Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13Cob-155-2020.pdf
PDF · 259.88 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/155/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: ČH, s.r.o., so sídlom Juraja Závodského 727/178, 010 04 Žilina - Závodie, IČO: 36 423 840, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52 791 777, proti žalovanému: Pivovary Lobkowicz Group, a.s., so sídlom Hvězdova 1716/2b, 140 78 Praha 4, Česká republika, IČO: 27 258 611, zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária ECKER
- KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 886 625, v spore o zaplatenie 10.000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku (medzitýmny rozsudok) Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/229/2018-1399 zo dňa 19. júna 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok (medzitýmny rozsudok) Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/229/2018-1399 zo dňa 19. júna 2020 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
Stranám sporu n á r o k na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (medzitýmny rozsudok) okresný súd rozhodol, že dôvod uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému je daný s tým, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaviazať žalovaného zaplatiť sumu 10.000 Eur, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur a trovy konania, na tom skutkovom tvrdení, že uzatvoril so spoločnosťou Pivovary Lobkowicz, a.s. Zmluvu o výhradnom predaji dňa 17.12.2014 v znení Dodatku k Zmluve o výhradnom predaji zo dňa 15.01.2015. Listom zo dňa 17.08.2017 označeným ako Odstúpenie od Zmluvy o výhradnom predaji a výpoveď Smlouvy o výpůjčce výčepního zařízení a propagačních a reklamních předmětú žalovaný ako právny nástupca spoločnosti Pivovary Lobkowicz, a.s. odstúpil od zmluvy o výhradnom predaji a vypovedal zmluvný vzťah založený Smlouvou o výpůjčce, a to v zmysle bodu 7.3.3 zmluvy o výhradnom predaji. Žalobcovi bolo odstúpenie od zmluvy o výhradnom predaji riadne doručené a nespochybňuje jeho platnosť a účinnosť, v dôsledku čoho vzťah založený zmluvou o výhradnom predaji bol ku dňu 31.08.2017 ukončený. V bode 8.4. Dodatku k Zmluve o výhradnom predaji z 15.01.2015 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade predčasného ukončenia zmluvy o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014 má žalobca ako kupujúci voči žalovanému ako predávajúcemu nárok za získaný trhový podiel žalovaného v SR, a to vo výške 25 Eur za každý hektoliter výrobkov žalovaného, ktoré žalobca predal svojím odberateľom v SR a žalobca má právo si takto určené odstupné uplatniť voči žalovanému písomne do 6 mesiacov od ukončenia zmluvy o výhradnom predaji. Žalobca listom zo dňa 12.02.2018 uplatnil nárok na odstupné, ktoré žalovaný napriek niekoľkým výzvam na zaplatenie neuhradil. Nakoľko žalovaný nereagoval, žalobca ho opäť listom zo dňa 09.05.2018 vyzval na úhradu vo výške 421.999,85 Eur v pravidelných mesačných splátkach vo výške 10.000 Eur, pričom prvú splátku mal žalovaný uhradiť do 20.05.2018 a každú ďalšiu splátku mal žalovaný uhradiť vždy do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci až do úplného splatenia pohľadávky žalobcu. Žalovaný na predmetný list nereagoval a žalobcovi
neuhradil ani prvú splátku 10.000 Eur splatnú dňa 20.05.2018. Z toho dôvodu si žalobca uplatňuje nárok, a to zaplatenie odstupného vo výške splátky 10.000 Eur splatnej 20.05.2018.
2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe v podaní zo dňa 28.02.2019 vzniesol námietku nedostatku právomoci súdov SR a námietku miestnej príslušnosti Okresného súdu Žilina. Podľa žalovaného, ak žaloba bola podaná na súde v SR, tak konajúci súd by mal platnosť doložky a s tým súvisiacu právomoc posúdiť podľa práva SR. Mal za to, že dohoda o voľbe právomoci podľa bodu 9.7., čl. IX. zmluvy o výhradnom predaji nespĺňa požiadavku presnosti a určitosti, z ktorého dôvodu je neplatná, pretože neurčuje právomoc Okresného súdu Žilina, ani iného všeobecného súdu SR a taktiež neurčuje žiadne kritériá, na základe ktorých by bol súd SR určiteľný a nakoľko výkladom dojednania ako aj aplikáciou ustanovení Nariadenia Brusel I bis možno dospieť jedine k záveru o právomoci súdov ČR. Navrhol konanie bezodkladne zastaviť. Zároveň poukázal na dojednanie žalovaného a žalobcu, podľa ktorého sa záležitosti spojené so zmluvou o výhradnom predaji a touto zmluvou neupravené budú v súlade s ustanoveniami bodu 9.6., čl. IX. zmluvy o výhradnom predaji riadiť platnými právnymi predpismi ČR.
3. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že odmieta, že by mal žalobcovi vzniknúť nárok na žalovanú sumu na základe údajného dodatku. Žiadna z listín predložených žalobcom nepreukazuje a neobsahuje dostatočné dôvody, pre ktoré by malo dôjsť k úhrade hoci len časti žalobcom požadovaného nároku, tzv. údajného odstupného. Tvrdený dodatok považoval za neplatný a nepravý, písaný úplne odlišným štýlom ako následný dodatok č. 1, svojou textáciou zmätočný. Mal za to, že pre žalovaného neexistoval a neexistuje žiadny relevantný obchodný dôvod pre uzavretie dodatku, nakoľko všetko podstatné bolo riešené samotnou zmluvou o výhradnom predaji a údajný dodatok v porovnaní so zmluvou o výhradnom predaji obsahuje iba jedno relevantné ustanovenie, ktoré je naviac v neprospech žalovaného. Žalovaný uviedol, že 5-ročná exkluzívna zmluva o výhradnom predaji, ktorá už bola v čase údajného podpisu dodatku podpísaná, bola sama osebe dostatočnou garanciou pre dlhotrvajúci obchodný vzťah medzi žalovaným a žalobcom a dodatok by bol v tomto smere celkom nedôvodný a nebolo by ho potrebné uzavrieť v akejkoľvek podobe. Údajný dodatok pre žalovaného by bol výrazne ekonomicky nevýhodný, je jednostranne výhodný len pre žalobcu a výška údajného odstupného by bola neprimerane vysoká, keď ako obvyklú výšku odstupného by bolo možné považovať sumu max. 11,26 Eur na hektoliter a nie v dodatku uvedenú čiastku 25 Eur za hektoliter. Žalovaný namietol neplatnosť ustanovenia bodu 8.4. čl. VIII. dodatku, pretože nespĺňa základné predpoklady pre platné ustanovenie o odstupnom. Viazať zmluvnú pokutu totiž možno len na porušenie povinností, nie na výkon práva, a to s ohľadom na ustanovenie § 2048 Občianskeho zákonníka, ako aj z dôvodu dobrých mravov. Žalovaný uviedol, že bod 8.4. čl. VIII. údajného dodatku svojou textáciou zjavne zodpovedá zmluvnej pokute. Dané ustanovenie je potrebné posúdiť ako dojednanie neplatné pre rozpor s právnym poriadkom a dobrými mravmi, keďže je jeho prostredníctvom žalovaný sankcionovaný za výkon svojho práva, t.j. práva na odstúpenie od zmluvy o výhradnom predaji pre prípad porušenia povinností druhou zmluvnou stranou. Podľa žalovaného žalobcovi nemôže byť priznaný nárok na žalovanú sumu, pretože by to bolo v rozpore aj s kompenzačnou funkciou odstupného, ktorú žalobca požaduje z dôvodu ukončenia zmluvy o výhradnom predaji, ku ktorému však došlo len na základe porušenia jeho povinností. Zároveň považoval žalobcom žalovanú sumu, rovnako ako sumu údajného odstupného, za absolútne nedostatočne odôvodnenú a preukázanú.
4. Žalobca vo vyjadrení dňa 27.05.2019 mal za to, že dohoda o voľbe súdu, obsiahnutá v zmluve o výhradnom predaji, je v súlade s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Konkrétne v Oddiele 7, Článku 25 ods. 1. nariadenia je explicitne uvedené, že pokiaľ sa zmluvné strany dohodnú o právomoci súdu alebo súdov členského štátu, má potom v prípade riešenia sporov právomoc tento súd alebo tieto súdy. Dohoda o možnosti voľby všeobecného súdu bola uskutočnená na základe zmluvnej autonómie strán a prejavili stanovisko podpisom uvedenej zmluvy o výhradnom predaji, v ktorej je možnosť voľby všeobecného súdu ponechaná na vôli žalobcu. Ďalej poukázal na ust. § 37e ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb., v ktorom je stanovené, že účastníci si môžu na riešenie sporov zo svojho zmluvného vzťahu založiť právomoc súdu dohodou. Legislatíva EÚ neustanovuje obmedzenia v prípade voľby práva a voľby právomoci súdu v tom zmysle, že by diskriminujúco určila, že súdy členských krajín nie sú kompetentné rozhodovať na základe práva iného členského štátu. Žalovaný uviedol, že rozhodné právo v zmysle dohody je právo ČR.
5. Žalobca v ďalšej časti vyjadrenia považoval spochybňovanie nároku a existenciu či platnosť Dodatku z 15.01.2015 za vykonštruované tvrdenia žalovaného. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nedisponuje predmetným dodatkom, tak táto skutočnosť nemôže slúžiť ako dôkaz toho, že predložený dodatok nie je pravý, resp. platný. Zmluva o výhradnom predaji ako aj dodatok boli uzatvorené medzi žalobcom ako kupujúcim a spoločnosťou Pivovary Lobkowicz, a.s., IČO: 28 489 411 ako pôvodným predávajúcim. Žalovaný kúpou podniku pôvodného predávajúceho vstúpil do práv a povinností tohto pôvodného predávajúceho spojených s prevádzaným podnikom, teda aj do práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výhradnom predaji a aj dodatku. Skutočnosť, že žalovaný nemá vo svojej evidencii vyhotovenie dodatku určené pre predávajúceho, nie je spôsobená pochybením na strane žalobcu. Tvrdenia žalovaného, že žalobca nespomínal v komunikácii medzi účastníkmi tohto konania existenciu dodatku, sú nepravdivé, nakoľko z korešpondencie medzi právnym zástupcom žalobcu a právnym zástupcom žalovaného v priebehu r. 2018 je zrejmé, že žalobca si uvedený nárok uplatňuje práve na základe dodatku a žalovaný spochybňoval existenciu tohto dodatku už v rámci tejto komunikácie. Žalovaný nepredložil žiadne vyjadrenie pôvodného predávajúceho, ktorý by potvrdil jeho tvrdenie. Žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení v danej veci. Podľa žalobcu sa žalovaný nemôže zbaviť povinnosti preukazovať svoje tvrdenia tým, že bude požadovať, aby žalobca predložil iné či ďalšie dôkazy. Ak žalovaný popiera túto skutočnosť, je na ňom, aby preukázal opak. K výške uplatneného odstupného žalobca uviedol, že pri jej určení vychádzal len z podkladov, ktoré mal k dispozícii a v súlade so znením čl. VIII. bod 8.4. dodatku. Preukázaný objem odobratého tovaru vyplýval z faktúr a žalovaná suma predstavuje prvú splátku dlžnej sumy.
6. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.07.2019 opätovne namietol nedostatok právomoci Okresného súdu Žilina, teda právomoc súdov SR a príslušnosť Okresného súdu Žilina.
7. Okresný súd mal za nepochybné, že dňa 17.12.2014 bola uzatvorená Zmluva o výhradnom predaji (ďalej aj len ,,zmluva“), v rámci ktorej v čl. IX, bod 9.7 si zmluvné strany dohodli, že v prípade súdneho sporu sa žalobca môže rozhodnúť podať žalobu na ním vybranom všeobecnom súde. Tomuto ustanoveniu predchádza bod 9.6 zmluvy, podľa ktorého otázky touto zmluvou neupravené sa riadia platnými právnymi predpismi ČR. Žalovaný namietal určitosť tejto prorogačnej doložky s tým, že strany si dohodli, že sa budú riadiť platnými právnymi predpismi ČR, teda zvolili si právo ČR ako právo rozhodné, a preto je možné vyvodiť, že v prípade súdneho sporu sa žalobca môže rozhodnúť podať žalobu na ním vybranom všeobecnom súde ale Českej republiky. Vzhľadom na to, že dohoda o voľbe právomoci podľa bodu 9.7, čl. IX zmluvy o výhradnom predaji nespĺňa požiadavku presnosti a určitosti, tak z tohto dôvodu je neplatná.
8. Okresný súd poukázal na to, že určitosť ako náležitosť platne urobeného právneho úkonu znamená, že obsah právneho úkonu nie je vnútorne rozporný, resp. jeho prípadný rozpor možno odstrániť výkladom. Výklad však nemôže dopĺňať právny úkon alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Podľa súdnej praxe nestačí, ak je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, pokiaľ to objektívne nie je známe iným tretím osobám. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu, ani v prípade osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy, pokiaľ to nie je poznateľné z textu listiny. Aj judikatúra SD EÚ definuje ako jednu z podmienok platnosti prorogačnej doložky dojednanej s odkazom na Článok 25 Nariadenia Brusel I bis, resp. na Článok 23 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2020 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach určitosť tejto doložky, resp. jej presnosť. Dohoda o voľbe súdu má obsahovať zrozumiteľný spôsob, akým dôjde k určeniu súdu, pritom však nemusí byť výslovne označený daný súd. Voľba právomoci teda môže byť upravená odkazom ako napríklad na súdy Francúzska, resp. súdy Londýna atď.. Nešpecifikovanie spôsobu, akým žalobca vyberie súd, nepridáva žalovanému na právnej istote čo do predvídateľnosti a taktiež stavia súdy do ťažkej situácie z hľadiska posudzovania ich vlastnej právomoci vo vzťahu k iným súdom, ku ktorým mohla byť daná vec predložená súčasne. Súd, ktorému bola daná vec na rozhodnutie, by mal posúdiť všetky okolnosti medzi zmluvnými stranami, ktoré by mohli viesť k určiteľnosti zvoleného súdu, akými sú úmysel a celkové okolnosti ich zmluvného vzťahu. Bez ďalšieho je nešpecifikovanie žiadneho ďalšieho kritéria v rozpore s filozofiou Článku 25 Nariadenia Brusel I bis, ako aj s požiadavkou predvídateľnosti, ktorú Nariadenie Brusel I bis vyžaduje.
9. Okresný súd posúdil bod. 9.7 Zmluvy o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014 za neurčitý, a teda neplatný. Uviedol, že zo zmluvných ustanovení síce vyplýva, že žalobca si vyberie súd, avšak nie je zrejmé, v ktorom štáte. Takéto ustanovenie je neurčité. Okresný súd bol tak povinný založiť právomoc s poukazom na Článok 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktoré platí až pre spory začaté po 10.01.2015. V danej veci konanie začalo žalobou dňa 26.10.2018, a v zmysle Článku 7 je daná právomoc slovenského súdu. Podľa Článku 7 daného nariadenia osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte, po 1) písm. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; písm. b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dostal alebo mal dodať. S poukazom na uvedené z hľadiska procesného postupu súdu v prejednávanej veci bolo nutné aplikovať lex fori, t.j. procesné právo SR, a teda CSP. Rozhodným právom je v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím 1), a to Článku 3, ktorý upravuje voľbu rozhodného práva, pričom v zmysle Čl. IX., bod 9.6 zmluvy bolo dohodnuté, že otázky touto zmluvou neupravené sa riadia platnými právnymi predpismi ČR, pričom sa vylučuje pôsobnosť Viedenského dohovoru a vzťah z oboch zmluvných strán sa podriaďuje zákonu č. 513/1991 Zb. Čo sa týka rozhodného práva, zmluvné strany si zvolili v zmluve právo ČR.
10. Pokiaľ žalovaný namietal uvedené posúdenie okresného súdu v priebehu konania, tak súd prvej inštancie zdôraznil, že zo Zmluvy o výhradnom predaji uzatvorenej dňa 15.01.2015, nepochybne vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že predávajúci, t.j. žalobca po dobu účinnosti danej zmluvy bude predávať tovar na území SR. Z bodu 2.1.1, 2.1.3, bodu 3.1, 3.10, 4.1 zmluvy nepochybne vyplýva, že predávajúci bude tovar dodávať výhradne teda na území SR, žiadnej inej osobe mimo územia SR a tak isto aj kupujúci bude sa usilovať o dosiahnutie maximálneho objemu predaja výhradného tovaru predávajúceho na území vyhradenej oblasti a vyhradená oblasť v zmysle bodu 2.1.1 zmluvy je územie SR. Taktiež aj v zmysle bodu 3.2 zmluvy predajom inému vo vyhradenej oblasti sa rozumie predaj osobe, ktorej sídlo alebo miesto podnikania je podľa verejne dostupných údajov na území vyhradenej oblasti. Teda z celej zmluvy jednoznačne vyplýva, že vyhradená oblasť, kde kupujúci bude plniť povinnosti v zmysle zmluvy o výhradnom predaji a kde predávajúci bude dodávať tovar, je len na území SR. Preto v zmysle Článku 7 nariadenia je daná právomoc slovenského súdu.
11. V ďalšej časti odôvodenia, a to v jeho odsekoch 9. - 36. okresný súd konkrétne popísal vykonané dôkazné prostriedky, uviedol na základe vykonaného dokazovania zistený skutkový stav, ktorý právne posúdil za aplikácie ust. 2 ods. 2, § 3 ods. 2, § 556 ods. 1 a 2, § 557, § 574, § 558 ods. 1 a 2, § 578, § 580 ods. 1, § 1992, § 2001 zákona č. 89/2021 Sb. Občanského zákonníka a medzitýmnym rozsudkom určil, že dôvod nároku žalobcu je daný.
12. Okresný súd mal preukázané, že dňa 17.12.2014 bola uzatvorená Zmluva o výhradnom predaji medzi spoločnosťou Pivovary Lobkowicz, a.s., IČO: 28 489 411 ako predávajúcim a spoločnosťou ČH, s.r.o. ako kupujúcim. Predmet a účel zmluvy bol špecifikovaný v jej čl. 1 a čl. 2, zmluva pozostáva z 11 strán a každá strana je opatrená podpismi v dolnej časti. Za predávajúceho podpísal zmluvu M. V. a za kupujúceho Y. N.. Okresný súd poznamenal, že predávajúci je právnym predchodcom žalovaného.
13. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné to, že M. V. bol oprávnený uzatvoriť predmetnú zmluvu a aj dodatok so žalobcom, čo žalovaný výslovne pred súdom potvrdil. Žalovaný však mal za to, že dodatok bol antidatovaný.
14. Okresnému súdu bol predložený Dodatok k Zmluve o výhradnom predaji zo dňa 15.01.2015 uzatvorený medzi spoločnosťou Pivovary Lobkowicz, a.s. ako predávajúcim a medzi žalobcom ako kupujúcim, ktorý za spoločnosť Pivovary Lobkowicz, a.s. podpisoval M. V.. Z dodatku vyplývalo, že predávajúci a kupujúci sa dohodli, že týmto dodatkom sa upravujú časti zmluvy o výhradnom predaji, a to čl. 4 a čl. 8, pričom ostatné dojednania zostávajú platné.
15. Ďalej mal okresný súd preukázané, že dňa 17.08.2017 Pivovary Lobkowicz Group, a.s. odstúpil od Zmluvy o výhradnom predaji a od Smlouvy o výpůjčce výčepního zařízení a propagačních a reklamních předmětů č. 20250/201504, na čo žalobca odpovedal listom zo dňa 06.09.2017 (čl. 66 a 471). Žalobca
odstúpenie nenamietal. Vzhľadom k tomu, že medzi stranami odstúpenie bolo nesporné, okresný súd ho s poukazom na § 151 CSP neskúmal.
16. Okresný súd poukázal na bod 8.4. Čl. VIII. Dodatku zo dňa 15.01.2015, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že kupujúci v prípade predčasného ukončenia tejto zmluvy má právo na odstupné za získaný tržný podiel predávajúceho v SR, a to vo výške 25 Eur za každý hektoliter výrobkov predávajúceho, ktorý kupujúci predal svojím odberateľom v SR. Zároveň v danom ustanovení je uvedené, že zmluvné strany sa na základe vzájomnej obojstrannej dohody môžu v prípade ukončenia tejto zmluvy dohodnúť i na inom spôsobe vyrovnania alebo na inom spôsobe výpočtu odstupného, ale takáto dohoda musí byť uzatvorená a podpísaná oprávnenými zástupcami oboch zmluvných strán.
17. Hoci bod 8.4. je súčasťou Čl. VIII. označeného ako Náhrada škody a zmluvná pokuta, nebolo ho možné, podľa okresného súdu, považovať za dojednanie ohľadom práva na odstupné, za náhradu škody, ale ani za zmluvnú pokutu, pretože dané ustanovenie neznamená náhradu za spôsobenú škodu, ale ide o právo kupujúceho, v tomto prípade žalobcu, že v prípade predčasného ukončenia zmluvy, ktorá bola dohodnutá do 31.12.2019 zo strany ktorejkoľvek zmluvnej strany, teda či zo strany kupujúceho alebo predávajúceho, a to bez ohľadu na dôvod predčasného ukončenia zmluvy, bez ohľadu na prípadné porušenie odôvodňujúce dôvod odstúpenia od zmluvy, má vždy nárok na tzv. odstupné. V dodatku zo dňa 15.01.2015 zmluvné strany síce použili pojem odstupné, tento však nemožno stotožniť s pojmom v zmysle § 1992 Občianskeho zákonníka ČR. Ak aj zmluvné strany použili tento pojem, tak podľa obsahu a vôle zmluvných strán bolo zrejmé, že strany si takto dojednali určitý spôsob vyrovnania pre prípad, že dôjde k ukončeniu zmluvy skôr, než bolo dohodnuté, pričom bolo irelevantné, kto porušil nejakú povinnosť a kto ukončil predčasne zmluvu. Nešlo o zmluvnú pokutu ani o náhradu škody. Bolo evidentné, že žalobca porušil určitú povinnosť v zmysle bodu 6.10 zmluvy a žalovaný vzhľadom na nesplnenie tejto povinnosti odstúpil od zmluvy a žalobca nenamietal doručenie, platnosť, účinnosť tohto odstúpenia, teda vyslovil súhlas s odstúpením. Keďže došlo k odstúpeniu od zmluvy pred uplynutím lehoty, na ktorú bola zmluva dojednaná, tak došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy a z toho vznikol nárok žalobcovi si uplatniť tento spôsob vyrovnania, ktoré si označili ako právo na odstupné. Išlo o použitý pojem, ktorý sa však nestotožňuje s inštitútom v zmysle § 1992 Občianskeho zákonníka ČR, to ale neznamená, že keď si to tak nazvali, musí ísť nutne o odstupné, pretože z ustanovenia bodu 8.4., čl. VIII. dodatku z 15.01.2015 z celého obsahu vyplýva, že išlo o spôsob urovnania. Vychádzajúc z ust. § 555 a nasl. Občianskeho zákonníka ČR okresný súd dospel k záveru, že obsah celého bodu 8.4. Dodatku je dohodou o vyrovnaní v prípade predčasného ukončenia zmluvy.
18. Okresný súd doplnil, že v danom prípade nemohlo ísť ani o zmluvnú pokutu z dôvodu, že zmluvná pokuta sa dojednáva pre prípad porušenia nejakej zmluvnej povinnosti, avšak v danom prípade bolo evidentné, že nešlo o dojednanie pre porušenie zmluvnej povinnosti, ale išlo o urovnanie či vyrovnanie vzťahov zmluvných strán pre prípad, že dôjde k predčasnému ukončeniu zmluvy. Nešlo o zaistenie, zabezpečenie záväzku, teda nešlo o zmluvnú pokutu, keďže inštitút zmluvnej pokuty je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzkov. Okresný súd sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalovaného, že vznik zmluvnej pokuty nemožno viazať na zánik záväzkov, teda na výkon práva odstúpiť od zmluvy, avšak v danom prípade nešlo o taký prípad. Pokiaľ aj čl. VIII. zmluvy je označený ako Náhrada škody a zmluvné pokuty, neznamená to, že nemôže zahŕňať aj iné dojednania. Okresný súd nesúhlasil s názorom, že dané ustanovenie je výlučne iba v prospech žalobcu a v neprospech žalovaného, pretože išlo o spôsob urovnania v dôsledku toho, že uzatvorením zmluvy o výhradnom predaji si žalovaný zabezpečil výhradný predaj tovaru predávaného vo vyhradenej oblasti špecifikovanej v zmluve kupujúcim a kupujúci, ktorý bol v danom prípade žalobca, bol najväčším klientom vo vyhradenej oblasti, teda v SR. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca bol najväčším klientom a zabezpečil trh žalovanému aj pre ďalšie fungovanie, a teda zabezpečil či už klientov, reklamu a podobne, a tým žalobca vynaložil určité náklady. Dokonca spôsob urovnania nebolo vrátenie vymožených nákladov a podobne, ale dohodli si to práve spôsobom tak, ako je uvedené v čl. VIII., pričom v danom ustanovení sa dohodli aj na tom, že je možné aj iným spôsobom urovnať vzťahy, ak sa tak dohodnú, avšak k žiadnej inej dohode nedošlo, preto sa musí postupovať podľa dohody v bode 8.4. dodatku.
19. Pokiaľ právny zástupca žalovaného poukazoval na nevýhodnosť tohto ustanovenia pre žalovaného, tak okresný súd odkázal na zmluvnú voľnosť v zmysle § 3 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka ČR. Strany, t.j. žalobca a právny predchodca žalovaného, riadne uzatvorili Dodatok z 15.01.2015, podľa ktorého v bode 8.4. dojednali pre prípad predčasného ukončenia zmluvy určité vyrovnanie vzhľadom
na to, že žalobca vytvoril, zabezpečil trh pre žalovaného. Sám žalovaný potvrdil, že žalobca bol jeden z najväčších klientov žalovaného, preto aj táto exkluzivita zmluvy bola daná. Strany si to takto dohodli, a preto bolo povinnosťou žalovaného, aby svoju zmluvnú povinnosť plnil. Zmluvu pripravil žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného, zmluvné strany sú právnické osoby, teda predpokladá sa určitá odbornosť. Zmluvné strany po rokovaniach prejavili svoju vôľu, ktorú obsiahli okrem iného aj v bode 8.4. Dodatku, čo potvrdili svojimi podpismi. Z dokazovania vyplynulo aj to, že zmluva nebola nevýhodná pre žalovaného aj z toho dôvodu, že žalobca vystavil zmenku na zabezpečenie pohľadávky a tak obe zmluvné strany si takto zabezpečili svoje vzájomné plnenia.
20. K spochybneniu Dodatku z 15.01.2015 žalovaným z dôvodu, že ho nemá k dispozícii vo svojich dokumentoch, že nebol označený číslicou tak, ako bolo dojednané v zmluve, že bol vyhotovený iným písmom, okresný súd poukázal na ust. § 578 zák. č. 89/2012 Sb. s tým, že bolo nepochybné, že ide o Dodatok z 15.01.2015. Okresný súd zhodnotil, že skutočnosť, že dodatok nebol označený číslicou, bola formálna a nespôsobila neplatnosť daného dokumentu. Ak dodatok bol vyhotovený iným písmom, taktiež to nespôsobilo jeho neplatnosť. Pokiaľ žalovaný nemal k dispozícii daný dodatok, nemal o ňom vedomosť, nemohlo to byť na ujmu žalobcu, ak bolo nepochybné, že právny predchodca žalovaného uzatvoril daný dodatok so žalobcom, čo potvrdil nielen svedok M. V. a konateľ žalobcu Y. N., ale aj svedok, ktorý zabezpečoval uzatváranie týchto dokumentov. To, že tento dokument nebol odložený niekde do archívu medzi ostatné dokumenty a nebol spomenutý právnemu nástupcovi predávajúceho, bolo vecou komunikácie medzi týmito subjektmi a nemohlo to byť na ujmu žalobcu a nespôsobilo to neplatnosť takéhoto dokumentu. Tvrdenie žalovaného, že dodatok je antidatovaný, nebolo preukázané a z ničoho to nevyplývalo. Svedkovia potvrdili uzavretie dodatku a aj jeho existenciu, ako aj vôľu tak, ako tvrdil žalobca.
21. Ak právny zástupca žalovaného svoju argumentáciu opieral o neexistenciu, nepravosť, neplatnosť dodatku, či antidatovanie dodatku, tak k tomu okresný súd poukázal na to, že pôvodne žalovaný na pojednávaní konanom dňa 14.11.2019 oznámil, že bude navrhovať znalecké dokazovanie týkajúce sa pravosti podpisov nachádzajúcich sa na predmetnom dodatku, veku atramentu alebo veku použitého papiera, ale následne to nenavrhoval, netrval, dokonca v závere konania uviedol, že nenavrhuje žiadne dokazovanie.
22. Podľa okresného súdu z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým z výpovedí svedkov M. V. a M. C., ako aj z výsluchu žalobcu vyplynulo, že predmetný Dodatok z 15.01.2015 bol skutočne podpísaný, čím bola potvrdená existencia daného dodatku. Súd prvej inštancie posúdil, že predmetný dodatok bol riadne uzatvorený a podpísaný oprávnenými osobami, ktorá oprávnenosť osôb vyplývala aj z plnej moci a bola potvrdená samotným žalovaným, ktorý len tvrdil, že to bolo antidatované na obdobie, keď podpísané osoby boli oprávnené.
23. Pokiaľ právny zástupca žalovaného namietal pravosť a platnosť daného dodatku s poukazom na negatívnu dôkaznú povinnosť, ktorú má práve žalobca, tak okresný súd skonštatoval, že žalobca preukázal platnosť a pravosť a existenciu daného dodatku, a to nielen samotným predložením daného dokumentu, ale aj svedeckými výpoveďami, ktorými bolo preukázané, že došlo k uzatvoreniu tohto dodatku. Zároveň bol riadne uvedený dôvod, prečo bol dodatok uzatvorený v krátkom časovom odstupe od uzatvorenia zmluvy. Z dokazovania vyplynulo, že dodatok bol fyzicky pripravovaný žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom.
24. Skutočnosť, že dodatok bol podpisovaný v krátkom časovom odstupe od podpisu zmluvy z pohľadu posudzovania žalovaného nároku, okresný súd zhodnotil ako absolútne irelevantnú. Bolo nepochybné, že žalovaný potreboval mať formálne podpísanú zmluvu ešte do konca roka, a to pre potreby potenciálneho nadobúdateľa podniku žalovaného. K predaju podniku žalovaného aj naozaj došlo, a to Zmluvou o kúpe podniku zo dňa 23.12.2015 s tým, že nesporné bolo aj to, že akcionári skupiny Pivovary Lobkowicz intenzívne rokovali o možnostiach vstupu investorov do skupiny aj ku koncu roka 2014, kedy došlo k podpisu zmluvy, čo vyplývalo aj z verejne dostupných informácií, ako z článku v internetovej podobe denníka Hospodárske noviny atď.
25. Okresný súd poukázal na to, že žalobca pri uzatváraní zmluvy trval na tom, že obsahom zmluvy musia byť aj ustanovenia o tzv. odstupnom, ktoré mu celkom logicky poskytnú ochranu vo forme odplaty pre prípad predčasného ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným. Týmito ustanoveniami
boli práve ustanovenia bodu 8.4. dodatku o tzv. odstupnom, bez dojednania ktorých by žalobca nebol ochotný uzavrieť ani len samotnú zmluvu a už vôbec nie vystaviť zmenku, nakoľko žalobca sa uzavretím zmluvy zaviazal, a to celkom jednoznačne nadštandardne nad rámec obvyklých obchodných zvyklostí odoberať pivo exkluzívne iba od žalovaného, t.j. nakupovať tovar od žalovaného nepretržite po dobu 5 rokov, odoberať, t.j. nakupovať tovar od žalovaného v určitom minimálnom množstve predstavujúcom minimálne 75% priemeru odobratého množstva za predchádzajúce tri roky a zabezpečovať úhradu kúpnej ceny zmenkou avalovanou priamo konateľmi a spoločníkmi žalobcu s tým, že dojednanie tzv. odstupného uvedeného v bode 8.4. dodatku malo s prihliadnutím na tieto nadštandardné podmienky svoje logické opodstatnenie. Žalovaný s inkorporovaním takýchto ustanovení do textu zmluvy súhlasil, nakoľko dojednania o tzv. odstupnom mali svoje ekonomické opodstatnenie aj z pohľadu žalovaného. Medzi stranami sporu však do času podpisu zmluvy nedošlo k dohode o sume tohto tzv. odstupného. Na základe uvedeného bolo v celku logickým riešením vzniknutého stavu to, že dodatok bol podpísaný až po podpise samotnej zmluvy s tým, že zmenka, ktorá mala zabezpečovať pohľadávky žalovaného vyplývajúce zo zmluvy, teda zaplatenie kúpnej ceny za dodávaný tovar, bola žalovanému odovzdaná až po tom, ako došlo k dosiahnutiu definitívnej dohody o sume tzv. odstupného. Tento popis skutkového stavu spoľahlivo vyplýval tak zo samotných ustanovení bodu 4.2. a bodu 8.4. dodatku, ako aj z výpovedí strán konania, či svedkov p. V. a p. C.. Žalovaný žiadnu zo svedeckých výpovedí relevantne nespochybnil, ani na pojednávaní, ani dodatočne. Podľa okresného súdu svedkovia, ktorí boli navrhnutí právnym zástupcom žalovaného, či už Z. I., G. M., C. Z., ktorí mali tvrdiť nevýhodnosť dodatku a neexistenciu dodatku, sú osoby, ktoré v čase uzavretia dodatku u žalovaného nepracovali, nemohli mať ani žiadnu predstavu o výške obratu v tom čase a výške tržieb. Čo sa týka výpovede svedka C. Z., tak ten potvrdil osobitosť zmluvy, nakoľko táto pre žalovaného garantovala platby. Uviedol, že žalovaný mal garanciu ohľadom platieb.
26. K námietke žalovaného, že v dodatku absentuje číslovanie, sú použité rôzne typy pečiatky a že absentuje písomný predkontraktačný proces, podľa okresného súdu, žalobca správne poukázal na to, že zmluva a dodatok boli pripravované žalovaným a nejaké pochybenie nemožno pričítať na úkor žalobcu. Žalovaný tento dokument pripravil, predložil ho žalobcovi na podpis, žalobca si tento prečítal a následne ho podpísal. Rovnako správne poukázal aj na to, že ak žalovaný použil inú pečiatku pri zmluve a inú pečiatku pri dodatku, tak na toto žalobca nemal ani nemohol mať žiadny dosah a M. V. vysvetlil, že sa použila tá pečiatka, ktorá bola akurát k dispozícii a že on nemal pečiatku určenú pre jeho osobu.
27. Vo vzťahu k zmenke okresný súd konštatoval, že bolo nesporné, že táto bola podpísaná za účelom zabezpečenia pohľadávok žalovaného voči žalobcovi vyplývajúcich zo zmluvy, za účelom zabezpečenia a zaplatenia kúpnej ceny za tovar dodávaný žalovaným žalobcovi na základe zmluvy.
28. Okresný súd mal za nepochybné, že dojednaním v bode 8.4. dodatku nešlo o odstupné vo význame upraveným v zákone, ale o určité vyrovnanie pre prípad, že zmluva nebude trvať 5 rokov. Taká bola vôľa zmluvných strán, čo nepochybne vyplývalo z vykonaného dokazovania, ako aj z dikcie zmluvných dojednaní, v ktorej súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/61/2017 zo dňa 31.10.2017, podľa ktorého pre výklad právneho úkonu (jednání) je určujúca skutočná vôľa (úmysel) jednajúceho (ktorá bola alebo musela byť známa adresátovi), ktorú je treba uprednostniť pred jej vonkajším prejavom, napr. objektívnym významom užitých slov.
29. Podľa okresného súdu bolo irelevantné, či v bode 8.4. dodatku bol použitý pojem odstupné, odplata, kompenzácia, náhrada alebo iný obdobný pojem. Podstatné bolo to, aký význam použitému pojmu prisudzovali zmluvné strany. Žalobca poukázal, že ani p. C., ani p. V., ani p. N. nemajú právne vzdelanie, v dôsledku čoho platí, a to s prihliadnutím na to, že medzi nimi ani nikdy neexistoval spor o obsahu a účele dodatku, že ich povinnosťou nebolo formulovať ustanovenie bodu 8.4. takým právne perfektným spôsobom, ktorý by čisto z formálno-právneho hľadiska vylučoval akékoľvek pochybnosti. V ustanovení bodu 8.4. dodatku sa pojem zmluvná pokuta nevyskytuje v absolútne žiadnom gramatickom tvare. Žalovaný ničím nespochybnil výpovede svedkov, ktorí potvrdili vôľu pri uzatváraní zmluvy a dodatku.
30. Okresný súd posúdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno jeho tvrdení, dokonca bolo to vyvrátené vykonaným dokazovaním. Pokiaľ žalovaný spochybňoval pravosť, existenciu dodatku, namietal antidatovanie, formu dodatku, či vôľu strán s tým, že ide o zmluvnú pokutu, či rozpor s dobrými mravmi, okresný súd zhodnotil jeho námietky ako neopodstatnené a aj nepreukázané, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne bola preukázaná existencia dodatku, jeho riadne uzavretie,
ako aj vôľa zmluvných strán s poukazom na zmluvnú voľnosť strán a zásadu pacta sunt servanda. Dané dojednanie o tzv. „odstupnom“ bol spôsob vyrovnania pri predčasnom ukončení zmluvy, nešlo o zmluvnú pokutu. Podľa okresného súdu nemožno toto dojednanie považovať za rozporné s dobrými mravmi, nakoľko z dokazovania vyplynul dôvod tohto dojednania, keďže žalobca vložil investície do vybudovania trhu na Slovensku pre žalovaného, a preto bola zaručená doba trvania vzťahu 5 rokov s prípadným vyrovnaním pre prípad predčasného ukončenia zmluvy. V danom prípade považoval za nutné okresný súd zdôrazniť zmluvnú voľnosť strán, a to, že zmluvy boli pripravované žalovaným. Na jednej strane žalovaný namietal rozpor s dobrými mravmi, avšak takto sa strany predsa dohodli, vedeli, čo je podstatou zmluvy a dodatku, vedeli o následkoch predčasného ukončenia zmluvy, riadne si to dohodli v zmluve a dodatku.
31. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP posúdil, že dôvod žaloby, a teda nároku žalobcu je opodstatnený.
32. Vzhľadom k tomu, že medzi stranami bolo sporné, či je daný dôvod žalobcu na predmetný nárok, a teda či je platné zmluvné dojednanie, ktoré žalovaný považuje za neplatné, okresný súd pred vykonaním dokazovania výšky žalovanej istiny, ktorá bola medzi stranami sporná, rozhodol medzitýmnym rozsudkom o dôvode uplatneného nároku žalobcu tak, že určil, že dôvod nároku je daný, keďže posúdil, že Zmluva o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014 a Dodatok zo dňa 15.01.2015 boli platne uzavreté a keďže došlo k predčasnému ukončeniu zmluvy, je nutný postup v zmysle zmluvných dojednaní ohľadom vyrovnania strán, na základe čoho žalobcovi ako kupujúcemu vznikol nárok na úhradu, a to bez ohľadu na dôvod ukončenia zmluvy. Pokiaľ žalobca porušil nejakú povinnosť, pre ktorú žalovaný odstúpil od zmluvy, žalovaný má právne prostriedky na uplatnenie svojich práv napríklad ohľadom prípadnej škody, pokiaľ vznikla, čo však nebolo predmetom konania a nemalo to ani vplyv na spôsob vyrovnania dojednaného v dodatku.
33. Za aplikácie ust. § 262 ods. 3 CSP okresný súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne až v konečnom rozhodnutí.
34. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f), h) CSP. Žalovaný namietal záver okresného súdu o tom, že z celej zmluvy jednoznačne vyplýva, že vyhradená oblasť, kde kupujúci bude plniť povinnosti v zmysle zmluvy a kde predávajúci bude dodávať tovar, je len na území SR, a preto v zmysle Článku 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie Brusel I bis“) je daná právomoc slovenského súdu. Podľa žalovaného zo Zmluvy o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014 (ďalej len „zmluva“) je zrejmé, že ide o zmluvný typ podľa § 745 a nasl. Občanského zákoníka. Z bodu 5.2.1., článku V. Všeobecné dodací podmínky zmluvy je zrejmé, že ako miesto dodania tovaru zo strany predávajúceho kupujúcemu bolo zmluvnými stranami jednoznačne dohodnuté a určené miesto v Českej republike (ďalej len „ČR“), a teda nie v SR, a to ako Distribuční centrum Černá Hora, nám. U pivovaru 3, 679 21 Černá Hora, ČR. Predmetné ustanovenie okrem toho obsahuje aj doložku podľa dodacích podmienok INCOTERMS, a to EXW Pivovary Lobkowicz, a.s.. K vyššie uvedenej doložke EXW (Ex Work - zo závodu) žalovaný upresnil, že táto znamená, že predávajúci plní svoju povinnosť dodávky, keď dá kupujúcemu tovar k dispozícii vo svojom závode a nie je zodpovedný za naloženie tovaru na dopravný prostriedok, ani za preclenie pri vývoze. Povinnosťou kupujúceho v zmysle doložky EXW, tak je tovar v závode predávajúceho prevziať a zabezpečiť prevoz tovaru na vlastné náklady a riziká. Článok V. ďalej upravuje tiež kúpnu cenu a platobné podmienky, reklamácie tovaru, ako aj vlastníctvo obalov s tým, že vratné obaly zostávajú vo vlastníctve predávajúceho. Z vyššie uvedených zmluvných ustanovení článku II. bodu 2.1.1., 2.1.2., 2.2. zmluvy a ust. § 745 ods. 1, § 746, § 747 Občanského zákoníka je zrejmé, že hlavný záväzok v zmysle zmluvy bol záväzok žalovaného ako predávajúceho dodávať tovar, určený v zmluve, výhradne žalobcovi ako kupujúcemu (na účel jeho ďalšieho predaja v SR), pričom dodanie tovaru sa uskutočňovalo v ČR. Zmluva v žiadnom svojom ustanovení neobsahovala úpravu ďalšieho predaja tovaru žalobcom ako kupujúcim jeho zákazníkom na území SR, ako nesprávne vyvodil okresný súd v odseku 7. odôvodnenia. Podľa žalovaného okresný súd nepostupoval správne, keď v odôvodnení rozsudku chybne označil žalobcu ako predávajúceho a následne nesprávne uviedol, že zmluvné strany sa dohodli, že predávajúci, t.j. žalobca po dobu účinnosti danej zmluvy bude predávať tovar na území SR, v dôsledku ktorej chyby pri označení zmluvných strán nesprávne interpretoval obsah zmluvy a došlo k chybnému záveru o mieste plnenia na území SR. Nebol pravdivý záver okresného
súdu v tom, že miestom plnenia podľa zmluvy bolo výlučne iba územie SR, nakoľko predávajúci dodával tovar kupujúcemu na území ČR, pričom toto miesto bolo zároveň aj miestom fyzického odovzdania tovaru kupujúcemu, čo vyplývalo jednak zo zmluvy a z predložených listinných dôkazov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej v rámci skúmania zmluvy s cieľom určiť miesto dodania v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. b) Nariadenia Brusel I bis, musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto zmluvy, prípadne vrátane ustanovení a doložiek všeobecne uznávaných a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu, ako sú Incoterms, v rozsahu, v akom môžu toto miesto identifikovať (body 22., 23., 25. odôvodnenia rozsudku súdneho dvora EÚ z 09.06.2011 vo veci C-87/10 Electrosteel Europe SA proti Edil Centro SpA).
35. Žalovaný ďalej namietal, že okresný súd nepostupoval správne ani pri posudzovaní prorogačnej doložky dojednanej v bode 9.7. zmluvy, pri výklade ktorej mal postupovať v súlade so zásadou preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Podľa bodu 12 preambuly Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (nariadenie Rím I) platí domnienka, že strany, ktoré si dojednali dohodu o voľbe súdu členského štátu, tým zamýšľali zároveň zvoliť si ako rozhodné hmotné právo tohto štátu. Podľa bodu 9.6. článku IX. zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že otázky touto zmluvou neupravené, sa riadia príslušnými platnými právnymi predpismi ČR, z čoho je zrejmé, že strany si zvolili právo ČR ako právo rozhodné. Pre interpretáciu znenia prorogačnej doložky bolo preto potrebné vykladať túto doložku v spojení s dohodou o voľbe rozhodného práva, a potom bolo možné dospieť k výkladu znenia bodu 9.7. článku IX. zmluvy, že „v případě soudního sporu se žalobce může rozhodnout podat žalobu na jím vybraném všeobecném soudu ČR“. Správnym výkladom prorogačnej doložky okresný súd mohol dospieť k záveru o nedostatku právomoci súdu SR. Bez ohľadu na skúmanie prorogačnej doložky, uvedené by nič nemenilo na skutočnosti, že pri správnom výklade prorogačnej doložky by okresný súd dospel k rovnakému záveru, ako pri správnom zisťovaní právomoci v zmysle Článku 7 ods. 1 písm. b) Nariadenia Brusel I bis. Žalovaný z uvedeného mal za to, že neboli splnené procesné podmienky na konanie a rozhodnutie v tejto veci. Podľa § 9 CSP nedostatok právomoci je neodstrániteľnou vadou konania, ktorá má za následok bezodkladné zastavenie konania, a to v každej fáze konania.
36. Žalovaný v ďalšej časti odvolania poukázal na to, že od počiatku a počas celého konania namietal, že dodatok nebol uzatvorený platne a osobami, ktoré by boli oprávnené v dobe jeho podpisu konať za žalovaného. Taktiež namietal, že sa o existencii dodatku dozvedel až dňa 19.02.2018, a to na základe prípisu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 12.02.2018 s tým, že nedisponuje žiadnym listinným dôkazom, ktorým by vedel preukázať existenciu či neexistenciu dodatku. Žalovaný žiadal žalobcu, aby preukázal svoj nárok vyplývajúci z platne uzatvoreného dodatku napríklad tým, že predloží dokumentáciu ohľadom kontraktačného procesu. Žalovaný ako dôkaz predložil mailovú komunikáciu ohľadom tvorby skutočného Dodatku č. 1 preukazujúcu, že predkontraktačný proces je bežnou praxou. S predkontraktačným procesom počíta aj zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sídli v SR a žalovaný v ČR, je malý predpoklad, že všetka komunikácia a rokovania k tvorbe dodatku, obsahovo tak významného, by prebiehali výlučne osobne a ústne. Požiadavka žalovaného na preukázanie, že dodatok bol skutočne uzatvorený v deklarovanom čase, t.j. 15.01.2015, že v tomto čase skutočne existoval, bola viac než legitímna a opodstatnená, pričom žalobca žiadnu písomnosť, ktorá by čo i len nepriamo uvedené preukazovala, nepredložil. Žalovaný nemohol preukázať skutočnosti, o ktorých tvrdil, že neexistujú. Jediné dôkazy, ktorými žalobca preukazoval platnosť, pravosť, existenciu, správnosť dodatku boli svedecké výpovede M. C. - exportný manažér žalovaného do roku 2016 a M. V. - exportného riaditeľa žalovaného do septembra 2015. Považoval za nepravdivé, že tieto svedecké výpovede žiadnym spôsobom nespochybnil, pretože sa k nim vyjadril v podaní zo dňa 29.04.2020 v bode 5. a zároveň ich hodnovernosť a vierohodnosť spochybnil aj na pojednávaní dňa 22.05.2020, kde poukázal na výrazné nezrovnalosti vo výpovedi týchto kľúčových svedkov. Fakt, že v skutkovom stave ako ustálil okresný súd, sú zjavné nezrovnalosti, podporuje aj vyjadrenie konateľa žalobcu Y. N. v súvisiacom trestnom konaní vedenom Políciou Českej republiky. Podľa žalovaného nie je správny záver okresného súdu o tom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno jeho tvrdení o nepravosti, neexistencii, antidatovaní dodatku. Naopak, záver okresného súdu, že žalobca preukázal platnosť, pravosť a existenciu daného dodatku, a to jeho predložením a tiež svedeckými výpoveďami jednoznačne a presvedčivo zo žiadneho dôkazu žalobcu nevyplýva. Žalovaný spochybnil svedecké výpovede C. a V. a poukázal na zjavné nezrovnalosti. Rovnako nepresvedčivá bola výpoveď konateľa žalobcu. Iné dôkazy žalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil a ani nenavrhol. Naopak, žalovaný navrhol výsluch svedkov (G. M., C. Z., Z. I., M. K., B. J.), ktorými mal byť preukázaný
fakt, že o dodatku sa žalovaný dozvedel až v roku 2018; fakt, že žalovaný nedisponuje žiadnymi písomnosťami priamo alebo nepriamo súvisiacimi s dodatkom, jeho existenciou či rokovaním o jeho uzatvorení; ako aj fakt, že žalovaný nemal dôvod takýto dodatok uzatvárať, nakoľko bol pre neho absolútne nevýhodný. Zo svedeckých výpovedí žalovaným navrhnutých svedkov je jednoznačné, že žalovaný sa o dodatku dozvedel prvýkrát v roku 2018, že dojednávanie odstupného alebo inej formy kompenzácie nebolo u žalovaného bežné, resp. sa takéto odstupné nedojednávalo. Žalovaný mal opodstatnený dôvod k tomu, aby považoval dodatok za antidatovaný, v ktorej súvislosti predložil tiež vyjadrenie T.. O. I.. Podľa žalovaného dôkazné bremeno preukázania, že dodatok nebol antidatovaný a že bol podpísaný skutočne dňa 15.01.2015 zaťažovalo žalobcu, čo žalobca nepreukázal. Žalovaný mal za to, že dodatok nebol podpísaný dňa 15.01.2015 oprávnenou osobou a navyše by takýto nevýhodný dodatok nebol nikdy uzatvoril. Okresný súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval správne a podľa § 191 CSP. Okresný súd každú námietku žalovaného posudzoval izolovane, a pokiaľ by tieto posúdil vo vzájomnej súvislosti, tak je zrejmé, že dodatok okrem toho, že je sporná jeho platnosť a existencia a okrem toho, že je sporné jeho dojednanie 8.4., vykazuje toľko vád a nedostatkov, ktoré síce samostatne môžu pôsobiť nepodstatne a bezvýznamne, ale spolu so skutkovým stavom významne naštrbujú oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku. Nie je zrejmé a odôvodnené, ako okresný súd dospel k záveru, že dodatok pripravoval žalovaný. Žalovaný absolútne poprel akúkoľvek vedomosť o existencii dodatku až do roku 2018, kedy bol s ním prvýkrát konfrontovaný. Tiež nie je zrejmý a logicky odôvodnený záver okresného súdu o tom, že dodatok spolu so zmenkou tvoril ucelenú zmluvnú dokumentáciu.
37. Čo sa týka dojednania o odstupnom žalovaný mal za to, že bod 8.4. dodatku je neplatný, resp. že na základe tohto dojednania žalobcovi nevzniklo právo na ním požadované odstupné. Okresný súd nesprávne právne posúdil predmetný bod 8.4. dodatku ako kompenzáciu/odplatu za prenechanie trhu. Žalovaný poukázal na ustanovenie bodu 8.4. v spojení s § 1992 Občanského zákoníka s tým, že bod 8.4. dodatku neumožňoval žalovanému ukončiť zmluvu bez uvedenia dôvodu tým, že sa vykúpi zo zmluvy zaplatením odstupného, tak potom k predčasnému ukončeniu zmluvy, ktorá bola uzatvorená na 5 rokov, od 01.01.2015 do 31.12.2019, bez možnosti výpovede, mohlo dôjsť len odstúpením od zmluvy z dôvodov výslovne uvedených v právnych predpisoch alebo v zmluve. Zmluva v bodoch 7.3., 7.5. a 7.6. jasne a určito stanovila dôvody na odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu alebo žalovaného. Zmluvu nebolo možné predčasne ukončiť, ibaže by niektorej zmluvnej strane vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy z dôvodu porušenia povinnosti druhou zmluvnou stranou. To, že bod 8.4. dodatku nie je platným dojednaním o odstupnom v vyplýva aj z toho, že podľa jeho znenia by žalobca po žalovanom mohol požadovať odstupné v akomkoľvek prípade predčasného ukončenia zmluvy, teda tiež v prípade, že by k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného došlo z dôvodu straty oprávnenia na vykonávanie podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorá je predmetom zmluvy alebo v prípade, že by na majetok žalobcu bol vyhlásený konkurz a pod., t.j. v prípadoch, za ktoré by zodpovedal výlučne žalobca. Absurdnosť bodu 8.4. dodatku je zvýraznená aj tým, že podľa tohto dojednania žalobca mohol kedykoľvek zmluvu porušiť, a to aj podstatným spôsobom a ešte by za takéto porušenie zmluvy mal právo žiadať vyplatenie odstupného. Bod 8.4. dodatku je neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi, resp. prinajmenšom by právo uplatnené na základe bodu 8.4. dodatku nemalo požívať právnu ochranu pre rozpor so zásadou poctivosti v právnom styku. Podľa žalovaného zo znenia bodu 8.4. tiež nie je možné určiť, aká bola v skutočnosti vôľa strán. Ak by úmyslom zmluvných strán bolo dojednať odstupné v prospech žalobcu pre prípad predčasného ukončenia zmluvy, mal by žalobca toto právo iba v prípade, ak by žalovaný mal právo uhradením odstupného zmluvu predčasne ukončiť, avšak v tomto prípade tak nebolo. Žalovaný ukončil zmluvný vzťah so žalobcom odstúpením od zmluvy z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti, ktorý spôsob ukončenia bol medzi stranami výslovne dohodnutý. Žalobca výslovne a opakovane vyjadril, že mu bolo odstúpenie od zmluvy doručené a nespochybnil jeho platnosť a účinnosť. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, že bod 8.4. dodatku mal charakter odplaty za prenechanie trhu a že účelom tohto dojednania mala byť legitímna ochrana práv žalobcu v podobe kompenzácie žalobcu takouto odplatou. Vzhľadom na charakter a účel zmluvy o výhradnom predaji podľa § 745 a nasl. Obchodního zákoníka, ako aj vzhľadom na marketingovú podporu žalobcu žalovaným v zmysle zmluvy, bol to práve žalovaný, kto umožnil žalobcovi vybudovanie trhu v SR. Zmluva v žiadnom svojom ustanovení neobsahovala dojednanie o prenechaní či odovzdaní trhu po skončení zmluvnej spolupráce. Okresný súd opomenul, že práve žalobca zo zmluvného vzťahu so žalovaným dlhodobo profitoval, a to vo výške marže z predaja tovaru. Považoval za mylný záver okresného súdu o tom, že žalobca by bez dojednania o odstupnom nebol ochotný uzatvoriť ani len samotnú zmluvu a už vôbec nie vystaviť zmenku, nakoľko žalobca sa uzatvorením zmluvy zaviazal, a to celkom jednoznačne nadštandardne nad rámec obvyklých zvyklostí, a to odoberať pivo exkluzívne iba od žalovaného nepretržite po dobu 5 rokov. Žalovaný
bol ten, kto bol zmluvou obmedzený predávať svoj tovar iným zákazníkom v SR. Žalovaný namietol záver okresného súdu, že v čase podpisu zmluvy a dodatku sa malo intenzívne rokovať o predaji podniku žalovaného, a teda nebolo možné vylúčiť, že nový vlastník začne uprednostňovať predaj cez dcérsku spoločnosť, teda, že vôľa strán bola taká, že ide o určité vyrovnanie, ak zmluva nebude trvať 5 rokov. Uvedený záver je svojvoľný a arbitrárny. Pre účely uvedeného je úplne relevantné, či sa mal podnik žalovaného predávať alebo nie. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď C. Z., z ktorej nevyplýva ukončenie spolupráce so žalovaným, keďže svedok uviedol, že aj naďalej chceli distribuovať tovar prostredníctvom iného subjektu, teda napr. žalobcu, hlavný vzťah so žalobcom nemal byť ukončený, len mal byť inak formulovaný. Ak by žalovaný aj teoreticky pripustil, že by žalobca mal mať v prípade predčasného ukončenia zmluvy nárok na nejakú kompenzáciu, ide vlastne o náhradu škody. Bod 8.4. zmluvy podľa žalovaného nemožno považovať za náhradu škody. Považoval za vylúčené, aby žalobca mal mať nárok na akúkoľvek náhradu škody, z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy, a tým pádom považoval za nesprávny záver okresného súdu, že išlo o vyrovnanie vzťahov zmluvných strán pre prípad, že dôjde k predčasnému ukončeniu zmluvy.
38. Žalovaný poukázal na ust. § 2900, § 2903 Občanského zákoníka, v zmysle ktorých žalobcovi nemohlo platne a zákonne vzniknúť žiadne právo na kompenzáciu (odplatu), náhradu pre predčasné ukončenie zmluvy, nakoľko k ukončeniu zmluvy došlo výhradne a výlučne z dôvodov na strane žalobcu. Žalovaný namietal záver okresného súdu v tom, že bod 8.4. nemožno považovať za zmluvnú pokutu. Akákoľvek iná varianta výkladu bodu 8.4. dodatku ako tá, že ide o pokus o dojednanie zmluvnej pokuty ako paušalizovanej náhrady škody v prípadne, že ide o dojednanie o náhrade škody nie je možná, nakoľko by sa jednalo o neprípustný výklad, ktorým by sa doplňovalo to, čo právny úkon v skutočnosti neobsahuje. Považoval za zrejmé, že bod 8.4. dodatku je možné vykladať ako zmluvnú pokutu za porušenie povinnosti žalovaným zotrvať v zmluvnom vzťahu so žalobcom po dobu 5 rokov. Žalovaný však žiadnu svoju zákonnú alebo zmluvnú povinnosť neporušil, naopak, vykonával svoje právo na odstúpenie od zmluvy a z uvedeného dôvodu predčasného skončenia zmluvy nemôže byť žalobcom po žalovanom oprávnene požadovaná žiadna peňažná čiastka, nakoľko nie je možné sankcionovať výkon práva zmluvnou pokutou.
39. Žalovaný považoval za neprijateľné, aby sa okresný súd v odôvodnení vyjadroval a robil závery o charaktere žalobcom porušenej povinnosti a dôvodu pre odstúpenie od zmluvy žalovaným, či o samotnej oprávnenosti tohto odstúpenia, keď tieto otázky neboli predmetom konania, neboli sporné a nevykonávalo sa ohľadom nich žiadne dokazovanie. Nesúhlasil so záverom okresného súdu v tom, že dodatok nemusel byť právne perfektný, keďže ho pripravovali osoby bez právneho vzdelania. Uviedol, že z výpovede Y. N. vyplynulo, že dodatok právne posudzoval jeho advokát B.. M. W.. Navyše na strane žalovaného je zaužívaná prax, že zmluvnú dokumentáciu posúdi právnik, ako tomu napokon bolo aj pri Dodatku č. 1, a preto tento záver je absolútne irelevantný.
40. V zhrnutí svojho odvolania žalovaný zvýraznil, že považuje rozsudok za nesprávny, nakoľko nie je daná právomoc Okresného súdu Žilina, ako ani žiadneho súdu SR, na konanie a rozhodnutie vo veci. V zmysle Nariadenia Brusel I bis je daná právomoc súdov ČR. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že dodatok bol skutočne podpísaný M. V. dňa 15.01.2015. Na výpoveď konateľa žalobcu a svedkov M. V. a M. C. nemožno hľadieť ako na jednoznačný dôkaz uvedeného. Výpovede obsahujú množstvo nezrovnalostí, ktoré narúšajú ich hodnovernosť. Navyše, zo svedeckých výpovedí je zrejmé, že ani M. V., ako ani M. C., si nepamätajú základné fakty týkajúce sa uzatvárania dodatku. M. V. dokonca v roku 2018 nevedel o existencii tohto tak významného dodatku a jeho existenciu mu musel pripomenúť M. C.. Žalovaný svedeckými výpoveďami preukázal, že o dodatku sa dozvedel prvýkrát až v roku 2018, a teda mal právo na dôvodné pochybnosti o platnosti takéhoto dodatku. Tiež vyplynulo, že odstupné/odplata/kompenzácia/náhrada nebolo u žalovaného bežné, resp. sa nedojednávalo. Žalovaný svedecké výpovede svedkov navrhnutých žalobcom spochybňoval a namietal. Ak aj M. V. vypovedal, že dodatok podpísal, tak nebolo v konaní preukázané, že dodatok bol skutočne podpísaný dňa 15.01.2015, resp. v období, kedy bol p. V. oprávnený konať za žalovaného. Vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek zmienky o dodatku u žalovaného, žalovaný má legitímny dôvod považovať dodatok za antidatovaný a z toho dôvodu za neplatný a to pre obchádzanie zákona ako aj z dôvodu, že bol podpísaný osobou, ktorá nemala oprávnenie konať za žalovaného. Žalovaný mal za to, že okresný súd nesprávne posúdil bod 8.4. dodatku ako kompenzáciu/odplatu za prenechanie trhu s odôvodnením, že podstatné je, aký význam použitému pojmu prisudzujú zmluvné strany. Takýto výklad nevyplýva z vykonaného dokazovania a je v rozpore so skutkovým stavom. Žalobcom uplatnený nárok nemožno hodnotiť ako odstupné v
zmysle § 1992 Občanského zákoníka, nakoľko nedošlo k dobrovoľnému a bezdôvodnému predčasnému ukončeniu zmluvy žalovaným. Žalovaný platne a účinne odstúpil od zmluvy pre porušenie povinnosti žalobcom. Priznanie akéhokoľvek plnenia žalobcovi, ak predčasné ukončenie zmluvy zavinil sám svojím konaním, je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj so zákonom. Žalovaný vykonával svoje právo na odstúpenie od zmluvy a toto nemôže byť sankcionované zaplatením „odstupného“, ktoré nie je v tomto prípade ničím iným ako zmluvnou pokutou. Dojednanie bodu 8.4. dodatku je obsahovo neurčité a absurdné, nakoľko umožňuje žalobcovi žiadať „odstupné“ v každom prípade predčasného ukončenia zmluvy, t.j. aj keď ukončenie zmluvy zavinil sám žalobca. Ak by bolo žalobcovi plnenie priznané, išlo by o absolútne popretie základných princípov spravodlivosti a právnej logiky. Žalovaný namietal, že okresný súd hodnotil dôkazy predložené a navrhnuté žalovaným výlučne izolovane bez toho, aby ich posúdil vo vzájomnej súvislosti a porovnal s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledok hodnotenia dôkazov v tomto konaní nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Okresný súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli a zároveň opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Okresný súd tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalovaného okresný súd postupoval v konaní jednostranne, pretože nebral do úvahy vyjadrenia, listinné dôkazy a svedecké výpovede z hľadiska tvrdení žalovaného, ktoré mohli mať vplyv na spravodlivé posúdenie skutkového stavu, ktorý postup je v rozpore s právami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Okresný súd postupoval tak, že vyvodil určité, pre rozhodnutie o spornej otázke podstatné skutkové závery, ktoré sú v priamom rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, ktorý postup treba považovať za svojvoľný, a preto porušujúci základné právo na súdnu ochranu, resp. právo ma spravodlivé súdne konanie. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, konanie zastaviť pre nedostatok právomoci. Ak by sa odvolací súd s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci nestotožnil, navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, alternatívne zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
41. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu v podaní zo dňa 31.07.2020. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktorými žalovaný odôvodnil podané odvolanie, žalobca mal za to, že ide o totožné dôvody, resp. návrhy, ktoré podával už počas konania na súde prvej inštancie. Žalobca mal za to, že okresný súd dostatočným, zákonným a vecne správnym spôsobom sa vysporiadal s predloženými dôkazmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ustanoveniami CSP. Pokiaľ žalovaný namietal platnosť dojednania o voľbe právomoci v zmysle bodu 9.7. článku IX. Zmluvy o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014 (ďalej len „Zmluva o výhradnom predaji“), tak žalobca mal za to, že dohoda o voľbe súdu obsiahnutá v predmetnej zmluve, je v súlade s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Konkrétne v Oddiele 7, v Článku 25 ods. 1, je explicitne uvedené, že pokiaľ sa zmluvné strany dohodnú o právomoci súdu alebo súdov členského štátu, má potom v prípade riešenia sporov právomoc tento súd alebo tieto súdy. Dohoda o možnosti voľby všeobecného súdu bola uskutočnená na základe zmluvnej autonómie strán, ktoré v súlade s platnou legislatívou EÚ týmto prejavili svoje súhlasné stanovisko podpisom uvedenej Zmluvy o výhradnom predaji, v ktorej je možnosť voľby všeobecného súdu ponechaná na vôli žalobcu. Táto námietka je nasmerovaná proti uznávanému inštitútu v rámci hmotnoprávnej úpravy členských štátov, ktorým je autonómia strán, resp. zmluvná autonómia, ktorá sa priznáva aj v oblasti zmluvných záväzkov s cudzím prvkom, v ktorých majú kontrahujúce strany okrem iného nielen právo voľby objektívneho práva, ktorým sa bude ich zmluvou založený záväzok spravovať, ale aj právo založiť dohodou právomoc súdov príslušných na rozhodovanie v prípade budúcich sporov. Legislatíva EÚ neustanovuje obmedzenia v prípade voľby práva a voľby právomoci súdu v tom zmysle, že by diskriminujúco určila, že súdy členských krajín nie sú kompetentné rozhodovať na základe práva iného členského štátu, v ktorej súvislosti poukázal na § 53 ods. 1 Nariadenia.
42. Vo vzťahu k námietke platnosti, pravosti, správnosti, existencie a námietke antidatovania dodatku, žalobca s touto nesúhlasil. Uviedol, že žalovaný neustále spochybňuje hmotnoprávny nárok žalobcu tým, že spochybňuje samotnú existenciu Dodatku zo dňa 15.1.2015 k Zmluve o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014, oba dokumenty uzavreté medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, na podklade ktorých si žalobca uplatnil žalovanú sumu. To, že žalovaný nemá vo svojej evidencii vyhotovenie dodatku určené pre predávajúceho a že o jeho existencii nevedia ani zamestnanci žalovaného, nie je spôsobené pochybením na strane žalobcu a na tomto základe nemožno vyvodiť záver, že žalobcom predložený dodatok je neexistentný, nepravý, neplatný, či antidatovaný. Žalobca
konzistentne odkazoval na dodatok už od doby, kedy si uplatnil predmetný nárok voči žalovanému ešte v predsúdnom konaní, čo bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z korešpondencie. Hoci žalovaný spochybňoval existenciu dodatku už v rámci tejto komunikácie, z jeho konania či vyjadrení nevyplýva, že by sa pred začatím súdneho sporu akýmkoľvek spôsobom pokúsil neexistenciu dodatku preukázať, nepredložil ani len žiadne vyjadrenie pôvodného predávajúceho, ktoré by potvrdilo jeho tvrdenia. K samotnému súdnemu konaniu platí, že žalobca na prvom pojednávaní konanom dňa 14.11.2019 predložil originálne vyhotovenie dodatku a žalovanému nič nebránilo v tom, aby vo veci navrhol vykonať napr. znalecké dokazovanie týkajúce sa pravosti podpisov nachádzajúcich sa na predmetnom dodatku, veku atramentu alebo veku použitého papiera, čo žalovaný neučinil. Z výpovedí svedkov M. V. a M. C. však bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že predmetný dodatok podpísali, čím potvrdili skutočnosti týkajúce sa existencie dodatku uvedené v skôr zmienenej „predsúdnej“ komunikácii, ako aj konzistentné tvrdenia konateľa žalobcu p. Y. N. o tom, že predmetný dodatok je pravý a bol riadne dojednaný a podpísaný. Podľa žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o „nepravosti“ predmetného dodatku, nakoľko hoci jeho pravosť, datovanie, resp. existenciu v konaní namietol, žalobca prostredníctvom výpovedí účastníka konania a svedkov toto jeho tvrdenie vyvrátil, čím dôkazné bremeno „neexistencie“ dodatku opätovne preniesol späť na žalovaného, avšak žalovaný v konaní už neprodukoval žiadny ďalší dôkaz preukazujúci pravdivosť jeho tvrdení, resp. spochybňujúci hodnovernosť „proti-dôkazov“ vykonaných žalobcom. Tento záver sa uplatní aj vtedy, ak by sa na otázku dokazovania obsahu súkromnej listiny vzťahovalo žalobcom zmieňované uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009, ktoré však v celom znení nemožno aplikovať na predmetné konanie. V danom prípade žalobca predložil originálne vyhotovenie dodatku, žalovanému faktické okolnosti nebránili vo vykonaní znaleckého dokazovania a v danom prípade nebola sporná „pravosť“ dodatku tak, ako ju charakterizuje predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu. Žalovaný sa za týchto okolností nemôže zbaviť povinnosti preukazovať svoje tvrdenia tým, že bude požadovať, aby žalobca predložil iné či ďalšie dôkazy, ktorými preukáže, že k uzatvoreniu dodatku naozaj došlo. Ak túto skutočnosť žalovaný popiera, je na ňom, aby preukázal opak. Žalovaný ani len nenavrhol vykonať dokazovanie ním indikovaným znaleckým posudkom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Čl. 8 CSP. Čo sa týka kontraktačného procesu a časových súvislostí, žalobca uviedol, že hoci žiaden z účastníkov si už nepamätá presné podrobnosti procesu podpisovania a odovzdávania zmluvy a dodatku, je nepochybné, že dodatok fyzicky pripravil žalovaný, konkrétne jeho zamestnanec p. M. C., čo vyplýva z jeho výpovede. Hoci sa dodatok podpisoval až po podpise zmluvy, tento tvoril spolu so zmenkou ucelenú zmluvnú dokumentáciu, ktorá mala upravovať vzťahy žalobcu a žalovaného. Skutočnosť, že dodatok bol podpisovaný v krátkom časovom odstupe od podpisu zmluvy je z pohľadu posudzovania žalovaného nároku absolútne irelevantná, napriek tomu však platí, že dôvody takéhoto postupu boli v konaní spoľahlivo a racionálne objasnené. Žalobca trval na tom, že obsahom zmluvy musia byť aj ustanovenia o „odstupnom“, ktoré mu celkom logicky poskytnú ochranu vo forme odplaty pre prípad predčasného ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným. Týmito ustanoveniami boli práve inkriminované ustanovenia bodu 8.4. dodatku o „odstupnom“, bez dojednania ktorých by žalobca nebol ochotný uzavrieť ani len samotnú zmluvu a už vôbec nie vystaviť zmenku, nakoľko žalobca sa uzavretím zmluvy zaviazal jednoznačne nadštandardne, nad rámec obvyklých obchodných zvyklostí odoberať pivo exkluzívne iba od žalovaného, odoberať, t.j. nakupovať tovar od žalovaného nepretržite po dobu 5 rokov, odoberať, t.j. nakupovať tovar od žalovaného v určitom minimálnom množstve, predstavujúcom minimálne 75 % priemeru odobratého množstva za predchádzajúce 3 roky, zabezpečovať úhradu kúpnej ceny zmenkou avalovanou priamo konateľmi a spoločníkmi žalobcu s tým, že dojednanie „odstupného“ uvedeného v bode 8.4. dodatku malo vzhľadom na nadštandardné podmienky logické opodstatnenie. Žalovaný s inkorporovaním takýchto ustanovení do textu zmluvy súhlasil, medzi stranami sporu však do času podpisu zmluvy nedošlo k dohode o sume „odstupného“. Logickým riešením vzniknutého stavu bolo to, že dodatok bol podpísaný až po podpise samotnej zmluvy s tým, že zmenka, ktorá mala zabezpečovať pohľadávky žalovaného vyplývajúce zo zmluvy, a teda zaplatenie kúpnej ceny za dodávaný tovar, bola žalovanému odovzdaná až po tom, ako došlo k dosiahnutiu definitívnej dohody o sume „odstupného“. Popis skutkového stavu spoľahlivo vyplýva z ustanovení bodu 4.2. a bodu 8.4. dodatku, ako aj z výpovedí účastníkov, a to konateľa Y. N. a svedkov C., V.. Žalovaný žiadnu z výpovedí nespochybnil ani na pojednávaní a ani dodatočne a vo vzťahu k svedkom a účastníkom neprodukoval v konaní, resp. na pojednávaní žiadnu otázku, na základe ktorej by spochybnil skutkový popis, resp. ktorou by spochybnil vierohodnosť podpisu skutkových okolností. Naopak svedkovia, ktorých navrhol v konaní vypočuť žalovaný, v čase uzavretia dodatku u žalovaného ani len nepracovali, nemali absolútne žiadnu predstavu o výške obratu a výške tržieb, ktoré žalobca na základe zmluvy pre žalovaného, kúpu jeho produktov, zabezpečoval, v prípade svedka C. Z., tento potvrdil osobitosť zmluvy, nakoľko táto pre žalovaného garantovala platby, na základe čoho platí, že ich svedectvá mali ohľadom ekonomickej
opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti, a teda ohľadom samotnej causy dodatku, absolútne nulovú výpovednú hodnotu.
43. K námietke žalovaného, že ďalší dodatok k Zmluve o výhradnom predaji označený číslom 1 neodkazuje na predchádzajúci, podľa žalovaného „údajný“ dodatok a tým mal za preukázané, že dodatok nečíslovaný je nepravý, tak z pohľadu predmetu tohto konania ide o irelevantné a zavádzajúce tvrdenie. Žalobca uviedol, že proces tvorby právnych dokumentov je rôznorodý a závisí od zaužívaných zvykov a praxe tých, ktorí tieto dokumenty pripravujú. Dodatok bol celkom jednoznačne pripravovaný žalovaným, a preto toto pochybenie, nemožno teda pričítať žalobcovi. Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanej absencii písomného predkontraktačného procesu týkajúceho sa dodatku. V prípade dodatku sa jednalo o jednoduchý dokument s tým, že medzi žalobcom a žalovaným bola od počiatku otázna iba a výlučne suma „odstupného“ uvedená v bode 8.4. dodatku, teda toto jediné číslo. Žalovaný tento dokument pripravil, predložil ho žalobcovi na podpis, žalobca si tento prečítal a následne ho podpísal. Pokiaľ žalobcovi predložený dodatok obsahoval dojednanú sumu „odstupného“, čo bolo z pohľadu žalobcu a žalovaného de facto jediné a najdôležitejšie ustanovenie, na ktorom sa do podpisu dodatku nevedeli zhodnúť, potreba akejkoľvek elektronickej alebo listinnej komunikácie vo veci negociácie zvyšného obsahu dodatku postrádala akékoľvek vecné opodstatnenie. K použitiu rôznych čísiel pečiatok na zmluve a dodatku, čo má byť podľa žalovaného ďalším indikátorom „nepravosti“ dodatku žalobca uviedol, že sa k takto irelevantnej skutočnosti nemieni ani vyjadrovať. K výpovednej hodnote tejto skutočnosti žalobca odkázal na výpoveď svedka M. V.. Čo sa týka zmenky platí, že hoci si žiaden s účastníkov nepamätá presné podrobnosti procesu podpisovania a odovzdávania, bolo nepochybné, že zmenka bola pripravená žalovaným, zmenka bola spísaná dňa 17.12.2014, bola odovzdaná zodpovednej osobe žalovaného p. Z. Z. dňa 7.1.2015, bola podpísaná za žalovaného v Žiline a odovzdaná p. C. po tom, ako žalobca so žalovaným dosiahol definitívnu dohodu o výške sumy uvedenej v neskoršom dodatku, pričom bez existencie takejto dohody medzi žalobcom a žalovaným by žalobca predmetnú zmenku žalovanému neodovzdal. Žalobca považoval za irelevantné to, že takáto dohoda bola zrejme dosiahnutá skôr, ako došlo k podpisu samotného dodatku, nakoľko podpísanie dodatku malo už len formálny charakter potvrdenia takejto dohody, čo je v obchodnom styku, založenom na dôvere zmluvných partnerov, úplne obvyklé. Zdôraznil, že zmenka bola podpísaná za účelom zabezpečenia pohľadávok žalovaného voči žalobcovi vyplývajúcich zo zmluvy, čo v konaní sporné nebolo. Žalovaný sa podľa žalobcu nemôže zbaviť povinnosti preukazovať svoje tvrdenia tým, že požadoval, aby žalobca predložil iné či ďalšie dôkazy. Ak žalovaný túto skutočnosť popiera, je na ňom, aby preukázal opak.
44. Čo sa týka dojednania o odstupnom, podľa žalobcu ustanovenia bodu 8.4. mali jednoznačne charakter odplaty za prenechanie, t.j. „odstúpenie“ trhu vybudovaného a udržiavaného žalobcom v prospech žalovaného, a to pre prípad predčasného ukončenia zmluvy ktoroukoľvek stranou a z akéhokoľvek dôvodu, a teda aj povahu dojednaní, účelom ktorých bola legitímna ochrana práv žalobcu v podobe kompenzácie žalobcu takouto odplatou - „odstupným“ pre prípad predčasného ukončenia zmluvy. K takémuto predčasnému ukončeniu pritom mohlo dôjsť odstúpením od zmluvy ktoroukoľvek zmluvnou stranou, a to aj zo strany žalobcu, z dôvodov uvedených v bode 7.6. zmluvy, alebo zo strany žalovaného, z dôvodov uvedených v bode 7.5. zmluvy, v dôsledku čoho platí, že ustanovenia bodu 8.4. dodatku jednoducho nemajú a ani nemali mať povahu zmluvnej pokuty. Primárnym účelom inštitútu zmluvnej pokuty je totiž ochrana pred protiprávnym konaním druhej zmluvnej strany, zatiaľ čo ustanovenia bodu 8.4. dodatku boli koncipované aj pre prípad ukončenia zmluvy zo strany žalovaného, a teda aj pre prípad, v rámci ktorého nemuselo dôjsť k protiprávnemu konaniu na strane žalovaného. Ako uviedol konateľ žalobcu a potvrdili aj svedkovia, v čase podpisu zmluvy a dodatku sa intenzívne rokovalo o predaji podniku žalovaného, v dôsledku čoho nebolo možné vylúčiť ani to, že nový vlastník podniku žalovaného začne uprednostňovať stratégiu predaja svojich výrobkov v Slovenskej republike prostredníctvom dcérskej spoločnosti, v dôsledku čoho začne žalovaný ako predávajúci, opätovne logicky, aktívne vyhľadávať priestor na ukončenie zmluvného vzťahu so žalobcom. Uvedené potvrdil aj svedok C. Z.. Skutočnosť, že konštrukcia vyplatenia „odstupného“ pre prípad akéhokoľvek predčasného ukončenia zmluvy mala svoje opodstatnenie, potvrdila aj prax. Žalovaný odstupoval od zmluvy a ukončoval zmluvný vzťah so žalobcom, trvajúci dovtedy 13 rokov z dôvodov, ktoré nemožno označiť inak, ako obyčajnou zámienkou na ukončenie zmluvy. Odhliadnuc od toho, že dôvod ukončenia 13 ročnej zmluvnej spolupráce pôsobí komicky, faktom ostáva, že žalobca zmluvu týmto spôsobom neporušil, o čom žalovaného informoval listom zo dňa 6.9.2017, ktorú argumentáciu žalobca nikdy nespochybnil. Skutočnosť, že žalobca odstúpenie žalovaného od zmluvy nikdy nerozporoval je irelevantná, vzhľadom
na existenciu dodatku však plne pochopiteľná a logická. Konštrukcia vyplatenia „odstupného“ pre prípad akéhokoľvek predčasného ukončenia zmluvy bola dojednaná aj preto, aby chránila žalobcu pred šikanóznym, resp. zneužívajúcim konaním žalovaného, ktoré konanie žalobca, vzhľadom na možný predaj podniku žalovaného, celkom logicky nemohol vylúčiť, naopak, ktoré mohol logicky očakávať a ku ktorému nakoniec aj došlo. Povahu ustanovení bodu 8.4. dodatku, ako odplaty za prenechanie „odstúpenia“ trhu žalovanému, resp. ako legitímnej ochrany práv žalobcu v podobe kompenzácie žalobcu takouto odplatou, pre prípad predčasného ukončenia zmluvy spoľahlivo potvrdzuje text bodu 8.4. dodatku, text ustanovení bodu 4.2. dodatku, výpoveď konateľa Y. N. a výpovede svedkov M. V. a M. C.. Pre interpretáciu skutočného obsahu a skutočnej povahy predmetného dojednania obsiahnutého v bode 8.4. dodatku, ako rozhodného výkladového kritéria týchto ustanovení v zmysle § 555 a nasl. Občanského zákoníka, je rozhodujúci práve úmysel osoby, ktorá dotknutý právny úkon vykonala. V danom prípade bol dodatok ako predmetný právny úkon vykonaný práve a výlučne spomenutými osobami, v dôsledku čoho sú v prípade akýchkoľvek pochybností rozhodujúce práve ich subjektívne hodnotenia účelu a povahy dojednaní uvedených v dodatku. K výkladovým pravidlám vôle sa stavia aj judikatúra českých súdov, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 61/2017. Žalobca považoval za irelevantné, či bola suma 25,- Eur, ako je uvedená v bode 8.4. dodatku označená pojmom odstupné, odplata, kompenzácia, náhrada alebo iným obdobným pojmom. Podstatným bolo iba a výlučne to, aký význam použitému pojmu prisudzujú spomenuté osoby. Podľa žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej skutočnej vôli zmluvných strán dojednať ustanoveniami bodu 8.4. dodatku inštitút zmluvnej pokuty. K výške odstupného, ktoré si žalobca voči žalovanému uplatnil, žalobca uviedol, že pri jej určení vychádzal len a jedine z podkladov, ktoré mal k dispozícii a v súlade so znením čl. VIII. bod 8.4. dodatku. Preukázaný objem odobratého tovaru žalobcom od žalovaného na základe Zmluvy o výhradnom predaji za rok 2016 vyplýva z faktúr vystavených v danom období žalovaným. Nakoľko celková výška pohľadávky činí sumu 421.999,85 Eur, žalobca vyzval žalovaného na jej úhradu v mesačných splátkach vo výške 10.000 Eur, avšak zo strany žalovaného nedošlo k úhrade ani jednej splátky. Žalovaná suma predstavuje prvú splátku dlžnej sumy, s úhradou ktorej je žalovaný v omeškaní. Podľa žalobcu námietky žalovaného voči výške uplatneného nároku sú bezdôvodné.
45. Podľa žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by spochybnil tvrdenia žalobcu a oprávnenosť jeho nároku. Žalobca v konaní dostatočne preukázal nielen pravosť, dojednanie a podpísanie predmetného dodatku, ale najmä jeho ekonomické opodstatnenie, a to nielen z pohľadu záujmov žalobcu, ale z pohľadu ekonomických záujmov a očakávaní žalovaného.
46. Žalobca zdôraznil, že okresný súd v rámci odôvodnenia medzitýmneho rozsudku sa dostatočným a jednoznačným spôsobom vysporiadal s preukázanými skutočnosťami a vykonanými dôkazmi, na základe ktorých dospel k správnemu právnemu názoru. Okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, zákonným spôsobom vykonal dôkazy, tieto zákonným spôsobom zhodnotil a zákonným spôsobom prijal rozhodnutie. Skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, žalobca považoval za zavádzajúce a ničím nepodložené. Žalobca zdôraznil, že medzitýmny rozsudok náležite a zrozumiteľne preukazuje uplatňovaný nárok. Nevidel dôvod na zmenu daného rozhodnutia prostredníctvom podaného odvolania. Navrhol napadnutý medzitýmny rozsudok potvrdiť.
47. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu v podaní zo dňa 21.08.2020 (č.l. 1508, 1509 spisu). Podľa žalovaného sa žalobca vôbec nevyjadril k argumentácii žalovaného ohľadom právomoci Okresného súdu Žilina. Pokiaľ žalobca argumentoval aj poukazom na ZMPPS, tak predmetná argumentácia je nesprávna, pretože na predmetnú vec je potrebné aplikovať Nariadenie Brusel I bis. V súvislosti s vyjadrením žalobcu žalovaný upriamil pozornosť na to, že po porovnaní textu vyjadrenia žalobcu s odôvodnením rozsudku je zrejmé, že okresný súd do odôvodnenia rozsudku prevzal tvrdenia žalobcu z jeho vyjadrenia zo dňa 27.02.2020, bez ďalšieho skúmania, či sú takéto tvrdenia pravdivé a správne. Podľa žalovaného žalobca sa nevyjadril k podanému odvolaniu, keď doručil okresnému súdu vyjadrenie identické s vyjadrením zo dňa 27.02.2020. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na bod 53., strana 23. odôvodnenia rozsudku a na stranu 5. vyjadrenia žalobcu. Podľa žalovaného, ak by sa okresný súd oboznámil so zmluvou, tak by nemohol dospieť k záverom, ktoré bez ďalšieho prevzal od žalobcu. Čo okresný súd opomenul zmieniť a čo zo zmluvy skutočne vyplýva je, že žalovaný sa zmluvou zaviazal dodávať vybraný tovar výhradne žalobcovi, čím žalobca získal významné bezkonkurenčné postavenie na slovenskom trhu, navyše mal s odkazom na bod 2.1.2. zmluvy právo popri tovare žalovaného predávať aj konkurenčný tovar iných výrobcov. Zároveň poukázal na to, že okresný súd v odseku 55. doslovne prevzal hodnotenie svedeckých výpovedí svedkov
navrhnutých žalovaným tak, ako tieto ohodnotil žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.02.2020. K hodnoteniu odstupného ako odplaty za prenechanie trhu pri predčasnom ukončení zmluvy žalobcom, a napokon aj okresným súdom, ktorý toto tvrdenie žalobcu bez ďalšieho prevzal do odôvodnenia rozsudku, žalovaný uviedol, že takýto právny záver popiera akúkoľvek právnu logiku a je v rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a bolo možné ju ukončiť len spôsobom, ktorý vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy. Zmluva bola ukončená odstúpením zo strany žalovaného pre porušenie zmluvných povinností žalobcom. Ak žalobca s takýmto predčasným spôsobom ukončenia zmluvy nesúhlasil, mal sa domáhať určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy a teoreticky náhrady škody. Ak žalovaný platne odstúpil od zmluvy, je v rozpore so zákonom, aj s ustálenou judikatúrou, aby musel žalobcovi platiť za predčasné ukončenie zmluvy. Výkon práva nemožno žiadnym spôsobom sankcionovať. K žalobcom tvrdenej údajnej „ekonomickej kauze“ žalovaný uviedol, že žalobca mal v podstate monopol na predaj vyhradeného tovaru žalovaného, od začiatku spolupráce so žalovaným mal možnosť si vybudovať veľký trh a profitovať na dosiahnutej marži. Navyše žalovaný poskytoval žalobcovi marketingovú podporu formou finančného a vecného plnenia. Zmluva nebola pre žalobcu nevýhodná a v prípade, že by si bol žalobca riadne plnil svoje zmluvné povinnosti, tak by mal garantované výhradné postavenie na slovenskom trhu po dobu 5 rokov. Na strane žalovaného uzatvorenie takéhoto dodatku by bolo absolútne nevýhodné a nedôvodné. Žiadna „ekonomická kauza“ dodatku nebola daná. Vzhľadom k tomu, že žalobca nereflektoval na odvolacie dôvody žalovaného, žalovaný zotrval na svojom vyjadrení a argumentácii, ako i odvolacom návrhu tak, ako bolo obsiahnuté v podanom odvolaní.
48. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 9.9.2020 bolo vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu k odvolaniu doručené žalobcovi podľa doručenky na č.l. 1513 rub spisu s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť, ktorú možnosť žalobca nevyužil.
49. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu (medzitýmny rozsudok, ďalej len ,,rozsudok“) podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP zrušil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP a konanie podľa ustanovenia § 9 a podľa § 161 ods. 2 CSP zastavil, nakoľko nie je vo veci daná právomoc súdov Slovenskej republiky podľa kritérií obsiahnutých v Oddieli 7 Článku 25 bod 1., v spojení s Oddielom 2 Článku 7 bod 1. písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a za použitia Článku 28 bod 1. a contrario uvedeného nariadenia, keď mal za to, že, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
50. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
51. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení bol napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmavaný v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v podanom odvolaní v podaní zástupcu zo dňa 04.07.2020 (č.l. 1449 - 1471 spisu). Žalovaný vymedzil odvolacie dôvody v tom smere, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
52. Primárny odvolací dôvod žalovaného podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP spočíval v námietke nedostatku právomoci a príslušnosti Okresného súdu Žilina ako ani žiadneho súdu SR na konanie a rozhodnutie v tejto veci, ktorá námietka bola uplatnená už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu v tom, že z celej Zmluvy o výhradnom predaji zo dňa 17.12.2014 (ďalej len ,,zmluva“) vyplýva, že vyhradená oblasť, kde kupujúci bude plniť povinnosti v zmysle zmluvy a kde predávajúci bude dodávať tovaru je len na území SR, a preto je v zmysle Článku 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 daná právomoc slovenského súdu, pretože z článku V. bodu 5.2.1. zmluvy je zrejmé dohodnuté a určené miesto dodania tovaru zo strany predávajúceho (žalovaného) v Českej republike. Zároveň namietal, že okresný súd nesprávne postupoval pri posudzovaní prorogačnej doložky dohodnutej v bode 9.7. zmluvy, ak podľa bodu (12)
preambuly Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) platí domnienka, že strany, ktoré si dojednali dohodu o voľbe súdu členského štátu tým zamýšľali zároveň zvoliť si ako rozhodné hmotné právo tohto štátu, pričom v bode 9.6. článku IX. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že otázky touto zmluvou neupravené sa riadia príslušnými platnými právnymi predpismi ČR. Mal za to, že neboli splnené procesné podmienky, pretože nedostatok právomoci je neodstrániteľnou vadou konania.
53. Podľa ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
54. Podľa ust. § 2 CSP podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak.
55. Podľa ust. § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
56. Podľa ust. § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
57. Podľa ust. § 161 ods. 1 a 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
58. Krajský súd uvádza, že v ustanovení § 389 ods. 1 CSP sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť z dôvodov závažných porušení ustanovení procesnej normy. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami, ktoré môžu byť spôsobené aj nedôsledným skúmaním naplnenia všetkých procesných podmienok konania. Predpokladom toho, aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol konať a meritórne vo veci rozhodnúť, je splnenie všetkých procesných podmienok vyžadovaných zákonom. Za najelementárnejšiu procesnú podmienku na strane súdu, ktorú je súd povinný skúmať ex officio, a to v každom štádiu konania, je možné považovať danosť jeho právomoci vec prejednať a vo veci rozhodnúť. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná. Neodstrániteľné nedostatky konania majú ten procesný dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konanie o žalobe, ktorá nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia § 9 CSP v spojení s ustanovením § 161 ods. 2 CSP, zastaví.
59. Keďže súd na splnenie podmienok konania prihliada kedykoľvek počas konania, je irelevantné, v ktorom štádiu konania súd nedostatok svojej právomoci zistí. Odvolací súd okrem citovaného ustanovenia § 161 ods. 1 CSP, ukladajúceho súdu povinnosť kedykoľvek prihliadať na to, či sú splnené procesné podmienky na konanie zároveň zdôrazňuje, že aj ustanovenie § 380 ods. 2 CSP ukladá povinnosť prihliadať aj na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené a odvolateľom namietané, z čoho je nutné vyvodiť, že odvolací súd nielenže môže v zmysle procesnej normy, no je priam povinný pri skúmaní danosti procesných podmienok konania ísť nad rámec odvolacích dôvodov. Nedostatok právomoci súdu je vadou konania a takým nedostatkom procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť, a teda ani dodatočne akýmkoľvek spôsobom konvalidovať.
60. Podľa Čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
61. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci vo veci s cudzím prvkom (ktorý môže byť daný či už vzhľadom na strany sporu, vzhľadom na predmet sporu, alebo okolnosti vyplývajúce z predmetu sporu), vychádza z obsahu multilaterálnych, ak týchto niet - bilaterálnych zmlúv (dohovorov), ktorými je ten - ktorý štát viazaný. Len v prípade, ak týchto dohovorov niet, prípadne ich nie je možné v danom prípade použiť, súd aplikuje pri vyriešení otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc, normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku; spravidla pôjde o kolízne normy (výnimočne i priame normy) upravujúce právne vzťahy s cudzím, medzinárodným prvkom.
62. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Nariadenie Brusel I bis) je podľa jeho Článku 66 bod 1. použiteľné na konania začaté dňa 10. januára 2015 a neskôr. Právomoc (resp. medzinárodnú príslušnosť) slovenských súdov je v danej veci potrebné posudzovať podľa Nariadenia Brusel I bis.
63. Nariadenie Brusel I bis (ďalej len ,,Nariadenie“) má aplikačnú prednosť pred pravidlami národného práva (rozsudok SD EÚ z 9. 3. 1978, C-106/77 Amministrazione delle Finanze dello Stato proti Simmenthal SpA).
64. Podľa bodu (13) preambuly Nariadenia, medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.
65. Podľa bodu (15) preambuly Nariadenia normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
66. Podľa bodu (16) preambuly Nariadenia okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.
67. Podľa bodu (20) preambuly Nariadenia, ak je spornou otázka, či je dohoda o voľbe súdu v prospech súdu alebo súdov členského štátu vecne neplatná, o tejto otázke by sa malo rozhodnúť v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v dohode, vrátane kolíznych noriem tohto členského štátu.
68. Podľa Článku 1 bod 1. Nariadenia toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).
69. Podľa Článku 4 Nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
70. Podľa Článku 5 bod 1. Nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.
71. Podľa Článku 7 bod 1. Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte: a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:
- pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,
- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť; c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a).
72. Podľa Článku 63 bod 1. Nariadenia na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má: a) registrované sídlo; b) ústredie alebo c) hlavné miesto podnikateľskej činnosti.
73. Podľa Článku 25 bod 1. Nariadenia, ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď: a) písomná, alebo písomne potvrdená; b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.
74. Podľa Článku 26 bod 1. Nariadenia okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.
75. Prejedaním veci krajský súd zistil, že na Okresný súd Žilina dňa 26.10.2018 bola žalobcom doručená žaloba proti žalovanému Pivovary Lobkowicz Group, a.s., so sídlom Hvězdova 1716/2b, 140 78 Praha 4, Česká republika, o peňažné plnenie. Vzhľadom k žalovanému subjektu, ktorý má sídlo v Českej republike, ide o spor s cudzím prvkom. Podľa údajov obsiahnutých v žalobe, žalobca vymedzil skutkový stav tvrdeniami, podľa ktorých uzatvoril s právnym predchodcom žalovaného Zmluvu o výhradnom predaji dňa 17.12.2014 v znení Dodatku k Zmluve o výhradnom predaji z 15.01.2015, ktorý zmluvný vzťah bol ukončený úkonom odstúpenia žalovaného od zmluvy v podaní zo dňa 17.08.2017 a vypovedaním Smlouvy o výpůjčce. Žalobca platnosť a účinnosť odstúpenia od zmluvy nespochybnil a listom zo dňa 12.02.2018 si uplatnil voči žalovanému nárok na zmluvné plnenie titulom odstupného podľa čl. VIII. bodu 8.4. Dodatku k Zmluve o výhradnom predaji z 15.01.2015, ktoré žalovaný neuhradil, a to ani v splátkach navrhnutých žalobcom.
76. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalovaný pri prvom úkone, a to v podaní zo dňa 28.02.2019 (č.l. 105 a nasl. spisu) uskutočnil návrh na zastavenie konania podľa § 9 CSP a vyjadril sa k žalobe. Žalovaný v rámci tohto podania namietol nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky a miestnu príslušnosť Okresného súdu Žilina. Podľa žalovaného dohoda o voľbe právomoci podľa čl. IX. bodu 9.7. zmluvy o výhradnom predaji nespĺňa požiadavku presnosti a určitosti, z ktorého dôvodu je neplatná. Zároveň žalovaný poukázal na dojednanie v čl. IX. bod 9.6. zmluvy o výhradnom predaji, podľa ktorého sa záležitosti spojené so zmluvou o výhradnom predaji a touto zmluvou neupravené budú riadiť platnými právnymi predpismi ČR. Nakoľko podľa žalovaného je dohoda o voľbe právomoci neplatnou, pretože neurčuje právomoc Okresného súdu Žilina a ani iného všeobecného súdu v SR a ani žiadne kritériá, je daná právomoc v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach súdu v ČR.
77. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že úprava momentu (do)kedy má byť namietaná nepríslušnosť súdu, závisí na procesných pravidlách každého členského štátu, ktoré sú korigované dvoma zásadami plynúcimi z už citovanej judikatúry SD EÚ, a to po prvé, že námietka nepríslušnosti nesmie byť prípustná v časovom momente nasledujúcom po tom, ako sa žalovaný už vecne v konaní vyjadril a po druhé, že procesné právo musí umožniť, aby prvým úkonom v konaní bola takáto námietka (C-150/80 Elefanten Schuh). Príslušnosť procesného súdu je tak založená postupom podľa Článku 24 Nariadenia Brusel I tým, že žalovaný sa vyjadril k žalobe bez toho, aby najneskôr s týmto úkonom spojil námietku nedostatku príslušnosti konajúceho súdu (tu rovnako napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 23.9.2008 sp. zn. 29Nd/336/2007, R 14/2009).
78. Je potrebné zo strany odvolacieho konštatovať správnosť postupu okresného súdu, ktorý sa námietkou žalovaného o nedostatku právomoci, ktorá bola uplatnená včas (pri prvom úkone) zaoberal, a túto vyhodnocoval. Súhlasí odvolací súd so zhodnotením okresného súdu, že dojednanie o voľbe právomoci súdu obsiahnuté v čl. IX. bod 9.6. zmluvy o výhradnom predaji (nesprávne uvedené bod 9.7.) nespĺňa kritérium platného právneho úkonu, a to pre absenciu určitosti, a tým je vecne neplatné. Predsa pre platnú dohodu o voľbe právomoci musí byť splnená požiadavka určitosti a zrozumiteľnosti.
Čl. IX. bod 9.6. zmluvy o výhradnom predaji takéto kritérium nespĺňa a nespĺňa ani náležitosti dohody o voľbe právomoci v zmysle článku 25 bod 1. Nariadenia, ktorá úprava umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť si nielen to, súdy ktorého členského štátu budú o spore rozhodovať, ale zvoliť si priamo aj miestne príslušný súd.
79. Rovnako je potrené súhlasiť s okresným súdom v tom, že v čl. IX. bod 9.6. zmluvy o výhradnom predaji zmluvné strany platne dohodli rozhodné právo, a to právne predpisy Českej republiky a vylúčenie použitia Dohovoru OSN o medzinárodnej kúpe tovaru (Viedenského dohovoru).
80. Okresný súd v rámci skúmania svojej právomoci rozhodovať o uplatnenom nároku, ktorý žalobca odvodzoval od ,,Smlouvy o výhradním prodeji“ uzatvorenej dňa 15.01.2015 (ďalej aj len ,,zmluva“) v znení Dodatku zo dňa 15.1.2015 (ďalej aj len ,,dodatok“), podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že predávajúci, t.j. žalobca po dobu účinnosti danej zmluvy bude výhradne predávať tovar na území SR, žiadnej inej osobe mimo územia SR a tak isto aj kupujúci bude sa usilovať o dosiahnutie maximálneho objemu predaja výhradného tovaru predávajúceho na území vyhradenej oblasti, teda, že vyhradená oblasť, kde kupujúci bude plniť povinnosti v zmysle zmluvy o výhradnom predaji a kde predávajúci bude dodávať tovar, je len na území SR, dospel k záveru, že v zmysle Článku 7 Nariadenia je daná právomoc slovenského súdu.
81. Krajský súd však v rámci posudzovania odvolacieho dôvodu žalovaného podľa ust. § 356 ods. 1 písm. a) CSP, po oboznámení sa so spisovým materiálom, žalobou žalobcu a v nej uplatneným nárokom, Smluvou o výhradním prodeji zo dňa 15.01.2015 v celom jej obsahovom znení, osobitne jej čl. V. Všeobecné dodací podmínky v spojení so žalovaným doloženými listinami k dohodnutému miestu dodania na č.l. 1208-1234 spisu, odlišne od záveru okresného súdu vyhodnotil otázku právomoci súdov SR a miestne príslušného Okresného súdu Žilina. V tejto súvislosti zvýrazňuje, že pri skúmaní podmienok konania ide o postup súdu v konaní a nie o zisťovanie skutkového stavu, nevykonáva sa dokazovanie podľa § 185 a nasl. CSP, ale šetrenie, pri ktorom sa ustanovenia upravujúce postup súdu pri dokazovaní použijú len primerane.
82. V prvom rade krajský súd poukazuje na vyššie citovaný Článok 7 bod 1. Nariadenie Brusel I bis, ktorý zakladá pravidlo príslušnosti pre prípad, kedy predmet sporu tvorí zmluva alebo nároky zo zmluvy. Z judikatúry SD EÚ vyplýva, že pojem „zmluva alebo nároky zo zmluvy“ v zmysle Článku 7 bod 1. Nariadenia Brusel I bis, musia byť vykladané autonómne, za účelom zistenia jeho jednotného uplatňovania vo všetkých členských štátoch a ďalej, že k tomu, aby žaloba žalobcu spadala pod takýto pojem, musí spochybňovať právny záväzok slobodne prijatý jednou osobou voči inej osobe. Hraničné ukazovatele uvedené v Článku 7 bod 1. písm. b) Nariadenia Brusel I bis, majú byť použité na všetky nároky zo zmluvy, pričom pod pojem „zmluva alebo nároky zo zmluvy“ spadajú všetky záväzky, ktoré majú svoj pôvod v zmluve, ktorých nesplnenie je tvrdené na podporu žaloby žalobcu. Teda všetky nároky, ktoré majú základ v zmluve, je treba kvalifikovať ako nároky vo veciach, týkajúcich sa zmluvy v zmysle Nariadenia Brusel I bis.
83. V danom prípade žalobca uplatnil svoj nárok na zaplatenie „odstupného“ v zmysle dojednania v čl. VIII. bodu 8.4. smlouvy o výhradním prodeji v znení dodatku. Vzhľadom k tomu, že žalobca tvrdil zmluvný nárok, odvolací súd vychádzajúc z kritérii stanovených v Článku 7 Nariadenia posudzoval charakter uzavretej smlouvy o výhradním prodeji, z obsahu ktorej zistil, že jej účelom podľa čl. I. bod 1.1.1. bolo ...,,zajištění výhradního prodeje zboží Prodávajícího, specifikovaného v této smlouvě, ve vyhrazené oblasti, specifikované v této smlouvě Kupujícím...“ a v podbode 1.1.2. ,,sjednání rámcových podmínek prodeje zboží z vlastnictví Prodávajícího do vlastnictví Kupujícího pro případ, že jednotlivé kupní smlouvy nestanoví jinak.“ Z čl. II. bod 2.2. vyplývalo dojednanie, podľa ktorého smluvní strany se dohodly na úpravě rámcových podmínek prodeje zboží z vlastnictví Prodávajícího do vlastnictví Kupujícího, a to tak, jak je sjednáno v článku V. této smlouvy.
84. Obsahom smlouvy o výhradním prodeji bol čl. V. označený ako ,,Všeobecné dodací podmínky, ktorý bol tvorený jednotlivými podbodmi. Z podbodu 5.1.1. vyplývalo, že podmínky sjednané v rámci této smlouvy budou aplikovány na všechny obchodní případy, v rámci kterých bude Prodávající dodávat zboží Kupujícímu. V podbode 5.1.2. veta prvá bolo dohodnuté, že předmětem tohoto článku smlouvy je prodej zboží Prodávajícího specifikovaného v Příloze č. 1 této smlouvy, a to na základě samostatně uzavíraných kupních smluv ve formě dohodnuté v této smlouvě. Z bodu 5.2. tohto článku označeného ,,Dodací
podmínky“, a to podbodu 5.2.1. vyplývalo dojednanie EXW Pivovary Lobkowicz, a.s., Distribuční centrum Černá Hora, nám. U pivovaru 3, 679 21 Černá Hora, Česká republika a v podbode 5.2.6. tohoto článku bolo dohodnuté, že prodávající dodá zboží do sjednaného místa plnení společne s příslušným dodacím listem a dalšími dohodnutými dokumenty. Článok V. bod 5.3. zmluvy obsahoval dojednania o kúpnej cene a platobných podmienkach, s odkazom na jej výpočet v nadväznosti na cenník predávajúceho, ktorý je súčasťou Prílohy č. 1 zmluvy. V podbode 5.4. bol dohodnutý spôsob reklamácie, podbod 5.5. sa týkal obalov. Z bodu 5.6. Společná ustanovení, jeho podbodu 5.6.1. vyplývalo dojednanie, podľa ktorého vlastnické právo k výhradnímu zboží dodávanému na základě dílčí kupní smlouvy uzavřené mezi prodávajícím a kupujícím přechází na kupujícího okamžikem uhrazení kupní ceny za toto zboží prodávajícímu. Článok VI. obsahoval dohodu o marketingovej podpore a článok VII. platnosť a účinnosť zmluvy. Článok VIII. obsahoval dojednanie o náhrade škody a zmluvných pokutách a článok IX. záverečné ustanovenia.
85. Zo žalovaným doložených listín nachádzajúcich sa na č.l. 1208-1234 spisu bolo odvolacím súdom zistené, že tovar bol odoberaný z miesta Pivovary Lobkowicz, DC PIVOVAR ČERNÁ HORA, Výdejní sklad: 1701, Černá Hora - Sklad zboží, pričom ako dopravca bolo uvádzané SPZ: TR 388 AG, ďalej obsahovali text Výčet DL, vyvážané položky, počet vyvážených palet, podpis řidiče, ako i správa pre odberateľa. Uvedené listiny (dôkazy) doložené žalovaným boli okresným súdom doručené žalobcovi podľa podania zo dňa 05.02.2020 na č.l. 1243 spisu na vedomie, o čom svedčí doručenka na č.l. 1243 rub spisu, obsah ktorých v rámci konania pred súdom prvej inštancie výslovne popretý nebol.
86. Krajský súd uvádza, že je zrejmé, že zmluva o výhradnom predaji má podobu rámcovej zmluvy, ktorá stanovuje všeobecné podmienky uplatniteľné na vzťahy medzi výrobcom, resp. poskytovateľom oprávnenia na predaj a výhradným predajcom, pokiaľ ide o ich povinnosti dodávania a/alebo zásobovania a prípravu nadväzujúcich kúpnych zmlúv, a preto pokiaľ sa žalobca domáhal nároku majúceho základ v takejto zmluve, t.j. zmluvného plnenia, ide o vec zmluvnej povahy, ktorá spadá do kategórie žalôb, ktorých predmet tvorí zmluva alebo nároky z nej, a preto pri posudzovaní právomoci bolo potrebné aplikovať Článok 7 bod 1. Nariadenia tak, ako uskutočnil okresný súd.
87. V danom prípade však pre posúdenie hraničných ukazovateľov vyplývajúcich z Článku 7 bod 1. Nariadenia určujúce bolo nielen to, že zmluvné strany v písomnej smlouvě o výhradním prodeji dohodli nielen rámcové podmienky, ale aj všeobecné dodacie podmienky, t.j. tento právny úkon obsahoval aj podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a to hnuteľnú vec (tovar) a množstvo s odkazom na čl. IV. zmluvy a špecifikáciu v prílohe č. 1 (podbod 5.1.2. zmluvy), dohodu o cene s odkazom na cenník ako súčasť prílohy č. 1 (podbod 5.3.1.) a v podbode 5.6.1. dohodnutý spôsob prevodu vlastníckeho práva z kupujúceho na predávajúceho. Odvolací súd z týchto zistení preto konštatuje, že charakteristickým záväzkom pre daný zmluvný vzťah bola dodávka tovaru (vyrobeného predávajúcim
- žalovaným) kupujúcemu (žalobcovi). Predmetnú zmluvu v jej celom obsahovom znení preto bolo potrebné kvalifikovať ako predaj tovaru v zmysle Článku 7 bod 1. písm. b) prvá odrážka Nariadenia a nie ako ,,zmluvu distribučnú“ (Článok 7 bod 1. písm. b) druhá odrážka Nariadenia).
88. Čo sa týka vyhodnotenia hraničného ukazovateľa, teda miesta plnenia je zrejmé, že na základe Článku 7 bod 1. písm. b) Nariadenia zmluvné strany majú voľnosť určiť miesto dodania tovaru. Podľa odvolacieho súdu rozhodným v danom prípade bolo to, že zmluvné strany v zmluve určili miesto dodania tovaru podľa Článku 7 bod 1. písm. b) prvá zarážka s odkazom na dodaciu doložku Incoterms, a to doložkou EXW s určeným miestom, čo znamená zo závodu. Doložka EXW (Ex work) sa v obchodnom vzťahu medzi sporovými stranami preukázateľne nachádza v uzavretej zmluve, bola dohodnutá v článku V. Všeobecné dodacie podmienky a korešpondovala i obsahu faktúr a dodacích listov, podľa ktorých žalobca odoberal od žalovaného tovar v mieste dodania, a to v dohodnutom sklade Černá Hora. Podľa uvedenej ŠPZ: TR 388 AG bolo zrejmé, že tovar si odoberal sám žalobca, teda odobratím tovaru mal žalobca reálnu možnosť s tovarom disponovať už na území Českej republiky. Tieto listiny a tvrdenia žalovaného v písomných vyjadreniach a použité i následne v podanom odvolaní, žalobca relevantne nespochybnil. V danej veci pre určenie medzinárodnej súdnej príslušnosti podľa Článku 7 bod 1. písm. b) Nariadenia bolo teda zásadné miesto dodania tovaru žalovaným žalobcovi, keďže žalovaný listinnými dôkazmi osvedčil rešpektovanie stranami dohodnutej doložky Ex Work. Táto dodacia doložka účinne zahrnutá do zmluvy bola k určeniu miesta dodania vhodná, popisovala miesto dodania.
89. Odvolací súd pri zohľadnení riadneho výkonu spravodlivosti posúdil všetky okolnosti daného prípadu. Podľa bodu 15 preambuly vyšiel i z toho, že pravidlá pre určenie príslušnosti by mali byť vysoko predvídateľné a malo by sa vychádzať zo zásady, podľa ktorej je príslušnosť všeobecne založená na mieste bydliska žalovaného. Dôležitým však bola preukázaná skutočnosť, že v písomne uzavretej Zmluve o výhradnom predaji, potvrdenej podpisom žalobcu, boli dohodnuté všeobecné dodacie podmienky kúpnej zmluvy a v ich rámci dohodnutá doložka EXW Pivovary Lobkowicz, a.s., Distribuční centrum Černá Hora, nám. U pivovaru 3, 679 21 Černá Hora, Česká republika, teda jasne bolo dohodnuté miesto dodania, na ktoré odkazovalo i dojednanie v podbode 5.2.4. zmluvy ako na miesto dodania. Uvádza odvolací súd, že doložka EXW tzv. doložka odobratia Ex work (zo závodu, Abs Berg, Ex Work) Incoterms stanovuje v bode A 4 pre dodanie toto: „Predávajúci musí kupujúcemu dodať tovar k dispozícii v dohodnutom mieste dodania, nenaložený na dopravný prostriedok, k dátumu alebo v lehote určenej kúpnou zmluvou alebo ak taký čas nebol určený, dať tovar k dispozícii v čase, ktorý je pri dodávke takého tovaru obvyklý.“ Zmluvnými stranami dohodnutá doložka EXW tak bola použitá na určenie miesta dodania aj bez akýchkoľvek ďalších podmienok, pretože neopisovala len prechod nebezpečenstva škody, ale aj miesto dodania v zmysle výlučnej doložky odobrania. Prostredníctvom tejto doložky Incoterms - EXW, platne zahrnutej do zmluvy, tak bolo možné určiť miesto dodania a plnenia v zmysle Článku 7 bodu 1. písm. b) prvá zarážka Nariadenia. Výkladom pojmu miesto plnenia ,,podľa zmluvy“ pri posudzovaní medzinárodnej súdnej príslušnosti sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-87/10 (primerané použitie), ktorý uviedol v odseku 26., že ... ,,s cieľom overiť, či je miesto dodania určené „podľa zmluvy“, musí vnútroštátny súd rozhodujúci vo veci zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto zmluvy, ktoré môžu jasne určovať toto miesto, vrátane ustanovení a doložiek všeobecne uznávaných a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu, ako sú Incoterms („International Commercial Terms“), vypracované Medzinárodnou obchodnou komorou...“ . V rozsudku SD EÚ zo dňa 3. marca 2011 C-87/10 v bode 58. druhý a tretí odsek (primerané použitie) bol prijatý záver, podľa ktorého ...,,Incoterms a podobné obchodné doložky s konkrétne definovaným významovým obsahom v zásade môžu byť zmluvnými ustanoveniami, na základe ktorých môže byť určené miesto dodania v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001. Ak na základe týchto ustanovení nie je možné určiť miesto dodania bez odvolania sa na hmotné právo uplatniteľné na zmluvu, je týmto miestom miesto fyzického odovzdania tovaru, ktorým kupujúci získal alebo mal získať právo skutočne nakladať s týmto tovarom.“
90. Odvolací súd pri hodnotení medzinárodnej príslušnosti (právomoci) súdov Slovenskej republiky podľa Článku 7 bod 1. písm. b) prvá zarážka, dospel k záveru, že nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, a preto rozsudok okresného súdu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP zrušil a konanie podľa § 391 ods. 1 CSP, § 9, § 161 ods. 2 CSP v spojení s Článkom 7 bod 1. písm. a) Nariadenia zastavil.
91. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2, Čl. 4 CSP. Krajský súd zvýrazňuje, že pre rozhodovanie o trovách konania bol určujúci dôvod zastavenia konania, ku ktorému zastaveniu nedošlo z titulu späťvzatia žaloby žalobcom a ani z dôvodu zavinenia zastavenia konania na strane žalovaného a ani žalobcu. K tomu, aby mohlo byť pristúpené k aplikovaniu ust. § 256 ods. 1 CSP alebo § 256 ods. 2 CSP, sa vyžaduje zavinenie na zastavení konania. V danom prípade dôvodom zastavenia konania bolo zistenie takého nedostatku podmienky súdneho konania, ktorý nemožno odstrániť, t.j. nedostatku právomoci. Práve odvolacím súdom zhodnotený nedostatok právomoci súdu SR, pre ktorý bolo konanie zastavené, bol procesnou situáciou odôvodňujúcou aplikovanie ust. § 255 ods. 2 CSP cez Čl. 4 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a preto odvolacím súdom bolo rozhodnuté tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.