Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Tdo/3/2026

Identifikačné číslo spisu: 5306010519 Dátum vydania rozhodnutia: 14.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Dušan Krč-Šebera Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5306010519.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a členov senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dušana Szabóa v trestnej veci obvineného Ing. N. G., pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa , účinného do 01. januára 2006 a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 14. apríla 2026 v Bratislave, o dovolaní obvineného Ing. N. G. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. augusta 2022, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného Ing. N. G. o d m i e t a .

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 24. augusta 2021, sp. zn. bol obvinený Ing. N. G. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného zo skutku v bode 1/ z trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa , účinného do 01. januára 2006, zo skutku v bode 2/ z trestného činu nezaplatenia dane podľa účinného do 01. januára 2006 (ďalej tiež „"), ktorých sa dopustil na tom skutkovom základe, že: 1/ ako predseda predstavenstva a zodpovedná osoba za firmu General Road, a. s. so sídlom Oščadnica č. 1180, okr. Čadca, v období od 15. mája 2000 do 21. septembra 2000 v zmysle o Sociálnej poisťovni vo vtedy platnom znení, zrážal poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie a v zmysle o daniach z príjmov vo vtedy platnom znení, zrážal daň z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti za svojich zamestnancov, pričom zrazené poistné neodviedol Sociálnej poisťovni-pobočka Čadca v celkovej sume 108.283,- Sk (3.594,34 Eur) a zrazenú daň neodvádzal Daňovému úradu v Čadci v celkovej sume 39.483,27 Sk (1.310,60 Eur), tieto si ponechal, čím mu vznikol dlh voči týmto inštitúciám v celkovej sume 147.766,27 Sk (4.904,94 Eur), 2/ ako predseda predstavenstva a zodpovedná osoba za firmu General Road, a. s. so sídlom Oščadnica č. 1180, okr. Čadca, v termínoch do: 25. mája 2000, 25. augusta 2000 a 25. septembra 2000 nezaplatil v zmysle o dani z pridanej hodnoty vo vtedy platnom znení, splatnú daň z pridanej hodnoty v celkovej sume 207.670,96 Sk (6.893,41 Eur) a v zmysle o cestnej dani vo vtedy platnom znení, nezaplatil do 31. januára 2000 a do 05. mája 2000

splatnú cestnú daň za rok 2000 v sume 79.109,73 Sk (2.625,96 Eur), a to i napriek tomu, že v termínoch splatnosti disponoval finančnými prostriedkami na úplnú, alebo aspoň čiastočnú úhradu splatných daní, čím celkovo nezaplatil Daňovému úradu v Čadci splatnú daň- daň z pridanej hodnoty a cestnú daň v sume 286.780,69 Sk (9.519,37 Eur).

Okresný súd za tieto trestné činy obvinenému uložil podľa s použitím , , úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu podľa podmienečne odložil a podľa obvinenému určil skúšobnú dobu vo výmere 1 rok.

Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") rozsudkom z 25. augusta 2022, sp. zn. , zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a krajský súd sám na podklade uložil obvinenému podľa s použitím , , , peňažný trest vo výmere 800,- Eur a podľa ustanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 týždne.

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený dovolanie z dovolacích dôvodov podľa , , ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „"), uznesením z 23. októbra 2024, sp. zn. podľa odmietol.

Proti uzneseniu dovolacieho súdu podal obvinený ústavnú sťažnosť, na podklade ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") nálezom z 18. decembra 2025, č. k. -41 (ďalej tiež „nález"), vyslovil výrokom pod bodom 1., že uznesením dovolacieho súdu z 23. októbra 2024, sp. zn. bolo porušené právo obvineného na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobody, súčasne napadnuté uznesenie dovolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (výrok v bode 2. nálezu), výrokom pod bodom 3. bola dovolaciemu súdu uložená povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania 949,17 Eur a tieto zaplatiť jeho advokátovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti obvineného ústavný súd nevyhovel (výrok pod bodom 4. nálezu).

Po zrušení a vrátení veci ústavným súdom bola trestná vec dovolania obvineného v súlade s čl. IV ods. 4 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre rok 2026, pridelená senátu, ktorý pred zrušením jeho rozhodnutia rozhodoval naposledy, t. j. senátu súdneho oddelenia 4T a tejto veci bola pridelená nová spisová značka vedená pod . vychádzajúc z viazanosti právnym názorom vysloveným v bode 13 nálezu ústavného súdu ( ), sa zameral na právnu otázku, či obvinený Ing. N. G. mohol byť páchateľom daňovo-odvodových trestných činov ako štatutárny orgán právnickej osoby, ktorej boli osobitými predpismi uložené daňovo odvodové povinnosti a na účel novely v ustanovení účinnej od 01. septembra 2002,

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací ( ) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného po zrušení ústavným súdom, posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [ ], bolo podane´ prostredníctvom obhajcu ( ), osobami oprávnenými na jeho podanie [ ], v zákonnej lehote ( ) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni ( ). Ďalej zistil, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (, ), a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok ( ).

Najvyšší súd po prejednaní veci dospel k záveru, že podane´ dovolanie obvineného je potrebne´

odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania podľa [ ].

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však nemôže skúmať a meniť.

Podľa v znení účinného v čase spáchania skutkov v bodoch 1/ a 2/, ak na spáchanie trestného činu tento zákon vyžaduje osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie páchateľa, môže byť páchateľom alebo spolupáchateľom trestného činu len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Páchateľom alebo spolupáchateľom trestného činu vojenského podľa dvanástej hlavy osobitnej časti tohto zákona môže byť len vojak.

Pokiaľ obvinený v jeho dovolaní s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. septembra 2002, sp. zn. (bod 75 dovolania), s poukazom na zmeny v ustanovení zavedené s účinnosťou od 01. septembra 2002 (bod 79 dovolania) namietal, že má byť vylúčená jeho individuálna trestná zodpovednosť, pretože v čase spáchania skutkov nemala existovať právna norma, na podklade ktorej by ho bolo možné trestne stíhať ako člena štatutárneho orgánu za skutok, ktorého subjektom je právnická osoba, tak uvedenú argumentáciu považuje za neopodstatnenú a odmieta ju. Právne normy, na podklade ktorých s ohľadom na argumentáciu obvineného bolo zákonné trestne stíhať obvineného ako štatutárny orgán právnickej osoby, predstavujú popri iných normách, najmä skutkové podstaty trestných činov podľa a zavedené do s účinnosťou od 01. septembra 1999 a v čase spáchania skutkov uvedených v bodoch 1/ a 2/, platné a účinné ustanovenie v znení , pretože obvinený mal právne postavenie štatutárneho orgánu právnickej osoby (General Road a.s.), ktorý mal, mohol konať, avšak nekonal v mene právnickej osoby za účelom plnenia jej daňovo-odvodových povinností uvedených v skutkových vetách v bodoch 1/ a 2/.

Pokiaľ obvinený poukazoval na právnu vetu vychádzajúcu z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. septembra 2022, sp. zn. , publikovanú v časopise zo Súdnej praxe pod č. 52/2002, zv. 5, ročník 2002, str. 111, ktorá uvádza: „Slovenské trestné právo rešpektuje a uplatňuje zásadu individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby a nepozná kolektívnu zodpovednosť, ani zodpovednosť za „cudziu vinu". Preto ak je povinným daňovníkom v zmysle o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľnosti v znení neskorších predpisov právnická osoba, fyzická osoba nemôže miesto nej niesť trestnoprávnu zodpovednosť nezaplatenia (splatnej) dane podľa .", tak k citovanej právnej vete dodáva nasledovné. Vyššie citovaná právna veta odmietajúca trestnoprávnu zodpovednosť fyzickej osoby- štatutárneho orgánu za nesplnenie povinností právnickej osoby ako zodpovednosť za "cudziu" alebo "kolektívnu vinu", nie je právnou vetou schválenou trestnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na publikovanie v úradnej Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jedná sa o právnu vetu schválenú redakčnou radou do zbierky vydávanej súkromno-právnym subjektom. Nejedná sa teda o úradný výklad práva a jej právne závery, popri nižšej miere autority, predstavujú aj výrazný individuálny odklon od dovtedajšej rozhodovacej súdnej praxe akceptujúcej trestnú zodpovednosť štatutárneho orgánu - fyzickej osoby za neplnenie povinností právnickej osoby (pozri napr. R 4/1995-II, R 3/1995-II, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. ).

Tézy vyslovené v rozhodnutí (odmietnutie trestnoprávnej zodpovednosti fyzickej osoby za zavinené nesplnenie povinností právnickej osoby ako zodpovednosť za „cudziu" alebo „kolektívnu" vinu), na ktoré poukazuje dovolateľ, považuje senát dovolacieho súdu za nesprávne. Naopak je toho názoru, že za úmyselné porušenie povinností právnickej osoby má niesť trestnú zodpovednosť fyzická osoba alebo viac fyzických osôb, ktoré boli oprávnené a zároveň aj povinné za ňu konať. Taktiež má za to, že

právnická osoba ako určitý zákonom dovolený a neživý subjekt práva, nemá svoju vlastnú vôľu, ale vôľu tohto vo svojej podstate umelého, no právom dovoleného subjektu, vytvárajú fyzické osoby, ktoré sú za ňu oprávnené a povinné konať, či už priamo (štatutárne orgány) alebo nepriamo na základe poverenia, či delegácie (napr. poverení zamestnanci, prokuristi). Vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinností právnickej osoby, voči osobám oprávneným a aj povinným v mene právnickej osoby konať, nie je zodpovednosťou fyzickej osoby za „cudziu vinu", ale je zodpovednosťou fyzickej osoby za jej konanie alebo nekonanie, ktoré bola povinná a oprávnená vykonať za právnickú osobu. Z hľadiska formy konania za právnickú osobu, najzakladanejšou formou konania je konanie prostredníctvom štatutárneho orgánu a táto forma konania je priamym alebo vlastným konaním právnickej osoby (pozri aj R 78/2003, ).

Inak povedané, štatutárny orgán nie je zástupcom právnickej osoby, konanie štatutárneho orgánu je vlastným konaním právnickej osoby. V trestnej veci obvineného, premietnuté do konkrétnosti sa jedná o trestnoprávnu zodpovednosť obvineného za nekonanie, keďže obvinený - fyzická osoba ako štatutárny orgán právnickej osoby, bol oprávnený a povinný prejaviť vôľu právnickej osoby, pričom tak neurobil, hoci mal a mohol (neodviedol zamestnancom zo mzdy zrazené dane a odvody a nezaplatil splatnú DPH a cestnú daň).

pre lepšiu zrozumiteľnosť sumarizuje, že rozhodnutie, na ktoré obvinený poukazoval, predstavuje odklon od inak stabilnej rozhodovacej súdnej praxe a s jeho tézami sa z vyššie uvedených dôvodov nestotožňuje. Naopak má za to, že vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči štatutárnemu orgánu právnickej osoby za úmyselné nesplnenie daňovo-odvodových povinností podľa skutkových podstát trestných činov uvedených v (neodvedenie dane a poistného) a (nezaplatenie dane) a na podklade bolo od 01. septembra 1999, t. j. v čase spáchania skutkov v bodoch 1/ a 2/ kladených za vinu obvinenému.

Pokiaľ obvinený v dovolaní poukazoval na zmenu v ustanovení , a bol toho názoru, že vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči štatutárnym orgánom právnickej osoby priniesla až táto novela s účinnosťou od 01. septembra 2002 (bod 79 dovolania), tak uvedenú argumentáciu nemožno akceptovať. Trestnoprávna zodpovednosť štatutárnych orgánov právnických osôb bola daná už skôr ako 01. septembra 2002, a to na podklade skôr platného a účinného prostredníctvom mala odstraňovať len pochybnosti v prípadoch, ak skutková podstata určitého trestného činu vyžadovala konkrétny alebo špeciálny subjekt (čo však nie je prípad obvineného).

Podľa v znení účinného od 01. septembra 2002, ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti a postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene koná.

Dôvodová správa k parlamentná tlač č. 2397/2002, s. 7, k bodom 23 a 24, účinnému od 01. septembra 2002, bližšie ozrejmuje zámer zákonodarcu a uvádza: „Ustanovenie obsahuje výklad k trestným činom, pri ktorých musí mať páchateľ požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Navrhovaným doplnením sa majú odstrániť pochybnosti o možnosti postihu osôb, ktoré konajú za právnickú osobu. Navrhuje sa výslovne ustanoviť, že príslušné ustanovenia (napr. , , ), podľa ktorých môže byť páchateľom len konkrétny alebo špeciálny subjekt (napr. veriteľ, dlžník) je možné aplikovať na konanie fyzickej osoby, hoci znaky konkrétneho alebo špeciálneho subjektu spĺňa len právnická osoba. Aj naďalej platí, že fyzická osoba, ktorá koná za právnickú osobu, môže byť páchateľom trestného činu len, ak naplní všetky znaky skutkovej podstaty."

Už zo samotného textu vyššie citovanej dôvodovej správy k zákonu je zrejmé, že trestnoprávna zodpovednosť štatutárnych orgánov právnických osôb bola daná už skôr ako od 01. septembra 2002 ako mylne tvrdí obvinený, k čomu zdôrazňuje, že tak bolo možné na podklade skôr platného a účinného ustanovenia prostredníctvom , na ktorú poukazoval dovolateľ, mala odstraňovať len pochybnosti v užšom okruhu prípadov, a to ak skutková podstata určitého trestného činu vyžadovala konkrétny alebo špeciálny subjekt (napr. v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa , štatutárny orgán prísne vzato, nemal právne postavenie dlžníka, nakoľko dlžníkom bola právnická osoba), a teda nezakladala od začiatku dovtedy, údajne neexistujúcu trestnú zodpovednosť štatutárnych orgánov právnických osôb, tak ako mylne tvrdí dovolateľ. Predmetná novela, bola ovplyvnená pochybnosťami o možnosti postihu fyzických osôb konajúcich za právnickú osobu, ak znaky konkrétneho alebo špeciálneho subjektu uvedené v skutkovej podstate trestného činu, spĺňala iba právnická osoba, ale nie fyzická osoba - štatutár, čo však nie je prípad obvineného a skutkových podstát trestných činov jemu kladených za vinu.

Z uvedených dôvodov v predmetnej trestnej veci dospel k záveru, že argumentácia obvineného ( v znení ) je neopodstatnená, právne vety rozhodnutia publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 52/2002 predstavujú nepresvedčivý odklon od inak ustálenej rozhodovacej činnosti, vychádzajúcej z prípustnosti a zákonnosti vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti voči fyzickým osobám v právnom postavení štatutárnych orgánov právnických osôb.

Vzhľadom na to, že dovolateľ skutočnosťami, ktoré uviedol vo svojom dovolaní, zjavne nenaplnil dovolacie dôvody podľa , Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.