Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ca4/870282.fcccc7.pdf
PDF · 56.34 KB
No categories available
2Cdo/81/2021
Identifikačné číslo spisu: 7108225512 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7108225512.3
ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Renáty Gavalcovej, v spore žalobkyne Y. V., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. Vladimírom Volčkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, proti žalovaným 1/ W. C., bývajúcemu v C., 2/ W. C., bývajúcej v C., zastúpení JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, 3/ I. C., bývajúcemu v C., 4/ C. C., bývajúcej v C., pôvodne zastúpení JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Fejova 4, o určenie veci patriacej do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13C/207/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. septembra 2020 sp. zn. 3Co/303/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. mája 2015 č. k. 13C/207/2008-305 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že do dedičstva po poručiteľovi jej neb. otcovi I. X. patria nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX pre okres T., obec G., katastrálne územie D., a to byt č. X na X. poschodí obytného domu súp. č. XXX na ul. P., stojaceho na parcele č. 656 a podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku parcele č. 656 vo výmere 258 m2 - zastavané plochy a nádvoria v spoluvlastníckom podiele 937/10000-in. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ nadobudli vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou uzavretou 23. januára 2008 od spoločnosti Čočki s. r. o., Košice, pričom vklad tejto kúpnej zmluvy bol povolený pod č. E. dňa 21. februára 2008. Žalovaní 3/ a 4/, ktorí sa stali účastníkmi konania na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Košice I č. k. 13C/207/2008-106 z 19. júla 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2011 po ich pripustení do konania na strane žalovaných,
nadobudli vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti - bytu, spoluvlastníckeho podielu k spoločným častiam a zariadeniam domu a k spoluvlastníckemu podielu k pozemkom originárnym spôsobom na základe rozhodnutia štátneho orgánu podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanými 3/ a 4/ prestali byť žalovaní 1/ a 2/ pasívne hmotnoprávne legitimovanými účastníkmi konania, keďže ich vlastnícke právo zaniklo a prešlo na žalovaných 3/ a 4/, ktorí nadobudli predmetnú nehnuteľnosť na základe schváleného príklepu na dražbe konanej dňa 19. februára 2009. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobkyňa v čase podania žaloby mala naliehavý právny záujem na určení, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jej neb. otcovi, avšak v priebehu konania prechodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaných 3/ a 4/ stratila naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, lebo žalobkyňa mohla v exekučnom konaní podať žalobu na vylúčenie predmetnej nehnuteľnosti z exekúcie podľa ustanovenia § 55 ods. 1 Exekučného poriadku v znení v rozhodnom období (t. j. v roku 2009). Keďže v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie veci do pôvodného stavu už nie je v exekučnom konaní možné, mohla sa žalobkyňa domáhať žalobou aj výťažku z predaja veci ako náhradu za odňatie jej práva k vydraženej veci. Žalobkyňa toto svoje právo nevyužila, mala možnosť sa dozvedieť o prebiehajúcom exekučnom konaní tak z výpisu z katastra nehnuteľností na katastrálnom portále, z vyhlášky o konaní dražby, ktorá bola vyvesená tak na exekútorskom úrade, ako aj na správe katastra a na Miestnom úrade mestskej časti T.. Mohla podať námietky voči exekúcii vedenej na Okresnom súde Michalovce, prípadne žalovať o neplatnosť dražby. Keďže žalobkyňa ani jeden z týchto spôsobov nevyužila, nemá v danom prípade už naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby a nemôže s a voč i žalovaným 3 / a 4 / domáhať určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej neb. otcovi. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v čase rozhodovania súdu sa nemohla domáhať žalobou o určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva, súd už nevykonával dokazovanie vo veci samej zameranej na skutočnosti, či bol alebo nebol porušený zákon pri uzavretí zmluvy o prevode vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti medzi neb. I. X., zastúpeným W. T., na spoločnosť Čočki s. r. o., Košice. Preskúmaním exekučného spisu exekútora Mgr. Rudolfa Dulinu, súdneho exekútora so sídlom v Michalovciach, Ľudovíta Štúra 12, súd prvej inštancie dospel k záveru, že exekučné konanie bolo vykonané zákonným spôsobom a žalovaní 3/ a 4/ ako vydražitelia zaplatili najvyššie podanie, preto sa stali schválením príklepu vlastníkmi predmetnej vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 289/2008. Súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania rozhodne podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O. s. p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom z 30. septembra 2020 sp. zn. 3Co/303/2018 potvrdil rozsudok s údu prvej inštancie a rozhodol, ž e žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci má za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú v konaní pasívne vecne legitimovaní, keďže došlo k prechodu sporného vlastníckeho práva k bytu na žalovaných 3/ a 4/ a žalovaní 3/ a 4/ nadobudli vlastnícke právo k spornému bytu originárnym spôsobom na základe iných skutočností ustanovených zákonom, ktorý následne aj správne právne posúdil ak žalobu zamietol. Uviedol, že ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie, poukázal a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. Ďalej dôvodil, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalovaní 3/ a 4/ nadobudli vlastníctvo k spornému bytu na dražbe príklepom súdneho exekútora a následným jeho schválením uznesením Okresného súdu Michalovce z 18. marca 2009 č. k. 20Er/664/2008-17. Žalobkyňa sa v exekučnom konaní nebránila vylučovacou žalobou a teda žalovaní 3/ a 4/ sa stali vlastníkmi vydražených nehnuteľností aj v prípade, ak žalovaní 1/ a 2/ ako povinní neboli vlastníkmi dražených nehnuteľností. Je tomu tak preto, že sa jedná o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu nerozhodujúce. Znamená to, že samotná absencia vlastníckeho práva povinného v exekučnom konaní neznamená automaticky prípadnú neplatnosť dražby. Poznamenal, ž e a k žalovaní 3 / a 4 / vlastnícke právo v rámc i exekúcie nadobudli v dobrej viere - dobromyseľne, musí im byť poskytnutá ochrana, lebo by si nikdy nemohli byť istí svojím vlastníctvom. Bolo preto potrebné sa zaoberať námietkou žalobkyne o nedostatku dobromyseľnosti účastníkov dražby. Odvolací súd mal za to, že nedobromyseľnosť účastníkov exekučného konania nemožno vyvodiť ani z tvrdení žalobkyne na odvolacom pojednávaní keď uviedla,
že zmluva o pôžičke bola vyhotovená účelovo, že obžalovaný C. T. bol uznaný vinným zo zabezpečenia falošného splnomocnenia, na základe ktorého jej právny predchodca I. X. mal splnomocniť W. T. na zastupovanie pri predaji sporného bytu. Okolnosť uzatvorenia prípadnej zmluvy o pôžičke ako aj následného vzniku exekučného titulu nemožno považovať samé osebe za okolnosť spochybňujúcu dobromyseľnosť účastníkov dražby, a navyše zmluva o pôžičke ako aj následný exekučný titul boli v rámci výkonu exekúcie preskúmavané exekučným súdom. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným 3/ a 4/ ako dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho práva originárnym spôsobom treba poskytnúť právnu ochranu, ak odvodzujú svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností na základe exekučnej dražby. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. c/ CSP zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) podala žalobkyňa dovolanie. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP uviedla, že aj napriek výhradám dovolacieho súdu na nedostatočnosť odôvodnenia a vyhýbanie sa odpovede týkajúcej sa dobromyseľnosti žalovaných, súd nedokázal vyčerpávajúco, dôkladne, presvedčivo a odôvodnene odpovedať na jej základnú otázku v rámci tohto konania. Žalobkyňa má za to, že súd sa v napádanom rozsudku dostatočne nezaoberal dobromyseľnosťou žalovaných a svoje myšlienkové postupy nezdôvodnil tak, aby to bolo právne udržateľné. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP uviedla, že základným problémom v tejto veci je otázka existencie dobromyseľnosti, resp. nedobromyseľnosti žalovaných, uvedené možno vykladať len s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu a teda je predpoklad, že sa táto otázka dovolacím súdom bude posudzovať odlišne a rozdielne. Poukázala na rozhodnutia: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obo/3/2016 z 18. mája 2016, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. októbra 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 144/2010 z 30. marca 2011. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli, aby dovolací súd dovolanie dovolateľky odmietol. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je nedôvodné.
6. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. V danom prípade, dovolateľka namieta vadu zmätočnosti konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi túto procesnú vadu sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného
postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
9. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
10. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
11. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
12. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
13. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
14. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov odvolací súd vychádzal, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd. 14.1. Odvolací súd uviedol, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalovaní 3/ a 4/ nadobudli vlastníctvo k spornému bytu na dražbe príklepom súdneho exekútora a následným jeho schválením uznesením Okresného súdu Michalovce z 18. marca 2009 č. k. 20Er/664/2008-17. Žalobkyňa v exekučnom konaní sa nebránila vylučovacou žalobou a teda žalovaní 3/ a 4/ sa stali vlastníkmi vydražených nehnuteľností aj v prípade, ak žalovaní 1/ a 2/ ako povinní neboli vlastníkmi dražených nehnuteľností. Je tomu tak preto, že ako bolo uvedené, jedná sa o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu nerozhodujúce. Znamená to, že samotná absencia vlastníckeho práva povinného v exekučnom konaní neznamená automaticky prípadnú neplatnosť dražby. Poznamenal, že ak žalovaní 3/ a 4/ vlastnícke právo v rámci exekúcie nadobudli v dobrej viere - dobromyseľne, musí byť im poskytnutá ochrana, lebo by si nikdy nemohli byť istí svojím vlastníctvom. Bolo preto potrebné sa zaoberať námietkou žalobkyne o nedostatku dobromyseľnosti účastníkov dražby. Odvolací súd mal za to, že nedobromyseľnosť účastníkov exekučného konania nemožno vyvodiť ani z tvrdení žalobkyne na odvolacom pojednávaní keď uviedla, že zmluva o pôžičke bola vyhotovená účelovo, že obžalovaný C. T. bol uznaný vinným zo zabezpečenia falošného splnomocnenia, na základe ktorého jej právny predchodca I. X. mal splnomocniť W. T. na zastupovanie pri predaji sporného bytu. Okolnosť uzatvorenia prípadnej zmluvy o pôžičke ako aj následného vzniku exekučného titulu nemožno považovať samé osebe za okolnosť spochybňujúcu dobromyseľnosť účastníkov dražby, a navyše zmluva o pôžičke ako aj následný exekučný titul boli v rámci výkonu exekúcie preskúmavané exekučným súdom. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným 3/ a 4/ ako dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho práva originárnym spôsobom treba poskytnúť právnu ochranu, ak odvodzujú svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností na základe exekučnej dražby.
15. Dovolací súd vzhľadom na uvedené má za to, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
16. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné:
17. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) alebo otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii, alebo interpretácii procesných ustanovení. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu.
18. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. c/ CSP je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
19. Dovolací súd konštatuje, že otázka existencie dobromyseľnosti (tak ako bola prezentovaná dovolateľkou v danom prípade), či v konkrétnom prípade bola dobromyseľnosť preukázaná alebo nepreukázaná, nie je otázkou interpretácie práva (s možnými rôznymi prístupmi k nej), ale otázkou dostatku či naopak nedostatku skutkových zistení pre jeden alebo druhý možný záver - a teda primárne vecou dokazovania (vyhodnotenia skutkových zistení potrebných pre formulovanie následného právneho záveru, či došlo k vydržaniu). V takomto prípade sa potom dovolaciemu súdu javí, že ide o otázku skutkovú, keďže mimo akúkoľvek pochybnosť ide len o proces hodnotenia dôkazov (vymykajúci sa z
rámca pojmu „právna otázka“). Zároveň platí, že vyhodnotenie existencie či neexistencie dobromyseľnosti v konkrétnom prípade závisí od posúdenia jedinečných skutkových okolností posudzovanej veci, čo činí uvedenú otázku nespôsobilou na zovšeobecnenie, ktoré sleduje jeden z účelov ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. 20. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľky vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP a z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol. 21. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Dovolací súd priznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.
22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.