Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Sa-3-2021.pdf
PDF · 127.15 KB
No categories available
14Sa/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobkyne: C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., Q. XXXX/XX, právne zastúpená Mgr. C. W. - advokátom so sídlom T., Y. XXX/ X proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, Generálny riaditeľ, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta 8 a 10, IČO: 30 807 484, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 05. novembra 2020, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 05. novembra 2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, Topoľčany č. XXXX/XXXX- TO-DvN zo dňa 04. júna 2020 a vec v r a c i a I. stupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak ako bude vyčíslená v uznesení vyššieho súdneho úradníka.
odôvodnenie:
1.) Žalobkyňa sa podanou správnou žalobou domáhala súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zák. č. 461/2003 Z.z.) zamietnuté jej odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. XXXX/XXXX-TO-DvN zo dňa 04.06.2020. Prvostupňovým rozhodnutím č. XXXX/XXXX-TO-DvN zo dňa 04.06.2020 bolo rozhodnuté, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1, 6 zák. č. 461/2003 Z. z., čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 6 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej ako základné nariadenie).
2.) Žalobkyňa v podanej správnej žalobe namietala najmä nedostatočné vyhodnotenie predložených dôkazov a zhodnotenie skutkových okolností. Žalovaný podľa jej názoru nevyhodnotil jej situáciu vzhľadom na skutkové okolnosti ako dotknutej osoby, ktorá si zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej ako vykonávacie nariadenie), pričom na jej situáciu aplikoval veľmi podobnú argumentáciu ako na prípady, ktoré sú značne skutkovo odlišné. Ohradila sa voči skutkovému záveru, že sa v období od novembra 2004 do marca 2020 sa zdržiavala výhradne na území Rakúska. Poukázala na to, že jej zamestnanie vykazuje znaky sezónnosti, prípadne nepravidelnosti. Uviedla, že domov chodievala spolu s kolegom, jeho dopravným prostriedkom, a to buď každý mesiac na celý týždeň alebo v prípade vykonávania 12 alebo 16 hodinových zmien to bolo až na dva týždne v mesiaci. Na území Slovenska pobývala v priemere odhadom od 90 do 150 dní v roku. Mala za to, že pre posúdenie veci je podstatné aj to, že Rakúsko susedí so Slovenskom. Pravidelné dochádzanie za
prácou do tejto krajiny nie je ničím neobvyklým v porovnaní so vzdialenejšími štátmi EÚ. Žalovaný v tejto súvislosti neakceptoval dôkaz - rozpis turnusov od zamestnávateľa, a preto navrhla výsluch svedka p. Petra Zorka, jej spolupracovníka s rovnakým alebo maximálne podobným rozpisom práce. Tomuto kolegovi pritom Sociálna poisťovňa nárok na dávku v nezamestnanosti priznala.
3.) Trvala na tom, že aj keď sa orientuje na rakúsky pracovný trh, jej reálne bydlisko, teda miesto, kde sa zdržiava mimo práce a trávi svoj voľný čas a oddych sa nachádza v Slovenskej republike. Jej situácia sa nemôže analogicky porovnávať so situáciou v rozsudkoch, ktoré žalovaný citoval, a to aj preto, že takmer všetky sa vzťahujú na dotknuté osoby majúce pracovný pomer vo Veľkej Británii, s výnimkou rozsudkov Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20Sa/13/2019 (Nemecko), Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 18Sa/4/2019 (Švajčiarsko) a sp. zn. 25Sa/17/2019 (Írsko). Hranice Veľkej Británie sú od hraníc so Slovenskom vzdialené približne 1400 km a žalobcovia v uvedených rozsudkoch uvádzali, že na Slovensko cestovali približne 3-4 krát do roka na jeden maximálne dva týždne. Ide teda o inú situáciu, ako je v danej veci. Okrem uvedeného sa jednalo o prípady osôb, ktoré žili vo Veľkej Británii s určitou blízkou osobou alebo osobami, prípadne vlastnili v tejto krajine nehnuteľnosti, a nevykonávali práce na tzv. turnusy ako je to v prejednávanej veci. V prípadoch zamestnávania v Nemecku a Švajčiarsku sa rovnako jednalo o prípady, ktoré pravidelné nedochádzali na Slovensko za účelom trávenia mimopracovného času, ale len výnimočne v rámci dovoleniek alebo iných špecifických sociálnych udalostí.
4.) Poukázala na to, že skutočnosti podstatné pre posúdenie veci sa snažila preukázať výpoveďami navrhovaných svedkov. Vykonanie takéhoto dokazovania však žalovaný nepovažoval za potrebné. Práve výpoveďami navrhovaných svedkov, ktorí poznajú jej pracovnú situáciu a stretávajú sa s ňou v mimopracovnom čase, mohla byť preukázaná pravidelnosť jej návratov na Slovensko.
5.) Uznala, že pracuje v Rakúsku od roku 2004, avšak v tomto období (po niekoľko nasledujúcich rokov) bola matkou dvoch maloletých detí, ktoré sa postupne osamostatňovali. Bolo by nanajvýš nelogické považovať za centrum záujmu a pôsobenia matky dvoch detí, ktoré sú jej zverené do starostlivosti, krajinu v ktorej pracuje a nie krajinu, v ktorej vyrastajú a vzdelávajú sa jej deti. Mala za to, že žalovanému predložila dostatok dôkazov, ktoré preukazujú pravidelnosť a rozsah trávenia jej času na Slovensku. Napriek tomu žalovaný vychádzal z domnienky, podľa ktorej trávi väčšinu života v Rakúsku. Uviedla, že nemá záujem a ani netrávi voľný čas v Rakúsku. V Rakúsku prebýva len za účelom výkonu práce, pričom keď sa vyskytne po sebe niekoľko dní pracovného voľna cestuje na Slovensko. Tieto skutočnosti preukazujú predložené čestné prehlásenia jej priateliek, s ktorými trávi voľný čas a čestné prehlásenia synov, s ktorými sa pravidelne na Slovensku stretáva a trávi s nimi čas. Uviedla, že v zmysle výkladu čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nemôže byť podstatné, kde trávila pracovný čas, ale aby bol naplnený výklad predmetného článku v nadväznosti na pojem bydlisko podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, je nutné skúmať najmä trávenie mimopracovného času.
6.) Žalobkyňa dávala opakovane do pozornosti súdu aj skutočnosť, že žalovaný rozhodol v obdobnom prípade jej kolegu tak, že bol nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný. Nejednalo sa o analogickú situáciu s podobnými znakmi, ale o rovnakú situáciu spolupracovníka, ktorý vykonáva rovnaký rozsah práce, v takmer rovnakých turnusoch a s rovnakým rozsahom návratov na Slovensko. Preto nemôže argumentácia žalovaného o tom, že tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná obstáť. Žalobkyňa ďalej uviedla, že Sociálna poisťovňa priznala nárok na dávku v nezamestnanosti aj ďalšej bývalej kolegyni, ktorá pracovala u bývalého zamestnávateľa na turnusy.
7.) Žalobkyňa uznala, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla primárneho uplatňovania v štáte posledného zamestnania. Z tohto dôvodu sa snažila uplatniť nárok v Rakúsku, avšak neúspešne. Vzhľadom na uvedené sa môže dostať do situácie, že jej dávka nebude priznaná v žiadnom štáte, čo by viedlo k značnej nespravodlivosti.
8.) Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe poukázal na § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j), čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Uviedol, že z uvedených ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu EÚ pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ. Touto výnimkou je situácia, keď si žiadateľ zachová (počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ) centrum záujmov a bydlisko na území Slovenska. V predmetnej právnej veci žalobkyňa v posudzovanom období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 31.03.2016 do 30.03.2020, nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu EÚ - Rakúska. Uvedené preukázala formulárom U002, zo dňa 12.05.2020. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla prestavujú prípady uvedené v čl. 65 od. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívny. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ.
9.) V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Rakúska. Príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vyhádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U002, zo dňa 12.05.2020, ako i z údajov uvedených žalobkyňou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, ktorá bola Sociálnej poisťovni, pobočka Topoľčany, predložená dňa 04.05.2020 a v podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predloženom dňa 07.05.2020. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať ad 1) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predloženom dňa 07.05.2020, žalobkyňa uviedla, že na území Rakúska sa zdržiavala od 11/2004 do 03/2020, ad 2) situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia bola žalobkyňa naposledy poistená v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky počas pracovného pomeru u zamestnávateľa Vikmont, s.r.o. ktorý trval od 30.09.1998 do 30.04.1999. Z údajov poskytnutých žalobkyňou je zrejmé, že na území Rakúska vykonávala krátkodobé práce dohodnuté na dobu určitú, ktoré spravidla trvali od januára do novembra, t. j. takmer celý rok. Uviedla, že jej posledný pracovný pomer v Rakúsku trval od roku 2004 do 03/2020, z čoho je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala každoročne práce u tohto zamestnávateľa, ad 3) jej rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobkyňa sa na území Rakúska nezdržiavala s blízkou osobou. Uviedla, že na Slovensku počas jej pobytu v zahraničí sa zdržiavali jej synovia, otec a brat. Súčasne uviedla, že na Slovensko sa vracala mesačne, čo však žiadnym spôsobom nepreukázala. Na území Rakúska poberala rodičovský príspevok (okrem uvedeného aj nemocenské), ad 4) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Rakúska a ani na území Slovenska žalobkyňa nevlastní nehnuteľnosť. V Rakúsku jej ubytovanie poskytol zamestnávateľ. Na Slovensku býva v prenajatom byte, pričom vlastníkom bytu je Stavebné bytové družstvo, v ktorom je žalobkyňa členom, ad 5) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobkyňa bola zamestnaná na území Rakúska, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území.
10.) Žalovaný uviedol, že žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Rakúska. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V žalobe žalobkyňa uviedla, že na jej situáciu bola aplikovaná podobná argumentácia
ako na prípady, ktoré sú značne skutkovo odlišné od jej prípadu. Žalovaný trval na tom, že neuviedol žiadny argument, ktorý by nereagoval presne na situáciu žalobkyne, prípadne by sa jej situácie vôbec netýkal. To, že argumentoval v rozhodnutí podobne ako v inom prípade je plne v súlade s princípom právnej istoty a v žiadnom prípade nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
11.) Poukázal ďalej na to, žalobkyňa namietala, že neakceptoval dôkaz o rozpise turnusov od jej zamestnávateľa. Túto námietku považoval za účelovú. Žalobkyňa neuviedla, že jej práca v Rakúsku mala turnusový charakter (uvedené nevyplýva, ani z predložených pracovných zmlúv). Tvrdila, že sa na Slovensko vracala mesačne, a aj keď túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázala, žalovaný na ňu pri posudzovaní bydliska prihliadol (čo uviedol v napadnutom rozhodnutí). Je pravdou, že žalobkyňa priložila kópie nejakých časových rozpisov. Na tieto však žalovaný nemohol v konaní prihliadnuť, pretože z týchto listín nebolo zrejmé koho sa týkajú, kto ich vyhotovil a ani aké skutočnosti osvedčujú (výkon práce, resp. dni voľna) a nekorešpondovali s tvrdením žalobkyne o jej mesačných návratoch na Slovensko. Ak žalobkyňa namietala, že v iných obdobných prípadoch rozhodol žalovaný o priznaní nároku na dávku v nezamestnanosti inak, tak považoval za potrebné zdôrazniť, že o každom uplatnenom nároku rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná (aj keď pracovná situácia môže byť podobná, môžu byť výrazné rozdiely v dĺžke pobytu v zahraničí, v rodinnej situácii i bytovej situácii). Navrhol, aby súd žalobu zamietol podľa § 190 SSP.
12.) Žalobkyňa v následnom písomnom vyjadrení (vyjadrení k vyjadreniu žalovaného) uviedla, že žalovaný stavia svoju argumentáciu k podanej žalobe na podklade zásady, podľa ktorej slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Opakovane uviedla, že dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov bola predmetom dokazovania z jej strany. Žalovaný v tejto súvislosti odmietol vykonanie určitých dôkazov, prípadne predloženým dôkazom neprikladal dostatočnú relevanciu. Vo vyjadrení však žalovaný uviedol, že tvrdenú frekvenciu jej návratov na Slovensko nespochybňuje. Nie je teda zrejmé, prečo žalovaný len na základe skutočnosti, že vykonávala krátkodobé sezónne práce od januára do novembra, usúdil, že je orientovaná na rakúsky pracovný trh, keď zo samotnej povahy krátkodobej práce vyplýva pravidelnosť návratov na Slovensko. Pravidelnosť návratov, vrátane sociálnych a rodinných väzieb tvrdila a deklarovala aj rozpisom turnusov, navrhovanými svedeckými výpoveďami jej rodinných príslušníkov, priateľov a spolupracovníkov. Žalovaný však čestné prehlásenia týchto osôb nebral do úvahy, preto na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom dňa 22.10.2020 navrhla výsluch vyššie uvedených osôb ako svedkov. Žalovaný však takto navrhovaný dôkaz považoval za nepodstatný, a teda nebol vykonaný.
13.) Pokiaľ ide o jej bytovú otázku tak uznala, že v Slovenskej republike prebýva v prenajatom byte, ktorého vlastníkom je Stavebné bytové družstvo, avšak nakoľko v tomto byte prebýva už po desiatky rokov, má možnosť ho odkúpiť za symbolickú zostatkovú cenu. Je toho názoru, že jej bytová situácia na Slovensku sa javí ako stabilnejšia. Žalobkyňa mala za to, že predložený dôkaz rozpisu turnusov spolu s vyjadrením resp. svedeckou výpoveďou jej kolegu, s ktorým sa pravidelne mesačne vracala na Slovensko, má dostatočnú relevanciu pre preukázanie centra záujmov a jej bydliska na Slovensku.
14.) Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne písomne nevyjadril.
15). Krajský súd v Trenčíne ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP, vec prejednal na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovanej a prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že správna žaloba bola podaná dôvodne.
16.) Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom je rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/XXXX- BA zo dňa 05.11.2020, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného S. zo dňa 04.06.2020 týkajúce sa nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti.
17). Z administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 04.05.2020 požiadala žalobkyňa Sociálnu poisťovňu, pobočka Topoľčany o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske č. T zo dňa 30.04.2020, v zmysle ktorého bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 31.03.2020. Žalobkyňa pracovala v Rakúsku od roku 2004 do 03/2020. Predložením formulára U002 osvedčeného príslušnou zahraničnou inštitúciou žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti na území Rakúska od 05.01.2016 do 13.11.2016, od 01.09.2017 do 12.11.2017, od 03.01.2018 do 11.11.2018, od 07.01.2019 do 13,11,2019, od 03.01.2020 do 15.03.2020. Ďalej preukázala obdobie choroby považované za obdobie poistenia - od 19.08.2015 do 15.10.2015, od 14.11.2016 do 31.08.2017, od 12.11.2018 do 05.01.2019. Pracovný pomer žalobkyne bol ukončený na základe vzájomnej dohody. Žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ.
18) V predložených vyhláseniach a formulároch žalobkyňa uviedla, že sa na Slovensko vracia každý mesiac, neuviedla pritom na akú dlhú dobu (víkend, týždeň a podobne). V Rakúsku býva u zamestnávateľa a na Slovensku v družstevnom byte. Pracovný pomer v Rakúsku mala uzavretý na dobu určitú, pričom v tejto krajine pracuje už od roku 2004. V administratívnom konaní predložila čestné prehlásenia svojich synov, ktorí sú toho času už dospelí a svojich kamarátok. Po podaní odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žiadala ich výsluch. Bez ďalšieho vysvetlenia predložila aj doklad, ktorý obsahuje názov jej zamestnávateľa a určenie dátumov. Uvedené neskôr označila ako rozpis svojich pracovných turnusov.
19.) Sociálna poisťovňa, pobočka Topoľčany vo veci rozhodla dňa 04.06.2020. V odôvodnení je stroho konštatované, že zobrala do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli k žiadosti doložené (plnoletý synovia, rodina), avšak s porovnaním s ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami (stabilnou pracovnou situáciou, odvodovými povinnosťami a poberaním nemocenských dávok v Rakúsku, návraty na Slovensko raz mesačne) tieto nepreukazujú zachovanie bydliska na Slovensku. Bola konštatovaná orientácia žalobkyne na rakúsky pracovný trh. Na odvolanie žalobkyne sa vecou zaoberal žalovaný, ktorý dňa 22.10.2020 spísal zápisnicu s právnym zástupcom žalobkyne, ktorý požadoval vypočutie piatich svedkov za účelom preukázania rozhodných skutočnosti pre posúdenie veci. Žalobkyňa sa nezúčastnila z dôvodu, že opäť začala pracovať v Rakúsku a nemohla sa uvoľniť. Následne o veci rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím. Poukázal aj na to, že od 10.08.2020 je žalobkyňa vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie a opätovne je zamestnaná na území Rakúska. Zdôraznil, že celková dĺžka pobytu v zahraničí a dlhodobá prioritná orientácia na rakúsky pracovný trh, opakované návraty na územie Rakúska a platenie odvodov na území Rakúska boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti.
20.) V posudzovanej veci zostala sporná otázka preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ
- Rakúska. Spornou teda ostala otázka, či bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v Rakúsku je alebo nie je možné považovať na území Slovenskej republiky za zachované pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.
21.) Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
22.) Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
23.) Podľa čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
24.) Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
25.) Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,nariadenie č. 879/2009") ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
26.) Podľa čl. 11 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
27.) V konaní nie je sporné, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázala na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Rovnako tak nie je sporným, že žalobkyňa v posudzovanom období pracovala na území iného členského štátu Európskej únie - Rakúska. Zostalo však sporným, či v danom prípade správne orgány dospeli k správnemu záveru, že nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, t.j. dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Rakúska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobkyne. Pre posúdenie uvedenej skutočnosti bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobkyňa v posudzovanej veci preukázala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie - Rakúska.
28.) Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto
doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Írsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) cit. nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. 29.) Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 nariadenia č. 987/2009 v spojení s čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko" mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia č. 883/2004 na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
30.) Ako bolo uvedené vyššie, v predmetnej veci je základom sporu otázka, či si žalobkyňa zachovala obvyklé bydlisko v Slovenskej republike pri jej pobyte v Rakúsku.
31.) Správny súd konštatuje, že výraz bydlisko je autonómnym pojmom vlastným unijnému právu a musí byť vykladaný v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Súdny dvor sa týmto pojmom opakovane zaoberal pričom v rozsudku I. proti Health Service Executive zo dňa 5.6.2014 je zoznam kritérii, ktoré je potrebné zobrať do úvahy pri určovaní miesta bydliska osoby, a ktorý bol kodifikovaný v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Pre stanovenie bydliska alebo miesta, v ktorom má žalobkyňa centrum záujmov je potrebné zvážiť hľadiská uvedené v odstavci 25 tohto rozsudku.
32.) K pojmu obvyklé bydlisko sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie napríklad v rámci konania o predbežnej otázke vo veci C-523/07 zo dňa 21.1.2009, v ktorom uviedol, že „obvyklým miestom bydliska je treba rozumieť miesto, ktoré dotyčná osoba stanovila ako trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom priznať tomuto miestu stálu povahu. Za účelom určenia obvyklého bydliska je treba zohľadniť všetky skutkové okolnosti zakladajúce bydlisko a najmä skutočné bydlisko dotyčnej osoby.“ Pojem „obvyklé bydlisko“ bol ďalej definovaný v rozsudku Súdu prvého stupňa ( tretieho senátu) zo dňa 15.04.2004, vo veci T-354/02, Fernando Valenzuela marzo proti Komisii Európskych spoločenstiev. Súčasne správny súd poukazuje na to, že v zmysle rozhodnutia S2 správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia je tento pojem potrebné vykladať skôr užšie, keď komisia varovala pred príliš širokým výkladom pojmu „ bydlisko“. Uvádza, že sa čl. 65 ods.5 nariadenia č. 883/2004 má použiť u prihraničných pracovníkoch a niektorých kategórii, ktoré obdobne zachovali úzke väzby so svojimi krajinami pôvodu, avšak jeho aplikácia by už nebola prijateľná, keby na základe príliš širokého výkladu pojmu „ bydlisko“ mala byť oblasť pôsobnosti čl. 65 nariadenia rozšírená na všetky osoby, ktoré majú v členskom štáte pomerne stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť a svoje rodiny zanechali v zemi svojho pôvodu. V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť žalovanému ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní poukazovali na potrebu takéhoto užšieho výkladu pojmu.
33.) Na druhej strane správny súd poukazuje na to, že úlohou správnych orgánov v administratívnom konaní bolo okrem iného zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 a čl. 11 nariadenia č. 987/2009). V tomto smere bolo povinnosťou správnych orgánov vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, nakoľko bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť "centrum záujmov dotknutej osoby" podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/5/2012 z 30. januára 2013 ). Predmetný rozsudok odkazuje na povinnosť riadne zisteného skutočného stavu v zmysle ustanovenia § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. za účelom výkladu ustanovenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, t.j. zistenia bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti. Podľa názoru správneho súdu bolo potrebné aj v závislosti od skutočností, ktoré by vyšli najavo pri výsluchu žalobkyne realizovať aj výsluch svedkov (minimálne Petra Zorka) za účelom zistenia relevantných podkladov pre riadne posúdenie veci. Uvedené platí o to viac, že žalobkyňa poukazovala na to, že Sociálna poisťovňa v prípadoch rozhodovania o priznaní týchto dávok žiadateľom, ktorí boli alebo sú jej kolegami (vrátane p. Zorka) rozhodla opačne, a dávky im priznala.
34.) Správny súd nespochybňuje povinnosť správnych orgánov rozhodovať v každej veci s prihliadnutím na jej individuálne okolnosti. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že v právnom štáte je očakávanie, že orgány, ktorým je zverená rozhodovacia právomoc budú rozhodovať v skutkovo a právnych podobných veciach rovnako, legitímna. Na správny orgán je bez pochybností kladená požiadavka, aby obdobné prípady posudzoval obdobne, aby teda nečinil medzi jednotlivými žiadateľmi o priznanie dávky v nezamestnanosti nedôvodné rozdiely. Dodržiavanie tejto zásady podlieha kognícii správnych súdov. Pokiaľ teda skutočne správne orgány priznali dávky kolegom žalobkyne, resp. osobám, ktorých pobyt a práca v zahraničí vykazovali obdobné znaky ako tomu bolo v jej právnej veci, je možné po správnych orgánov rozumne požadovať, aby aspoň stručne vysvetlili, v čom sa veci odlišujú, prípadne prečo sa teda v skutočnosti z hľadiska rozhodných okolností o obdobné kauzy nejedná. Ak tu o takúto rozdielnosť nejde, je legitímnym očakávaním žalobkyne, že bude rozhodnuté v jej veci obdobne. 35.) Pokiaľ žalovaný odkazoval na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a niektorých krajských súdov, tak správny súd je toho názoru, že v predmetnej právnej veci je v prvom rade potrebné doplniť skutkové zistenia a až potom bude možné odvolávať sa na rozhodovaciu činnosť súdov.
36.) Súčasne však správny súd zdôrazňuje, že síce má za to, že výsluch žalobkyne je potrebný a mala by jej byť daná ďalšia možnosť, aby sa výsluchu zúčastnila. Na druhej strane je však toho názoru, že výsluch žalobkyne nie je správny orgán povinný realizovať za situácie, že by mal čakať na „uvoľnenie“ žalobkyne z práce niekoľko mesiacov. Je vecou žalobkyne, ktorá tvrdí, že chodí na Slovensko pravidelne, má tu centrum svojich záujmov a súčasne jej svedčí povinnosť svoje tvrdenia aj preukázať, aby si svoje záležitosti zariadila tak, aby sa nariadeného výsluchu mohla zúčastniť a aj zúčastnila. Správny súd má za to, že v nadväznosti na skutočnosti, ktoré vyplynú z výsluchu žalobkyne, prípadne s ohľadom na prijaté skutkové závery správnym orgánom, je potrebné veľmi starostlivo zvážiť výsluchy navrhovaných svedkov s tým, že v prípade, že by správny orgán nakoniec nepristúpil k výsluchu všetkých navrhovaných osôb musí svoj postup náležite v odôvodnení svojho rozhodnutia odôvodniť. Správny súd je však toho názoru, že minimálne pri svedkovi Petrovi Zorkovi je táto potreba daná.
37.) Správny súd konštatuje, že vypočutie svedkov navrhovala žalobkyňa aj v konaní pred súdom, avšak správny súd zdôrazňuje, že takéto doplnenie dokazovania by fakticky nahrádzalo činnosť správneho orgánu a presahuje rámec súdneho prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že správny súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nebol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav, bude vecou konajúcich správnych orgánov, aby dokazovanie v naznačenom rozsahu doplnili. 38.) S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nebolo vydané v súlade so zákonom a preto ich zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e), d) SSP a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že bude potrebné doplniť dokazovanie za účelom riadneho zistenia skutkového stavu a súčasne sa riadne a zrozumiteľne vysporiadať s tým, či nebolo v skutkovo a právnej obdobnej veci rozhodované inak.
38.) Pokiaľ ide o náhradu trov konania, tak súd priznal v konaní úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania v zmysle ust. § 167 ods.1 SSP. Výška trov bude určená samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom tunajšieho súdu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015Z. z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, vakom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.