Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-98-2020.pdf
PDF · 130.88 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/98/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného C. W., nar. XX.XX.XXXX, pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 9T/81/2018-4668 zo dňa 25.11.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.06.2021 v Trnave, takto:
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného C. W., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 9T/81/2018-4668 zo dňa 25.11.2019 bol obžalovaný C. W., nar. XX.XX.XXXX v R., hlásený trvaný pobyt R. - N. U. H., t.č. bytom T. X, R. uznaný vinným zo zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,
že
dňa 20.10.2014 ako zamestnanec na dohodu o pracovnej činnosti Resocializačného strediska Čistý deň, n. o. vykonal v tomto stredisku v I. U. T. ceste XXXX súlož s maloletou U. L., nar. XX.XX.XXXX, ktorá bola v tomto zariadení umiestnená na základe predbežného opatrenia Okresného súdu Piešťany sp. zn. 13P/212/2014, pričom mal možnosť vedieť, že maloletá nemala pätnásť rokov.
Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 4 a § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. m) a § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 6T/124/2018 zo dňa 25.10.2018, doručenému obžalovanému dňa 20.11.2018 a právoplatnému dňa 29.11.2018, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, keď vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
O náhrade škody rozhodol tak, že obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej U. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX/XX, H. S., škodu vo výške 500 eur. Zároveň podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú U. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobyt M. XXX/XX, H. S., odkázal so zvyškom jej nároku na náhradu škody na civilný proces.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 4668-4675.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 23.07.2018 podal prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava obžalobu na obžalovaného pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. g), písm. h) Trestného zákona.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodenej, výsluchom znalcov, svedkov, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a dospel k záveru, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedené v obžalobe. Prioritne bolo potrebné ustáliť čas, kedy došlo k spáchaniu skutku, čo mohol okresný súd učiniť len z výpovedí obžalovaného a poškodenej, keďže žiadna iná osoba nebola prítomná pri spáchaní skutku. Pohlavný styk obaja potvrdili, nezhodli sa však ohľadom času, kedy malo k styku dôjsť. Okresný súd aj napriek záverom znaleckého posudku PhDr. Michlerovej nemal dôvod neveriť poškodenej o čase, kedy ku skutku došlo, pretože skutok zasadila do konkrétnej udalosti, kedy mali z RS Čistý deň ujsť jej spolubývajúce. Okresný súd nemal za preukázanú krivú výpoveď poškodenej spôsobenú zisteným egocentrizmom, pretože poškodená voči obžalovanému zjavne neprechováva žiadne negatívne vášne. Uvedené korešponduje aj s tým, kedy sa mala poškodená priznať svojej matke k styku s obžalovaným (na Vianoce roku 2014). Skutočnosť, že styk nemala uvedené vo svojom denníku nesvedčí o tom, že by k styku nedošlo (poškodená zrejme tomuto styku nepripisovala osobitnú dôležitosť). Pokiaľ ide o preukázanie úmyslu obžalovaného, z vykonaného dokazovania okresný súd nemal za preukázanú vedomosť obžalovaného o veku poškodenej, a teda priamy úmysel obžalovaného. Na druhej strane však okresný súd konštatoval, že obžalovanému nemohlo byť neznáme, že v zariadení sú aj klienti mladší ako 15 rokov, keďže o tom mali vedomosť aj ďalší vypočúvaní svedkovia - klienti. Obžalovaný tak mal od nástupu poškodenej do zariadenia dostatok času a možností jej vek zistiť, a to najmä opýtaním sa priamo poškodenej či iných klientov alebo vychovávateľov, keďže táto skutočnosť bola všeobecne známa a ak tak neurobil, jedná sa u neho o nepravú ľahostajnosť a teda nepriamy úmysel. Okresný súd nemal preukázané naplnenie znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, ktorý mal byť spáchaný závažnejším spôsobom využitím neskúsenosti poškodenej a porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho postavenia. Využitie neskúsenosti nebolo obsiahnuté v skutkovej vete obžaloby a nevyplývalo ani z výpovede poškodenej, k pohlavnému styku došlo vzájomným rozhodnutím, v čase spáchania skutku jej intímna oblasť nebola neznáma. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo preukázané naplnenie kvalifikačného znaku porušenia povinnosti vplývajúcej z páchateľovho postavenia. Obžalovaný bol voči poškodenej v postavení klienta a pomocného kuchára, čo nie sú postavenia, ktoré by obsahovali vnútornú povinnosť zákazu styku s ostatnými klientami. Navyše nebolo preukázané, že by toto postavenie obžalovaného zohrávalo akúkoľvek rolu pri čine a využil ho na jeho spáchanie.
Pokiaľ ide o uloženie trestu, obžalovaný spáchal tento skutok skôr, ako mu bol doručený trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 6T/124/2018 zo dňa 25.10.2018, preto mu bolo potrebné ukladať súhrnný trest. Vo vzťahu k odsúdeniu Okresným súdom Bratislava II. sp. zn. 0T/468/2018 nejde o súbeh. Vzhľadom na súbeh okresný súd ukladal obžalovanému súhrnný trest za trestný čin najprísnejšie trestný, ktorým je prečin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, a to v trestnej sadzbe 3 - 10 rokov. Okresný súd u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, pričom zistil jednu priťažujúcu okolnosť - spáchal viac trestných činov, preto bolo potrebné znížiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Okresný súd konštatoval, že horná hranica trestnej sadzby sa zvýšila o jednu tretinu za spáchanie viac úmyselných trestných činov viacerými skutkami, z ktorých je aspoň jeden zločinom, na 13 rokov a 4 mesiace. Za primeraný trest okresný súd považoval trest na spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, ktorý dostatočne zohľadnil mnohosť trestnej činnosti ako aj značný časový odstup od spáchania skutku. Keďže obžalovaný bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil ho súd na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia.
V rámci adhézneho konania si poškodená uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 4 800 eur, tento však okresný súd nemohol s poukazom na zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov priznať. Uvedený zákon upravuje iba odškodňovanie obetí násilných trestný činov zo strany štátu, a nie zo strany páchateľa, preto nebolo možné uplatniť na obžalovaného ako páchateľa ani rozsah odškodnenia určený v tomto zákone. Okresný súd považoval skutok za zásah do práva na ochranu osobnosti, preto má poškodená právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Pri určení výšky tejto náhrady okresný súd okrem
rozsahu a závažnosti zásahu, pomery páchateľa, považoval za primeranú výšku náhrady škody 500 €. Vo zvyšku poškodenú odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, a to na hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozhodnutia (č.l. 4665), ktoré písomne odôvodnil na č.l. 4684.
Obžalovaný v odvolaní namieta, že okresný súd sa pri rozhodnutí nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, čo sa dá vyvodiť už len zo samotného faktu, že rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku je neadekvátne zúžený dôkazom, ktoré boli v konaní zabezpečené. Napadnutý rozsudok nie je presvedčivý. Ďalej namieta, že okresný súd nevykonal, alebo sa nezaoberal všetkými navrhnutými dôkazmi v rozpore s ustanovením § 2 ods. 11 Trestného poriadku. K tejto námietky špecifikoval jednotlivé dôkazy, o ktoré malo ísť (str. 3 odvolania, pričom nie je potrebné opisovať jednotlivé dôkazy). Napriek tomu, že poškodená vypovedala počas celého konania celkom 4x, v spise súd zaznamenané jej rozsiahle výpovede a desiatky hodín trvajúce záznamy, okresný súd sa v odôvodnení venoval vyhodnoteniu jej výpovede len v minimálnom rozsahu (cca pol strany, 15 riadkov). Okresný súd vyjadril v odôvodnení rozhodnutia niekoľko premís, ktoré však nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Argumenty okresného súdu si navzájom odporujú, závery z neho plynúce sú nepresvedčivé. Poukazuje na závery znaleckého posudku znalkyne PhDr. Zity Michlerovej, ktorá konštatovala zníženú vierohodnosť výpovedí poškodenej, poškodená si nevie stáť za prejaveným názorom, je ovplyvnená vonkajšími okolnosťami, najmä svojou matkou. Aj napriek uvedenému záveru súd v odôvodnení uviedol, že v tomto prípade nemá dôvod neveriť výpovedi poškodenej o čase, kedy ku skutku došlo. Poukazuje tiež na rozpory vo výpovedi poškodenej o tom, či obžalovaný v čase spáchania skutku vedel, koľko má poškodená rokov. Naproti tomu obhajca poukazuje na závery znaleckého dokazovania znalkyne PhDr. Fusekovej, kedy poškodená uvádzala okolnosti styku a deň, kedy k nemu malo dôjsť. Špecifickú vierohodnosť výpovede poškodenej oslabujú aj podvedomé sklony presúvať zodpovednosť za vlastné slobodné rozhodnutia, zlyhania i konanie na okolie. Táto znalkyňa vylúčila o poškodenej konfabulatórne znaky jej výpovede, t.j. sklony dopĺňať medzery v pamäti novovytvorenými myšlienkami. Poškodená počas svojich výpovedí preukázateľne klamala, keď sa k prítomnosti obžalovaného na komunite, kde uviedla svoj vek vyjadrila najprv tak, že obžalovaný určite prítomný bol, v ďalšej výpovedi už ale uviedla, že pre odstup času si už presne nevie spomenúť na komunitu, na ktorej uviedla som vek. Rovnako nevypovedala pravdu ani o tom, že okrem obžalovaného nemala s nikým v rozhodnom čase pohlavný styk. Z výpovede svedkyne M. ako aj svedka R. však vyplýva opak, a to, že poškodená mala pohlavný styk aj so svedkom R.. Obhajoba vidí motiváciu svedkyne vypovedať v neprospech obžalovaného predovšetkým vo vzťahu poškodenej s jej matkou, ktorú nechce „potopiť“. Uvedené korešponduje aj s výpoveďou riaditeľa RS D. F., ktorý uviedol, že sa ani nečuduje, že U. (poškodená) klame, pretože nechce potopiť matku. Okresný súd sa nijako nevysporiadal so závermi znalkyne MUDr. Daniely Martišovej, ktorý uviedla, že obžalovaný chodil do RS len zriedkavo, zaujímal sa len o veci, ktoré sú pre neho zaujímavé, mal na starosti kuchyňu, tak sa zaujímal iba o kuchyňu. Znalkyňa vyslovila domnienku o tom, že si nemyslí, že by sa obžalovaný zaujímal o nových klientov, resp. ich anamnézu, osudy. Okresný súd sa nevysporiadal ani s výpoveďou svedka F., ktorý uviedol, že nástenka s menami klientov bola umiestnená v miestnosti pre personál, za veľkou plechovou skriňou, teda nebola viditeľná z chodby. Podľa svedka obžalovaný do tejto kancelárie nemal prístup. Svedok ho tam nevidel, nevidel ani nepočul, že by mu niekto povedal, že obžalovaný sa v tejto kancelárií zdržiava. Podľa obhajoby je významná aj tá skutočnosť, že obžalovaný na jedno oko nevidí, je slabozraký, navštevoval školu pre slabozrakých. Ani jeden zo svedkov neuviedol, že by obžalovaného videl v spoločnej miestnosti pre zamestnancov pred tabuľou s údajmi o klientoch čítať si informácie, resp. oboznamovať sa s informáciami vyvesenými na tabuli. Následne obhajoba poukazuje na jednotlivé výpovede svedkov, rozpornosti v nich. Súd tiež neprihliadol ani na denník poškodenej, v ktorom intímny styk s obžalovaným neuvádza. Okresný súd nesprávne vyhodnotil úmysel obžalovaného, o veku poškodenej nemali vedomosť ani ďalší svedkovia. Súd tak nesprávne vyhodnotil nevedomosť, resp. ľahostajnosť obžalovaného v jeho neprospech, čím porušil zásadu „in dubio pro reo“. Poukazuje na význam skutkového omylu, kedy nie je možné páchateľovi pričítať úmyselné zavinenie. Poškodená po nástupe do RS preukázateľne vyzerala staršie, nemala záujem hovoriť o svojom veku, pretože by ju to diskvalifikovalo z jej ženstva. Poškodená bola vyspelá, obliekala sa výstredne a vyzývavo, čo vzbudzovalo dojem o vyššom veku, ako v skutočnosti mala. Záver okresného súdu o nepravej ľahostajnosti, a teda nepriamom úmysle nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ ide o trest, do obdobia, kým sa skutok stal, t.j. do 20.10.2014 sa na obžalovaného hľadelo ako na osobu, ktorá nebola trestne stíhaná. Ak teda okresný súd zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
6T/124/2018 zo dňa 25.10.2018 a ukladal obžalovanému súhrnný trest, mal prihliadať na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, a to, že viedol pred spáchaním skutku riadny život. Preto mal byť pomer poľahčujúcich okolností k priťažujúcim okolnostiam ustálený pomerov 1:1, a zvyšovať sa mala len horná hranica. Súd mal teda ukladať trest v rozmedzí trestnej sadzby 3 roky až 13 rokov a 4 mesiace. Dáva do pozornosti § 38 ods. 7 Trestného zákona. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, najmä na správanie sa poškodenej, jej osobné skúsenosti s tým, že vedela o tom, že pohlavný styk s osobou mladšou ako 15 rokov je trestný a neupozornila na to obžalovaného je použitie § 38 ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona pre obžalovaného neprimerane prísne, trest v trvaní 5 rokov a 4 mesiace neprimerane prísny. Obhajoba namieta aj výšku náhrady škody, navrhuje, aby bola poškodená s celým nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 08.06.2021 za prítomnosti zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave a obhajcu obžalovaného. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný a poškodená, pričom obžalovaný svoju neúčasť ospravedlnil a požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Senát odvolacieho súdu rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaného a poškodenej. Odvolací súd na verejnom zasadnutí oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného, odpisom z Registra trestov na obžalovaného, oznámením o ukončení právneho zastupovania obhajcu poškodenej, a tiež podstatným obsahom spisu. Obhajca obžalovaného ešte pred záverečnými návrhmi navrhol, aby odvolací súd oboznámil so zápisnicou o hlasovaní okresného súdu s domnienkou o tom, že by predseda senátu okresného súdu bol prehlasovaný prísediacimi. Zástupkyňa krajskej prokuratúry považuje odvolanie obžalovaného za nedôvodné. Vina obžalovaného bola spoľahlivo preukázaná, tak pokiaľ ide o objektívnu ako aj subjektívnu stránku trestného činu. Zavinenie obžalovaného bolo preukázané, okresný súd vykonal náležité dokazovanie. Navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomných dôvodov odvolania, napadnuté rozhodnutie považuje za nepresvedčivé.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanej považuje sa primeraný, zákonný a spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
Primárne sa odvolací súd vysporiada s námietkou obhajcu obžalovaného o pochybnostiach pri hlasovaní, resp. možnom prehlasovaní predsedu senátu okresného súdu prísediacimi členmi senátu. Odvolací súd sa pri preštudovaní celého obsahu spisu oboznámil aj so zápisnicou o hlasovaní okresného súdu zo dňa 25.11.2019 a konštatuje, že žiadna takáto domnienka obhajoby sa nepotvrdila. Odvolací súd nie je oprávnený zverejniť pomer hlasov, akým bol prijatý napadnutý rozsudok, pretože v čase vydania rozhodnutia takáto povinnosť súdu nevyplývala zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku. Až novelou Trestného poriadku č. 312/2020 Z.z. účinnou od 01.01.2021 bolo do Trestného poriadku zavedené ustanovenie § 163 ods. 4 Trestného poriadku, v zmysle ktorého rozsudok senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bol prijatý výrok o vine, výrok o treste a výrok o ochrannom opatrení. Tejto povinnosti sa však nemožno domáhať spätne. K uvedenému odvolací súd považuje za nevyhnutné dodať aj to, že pokiaľ by sa aj členovia senátu neuzniesli na rozhodnutí jednomyseľne, odvolací súd nie je za žiadnych
okolností viazaný rozhodnutím a hlasovaním členov senátu nižšieho stupňa. Konštatovanie obhajoby o hlasnej porade je irelevantné, nemajúce žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
K námietke obhajoby o absencií presvedčivého, náležite odôvodneného a zrozumiteľného rozhodnutie odvolací súd poukazuje:
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je o.i. aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porovnaj napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Tu je však potrebné zdôrazniť, že rozsah tejto povinnosti (majúc na mysli povinnosti súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť) sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Ťažisko a sila presvedčivosti rozsudku spočíva práve v jeho odôvodnení, ktoré spočíva v dôslednom vysvetlení, prečo súd rozhodol tak ako to premietol do výroku. Zákonný sudca je povinný vyjadriť dôvody svojho rozhodnutia (lat. iudices tenetur exprimere cusam senteniae suae).
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách vyššie uvedeného konštatujúc, že táto námietka obžalovaného nie je dôvodná. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia spôsobom akým mu to ukladá ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy opiera svoje rozhodnutie, úvahy akými sa pri rozhodnutí spravoval (postup voľného hodnotenia dôkazov), ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného ako aj to, prečo nevykonal navrhované dôkazy, resp. prečo dôkazy odmietol vykonať. Takto postupoval vo vzťahu ku všetkým trom výrokom napadnutého rozsudku. Okresný súd si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z vyššie uvedeného ustanovenia, čím požiadavke na riadne odôvodnenia súdneho rozhodnutia učinil zadosť.
S vyššie uvedenou námietkou súvisí aj ďalšia, a to týkajúca sa nevykonania všetkých dôkazov a nevysporiadania sa so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, k čomu odvolací súd hneď úvodom dáva do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97).
Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania), je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Do práva obvineného na obhajobu patrí neodmysliteľne aj právo navrhovať dôkazy v zmysle § 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Trestného poriadku. Tomuto právo zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Toto právo si však netreba zamieňať s povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu
vykonať každý jeden navrhovaný dôkaz. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tdo/45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod. č. 7/2011).
Odvolací súd má za to, že dokazovanie vykonané okresným súdom bolo dostatočné na preukázanie viny obžalovaného. Okresný súd pri ustálení viny prihliadal na tie najdôležitejšie a najrozhodnejšie dôkazy, tieto vyhodnotil vo vzájomnom súhrne, v odôvodnení rozhodnutia jasne uviedol, ktoré dôkazy to sú, a ako sa k ich hodnoteniu postavila ako ich vyhodnotil v kontexte so všetkými skutočnosťami, ktoré počas konania vyšli najavo. Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré síce navrhnuté obhajobou boli, ale okresný súd ich odmietol vykonať, toto svoje rozhodnutie okresný súd aj náležite odôvodnil (str. 12 rozsudku, tretí odsek). Tu odvolací súd upriamuje pozornosť aj na to, že obžalovanému boli počas celého konania riadne zachované práva, ktoré mu priznáva Trestný poriadok, mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (výsluchom svedkov, oboznámením listinných dôkazov vrátane znaleckých posudkov), mal možnosť klásť svedkom a znalcom otázky, navrhovať odstránenie rozporov vo výpovediach.
Na hlavnom pojednávaní dňa 25.11.2019 (č.l. 4665) okresný súd vyzval procesné strany, či tieto majú ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Procesné strany (prokurátor, obhajca, poškodená) výslovne uviedli, že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nemajú, na čo predseda senátu v zmysle § 274 ods. 1 Trestného poriadku vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu a tiež práva na spravodlivá súdny proces (porovnaj judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 8/2014).
Odvolací súd po preskúmaní rozsiahleho spisového materiálnu konštatuje, že obžalovaný svojim konaním naplnil skutkovú podstatu zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že k intímnemu styku (súloži) medzi obžalovaným a poškodenou skutočne došlo, čo potvrdili obaja aktéri, nie je preto dôvod spochybňovať to. Rozhodujúcou otázkou, ktorá mala vplyv na trestnú zodpovednosť obžalovaného bola tá, či mal obžalovaný v čase, kedy k intímnemu styku došlo vedomosť o tom, že poškodená nedovŕšila 15 rokov, ide teda o maloletú osobu.
Prihliadnuc na všetky vykonané dôkazy možno usúdiť, že obžalovaný nemal len jednu, ale viacero možností ako sa objektívne mohol dozvedieť o veku poškodenej. V prvom rade to bola tabuľa, ktorá visela nielen pri vchode, ale aj v kancelárií zamestnancom, na ktorej boli vyvesené fotky jednotlivých klientov, ich vek, kontakty na sociálnu kuratelu a zákonných zástupov, fázu, v ktorej sa nachádzali, odmeny a ďalšie skutočnosti. Poškodená prišla do zariadenia dňa 24.09.2014, od tohto momentu mal obžalovaný možnosť mať vedomosť o jej veku, keďže mal voľný prístup do kancelárie zamestnancov. Nemožno uveriť tvrdeniu obžalovaného o tom, že do kancelárie nechodil, na tabuľu sa nepozeral. Obžalovaný bol v tom čase nielen klientom, ale i zamestnancom (na dohodu o pracovnej činnosti), mal teda prístup k tejto spoločnej kancelárií. Túto skutočnosť potvrdili viacerí svedkovia, ktorí nielenže obžalovaného v kancelárií videli, rozprávali sa tam s ním, riešili s ním pracovné záležitosti týkajúce sa jeho povinností. Svedok L. vypovedal, že obžalovaný musel vek poškodenej poznať práve z tejto nástenky, svedkyňa E. zas vypovedala, že obžalovaný do kancelárie chodil bežne a o veku poškodenej vedel, svedok R. vypovedal o možnosti obžalovaného prezrieť si nástenku s údajmi o poškodenej, svedkyňa N. potvrdila, že do kancelárie pre zamestnancov chodil bežne aj obžalovaný. Ďalej mal možnosť zistiť vek poškodenej aj z terapií (komunít), na ktoré spoločne chodili. Doposiaľ ostalo sporným, či sa obžalovaný zúčastnil na prvej komunite, na ktorej sa poškodená predstavila aj vekom, avšak s istotou bolo preukázané, že sa spoločnej komunity do spáchania skutku zúčastnili (každý víkend prebiehala spoločná komunita mladistvých aj dospelých), rovnako pri každom novom klientovi či zamestnancovi sa každý klient na komunite predstavil nielen menom ale aj vekom. Obžalovaný musel o veku poškodenej vedieť aj z toho titulu, že v čase, kedy poškodená nastúpila do zariadenia boli v RS len 2-3 maloleté deti vo veku 14 rokov, o išlo o skutočnosť všeobecne známu, týmto osobám sa venovala zvýšená pozornosť pre ich vek, podľa výpovedi svedkov o tom vedeli všetci bez výnimky. Obžalovaný mal navyše podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne zdroje informácií na to, aby o veku poškodenej
vedel, podľa jeho vlastných slov sa o poškodenej veľa rozprávalo v kuchyni, a to v súvislosti s dôvodom prečo je v RS, o jej intímnom živote, o nenáležitých výhodách, ktoré oproti ostatným klientom mala, ako aj o ďalších skutočnostiach týkajúcich sa poškodenej. Z uvedeného potom námietku o nevedomosti obžalovaného o veku poškodenej možno považovať za nedôvodnú v celom rozsahu,
Pokiaľ ide o obranu obžalovaného, ktorý najskôr uviedol, že k styku došlo v mesiaci október 2014, následne uvedomujúc si trestnoprávny postih už svoju výpoveď zmenil tak, že ku skutku malo dôjsť až v mesiaci marec 2015, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu o účelovosti tejto obrany. Je zrejmé, že obžalovaný svoju prvotnú výpoveď zmenil uvedomujúc si fakt, že v mesiace február 2015 poškodený dovŕšila 15 rok veku, z čoho vyplýva, že pokiaľ by súd uveril tomu, že k intímnemu styku došlo „na rozlúčku“, keď z RS Čistý deň odchádzal v mesiaci marec 2015, za tento skutok by zodpovedný nebol, práve pre vek poškodenej.
Pokiaľ ide o spochybnenie vierohodnosti výpovede poškodenej, je pravdou, že znaleckým dokazovaním znalkyňou PhDr. Zitou Michlerovou v znaleckom posudku č. 2/2018 bola konštatovaná znížená vierohodnosť poškodenej vypovedať pravdu o prežitých udalostiach všeobecne i o konkrétnych udalostiach sexuálneho styku s obžalovaným. To však nerobí výpoveď poškodenej nevieryhodnou ako celku vo všetkých ohľadoch. Je tiež pravdou, že poškodená sa vo svojich výpovediach občas odchyľovala, v podstatných okolnostiach však vypovedala rovnako. Najpodstatnejší moment, o ktorom vypovedala, a to vždy rovnako bol čas, kedy ku skutku malo dôjsť. Tento deň si pamätala presne, označila ho presným dátumom 20.10.2014, pretože tento deň bol spojený s udalosťou v RS Čistý deň, ktorá bola dôvodom styku s obžalovaným. V tento deň zo zariadenia ušli spolubývajúce klientky poškodenej, táto ostala na izbe sama a teda obžalovaný mal cestu, ako sa dostať k poškodenej. Obžalovaný (mal vedomosť o úteku klientiek) prišiel za poškodenou do jej izby, išli spolu fajčiť a následne došlo k intímnemu styku. Takýto priebeh skutku opísala nielen poškodená a obžalovaný, ale aj svedkovia, ktorým sa poškodená priznala (matka, ostatné klientky).
Na zavinení nemení nič ani to, že poškodená mala povesť „skúseného dievčaťa“ pokiaľ ide o pohlavný život, s týmto začala už vo svojich 13 (!) rokoch. Jej vzhľad nezodpovedal veku, obliekala sa vyzývavo až výstredne, v zariadení používala make - up, aj napriek zákazu, okrem obžalovaného sa intímne zblížila aj s iným klientom - svedkom C. R..
Nakoniec, neobstojí ani námietka o tom, že k styku medzi obžalovaným a poškodenou došlo dobrovoľne, konsenzuálne a so súhlasom poškodenej, ktorá skutočnosť mala podľa obhajoby obžalovaného zbavovať trestnej zodpovednosti.
Pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona (podobne ako pri trestnom či- ne výroby detskej pornografie podľa § 368 Trestného zákona je bez významu, či boli spáchané „dob- rovoľne“ (t. j. so súhlasom maloletého poškodeného), nakoľko takéto konanie trestnoprávne postihujú bez ohľadu na mienku maloletého poškodeného. Trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona vo svojej základnej skutkovej podstate neobsahuje znak „násilia“, či „zneužitia bez- brannosti“ (týmto sa odlišuje od zločinu sexuálneho násilia, pozn. odvolacieho súdu) a preto sa ho mož- no dopustiť aj v prípadoch, ak poškodená maloletá osoba súhlasí s konaním páchateľa, či ho dokon- ca navádza na takéto konanie.
Pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona je objektom ochrana vývoja detí a ich nedotknuteľnosť v sexuálnej sfére. Pri jeho aplikácii je preto bezvýznamné, či osoba mladšia ako 15 rokov súhlasí so sexuálnym konaním páchateľa, nakoľko Trestný zákon týmto ustanovením za- kazuje akékoľvek sexuálne styky (či iné obdobné konania) s osobami mladšími ako 15 rokov. Toto us- tanovenie poskytuje teda ochranu osobe mladšej ako 15 rokov, miera pohlavnej vyspelosti nie je rozho- dujúca. Rovnako je bez významu, z ktorej strany vyšla iniciatíva ku konaniu, kto bol aktívnejší, prípad- ne či ku skutku došlo na základe citového vzťahu, či na výslovnú žiadosť zneužitej osoby. Ak jednotli- vec realizuje svoje sexuálne aktivity s osobou mladšou ako 15 rokov, dostáva sa do rozporu s Trestným zákonom, tak ako tomu bolo i v tomto prípade.
Pokiaľ ide o námietky voči výroku o treste, obhajoba sa domáhala priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, a s tým súvisiacej snahy o úpravu trestnej sadzby a tiež namietala neprimeranosť uloženého trestu.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s postupom okresného súdu pri ukladaní trestu, v tomto prípade súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v vzťahu k odsúdeniu v trestnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 6T/124/2018. V uvedenej trestnej veci bol obžalovanému trestný rozkaz zo dňa 25.10.2018 doručený dňa 20.11.2018, to zn. že skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný v tejto trestnej veci (20.10.2014) sa dopustil ešte pred doručením trestného rozkazu v horeuvedenej trestnej veci (doručenie trestného rozkazu má pre účely posúdenia zbiehajúcej sa trestnej činnosti povahu vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona). Správne okresný súd priznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, v dôsledku čoho zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby 3 roky na 5 rokov a 4 mesiace. Použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona zároveň došlo k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby (činu najprísnejšie trestného) o jednu tretinu z 10 rokov na 13 rokov a 4 mesiace.
Nemožno sa stotožniť s námietkou o priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, pretože už zo samotného registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol pred spáchaním skutku celkom trikrát odsúdený. Tieto tresty vykonal, ostali zahladené, avšak zahladením dochádza len k tzv. fikcií neodsúdenia, nie k takej domnienke, že obžalovaný sa trestnej činnosti nedopúšťal. Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na výpis z evidencie priestupkov na obžalovaného, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol pred spáchaním skutku priestupkovo riešený (dňa 23.01.2014) pre fyzické napadnutie dvoch osôb, čím sa dopustil priestupku proti občianskeho spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Z.z. o priestupkoch, a po spáchaní skutku sa rovnako dopustil spáchania priestupku (1.5.2016), a to rušenia nočného kľudu podľa § 47 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Z.z. o priestupkoch. Z uvedenej chronológie nemožno konštatovať, že by v prípade tohto obžalovaného bolo možné priznať poľahčujúcu okolnosť vedenia riadneho života.
Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy, vychádzajúc zo zásady punitur, ne pecce tur (trestá sa, aby nebolo páchané zlo). Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege (žiaden trest bez zákona) stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu.
Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo/9/2010 zo dňa 16. apríla 2013).
Vzhľadom na vyššie uvedené, a to úpravu trestnej sadzby z ktorej okresný súd vychádzal je už na prvý pohľad zrejmé, že obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, t.j. ten najnižší možný trest v rámci upravenej trestnej sadzby. V prejednávanej veci neboli zistené žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo možné obžalovanému ukladať trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby. Obžalovaný má kriminálnu minulosť, bol opakovane liečený pre drogovú závislosť, ani predchádzajúce potrestania ho neviedli k tomu, aby viedol riadny život. Nutné je prihliadať aj na okolnosti spáchania skutku, obžalovaný sa dopustil spáchania skutku na maloletej poškodenej (je irelevantné, že išlo o dobrovoľný styk), o jej veku vedel. Rovnako ako opakovane umiestňovaný klient RS Čistý deň si bol vedomý pravidiel, a to zákazu intímneho styku medzi klientami. Aj napriek tomu toto pravidlo porušil, nestalo sa tak len v prípade maloletej poškodenej ale aj v ďalších prípadoch, keď svedkovia vypovedali o povesti obžalovaného ako „sukničkára“, ktorý mal intímny styk aj s inými klientkami v RS. V konečnom dôsledku práve nepovolené intímne styku obžalovaného s klientkami v ŘS Čistý deň boli dôvodom jeho odchodu zo zariadenia. Uvedené svedčí o absencií rešpektu k dodržiavaniu pravidiel a zákonným noriem. Preto trest vo výmere ako určil okresný súd so zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia považuje aj odvolací súd sa zákonný, primeraný, zodpovedajúci tak prvkom individuálnej ako aj generálnej prevencie.
Obžalovaný napadol aj výrok o náhrade škody, avšak neuviedol žiadne skutočnosti, z akého dôvodu považuje tento výrok za eventuálne nesprávny, resp. chybný. Odvolací súd nie je povinný domýšľať si odvolacie dôvody, pre absenciu odvolacích dôvodov vo vzťahu k výroku o náhrade škody sa potom odvolací súd ani nemá s čím vysporiadavať.
Odvolací súd záverom v reakcií na rozsiahle námietky obžalovaného prostredníctvom svojho obhajcu uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.