Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/9/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Silviou Rovňánkovou v právnej veci žalobcov: 1. Zuzana Trubačová, nar. 13.03.1964, bytom Dedinská 43, Trnava - Modranka, 2. Mgr. art. Miroslav Trubač, nar. 14.03.1986, bytom Dedinská 43, Trnava - Modranka, obaja zastúpení: Bardač s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Lovinského 22, Bratislava, IČO: 47 243 252, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o zaplatenie 49.394,08 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 411,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 411,18 eur od 09.01.2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 13.02.2018 sa žalobkyňa v 1. rade domáhala od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 27.168,21 eur s príslušenstvom a žalobca v 2. rade sumy vo výške 22.225,87 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa vydaním nezákonných rozhodnutí. 2. Žalobcovia svoj nárok odôvodnili tým, že dňa 10.12.2009 zomrel manžel žalobkyne v 1. rade otec žalobcu v 2. rade, pán Miroslav Trubač v dôsledku pracovného úrazu. Žalobkyni v 1. rade v okamihu smrti poistenca vznikol nárok na jednorazové odškodnenie podľa v spojení s . Bezprostredne po smrti poistenca žalobkyňa v 1. rade uhradila náklady spojené s jeho pohrebom, teda okamihom ich úhrady vznikol žalobkyni v 1. rade aj nárok na ich náhradu podľa v spojení s . Dňa 27.07.2010 podala žalobkyňa v 1. rade Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava, písomnú žiadosť o priznanie dávky jednorazového odškodnenia, ktorá spĺňala všetky náležitosti, čím sa začalo dávkové konanie sp. zn. 221889-45/2010- TT (ďalej aj ako „DJO1“). V tomto dávkovom konaní žalobkyne v 1. rade rozhodla v prvom stupni Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 21889-45/2010-TT zo dňa 22.11.2010 tak, že žalobkyni v 1. rade nárok na jednorazové odškodnenie nepriznala (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie DJO1“). Uvedené rozhodnutie následne potvrdila Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 10922-2/2011-BA (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie DJO1-BA“) zo dňa 04.02.2011 na základe odvolania žalobkyne v 1. rade, čím nezákonné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Dňa 27.07.2010 podala žalobkyňa v 1. rade Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava aj písomnú žiadosť o priznanie dávky náhrady nákladov spojených s pohrebom, ktorá spĺňala všetky náležitosti, čím sa začalo dávkové konanie sp. zn. 21889-46/2010-TT (ďalej aj ako „NSP1“), v ktorom rozhodla v prvom stupni Sociálna poisťovňa, pobočka

Trnava rozhodnutím č. 21889-46/2010-TT zo dňa 22.11.2010 (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie

- NSP1“) tak, že žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom nepriznala. Uvedené rozhodnutie následne potvrdila Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 10705-8/2011-BA zo dňa 04.02.2011 (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie NSP1-BA“) na základe odvolania podaného žalobkyňou v 1. rade, čím nezákonné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. 3. Žalobkyňa v 1. rade v oboch dávkových konaniach preukázala, že poistenec zomrel v dôsledku pracovného úrazu, a okrem iného aj Dodatkom č. 1 k protokolu č. ITA-31-28-2.2/P1-10 zo dňa 10.09.2010 a znaleckým posudkom č. 18/2010 vypracovaným znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. zo dňa 21.03.2010. Sociálna poisťovňa - pobočka Trnava a Sociálna poisťovňa - ústredie však žalobkyni v 1. rade dávky nesprávne nepriznali z dôvodu, že otázku, či ide o pracovný úraz má vyriešiť súd, keďže zamestnávateľ tento úraz ako pracovný neuznal. Oba orgány tak odmietli obstarať potrebné podklady pre účely dávkových konaní, a túto svoju povinnosť v rozpore s právnymi predpismi bezdôvodne prenášali na žalobkyňu v 1. rade. Hoci z podkladov nezákonných rozhodnutí vyplývajúceho z príslušných administratívnych konaní bolo zrejmé, že došlo k úmrtiu poistenca v dôsledku pracovného úrazu, oba orgány na tieto rozhodujúce skutočnosti nesprávne neprihliadli, a to z dôvodu, že zamestnávateľ poistenca pracovný úraz neuznal. Boli toho názoru, že ide o spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, tak nie sú povinní predbežnú otázku, či došlo alebo nedošlo k pracovnému úrazu u poistenca, predbežne posúdiť a nesprávne sa domnievali, že takú otázku môže posúdiť iba súd. Nerešpektovali svoju povinnosť v zmysle , , zákona číslo . 4. V nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -43 zo dňa 10.09.2014, ktorým ústavný súd konštatoval porušenie základných práv žalobkyne v 1. rade, došlo právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. -236 zo dňa 25.06.2015 k zrušeniu všetkých rozhodnutí vydaných vo vyššie uvedených dávkových konaniach a veci sa vrátili na nové konanie. Po zrušení nezákonných rozhodnutí bolo Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava vydané nové rozhodnutie č. 68267-87/2015-TT zo dňa 26.10.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.10.2015, ktorým bolo žalobkyni v 1. rade priznané jednorazové odškodnenie v sume 18.793,60 eur a rozhodnutím č. 68267-89/2015-TT zo dňa 26.10.2015 bol žalobkyni v 1. rade priznaný nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom v celkovej výške 751,30 eur. 5. Škoda, ktorú si žalobkyňa v tomto konaní uplatnila, vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, ktoré boli neskôr zrušené pre nezákonnosť rozsudkom Krajského súdu v Trnave. Za skutočnú škodu žalobkyňa označila účelne vynaložené trovy v rámci dávkového konania podľa , a to konkrétne náklady na vyhotovenie znaleckého posudku č. 18/2010 v sume 411,18 euo a náklady na vyhotovenie revízneho znaleckého posudku 1. Lékařské fakulty univerzity Karlovy č. 0010/915/15 zo dňa 29.09.2015 v sume 2.133,15 eur. Revízny znalecký posudok žalobkyňa v 1. rade predložila do dávkových konaní po zrušení vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí, suplujúc povinnosti Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, obstarať potrebné podklady, aj tento novší znalecký posudok však pôvodný znalecký posudok č. z 18/2010 len potvrdil. Ďalej si žalobkyňa uplatnila ako skutočnú škodu trovy právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli po zrušení v týchto konaniach vydaných nezákonných rozhodnutí a vrátení veci na nové konania v sume 145,58 eur. Za ušlý zisk žalobkyňa označila možnosť mať finančné prostriedky predstavujúce jednorazové odškodnenie a náhradu nákladov spojených s pohrebom uložené na účte v banke a nadobúdať z tejto sumy pravidelné prírastky v podobe úrokov odo dňa 23.11.2010 do 27.10.2015, pričom na jej vyčíslenie vo výške 4.478,30 eur použila metódu stanovenia ušlého zisku z finančných prostriedkov v banke popísanú autorom JUDr. Ing. Karlom Nedbálekom, PhD.. 6. Nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa v 1. rade zdôvodnila tým, že účelom úrazovej dávky jednorazového odškodnenia je pomoc manželovi, manželke a nezaopatrenému dieťaťu poškodeného na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie, ktorá je spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Účel úrazovej dávky náhrady nákladov spojených s pohrebom je podporný k dávke jednorazového odškodnenia a neutralizuje naopak zvýšené výdavky, ktoré vzniknú tomu, kto uhradil náklady s pohrebom poškodeného. Uviedla, že zo svojej podstaty tieto dávky musia byť poskytnuté bezodkladne, inak sa vymenovaní pozostalí po zomrelom môžu prechodne dostať do neriešiteľnej situácie, ktorá častokrát vedie do bludného cyklu pôžičiek, ktoré v niektorých prípadoch vedú až k strate bývania. V dôsledku smrti manžela sa žalobkyňa v 1. rade stala krátkodobo úplne neschopnou uhrádzať náklady na svoje bývanie. Ťaživú životnú situáciu sa darilo len pomaly preklenovať a tak nakoniec bola nútená previesť svoj byt v rodinnom dome a pozemok pri tomto rodinnom dome na svojho syna, ktorý tieto založil v prospech banky za účelom poskytnutia úveru, ktorým by uhradili dlhy, získali financie aj na platenie ďalších trov

dávkových konaní, napríklad na zabezpečenie znaleckého posudku a úhradu trov právneho zastúpenia. Pre žalobkyňu v 1. rade bola samotná strata manžela veľmi traumatizujúca udalosť, s ktorou sa nevedela vyrovnať. Táto traumatizujúca udalosť sa jej však opakovane pripomínala, keďže spomínané dávkové konania spolu s opravnými konaniami sa skončili až právoplatnosťou nových zákonných rozhodnutí v predmetných dávkových konaniach a tak sa opakovane pripomínali v období od 27.07.2010 do 27.10.2015, teda viac ako 5 rokov. Žalobkyňa mala za to, že túto nemajetkovú ujmu nemožno nahradiť už inak ako v peniazoch a jej výšku stanovila na sumu 20.000,- eur. 7. Žalobcovi v 2. rade smrťou poistenca vznikol nárok na jednorazové odškodnenie podľa v spojení s , keďže v rozhodnom čase bol nezaopatreným dieťaťom poistenca. Dňa 27.07.2010 podal žalobca v 2. rade Sociálnej poisťovni, pobočke Trnava písomnú žiadosť o priznanie dávky jednorazového odškodnenia, čím sa začalo dávkové konanie sp. zn. 21889-44/2010- TT, v ktorom v prvom stupni Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 2188-44/2010-TT zo dňa 22.11.2010 nárok na jednorazové odškodnenie žalobcovi v 2. rade nepriznala. Uvedené rozhodnutie následne potvrdila Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 10917-3/2011-BA zo dňa 04.02.2011. Tak ako pri žalobkyni v 1. rade v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky došlo právoplatnosťou rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -236 zo dňa 25.06.2015 k zrušeniu vyššie opísaných nezákonných rozhodnutím a vec bola vrátená Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava na nové konanie. V novom dávkovom konaní žalobcu v 2. rade bolo vydané rozhodnutie č. 68267-88/2015- TT zo dňa 26.10.2015, ktorým bolo žalobcovi v 2. rade priznané jednorazové odškodnenie v sume 9.396,80 eur. 8. Žalobca si v tomto konaní ako skutočnú škodu nárokoval priznať sumu vo výške 72,79 eur predstavujúcu náhradu trov právneho zastúpenia v dávkovom konaní žalobcu v 2. rade, ktoré vznikli po zrušení nezákonných rozhodnutí a vrátení veci na nové konanie. Na základe rovnakej argumentácie, s poukazom na rovnaký spôsob výpočtu, si aj žalobca v 2. rade uplatnil nárok na zaplatenie ušlého zisku, a to vo výške 2.153,08 eur. Ohľadne nároku na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca v 2. rade argumentoval tým, že jeho matka sa v dôsledku smrti svojho manžela stala krátkodobo úplne neschopnou uhrádzať náklady na svoje aj jeho bývanie. Ťaživú životnú situáciu sa darilo preklenovať len postupne a nakoniec bola matka nútená previesť svoj byt v rodinnom dome a pozemok pri tomto rodinnom dome na žalobcu v 2. rade, ktorý tieto založil v prospech banky za účelom poskytnutia úveru, ktorým by uhradili dlhy a získali financie aj na platenie ďalších trov dávkových konaní. Pre žalobcu v 2. rade bola samotná strata otca veľmi traumatizujúcou udalosťou, s ktorou sa nevedel vyrovnať. Omeškanie štátu s výplatou dávky rovnako vyvolalo jeho sociálnu núdzu, zasiahlo do jeho mladosti, do plnenia jeho študijných povinností, keď spolu so svojou matkou prechodne nemali dostatok finančných prostriedkov na financovanie elementárnych študijných potrieb. Táto traumatizujúca udalosť sa navyše opakovane pripomínala v období od 27.07.2010 do 27.10.20015, teda viac ako 5 rokov. Vzhľadom k tomu, že nemajetkovú ujmu nemožno nahradiť už inak ako v peniazoch, uplatnil si túto vo výške 20.000,- eur. 9. Žalobcovia si zároveň voči žalovanému uplatnili aj nárok na náhradu úrokov z omeškania vo výške 5% ročne od 09.01.2017 do zaplatenia. Podľa názoru žalobcov lehota z omeškania začala plynúť príslušnému orgánu žalovaného dňom oznámenia, že neuspokojí nároky na náhradu škody. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.07.2018 potvrdil skutočnosti tvrdené žalobcami ohľadne priebehu dávkových konaní o priznanie nároku na jednorazové odškodnenie a náhrady nákladov spojených s pohrebom. Uviedol, že sporná otázka, či došlo k pracovnému úrazu, existovala od začiatku konaní o úrazové dávky sociálneho poistenia, nakoľko bez zistenia tejto skutočnosti nebolo možné o nároku na príslušné dávky rozhodnúť. Žalovaný mal za to, že posudzovanie tejto otázky nemôže byť zo strany žalovaného úplne svojvoľné, či nedôvodné, ale musí sa riadiť zákonnými pravidlami, ktorých účelom je presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Záväzne by o tejto otázke mohol rozhodnúť súd, ale z dôvodu, že v danom prípade neexistuje takéto rozhodnutie súdu, žalovaný bol nútený použiť ustanovenie zákona o sociálnom poistení a urobiť si úsudok o tom, či úraz bol pracovným úrazom. Žalovaný pritom prihliadol na dôkazy svedčiace o tom, že ide o pracovný úraz vyplývajúce z Dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 10.09.2010 a zo znaleckého posudku č. 18/2010, ako aj na dôkazy svedčiace o opaku - výsledky šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Na základe dostupných údajov žalovaný dospel k záveru, že o pracovný úraz pravdepodobne nešlo, nakoľko príčinou smrti mohli byť chorobné príčiny a preto úrazové dávky žalobcom nepriznal. Žalovaný nebol, ani nie je, oprávnený vydať záväzné stanovisko, respektíve iné rozhodnutie o tom, či sa pracovný úraz stal, ale môže urobiť iba úsudok, či v danom prípade došlo k pracovnému úrazu z jeho pohľadu, nakoľko je táto otázka dôležitá v konaní o úrazových dávkach. Žalovaný poukázal na nejednoznačnosť a rozpornosť odôvodnenia znaleckého posudku č. 18/2010, pričom inšpektorát práce závery tohto

znaleckého posudku a Dodatku č. 1 k protokolu iba nekriticky prijal, napriek skutočnosti, že úraz pôvodne ani nevyšetroval ako pracovný. Žalovaný tak splnil všetky svoje zákonné povinnosti a na základe dostupných skutkových zistení si urobil úsudok a rozhodol o dávkach. Ústavný súd až dňa 10.09.2014 skonštatoval, že úsudok žalovaného nie je dostatočne odôvodnený vo vzťahu k žalobou predloženým dôkazom. Žalovaný plne súhlasí s názorom súdov, ktoré jeho postup najprv uznali ako zákonný, a až neskôr konštatovali, že sa jedná z viacerých hľadísk o pomerne citlivú záležitosť pre pozostalých a z tohto dôvodu je potrebné trvať na podrobnejšom a konkrétnejšom odôvodnení vysloveného úsudku. Súdy tak nekonštatovali nesprávnosť úsudku žalovaného, ale iba rozhodli, že vzhľadom k citlivosti prípadu je na mieste uviesť rozsiahlejšie odôvodnenie úsudku. Skôr ako sa však žalovaný mohol vysporiadať s právnym názorom vysloveným súdmi a svoj úsudok podrobnejšie odôvodniť, žalobcovia predložili nový znalecký posudok a na základe skutočností vyplývajúcich z nového znaleckého posudku žalovaný dospel k záveru, že skutková podstata prípadu sa zmenila do takej miery, že je možné usúdiť, že išlo o pracovný úraz a že žiadosti o úrazové dávky je potrebné vyhovieť. 11. Žalovaný nepovažoval za preukázané, že už v roku 2010 mal jednoznačne usúdiť, že išlo o pracovný úraz, nakoľko z dôkazov, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú nebolo možné nepochybne dospieť k tomuto záveru. Preukázať, či došlo k pracovnému úrazu mohol iba súd, avšak takéto súdne rozhodnutie neexistuje. Úsudok žalovaného o existencii pracovného úrazu po zmene skutkových okolností spôsobených predložením znaleckého posudku č. 0010/915/15 zo dňa 29.09.2015, ktorý bol vyslovený za účelom vydania rozhodnutí o úrazových dávkach v roku 2015, je preto potrebné považovať za správny. Z tejto skutočnosti však nevyplýva automaticky, že by úsudok žalovaného v roku 2010 bol nesprávny, nakoľko k obom úsudkom v tejto veci žalovaný dospel na základe odlišných skutkových okolností a je iba hypotetickou otázkou, či by sa bol záver vyplývajúci z úsudkov v roku 2010 zmenil aj bez nových dôkazov predložených v roku 2015. Žalovaný mal za to, že z uvedeného vyplýva, že nebolo jeho povinnosťou priznať žalobcom požadované dávky už v roku 2010 tak, ako to tvrdili žalobcovia, nakoľko vtedy dostatočne zákonne zistený a známy skutkový stav to neumožňoval. Po doplnení skutkového stavu v roku 2015 žalovaný dávky žalobcom v zákonných lehotách priznal. 12. V súvislosti s nárokom na náhradu škody žalovaný uviedol, že náhradu trov konania, ktoré sú špecifikované ako náklady na vyhotovenie znaleckých posudkov, nie je možné priznať podľa zákona o sociálnom poistení, nakoľko z ustanovenia § 203 zákona o sociálnom poistení jednoznačne vyplýva, že svoje trovy znáša účastník sám. Náklady na vyhotovenie znaleckých posudkov, ktoré sa vypracovali z podnetu žalobkyne v 1. rade, nie sú preto z pohľadu zákona o sociálnom poistení trovami, za ktoré jej prináleží ich úhrada žalovaným. Tiež je zrejmé, že žalobkyňa náhradu týchto trov nepožadovala ani v konaniach, v ktorých vznikli. Žalovaný ďalej uviedol, že neuznáva žalobkyňou uplatnené trovy konania vo forme nákladov na vypracovanie znaleckých posudkov z dôvodu neúčelnosti nákladov vynaložených na posudok č. 18/2010 vypracovaný dňa 21.03.2010, keďže jeho závery jednoznačne nepreukázali, či išlo o pracovný úraz, posudok nesplnil svoj účel v konaní, tak bol vypracovaný nadbytočne a posudok č. 0010/915/15 zo dňa 29.09.2015 bol vypracovaný v konaní, v ktorom nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Rovnako argumentoval žalovaný aj v súvislosti s náhradou škody vo forme trov právneho zastúpenia, nakoľko k ich vzniku nedošlo v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom ku skutočnosti, že zo zisteného skutkového stavu nie je preukázané, že dávky mali byť žalobcom priznané už v roku 2010 na základe vtedy zisteného skutkového stavu, nedošlo podľa názoru žalovaného k omeškaniu s výplatou dávok, a teda ani k splneniu podmienok zakladajúcich nárok na ušlý zisk. Uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobcov, každý vo výške 20.000,- eur, nepovažoval žalovaný za primeranú okolnostiam a závažnosti vzniknutej ujmy, nakoľko žalobcovia relevantným spôsobom nepreukázali im ako im škoda vznikla, akým spôsobom mal žalovaný svojím konaním zasiahnuť do ich osobnostných práv. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. 13. Žalobcovia reagovali na vyjadrenia žalovaného replikou zo dňa 24.09.2018, v ktorej uviedli, že žalovaný si žiadny úsudok o tom, že nedošlo k pracovnému úrazu neurobil, pretože dospel k záveru, že o tom vôbec nemôže rozhodovať (údajne mu to neumožňuje žiadny právny predpis), čo sa prejavilo tým, že odkázal žalobcov obrátiť sa vo veci určenia tejto otázky na všeobecný súd. S uvedeným mylným právnym názorom žalovaného sa nestotožnil ani Ústavný súd Slovenskej republike vo svojom náleze, keď uviedol, že ak Sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci, musí sa v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou skutočnosťou, ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky. Posudzovanie tejto predbežnej otázky pritom nemôže byť úplne svojvoľnej či neodôvodnené, ale musí sa riadiť zákonnými pravidlami. Z uvedeného podľa názoru žalobcov vyplýva, že ak by

si žalovaný splnil všetky zákonné povinnosti, nekonštatoval by nezákonnosť jej šiestich rozhodnutí rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.06.2015, č. k. -236. V skutočnosti žalovaný nerešpektoval viacero svojich povinností vyplývajúcich mu zo najmä: presne a úplne zistiť skutočný stav veci a na tento účel obstarať potrebné podklady, a tiež pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania; urobiť si úsudok o predbežnej otázke, či došlo alebo nedošlo k úmrtiu poistenca v dôsledku pracovného úrazu, alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania; zákonne odôvodniť svoje rozhodnutie. Pokiaľ teda žalovaný videl, že existuje spor ohľadne otázky existencie pracovného úrazu, ktorú je, mimochodom, povinný rozhodnúť na spôsob predbežnej otázky, mal ustanoviť znalca podľa . A to o to viac, že v administratívnom spise bol ako dôkaz založený znalecký posudok č. 18/2010 a Dodatok č. 1 k protokolu zo dňa 10.09.2010, ktoré o úraze poistenca pojednávali ako pracovnom úraze. 14. Žalobcovia sa nestotožnili ani s tvrdením žalovaného ohľadne nezákonného postupu žalovaného, ktorý sa domnieval, že len v dôsledku citlivosti veci pre žalobcov bolo potrebné zrušené rozhodnutia rozsiahlejšie odôvodniť. Ak uvedený názor žalovaný zastával, je otázne, prečo po prijatí záveru rozsudku Krajského súdu v Trnave proti tomuto rozsudku nebrojil odvolaním. Dôvodom je zrejme, že sa stotožnil s jeho závermi o nezákonnosti rozhodnutí. Napokon dňa 26.10.2015 vydal rozhodnutia, ktorými žalobca vo veci žiadosti vyhovel. 15. Za nepravdivé žalobcovia označili tvrdenie žalovaného ohľadne zmeny skutkovej podstaty prípadu po predložení druhého znaleckého posudku, keď v skutočnosti sa žiadna skutková podstata nezmenila, tá bola od počiatku všetkých dávkových konaní žalobcov rovnaká; bola postavená na tom základe, že poistenec utrpel smrteľný pracovný úraz, za ktorý objektívne zodpovedá zamestnávateľ, ktorý je pre tento účel poistený v sociálnej poisťovni v zmysle existujúcej právnej úpravy. Žalobcovia z tohto dôvodu požadovali od sociálnej poisťovne úrazové dávky, pričom úlohou sociálnej poisťovne bolo zaoberať sa otázkou, či išlo o pracovný úraz (v tomto smere mala vykonať dokazovanie, aj za pomoci znalcov, ak išlo o odbornú otázku, navyše, ak bola na základe existujúcich dôkazov sporná), a po zistení, že išlo o pracovný úraz mala dávky priznať. Namiesto toho na svoju úlohu podľa žalovaný úplne rezignoval, skutočný stav veci nezistil a nechal takpovediac na žalobkyňu v 1. rade, aby si zabezpečila dôkazy na svoje náklady. Paradoxne, keď žalobkyňa zastupovala zákonnú úlohu žalovaného a dala na svoje náklady vyhotoviť znalecký posudok v Českej republike, žalovaný tvrdí, že došlo k zmene skutkovej podstaty prípadu. K tejto situácii by však podľa názoru žalobcov nedošlo, keby znalecký posudok dal v rámci svojich zákonných povinností vyhotoviť žalovaný. Žalobcovia sa nestotožnili ani s tvrdením ohľadne možnosti preukázania existencie pracovného úrazu len súdnou cestou, keď zo záveru Ústavného súdu SR vyplýva, že do právomoci žalovaného nepochybne patrí v rámci predbežnej otázky vysporiadať sa so skutočnosťou, či k pracovnému úrazu došlo. 16. V súvislosti s námietkami ohľadne nároku na priznanie náhrady škody - trovy konania vzniknuté v dávkových konaniach, žalobcovia poukázali na tú skutočnosť, že sa ich náhrady domáhajú v zmysle . Náhrady skutočnej škody sa žalobcovia žalobou domáhajú iba v rozsahu účelne vynaložených trov konania, ktoré im vznikli od podania žiadosti o priznanie úrazovej dávky dňa 27.07.2010 až po vydanie zákonného rozhodnutia dňa 26.10.2015. Ide najmä o hotové výdavky v podobe nákladov na vyhotovenie znaleckých posudkov a náklady na právne zastúpenie v dávkových konaniach. Podľa názoru žalobcov k vyhotoveniu českého znaleckého posudku došlo v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí, ktoré boli zrušené a neskôr nahradené novými zákonnými rozhodnutiami žalovaného. Za účelovú argumentáciu žalovaného označili žalobcovia aj tvrdenia ohľadne vzniku trov právneho zastúpenia, keď tieto vznikli tak ako v prípade vyššie uvedeného českého znaleckého posudku v čase od začatia dávkového konania až po vydanie zákonného rozhodnutia o priznaní dávok žalobcom. V súvislosti s námietkou ohľadne nemajetkovej ujmy žalobcovia uviedli, že si ju uplatnili v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou v čase vzniku škody. Považujú ju za adekvátnu so zreteľom na to, akú ujmu zažili počas priebehu dávkových v konaní. 17. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 22.11.2018 zopakoval svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení k žalobe, zotrval v argumentácii, že náklady na vyhotovenie znaleckého posudku č. 18/2010 nie je možné uznať ako účelne vynaložené z dôvodu, že jeho závery jednoznačne nepreukázali, že úraz poistenca bolo v roku 2010 možné považovať za pracovný úraz. Rovnako aj odôvodnenia rozhodnutí žalovaného o priznaní úrazových dávok obom žalobcom zo dňa 26.10.2015 nevychádzajú zo záverov tohto znaleckého posudku, ale výlučne zo záverov neskôr predloženého znaleckého posudku vypracovaného 1. Lekárskou fakultou Karlovej univerzity v Prahe. Znalecký posudok č. 18/2010 preto nesplnil svoj účel konaním, bol vypracovaný nadbytočne a náklady vynaložené na jeho vyhotovenie nemôžu byť posudzované ako účelne vynaložené. Náklady na vyhotovenie znaleckého posudku č.

nie je možné podľa názoru žalovaného uznať v súlade s , nakoľko tieto trovy nevznikli v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí z roku 2010. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcov, že celé obdobie počnúc podaním žiadosti o priznanie úrazových dávok v roku 2010 až po vydanie právoplatných rozhodnutí žalovaného je možné považovať za jedno konanie, nakoľko týmto dochádza k neprimerane extenzívnemu výkladu , ktorý umožňuje náhradu účelne vynaložených trov konania priznať iba v konaní ukončenom nezákonným rozhodnutím a nie v konaní ukončenom rozhodnutím zákonným. Rovnaký právny názor žalovaný zastával aj pri žalobcami uplatnených trovách za právne zastupovanie. Žalobcovia neboli právne zastúpení v konaniach v roku 2010 a preto im trovy právneho zastúpenia v týchto konaniach ani nevznikli. K náhrade škody vo forme ušlého zisku žalovaný uviedol, že žalobcovia si ušlý zisk uplatnili z dôvodu, že podľa ich názoru je preukázané, že dávky úrazového poistenia im mali byť vyplatené už v roku 2010 na základe rozhodnutí, ktoré boli označené ako nezákonné a nie až v roku 2015. Žalovaný nesúhlasí s opodstatnenosťou tohto nároku. Navyše tu absentuje kauzálny nexus medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Žalobcovia v súvislosti s požadovanou nemajetkovou ujmou zhodne uviedli, že oneskorenou výplatou úrazových dávok sa dostali do zlej finančnej situácie, avšak neuviedli, akým spôsobom vzatie si úveru ovplyvnilo ich doterajší život, respektíve ako zasiahlo do ich osobnostných práv. Ak by im však z dôvodu vzatia si úveru vznikla finančná ujma, tú si je možné podľa názoru žalovaného uplatniť výlučne ako skutočnú škodu. Žalovaný namietol, že by dĺžka konania o úrazových dávkach mohla nepriaznivo ovplyvniť duševné rozpoloženie žalobcov, nakoľko konanie podľa zákona o sociálnom poistení pred žalovaným prebehlo v zákonných lehotách bez prieťahov v konaní, pričom dĺžku súdneho konania pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí v rámci správneho súdnictva žalovaný nevedel žiadnym spôsobom ovplyvniť. Zo zisteného skutkového stavu tak podľa názoru žalovaného nevyplýva, že by žalobcom vznikla akákoľvek nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s dĺžkou konania o ich úrazových dávkach. 18. Súd na prejednanie sporu nariadil pojednávanie dňa 23.10.2020, na ktorom sporové strany zopakovali svoju argumentáciu uvádzanú vo svojich doterajších písomných vyjadreniach. Žalobcovia na doplnenie dokazovania navrhli výsluch žalobcov. 19. Žalobkyňa v 1. rade na úvod uviedla, že z rozhodnutia zo dňa 26.10 2015 vyplýva, z čoho žalovaný pri rozhodovaní vychádzal. Podotkla, že žalovaný mal k dispozícii znalecký posudok č. 18/2010, ako aj protokol inšpektorátu práce s dodatkom, ktorý jasne hovoril, že to bol závažný pracovný úraz so smrteľnými následkami. V čase rozhodovania prvostupňového orgánu bol k dispozícii protokol z inšpektorátu práce ako aj dodatok, šetril to aj ďalší orgán - inšpektorát v Nitre a sú aj listinné dôkazy, kde žalovaný písal, že stále čaká na vypracovanie tohto posudku. Nakoniec bol protokol, ako aj znalecký posudok zo strany žalovaného odignorovaný. V rozhodnutí pobočky Trnava sa uvádza, že zamestnávateľ pracovný úraz neuznal a z tohto dôvodu žalovaný žiadosť zamietol. Voči takémuto rozhodnutiu musela žalobkyňa podať odvolanie na ústredie, ktoré v ďalšom rozhodnutí z februára 2011, keď sa dostali nezákonným spôsobom k pitevnému protokolu, o čom svedčia listinné dôkazy a k dispozícii mala byť len pitevná správa, v tom čase už bola vydaná pokuta pre zamestnávateľa v sume 33.000,- eur Národným inšpektorátom Košice a všetky tieto dôkazy boli odignorované. Z nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že išlo zo strany žalovaného o svojvôľu a exces. V súvislosti s posudkom z Prahy žalobkyňa v 1. rade uviedla, že išlo o revízny posudok, znalcom boli položené rovnaké otázky a znalci vychádzali z toho, čo im bolo predložené a dospeli k rovnakým záverom ako znalci v Bratislave. Žalobkyňa označila tak isto za nepravdu tvrdenie žalovaného o novom konaní v roku 2015. Pre žalovaného bolo konanie skončené, avšak žalobcovia s výsledkom tohto konania neboli spokojní a pri toľkej sile dôkazov sa žalobcovia rozhodli využiť aj možnosť ísť na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR ako nezákonný a posunulo sa to až na Krajský súd v Trnave, ktorý všetky rozhodnutia jednoducho zrušil ako nezákonné, všetky. Žalobkyňa v 1. rade ďalej uviedla, že v čase plynutia môže povedať, že si s manželom zobrali úver, v roku 2007 skolaudovali dom, syn bol v predposlednom ročníku Vysokej školy výtvarných umení a po smrti manžela žiadali o vdovské a sirotské. Dňa 23.12.2009 podala žalobkyňa žiadosť o vdovské a sirotské, pričom nechýbala ani jedna listina na nejaké doplnenie. Vdovské a sirotské bolo vyplatené žalobcom po piatich mesiacoch na Slovensku, manžel robil aj v Českej republike a Česká republika vyplatila peniaze až v septembri 2010. Syn ukončil vysokú školu dňa 19.05.2011, mal štátnicu a žalovaný mu ihneď, ešte nemal ani diplom v rukách, dňa 10.06.2011 mal promóciu, tak mu bolo sirotské odňaté. Za jún mu už nepatrilo sirotské a tie peniaze od neho boli exekučne vymáhané pri nástupe do prvého polovičného pracovného úväzku. Česká republika mu dala peniaze aj za mesiac júl, lebo diplom dostal až 10. júna. Žalobkyňa uviedla, že v roku 2002 prišla aj o prácu a začala podnikať v oblasti poradenstva v energetike a vykonávať znaleckú činnosť, ktorú robila už od roku 2008. Bolo to pre ňu veľmi ťažké obdobie, pretože splátka na dom bola cca 470

eur mesačne, bolo šťastie, že úvery, ktoré mali s manželom v banke, boli poistené. Na základe tohto poistenia poisťovňa vyplatila necelých 5.500,- eur. Okrem úverov na dom mali manželia aj iné úvery, ktoré bolo treba platiť. Očakávania žalobkyne, že má všetky dôkazy, že mala byť úspešná a odškodnená, sa nenaplnili. Peniaze, ktoré boli žalobcom v roku 2015 v novembri vyplatené, všetky žalobkyňa zaplatila v exekučných konaniach; všetky peniaze, ktoré mala požičané, z odškodnenia vyplatila. Ako začínajúci podnikateľ to mala žalobkyňa v 1. rade v úvode ťažké a bola nútená pristúpiť k takému kroku, že vlastnému synovi predala dom, aby si ponížili splátky. Takže rozprávať o tom, že tu nebola príčinná súvislosť, je podľa jej názoru scestné. To, že manžel zomrel, zavinil zamestnávateľ a žalovaný sa k tomu postavil tak, že žalobcom nič nepatrí, lebo to nebol pracovný úraz. Ak máte s manželom úverový vzťah a splácate úver z dvoch príjmov a zrazu ten človek tu nie je a aj vyplnenie vdovského a sirotského príde s nejakým meškaním, dostávate sa do spleti finančných problémov, potom ako je možné tvrdiť, že tu nebola príčinná súvislosť. 20. Žalobca v 2. rade uviedol, že mama zhrnula všetko dostatočne, čo sa odohralo, a on môže uviesť len to, čo sa jeho týka. Bolo to tak, že bol nútený kúpiť dom, lebo keby na takú situáciu nepristúpil, museli by si hľadať v takej situácii nové bývanie, nové východiská, strechu nad hlavou. V tom čase aj mama prišla o prácu, začala podnikať, mala nulové príjmy, minimálne príjmy. V tom čase žili z výplaty žalobcu v 2. rade, ktorý pracoval na základnej umeleckej škole a zarábal 460,- eur mesačne, z čoho platil hypotekárny úver a celú domácnosť, plus nejaké smiešne príjmy, ktoré mama zarobila z podnikateľskej činnosti. Ako mladý človek nemal možnosť rozhodnúť sa, vďaka tomuto, akým spôsobom chce žiť. Podľa názoru žalobcu v 2. rade bol jeho život rozhodnutiami žalovaného daný, nalinkovaný, aké kroky musí podniknúť na to, aby vôbec mali základný život, čo jeho spolužiaci sa mohli naplno venovať svojej tvorbe a len tvorbe, mohli sa rozhodovať, či pôjdu na nejakú rezidenciu, do zahraničia, či si niečo iné vyskúšajú, pričom žalobca v 2. rade bol nútený chodiť a hľadať si zamestnanie, čo v jeho odbore sochár výtvarník bolo problematické nájsť si prácu so stabilným príjmom, pričom príjmy v školstve sú smiešne. Keby sa s mamou nedohodol na kúpe domu, reálne by na takýto dom nemal. Žalobca v 2. rade ďalej uviedol, že z postupu žalovaného bol sklamaný, keď vždy uvádzal, že čaká na nejaké rozhodnutia, napríklad na protokole z inšpektorátu práce, či išlo o pracovný úraz alebo nemal vedomosť o tom, že keď je vyhotovený znalecký posudok, nie je možné si úsudok nahradiť svojimi posudkovými lekármi, lebo posudkoví lekári sú zamestnancom sociálnej poisťovne. Nerozumel argumentácií, že posudok, ktorý bol predložený nedal dostatočné odpovede, a odpovede boli získané až v roku 2015. Žalovaný nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby si odpovede doplnil, žiadnu iniciatívnou. Po zrušení rozhodnutí ústavným súdom a ich vrátením na Krajský súd v Trnave právna zástupkyňa žiadala jedinú vec, aby sa dal vypracovať znalecký posudok, ktorý súd zamietol, pretože povedal, že iniciatívu vyvinula žalobkyňa v 1. rade, že s takými istými znalcami by komunikovala aj Sociálna poisťovňa, čiže by oslovila takých istých znalcov ako žalobcovia. Žalobca v 2. rade nerozumel, že pre žalovaného bol znalecký posudok nedostatočným a odpoveď dostal až v roku 2015, keď medzi tým nevyvinul žiadnu aktivitu, aby dostali také informácie, ktoré potrebovali. Ešte v súvislosti s nákladmi na domácnosť spojené s chodom domácnosti a s príjmom žalobcu v 2. rade uviedol, že v tom čase nežili plnohodnotný život, neboli na žiadnej dovolenke, žili na to, aby prežili a aby vôbec mohli byť. Modlili sa, aby sa nepokazil nejaký spotrebič, lebo na opravu alebo kúpu nového reálne nemali peniaze a ani len na splátky. Keď zaplatíte 270,- eur mesačne za úver, žijete pomaly z jedného platu, mama je podnikateľka, nedarilo sa jej zarábať, potrebujete peniaze, a kde nemáte ešte iné veci, elektrinu, plyn, vodu, mobilný telefón a kde je jedlo. 21. Súd vykonal dokazovanie z predložených písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, výsluchu žalobcov, ako aj z listinných dôkazov do konania predložených žalobcami, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav: 22. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 22.11.2010, č. 21889-45/2010-TT vyplýva, že označený správny orgán nepriznal žalobkyni v 1. rade nárok na jednorazové odškodnenie podľa a a s odôvodnením, že jej nárok na úrazovú dávku nevznikol, keďže zamestnávateľ poškodeného ŽSO Trnava, a. s., IČO: 34 108 513, u ktorého bol poškodený v čase vzniku poškodenia zdravia v pracovnom pomere, neuznal úraz poškodeného za pracovný. 23. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 22.11.2010 č. 21889-44/2010-TT vyplýva, že označený správny orgán nepriznal žalobcovi v 2. rade nárok na jednorazové odškodnenie podľa a a s odôvodnením, že jeho nárok na úrazovú dávku nevznikol, keďže zamestnávateľ poškodeného ŽSO Trnava, a. s., IČO: 34 108 513, u ktorého bol poškodený v čase vzniku poškodenia zdravia v pracovnom pomere, neuznal úraz poškodeného za pracovný.

24. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 04.02.2011, č. 10922-2/2011-BA vyplýva, že označený správny orgán odvolanie žalobkyne v 1. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 21889-45/2010-TT zo dňa 22.11.2010 vo veci nepriznania nároku na jednorazové odškodnenie zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava. 25. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 04.02.2011, č. 10705-8/2011-BA vyplýva, že označený správnym orgánom odvolanie žalobkyne v 1. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 21889-46/2010-TT zo dňa 22.11.2010 vo veci nepriznania nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava. 26. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 04.02.2011, č.10917-3/2011-BA vyplýva, že označený správny orgán odvolanie žalobcu v 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 21889-44/2010-TT, zo dňa 22.11.2010 vo veci nepriznania nároku na jednorazové odškodnenie v celom rozsahu zamietol a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava. 27. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 10.09.2014, č. k. -43, vo veci sťažovateľov - žalobcov v 1. a 2. rade konštatoval porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.05.2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa 29.05.2013 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd v bode 19 svojho rozhodnutia uviedol: „Najvyšší súd vychádzal z premisy, že zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či úraz bol pracovným úrazom. Ústavný súd nesúhlasí s týmto tvrdením najvyššieho súdu, pretože ak Sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci, musí sa v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou skutočnosťou ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky. Posudzovanie tejto predbežnej otázky pritom nemôže byť úplne svojvoľné a neodôvodnené, ale musí sa riadiť zákonnými pravidlami (najmä v zmysle a zákona o sociálnom poistení), ktorých účelom je presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Sociálna poisťovňa ako orgán aplikujúci právo musí pri svojej činnosti dbať na to, aby jej rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo, majúc na mysli predovšetkým vykonávanie dokazovania v rámci zákona o sociálnom poistení, boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť. Pokiaľ skutkové závery vyplývajúce z posúdenia predbežnej otázky sú bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či vykonanými dôkazmi, nemožno hovoriť o zákonnom rozhodnutí orgánu verejnej správy.“ 28. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 25.06.2015, č. k. -236 napadnuté rozhodnutia žalovaného - Sociálna poisťovňa, ústredie zo dňa 04.02.2011, č. 10705- 8/2011-BA, č. 10922-2/2011- BA a č. 10917-3/2011-BA, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 22.11.2010 č. 21889-46/2010-TT, č. 21889-45/2010-TT a č. 21889-44/2010-TT, zrušil a vec vrátil na ďalšie konania. 29. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 26.10.2015 č. 68267-87/2015 -TT vyplýva, že správny orgán priznal žalobkyni v 1. rade nárok na jednorazové odškodnenie v sume 18.793,60 eur. 30. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 26.10.2015, č. 68267-89/2015-TT vyplýva, že správny orgán priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom v celkovej výške 751,30 eur. 31. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 26.10.2015, č. 68267-88/2015-TT vyplýva, že správny orgán priznal žalobcovi v 2. rade nárok na jednorazové odškodnenie v sume 9.396,80 eur. 32. Z faktúry č. 23/18/2010 zo dňa 21.03.2010 vyplýva, že znalec: forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., so sídlom Boženy Němcovej 8, Bratislava si vyúčtoval voči zadávateľovi - žalobkyni v 1. rade odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za znalecký úkon č. 18/2010 vo veci posúdenia úmrtia Miroslava Trubača v celkovej výške 411,18 eur. 33. Z faktúry č. 2150100527 zo dňa 20.11.2015 vyplýva, že dodávateľ Univerzita Karlova v Praze, 1. lékařská fakulta, Kateřinská 32, Praha, Česká republika, pre odberateľa - žalobkyňu v 1. rade vypracoval znalecký posudok v odbore zdravotníctva, na základe zmluvy o vypracovaní znaleckého posudku č. 2015X - 0034 za cenu v celkovej výške 56.265,- CZK. Zaplatenie tejto faktúry žalobkyňa preukázala v avízami pre došlú zahraničnú platbu.

34. Z faktúry č. 2015036 zo dňa 09.11.2015 vyplýva, že právnická kancelária Bardač s.r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, poskytla žalobkyni v 1. rade právne služby v celkovej výške 145,58 eur (právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 04.06.2021 uviedol, že táto faktúra sa vzťahuje na úkony vykonané v mesiaci október 2015). 35. Z faktúry č. 2015037 zo dňa 09.11.2015 vyplýva, že právnická kancelária Bardač s.r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, poskytla žalobcovi v 2. rade právne služby v celkovej výške 72,79 eur (právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 04.06.2021 uviedol, že táto faktúra sa vzťahuje na úkony vykonané v mesiaci október 2015). 36. Žalobkyňa v 1. rade a žalobca v 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadali žalovaného, každý listom zo dňa 15.08.2016, o predbežné prerokovanie nároku v zmysle Žalovaný listami zo dňa 05.01.2017 žiadateľmi uplatnený nárok na náhradu škody neuznal. 37. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinný v čase podania žaloby (ďalej len „“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím. Podľa zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa , právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa , nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "") s príslušným orgánom podľa a 11. Podľa , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa , v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa , výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa , výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpis.

38. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť za predpokladu súčasného splnenia troch podmienok - existencia nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť. 39. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. 40. V prejednávanom spore sa žalobcovia od žalovaného domáhali náhrady majetkovej škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, ktorá im mala vzniknúť vydaním rozhodnutí žalovaného o nepriznaní úrazových dávok z úrazového poistenia zamestnávateľa podľa o sociálnom poistení a o nepriznaní nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu, a to konkrétne rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 22.11.2010, č. 21889-44/2010-TT, č. 21889-45/2010-TT a č. 21889-45/2010-TT. Proti týmto rozhodnutiam o nepriznaní jednorazového odškodnenia a nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom podali žalobcovia opravný prostriedok, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že svojimi rozhodnutiami zo dňa 04.02.2011, č. 10922-2/2011-BA, č. 10705-8/2011-BA a č. 10917-3/2011-BA, rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava potvrdil a odvolanie žalobcov vo všetkých prípadoch v celom rozsahu zamietol. I keď žalobcovia v konaní netvrdili, že podali na Krajský súd v Trnave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, túto skutočnosť možno vydedukovať z ďalších predložených listinných dôkazov, keďže Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 10.09.2014, č. k. -43, konštatoval porušenie základného práva žalobcov na súdnu ochranu, spojením so základným právom vlastniť majetok, a právo na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.05.2013 sp. zn. , a konaním, ktoré mu predchádzalo. Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom zároveň zrušil predmetný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec vrátil na ďalšie konanie. 41. Žalovaný v priebehu konania namietol, že v danom prípade nešlo o vydanie nezákonných rozhodnutí. Mal za to, že spornú otázku, či došlo k pracovnému úrazu v prípade manžela a otca žalobcov, môže záväzne vyriešiť len súd, a keďže rozhodnutie súdu v predmetnej veci neexistovalo, bol žalovaný nútený v zmysle zákona o sociálnom poistení urobiť si úsudok o tom, či úraz bol pracovným úrazom alebo nie. Pritom vychádzal z predložených listinných dôkazov svedčiacich tak v prospech, ako aj v neprospech žalobcov, na základe ktorých si urobil úsudok a rozhodol o dávkach. Preto bol toho názoru, že si všetky svoje zákonné povinnosti splnil. Argumentoval aj tým, že súdy, ktoré preskúmavali zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu uznali najskôr postup žalovaného ako zákonný, avšak až v intenciách nálezu ústavného súdu neskôr konštatovali, že sa jedná z viacerých hľadísk o pomerne citlivú záležitosť pre pozostalých, aj z tohto dôvodu je potrebné trvať na podrobnejšom a konkrétnejšom odôvodnení vysloveného úsudku. Skôr ako sa žalovaný mohol vysporiadať s právnym názorom vysloveným súdmi predložili žalobcovia nový znalecký posudok a na základe skutočností z neho vyplývajúcich Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava dospela k záveru, že išlo o pracovný úraz a žiadostiam o úrazové dávky vyhovela. 42. Súd má za to, že argument žalovaného v danom prípade neobstojí. Tak ako bolo uvedené vyššie, pre priznanie nároku na náhradu škodu spôsobenej štátom je podstatné, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Nezákonnosť konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze v bode číslo 19, keď uviedol, že „nemožno hovoriť o zákonnom rozhodnutí orgánu verejnej správy v prípade, ak skutkové závery vyplývajúce z posúdenia predbežnej otázky sú bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či vykonanými dôkazmi.“ 43. Podľa názoru súdu, prvý predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody podľa je tak splnený. 44. Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a jej výšky. 45. Žalobkyňa v 1. rade si uplatnila náhradu škody, ktorá predstavuje vynaloženie finančných prostriedkov na vypracovanie dvoch znaleckých posudkov predložených žalovanému k žiadosti o

priznanie úrazových dávok, ktoré mali preukázať vznik pracovného úrazu. V tejto súvislosti žalovaný namietol, že trovy konania, ktoré účastníkovi vzniknú v rámci konania o priznanie sociálnych dávok, si účastník konania v zmysle § 203 zákona o sociálnom poistení znáša sám. Zároveň namietol, že náklady vynaložené na vypracovanie znaleckého posudku znaleckou organizáciou forensic.sk nie sú účelne vynaložené náklady, nakoľko správny orgán z tohto znaleckého posudku nevychádzal. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobkyňa si tento nárok neuplatnila v zmysle zákona o sociálnom poistení, avšak v zmysle , ktorý pripúšťa náhradu škody vo forme účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Žalobkyňa v 1. rade zabezpečila vypracovanie tohto znaleckého posudku po podaní žiadosti o priznanie dávok o jednorazové odškodnenie, čiže v čase pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka účelnosti vynaloženia nákladov na vypracovanie tohto znaleckého posudku súd uvádza, že žalobkyňa v 1. rade uskutočnila z jej pohľadu všetky potrebné kroky, predložila všetky potrebné listiny, ktoré mali preukázať dôvodnosti nároku. Pokiaľ by žalovaný, vychádzajúc z obsahu informácií uvedených v znaleckom posudku, dospel k názoru, že znalecký posudok je nedostatočný, mal možnosť dať vyhotoviť revízny znalecký posudok, pretože jeho posúdenie sa musí riadiť zákonnými pravidlami, ktorých účelom je presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Žalovaný v priebehu konania žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom spočívali podľa jeho názoru rozdiely medzi znaleckým posudkom č. 18/2010 a znaleckým posudkom vypracovaným českým znaleckým , jedinú skutočnosť, ktorú tvrdil bolo, že po predložení nového znaleckého posudku pobočka Trnava prípad opätovne posúdila, dospela k záveru, že úmrtie poistenca môže byť posúdené ako pracovný úraz a následne jednorazové odškodnenia žalobcom priznala. Z vykonaného dokazovania - výsluch žalobkyne v 1. rade vyplynulo, že oba znalecké posudky vychádzali z rovnakých základov, znalcom boli položené rovnaké otázky, znalci dospeli k rovnakým záverom; uvedené žalovaný nerozporoval. Tvrdenie žalovaného o neúčelnosti znaleckého posudku č. 18/2010 nemal súd v konaní preukázané. Znalecký posudok č. 18/2010 bol vypracovaný v čase pred vydaním nezákonného rozhodnutia, mal slúžiť žalovanému na účely jeho rozhodnutia pre priznanie dávok jednorazového odškodnenia žalobcom, súd ho považoval za účelne vypracovaný, žalobkyňa vznik škody uhradením nákladov na jeho vypracovanie v konaní preukázala, a preto kauzálny nexus medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom tejto škody je daný. Súd žalobkyni v 1. rade priznal nárok na zaplatenie škody vo výške 411,18 eur. Žalobkyňa si zároveň uplatnila nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z tejto sumy odo dňa doručenia oznámenia o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody zo dňa 04.01.2017, ktorým žalovaný rozhodol, že uplatnený nárok neuznáva, týmto dňom sa žalovaný dostal do omeškania a preto súd príslušenstvo v tejto časti s poukazom na v spojení s nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , priznal. 46. Žalobcovia si ako skutočnú škodu uplatnili aj i nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Tak, ako sami uviedli v písomnom vyjadrení, ako aj priamo na pojednávaní dňa 04.06.2021, trovy právneho zastúpenia im vznikli v konaní po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým súd nezákonné rozhodnutia zrušil. V tejto súvislosti súd odkazuje na znenie ustanovenia zákona číslo , v zmysle ktorého možno za účelne vynaložené trovy konania považovať len tie, ktoré boli vynaložené k dosiahnutiu zrušenia nezákonných rozhodnutí. V konaní konkrétne uplatnená výška trov právneho zastúpenia v sume 145,58 eur (žalobkyňa v 1. rade) a v sume 72,79 eur (žalobca v 2. rade) predstavuje trovy, ktoré žalobcom vznikli v období mesiaca október 2015 (tak ako vyplýva z faktúry č. 2015036 a č. 2015037 zo dňa 09.11.2015, ako aj vyjadrenia právneho zástupcu na pojednávaní dňa 06.04.2021). Z uvedeného dôvodu súd nárok žalobcov v tejto časti zamietol. Rovnakú argumentáciu súd zastáva aj v prípade žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie účelne vynaložených nákladov na vypracovanie znaleckého posudku českou znaleckou organizáciou vo výške 2.133,15 eur. Tak ako vyplynulo z dokazovania, aj k vypracovaniu, a teda k vynaloženiu finančných prostriedkov zo strany žalobkyne v 1. rade, došlo v čase po vydaní nálezu Ústavného súdu SR, čiže nie v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí. Ani tento uplatnený nárok nemohol súd žalobkyni v 1. rade priznať. 47. Ďalej si obaja žalobcovia uplatnili nárok na zaplatenie ušlého zisku, kedy uviedli, že v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami žalobcom ušla možnosť mať peňažné prostriedky vo výške 19.544,90 eur (žalobkyňa v 1. rade) a vo výške 9.396,80 eur (žalobca v 2. rade) uložené na účte v banke a nadobúdať z tejto sumy pravidelnej prírastky v podobe úrokov za obdobie od 23.11.2010 do 27.10.2015, pričom na určenie výšky ušlého zisku použili metódu stanovenia ušlého zisku mierou toho, čo by sa dalo s disponibilnými prostriedkami dosiahnuť, keby bol počiatočný kapitál vložený banke popísaný jej autorom JUDr. Ing. Karlom Nedbálekom, Ph.D.. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku

poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. , zo dňa 28. apríla 2010). Súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhliadol istý rozpor medzi uplatnením tohto nároku a skutočnosťami uvádzanými žalobcami tak v písomných vyjadreniach, ako aj pri ich výsluchu. Žalobcovia v tejto časti deklarujú uloženie získaných finančných prostriedkov, poskytnutých žalovaným v čase pred vydaním nezákonných rozhodnutí, ak by správny orgán na základe všetkých zistených skutočností v úvode vyhovel žiadostiam žalobcov, na účet v banke. Na inom mieste žalobcovia uvádzajú, že sa dostali do tiesnivej finančnej situácie, kedy boli nútení vziať si ďalšie pôžičky (úhradu týchto žalobkyňa v 1. rade uvádzala po obdržaní finančných prostriedkov na základe rozhodnutí vydaných správnym orgánom v roku 2015), ako aj refinancovanie úveru na rodinný dom, absenciu finančných prostriedkov z podnikateľskej činnosti žalobkyne v 1. rade a úhradu všetkých životných nákladov len z jedného príjmu žalobcu v 2. rade. Za danej dôkaznej situácie je len ťažko dôvodne predpokladať, že by žalobcovia všetky finančné prostriedky uložili v banke a počas celého obdobia od novembra 2010 do októbra 2015 by ich nepoužili, čiže sa nedá hovoriť o pravidelnom behu vecí. Žalobcami uplatnená výška ušlého zisku je tak len hypotetickým predpokladom, ktorú podľa názoru súdu nie je možné týmto rozhodnutím priznať a preto nárok v tejto časti zamietol. 48. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poškodeným vzniká iba, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pri stanovení výšky súd prihliada na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 49. Žalobcovia vznik nemajetkovej ujmy, každý vo výške 20.000,- eur, odôvodňovali tou skutočnosťou, že po smrti manžela a otca žalobcov, keďže žalovaný na základe ich legitímnych očakávaní nepriznal žalobcom jednorazové odškodnenie, sa dostali do tiesnivej finančnej situácie, boli nútení si finančné prostriedky požičať, využili ako jednu z možností refinancovať hypotekárny úver na rodinný dom, v ktorom obaja žili a to aj z dôvodu, že žalobkyňa v 1. rade prišla o zamestnanie a začala sa venovať podnikateľskej činnosti, ktorá spočiatku neprinášala očakávané výnosy, žalobca v 2. rade ako absolvent vysokej školy bol nútený hľadať si zamestnanie a nemohol sa naplno venovať svojej tvorbe ako, napríklad jeho spolužiaci. Súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobcami tvrdené skutočnosti by za predpokladu správneho postupu pri určovaní výšky bolo možné skôr začleniť pod vznik skutočnej škody. Za nemajetkovú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorá by žalobcom vznikla zasiahnutím do ich osobnostných práv, do súkromného a pracovného života. Súd dospel k záveru, že žalobcovia svojim tvrdeniami vznik nemajetkovej ujmy nepreukázali. Je nepochybné, že žalobcom nemajetková ujma stratou blízkeho človeka vznikla, avšak k tejto strate nedošlo v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí žalovaným. Ani žalobcami tvrdenú dĺžku celého konania po dobu piatich rokov, ktorej prieťahy v konaní neboli navyše v tomto súdnom konaní preukázané, nie je možné považovať za zásah do osobnostnej sféry žalobcov. 50. Z dôvodu nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí žalovaným súd žalobcami uplatnený nárok, každý vo výške 20.000,- eur, zamietol. 51. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa Základných princípov , súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 52. O trovách konania rozhodol súd podľa v spojení 255 ods. 1 . Žalobcovia si v konaní uplatnili náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 49.394,08 eur. Súd priznal žalobkyni v 1. rade náhradu škody v celkovej výške 411,18 eur. Pomer úspechu žalobcov je 0,8 a pomer úspechu žalovaného je 99,2. Celkový úspech žalovaného tak predstavuje 98,4%. Nakoľko žalovaný v priebehu súdneho konania uviedol, že si v konaní trovy neuplatňuje, súd mu tretím výrokom rozhodnutia nárok na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.