Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-43-2020.pdf
PDF · 138.61 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/43/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: mal. L. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník G., bez dokladov totožnosti, zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Štefánikova 10, 073 01 Sobrance, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO3-2020/050464-002 zo dňa 21.09.2020 a rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Petrovce, č. 30, 072 62 Koromľa č. PPZ- HCP-SO13-10-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance č. PPZ- HCP-SO3-2020/050464-002 zo dňa 21.09.2020 ako aj rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly PZ Petrovce č. PPZ-HCP-SO13-10-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, týkajúce sa žalobcu mal. L. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník G., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a správnemu orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie.
II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 22.10.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. PPZ-HCP-SO3-2020/050464-002 zo dňa 21.09.2020 a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa sp. zn. PPZ-HCP-SO13-10-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov tohto konania. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, aj prvostupňového správneho orgánu, je nezákonné z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), e) a f). Uviedol, že prvostupňový správny orgán (Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce) svojim rozhodnutím zo dňa 10.08.2020 vyhostil žalobcu z dôvodu, že tento sa so svojimi rodičmi neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“), a to v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a v znení a doplnení ďalších zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, respektíve „ZoPC“). Prvostupňový správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Doplnil, že vo svojom odvolaní, respektíve v jeho doplnení namietal, že rozhodnutie o jeho vyhostení je nezákonné, keďže nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a je iba prostriedkom, ktorý má zabezpečiť, aby správny orgán mohol vydať rozhodnutie o jeho zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, čo aj následne urobil dňa 10.08.2020. Namietal už v odvolaní aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán uviedol, že nezistil prekážky jeho vyhostenia ako účastníka konania „do niektorej krajiny“, pričom takáto úvaha je v rozpore s povinnosťou správnych orgánov zistiť spoľahlivo stav veci (§ 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku).
2. K spoľahlivému zisteniu skutočného stavu veci zodpovedá požiadavka, aby pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení bolo spoľahlivo zistené, že neexistujú prekážky administratívneho
vyhostenia. Samotná skutočnosť, že § 77 ods. 1 ZoPC umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neuviesť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať spoľahlivo existenciu, či neexistenciu prekážok vyhostenia. G. Z. N., ktorej je účastník štátnym príslušníkom, je krajinou, v ktorej je ohrozená jeho bezpečnosť, pričom správne orgány neuviedli žiadnu krajinu, do ktorej by ho bolo možné čo i len teoreticky vyhostiť. Poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/74/2010 zo dňa 12.04.2011 a 10Szak/16/2018 zo dňa 28.03.2018, z ktorých vyplýva, že vyhostenie cudzinca do G. je vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine nereálne a správny orgán v rozhodnutí o vyhostení nemôže opodstatnene uvádzať možnosť vyhostenia, ak spoľahlivo nezistí aspoň reálnosť možnosti vyhostenia účastníka konania do tretej krajiny. Odvolací správny orgán iba zopakoval odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a na odvolacie námietky reagoval len poukázaním na obsah právnych predpisov a zdôraznil možnosť neurčiť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený.
3. Žalovaný sa teda nevysporiadal s kľúčovou otázkou, ktorou je skutočnosť, že pre zákonné rozhodnutie o vyhostení cudzinca nepostačuje samotná skutočnosť, že cudzinec nemá oprávnenie zdržiavať sa na území SR, ale pre zákonnosť takého rozhodnutia musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, že cudzinca možno vyhostiť do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme. Rovnako podmienkou zákonnosti rozhodnutia o vyhostení je spoľahlivé zistenie, že cudzinec nebude vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Rozhodnutie o vyhostení, osobitne právoplatné rozhodnutie o vyhostení, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, že cudzinca je reálne možné vyhostiť, pričom reálnosť takéhoto vyhostenia musí vychádzať z určitých konkrétnych skutočností zistených pred vydaním rozhodnutia o vyhostení. Nemožno akceptovať ako zákonný taký postup orgánov verejnej správy, keď vydajú rozhodnutie o vyhostení, odvolaniu, proti ktorému navyše odnímu odkladný účinok len z dôvodu tak, ako je to v prípade žalobcu, aby existoval zákonný dôvod na zaistenie cudzinca. Doplnil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že aj keď žalobca je maloletým dieťaťom, jeho vyhostenie je v jeho záujme, keďže spolu s ním sú vyhostení aj jeho rodičia. Daná argumentácia žalovaného neobstojí s poukazom na § 83 ods. 8 písm. a) ZoPC, pretože bez toho, aby bolo možné určiť do akej krajiny má byť žalobca spolu s rodičmi vyhostený, nie je možné uzavrieť, že jeho vyhostenie je v jeho záujme.
4. Žalovaný, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, rozhodnutím č. p. PPZ-HCP- SO3-2020/050464-002 zo dňa 21.09.2020 o odvolaní účastníka konania proti rozhodnutiu Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce č. PPZ-HCP-SO13-10-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia SR rozhodol tak, že odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie účastníka konania zamietol.
5. V odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval skutočnosti zistené prvostupňovým správnym orgánom. Dodal, že odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a uviedol, že účastník konania bol rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu administratívne vyhostený z územia SR z dôvodu uvedeného v § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. K námietke účastníka konania, že napadnuté rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci dodal, že pri nesprávnom právnom posúdení veci ide o hmotnoprávnu vadu rozhodnutia, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť. Bol toho názoru, že z administratívneho spisu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán vec posúdil správne a rovnako na vec aj správne aplikoval právne normy. Konštatoval, že aj keď účastník konania v odvolaní nenapadá rozhodnutie o zaistení, ale rozhodnutie o administratívnom vyhostení, dané rozhodnutia spolu súvisia, čo vyplýva aj z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR. Pokiaľ účastník konania namietal, že prvostupňový správny orgán neposudzoval prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC konštatoval, že prvostupňový správny orgán správne posúdil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 ZoPC, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu účastníka konania z územia SR, aj keď nebola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená krajina vyhostenia a teda neboli skúmané prekážky vo vzťahu ku konkrétnej krajine, tak správny orgán postupoval tak, aby v prípade vyhostenia účastníka
konania z územia SR do inej krajiny tento nebol vystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, nakoľko takýto ich postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). Zdôraznil, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu v zmysle § 77 ods. 1 uviesť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení krajinu, do ktorej má byť účastník konania vyhostený, avšak iba za predpokladu, ak je možné takúto krajinu určiť. Prvostupňový správny orgán jasne a určito špecifikoval, prečo túto krajinu neurčil. Táto jeho správna úvaha nevybočuje z medzí. Poukazoval pritom na rozsudok krajského súdu sp. zn. 2Sa/23/2019 zo dňa 30.06.2020 „v otázke neurčenia krajiny v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/6/2016 zo dňa 18.03.2016, taktiež aj na publikáciu Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, strana 129). Dodal, že otázkou určenia krajiny v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo), sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad.
6. Prvostupňový správny orgán nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili jeho vyhosteniu. Z vyjadrenia účastníka konania je zrejmé, že aj pri prípadnom vyhostení do nim uvedenej krajiny, a to G., neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia. Rovnako nemal vedomosť ani o tom, že by mu mohlo hroziť nejaké prenasledovanie na území Ukrajiny.
7. K ďalším námietkam uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval plne v súlade s § 46 a § 47 Správneho poriadku a dodržal ustanovenia článku 3 a 5 Dohovoru. Účastník, ako hlavný dôvod odchodu z domovskej krajiny uviedol, že sa chcel dostať do Nemecka, pričom z týchto jeho vyjadrení, ktoré boli zachytené do zápisníc, vychádzal aj prvostupňový správny orgán. Administratívne vyhostenie je zákonné opatrenie, ktorého cieľom je zamedziť protiprávnemu konaniu zo strany cudzincov. Správny orgán je povinný konať v súlade so zákonom, v tomto prípade so zákonom o pobyte cudzincov a v prípadoch, kedy cudzinec naplní zákonné dôvody na postup v zmysle § 82 ods. 1 písm. b), je povinný vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Neznalosť zákona zo strany účastníka konania nezakladá dôvod na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení postupoval plne s § 3 Správneho poriadku, protiprávne konanie účastníka konania bolo dostatočným spôsobom zistené, zadokumentované a zhromaždené dôkazné prostriedky boli postačujúce a vedú k správnosti vydaného rozhodnutia. Správny orgán v zmysle § 32 Správneho poriadku urobil všetko potrebné, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a nie je potrebné zaobstarať a vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by zakladali nutnosť doplnenia konania. Dôvody uvedené v odvolaní nie sú takého charakteru, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia.
8. Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce (prvostupňový správny orgán) rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO13-10-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 rozhodol podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov tak, že účastníka konania, v zastúpení zákonného zástupcu, otca (P. G., narodený XX.XX.XXXX), administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC neuložil zákaz vstupu. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov krajinu, do ktorej má byť vyhostený, neurčil. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC neurčil v predmetnom rozhodnutí lehotu na vycestovanie a podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
9. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 09.08.2020 zadržaný hliadkou v krovinatom poraste medzi obcami U. G. F., K. Y.. Vykonaným šetrením bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC a týmto svojim konaním naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Uviedol, že sa rozhodol účastníkovi konania zákaz vstupu neuložiť, nakoľko tento nemá na našom území, ani v inom členskom štáte, žiadny druh oprávneného pobytu, ani udelenú medzinárodnú ochranu. Pri ukladaní doby zákazu vstupu zohľadnil a bral do úvahy vek maloletého účastníka konania. Zároveň neurčil lehotu na vycestovanie, pretože podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC možno predpokladať, že účastník
konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver je zrejmý najmä zo správania sa účastníka konania, ktorý sa na území SR zdržiaval neoprávnene, na jeho územie vstúpil mimo hraničný priechod vo večerných hodinách, aby tak znížil pravdepodobnosť svojho zadržania. Nemá pri sebe žiadne cestovné doklady, takže jeho totožnosť nie je možné hodnoverne zistiť. V predmetnom rozhodnutí poukazoval na výpoveď zákonného zástupcu maloletého v konaní, ktorý uviedol, že z X. T. G. vycestoval spolu s manželkou a s dvoma maloletými deťmi do Moskvy, pričom Slovenská republika má byť len jeho tranzitnou krajinou a cieľom jeho cesty je Nemecko, kde chce žiť a pracovať. Na podporu svojich tvrdení však policajnému útvaru nepredložil žiadny dôkaz o uvedených skutočnostiach, t. j. o tom, že je štátny príslušník G. a o tom, aké sú jeho osobné údaje predložením platného cestovného dokladu alebo iného hodnoverného dokladu. Z uvedeného dôvodu preto s cieľom zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť je potrebné vykonať lustrácie. Je potrebné preveriť skutočnosť, či táto osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu, preto do času preukázania opaku správny orgán na základe všetkých zistených skutočností krajinu, v súlade s § 77 ods. 1 ZoPC, neurčil. Len na základe zápisnice nemožno dôjsť k jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti účastníka konania. Dodal, že je potrebné si uvedomiť, že na základe akých skutočností sa na území SR účastník konania zdržiaval, za akých okolností cestoval nelegálne, aj s pomocou prevádzačov. Dlhodobo cestuje bez finančných prostriedkov, bez preukázania zdravotného poistenia. Zo zdravotného hľadiska nebol vyšetrený na chorobu, ktorá môže ohroziť verejné zdravie, ako cudzinci žiadajúci o pobyt a preto môže aj z hľadiska dlhodobého cestovania ohroziť verejné zdravie. Je potrebné si uvedomiť, že nevieme ani do dnešného dňa o koho sa vlastne jedná. Nemá žiadny platný cestovný doklad a nebola úradne štátom, za ktorý sa považuje, potvrdená jeho identita. Neznáma osoba, osoba bez finančných prostriedkov, osoba dlhodobo cestujúca, zdravotne nevyšetrená, predstavuje aj v prípade účastníka konania základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, že bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o vyhostení, najmä ak nemožno zistiť jeho totožnosť, preto ohrozuje aj bezpečnosť, verejný poriadok a verejné zdravie. Dodal, že sa zaoberal aj rešpektovaním súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu. Pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení maloletého účastníka konania prihliadol na ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, pričom zmluvné strany sa v Dohovore zaviazali rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie rodinných zväzkov a zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli s poukázaním na danú skutočnosť a na § 83 ods. 8 písm. a) ZoPC správny orgán dospel k záveru, že vyhostenie maloletého účastníka konania je v jeho záujme, nakoľko bude administratívne vyhostený spolu s rodičmi a maloletou sestrou. Jeho vyhostením nedôjde k rozdeleniu (odlúčeniu) od rodiny. Na území SR nemá žiadne rodinné väzby, pričom z jeho ekonomickej situácie vyplynulo, že má finančné prostriedky v hodnote 70 USD.
10. Dodal, že správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť vo vzájomnej nadväznosti, ako aj okolností vedúcich k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania v súlade s Dohovorom podľa článku 3 a 8 a konštatoval, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania. Vychádzal aj z vyjadrení účastníka konania, uvedených v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, kde neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a neuviedol, že by mu v niektorej krajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo že mu niekde hrozí trest. Na základe týchto skutočností nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia účastníka konania do niektorej krajiny.
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 03.11.2020 navrhol správnu žalobu zamietnuť. S dôvodmi žaloby nesúhlasil, nakoľko žalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny, sa neoprávnene zdržiaval na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mala neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoPC a naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Každá osoba je povinná rešpektovať zákony a počínať si tak, aby jej konaním k porušeniu zákona nedochádzalo. Jedným z nástrojov, ako odradiť osoby od protiprávneho konania je ukladanie sankcií za ich protiprávne konanie. V uvedenom prípade neoprávnený pobyt na území SR je protiprávnym konaním a zakladá dôvod administratívneho vyhostenia. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný správny orgán, postupovali pred vydaním predmetného rozhodnutia v súlade s § 3 ods. 5 a § 46 Správneho poriadku.
Pokiaľ žalobca namietal spoľahlivé zistenie skutočného stavu veci, a t. j. aby bolo pred vydaním rozhodnutia spoľahlivo zistené, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia uviedol, že správny orgán túto požiadavku naplnil, a to zisťovaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia, o čom svedčí aj zápisnica, kde zákonný zástupca uviedol, že v krajine jeho pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza alebo na území Ukrajiny, nie je ohrozený jeho život z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo aby mu v týchto krajinách hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest.
12. Rovnako takisto potvrdil, že z krajiny, z ktorej pochádza, ako ani na Ukrajine, mu nie je uložený trest smrti alebo predpoklad uloženia takéhoto trestu a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže vrátiť do danej krajiny. Rovnako záporne odpovedal aj na otázku, že v krajine, z ktorej pochádza alebo aj na území Ukrajiny, mu nehrozí nútený návrat do štátu, kde je ohrozený jeho život alebo ohrozená sloboda z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre jeho politické presvedčenie alebo nútený návrat do štátu, kde by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, respektíve aj nútený návrat do štátu, v ktorom by mu bol uložený trest smrti alebo nútený návrat do štátu, kde je predpoklad uloženia takéhoto trestu. Dodal, že žalobca pri neoprávnenom pobyte v konaní o administratívnom vyhostení neprejavil prostredníctvom svojich rodičov úmysel požiadať o udelenie azylu a nežiadal ani o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny. Pri vstupe na územie SR sa neprihlásil na úradoch, neodôvodnil svoj nezákonný vstup a pobyt a chcel nelegálne migrovať do Nemecka a SR malo byť len jeho tranzitnou krajinou. Z daného vyplýva, že dôvodom opustenia domovskej krajiny nebolo riziko mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a ani trestu. Tvrdenie žalobcu, že „účastník konania uviedol, že G. Z. N., ktorej je účastník konania štátnym príslušníkom, je krajinou, v ktorej je ohrozená jeho bezpečnosť“, je v rozpore s vykonaným dokazovaním a pôsobí dojmom účelnosti. Ďalším dôkazom, že správny orgán zisťoval existenciu prekážok vyhostenia je aj skutočnosť, že napriek tvrdeniu žalobcu o tom, že je štátnym príslušníkom G. (na podporu svojich tvrdení však policajnému útvaru nepredložil žiadny dôkaz), správny orgán neurčil ako krajinu vyhostenia G., aj vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, na ktorú poukazuje aj žalobca v predmetnej žalobe. Tým, že nepredložil cestovný pas a iný doklad potvrdzujúci jeho tvrdenie o štátnej príslušnosti, nebolo možné jednoznačne určiť jeho štátnu príslušnosť a preto aj tvrdenie, že „je zrejmé, že žalobca je štátnym príslušníkom G. Z. N.“ sa javí prinajmenšom ako účelové. Vzniká aj otázka dôvodu a príčiny jeho konania, napríklad zatajovania totožnosti. S neurčením krajiny, do ktorej bude vyhostený súhlasil a vec nijakým spôsobom nenamietal. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu. Prvostupňový správny orgán jasne a určito špecifikoval, prečo túto krajinu neurčil a danú možnosť mu dáva aj ustanovenie § 77 ods. 1 ZoPC.
13. Aj keď v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená krajina, tak správny orgán postupoval tak, aby v prípade vyhostenia účastníka konania z územia SR do inej krajiny nebol tento vystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Pre tento postup správny orgán prihliadal na jeho vyjadrenia, a to z pohľadu toho, že neuviedol žiadny konkrétny dôkaz brániaci vyhosteniu do krajiny pôvodu alebo tranzitu. Poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 10Szak/6/2018 z 01.02.2018 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, ako aj na rozsudok krajského súdu, na ktorý už poukazoval vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Sa/23/2019 zo dňa 30.06.2020. Bol toho názoru, že správny orgán vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na jeho strane v súvislosti s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení tejto osoby, pričom povinnosť zistiť skutkový stav podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní má žalovaný, respektíve správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol. K tvrdeniu žalobcu, na argumentáciu, že nebolo zo strany žalovaného zohľadnené, že žalobca je maloletým dieťaťom uviedol, že danú situáciu riešil spolu s jeho rodičmi v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa, ktorého je Slovenská republika zmluvnou stranou a záväzky vyplývajúce z tohto Dohovoru sa zaviazala rešpektovať. Zmluvné strany sa ďalej v Dohovore zaviazali rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie rodinných zväzkov a zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli. S poukázaním na vyššie uvedené a na § 83 ods. 8 písm. a) ZoPC dospel k záveru, že vyhostenie maloletého účastníka konania je v jeho záujme, nakoľko bude administratívne vyhostený spolu s rodičmi a maloletou sestrou.
14. Žalobca vo svojej replike zo dňa 11.12.2020 uviedol, že podanie žalovaného nie je spôsobilé spochybniť opodstatnenosť žalobných argumentov. Zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe a navrhol správnej žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný vo svojom podaní v zásade opakuje odôvodnenie svojho rozhodnutia. Zdôraznil, že žalovaný na jednej strane spochybňuje štátnu príslušnosť žalobcu, na druhej strane samotný žalovaný tvrdí, že niet prekážok pre vyhostenie žalobcu do G. Z. N.. Poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ani v administratívnom konaní, ani vo svojom vyjadrení, nepredložil žiaden dôkaz, ani reálny argument, ktorý by opodstatňoval odôvodnené pochybnosti o tom, že žalobca je skutočne štátnym príslušníkom G. Z. N.L.. Poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 10Sa/21/2020 zo dňa 17.09.2020 (právoplatný dňa 06.10.2020), ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia o zaistení žalobcu a nariadení jeho bezodkladného prepustenia, pričom jedným zo zásadných dôvodov pre takéto rozhodnutie bola skutočnosť, že zaistenie bolo neúčelné, vzhľadom na nereálnosť vyhostenia žalobcu do G. Z. N.. Už v označenom rozsudku správny súd skonštatoval, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nie je rozhodujúce, že v samotnom rozhodnutí nie je uvedená krajina, kam by mal byť žalobca vyhostený. Vo vzťahu ku krajine pôvodu, podmienky vyhostiteľnosti, so zreteľom na zásadu non-refoulement, žalovaný neskúmal a z napadnutého rozhodnutia zároveň nevyplýva čo i len náznak do akej inej krajiny by žalobca mal byť vyhostený, či vyhostiteľný. Takýto stav však nezodpovedá povinnosti orgánov verejnej správy zistiť úplne a spoľahlivo skutočný stav veci, keďže pri vydaní rozhodnutia o vyhostení musí byť spoľahlivo zistené, či je toto rozhodnutie možné aj vykonať.
15. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 18.01.2021 uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach vo veci, pričom doplnil, že žalobca nebol vyhostený do údajnej krajiny pôvodu, teda do G. a v tejto súvislosti poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/74/2010 zo dňa 12.04.2011 a naňho nadväzujúce rozhodnutia, napríklad 10Szak/16/2018 zo dňa 28.03.2018, z ktorých vyplýva, že vyhostenie cudzinca do G. je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne. Otázkou určenia krajiny v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia (kde by nehrozilo žalobcovi nebezpečenstvo), sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad. Z praxe nespočetne vyplýva, že cudzinci sú poučení prevádzačmi o tom, že majú zámerne pred policajnými orgánmi uvádzať, že sú štátnymi príslušníkmi nebezpečných krajín, nakoľko sa zohľadňuje ohrozenie ich života z dôvodu ozbrojených konfliktov a ich prenasledovania, ako aj uvádzať iný dátum narodenia, aby boli vedení ako maloletí cudzinci. V mnohých prípadoch je preto potrebné vykonať podrobné šetrenie a lustrácie, ktoré pre nedostatok času nie je možné vykonať v konaní o administratívnom vyhostení. V prípadoch, ak je žalobca administratívne vyhostený z územia SR bez určenia krajiny, kam má byť vyhostený, čo je aj tento prípad, po zistení krajiny, do ktorej má byť žalobca vrátený alebo ktorá ho príjme, bude žalovaným mimoriadnym opravným prostriedkom dodatočne určená konkrétna krajina vyhostenia, takže vo vzťahu už ku konkrétnej krajine budú skúmané prekážky vyhostenia účastníka konania. Obsah spisu a dôkazná situácia je dostatočná na to, aby bolo účastníkovi konania udelené administratívne vyhostenie.
16. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, Na účely tohto zákona sa rozumie h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
17. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
19. Podľa § 83 ods. 8 písm. a) ZoPC, Policajný útvar nemôže administratívne vyhostiť a) dieťa mladšie ako 18 rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme.
20. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
22. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
23. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
25. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, správny súd právne uzatvára:
26. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 10.08.2020 a rozhodnutie žalovaného, ako odvolacieho orgánu zo dňa 21.09.2020, ktorým tento prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Oddelenie hraničnej kontroly PZ Petrovce, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO13-10-011/2020-ZAV zo dňa 10.08.2020 podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodlo tak, že žalobcu, v zastúpení zákonného zástupcu, otca, administratívne vyhostil z územia SR a podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC neuložil zákaz vstupu. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC neurčil krajinu, do ktorej má byť vyhostený. Zároveň neurčil lehotu na vycestovanie a vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu (podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.).
27. Žalobca v správnej žalobe uviedol námietky, ktoré možno sústrediť pod ústrednú námietku týkajúcu sa toho, že správny orgán spoľahlivo nezistil skutočný stav veci, pokiaľ uviedol, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia, pričom spoľahlivo zistenému skutočnému stavu zodpovedá aj požiadavka, aby pri vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení bolo spoľahlivo zistené, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia. Skutočnosť, že § 77 ods. 1 ZoPC umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neurčiť krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať spoľahlivo existenciu, či neexistenciu prekážok vyhostenia. Akcentoval skutočnosť, že je štátnym príslušníkom G. Z. N., teda krajiny, v ktorej je ohrozená jeho bezpečnosť, pričom správne orgány neuviedli žiadnu krajinu, do ktorej by ho bolo možné čo i len teoreticky vyhostiť.
28. Úvodom správny súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že žalobca je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC a týmto svojim konaním naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Dané ani v konaní nebolo sporné.
29. V zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC sa v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Teda zákon o pobyte cudzincov dáva správnemu orgánu možnosť v konaní o administratívnom vyhostení neurčiť krajinu, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vyhostený. Správny súd má však za to, že neuvedenie krajiny, kam má byť cudzinec vyhostený, nezbavuje správny orgán povinnosti náležite zistiť skutočný stav veci pokiaľ ide o skúmanie a existenciu možných prekážok administratívneho vyhostenia cudzinca podľa § 81 ZoPC.
30. Úvaha správneho orgánu však v otázke neurčenia krajiny vyhostenia cudzinca nemôže byť svojvoľná, ale musí rešpektovať špecifickosti daného prípadu a posudzovanej osoby, to znamená, že správny orgán musí prihliadnuť na individuálne okolnosti prípadu. Z konania vyplýva, že žalobca je štátnym príslušníkom G. Z. N., rovnako ako jeho príbuzní v iných konaniach. V priebehu správneho konania o jeho vyhostení nebola zo strany správneho orgánu žiadnym spôsobom spochybňovaná jeho štátna príslušnosť. Aj keď správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že nebola jeho štátna príslušnosť náležite preukázaná, keďže dané tvrdí iba samotný žalobca a nedoložil žiaden cestovný doklad, respektíve nijako inak nepreukázal ani svoju štátnu príslušnosť, ani totožnosť a preto z dôvodu pochybnosti o jeho totožnosti a štátnej príslušnosti nebola určená krajina, do ktorej má byť vyhostený.
31. S takýmto konštatovaním správneho orgánu nemožno súhlasiť. Treba zdôrazniť, že žalovaný, ani prvostupňový správny orgán, nijako nespochybňovali tvrdenia žalobcu o jeho totožnosti a štátnej príslušnosti a ani ich nijako nevyvracali uvedením konkrétne dôvodu a nielen všeobecného (cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu). Jeho výpoveď možno hodnotiť ako dôveryhodnú, keďže sa pridržiava jednej dejovej línie, je konzistentná a neobsahuje skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že nie je súladná s dostupnými informáciami o krajine pôvodu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na princíp „benefit of doubt“ (v prípade pochybností v prospech) presadzujúceho kasačným súdom vo veciach štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý v dôsledku odchodu z krajiny pôvodu nemôžu nijak inak preukázať určité skutočnosti iba svojou výpoveď, ktorá v prípade žalobcu spĺňa znaky konzistentnosti a na ktorej základe nemožno pochybovať o jej dôveryhodnosti. V prípade žalobcu však správne orgány uzavreli, že majú pochybnosť o jeho štátnej príslušnosti a totožnosti, aj keď dôveryhodnosť žalobcu nijako nespochybnili. Ba práve naopak, v iných častiach odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádzajú, že tento je štátnym príslušníkom G..
32. Keďže správny súd nemá pochybnosti o štátnej príslušnosti a totožnosti žalobcu, má zato, že v danom prípade neuvedením krajiny vyhostenia a následným neskúmaním možných prekážok jeho vyhostenia v zmysle § 81 ZoPC je účastník konania zbavený možnosti riadne použiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu správneho orgánu, v dôsledku ktorého sa zbavuje následne možnosti podať voči nemu správnu žalobu, ktorá by bola preskúmateľná súdom v otázke možnej existencie prekážok jeho vyhostenia. Týmto postupom nastáva situácia, že účastníkovi konania je odňatá v danej otázke možnosť, aby o jeho veci bolo rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom v zmysle článku 6 Dohovoru.
33. V danom prípade teda neurčením krajiny vyhostenia žalobcu nedošlo zo strany správneho orgánu k zisteniu skutočného stavu veci v otázke posúdenia možných prekážok jeho administratívneho vyhostenia, čím sa rozhodnutie v tejto časti javí nepreskúmateľným. Tvrdenie, že žalobca sám neuvádzal žiadne skutočnosti preukazujúce zlé zaobchádzanie, respektíve mučenie, nezbavuje správny orgán sa týmito skutočnosťami zaoberať, najmä ak žalobca pochádza z G.. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je v otázke štátnych príslušníkov G. ustálená judikatúra, na ktorú nadväzuje aj rozhodovacia prax migračného úradu, v zmysle ktorej sa týmto poskytuje v prípade ich žiadosti o azyl minimálne medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Preto kasačný súd skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny pochádza z krajiny vojnového konfliktu, v dôsledku čoho táto krajina nie je bezpečná, považuje osobu z takejto krajiny pôvodu za takú, v prípade ktorej jeho reálne vyhostenie neprichádza do úvahy.
34. Konštatácia žalovaného ohľadne skúmania prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC spočívajúca v tom, že prvostupňový správny orgán správne posúdil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 4 ZoPC, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu účastníka konania z územia SR, aj keď nebola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená krajina vyhostenia, nespĺňa požiadavku náležitého zistenia skutočného stavu veci, nakoľko zo strany správneho orgánu vôbec z administratívneho spisu nevyplýva,
žeby skúmaním týchto prekážok sa prvostupňový správny orgán zaoberal a je navyše aj v rozpore s obsahom administratívneho spisu. V tomto absentujú akékoľvek listinné dôkazy zamerané na danú problematiku.
35. Zákon o pobyte cudzincov nepozná osobitný inštitút, respektíve typ rozhodnutia o určení krajiny, kam má byť štátny príslušník tretej krajiny vyhostený po vydaní už rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia SR, napríklad v prípade, ak v rozhodnutí absentuje takéto určenie krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Dané však nezbavuje správny orgán náležite zistiť skutočný stav veci a vydať rozhodnutie splňujúce aj atribúty zákonnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia v otázke existencie možných prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC. Takýmto postupom je cudzinec zbavený nielen prístupu k súdu v zmysle článku 6 Dohovoru, ale je mu nepriamo aj odňaté jeho právo na účinný opravný prostriedok. Postup uvádzaný žalovaným, že po zistení krajiny, do ktorej má byť žalobca vrátený alebo ktorá ho príjme, bude žalovaným mimoriadnym opravným prostriedkom dodatočne určená konkrétna krajina vyhostenia a v rámci tohto rozhodnutia budú už ku konkrétnej krajine skúmané prekážky vyhostenia účastníka konania, nemá oporu v zákone, ktorý riešenie tejto situácie takto neupravuje.
36. Splnenie podmienky náležitého zistenia možnosti krajiny, do ktorej môže byť cudzinec vyhostený v sebe odzrkadľuje aj to, že bude spoľahlivo zistené, že štátny príslušník tretej krajiny nebude vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo by bol vystavený akejkoľvek forme mučenia a neľudského zaobchádzania a že v prípade jeho vyhostenia nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru.
37. Žalobca rovnako namietal, že v jeho prípade ide o maloletého cudzinca a zo strany správneho orgánu mala byť splnená požiadavka vyplývajúca z dodržania princípu najlepšieho záujmu dieťa, pričom žalovaný nezohľadnil pri svojom rozhodnutí tento princíp, aj keď svoje rozhodnutie opiera o ustanovenie § 83 ods. 8 písm. a) ZoPC.
38. Správny súd konštatuje, že v prípade žalobcu ide o maloletého cudzinca a rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení malo byť zo strany žalovaného aj náležite odôvodnené spĺňajúc podmienku v zmysle § 83 ods. 8 písm. a) ZoPC, v zmysle ktorého dieťa mladšie ako 18 rokov nemožno vyhostiť, okrem prípadu, že vyhostenie je v záujme tohto dieťaťa. V tomto ustanovení sa odzrkadľuje princíp zakotvený v článku 3 Dohovoru o právach dieťa a ktorý musí byť zohľadnený v každom konaní týkajúcom sa maloletých detí. Odôvodnenie správneho orgánu konštatujúce, že vyhostením maloletého cudzinca boli akceptované jeho práva v zmysle článku 8 Dohovoru, keďže nedôjde k rozdeleniu rodiny, nemožno považovať za dostatočné a náležite odôvodnené, prečo je jeho administratívne vyhostenie z územia v SR v záujme maloletého žalobcu. Strohé argumentovanie bez bližšieho odôvodnenia nenapĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu v tejto otázke. Daná požiadavka sledovania najlepšieho záujmu dieťaťa je narušená už aj v dôsledku neskúmania správnymi orgánmi možných prekážok jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC, keďže nie je možné zistiť, ako z pohľadu maloletého cudzinca tieto boli zohľadnené.
39. Po zvážení žalobných námietok, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd podľa § 241 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) a za použitia § 191 ods. 3 písm. a) Správneho súdneho poriadku preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu po zvážení, či je možný v prípade žalobcu postup v zmysle § 77 a následne zákona o pobyte cudzincov, vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.