Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e44/870288.55388c.pdf
PDF · 64.88 KB
No categories available
2Cdo/158/2021
Identifikačné číslo spisu: 4213217407 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4213217407.1
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: V. Y., nar XX.XX.XXXX, bytom G., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Roman Blažek, s. r. o., so sídlom Pohraničná 4, Komárno, IČO: 36 721 123, proti žalovanému: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., zastúpený: JUDr. Lívia Kňažíková, advokátka, so sídlom Nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, IČO: 31 167 586, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8C/318/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. októbra 2020, sp. zn. 5Co/133/2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. októbra 2020, sp. zn. 5Co/133/2019, ako aj rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 21. januára 2019, č. k. 8C/318/2013-294, z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Komárno na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Komárno rozsudkom zo dňa 21. januára 2019 č. k. 8C/318/2013-294 (ďalej aj „súd prvej inštancie“, „okresný súd“) zamietol žalobu podanú 13.08.2013, ktorou sa žalobkyňa domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) a súčasne rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Okresný súd mal preukázané, že manželstvo sporových strán bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX a zaniklo rozvodom dňa XX.XX.XXXX. 2. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že počnúc od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ktorý nahradil dovtedy platný Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava civilného konania je založená na princípe zisťovania skutkového (nie skutočného) stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu a súd z vlastnej iniciatívy už nie je oprávnený vykonávať dokazovanie, okrem prípadov uvedených v ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 3. Poukázal tiež na to, že podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a
podľa pokynov súdu. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa čl. 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. 4. V bode 9. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa uviedla v žalobe, že úver ako pasívum je jediným predmetom BSM. Až následne, dňa 05.11.2018 rozšírila predmet BSM, avšak súd na toto rozšírenie neprihliadol, pretože súd môže vyporiadať len ten majetok, či hodnoty tvoriace BSM, ktoré účastníci v predmetnom konaní navrhli do 3 rokov od zániku BSM, t. j. do 04.06.2016 (uznesenie KS v Trenčíne 19Co/311/2017), preto rozšírenie masy BSM po dátume 04.06.2016 je neprípustné. Z toho dôvodu platí domnienka podľa ustanovenia § 149 ods. 4 Obč. zákonníka. Predmetom konania je preto len úver ako pasívum. 5. V bode 11. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvou o OTP HYPO úvere č. XXX/XXXX/I. zo dňa 25.10.2012 poskytla S. stranám sporu úver vo výške 33.000 eur s tým, že úver sa použije dohodnutým spôsobom na dohodnutý účel. Podľa čl. I. bod 3 úver bol poskytnutý na účel: splatenie úveru a údržba nehnuteľnosti. Podľa čl. III. bod 1.1. písm. g) čerpanie úveru je podmienené čestným vyhlásením dlžníka, že sumu 9.788 eur (40 % zo sumy určenej na rekonštrukciu) preinvestoval/preinvestuje na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Časť úveru bude použitá na splatenie úveru v R. v zmysle aktuálneho zostatku. Zostatok úveru bude použitý na rekonštrukciu nehnuteľnosti, ktorý bude uhradený na účet dodávateľa, resp. refundovaný na účet dlžníka. Podľa čl. III bod 4 dlžník môže čerpať úver len na dohodnutý účel. Žalobkyňa preukázala len tú skutočnosť, že dňa 30.10.2012 bola suma 8.530,14 eur poukázaná na úhradu úveru č. XXXXXXXXX/XXXX (poskytnutý žalobkyni dňa 26.02.2003), ktorá skutočnosť bola aj R. dňa 18.10.2013 potvrdená (potvrdenie R. zo dňa 15.10.2015 - č. l. 123 v spise). Taktiež bolo preukázané čerpanie úveru v sume 9.788 eur (výpis z účtu č. 1 S.). Z výpisu z účtu č. 2 S. vyplýva, že dňa 28.11.2012 bolo čerpanie úveru 14.681,86 eur. Doklady sa museli odovzdať za účelom preukázania nákladov veriteľovi. S. dňa 01.12.2014 ako aj 17.04.2015, 17.06.2015 súdu oznámila, že úverový spis nemá k dispozícii, nevie ho dohľadať. 6. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom súdu nepreukázala (bod 13. odôvodnenia) svoje tvrdenia uvedené v žalobe a teda, že žalovaný mal predmetný úver použiť na svoje podnikanie. Tvrdenia svedkýň sa javili súdu ako účelové, pretože išlo o blízke osoby žalobkyne, ktoré uvádzali skutočnosti, o ktorých počuli od žalobkyne. Hovorili síce o tom, že byt bol zrekonštruovaný už pred tým, ako sa žalovaný nasťahoval do bytu patriacemu žalobkyni, avšak hodnoverným spôsobom táto skutočnosť preukázaná nebola. 7. Tvrdenia žalobkyne, že suma 24.469,86 eur z poskytnutého úveru bola použitá na spoločné účely, teda, že nebola investovaná do bytu súd nemal hodnoverne a nad akúkoľvek pochybnosť preukázané (bod 14. odôvodnenia), pretože peňažné prostriedky, ktoré boli získané na základe zmluvy OTP hypo úver boli a mohli byť použité jedine a len na účel, ktorý bol v zmluve uvedený, resp. limitovaný. K platbám (obchody Amnesia, Mango, Mayo Chix a Triumph), na ktoré poukazovala žalobkyňa súd poznamenal, že ide o obchody, ktoré sa špecializujú na ženské oblečenie, príp. spodnú ženskú bielizeň. II. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalobkyňa, poukazujúc na odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. 9. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 21. októbra 2020 sp. zn. 5Co/133/2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý aj následne správne posúdil podľa ním odcitovaných ustanovení hmotnoprávneho a procesného predpisu dodržiac pritom myšlienkový postup hodnotenia vykonaných dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP, t. j. jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkázal na rozsah a predovšetkým obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu (§ 387 ods. 2 CSP). 10. Odvolací súd (v bode 20. odôvodnenia) na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že uplatňovanie zásady, že predmetom konania o vyporiadanie BSM je iba to, čo predmetom konania od zániku BSM (v lehote troch rokov) urobili účastníci konania, nemusí spôsobovať žiadne praktické problémy, pokiaľ ide o hnuteľné a nehnuteľné veci, resp. iné majetkové hodnoty, voči ktorým (ak ich bývalí manželia v lehote troch rokov neurobia predmetom konania o vyporiadanie BSM) sa následne uplatní všeobecne spravodlivá fikcia v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, o rovnosti podielov. Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu sa vzťahuje na správne odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 9. týkajúce sa nevyporiadania majetku patriaceho do masy BSM účastníkov v lehote troch rokov, tak ako to bolo požadované žalobkyňou v jej písomnom podaní zo dňa 05.11.2018 (rozšírenie žaloby). 11. V prospech potvrdenia napadnutého rozsudku, ako vecne správneho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP nasvedčuje podľa odvolacieho súdu (bod 21. jeho rozsudku) aj samotné tvrdenie žalobkyne rezultujúce z písomného podania zo dňa 05.11.2018, z obsahu ktorého je možné vyvodiť záver, že suma 24.469,86 eur bola poskytnutá na spoločné účely. To, že bola poskytnutá na spoločné účely znamená, že táto suma bola spotrebovaná počas existencie rozvedeného manželstva, čomu nasvedčuje aj striktný účelový obsah predmetnej úverovej zmluvy, na základe ktorej veriteľ uvoľňoval svojim dlžníkom finančné prostriedky iba vtedy, ak ich použitie vopred vydokladovali. 12. Pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena ako celku zo strany žalobkyne v tomto konaní, tak odvolací súd v tejto súvislosti poukázal (v bode 22. jeho rozsudku) na účel uzatvorenia Zmluvy o OTP HYPO ÚVERE zo dňa 25.10.2012, ktorý je s poukazom na obsah čl. I. bod 3 striktne daný tým, že úver je obidvom stranám tohto sporu poskytnutý za účelom splatenia úveru a údržby nehnuteľnosti. Účelovosť čerpania týchto prostriedkov a tým aj procesnú obranu žalovaného v tomto spore potvrdzuje obsah čl. III. písm. g) predmetnej zmluvy, z ktorého je zrejmé, že k uvoľneniu sumy 9.788 eur sa vyžaduje predloženie čestného vyhlásenia dlžníka, ktoré banke zo strany dlžníka bude potvrdzovať, že finančné prostriedky v tejto výške dlžník preinvestoval na účel rekonštrukcie. Čl. III. písm. g) citovanej zmluvy sa zasa vzťahuje na uvoľnenie finančných prostriedkov v sume 14.681,86 eur, pričom podmienkou takéhoto uvoľnenia finančných prostriedkov bolo banke predložiť doklady týkajúce sa nákupu stavebného materiálu použitého na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Následný postup banky sa mohol odvíjať tým spôsobom, že suma 14.681,86 eur bola poukázaná na účet dlžníka, alebo priamo na účet dodávateľa stavebného materiálu. 13. To, že žalovaný svojou procesnou obranou preukázal účel poskytnutia predmetného úveru v sume 33.000 eur rezultuje z obsahu v spise sa nachádzajúcich potvrdení od S. (potvrdenie zo dňa 15.10.2015 a výpisy z účtov č. 1 a č. 2). Naopak, žalobkyňa aj podľa názoru odvolacieho súdu prostredníctvom ňou navrhnutých svedkýň, ako jej blízkych osôb vyjadrujúcich sa k rekonštrukcii bytu sprostredkovane nepreukázala, že by predmetná rekonštrukcia bytu prebehla ešte skôr, ako sa do bytu nasťahoval žalovaný. 14. V kontexte uvedeného sa aj odvolací súd priklonil k záveru, že žalobkyňa prostredníctvom ňou navrhnutých dôkazov a zároveň aj svedkov neuniesla dôkazné bremeno, že predmetný úver bol použitý na podnikanie žalovaného, a preto ňou podané odvolanie voči zamietajúcemu rozsudku vyhodnotil za nedôvodné, s rozhodnutím o tomto odvolaní tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. III. 15. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) včas podaným dovolaním z dôvodu, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pri vyriešení jednej právnej otázky sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a druhá právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, teda z dôvodu podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. 16. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP špecifikovala tým, že odvolací súd riadnym a zákonom stanoveným spôsobom svoje rozhodnutie neodôvodnil. Ani prvoinštančný a ani odvolací súd, ktorý sa podľa § 387 ods. 2 CSP s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, neuviedol ako sa vysporiadal so skutočnosťou uhradenia úveru žalobkyňou z jej vlastných prostriedkov v celosti
získaných predajom svojho bytu počas konania pred súdom prvej inštancie, ktorý úver bol získaný stranami sporu spoločne počas trvania BSM. 17. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP uviedla, že nesprávne právne posúdenie spočíva vo vyslovení možnosti prejednať súdom iba tie predmety patriace do BSM, ktoré boli stranami sporu súdu označené do troch rokov od zániku manželstva. Nesprávnosť spočíva v tom, že označiť predmet konania je možné počas trvania konania aj po uvedenej lehote, ako to vyplýva z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd zaujal toto právne stanovisko v odseku 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku zaujal identický názor, opierajúc a odvolávajúc sa na rozhodnutie iného odvolacieho, nie dovolacieho súdu. Odvolací súd v napadnutom rozsudku podľa dovolateľky poukazuje na v tejto veci neaplikovateľný judikát - R 48/2020; nakoľko neuvádza bližšiu špecifikáciu má evidentne ísť o stanovisko v uznesení dovolacieho súdu zo dňa 26. februára 2019, sp. zn. 3Obdo/1/2019, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR číslo 4/2020, na strane 40, podľa ktorého: „I. Nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku, ak bez výzvy stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť. II. Súčasťou výzvy podľa § 382 CSP nie je uvedenie toho, akým spôsobom mieni odvolací súd konkrétne „nové” ustanovenie právneho predpisu pri svojom rozhodovaní vykladať. 18. Uvedený judikát nesúvisí s vyporiadaním BSM ani s právnym názorom odvolacieho súdu. V rozpore s ustanovením § 220 CSP odvolací súd jasne a výstižne nevysvetlil, akými vnútornými úvahami sa pri svojich myšlienkových pochodoch pri rozhodovaní riadil, neuviedol ani, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR „Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. I Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (III. ÚS 36/2010).“ Dovolateľka z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení považoval dovolanie žalobkyne za nedôvodné. Plne sa stotožnil s právnym názorom súdov oboch inštancií. Navrhol, aby dovolací súd toto dovolanie zamietol. IV. 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu je potrebné vyhovieť. 20. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 22. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 23. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavnou. 24. Keďže dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, dovolací súd ho považoval za prípustné a v ďalšom sa zaoberal jeho dôvodnosťou. 25. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 26. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). 27. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. 28. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 29. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 30. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. 31. Aj odvolací súd sa z hľadiska požiadavky úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. 32. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, resp. nepodriadil zistený skutkový stav. 33. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s prvoinštančným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd sa môže podľa § 387 ods. 2 CSP (tak ako v danom prípade) v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. 34. Ak sa však odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a uvedený nedostatok sám neodstráni, jeho rozhodnutie je potom nepreskúmateľné, čím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov, a tým porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, teda taká vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 35. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania. 36. Podľa § 149 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (1) Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150. (2) Ak dôjde k vyporiadaniu dohodou, sú manželia povinní vydať si na požiadanie písomné potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali. (3) Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd. (4) Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve, a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. (5) Ak sa po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4. 37. Z judikatúry dovolacieho s ú d u vyplýva, ž e c ieľom vyporiadania j e komplexné usporiadanie majetkových vzťahov manželov podľa stavu ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nové položky môžu byť navrhnuté k vyporiadaniu v zásade kedykoľvek v priebehu konania, súd je povinný vyporiadať celú masu bezpodielového spoluvlastníctva. Rozhodujúcim z hľadiska vyporiadania je deň zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov; pri samotnom vyporiadavaní sa vyporiadavajú aj spoločné majetkové práva a povinnosti, vrátane spoločných pohľadávok a záväzkov (dlhov) manželov. 38. V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvoinštančného
rozhodnutia čo do záveru, že „súd môže vyporiadať len ten majetok či hodnoty tvoriace BSM, ktoré účastníci v predmetnom konaní navrhli do troch rokov od zániku BSM“, a to iba s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/311/2017, teda na rozhodnutie odvolacieho, nie dovolacieho súdu. Tento záver pritom súd prvej inštancie vyslovil bez vlastného zrozumiteľného a jasného výkladu na vec sa vzťahujúcich ustanovení právneho predpisu. Nedostatok jasného a zrozumiteľného odôvodnenia tohto právneho názoru neodstránil ani odvolací súd. 39. Konštatovanie odvolacieho súdu, že vyššie uvedený právny názor súdu prvej inštancie „nemusí spôsobovať žiadne praktické problémy, lebo vo vzťahu k hnuteľným a nehnuteľným veciam, resp. iným majetkovým hodnotám, ktoré bývalí manželia v lehote troch rokov neurobia predmetom konania sa následne uplatní všeobecne spravodlivá fikcia v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka o rovnosti podielov“, sa vzťahuje len na následné riešenie, vychádzajúceho z namietaného a ničím neodôvodneného právneho záveru súdu prvej inštancie, nie je však doplnením ani náhradou absentujúceho odôvodnenia takého právneho názoru. 40. Dovolateľka tiež dôvodne namietala, že odvolací súd (ani súd prvej inštancie) sa nevysporiadal so skutočnosťou uhradenia spoločného úveru manželov žalobkyňou v priebehu konania o vyporiadanie BSM. 41. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že k naplneniu vady podľa § 420 písm. f) CSP došlo, preto rozsudok odvolacieho ako aj prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, ktorý v súlade s § 453 ods. 3 CSP rozhodne tak o trovách pôvodného konania, ako aj o trovách dovolacieho konania. 42. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.