2 daňového poriadku, zakotvujúceho ako základnú zásadu správy daní povinnosť správcu dane postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Kľúčovým problémom v prejednávanej veci je podľa žalobcu okolnosť, že správca dane sa zásadným spôsobom odchýlil v tretích prvostupňových rozhodnutiach od záverov zaujatých nielen v protokole z daňovej kontroly, ale tiež v prvých prvostupňových rozhodnutiach a druhých druhostupňových rozhodnutiach, ktoré boli žalovaným zrušené. Podľa žalobcu argumentácia správcu dane v rámci protokolu z daňovej kontroly, ako aj v prvých a druhých prvostupňových rozhodnutiach smerovala výlučne k spochybneniu totožnosti dodávateľov/ odberateľov uvedených na faktúrach, pričom samotnú existenciu tovaru správca dane nespochybňoval. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sžf 65/2016, z 13. februára 2018, z ktorého vyplýva, že v prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam odpočítania dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné reálne uskutočnenie deklarovaných plnení, teda či vôbec platiteľ prijal plnenia, z ktorých si uplatňuje odpočítanie dane, alebo či sú pochybnosti o tom, že mu ich dodal deklarovaný dodávateľ, pričom tieto pochybnosti nie sú vzájomne substituovateľné a orgány finančnej správy ich nemôžu používať promiscue. Ďalej poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Sžf 57/2016, z 28. marca 2018; sp. zn. 8 Sžfk 1/2018, z 27. septembra 2018; sp. zn. 10 Sžfk 1/2018, z 24. októbra 2018 a sp. zn. 6 Sžfk 40/2018, z 3. septembra 2019, z ktorých vyplýva, že ak správca dane určité tvrdenie daňového subjektu výslovne a relevantným spôsobom nespochybní, tak daňový subjekt ani nie je povinný takéto svoje tvrdenie ďalej preukazovať. V judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo opakovane vyslovené, že dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane
má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú vypovedaciu schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Protokol z daňovej kontroly predstavuje základný rámec pre následné vyrubovacie konanie a základný podklad pre zistenie skutkového stavu vo vyrubovacom konaní. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 11 –
21. Žalobca tiež namietal, že zo strany orgánov finančnej správy nebolo ani vysvetlené a odôvodnené, na základe akých nových dôkazov správca dane (a žalovaný) dospel k takémuto odlišnému hodnoteniu, pričom v období od vydania v poradí druhých prvostupňových rozhodnutí správcu dane do vydania v poradí tretích prvostupňových rozhodnutí správcu dane už žiadne dokazovanie vykonané nebolo. Záver o neexistencii tovaru prezentovaný v tretích rozhodnutiach správcu dane a žalovaného tak bol podľa žalobcu len naoktrojovaný druhými zrušujúcimi rozhodnutiami žalovaného, prehodnotením celého dovtedy vykonaného dokazovania „od stola“, avšak bez existencie nových, predtým neznámych dôkazov i bez dostatočnej súčinnosti s daňovým subjektom. Namietal, že splnomocnená zástupkyňa žalobcu sa 26.10.2021 dostavila k správcovi dane na základe predvolania, kde s ňou bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102022138/2021, a to tak, že jej správca dane predložil vopred pripravených cez 30 strán vlastného textu, pričom ju „vyzval na vyjadrenie sa ku skutočnostiam uvedených v tejto zápisnici“. Takýto postup správcu dane, po vyše dvoch rokoch priebehu vyrubovacieho konania a po vyše troch rokoch od začatia daňovej kontroly, podľa žalobcu nemožno považovať za zodpovedajúci ustanoveniu § 45 ods. 1 písm. f) v spojení s § 46 ods. 5 daňového poriadku, ani ustanoveniu § 68 ods. 3 daňového poriadku. Žiadne vyrubovacie konanie po zrušení v poradí druhých prvostupňových rozhodnutí správcu dane sa neuskutočnilo. Podľa žalobcu teda správca dane počas tretieho vyrubovacieho konania so žalobcom uskutočnil vyslovene ceremoniálne „ústne pojednávanie“ dňa 26.10.2021, na ktorom vopred a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania prezentoval záver o fiktívnosti tovaru odchylný od dovtedajších záverov správcu dane v daňovej kontrole, v prvom i druhom vyrubovacom konaní. Dôvodil, že pokiaľ správca dane opiera svoje závery o to, že daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol, musí mu predtým umožniť toto dôkazné bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR. 22. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa vo svojich druhých a tretích zrušujúcich rozhodnutiach a správca dane v tretích prvostupňových rozhodnutiach bez náležitého objasnenia odchýlili od záverov žalovaného uvedených v poradí prvých zrušujúcich rozhodnutiach žalovaného č. 100380223/2020 zo 7. februára 2020, č. 100380118/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379986/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379331/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379849/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379628/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379494/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379440/2020 zo 7. februára 2020, č. 100380410/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379240/2020 zo 7. februára 2020, č. 100379188/2020 zo 7. februára 2020 a č. 100379048/2020 zo 7. februára 2020, čím bola porušená kasačná záväznosť týchto rozhodnutí. 23. Žalobca tiež konštatoval, že napriek tomu, že daňový subjekt následne vo väzbe na prvé zrušujúce rozhodnutia žalovaného predložil skladovú evidenciu tovaru, orgány finančnej správy v ďalšom konaní už ponechali tento dôkaz bez povšimnutia. 24. Žalobca namietal aj dĺžku daňovej kontroly. Mal za to, že správca dane preukázateľne disponoval účtovnými dokladmi právneho predchodcu žalobcu už odo dňa 18.04.2018; najneskôr v tento deň preto treba daňovú kontrolu považovať za začatú. Podľa žalobcu potom správca dane materiálne nedodržal lehotu na vykonanie daňovej kontroly ustanovenú podľa § 63 ods. 10 daňového poriadku, keďže daňová kontrola v skutočnosti Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 12 –
trvala už od 18.04.2018. Žalobca uviedol, že mu bolo 6. februára 2018 zaistené Kriminálnym úradom finančnej správy celé účtovníctvo (účtovné doklady) za zdaňovacie obdobia rokov 2016 a 2017, a to s poukazom na § 22 ods. 1 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2019 (ďalej aj len „zákon č. 652/2004 Z. z.“). O zaistení účtovných dokladov bolo žalobcovi vydané potvrdenie o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 79008/2018 zo dňa 6. februára 2020. Ďalej uviedol, že v administratívnom spise sa nachádza zápisnica Daňového úradu Žilina č. 100766360/2018 z 18. apríla 2018 o vykonaní úkonu, ktorej predmetom bolo prevzatie dokladov daňového subjektu zaistených colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, pobočka Stred Žilina, správcom dane, a to „za účelom výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017“. Už dátumom 12.
apríla 2018 je pritom datované vydané poverenie na výkon daňovej kontroly č. 100723852/2018. Vo veci daňového subjektu boli daňovému subjektu zaistené účtovné doklady aj za zdaňovacie obdobia, ktorých sa týkajú napadnuté rozhodnutia, ešte 6. februára 2018, tieto boli (bez vydania rozhodnutia o ich zaistení) odovzdané 18. apríla 2018 Kriminálnym úradom finančnej správy Daňovému úradu Žilina, pobočke Liptovský Mikuláš, a tento daňový úrad vydal 12. apríla 2018 oznámenie o daňovej kontrole č. 100728415/2018, v ktorom určil ako deň začatia daňovej kontroly 16. máj 2018. Podľa žalobcu nezákonné bolo už samotné zadržiavanie účtovných dokladov žalobcu Kriminálnym úradom finančnej správy, pretože presiahlo zákonný limit 60 dní odo dňa ich zaistenia (§ 22 ods. 1), bez toho, aby bolo v tejto lehote vydané rozhodnutie o ich zaistení podľa § 22 ods. 6 zákona č. 652/2004 Z. z., alebo aby boli účtovné doklady žalobcu v tejto lehote vrátené podľa § 22 ods. 4 či odovzdané podľa § 22 ods. 5 zákona č. 652/2004 Z. z. Už odovzdanie účtovných dokladov žalobcu Kriminálnym úradom finančnej správy Daňovému úradu Žilina, pobočke Liptovský Mikuláš, ktoré sa konalo 18. apríla 2018, bolo preto podľa žalobcu zaťažené nezákonnosťou, čo musí platiť i pre ďalšie disponovanie s týmito účtovnými dokladmi správcom dane. Podľa názoru žalobcu, ak správca dane disponuje účtovnými dokladmi daňového subjektu za kontrolované zdaňovacie obdobie na základe toho, že sú mu odovzdané Kriminálnym úradom finančnej správy, ktorý ich predtým zaistil, daňová kontrola musí byť začatá už týmto dňom, pretože už v tento deň dochádza zo strany správcu dane k materiálnemu výkonu daňovej kontroly (posudzovaniu účtovných dokladov daňového subjektu) a k zásahu do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý nemôže disponovať svojím účtovníctvom. Začatie daňovej kontroly je podľa žalobcu v takomto prípade možné vykonať buď podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku, ak je splnený niektorý z predpokladov upravených v tomto ustanovení, alebo podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku, avšak v oznámení o začatí daňovej kontroly je správca dane v takom prípade povinný uviesť ako deň začatia daňovej kontroly deň prevzatia účtovných dokladov daňového subjektu. Správca dane v uvedenej veci rozhodné dôkazné prostriedky (doklady žalobcu) získal a zhromaždil už 18. apríla 2018, takýmto postupom došlo k výkonu daňovej kontroly už najneskôr od 18. apríla 2018. Už v tomto čase bolo zrejmé, že zaistené doklady boli prevzaté správcom dane „za účelom výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017“ (strana 1 zápisnice Daňového úradu Žilina, pobočka Liptovský Mikuláš, o vykonaní úkonu 100766360/2018 z 18. apríla 2018), a príslušné zamestnankyne správcu dane mali už od 12. apríla 2018 vydané poverenie na vykonanie daňovej kontroly, avšak napriek tomu k formálnemu oznámenému začatia daňovej kontroly pristúpili až k 16. máju 2018. Nie je objasnené – ak podľa orgánov finančnej správy v čase od 18. apríla 2018 do 15. mája 2018 ešte daňová kontrola začatá nebola – na základe akého zákonného ustanovenia bol správca dane oprávnený v tomto období (od 18. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 13 –
apríla 2018 do 15. mája 2018) zadržiavať účtovné doklady žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca preto namieta, že správca dane materiálne nedodržal lehotu na vykonanie daňovej kontroly ustanovenú podľa § 63 ods. 10 daňového poriadku, keďže daňová kontrola (predstavujúca obmedzenia daňového subjektu a zásah do jeho individuálnej sféry) v skutočnosti trvala už od 18. apríla 2018, od kedy aj mala byť formálne začatá. 25. Žalobca tiež ohľadom meritórneho posúdenia veci orgánmi finančnej správy uviedol, že napadnuté rozhodnutia v spojení s tretími prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane vychádzajú z nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal záver správcu dane o neexistencii tovaru (náhradné diely pre automobily), s ktorým žalobca obchodoval v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, resp. že jeho existencia nebola preukázaná. Zamieňanie spochybnenia dodania fakturovaného plnenia ako takého (teda tvrdenie, že fakturované plnenie nikdy neexistovalo, čiže je fiktívne) so spochybnením totožnosti dodávateľa uvedeného na faktúre je neprípustné aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej sa musí aplikovať rozdielny postup pri dokazovaní a pri rozhodovaní správcu dane o uznaní/ neuznaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v závislosti od toho, či bolo fakturované plnenie fiktívne, alebo či nebolo preukázané jeho dodanie práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-459/17 a C-460/17 (SGI a Valériane SNC), v ktorom bolo vyslovené, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté. Z predmetného rozsudku je pri požiadavke eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva potrebné vyvodiť, že v prípade správcom dane tvrdenej fiktívnosti fakturovanej dodávky je dôkazným bremenom správcu dane preukázať, že plnenia uvedené na faktúre sú neexistentné (fiktívne), a teda nie je povinnosťou daňového subjektu preukazovať opak.
26. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutia sú v značnej miere založené na zisteniach o nekontaktnosti dodávateľských, resp. odberateľských spoločností v čase výkonu daňovej kontroly, resp. v čase vyrubovacích konaní. Daňový subjekt nemôže niesť zodpovednosť za neskoršie správanie a podnikateľský „osud“ svojich obchodných partnerov (a vôbec nie ich subdodávateľov) v čase nasledujúcom po dodaní tovaru alebo služieb daňovému subjektu. Poukázal pritom na to, že vtedajší konatelia spoločností obchodujúcich so žalobcom ako svedkovia zásadne potvrdzovali obchodné transakcie s daňovým subjektom. Prepravu konkretizovaného tovaru do Českej republiky – „krabice so svetlometmi, pneumatiky, nejaké veci ohľadom áut“ (strana 5 zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100820637/2020 z 28. apríla 2020) – potvrdil podľa žalobcu i svedok N. O. ako šofér. Správca dane sa snažil len účelovo nachádzať údajné rozpory vo výpovediach svedkov, pričom treba zvážiť, že svedkovia vypovedali v danej veci so značným časovým odstupom od kontrolovaných zdaňovacích období a všetky detaily si logicky nemuseli pamätať. 27. Tiež poukázal na to, že správca dane uvádza v tretích prvostupňových rozhodnutiach, že vraj „obchodná spolupráca medzi spoločnosťami ZODANO TRADE s. r. o. a PERSOnica s.r.o. nebola zmluvne upravená“, čo je v zrejmom rozpore s obsahom spisu, keďže žalobca svojím podaním z 18. marca 2021 s ev. č. 602729547/2021 predložil správcovi dane rámcovú kúpnu zmluvu medzi spoločnosťami ZODANO TRADE s. r. o. a PERSOnica s.r.o., na ktorej je dokonca úradne osvedčená pravosť podpisu konateľa spoločnosti Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 14 –
ZODANO TRADE s. r. o. G. H., čo správca dane ponechal podľa žalobcu bez odozvy. 28. Okrem toho z odôvodnení napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že spomedzi spoločností, s ktorými daňový subjekt obchodoval, daňové priznania a kontrolné výkazy k DPH nepodávala v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení iba dodávateľská spoločnosť RYJA s.r.o., ostatné subjekty však dodania od daňového subjektu, resp. pre daňový subjekt vo vzťahu k finančnej správe, priznávali. 29. K správcom dane namietanej existencii skladových priestorov žalobcu i preprave tovaru od dodávateľov žalobcovi a od žalobcu odberateľom sa žalobca vyjadroval vo svojich odvolaniach, avšak bez odpovedí zo strany žalovaného, preto zopakoval argumentáciu uvedenú v podaných odvolaniach. K priestorom, kde bol tovar skladovaný, uviedol: „Dispozične správca dane priestory spochybniť nevedel, a ani nijako zákonne nepreukázal, že Daňovým subjektom sprístupnené priestory pri miestnom zisťovaní by neboli schopné plniť funkciu uskladnenia náhradných dielov. Daňový subjekt tiež pripomína, že v určených priestoroch správcovi dane ešte vedel ukázať zostatky poškodených náhradných dielov, čo však správca dane opomenul zobrať do úvahy a uvedenú skutočnosť nikde neuvádza pravdepodobne z dôvodu, že ide o skutočnosť, ktorá je v prospech Daňového subjektu.“ K nakládke tovaru a povolení na vstup do historickej časti mesta Žilina, kde bol tovar skladovaný, žalobca namietal: „...prístup do historickej časti mesta Žilina v roku 2017 a 2018 mal a aj v súčasnosti má zabezpečený na základe Potvrdení o zaplatení dane za vjazd motorového vozidla do historickej časti mesta (pešia zóna), kde na mieste EČV je uvedené „Prenosné“ a názov spoločnosti. Ide o potvrdenia vystavené zo strany Mesta Žilina umožňujúce vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta. Mesto Žilina nevydáva iba potvrdenia na konkrétne vozidla. V skupine spoločností B. C. z hľadiska maximálnej flexibility (ktorá je potrebná vzhľadom na počet spoločností, ktoré sú personálne prepojené so sídlom na Mariánskom námestí v Žiline) sú takmer všetky povolenia prenosné, neviažuce sa na konkrétne evidenčné číslo. Ide o potvrdenia vydané najčastejšie na spoločnosť EUNICA MEDIA, s. r. o., IČO: 44 081 481 alebo TECHNOKON a.s., IČO: 31 630 243, ktorý tieto potvrdenia v dohodnutom počte poskytuje spoločnosti EUNICA MEDIA, s. r. o. na základe nájomného vzťahu, nakoľko spoločnosť EUNICA MEDIA, s. r. o. sídli v budove spoločnosti TECHNOKON a.s.. (Potvrdenia za kontrolované zdaňovacie obdobie tvoria prílohu tohto odvolania). Daňový subjekt a EUNICA MEDIA, s. r. o. sú spoločnosťami personálne prepojenými, potvrdenia sa využívajú vo vozidlách podľa potreby. Nakoľko však Daňový subjekt nevedie evidenciu predmetných potvrdení a nerobí si z predmetných potvrdení fotokópie, nie je schopný poskytnúť všetky fotokópie, len príkladom pár, ktoré boli zaznamenané pre interné účely Daňového subjektu. Rovnako si Daňový subjekt dovoľuje poukázať, že samotný Mestský úrad Žilina, odbor správy verejného priestranstva a životného prostredia, v svojom oznámení k výzve správcu dane, nevylúčil možnosť, že by vozidlám s dopytovaným evidenčným číslom, mohol byť umožnený vjazd a zotrvanie v historickej časti mesta Žilina, a dokonca uviedol, že Mesto Žilina vydáva aj prenosné potvrdenia umožňujúce vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti, ktoré nie sú viazané na konkrétne evidenčné číslo a výslovne uviedol, že nie je možné jednoznačne povedať, či bol alebo nebol v sledovanom období povolený vjazd do historickej časti dopytovaným vozidlám.“ Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 15 –
30. K využívaniu prenajatého motorového vozidla na prepravu tovaru svojim odberateľom žalobca namietal: „Daňový subjekt používal motorové vozidlo v kontrolovanom zdaňovacom období v zmysle nájomnej zmluvy so spoločnosťou MURAX, s.r.o./EUNICA Megaboards, s.r.o., pričom táto zmluva bola predložená aj správcovi dane. Náklady na pohonné hmoty znášal v tomto prípade Daňový subjekt a tieto náklady sú riadne zaúčtované. Správca dane mal v rámci daňovej kontroly uvedené doklady k dispozícii. Daňový subjekt predmetné doklady predložiť nevie, nakoľko mu po daňovej kontrole neboli vrátené.“ 31. K trase, po ktorej žalobca prepravoval tovar odberateľom do Českej republiky, namietal: „Za predpokladu, že by mal správca dane snahu zistiť reálny skutkový stav celej obchodnej transakcie, tak by vo vzťahu k prepravu mohol zistiť, že trasa vedená mimo diaľnice do obce Starý Hrozenkov je 96 km, pričom trasa cez diaľnicu je 97,1 km, čiže trasa mimo diaľnice je dokonca z hľadiska vzdialenosti kratšia, pričom pokiaľ ide o čas, trasa po diaľnici počíta s maximálnou povolenou rýchlosťou, pričom pri dodržaní rýchlostných limitov by časový rozdiel tvoril cca 35 minút. Daňový subjekt zdôrazňuje, že dodávka, t.j. použité motorové vozidlo, bolo naložené tovarom, čím narážala z hľadiska bezpečnosti na určité rýchlostné limity. Pri zníženej rýchlosti (nižšej ako 130 km/hod.) vzhľadom na uvedené je rovnako časový rozdiel oboch trás nepatrný, preto Daňový subjekt odmieta tvrdenie, že trasa vedená mimo diaľnic bola ekonomicky a časovo neefektívna (čo samo osebe, navyše, nemá relevanciu z hľadiska preukazovania reálneho dodania tovaru Daňovým subjektom jeho odberateľovi). Zároveň dáva Daňový subjekt do pozornosti, že najvyššia povolená rýchlosť mimo diaľnice je prevažne 90 km/hod., čo bola aj v danom prípade aj primeraná rýchlosť použitého vozidla vzhľadom na okolnosti (inými slovami, aj keby použité vozidlo malo prepravovať tovar s využitím trasy po diaľnici, vzhľadom na druh a nakládku vozidla by nebolo vhodné viesť vozidlo po diaľnici s výrazne vyššou rýchlosťou, čím sa opätovne stiera praktická ekonomická výhoda využitia diaľnice na účel predmetnej prepravy tovaru). Po zhodnotení všetkých faktorov, t.j. skúsenosti vodiča s jazdou v naloženej dodávke (pri zohľadnení jeho mladého veku), predovšetkým celkovú bezpečnosť posádky, plynulú jazdu bez stresu z neustále obiehajúcich áut, dĺžku trasy, a zvážení všetkých výhod a nevýhod, cesta mimo diaľnice sa Daňovému subjektu javila ako vhodnejšia. Najčastejšie bola využívaná na prepravu tovaru po Slovenskej republike trasa po ceste I. triedy 61, t.j. smerom na Hričovské Podhradie, Bytču, Dubnicu nad Váhom, za Dubnicou na Váhom sa pokračovalo po ceste I. triedy 57, následne v Nemšovej po ceste II. triedy 507 až smerom na Starý Hrozenkov a Brno. Zároveň však uvádzame, že s odstupom času nie je možné s určitosťou povedať, či v určitých prípadoch nedošlo k odklonu od uvedenej trasy vzhľadom na okolnosti danej situácie.“ 32. Žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa riešila otázka dôkazného bremena, t. j. kedy znáša dôkazné bremeno správca dane a kedy daňový subjekt. Uviedol, že mu nie je známe, aké ďalšie doklady sú podľa správcu dane bežné a potrebné v obchodnom styku, ktorého predmetom bolo dodanie práve fakturovaných služieb, a aké ďalšie dôkazy by boli pre správcu dane konečne „postačujúce“. Dôkazné bremeno žalobcu je tak správcom dane vlastne posunuté do takej nedosiahnuteľnej úrovne, v ktorej ho žalobca z pohľadu správcu dane nikdy nebude schopný uniesť. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť takúto dodávku. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 16 –
daňového subjektu. Podľa žalobcu daňovému subjektu nemôže byť vytýkané, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti, resp. jej subdodávateľa. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf 1/2011, z 15. marca 2011, kedy bola posudzovaná situácia, keď pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia, ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. Najvyšší súd SR v tejto veci uzavrel, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Tento záver ďalej potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v rozsudku sp. zn. 7 Sžf 41/2013, z 28. mája 2015. Podľa žalobcu z uvedeného vyplýva, že ak disponoval existenciou materiálneho plnenia a vyššie uvedenými účtovnými dokladmi, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a správca dane pričítal žalobcovi
ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžfk 1/2018, z 27. septembra 2018. 33. Na záver uviedol, že trvá na tom, že preukázal dodanie fakturovaného tovaru i jeho následný predaj, a to celým spektrom dôkazov (okrem listinnej dokumentácie, zmlúv s odberateľmi, skladovou evidenciou, výsluchmi svedkov, preukázateľnými a nespornými úhradami dodávateľských faktúr i odberateľských faktúr prevodom na účet). Od daňového subjektu nie je možné legitímne vyžadovať preukazovanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal a ktoré sa vzťahujú výlučne na jeho dodávateľov, prípadne ich dodávateľov. Daňový subjekt nemôže zaťažovať povinnosť preukazovať, akými spôsobmi si dodávatelia jeho dodávateľa (ďalší v dodávateľskom reťazci) splnili svoje záväzky voči svojmu odberateľovi (dodávateľovi daňového subjektu). Zdôraznil, že správca dane sám v priebehu celej daňovej kontroly nepovažoval za sporné resp. nepreukázané, že fakturovaný tovar vôbec existuje, pričom takéto pochybnosti sa nejavili ani z odôvodnenia prvých zrušujúcich rozhodnutí žalovaného. Ak k názorovému posunu orgánov finančnej správy došlo až na základe druhých zrušujúcich rozhodnutí žalovaného – a bez vykonania ďalších, nových, dôkazov – postup a rozhodnutia orgánov finančnej správy nemožno vyhodnotiť inak než svojvoľné (správcovi dane ešte počas daňovej kontroly postačovali predložené dôkazy na preukázanie existencie tovaru, tie isté dôkazy však už v treťom vyrubovacom konaní vyhodnotil odlišne). Vyjadrenia žalovaného k žalobám 34. Žalovaný k žalobám žalobcu vo svojich vyjadreniach uviedol, že sa stotožnil so záverom správcu dane, že v obchodnom vzťahu RYJA, s.r.o.- PERSOnica, s.r.o., OstCompany s.r.o. - PERSOnica, s.r.o. a East Company s.r.o. - PERSOnica, s.r.o. nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru. Deklarovaný dodávateľ nepredložil Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 17 –
žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o., dodávka tovaru od dodávateľa RYJA, s.r.o. bola vyhodnotená ako fiktívna. Nebolo preukázané, že spoločnosť PERSOnica, s.r.o. tovar prijala a následne ho v ďalších zdaňovacích obdobiach dodala odberateľom do ČR. Nebol preukázaný pôvod tovaru, jeho uskladnenie, preprava, ani konečná spotreba. Splnomocnený zástupca žalobcu pán B. sa k dodávkam tovaru vyjadroval všeobecne. Skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle žalobcu, tovar mal byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam. Tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právnych nástupcov dodávateľov, keďže títo boli nekontaktní. Dodávatelia teda nepotvrdili vierohodnosť faktúry, ktorou sa podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru. Rovnako bolo spochybnené dodanie a preprava tovaru pre českého odberateľa. Následne zopakoval skutočnosti, ktoré správca dane zobral do úvahy pre vyvodenie záveru v prvostupňových rozhodnutiach. Ďalej uviedol, že žalobca síce predložil správcovi dane faktúry o nákupe predmetného tovaru, avšak tieto možno považovať len za formálne doklady, ktoré samy o sebe nepreukazujú splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ktoré si žalobca uplatnil, je viazané na vznik daňovej povinnosti – v prípade dodania tovaru daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Dodaním tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, čo v danom prípade nebolo preukázané, nebol teda preukázaný predmet DPH podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Na účely tohto ustanovenia je nevyhnutné, aby došlo k dodaniu tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nie je postačujúce, ak plnenie bolo len deklarované osobou, ktorá je registrovaná ako platiteľ DPH. Okrem toho v danom prípade bolo preukázané, že i keď dodávateľská spoločnosť bola registrovaná ako platiteľ DPH, nevykonávala ekonomickú činnosť na účely DPH. V danom prípade dôkazné bremeno v súvislosti s odpočítanou DPH fakturovanou deklarovaným dodávateľom žalobca na základe § 24 ods. 1 daňového poriadku neuniesol. Tiež konštatoval, že závery žalovaného, ako aj správcu dane nie sú založené na skutočnosti, že nebolo možné preveriť účtovné doklady dodávateľskej spoločnosti, ale na tom, že z dokazovania správcu dane vyplynulo, že žalobca nedisponoval materiálnou existenciou plnenia od deklarovaných dodávateľov, ktorých ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil. Správca dane spochybnil vzťah na kontrolovanom stupni obchodu, medzi deklarovanými dodávateľmi a žalobcom a žalobcom a deklarovanými odberateľmi a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru. K námietke v súvislosti s nedodržaním lehoty na výkon daňovej kontroly vo väzbe na prevzatie dokladov od príslušníkov finančnej správy KÚFS dňa 18.4.2018, žalovaný uviedol, že v predmetnej veci je bezpredmetná, nakoľko sa nevzťahuje na daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia roku 2017, ale na daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia 1-12/2016. Tiež uviedol, že dôkazy (od začatia daňovej kontroly až po odvolacie konanie v súvislosti s prvým rozhodnutím správcu dane), boli
žalovanému predložené ako prílohy už na základe predkladacích správ zo dňa 11.12.2019 a ďalšie dôkazy – prílohy boli žalovanému predložené v súvislosti s predkladacími správami zo dňa 13.04.2021. Žalovaný v čase rozhodovania disponoval úplným spisovým materiálom. Repliky žalobcu Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 18 –
35. Žalobca v podaných vyjadreniach k vyjadreniam žalovaného (repliky žalobcu) uvádzal v podstate rovnaké námietky ako v podaných žalobách, pričom tieto ešte podrobnejšie rozpísal a rozšíril aj o ďalšie argumenty. Okrem iného, napr. poukázal na ďalšie dokumenty, ktoré podľa neho chýbajú v predložených administratívnych spisoch, poukázal na § 46 ods. 5 daňového poriadku a prenos dôkazného bremena medzi žalobcom a správcom dane, podrobnejšie opísal argumenty ku skladovaniu a preprave tovaru (náhradné diely pre automobily), ako aj možnosť vjazdu do historickej časti mesta Žilina, a tiež poukázal na ďalšie rozhodnutia súdov SR. Posúdenie veci správnym súdom 36. Správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, vec prejednal na pojednávaní nariadenom podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na 24.04.2024, nakoľko o jeho nariadenie požiadal žalobca, pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. 37. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 39. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. 40. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 19 –
42. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH; Predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska. 43. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; Dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, 44. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
45. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 46. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 47. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 48. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 49. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 50. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 20 –
alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. 51. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 52. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci sú rozhodnutia žalovaného, ktorými potvrdil prvostupňové rozhodnutia správcu dane, ktorými správca dane vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 rozdiel na DPH z faktúr od dodávateľov RYJA s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach január 2017 a február 2017), OstCompany s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach marec 2017 až október 2017) a East Company s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach november 2017 a december 2017) a neuznal žalobcovi uplatnené oslobodenie DPH pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu na základe faktúr pre odberateľov ZODANO TRADE s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach január 2017 až december 2017) a FIXIS OFFICE s.r.o. (v zdaňovacích obdobiach november 2017 a december 2017). Predmetom týchto dodávateľských a odberateľských faktúr boli dodávky náhradných dielov pre automobily. Správca dane mal za to, že žalobca ako daňový subjekt porušil ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov, pri ktorých nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru, čím nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ktoré si žalobca uplatnil, je viazané na vznik daňovej povinnosti – v prípade dodania tovaru daňová povinnosť vzniká podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Dodaním tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, čo v danom prípade nebolo preukázané, nebol teda preukázaný predmet DPH podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 53. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom do 30.06.2023). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Súdny prieskum v predmetnej veci nie je absolútny, ale je
limitovaný žalobnými bodmi, teda namietanými skutkovými a právnymi dôvodmi tvrdenej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, uplatnenými žalobcom v lehote na podanie Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 21 –
správnej žaloby. Na neskôr uplatnené žalobné body napr. v replike, resp. prednesené na pojednávaní správny súd neprihliada. 54. Správny súd po preskúmaní veci zistil, že žalobcovi nebol priznaný odpočet DPH z dôvodu, že nebola preukázaná reálna existencia fakturovaného tovaru ako jednej z hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH. Správny súd konštatuje, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (žalobcovi ako osobe registrovanej pre daň z pridanej hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica“) a jej implementácie v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane v zmysle Smernice sú: (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (t. j. žalobcovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. 55. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici sú prevzaté do zákona o DPH, podľa ktorého si platiteľ dane (žalobca) môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: · dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), · daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH), · daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), · zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane. 56. V prejednávanej veci bola správcom dane spochybnená druhá hmotnoprávna podmienka - materiálna existencia plnenia od dodávateľov RYJA s.r.o., OstCompany s.r.o. a East Company s.r.o.. V prípade, ak správca dane relevantne spochybní splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, je v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku povinný tieto pochybnosti sťažovateľovi oznámiť. Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil. Žalobca v nadväznosti na uvedené predložil písomné dôkazy (faktúry, rámcové zmluvy, potvrdenia o úhradách,...), ktoré však správca dane relevantne spochybnil. 57. Pochybnosti správcu dane vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi RYJA s.r.o.:
- deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o., Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 22 –
-splnomocnený zástupca žalobcu A. B. pán B. sa k dodávkam tovaru od dodávateľa RYJA s.r.o. vyjadroval všeobecne, objednávky za spoločnosť PERSOnica, s.r.o. podľa neho vybavoval konateľ tejto spoločnosti, B. C. a za spoločnosť RYJA s.r.o. riešil objednávky podľa jeho informácií konateľ spoločnosti D. B., dopravu náhradných dielov do sídla spoločnosti v Žiline mal zabezpečovať dodávateľ, k doprave nevedel uviesť ďalšie skutočnosti, predmetný tovar - náhradné diely, mali byť ďalej predané spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o. alebo FIXIS OFFICE s.r.o., cenové ponuky vyhotovoval B. C.,
- skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle spoločnosti PERSOnica, s.r.o. (skladové priestory sa tam nenachádzajú, tovar mal byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam)
- svedok D. B. nevedel uviesť, kto bol dodávateľom tovaru pre spoločnosť RYJA s.r.o, nevedel uviesť, kto zabezpečoval dopravu tovaru, nevedel kto vyhotovil návrh kúpnej zmluvy, nevedel uviesť miesto nakládky, tvrdil že daň z predaja bola priznaná, pričom správcom dane bolo zistené, že spoločnosť RYJA s.r.o. nepodávala daňové priznania za rok 2017,
- tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa žalobcu, keďže tento je nekontaktný a nepotvrdil vierohodnosť faktúry, ktorou sa podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru. 58. Pochybnosti správcu dane vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi OstCompany s.r.o.:
- deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o.
- splnomocnený zástupca žalobcu A. B. B. sa k dodávkam tovaru od dodávateľa OstCompany s.r.o. vyjadroval všeobecne, objednávky za spoločnosť PERSOnica, s.r.o. podľa neho vybavoval konateľ tejto spoločnosti, B. C. a za spoločnosť OstCompany s.r.o. riešila objednávky podľa jeho informácií konateľka spoločnosti E. F., dopravu náhradných dielov do sídla spoločnosti v Žiline mal zabezpečovať dodávateľ, k doprave nevedel uviesť ďalšie skutočnosti, predmetný tovar - náhradné diely, mali byť ďalej predané spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o. alebo FIXIS OFFICE s.r.o., cenové ponuky vyhotovoval B. C.,
- skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle spoločnosti PERSOnica, s.r.o. (skladové priestory sa tam nenachádzajú, tovar mal byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam)
- E. F. nevedela uviesť, kto bol dodávateľom tovaru pre spoločnosť OstCompany s.r.o. s.r.o, nevedela uviesť, kto platil za dopravu tovaru, v akých bankách mala spoločnosť vedené účty, koľko mala účtov, z odberateľov si pamätala len spoločnosť PERSOnica, s.r.o.
- tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa žalobcu, keďže tento bol nekontaktný. Dodávateľ teda nepotvrdil vierohodnosť faktúry. 59. Pochybnosti správcu dane vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi East Company s.r.o.: Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 23 –
- deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázala ani spoločnosť PERSOnica, s.r.o.,
- nebolo preukázané, že spoločnosť PERSOnica, s.r.o. tovar prijala a následne ho v ďalších zdaňovacích obdobiach dodala odberateľom do ČR
- nebol preukázaný pôvod tovaru, jeho uskladnenie, preprava, ani konečná spotreba,
- deklarovaný dodávateľ nepredložil žiadne doklady o existencii tovaru a jeho existenciu nepreukázal ani žalobca
- splnomocnený zástupca žalobcu A. B. B. sa k dodávkam tovaru vyjadroval všeobecne, objednávky za žalobcu podľa neho vybavoval konateľ tejto spoločnosti, B. C. a za spoločnosť East Company s.r.o. riešil objednávky podľa jeho informácií konateľ spoločnosti G. H., dopravu náhradných dielov do sídla spoločnosti v Žiline mal zabezpečovať dodávateľ, k doprave nevedel uviesť ďalšie skutočnosti, predmetný tovar - náhradné diely, mali byť ďalej predané spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o. alebo FIXIS OFFICE s.r.o., cenové ponuky vyhotovoval B. C.,
- skladovanie náhradných dielov malo byť v sídle spoločnosti PERSOnica, s.r.o. (skladové priestory sa tam nenachádzajú, tovar mal byť skladovaný v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam),
- tvrdenia žalobcu nebolo možné overiť v účtovnej evidencii právneho nástupcu dodávateľa, keďže tento bol nekontaktný, a teda dodávateľ nepotvrdil vierohodnosť faktúry. 60. Rovnako bolo spochybnené dodanie a preprava tovaru pre českého odberateľa ZODANO TRADE s.r.o. Pochybnosti správcu dane:
- za spoločnosť ZODANO TRADE s.r.o. mal konať I. J., ktorý sa nevedel vyjadriť ku konkrétnym okolnostiam obchodu (nevedel kde boli sklady v Ostrave, od koho boli prenajaté), mal konať na základe plnej moci od G. H., ktorá nebola preukázaná, nevedel na čo sa vzťahovala (G. H. bol v období od 21.9.2017 do 21.4.2018 jediným konateľom spoločnosti East Commpany s.r.o. a od 11.4.2016 do 29.5.2017 konateľom spoločnosti ZODANO TRADE s.r.o.).
- I. J. nevedel kto je K. H., pričom K. H. ho mal uviesť ako osobu ktorá konala za spoločnosť ZODANO TRADE s.r.o.
- G. H. vystupoval najskôr za odberateľa žalobcu a následne sa stal konateľom jeho dodávateľa
- žalobca nepreukázal žiadne náklady súvisiace s vykonaním prepravy do Českej republiky,
- u deklarovaného odberateľa ZODANO TRADE s.r.o. nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti. 61. Tiež bolo spochybnené dodanie a preprava tovaru pre deklarovaného českého odberateľa FIXIS OFFICE s.r.o., pričom pochybnosti správcu dane spočívali v tom, že:
- za spoločnosť FIXIS OFFICE s.r.o. K. L. ako konateľ spoločnosti v predmetnom období síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, ale nevedel uviesť žiadne podrobnosti tejto spolupráce, spoločnosť nemala sklady, nebolo preukázané, kde by mal byť predmetný tovar skladovaný; nevedel tiež uviesť osoby, ktoré boli zúčastnené na obchodných transakciách za žalobcu; vyjadril sa, že boli vyhotovené len faktúry, zatiaľ čo žalobca ako dôkaz predložil aj objednávky a dodacie listy s pečiatkou FIXIS OFFICE s.r.o. a podpisom K. L.; Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 24 –
- K. L. sa mal stať konateľom spoločnosti FIXIS OFFICE s.r.o. na podnet B. M., ktorý mal byť tiež osobou, ktorej po skončení funkcie konateľa odovzdal doklady.
- K. L. podpisoval doklady za túto spoločnosť aj v čase, keď už nebol jej konateľom (december 2017),
- žalobca nepreukázal žiadne náklady súvisiace s vykonaním prepravy do Českej republiky,
- u deklarovaného odberateľa FIXIS OFFICE s.r.o. nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti
- pochybnosti vyvolali tiež skutočnosti zistené z bankových účtov zainteresovaných daňových subjektov. 62. Vyššie uvedené pochybnosti vo vzťahu k jednotlivým dodávateľom a odberateľom podľa správneho súdu relevantne spochybnili splnenie druhej hmotnoprávnej podmienky – materiálnej existencie plnenia pri deklarovanom dodaní náhradných dielov pre automobily. Dôkaznou povinnosťou žalobcu bolo následne pochybnosti správcu dane vyvrátiť a relevantne preukázať, že k dodaniu náhradných dielov pre automobily skutočne došlo, ako dodanie prebiehalo, ako a kým boli tieto náhradné diely prepravené a pod. Žalobca však uvedené pochybnosti správcu dane nevyvrátil (inak ako písomnými dokladmi, ktoré boli správcom dane spochybnené), údaje o skladovaní a preprave nie sú zrejmé, žalobca v tejto súvislosti relevantné dôkazy o preprave, dodaní a skladovaní náhradných dielov do automobilov nepredložil, preto nemožno dôjsť k inému záveru ako je záver o nesplnení si dôkaznej povinnosti žalobcu, a teda že žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol. 63. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023, v ktorom sa uvádza: „K otázke dôkazného bremena existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp.zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp.zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ žalobca deklaruje predmetné plnenia len s odkazom na faktúry, dodacie listy, rámcové zmluvy a uskutočnené platby, ide len o splnenie formálnych, a nie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH. 64. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Prenos dôkazného bremena medzi Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 25 –
daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). 65. Žalobca napadnuté rozhodnutia žalovaného považoval za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, keďže podľa neho sa žalovaný v odôvodnení svojich tretích rozhodnutí s niektorými podstatnými odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, resp. reagoval na ne iba čisto fomalisticky všeobecnými frázami. Následne vymenoval niektoré námietky, ku ktorým uviedol, že sa s nimi žalovaný nevysporiadal, a tiež, že namietal aj vnútorné rozpory a nedostatočné odôvodnenie prvostupňových rozhodnutí, s čím sa podľa neho žalovaný tiež nevysporiadal. Žalobca tiež uviedol, že
napadnuté rozhodnutia ako aj prvostupňové rozhodnutia vychádzajú z nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd k tomuto uvádza, že po preskúmaní správnych žalôb, vyjadrení žalobcu a žalovaného a administratívnych spisov dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutých a prvostupňových rozhodnutí. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam a zároveň napadnuté rozhodnutia náležite odôvodnil. Správny súd uvádza, že rozsah a obsah prieskumu napadnutých rozhodnutí je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Všeobecná námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sú napadnuté rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, avšak bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto prieskumu nedáva, a preto musia byť takéto námietky vyhodnotené ako nedôvodné. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 26 –
66. K námietke žalobcu, že v odôvodnení tretích rozhodnutí správcu dane sa ani len nespomína obsah vyjadrenia žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly, podaného 24. júla 2019, a námietok v ňom uvedených, čo je v priamom rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku, správny súd uvádza, že žalovaný sa musí vo svojich rozhodnutiach vysporiadať najmä s podstatnými námietkami daňového subjektu uvedenými v odvolaní, čo v danom prípade, ako je aj vyššie uvedené, bolo podľa správneho súdu splnené. Žalobca navyše ani nekonkretizoval, aký vplyv by malo uvedenie obsahu vyjadrenia žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly, podaného 24. júla 2019 na napadnuté rozhodnutia žalovaného a závery v nich uvedené. Je potrebné uviesť, že správny súd prieskum vykonáva v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, pokiaľ nejde o prípady vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pod ktoré ale prejednávaná vec nespadá. Práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia vedený a limitovaný. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia napadnutého rozhodnutia za žalobcu konkretizovať. 67. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí aj z dôvodu, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutia, ako svoje v poradí tretie rozhodnutia vo vyrubovacích konaniach na DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 u žalobcu, bez toho, aby mu bol spolu s tretími odvolaniami daňového subjektu správcom dane predložený úplný spisový materiál, čo je podľa neho v rozpore s § 73 ods. 2 daňového poriadku. Správny súd k tomuto uvádza, že po preskúmaní administratívneho spisu zistil, že žalovanému boli predložené dôkazy ako prílohy už na základe predkladacích správ zo dňa 11.12.2019 (pri predložení odvolaní proti prvým rozhodnutiam správcu dane), a následne ďalšie dôkazy – prílohy boli žalovanému predložené s predkladacími správami zo dňa 13.04.2021 (pri predložení odvolaní proti druhým rozhodnutiam správcu dane). Od vydania v poradí druhých druhostupňových rozhodnutí žalovaného do vydania tretích prvostupňových rozhodnutí, ktoré boli potvrdené napadnutými rozhodnutiami žalovaného, správca dane žiadne ďalšie dokazovanie nevykonával, z čoho vyplýva, že žalovaný v čase rozhodovania disponoval úplným spisovým materiálom predloženým mu už v rámci prvého a druhého rozhodovania o odvolaniach žalobcu. Túto námietku žalobcu preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 68. Podľa žalobcu ďalším podstatným nedostatkom tretích rozhodnutí správcu dane v spojení s napadnutými rozhodnutiami žalovaného je okolnosť, že súčasťou administratívneho spisu nie sú všetky dokumenty, na ktoré sa správca dane odvoláva vo svojich rozhodnutiach. Konkrétne uviedol iba jeden príklad, a to, že správca dane v tretích prvostupňových rozhodnutiach odkazuje na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 101509318/2019 z 19. júna 2019, ktorej predmetom bolo vyjadrenie konateľa daňového subjektu B. C., avšak táto zápisnica o ústnom pojednávaní nie je súčasťou administratívneho spisu. Správny súd po preskúmaní administratívnych spisov zistil, že predmetná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 19.06.2019 sa v administratívnych spisoch nenachádza. Z prvostupňových rozhodnutí správcu dane zistil, že správca dane uvádza predmetnú zápisnicu zo dňa 19.06.2019 ako jeden z úkonov, ktoré vykonal pre určenie miesta, kde bol tovar skladovaný, pričom ďalšími dôkazmi boli
zápisnica o ústnom pojednávaní šoféra p. O., dve zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 12.06.2019 a zo dňa 07.07.2020 a Vyjadrenie žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 24.07.2019. Z uvedeného, ako aj z obsahu všetkých uvedených dôkazov, Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 27 –
vyplýva, že správca dane nevychádzal pri určení miesta skladovania náhradných dielov do automobilov len z výpovede konateľa žalobcu, ale hlavne z ďalších vyššie uvedených dôkazov, z ktorých vyplývajú skutočnosti, ku ktorým správca dane v prvostupňových rozhodnutiach ohľadom skladovania tovaru dospel. Predmetný chýbajúci dokument tak nie je podľa správneho súdu relevantný spôsobiť nezákonnosť a následné zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného. 69. Žalobca ďalej namietal porušenie riadnej a plnohodnotnej realizácie práva žalobcu podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v spojení s § 46 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca dôvodil, že v rámci posudzovanej daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 správca dane vydal 14. mája 2019 výzvu č. 101135250/2019 na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámeniu s kontrolnými zisteniami a dôkazmi v rámci výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017, toto oboznámenie správcu dane bolo rozsiahle, pričom obsahovalo zistenia z odpovedí na niekoľko žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, predtým podaných správcom dane. V tomto oboznámení správca dane určil daňovému subjektu lehotu 8 dní od doručenia výzvy na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam, pričom na základe žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty rozhodnutím žiadosti žalobcu nevyhovel a ešte v ten deň vyhotovil protokol z daňovej kontroly. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu zistil, že správca dane už dňa 13.02.2019 vydal výzvu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámeniu s kontrolnými zisteniami a dôkazmi v rámci výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 v lehote 8 dní. Táto výzva bola žalobcovi doručená dňa 25.02.2019. Na základe žiadosti žalobcu správca dane rozhodol o predĺžení tejto lehoty do 13.03.2019. Následne po uplynutí predĺženej lehoty správca dane rozhodnutím zo dňa 14.03.2019 prerušil daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január – december 2017 z dôvodu podania štyroch žiadostí o výmenu informácií do Českej republiky. Po odpadnutí dôvodov na prerušenie konania správca dane výzvou na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámeniu s kontrolnými zisteniami a dôkazmi v rámci výkonu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 zo dňa 14.05.2019 opätovne vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam, a to v lehote 8 dní od doručenia výzvy. Táto mala v podstate rovnaký obsah ako predchádzajúca výzva zo dňa 13.02.2019, avšak bola doplnená ešte o informácie získané správcom dane z Českej republiky na základe vyššie uvedených štyroch žiadostí o MVI. Na základe uvedených skutočností je podľa správneho súdu zrejmé, že nebola porušená ani odopretá realizácia práva žalobcu podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v spojení s § 46 ods. 5 daňového poriadku a žalobca mal dostatok času (na základe výzvy zo dňa 13.02.2019 a doplnenej výzvy zo dňa 14.05.2019) vyjadriť sa k pochybnostiam správcu dane a na predloženie dôkazov na podporu svojich tvrdení. Táto žalobná námietka tak bola podľa správneho súdu nedôvodná. 70. Žalobca tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Sžf 14/2015, z 26. januára 2017. Správny súd konštatuje, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je aplikovateľný na predmetnú vec, keď v uvedenej veci bola posudzovaná zákonnosť postupu orgánov finančnej správy, kedy správca dane oboznámil daňový subjekt s výsledkami daňovej kontroly dňa 17.09.2013 a v tento istý deň mu aj doručil protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Nejde teda Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 28 –
o obdobné skutkové okolnosti ako v predmetnej veci žalobcu, kde oboznámenie bolo žalobcovi doručené pred vydaním protokolu a bola mu poskytnutá zákonná lehota na vyjadrenie k výsledkom daňovej kontroly, ktorá uplynula pred vydaním samotného protokolu z daňovej kontroly. 71. K námietke žalobcu ohľadom odchýlenia sa tretích prvostupňových rozhodnutí od záverov správcu dane uvedených v protokole z daňovej kontroly ako aj prvých a druhých žalovaným zrušených prvostupňových rozhodnutí, kedy správca dane argumentoval spochybnením totožnosti dodávateľov/ odberateľov uvedených na faktúrach a následne v tretích prvostupňových rozhodnutiach už konštatoval nepreukázanie materiálnej existencie plnenia, správny súd uvádza, že už v protokole z daňovej kontroly zo dňa 11.06.2019 sa na viacerých miestach uvádza, že k vecnému plneniu od deklarovaných dodávateľov nedošlo, resp. vecné plnenie nenastalo. Prvé a druhé prvostupňové rozhodnutia správcu dane boli žalovaným zrušené, t. j. hľadí sa na ne ako by neboli vydané. Predmetom tohto súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené tretie prvostupňové rozhodnutia správcu
dane, kde bola konštatovaná neexistencia materiálneho plnenia ako jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH. Správca dane po vydaní druhých zrušujúcich rozhodnutí žalovaného, v ktorých žalovaný nasmeroval správcu dane k prevereniu neexistencie tovaru (náhradných dielov pre automobily) a pred vydaním tretích prvostupňových rozhodnutí, a to bez ďalšieho dokazovania, nariadil ústne pojednávanie so splnomocneným zástupcom žalobcu na deň 26.10.2021. O tomto ústnom pojednávaní bola spísaná zápisnica zo dňa 26.10.2021, z ktorej vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobcu – BMTC, s.r.o., Žilina, v mene ktorej koná A. F. P., bol oboznámený o priebehu a výsledkoch dokazovania za zdaňovacie obdobia január až december 2017 v súvislosti s vyrubovacím konaním vykonaným po odvolacom konaní na základe rozhodnutí žalovaného, ako aj so závermi o nepreukázaní reálnej existencie tovaru pričom správca dane dal možnosť splnomocnenému zástupcovi žalobcu vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v tejto zápisnici, pričom žalobcom neboli predložené ďalšie dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia v zmysle § 46 ods. 8 daňového poriadku. Následne správca dane vydal tretie prvostupňové rozhodnutia zo dňa 29.10.2021. Správny súd má za to, že uvedeným postupom správca dane splnil zákonnú povinnosť v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku. 72. Je potrebné poukázať na to, že základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá sa premieta do § 3 ods. 1 daňového poriadku, avšak vychádza primárne z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tejto zásady sú orgány verejnej správy pri správe daní povinné postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dbať na fiškálne záujmy štátu, ale aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a pri správe daní postupovať v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Táto spolupráca orgánov verejnej správy v rámci daňovej kontroly s kontrolovanými daňovými subjektmi vyplýva z viacerých ustanovení daňového poriadku, medzi ktoré patrí aj § 46 ods. 5 daňového poriadku, ktorý vo svojej podstate upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzve daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril a aby pravdivosť údajov preukázal (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 23.06.2023, sp. zn. 1Sfk/29/2021). Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 29 –
73. Daňový poriadok v § 46 ods. 5 daňového poriadku pre správcu dane výslovne stanovuje povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu jeho pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Takéto oznámenie spolu s výzvou môže byť daňovému subjektu oznámené písomne alebo na ústnom pojednávaní. Správny súd pritom poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022, v ktorom sa uvádza, že výzva podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku „môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené aj počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt“. Z uvedeného vyplýva, že správca dane si splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku, keď pochybnosti ohľadom neexistencie materiálneho plnenia oznámil daňovému subjektu na ústnom pojednávaní, z ktorého bola vyhotovená zápisnica zo dňa 26.10.2021. 74. Podľa žalobcu, zo strany orgánov verejnej správy nebolo ani vysvetlené a odôvodnené, na základe akých nových dôkazov správca dane (a žalovaný) dospel k odlišnému hodnoteniu skutkového stavu, pričom v období od vydania v poradí druhých prvostupňových rozhodnutí správcu dane do vydania v poradí tretích prvostupňových rozhodnutí správcu dane už žiadne dokazovanie správcom dane vykonané nebolo. Správny súd po preskúmaní prvostupňových rozhodnutí uvádza, že správca dane v nich uviedol, že správca dane dospel k odlišnému hodnoteniu skutkového stavu na základe druhostupňových rozhodnutí žalovaného (ktoré sú pre správcu dane záväzné), ktorými boli zrušené druhé prvostupňové rozhodnutia správcu dane, pričom v nich priamo uviedol, že zistené skutočnosti, výpovede svedkov a vyhodnotenie zistených skutočností v súvislosti s nákupom tovaru (náhradných dielov na automobily), prepravou tovaru, skladovaním a následným dodaním odberateľovi z ČR nepreukazujú existenciu zdaniteľných obchodov, nebol teda preukázaný predmet DPH podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH. Uvedené skutočnosti podľa žalovaného vyplynuli z dôkazov, ktoré už boli vykonané správcom dane, a preto správca dane pred vydaním tretích prvostupňových rozhodnutí ďalšie
dokazovanie nevykonával. Vychádzal z protokolu a tých istých dokladov ako predtým, len s iným záverom v zmysle záväzného názoru žalovaného v druhých rozhodnutiach o odvolaniach žalobcu. 75. Žalobca tiež konštatoval, že napriek tomu, že daňový subjekt vo väzbe na prvé zrušujúce rozhodnutia žalovaného predložil skladovú evidenciu tovaru, orgány verejnej správy v ďalšom konaní už ponechali tento dôkaz bez povšimnutia. Správny súd uvádza, že ide len o konštatovanie žalobcu bez akejkoľvek skutkovej a právnej previazanosti na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takto všeobecne formulovaná žalobná námietka bráni tomu, aby správny súd na jej základe konštatoval nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia. 76. Žalobca namietal aj dĺžku daňovej kontroly, keď podľa jeho názoru daňová kontrola mala začať už 18.04.2018, kedy Kriminálny úrad finančnej správy Daňovému úradu Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 30 –
Žilina, pobočke Liptovský Mikuláš podľa § 22 ods. 5 zákona č. 652/2004 Z. z. odovzdal účtovné doklady žalobcu, ktoré Kriminálny úrad finančnej správy zaistil už 06.02.2018. Správny súd poukazuje na ust. § 46 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Správny súd po preskúmaní administratívnych spisov zistil, že dňa 12.04.2018 bolo správcom dane vydané Oznámenie o daňovej kontrole, v ktorom bolo uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 16.05.2018. Uvedené Oznámenie o daňovej kontrole bolo doručené žalobcovi dňa 18.04.2018. V ten istý deň, t.j. dňa 18.04.2018, boli účtovné doklady žalobcu zaistené Kriminálnym úradom finančnej správy dňa 06.02.2018, odovzdané Daňovému úradu Žilina, pobočke Liptovský Mikuláš. Podľa správneho súdu neobstojí názor žalobcu, že daňová kontrola mala začať už 18.04.2018, kedy Kriminálny úrad finančnej správy Daňovému úradu Žilina, pobočke Liptovský Mikuláš odovzdal účtovné doklady žalobcu. Z ust. § 46 ods. 1 daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že daňová kontrola začína dňom určeným v Oznámení žalobcu o daňovej kontrole, v tomto prípade teda začala dňa 16.05.2018. V zmysle § 46 ods. 2 daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Podľa správneho súdu nebol dôvod na postup správcu dane podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku, a teda na začatie konania spísaním do zápisnice bez vydania oznámenia o začatí daňovej kontroly, ako to uvádza žalobca, keďže správca dane v čase vydania oznámenia o začatí daňovej kontroly ešte nedisponoval účtovnými dokladmi žalobcu. Správca dane prevzal účtovné doklady žalobcu v deň, keď bolo oznámenie o začatí daňovej kontroly doručené žalobcovi a nebol dôvod deň začatia daňovej kontroly vzhľadom na uvedené meniť, pričom ani zákon takúto povinnosť správcovi dane nestanovuje. Daňová kontrola v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku končí dňom doručenia protokolu daňovému subjektu. Žalobcovi bol doručený protokol z daňovej kontroly dňa 02.07.2019. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. V predmetnom prípade trvala daňová kontrola od 16.05.2018 do 02.07.2019, pričom od 15.03.2019 do 03.05.2019 bola daňová kontrola prerušená, ako už bolo uvedené vyššie. Dĺžka daňovej kontroly preto nebola prekročená a námietka žalobcu o prekročení lehoty na vykonanie daňovej kontroly preto nebola dôvodná. Námietku žalobcu o nezákonnom zadržiavaní účtovných dokladov žalobcu Kriminálnym úradom finančnej správy, pretože presiahlo zákonný limit 60 dní odo dňa ich zaistenia, správny súd považuje za irelevantnú, keďže predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené prvostupňové rozhodnutia správcu dane, a nie postup Kriminálneho úradu finančnej správy, ktorý zaistil účtovné doklady žalobcu. Námietka žalobcu preto z uvedených dôvodov nebola dôvodná. Rovnako námietky žalobcu ohľadom účelovosti začatia daňovej kontroly až dňa 16.05.2018, keď zamestnankyne správcu dane mali poverenie na vykonávanie daňovej kontroly už od 12.04.2018, sú irelevantné, pretože ako už vyššie správny súd uviedol, daňová kontrola sa začína dňom uvedeným v oznámení o daňovej kontrole, a nie dňom vydania poverenia na vykonanie daňovej kontroly zamestnancom správcu dane. 77. Žalobca namietal záver správcu dane o neexistencii tovaru (náhradné diely pre automobily), s ktorým žalobca obchodoval v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, resp. že jeho existencia nebola preukázaná. Mal za to, že je na správcovi dane, aby preukázal, že plnenia zodpovedajúce predloženým faktúram neboli skutočne poskytnuté, t. j. dôkazná povinnosť je podľa žalobcu na strane správcu dane. Správny súd opakovane uvádza, že Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 31 –
daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom (čomu bolo tak aj v danom prípade), potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane, čo žalobca v danom prípade neuniesol (k otázke presunu dôkazného bremena viď. ods. 54 – 56 a 64 - 65 tohto rozsudku). 78. Žalobca tiež poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa riešila otázka dôkazného bremena, t. j. kedy znáša dôkazné bremeno správca dane a kedy daňový subjekt. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf 1/2011, z 15. marca 2011, kedy bola posudzovaná situácia, keď pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Najvyšší súd SR v tejto veci uzavrel, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Správny súd ohľadom uvedeného konštatuje, že tento záver uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR je už judikatórne prekonaný. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že právo na odpočítanie dane nevzniká iba z dôvodu predloženia faktúry a písomných podkladov (ktoré naviac boli správcom dane spochybnené), a to bez zohľadnenia ďalších skutočností, ktoré zisteniami správcu dane vyšli najavo. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2014 zo dňa 17.09.2015). Bolo povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočítanie dane. Pri relevantných pochybnostiach správcu dane existencia faktúry a písomných dokladov sama o sebe nepostačuje. Pokiaľ si sťažovateľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Za stavu, keď sťažovateľ nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a doklady, ktoré predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby vyvrátili pochybnosti správcu dane, nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2021). 79. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že napadnuté rozhodnutia sú v značnej miere založené na zisteniach o nekontaktnosti dodávateľských, resp. odberateľských spoločností v čase výkonu daňovej kontroly, resp. v čase vyrubovacích konaní, správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že závery správcu dane ako aj žalovaného vyplývajú z dokazovania správcu dane, z ktorého vyplynulo, že žalobca nedisponoval materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného dodávateľa, ktorého ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil, a nie na skutočnosti, že nebolo možné preveriť účtovné doklady priamych dodávateľov, či odberateľov žalobcu. Skutočnosti, že tak dodávatelia ako aj Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 32 –
odberatelia boli nekontaktní, resp. sa ku obchodným transakciám so žalobcom vyjadrovali len veľmi všeobecne a nevedeli uviesť žiadne podrobnosti ohľadom týchto obchodov, znamená, že nepotvrdili vierohodnosť faktúr, ktorými sa podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, a aj tým vznikli odôvodnené pochybnosti na strane správcu dane o reálnom uskutočnení uvedených obchodov. Ide pritom len o jednu z mnohých okolností, ktoré viedli správcu dane k prijatému záveru o nepreukázaní materiálnej existencie plnenia. 80. Správny súd k ďalším námietkam žalobcu, v ktorých uvádzal, že obchodná spolupráca medzi spoločnosťami ZODANO TRADE s. r. o. a PERSOnica s.r.o. bola upravená rámcovou kúpnou zmluvou, pričom správca dane uviedol, že nie je zmluvne upravená; že spomedzi spoločností, s ktorými daňový subjekt obchodoval, daňové priznania a kontrolné výkazy k DPH nepodávala v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení iba dodávateľská spoločnosť RYJA s.r.o., avšak ostatné subjekty dodania od daňového subjektu resp. pre daňový subjekt vo vzťahu k finančnej správe priznávali, správny súd uvádza, že tieto námietky žalobcu sú len všeobecné, žalobca neuviedol v čom vidí ich nezákonnosť zasahujúcu do jeho práv, ani netvrdil a nekonkretizoval ich nezákonnosť voči preskúmavaným rozhodnutiam. Žalobcom v žalobe uvedené všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutiami správcu dane a žalovaného, resp. s hodnotením veci orgánmi verejnej správy,
bránia tomu, aby správny súd na ich základe konštatoval nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia. 81. Ohľadom skladovania, nakladania a prepravy tovaru (náhradné diely pre automobily) správny súd uvádza, že správca dane vykonal viackrát miestne zisťovania na adrese žalobcu, z ktorých boli vyhotovené zápisnice zo dňa 12.06.2019 a 07.07.2020, pričom bolo zistené, že skladové priestory sa na adrese žalobcu B. Q. XX/X, R., nenachádzajú, náhradné diely na automobily mali byť uskladnené v rôznych miestnostiach patriacich personálne prepojeným spoločnostiam (napr. F. B. a G. S.). Správny súd ďalej zistil, že Nájomná zmluva zo dňa 30.07.2015 umožňuje spoločnosti PERSOnica, s.r.o. prenajaté nebytové priestory na adrese B. Q. XX/X, XXX XX R. užívať len na účel dohodnutý zmluvou, ktorým sú kancelárske a administratívne práce a činnosť personálnej agentúry, teda nie na skladovanie. Tovar sa mal nakladať a skladovať v podzemných garážach spoločnosti F. B., alebo pred vchodom budovy, kde bol prístup vozidla. Podľa správneho súdu vznikli odôvodnené pochybnosti o skladovaní predmetného tovaru, ktoré žalobca nijakým spôsobom nevyvrátil. 82. Ohľadom nakládky tovaru a povolení na vstup do historickej časti mesta Žilina, kde mal byť tovar skladovaný, žalobca namietal, že vstup do historickej časti mesta mal v rozhodnom období a aj v súčasnosti zabezpečený na základe Potvrdení o zaplatení dane za vjazd motorového vozidla do historickej časti mesta (pešia zóna), kde na mieste EČV je uvedené „Prenosné“ a názov spoločnosti. Správny súd po preskúmaní spisu konštatuje, že spoločnosťou uvedenou na týchto Potvrdeniach nie je spoločnosť žalobcu, ale spoločnosť EUNICA MEDIA, s. r. o., IČO: 44 081 481 alebo TECHNOKON a.s., IČO: 31 630 243, ktorý tieto potvrdenia v dohodnutom počte poskytuje spoločnosti EUNICA MEDIA, s. r. o. Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 33 –
na základe nájomného vzťahu. Žalobca tvrdil, že spoločnosť žalobcu a EUNICA MEDIA, s. r. o. sú spoločnosťami personálne prepojenými a potvrdenia sa využívajú vo vozidlách podľa potreby, avšak správny súd zistil, že žalobca nevedie evidenciu predmetných potvrdení a nerobí si z predmetných potvrdení fotokópie, a preto nie je schopný tieto poskytnúť, teda svoje tvrdenia preukázať. Samotný Mestský úrad Žilina, odbor správy verejného priestranstva a životného prostredia, v svojom oznámení k výzve správcu dane uviedol, že nie je možné jednoznačne povedať, či bol alebo nebol v sledovanom období povolený vjazd do historickej časti dopytovaným vozidlám. Žalobca teda nepreukázal, že práve vozidlu, ktoré malo prepravovať predmetný tovar, bol umožnený vstup do historickej časti mesta. 83. K využívaniu prenajatého motorového vozidla a k trase, po ktorej mal žalobca prepravovať tovar odberateľom do Českej republiky, správny súd uvádza, že z administratívnych spisov vyplýva, že o vykonaných prepravách spoločnosť PERSOnica, s.r.o. nepreukázala žiadne dôkazy o vzniknutých nákladoch súvisiacich s vykonanou prepravou, žiadne náklady súvisiace s činnosťou šoféra a žiadne evidencie o preprave, resp. evidencie jázd motorového vozidla. Vozidlo, ktoré malo vykonať prepravu, a to Peugeot Boxer, EČV T. XXXXX, nie je vo vlastníctve spoločnosti PERSOnica, s.r.o., ale je spoločnosťou prenajaté na základe Zmluvy o nájme dopravného prostriedku uzatvorenej s nájomcom MURAX, s.r.o., IČO 46406581, dňa 24.11.2016. V prílohe Všeobecného podania pre FS č. 601250285/2019 zo dňa 25.01.2019 bola odpoveď žalobcu na výzvu na predloženie dokladov, z ktorej vyplýva, že o jazdách vozidla EČV T. XXXXX nebola vedená žiadna kniha jázd, a spoločnosť PERSOnica, s.r.o. nevie preukázať používanie tohto vozidla pre účely deklarovanej prepravy tovaru do iného členského štátu a tým preukázať prepravné náklady súvisiace s touto prepravou. Rovnako vodič, N. O., nebol v žiadnom pracovnom ani inom obdobnom pomere voči spoločnosti PERSOnica, s.r.o., nevykonával pre PERSOnicu, s.r.o. žiadnu činnosť za odplatu, podľa vlastných slov bol len šoférom B. C., išlo len o službu bez protiplnenia, a teda neboli preukázané ani žiadne náklady súvisiace s vykonaním takejto prepravnej služby N. O. ako vodičom. N. O. sa síce vyjadril, že tovar bol prepravený do Českej republiky, ale tieto tvrdenia nie sú preukázané žiadnymi dokladmi. Navyše, jeho tvrdenia o mieste vykládky nekorešpondujú so skutočnosťou, keď N. O. uviedol, že miesto vykládky bolo v Brne a Ostrave v priemyselnom areáli, avšak žalobca uviedol ako miesto vykládky adresu P. XXX/XXX, B., Ostrava, kde sa nachádza poschodová budova slúžiaca na kancelárske priestory, a nie priemyselný areál, ako sa vyjadril šofér, p. O.. Ohľadom trasy, po ktorej mal byť tovar prepravovaný, žalobca dôvodil, prečo bol tovar prepravovaný mimo diaľníc, čo však vyvoláva pochybnosti, keď z administratívneho spisu vyplýva, že ostatné dni bežne jazdilo vozidlo, ktoré prepravovalo tovar žalobcu, po diaľniciach. Vzhľadom na to, že trasa do obce Starý Hrozenkov je po diaľnici 97,1 km a mimo diaľnice 96 km, javí sa trasa vedená mimo diaľnic ako ekonomicky a časovo neefektívna. Aj napriek tvrdeniu žalobcu o mladom veku a skúsenostiach šoféra, naloženom vozidle a zníženej rýchlosti pri preprave tovaru sa javí trasa po diaľnici stále ekonomicky a časovo efektívnejšia. Správny súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že údaje o preprave tovaru nie sú zrejmé, vyvolávajú odôvodnené pochybnosti a žalobca
relevantné dôkazy o preprave a dodaní tovaru nepredložil, preto dospel k záveru, že žalobca si svoju dôkaznú povinnosť ani v tomto smere nesplnil. 84. Správny súd po preskúmaní správnych žalôb, vyjadrení žalobcu a žalovaného a administratívnych spisov dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 34 –
a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutých a prvostupňových rozhodnutí. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutých rozhodnutiach sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam a zároveň napadnuté rozhodnutia náležite odôvodnil. Správny súd opakovane uvádza, že rozsah a obsah prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Všeobecné námietky nezákonnosti bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto prieskumu nedáva. 85. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH a judikatúrou SD EÚ. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia Daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného a ani prvostupňových rozhodnutí správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú vo vzťahu ku všetkým napadnutým rozhodnutiam žalovaného podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol. Správny súd poznamenáva, že žalobca napadol zákonnosť rozhodnutí žalovaného v spoločnom podaní. Keďže takýto postup sa realizuje na základe žalôb v zmysle § 6 ods. 1 SSP, rozhodol samostatnými výrokmi vo vzťahu k jednotlivým napadnutým rozhodnutiam, okrem iného v záujme možnosti žalobcu brojiť kasačnou sťažnosťou proti záverom správneho súdu ohľadom každého z napadnutých rozhodnutí žalovaného. 86. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (a contrario). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať. 87. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP)
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP). Z A - 3 1 S / 9 3 / 2 0 2 2 – 35 –
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.