Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-31-2024.pdf
PDF · 202.57 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/31/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: A. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom v C., A. XX, zastúpenej JUDr. Vladimírom Filičkom, PhD., advokátom, so sídlom v Košiciach, Palárikova 1, proti žalovanej: VÚB, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, zastúpenej Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 93, IČO: 44 250 029, o zaplatenie 969,71 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 16. októbra 2023 sp. zn. K2 - 37C/54/2017
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 16. októbra 2023 č.k. K2 - 37C/54/2017
- 443 vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 493,29 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 293,29 € od 07.10.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok.
O d m i e t a odvolanie žalovanej proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu.
M e n í rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia v plnom rozsahu a žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v plnom rozsahu.
Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia a konania o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 16. októbra 2023 č.k. K2-37C/54/2017-443 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 493,29 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 293,29 € od 07.10.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a žalovaná je povinná zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 29,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Mestského súdu Košice.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 969,71 €, ktorá pozostávala zo sumy 293,29 € titulom vydania bezdôvodného obohatenia a sumy 676,42 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ), § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 OZ, vo vzťahu k zmluve I a II podľa § 1 ods. 2, § 2
písm. a/, b/, d/, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 21 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy I, II, § 2 písm. b/ vyhlášky Ministerstva financií SR č. 289/2010 Z.z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery, vo vzťahu k zmluve III podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 21 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy III, § 2 písm. a/ vyhlášky MF SR č. 289/2010 Z.z., § 53 ods. 6 OZ, § 1 ods. 1, § 1a ods. 1,4 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., § 3 ods. 5 zák. č. 250/20074 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 103, § 107 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 580 OZ a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013.
4.1 Súd poznamenal, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 02.12.2021 č.k. 37C/54/2017-245 tak, že žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 593,29 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 293,29 € od 07.10.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 376,42 € a v rozsahu prevyšujúcom priznané úroky z omeškania, žalobkyni priznal nárok voči žalovaným na náhradu trov konania v plnom rozsahu a žalovaným súd zároveň uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne Slovenskej republike súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 35,50 € na účet vtedajšieho Okresného súdu Košice II. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 04.10.2022 č.k. 6Co 124/2022-343 rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 376,42 € a v rozsahu prevyšujúcom priznané úroky z omeškania zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4.2 Predmetom sporu po vrátení veci zostal nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 293,29 € a nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 €.
5.1 Vo vzťahu k zmluve I zo dňa 03.09.2013 súd konštatoval, že žalobkyňa považovala pôžičku poskytnutú na základe zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov dôvodiac absenciou zákonných náležitostí vyžadovaných ustanovením § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie preto podrobil predmetnú zmluvu prieskumu z hľadiska dodržania náležitostí podľa citovaného zákona. 5.2 Ako nedôvodnú námietku vyhodnotil námietku žalobkyne týkajúcu sa absencie náležitostí zmluvy I podľa zák. č. 129/2010 Z.z. (ďalej len citovaný zákon): ust. § 9 ods. 2 písm. a/ cit. zákona- druh spotrebiteľského úveru, ust. § 9 ods. 2 písm. c/ cit. zák.- adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ust. § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zák. – výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ust. § 9 ods. 2 písm. y/ cit. zák. - priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 5.3.1 K náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. i/ cit. zák. – úroková sadzba spotrebiteľského úveru, súd zistil, že v zmluve nie je uvedená úroková sadzba. Zmluva však v článku VIII., označenom ako vyhlásenia klienta uvádza, že žalobkyňa bola oboznámená so zmluvnými podmienkami prostredníctvom formulára štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Túto skutočnosť, ako aj to, že tento formulár prevzala, žalobkyňa potvrdila svojim podpisom na tomto formulári. V bode 3. daného formulára je okrem iného uvedená aj výška úrokovej sadzby 32% p.a.. Výška úrokovej sadzby je uvedená aj v žiadosti o poskytnutie najľahšej pôžičky zo dňa 03.09.2013. A keď táto obligatórna náležitosť nie je uvedená v samotnej zmluve, je však uvedená vo formulári štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, na ktorý formulár zmluva odkazuje a ktorý formulár bol žalobkyni nepochybne odovzdaný pred uzavretím zmluvy, z čoho plynie záver, že žalobkyňa bola jednoznačne oboznámená s podmienkami spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bírovej, v ktorom Súdny dvor jednoznačne konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy v spotrebiteľskom úvere, vyžadované smernicou o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, boli obsiahnuté v jedinom dokumente. Podmienkou však je, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude obsahovať jasné a zrozumiteľné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti a že zároveň tieto iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami. Súd teda uzavrel, že táto náležitosť bola splnená. 5.3.2 Žalobkyňa mala vrátiť finančné prostriedky s úrokmi vo výške 32% ročne, súd sa preto zaoberal dohodnutou výškou úrokov z úveru. Z internetovej stránky NBS súd preveril úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v období uzavretia zmluvy v 09/2013, činil úrok maximálne 11,04% ročne. Z toho vyplýva, že úrok dohodnutý medzi stranami bol niekoľkonásobne vyšší ako úrok poskytovaný bankami. Súd vyhodnotil dohodu
o úrokoch ako absolútne neplatnú, lebo sa prieči dobrým mravom podľa ust. § 39 OZ a konštatoval, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i/ cit. zák. nie je splnená. 5.4 Vo vzťahu k zmluve I, teda vyhodnotil ako dôvodnú iba námietku týkajúcu sa úrokovej sadzby, a keďže dohodu o úrokoch súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú, priečiacu sa dobrým mravom, súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyni na základe zmluvy I je potrebné považovať podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. Nebolo sporné, že žalobkyni bola poskytnutá pôžička 3.000 € a na jej splatenie žalobkyňa uhradila splátky vo výške 3.807,64 €. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, tak predstavuje čiastku 807,64 €, ktoré je žalovaná povinná vydať žalobkyni.
6.1 Vo vzťahu k zmluve II uzavretej dňa 10.08.2014 žalobkyňa rovnako namietala absenciu zákonných náležitostí, s ktorými sa postupne súd vysporiadal. 6.2 Ako nedôvodnú námietku vyhodnotil námietku žalobkyne týkajúcu sa absencie náležitostí podľa cit. zák.: ust. § 9 ods. 2 písm. f/ cit. zák.– doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ust. § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priradzovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ust. § 9 ods. 2 písm. y/ cit. zák. - priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd uviedol, že po oboznámení sa s obsahom zmluvy zistil, že je tam uvedená hodnota priemernej RPMN 49,67%. Žalobkyni bola poskytnutá pôžička vo výške 1.000 €, ktorú sa zaviazala splácať v 60. mesačných splátkach. Na spotrebiteľský úver je rozhodným obdobím pre určenie platnej priemernej hodnoty RPMN I. štvrťrok 2014. V danom prípade ide o spotrebiteľský úver do 1.500 € a doba splácania presahuje 1 rok, nie však 5. Nejedná sa o spotrebiteľský úver so zabezpečením. Na základe § 21 ods. 2 citovaného zákona na webovom sídle MF SR je uvedená hodnota priemernej RPMN vo výške 49,76% z čoho vyplýva, že hodnota priemernej RPMN v Zmluve II. 49,67%, je teda uvedená správne, a teda táto náležitosť zmluvy bola splnená. 6.3 Ohľadne náležitosti podľa ust. § 7 ods. 1 cit. zákona - povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, súd uviedol, že zo samotnej zmluvy vyplýva, že bola skúmaná schopnosť žalobkyne splácať poskytovaný úver, iba v rozsahu ňou uvedených údajov o svojej osobe, ktoré uviedla pri žiadosti. Žalovaná nepredložila žiadne listiny, z ktorých by vyplývalo, že pred uzavretím zmluvy pôvodná žalovaná zisťovala údaje o žalobkyni, či už z dokladov predložených samotnou žalobkyňou alebo z príslušných databáz a registrov. Na jednej strane síce platí, že žalobkyňa ako spotrebiteľka bola povinná poskytnúť pôvodnej žalovanej úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jej schopnosti splácať úver. Na druhej strane, však platí, že uvedená povinnosť žalobkyne nezbavovala žalovanú povinnosti si poskytnuté údaje overiť, prípadne trvať na ich zdokladovaní. Žalobkyňa nepochybne niekde býva, má teda aj výdavky na bývanie. Ak pôvodná žalovaná nezisťovala ani elementárne údaje potrebné pre posúdenie schopnosti žalobkyne splácať úver, ktorý minimálny rozsah zisťovania je možné od pôvodnej žalovanej rozumne očakávať, nie je možné uvažovať o riadnom splnení si povinnosti zo strany pôvodnej žalovanej. Zákon nevyžaduje od veriteľa hlboké preverovanie pravosti a pravdivosti údajov poskytovaných spotrebiteľom. Avšak uspokojiť sa s údajom „iné mesačné výdavky (SIPO, telefón, náklady na bývanie) 0 €“ znamená nesplnenie si povinnosti ani v minimálnom rozsahu. 6.4 Súd dospel k záveru, že žalovaná hrubo porušila svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 cit. zákona, v dôsledku čoho je potrebné s poukazom na § 11 ods. 2 cit. zákona poskytnutý úver na základe zmluvy II považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobkyni bola poskytnutá pôžička vo výške 1.000 € a žalobkyňa uhradila 1.495,28 €, na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 495,28 €.
7.1 Vo vzťahu k zmluve III uzavretej dňa 11.05.2015 súd rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch sa vysporiadal s jednotlivými námietkami absencie zákonných ustanovení v zmluve tvrdených žalobkyňou. 7.2 Ako nedôvodnú námietku vyhodnotil námietku žalobkyne týkajúcu sa absencie náležitostí podľa cit. zák.: ust. § 9 ods. 2 písm. b/ cit. zákona - obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ust. § 9 ods. 2 písm. f/ cit. zákona - doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ust. § 9 ods. 2 písm. j/
cit. zákona - odplata podľa osobitných predpisov, ust. § 9 ods. 2 písm. l/ cit. zákona - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ust. § 9 ods. 2 písm. z/ cit. zákona - priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ust. § 9 ods. 2 písm. i/ cit. zákona – úroková sadzba spotrebiteľského úveru. 7.3 K náležitosti podľa § 7 ods. 1 cit. zákona - povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver súd posúdil obsah zmluvy, z ktorej vyplynuli iba údaje o samotnej žiadateľke úveru. Žalovaná nepredložila žiadne listiny, z ktorých by vyplývalo, že pred uzavretím zmluvy pôvodná žalovaná zisťovala údaje o žalobkyni, či už z dokladov predložených samotnou žalobkyňou, resp. z príslušných databáz a registrov úverov alebo zo Sociálnej poisťovne. Žalovaná súdu nepreukázala ako bola pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmaná schopnosť žalobkyne ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou. Svedčí o tom aj údaj o výške splátok úverov 80 eur. V čase uzavretia Zmluvy III žalobkyňa mala aktívne dve zmluvy (Zmluva I a Zmluva II), v prípade ktorých súčet splátok predstavoval výšku 121,47 €. Spolu so splátkou so Zmluvy III vo výške 134,60 €, celková výška splátok, ktorú mala žalobkyňa mesačne splácať pôvodnej žalovanej predstavovala 256,07 €, čo predstavuje viac ako 60% z príjmu žalobkyne. Zo Zmluvy III je tiež zrejmé, že pôvodná žalovaná vôbec neskúmala bežné mesačné výdavky žalobkyne, keď pri údaji o nákladoch na bývanie je uvedené 0 €, teda pôvodná žalovaná nezisťovala ani elementárne údaje potrebné pre posúdenie schopnosti žalobkyne splácať úver. 7.4 Na základe uvedeného súd uzavrel, že bola dôvodná námietka nesplnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 cit. zákona, v dôsledku ktorého je úver poskytnutý na základe zmluvy III potrebné považovať podľa ust. 11 ods. 2 cit. zákona za bezúročný a bez poplatkov. Na základe zmluvy o úvere III bol poskytnutý úver žalobkyni 4.600 €, žalobkyňa splatila tento úver vo výške 3.590,37 €, čiže záväzok žalobkyne predstavuje 1.009,63 €.
8. Po započítaní pohľadávky žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy I a zmluvy II vo výške 1.302,92 €, voči pohľadávke pôvodnej žalovanej, ktorú mala voči žalobkyni zo zmluvy III vo výške 1.009,63 €, vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie vo výške 293,29 €, ktoré je žalovaná povinná žalobkyni vydať.
9.1 Následne sa súd vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. 9.2 V prejednávanom prípade subjektívna dvojročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa žalobkyňa dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že o skutočnosti, že na jej úkor sa mala pôvodná žalovaná bezdôvodne obohatiť, sa dozvedela na stretnutí s advokátom, JUDr. Vladimírom Filičkom, PhD., ktorého kontaktovala po prečítaní jeho článku uverejnenom v periodiku KOŠICE:DNES dňa 30.03.2017, týkajúcom sa „nebankoviek“ a úverov, na ktorom stretnutí jej uviedol, že už nemá platiť ďalšie splátky, lebo veriteľ na nich nemá nárok, keďže predmetné zmluvy sú v rozpore so zákonom. Na stretnutí jej zároveň ponúkol právne služby. Žalobkyňa splnomocnila JUDr. Vladimírovi Filičkovi, PhD., na zastupovanie vo veci zmluvy I, zmluvy II a zmluvy III dňa 06.09.2017. Teda najskôr dňa 07.09.2017 začala žalobkyni plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia a v zmysle ust. § 122 OZ by uplynula dňa 07.09. 2019. Nakoľko však žaloba bola podaná na súd dňa 25.09.2017, v zmysle ust. § 122 Občianskeho zákonníka táto premlčacia doba neuplynula. 9.3 Objektívna premlčacia doba uplynula pri každej jednotlivej splátke uplynutím troch rokov od jej zaplatenia, nakoľko skutočnosťou rozhodnou pre plynutie objektívnej premlčacej doby je skutočnosť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo. Na úhradu pôžičky poskytnutej na základe zmluvy I, žalobkyňa v období spätne tri roky od podania žaloby na súd (25.09.2017) platila splátky v období od 27.09.2014 s tým, že poslednú splátku uhradila dňa 31.07.2017. Spolu v uvedenom období uhradila 2.778,48 €, pričom pokiaľ ide o zmluvu I, žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 807,64 €. Na úhradu pôžičky poskytnutej na základe zmluvy II, žalobkyňa v období spätne tri roky od podania žaloby na súd (25.09.2017) platila splátky v období od 24.10.2014 s tým, že poslednú splátku uhradila dňa 11.05.2015. Spolu v uvedenom období uhradila 1.467,37 €, pričom pokiaľ ide o zmluvu II, žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 495,28 €. Na úhradu úveru poskytnutého na základe zmluvy III, boli pôvodnou žalovanou od žalobkyne prijaté v období do troch rokov pred podaním žaloby všetky platby na úhradu úveru, pričom najstaršia platba poukázaná na zmluvu III je zo dňa 30.06.2015. Na základe uvedeného možno konštatovať, že právo žalobkyne z hľadiska plynutia objektívnej premlčacej lehoty nie je premlčané.
9.4 Na základe uvedeného súd posúdil vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú.
10.Čo sa týka príslušenstva, a to úrokov z omeškania, súd prvým rozsudkom priznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 293,29 € od 07.10.2017 do zaplatenia a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Vychádzal z ust. § 563 OZ a zo zistenia, že žalobkyňa nepreukázala výzvu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej. Za kvalifikovanú výzvu súd považoval doručenie žaloby pôvodnej žalovanej 05.10.2017, zročnosť teda nastala dňom nasledujúcim, dňa 06.10.2017 a do omeškania sa žalovaná dostala 07.10.2017. Tento výrok rozsudku v rozsahu prevyšujúcom priznané úroky z omeškania zrušený nebol, nadobudol právoplatnosť, predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu preto zostal nárok na úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 293,29 € od 07.10.2017 do zaplatenia, v ktorom rozsahu súd žalobe vyhovel.
11.1 Vo vzťahu k nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 676,42 €, prvým rozsudkom zo dňa 02.12.2021 súd priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 € a žalobu v rozsahu 376,42 € zamietol, v ktorej časti rozsudok zrušený nebol a nadobudol právoplatnosť. Po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom preto predmetom konania zostal nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 € (v prvom rozsudku boli nesprávne uvedené sumy- poznámka odvolacieho súdu). 11.2 Žalobkyňa si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie pôvodne vo výške 676,42 € dôvodiac, že táto suma predstavuje 10% odplaty, ktorú od žalobkyne v rozpore so zákonom požadovala pôvodná žalovaná na základe zmluvy I, II a III, dlhú dobu nemohla disponovať vlastnými finančnými prostriedkami v dôsledku nezákonného postupu pôvodnej žalovanej, dobrovoľným nevrátením bezdôvodného obohatenia pôvodnou žalovanou a tiež tým, že tento nárok je daný priamo zákonom a napokon tým, že tento nárok je určitou formou sankcie dodávateľa za obchádzanie ustanovení o právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné zistiť intenzitu a rozsah nepriaznivých následkov konania pôvodnej žalovanej, s výnimkou jej tvrdenia o nemožnosti disponovania vlastnými finančnými prostriedkami. Na druhej strane právna úprava uľahčuje spotrebiteľom dôkaznú situáciu, na rozdiel od nároku na náhradu škody je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie. Súd vychádzal predovšetkým z tej skutočnosti, že základ nároku je nepochybne daný. Žalobkyňa sa úspešne domohla voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia, keď súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pôžičky, resp. úvery poskytnuté na základe jednotlivých zmlúv je potrebné posúdiť ako bezúročné a bez poplatkov. Pôvodná žalovaná porušila svoje povinnosti v zmysle citovaného zákona, keďže zmluvy ňou pripravené neobsahovali zákonom stanovené náležitosti. Aj keď súdom neboli zistené nedostatky v takom rozsahu ako tvrdila žalobkyňa, v každom prípade však konanie pôvodnej žalovanej dostalo žalobkyňu do nepriaznivého právneho postavenia, ktoré sa rozhodla riešiť podaním žaloby na súd, v snahe zabrániť nedôvodnému preplateniu poskytnutých spotrebiteľských úverov. Pri rozhodovaní súd prihliadol na nesplnenie povinnosti pôvodnou žalovanou podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona, keď pôvodná žalovaná pri posudzovaní schopnosti žalobkyne splácať úver náležite nezisťovala a ani neoverovala jej výdavky, ani tie základné, ktoré pravidelne každému spotrebiteľovi vznikajú. Podľa názoru súdu, priznaná výška finančného zadosťučinenia 200 € zodpovedá v danom prípade svojmu účelu, teda poskytnúť istú satisfakciu spotrebiteľovi, a na druhej strane sankcionovať dodávateľa za porušovania práv žalobkyne ako spotrebiteľa, pričom vo vzťahu k žalobkyni priznaná výška finančného zadosťučinenia nepredstavuje za zistených okolností neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa. V prevyšujúcom rozsahu uplatneného nároku (100 €) žalobu zamietol. 11.3 Súd poznamenal, že nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, nakoľko ním vyslovený právny názor bol prekonaný, zmenený rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR, na ktoré poukázala aj žalobkyňa vo svojom podaní, a to aj na úrovni NS SR. Pre úspešné uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zákon vyžaduje splnenie podmienky, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Túto podmienku žalobca splní aj vtedy, keď si v tom istom konaní úspešne uplatní porušenie práv a povinností a aj finančné zadosťučinenie. Aj ten postup, že sú oba nároky uplatnené v jednom konaní, je podľa názoru súdu možný, keď zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by v prípade nároku na finančné zadosťučinenie malo ísť až o následné konanie, t.j. o konanie nadväzujúce na konanie, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva spotrebiteľa alebo povinnosti zo strany dodávateľa, resp. o nároku spotrebiteľa z týchto dôvodov. S týmto záverom sa stotožnil NS SR v rozhodnutí 9Cdo/15/2020 zo dňa 10.11.2020, kde najvyšší súd doplnil, že tento záver pri riešení tejto procesnej otázky je aj v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
12.1 O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal z pomeru úspechu sporových strán, ktorý bol podľa súdu rovnaký. Súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 493,29 €, čo predstavuje úspech žalobkyne a žalobu zamietol v časti o zaplatenie 476,42 €, čo predstavuje úspech žalovanej. Miera úspechu žalobkyne predstavuje 50,87% a žalovanej 49,13%. 12.2 Zároveň po citácii § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o poplatkovej povinnosti.
13.1 Proti tomuto rozsudku, vo výroku o trovách konania, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zmenil tak, že prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ako aj trov odvolacieho konania. 13.2 Záver súdu žalobkyňa nepovažuje za správny a zákonný, žalobkyňa má za to, že v predmetnom spore mala plný úspech, teda náhradu jej trov nebolo možné znížiť. Súd čo sa týka bezdôvodného obohatenia priznal celú výšku žalovaného nároku a priznal jej i nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Samotná skutočnosť, že žalobkyni bol priznaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie znamená jej plný úspech v spore a odôvodňuje plnú náhradu trov konania v jej prospech, pričom uvedené platí bez ohľadu na pomer požadovaného a priznaného finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Trnave a Prešove. Súd prvej inštancie preto nepostupoval správne, keď na jednej strane žalobkyni priznal primerané finančné zadosťučinenie, avšak na druhej strane posúdil jej nepriznanú časť ako neúspech žalobkyne a z tohto dôvodu pristúpil k zníženiu priznanej náhrady trov konania.
14.1 Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania. 14.2 Vo vzťahu k zmluve I súd uviedol, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 32% je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je neplatná. Žalovaná poukázala na to, že výška úrokovej sadzby nie je žiadnym právnym predpisom platným na území SR nijakým spôsobom limitovaná, jediné obmedzenie vzťahujúce sa vo svojej podstate aj na výšku úrokovej sadzby možno nájsť v ust. § 1 ods. 4 v spojení s § 1a ods. 1 prvá veta nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., ktoré stanovuje kritériá určenia najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie úveru. Úroková sadzba dohodnutá v zmluve I predstavuje jedinú odplatu, ktorá bola medzi stranami sporu dohodnutá. Žalovaná od žalobkyne nepožadovala žiadne ďalšie poplatky, či iné plnenia súvisiace s poskytnutým úverom, hoci na to mala zo zákona nárok. V zmysle uvedených zákonných ustanovení nesmie najvyššia prípustná odplata prevyšovať dvojnásobok priemernej RPMN pri obdobnom úvere alebo pôžičke stanovenej pre jednotlivé typy spotrebiteľských úverov v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy. Zmluva bola uzavretá 03.09.2013. Maximálna výška odplaty pri uvedenom úvere predstavuje hodnotu 20,83%, dvojnásobok tak predstavuje 41,66%. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola maximálna výška odplaty dojednaná v hodnote 32%, a je zrejmé, že je dojednaná v súlade so zákonom, preto aj v súlade s dobrými mravmi. Žalovaná má za to, že je potrebné posudzovať predmetnú zmluvu ako celok a ako celok hodnotiť aj jednotlivé náklady, ktoré spotrebiteľovi pri uzavretí zmluvy vznikli. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem samostatne limitovať výšku úrokovej sadzby a nie iba výšku celkovej odplaty spotrebiteľa, urobil by to. Na podporu svojich tvrdení žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/191/2022 zo dňa 26.10.2023, výška odplaty ako aj výška úrokovej sadzby bola dojednaná v súlade s platnou právnou úpravou, a preto za žiadnych okolností nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi a neplatná. 14.3 Vo vzťahu k zmluve II a III súd vyvodil záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nedostatočného skúmania výdavkov žalobkyne zo strany žalovanej. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 12.10.2023 riadne preukázala, že z jej strany došlo k splneniu povinností, ktoré jej zákon vo vzťahu ku skúmaniu schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver ukladá. Žalovaná požiadala žiadateľku o spotrebiteľský úver, aby uviedla úplné, presné a pravdivé informácie o výške jej skutočného, reálneho príjmu, o zdroji príjmov, o rodinnom stave, počte vyživovaných detí, viď. údaje na zmluvách, časť údaje o klientovi, o zamestnaní a finančnej situácii. Spotrebiteľka však neposkytla dostatočnú súčinnosť, prípadne sa rozhodla svoje výdavky zamlčať, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu veriteľa, ktorý v danom prípade nemá inú možnosť ako tieto výdavky zistiť. Žalovaná skúmala všetky výdavky, ktoré sú pre ňu zistiteľné, predovšetkým nahliadnutím do príslušných registrov. Vykonala dopyt do úverového
registra, pričom v súlade s jeho výstupom splátky úverov do výpočtu schopnosti žalobkyne splácať spotrebiteľský úver započítala. Nakoľko žalobkyňa žiadne iné výdavky neuviedla, žalovaný vychádzal z prezumpcie životného minima, a toto pri skúmaní bonity zohľadnil. Zároveň z jej strany došlo aj k overeniu žalobkyňou uvedeného príjmu, a to dopytom do Sociálnej poisťovne. Za žiadnych okolností, teda nedošlo k porušeniu povinnosti žalovanej skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver, a už v žiadnom prípade nie v hrubom rozsahu. 14.4 Žalovaná sa nestotožnila ani s posúdením otázky premlčania. V otázke plynutia v subjektívnej premlčacej lehoty poukázala žalovaná na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011, či rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011, podľa ktorých začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty jednoznačne objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Obdobnému záveru, t. j. že subjektívna premlčacia lehota začína plynúť de facto momentom, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo v zmysle zásady neznalosť práva neospravedlňuje, dospeli aj konajúce súdy napr. v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017, sp. zn. 8Cdo/163/2018, či sp. zn. 5Cdo/29/2021. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty, a to v časti požadovaného plnenia zo zmluvy I, II, III a z nich vyplývajúcich splátok uhradených do dňa 25.09.2015, t. j. viac než 2 roky pred podaním žaloby. 14.5 Čo sa týka otázky primeraného finančného zadosťučinenia žalovaná zdôraznila, že neboli pre priznanie nároku splnené zákonné predpoklady. V danom prípade nedošlo k úspešnému uplatneniu práva na súde, nakoľko rozsudok súdu, ktorým žalobe v časti vyhovel ešte nie je právoplatný. Žalobkyňa žiadnym spôsobom vznik akejkoľvek ujmy neosvedčila, paradoxne bola uvedená skutočnosť reflektovaná aj v rozhodnutí súdu prvej inštancie, avšak konajúci súd aj napriek uvedenému žalobkyni nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia priznal. Žalovaná si je vedomá skutočnosti, že spotrebiteľovi ako slabšej strane sporu je vo všeobecnosti poskytovaná vyššia miera súdnej ochrany, avšak má za to, že priznaním primeraného finančného zadosťučinenia v prípade, kedy spotrebiteľovi nielenže nevznikla žiadna ujma, ale na to ani neboli splnené zákonné podmienky, dochádza k zneužívaniu tohto inštitútu, čím sa vytvára priestor pre získanie neoprávneného a ničím neodôvodneného prospechu na úkor nepochybne ekonomický silnejšieho subjektu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia, však v žiadnom prípade nemá slúžiť na finančné obohatenie sa konkrétneho subjektu ako sa to javí v tomto prípade. Rozhodnutie súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
15. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že rozhodnutie súdu v tejto časti vychádza zo správneho právneho posúdenia, čiže je vecne správne. Zásada úspechu v spore je esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania, pričom pri jej uplatnení je konajúci súd vždy povinný skúmať úspech vo veci, a to čo do právneho základu a čo do výšky priznaného nároku. Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila nárok na zaplatenie sumy 969,71 €, pričom jej bolo priznaných 493,29 €, čo do výšky bola žalobkyňa úspešná len v časti, pričom pre priznanie plnej náhrady trov konania je potrebné, aby bol tento plne úspešný nielen čo do právneho základu uplatneného nároku, ale aj čo do uplatnenej výšky. Žalovaná, preto žiada, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolania zo dňa 15.01.2024.
16. Vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne bolo žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 06.02.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.
17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal odvolania žalobkyne a žalovanej ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.
18. Rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol, nebol odvolaním žalobkyne, ako osoby oprávnenej podať odvolanie v tomto rozsahu, napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu (čo do merita veci).
19. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 493,29 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 293,29 € od 07.10.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej aj vyhovujúci výrok) a súvisiace výroky o náhrade trov konania a náhrade súdneho poplatku.
20. Rozsudok je vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o zaplatení súdneho poplatku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.
21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.04.2024 o 09.20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 09.04.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
22. Žalovaná aj žalobkyňa namietali odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP v potvrdenej časti nie sú naplnené.
24. Rozhodnutiu súdu v potvrdenom rozsahu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
25. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
26. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku vo vyhovujúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovanej nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
27. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, týkajúcim sa vyhodnotenia dohody o úrokoch vo výške 32% (zmluva I) ako absolútne neplatnej, s posúdením otázky splnenia povinnosti veriteľa podľa ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., s posúdením otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako aj s otázkou posúdenia nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
28. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalovanej.
29. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenom rozsahu a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:
30. Podstatou odvolacích námietok žalovanej bolo: 1/ nesprávne právne posúdenie dohodnutej úrokovej sadzby vo výške 32% v zmluve I v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatnosti tejto dohody, 2/ vo vzťahu k zmluve II a III nesprávne skutkové zistenia a následne nesprávne právne posúdenie splnenia povinnosti žalovanej podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. (skúmanie bonity spotrebiteľa), 3/ nesprávne právne posúdenie otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty,
4/ v otázke primeraného finančného zadosťučinenia nesprávne právne posúdenie otázky splnenia zákonných predpokladov pre jeho priznanie.
31. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o úrokovej sadzbe v zmluve I (z 03.09.2013) vo výške 32% je v rozpore s dobrými mravmi.
32. Žalovaná namietala uvedený záver s poukazom na to, že žiadnym právnym predpisom výška úrokovej sadzby nie je nijakým spôsobom limitovaná. Jediné obmedzenie vzťahujúce sa vo svojej podstate aj na výšku úrokovej sadzby možno badať v ust. § 1 ods. 4 v spojení s § 1a ods. 1 prvá veta nar. vl. č. 87/1995 Z.z.. Dôvodila, že úroková sadzba v danom prípade predstavovala jedinú odplatu, ktorá bola medzi stranami sporu dohodnutá.
33. Uvedená odvolacia námietka žalovanej nie je dôvodná.
34. Pokiaľ ide o zmluvy uzavreté do 01.09.2014, súdna prax je ustálená v tom, že každá zložka odplaty sa posudzuje z hľadiska súladu so zákonom a s dobrými mravmi, teda osobitne je posudzované dojednanie o zmluvných úrokoch z hľadiska jeho súladu so zákonom a dobrými mravmi a osobitne je posudzovaná RPMN, vyjadrujúca celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
35. Dohodnuté zmluvné úroky v predmetnej zmluve 32 % dosahujú viac ako dvojnásobok priemernej výšky úrokov za obdobné spotrebiteľské úvery v čase uzavretia zmluvy (03.09.2013 maximálne 11,04% p.a.), čo nepochybne predstavuje dojednanie v rozpore s dobrými mravmi, a je teda neplatné podľa § 39 OZ.
36. Takéto dojednanie je zároveň priamo v rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom do 31.05.2014, t. j. v čase uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
37. Keďže v prejednávanej veci odplata za úver pozostávala výlučne zo zmluvných úrokov, súd správne posudzoval, či dojednané zmluvné úroky (odplata) zodpovedali obvyklej výške úrokov pri obdobných úveroch a nenáležitá je preto odvolacia námietka žalovanej, v zmysle ktorej výška úrokovej sadzby nie je žiadnym právnym predpisom na území SR nijakým spôsobom limitovaná.
38. Nesprávna je argumentácia žalovanej, že dojednaná odplata 32 % nepresahuje maximálnu výšku odplaty pri poskytovaní prostriedkov spotrebiteľovi v zmysle ust. § 1a ods. 1 nariadenia vlády 87/1995 Z.z. účinného od 01.09.2014, teda dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý v prejednávanom spore predstavuje 41,66 % (2x 20,83 % ako priemerná RPMN), pretože v čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 03.09.2013 bola výška odplaty regulovaná výlučne ust. § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom do 31.05.2014 tak, ako bol vyššie uvedený, teda odplata nesmela prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Ust. § 1a cit. nar. vl. o maximálnej výške požadovanej odplaty v nadväznosti na ust. § 53 ods. 6 OZ bolo do nariadenia vlády 87/1995 Z.z. zavedené až s účinnosťou od 01.09.2014.
39. V zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995 Z. z. (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. júna 2014), ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014.
40. Ust. § 1a ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. teda nie je možné použiť na zmluvy uzavreté pred 01.09.2014, o akú ide aj v tu prejednávanej veci.
41. K odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie vo vzťahu k zmluve II a III nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia a následne nesprávne právne posúdil splnenie povinnosti žalovanej podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. (skúmanie bonity spotrebiteľa), odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nie je dôvodná.
42. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu, že žalovaná nepreukázala, ako bola pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmaná schopnosť žalobkyne ako spotrebiteľa splácať úver.
43. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, a táto otázka nebola medzi stranami sporu sporná, že právny predchodca žalovanej a žalobkyňa dňa 10.08.2014 (zmluva II) uzavreli zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky/zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.000 €. Dňa 11.05.2015 (zmluva III) uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 4.600 €.
44. V súvislosti s uzavretím týchto zmlúv o spotrebiteľskom úvere bol právny predchodca žalovanej povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver, vychádzajúc z ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z..
45. Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalobkyňa v priebehu sporu (13.04.2023) rozšírila svoju argumentáciu v prospech záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov poskytnutých na základe zmluvy II a zmluvy III.
46. Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že žalovaná dňa 12.10.2023 predložila vyjadrenie k tejto otázke, ako aj listinu –dáta dopytu z 11.05.2015 a rozhodnutie sociálnej poisťovne, ústredia zo dňa 06.12.2012, na tieto skutkové tvrdenia žalovanej neprihliadal majúc za to, že žalovaná prostriedky procesnej obrany nepredložila včas, keďže ich mohla a mala predložiť už podstatne skôr, ale tak neurobila.
47. Súd v prejednávanej veci správne uplatnil sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP, keď neprihliadol na vyjadrenie žalovanej zo dňa 12.10.2023 a na listinné dôkazy k nemu pripojené, preukazujúce skúmanie schopnosti žalobkyne splácať úver pred uzavretím úverovej zmluvy, v dôsledku ktorého postupu dospel k správnemu skutkovému záveru, že žalovaná nepreukázala splnenie svojej povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. posúdiť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne splácať úver a následne k správnemu právnemu záveru, že úver z uzavretej zmluvy II a III je v zmysle ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov.
48. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP).
49. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP).
50. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 ods. 2 CSP).
51. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
52. V CSP samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, ktorá predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Zakotvuje procesnú povinnosť riadne a včas uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, nesplnenie ktorých povinností je sankcionované buď vo forme nespornosti popretých skutkových tvrdení alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany. Zásada koncentrácie konania znamená, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na daný procesný úkon neprihliada.
53. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania (§ 153 CSP) je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna.
54. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Nie je želateľné napríklad, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napríklad ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky (viď. Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. JUDr. Marek Števček a spol.,C.H.Beck, 2016, strana 577 - 579).
55. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že je vždy na úvahe súdu, či prihliadne na prostriedky procesného útoku/procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, ktorý postup musí náležite zdôvodniť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej (§ 153 ods. 3 CSP). Zákonodarca príkladmo uvádza, že na neskoro predložené prostriedky procesného útoku/procesnej obrany súd neprihliadne najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Napriek tomu je v diskrečnej právomoci súdu poskytnúť strane sporu na pojednávaní lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy (§ 181 ods. 4 CSP).
56. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa dňa 13.04.2023 doručila súdu podanie, ktorým rozšírila argumentáciu v prospech svojho záveru, že zmluvu II a zmluvu III je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, a to pre porušenie povinnosti zo strany veriteľa, pôvodnej žalovanej, postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalobkyne splácať poskytovaný úver. Súd podanie žalobkyne doručil dňa 17.04.2023 žalovanej prostredníctvom jej právneho zástupcu. Následne sa dňa 24.04.2023 konalo pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalovanej navrhol doplniť dokazovanie za účelom preukázania skutočnosti, že pôvodná žalovaná ako veriteľ postupovala pri posudzovaní schopnosti žalobkyne splácať úver s odbornou starostlivosťou. Súd návrhu na doplnenie dokazovania vyhovel, nakoľko tento návrh bol reakciou na nové skutkové tvrdenia žalobkyne. Súd uložil žalovanej 15 dňovú lehotu na predloženie dôkazov a zároveň vytýčil termín pojednávania na deň 01.06.2023, ktorý bol zrušený z organizačných dôvodov, a bol vytýčený nový termín pojednávania na deň 16.10.2023. Žalovaná svoje podanie doručila súdu dňa 12.10.2023, ktoré podanie ešte toho istého dňa zaslal súd žalobkyni cestou jej právneho zástupcu, a ktoré mu bolo doručené v dňa 16.10.2023, t. j. v deň pojednávania. Žalovaná teda svoje podanie a listinné dôkazy nedoručila súdu v ním určenej lehote, urobila tak až v čase menej ako päť dní, pred dňom (v poradí druhého) pojednávania. Žalovaná nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, nepredložila prostriedky procesnej obrany včas, preto súd na ne neprihliadol.
57. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, keďže oneskorené predloženie vyjadrenia žalovanej a dôkazov o skúmaní bonity žalobkyne by tak malo za následok odročenie pojednávania nariadeného na deň 16.10.2023 a tým predĺženie sporového konania, a to za situácie, že žalovanej nebránili žiadne objektívne dôvody (skutočnosti) vyjadriť sa a predložiť dôkazy včas.
58. Správne bolo preto uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania, v dôsledku čoho súd nemohol prihliadnuť na dôkazy predložené žalovanou o skúmaní schopnosti žalobkyne splácať úver pred uzavretím úverovej zmluvy. Za situácie, že tieto dôkazy nemohli byť vykonané, nebolo z nich možné vyvodzovať ani žiadne skutkové závery a správny je záver súdu, že žalovaná nepreukázala splnenie povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver. V nadväznosti na to súd dospel k správnemu záveru, že úver poskytnutý na základe zmluvy II a III je v zmysle ust. § 11 ods. 2 cit. zák. bezúročný a bez poplatkov, z ktorého dôvodu žalovaná má nárok iba na vrátenie istiny z oboch úverov.
59. Odvolací súd nad rámec záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní splnenia povinnosti žalovanej v zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver poznamenáva, že z lustrácie úverového registra je možné zistiť počet existujúcich úverov a výšku mesačnej splátky týchto úverov, ktoré spotrebiteľ už má, teda iba peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, avšak nemožno objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver.
60. Uvedený postup vyplýva priamo z ust. § 7 v spojení s ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z..
61. Nemožno akceptovať výklad ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v zmysle ktorého k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru možno dospieť iba vtedy, ak veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa jedným z uvedených spôsobov, teda buď posúdil schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Ak však veriteľ posudzoval bonitu aspoň jedným z uvedených spôsobov, nemôže dôjsť k hrubému porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou.
62. Odvolací súd zastáva názor, že vychádzajúc z ust. § 11 ods. 2 tretia veta cit. zák. (v znení účinnom k 10.08.2014 a 11.05.2015) hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 je naplnené vtedy, ak nie je splnená jedna z uvedených možností, tieto podmienky musia byť totiž splnené kumulatívne. Veriteľ je povinný posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver s prihliadnutím na údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. Zároveň musí prihliadať na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, na základe ktorých zistí (iba) to, či spotrebiteľ má aj iné úvery a rozsah ich splácania.
63. Vyššie uvedený výklad citovaného ustanovenia by totiž nenaplnil zákonodarcom sledovaný cieľ ochrany spotrebiteľa, nakoľko veriteľ by pre splnenie povinnosti predložil iba nič nehovoriaci výpis z registra alebo databázy, no zároveň by neboli zistené také ukazovatele (príjmy a výdavky svedčiace o existujúcej situácii konkrétneho klienta), na základe ktorých by bolo možné objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver.
64. Odvolací súd poznamenáva, že opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 z 14. novembra 2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (oznámenie č. 306/2017 Z. z.) nadobudlo účinnosť až 01.01.2018, a preto sa jeho ustanovenia týkajúce sa metodiky na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver nemohli aplikovať pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver pri uzatváraní zmlúv, ktoré sú predmetom tohto sporu.
65. Nakoľko veriteľ v prejednávanom spore nepreukázal, že skúmal aj bežné výdavky žalobkyne, nemožno dospieť k inému záveru, než k tomu, že hrubo porušil povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 cit. zákona, v dôsledku čoho sa úver poskytnutý na základe zmluvy II a zmluvy III považuje za bezúročný a bez poplatkov, ako vecne správne ustálil súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (bod 47,62).
66. Nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania.
67. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa žalobkyňa dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, pričom tento moment ustálil na deň porady žalobkyne s právnym zástupcom, kedy právny zástupca aj prevzal právne zastúpenie žalobkyne (06.09.2017).
68. Odvolací súd zdôrazňuje, že vychádzajúc z doterajšej judikatúry NS SR je pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby rozhodujúca preukázaná vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia. Táto otázka bola vyriešená v rozhodnutí NS SR a to sp. zn. 5Cdo 29/2021, kde súd vyslovil záver, že "Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné skúmať okamih, kedy oprávnený subjekt (t. j. spotrebiteľ) nadobudol skutočnú skutkovú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.Za skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa
o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Týmto momentom je v okolnostiach prejednávanej veci porada s právnym zástupcom, kedy sa spotrebiteľ dozvedel o rozpore niektorých ustanovení zmluvy o úvere so zákonnou úpravou."
69. Následne pribudli ďalšie rozhodnutia sp. zn. 7 Cdo 79/2021 a 7Cdo 181/2020, odkazujúce na rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo/29/2021 a sp. zn. 7Cdo/96/2020, ktoré bolo vydané po zrušení rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017 z 10.01.2018 Ústavným súdom SR a vrátení veci na ďalšie konanie; aj uvedené rozhodnutie vychádza zo záverov rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo/29/2021.
70. Odvolací súd už len dopĺňa, že otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bola ustálená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, pričom poukazuje na rozhodnutie R 14/2022 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022, ktorého právna veta znie: „Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2021, sp. zn. 5 Cdo 29/2021)“.
71. Aj odvolací súd má za to, že žalobkyňa skutočnú vedomosť o tom, že nemá plniť splátky úverov vo výške dohodnutej v úverových zmluvách mohla nadobudnúť až na stretnutí s právnym zástupcom dňa 06.09.2017, ktorý ju informoval, že zmluvy sú v rozpore so zákonom, a preto nemá platiť ďalšie splátky.
72. Súd prvej inštancie preto správne ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby dňom 07.09.2017.
73. K námietke žalovanej týkajúcej sa nesplnenia zákonného predpokladu zo strany žalobkyne pre uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie - úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti voči porušiteľovi tvrdiac, že rozsudok súdu, ktorým súd žalobe v časti vyhovel ešte nie je právoplatný, odvolací súd uvádza, že nie je dôvodná.
74. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. a v zhode so súdom prvej inštancie považuje priznané finančné zadosťučinenie vo výške 200 € za primerané s ohľadom na kritériá, ktoré súd zohľadnil pri určovaní tejto výšky.
75. Odvolací súd síce v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. až vtedy, ak bolo súdom judikované, a teda právoplatne rozhodnuté v prospech spotrebiteľa o konkrétnom nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok z bezdôvodného obohatenia, ako sa jedná v tomto spore, avšak uvedený právny názor bol rozhodovacou praxou všeobecných súdov ako aj dovolacieho súdu prekonaný.
76.1 Vychádzajúc z právneho názoru NS SR vyjadrenom v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/15/2020 zo dňa 10.novembra 2020, túto podmienku žalobca splní aj vtedy, keď si v tom istom konaní úspešne uplatní porušenie práv a povinností a aj finančné zadosťučinenie. Aj ten postup, že sú oba nároky uplatnené v jednom konaní, je podľa názoru súdu možný, keď zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by v prípade nároku na finančné zadosťučinenie malo ísť až o následné konanie, t.j. o konanie nadväzujúce na konanie, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva spotrebiteľa alebo povinnosti zo strany dodávateľa, resp. o nároku spotrebiteľa z týchto dôvodov. Najvyšší súd doplnil, že tento záver pri
riešení tejto procesnej otázky je aj v súlade aj s článkom 17 Základných princípov CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 76.2 V uznesení NS SR zo dňa 25. mája 2022, sp. zn. 3Cdo/31/2020 dospel dovolací súd k právnemu názoru, že „podmienka úspešného uplatnenia práva spotrebiteľa namietať v konaní pred súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená aj vtedy, keď súd v inom konaní konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke. (R 30/2023)“. Okrem uvedeného zároveň konštatoval, že „21. Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej) 24. Pretože odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadil názorom o potrebe vyslovenia úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a/alebo osobitnými predpismi samostatným rozhodnutím (v jeho výroku) a tento názor dovolací súd nepovažuje za správny, pričom odvolací súd sa práve z dôvodu riadenia sa dovolacím súdom neprijatým názorom už nezaoberal (na rozdiel od súdu prvej inštancie) úvahami na tému primeranosti žalobcom požadovaného zadosťučinenia; bol daný dôvod zrušenia len jeho rozhodnutia (odvolacieho súdu) a to v dovolaním výslovne napadnutej časti vo veci samej a tiež v závislých výrokoch o trovách konania (§ 439 písm. a/ C. s. p.) a vrátenia veci na ďalšie konanie práve tomuto súdu“ (čerpané z úplného znenia cit. rozhodnutia – poznámka odvolacieho súdu). 76.3 V uznesení sp. zn. 1Cdo/60/2022 zo dňa 27. februára 2024 dovolací súd o.i. vyslovil názor, že „nárok na primerané finančné zadosťučinenie síce môže byť uplatnený na súde súčasne s nárokom „vo veci samej“ (vyplývajúcim z porušenia práv alebo povinností dodávateľom), avšak má povahu veci závislej od rozhodnutia o tomto nároku „vo veci samej“. 76.4 Záverom odvolací súd dopĺňa, že „za úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné považovať nielen situáciu, v ktorej bolo vydané rozhodnutie vo veci samej v prospech spotrebiteľa, ale aj situáciu, v ktorej došlo k zastaveniu konania (na podklade späťvzatia žaloby) v dôsledku správania dodávateľa, ktorý napravil porušenie práv spotrebiteľa, nápravy ktorého sa spotrebiteľ v konaní vo veci samej domáhal, a teda spotrebiteľ bol v danom konaní fakticky (z materiálneho hľadiska) úspešný (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/173/2022 zo dňa 25. apríla 2023).
77. Z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda vyplýva, že možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. aj priamo konaní, v ktorom sa koná o konkrétnom nároku spotrebiteľa z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok z bezdôvodného obohatenia, tak, ako je to aj v tu prejednávanej veci.
78. Podľa ust. § 3 ods. 5 poslednej vety zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenia od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
79. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
80. Žalobkyňa úspešné uplatnenie porušenia jej práv a povinností zo strany žalovanej preukázala v tomto konaní, kde súd jej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel v plnom rozsahu. Tým bolo preukázané porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľky a povinností žalovaného pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv so žalobkyňou. Bola tak splnená zákonná podmienka pre vznik nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
81. Nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej, že predpokladom priznania primeraného finančného zadosťučinenia nie je len samotné porušenie práv alebo povinností ustanovenej zákonom, ale aj skutočnosť, aký vplyv malo toto porušenie na správanie a fungovanie poškodeného, a teda, že žalobkyňa žiadnym spôsobom vznik akejkoľvek škody neosvedčila.
82. Vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14. septembra 2016 a sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.januára 2019) odvolací súd konštatuje, že možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná konkrétna ujma, či už materiálna alebo nemateriálna (morálna) a bez toho, aby spotrebiteľ musel preukazovať výšku vzniknutej ujmy. Jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia je iba to, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, tak, ako bolo vysvetlené vyššie.
83. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zák. č. 250/2007 Z.z. nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, s výnimkou, že toto musí byť primerané.
84. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká výška finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na okolnosti danej veci. Nemôže ísť teda o úvahu svojvoľnú a túto musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť tak, aby bolo zrejmé, prečo práve priznanú sumu finančného zadosťučinenia považuje za primerané finančné zadosťučinenie v danej konkrétnej veci.
85. V tu prejednávanej veci súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z kritérií, ako sú: vzniknutá, resp. hroziaca ujma, rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti a výška majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa. Súd poukázal aj na to, že žalobkyňa sa úspešne domohla voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia, a prihliadol na výšku sumy 6.764,20 €, ktorú ak by žalobkyňa plnila svoje záväzky z predmetných zmlúv bezo zvyšku, zaplatila by tak nad rámec istín, teda uvedená suma predstavovala hroziacu ujmu na strane žalobkyne ako aj na skutočnosť, že žalobkyňa bola nútená domáhať sa svojich práv v súdnom konaní, a tým bol spôsobený zásah do jej súkromného života.
86. Úvaha súdu prvej inštancie o výške finančného zadosťučinenia preto nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom a nemožno dospieť k záveru, že v rozsahu, v akom bola priznaná, dôjde k finančnému obohateniu sa žalobkyne. Priznaná výška je primeraná okolnostiam prejednávanej veci.
87. Odvolací súd iba dopĺňa, že výška primeraného finančného zadosťučinenia by sa mala posudzovať resp. určovať (okrem iného) aj s prihliadnutím na dobu trvania protiprávneho stavu, ktorá v danom prípade je necelých sedem rokov (25.09.2017 podaná žaloba), a aj v kontexte zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku ako napríklad § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (zmluva z 03.09.2013, 10.08.2014 a 11.05.2015 - poznámka odvolacieho súdu), v zmysle ktorého na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (50x338 €=16.900 € v r.2013, 50x352 €=17.600 € v r.2014, 50x380 €=19.000 € v r.2015 ). Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy (10x338 €=3.380 € v r.2013, 10x352 €=3.520 € v r.2014, 10x380 €=3.800 € v r.2015 ).
88. Zohľadniac všetky vyššie uvedené kritéria, ako boli vyhodnotené a vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe senátu v iných obdobných veciach (napr. sp.zn. 6Co/84/2021, 6CoCsp/49/2021, 6CoCsp/49/2022, 6Co/129/2020, 6Co/150/2021, 6CoCsp/68/2021, 6CoCsp/57/2021, 6CoCsp/40/2021, 6CoCsp/51/2022, 6CoCsp/12/2024 a ďalšie), považuje odvolací súd za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 €, a to aj s prihliadnutím na odškodňovanie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení aj v oveľa závažnejších prípadoch (napr. v prípadoch náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia alebo v prípadoch odškodnení obetí trestných činov).
89. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o zaplatení súdneho poplatku v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.
90. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku ako celku, teda aj proti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol.
91. V zmysle ust. § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
92. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu, vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie. Takýmto dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie však nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie záveru, o jeho oboch stránkach prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
93. Napadnutým rozhodnutím vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol, nebolo rozhodnuté v neprospech žalovanej (ale v jej prospech), preto týmto výrokom nemohla byť žalovaná žiadnym spôsobom dotknutá na svojich právach.
94. Z vyššie uvedeného dôvodu žalovaná nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti rozhodnutiu vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol, z ktorého dôvodu odvolací súd odvolanie žalovanej v tomto rozsahu podľa ust. § 386 písm. b/ CSP, odmietol.
95. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku v tomto výroku, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok v tomto výroku zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 388 CSP).
96. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu žalobkyne v spore, pričom nerozhodol o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne, čím bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a odvolanie žalobkyne preto dôvodné.
97. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobkyne v spore týkajúcom sa iba niektorého nároku posudzovať vo vzťahu k (ne)úspechu žalobkyne k inému samostatnému nároku. Súd teda aj o nároku na náhradu trov konania rozhodne viacerými samostatnými výrokmi, v závislosti od počtu samostatných nárokov.
98. V prejednávanom spore si žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie.
99. Odvolací súd preto pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania rozhodol samostatne vo vzťahu ku konaniu o vydanie bezdôvodného obohatenia a samostatne ku konaniu o nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
100. V prípade konania o vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobkyňa uplatnila nárok vo výške 293,29 € a v tomto rozsahu bola aj plne úspešná.
101. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
102. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni proti žalovanej priznal náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
103. V prípade samostatného nároku o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia si žalobkyňa uplatnila nárok 676,42 €, pričom úspešná bola v rozsahu sumy 200 €.
104. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté. Otázka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je potom druhoradá a nadväzujúca.
105. V prejednávanom spore o primerané finančné zadosťučinenie rozsah úspechu žalobkyne závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil primeranosť finančného zadosťučinenia. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy (200 €) v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku.
106. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia plne úspešná, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
107. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).