Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoCsp-39-2025.pdf
PDF · 155.03 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/39/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. A., nar. X.X.XXXX, trvale bytom v A., B. C. XXX, prechodne bytom B. D. A. XXX, zastúpenému občianskym združením ZEMPLÍN - S, so sídlom v Michalovciach, Topolianska 174, IČO: 53 360 851, o zaplatenie 9.723,38 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 2. mája 2025 č.k. 5Csp/115/2021-448
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 2. mája 2025 č.k. 5Csp/115/2021-448 (ďalej „rozsudok“) zamietol žalobu o zaplatenie istiny 9.723,38 € s príslušenstvom (výrok I.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. Súd tak rozhodol potom, ako Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 23.4.2024 č.k. 11CoCsp/45/2023-371 zrušil rozsudok súdu zo dňa 24.4.2023 č.k. 5Csp/115/2021-310 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie o žalobe, založenej na tvrdení žalobcu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 13.11.2020 s postupcom E. F. G., H., postúpil postupca na žalobcu peňažnú pohľadávku voči žalovanému zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. 002331911070314 zo dňa 11.3.2014, ktorej predmetom bolo za dohodnutých podmienok čerpania a splácania poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 13.700 € žalovanému, ktorý bol v čase postúpenia pohľadávky banky, napriek písomnej výzve banky, v nepretržitom omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní a ani po postúpení pohľadávky na žalobcu ku dňu podania žaloby žalovaný neuhradil podľa uvedenej zmluvy žiadnu platbu. Poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.7.2019 sp. zn. 6Cdo/113/2018 a na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.8.2018 v konaniach C-96/16 a C-94/17 žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie dohodnutých úrokov a s odkazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka tiež nárok na zaplatenie úroku z omeškania od 2.12.2020, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky, do zaplatenia.
3. Súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že dňa 11.3.2014 Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej aj „VÚB, a.s.“ alebo „právny predchodca žalobcu“) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. 002331911070314, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 13.700 € na dobu 120 mesiacov, s dátumom prvej anuitnej splátky dňa 14.4.2014, s termínom konečnej splatnosti dňa 14.2.2024, s mesačnou anuitnou splátkou vo výške 208,05 €, z toho mesačná splátka poistného 0 € a s tým, že v Zmluve bola dohodnutá výška úrokovej sadzby 13,30 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej „RPMN“) stanovená vo výške 13,34 %, celkové náklady dlžníka predstavovali sumu 24.758,93 €, výška poplatku za poskytnutie úveru bola 0 €. Súd zistil, že v Žiadosti o flexipôžičku sú uvedené informácie o žiadateľovi (meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, štátna príslušnosť, rodinný stav, vzdelanie, poistenie, adresa trvalého bydliska, kontaktné údaje) a časť „Zamestnanie a finančná situácia žiadateľa“ obsahuje informácie týkajúce sa zamestnávateľa žalovaného, dobu zamestnania, čistý mesačný príjem a výšku záväzkov. Z úverového účtu súd zistil, že žalovaný dňa 11.3.2014 čerpal úver vo výške 13.700 €. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu treťou upomienkou - pokus o zmier zo dňa 26.11.2018, oznámil žalovanému, že aj napriek predchádzajúcim upomienkam žalovaný neuhradil záväzky plynúce zo zmluvy o úvere, že ku dňu vyhotovenia upomienky je voči žalovanému evidovaná pohľadávka po lehote splatnosti vo výške 635,18 € a zároveň vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie dlžnej sumy, inak bude banka požadovať, aby žalovaný vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o úvere. Keďže žalovaný dlžnú pohľadávku právnemu predchodcovi žalobcu neuhradil, výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 15.1.2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že v súlade s ustanoveniami VOP a Zmluvy o úvere k uvedenému dňu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru vrátane príslušenstva so zostatkom 10.274,33 € a zároveň vyzval žalovaného na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy. Z doručenky podpísanej žalovaným súd zistil, že Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru bolo žalovanému doručené dňa 25.1.2019. Banka VÚB, a.s. ako postupca postúpila na spoločnosť EOS KSI Slovensko s.r.o. ku dňu 1.12.2020 pohľadávku z predmetnej zmluvy medzi žalovaným ako dlžníkom a postupcom ako veriteľom v celosti, spolu so všetkými úrokmi a ostatným príslušenstvom a zabezpečením zriadeným vo vzťahu k pohľadávke.
4. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval § 497 a § 503 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. a, b) a d), § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 4, 5, 9, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 11.3.2014 súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň i zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.. Preto na predmetný právny vzťah aplikoval príslušné ustanovenia spotrebiteľského práva v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z.. Preskúmal uzavretú zmluvu o úvere z hľadiska jej povinných náležitostí podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj z hľadiska náležitostí vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z.z.. Uzavrel, že zmluva o úvere obsahovala zákonom predpísané náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., vrátane správne určenej odplaty, RPMN a priemernej RPMN, a neobsahovala žiadne neprijateľné podmienky. S ohľadom na zistenie, že pôvodným veriteľom bola banka - VÚB, a.s. a išlo o spotrebiteľský úver, a tak pre platné postúpenie pohľadávky bolo potrebné splniť všeobecné podmienky uvedené v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj osobitné podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého vyplýva, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku voči spotrebiteľovi len ak sú kumulatívne splnené zákonom stanovené podmienky, pričom jednou z nich je, že sa postupuje pohľadávka po termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, súd posudzoval, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby a skúmal, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z VÚB, a.s. na žalobcu. Zo zistenia, že v zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bol dojednaný termín konečnej splatnosti na deň 14.2.2024 a k postúpeniu pohľadávky z banky na žalobcu malo dôjsť dňa 13.11.2020, t.j. ešte pred dátumom konečnej splatnosti úveru, súd vyvodil, že postúpenie pohľadávky z tohto úveru prichádzalo do úvahy iba v prípade, že pohľadávka by sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
a v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu skúmal otázku zosplatnenia úveru z hľadiska splnenia zákonných hmotnoprávnych podmienok upravených v § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
5. Dospel k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal platné a účinné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, ani dodržanie zákonného postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v spojení s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a to preto, lebo žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred zosplatnením úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovanému doručil výzvu zo dňa 26.11.2018 označenú ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“, obsahujúcu upozornenie na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Dôvodil, že z obsahu § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka vyplýva, že povinnosťou veriteľa je upozorniť dlžníka na možnosť zosplatnenia záväzku predtým, ako k zosplatneniu dôjde a odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2020 sp.zn. 5Cdo/36/2020, podľa ktorého v prípade sporu o doručení písomnosti dôkazné bremeno o doručení zaťažuje odosielateľa, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca síce predložil výzvu označenú ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 26.11.2018 adresovanú žalovanému na adresu jeho pobytu uvedenú v úverovej zmluve, žalobcovi sa však nepodarilo preukázať, že táto výzva bola skutočne odovzdaná na poštovú prepravu a že sa dostala do sféry dispozície žalovaného. Žalobca totiž ako dôkaz predložil poštový podací hárok, na ktorom absentuje dátum podania ako aj potvrdenie pošty o prijatí zásielky na poštovú prepravu a je tak z neho možné zistiť iba to, že pôvodný veriteľ adresoval žalovanému písomnosť, no nie je zrejmé, akú konkrétnu písomnosť. Z týchto dôvodov súd nemal za preukázané, či naozaj bola na pošte podaná predmetná výzva a ani to, či sa táto zásielka reálne dostala do dispozičnej sféry žalovaného, a teda, že žalovaný mal možnosť sa s ňou oboznámiť. Z uvedeného súd vyvodil, že žalobca nepreukázal riadne a bez pochybností, že veriteľ naozaj doručoval žalovanému spornú výzvu, a preto nemal preukázané splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022 súd dodal, že v listine „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 26.11.2018, ani v dokumente „Výzva na predčasne splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 15.1.2019, nie je špecifikovaná konkrétna splátka, pre ktorú bol jednorazovo a predčasne zosplatnený celý dlh. Neuvedenie takejto splátky spôsobuje neurčitosť právneho úkonu a jeho neplatnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko z výzvy pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevyplýva, s ktorou splátkou bol žalovaný v omeškaní a ktorú mal uhradiť v dodatočnej lehote tak, aby odvrátil právo veriteľa na mimoriadne zosplatnenie úveru, a teda pre neuhradenie ktorej splátky mohlo dôjsť k mimoriadnemu zosplatneniu úveru. Súd na základe uvedeného uzavrel, že žalobca nepreukázal platné zosplatnenie úveru, resp. to, že ku dňu postúpenia pohľadávky nastala konečná splatnosť úveru, a preto nepovažoval predmetný úver ku dňu postúpenia za splatný. V predmetnej veci tak právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi celú pohľadávku z úveru bez toho, aby úver v čase postúpenia pohľadávky nadobudol konečnú splatnosť, resp. bez toho, aby bola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť. Zo záveru, že k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu došlo v rozpore s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a teda takéto postúpenie je neplatným právnym úkonom súd vyvodil, že žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a vyhovel žalobe, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6.1. Tvrdil, že ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 15.1.2019, toto svoje právo uplatnil v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021, 4Cdo/132/2021,7Cdo/26/2023) a namietol správnosť právneho záveru súdu, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu, lebo žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pretože jej doručenie do dispozičnej sféry žalobca preukazoval len podacím hárkom a tak nesplnil zákonnú podmienku v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v spojení s § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Namietol, že v tejto otázke dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné. Podčiarkol, že Občiansky zákonník účinnosť prejavu vôle spája s
okamihom jeho odovzdania alebo doručenia adresátovi, v danom prípade žalovanému, explicitne však nevyžaduje, aby sa adresát s obsahom právneho úkonu aj reálne oboznámil, lebo dôležité je, aby adresát tohto právneho úkonu mal reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle tak, ako v súdenom prípade. Citoval znenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, poukázal na výklad ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej „pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície ...“ [in Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Bratislava: Eurokódex, FEKETE I. 2017., 1112 s. ISBN 978-80-8155-073-7, str. 686)] a podčiarkol, že k výzve v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka už v žalobe pripojil podací hárok preukazujúci, že táto výzva bola žalovanému odoslaná na poštovú prepravu a následne bola žalovanému riadne doručovaná. Žalobca zotrval na názore, že v danom prípade bola výzva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka preukázateľne odoslaná a doručovaná žalovanému, nakoľko podací hárok je v zmysle citovanej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR dostatočným preukázaním doručovania písomností do dispozičnej sféry adresáta. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.7.2010, sp. zn. 2 Sžf 8/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2018, sp. zn. 5Obdo/2/2017, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24.6.2009, sp. zn. I. ÚS 174/09-19, i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2023, sp. zn. 4Cdo/90/2023, v ktorom dovolací súd považoval za nesprávny právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému doručila, neakceptujúc podacie hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa preukazovala doručovanie výziev. Podľa názoru žalobcu neexistujú žiadne dôvody, prečo by postupca vyhotovil predmetnú písomnosť a následne ju neodoslal na poštovú prepravu a je nepochybné, že právny predchodca žalobcu túto písomnosť preukázateľne zaslal na adresu žalovaného, ktorý mal objektívne možnosť sa s jej obsahom oboznámiť a došlo k riadnemu zosplatneniu úveru, lebo i samotný podací hárok je postačujúci pre preukázanie doručovania výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka do dispozičnej sféry žalovaného.
6.2. Žalobca vyjadril nesúhlas aj so záverom súdu, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podaním zo dňa 15.1.2019 je neplatné z dôvodu neurčitosti, nakoľko splátka, pre ktorú došlo k tomuto vyhláseniu, nebola presne špecifikovaná ani vo výzve v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a následne ani v oznámení o zosplatnení. Nestotožnil sa s posúdením zosplatnenia, resp. upozornenia na možné zosplatnenie, za neurčité právne úkony, pokiaľ v nich nie je uvedená splátka, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, lebo z obsahu uvedených úkonov je zrejmý úmysel veriteľa, t.j. upozornenie dlžníka v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na to, že je v omeškaní po dobu viac ako troch mesiacov, je z neho zrejmá aj celková výška jeho dlhu a rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie dlžník neuhradí v dodatočnej lehote, je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že nevysvetlil, v čom identifikoval neurčitosť právnych úkonov, t.j. ako konkrétne sa pri absencii určenia splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie v uvedených právnych úkonoch prejavil vnútorný rozpor takýchto úkonov. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2024 sp. zn. 1Cdo/123/2022, v ktorom sa dovolací súd nestotožnil s názorom, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Povinnosť uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku zákon veriteľovi neukladá. Mal za to, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti. Podľa názoru žalobcu nie je nevyhnutné, ale ani dobre možné uvádzať splátku, pre ktorú má veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, lebo zákon takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľovi neukladá, posudzované výzvy pred vyhlásením splatnosti a zosplatňujúca výzva uvádzajú celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní, absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia, pretože špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka, vyhlásenie splatnosti je jednostranný právny úkon a spotrebiteľovi nepomôže poznanie, ktorá bola tá „rozhodná“ splátka, keďže v tomto čase už spotrebiteľ zosplatnenie nemôže zvrátiť. Dodal, že až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene pri posudzovaní obsahu predmetného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania a výsledkom bolo uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020 ako judikát publikované pod č. R 29/2023, v ktorom súd nedospel k záveru o tom, že by zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej
výzve. Akcentoval, že ani po novelizácii § 53 ods. 9 a 10 Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.11.2024 nemá byť obligatórnou náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie je uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní (obdobne ako je splnené v danom prípade).
6.3. Na podporu argumentácie žalobca citoval z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 1.4.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, podľa ktorého «Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania.», ako i z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, v zmysle ktorého „Postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu.“
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny, stotožniac sa so záverom súdu, žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Zdôraznil, že žalobca v odvolaní citoval z vybraných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR iba to, čo mu vyhovuje, pričom žalobca sa nevysporiadal ani s výzvou Okresného súdu Michalovce, ktorou súd požadoval od žalobcu, aby zaujal stanovisko a preukázal doručenie výzvy žalovanému pred zosplatnením pohľadávky, vyvrátil neprijateľné podmienky obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere špecifikované žalovaným v odvolaní z 12.6.2023, vyjadril sa k zákonnému úroku z omeškania a ozrejmil splácanie splátok žalovaným a kedy bola uhradená posledná splátka, pre ktorú nastala predčasná splatnosť úveru. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 36/2020, sp. zn. 1Cdo/147/2017, 7Cdo/26/2017, 10bdo/92/2018, v ktorých sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou strán sporu, ako i na znenie § 17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého pôvodný veriteľ (v tomto prípade VÚB banka, a.s.) je povinný písomne informovať spotrebiteľa (v tomto prípade žalovaného) o postúpení pohľadávky do piatich pracovných dní odo dňa postúpenia pohľadávky, ku ktorému došlo uzavretím Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 13.11.2020, čo sa v tomto prípade nestalo, čím došlo k osobitne závažnému porušeniu povinnosti podľa zákona. Žalovaný tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ani doručenie postúpenia pohľadávky žalovanému.
8. Žalobca v odvolacej replike zotrval na návrhu zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť v celom rozsahu opätovne tvrdiac, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, lebo riadne doručoval výzvu pred zosplatnením a pri postúpení pohľadávky dodržal všetky podmienky, ktoré ukladá ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., spotrebiteľská zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky, pričom žalovaný neuviedol žiadne relevantné tvrdenia o existencii neprijateľných zmluvných podmienok.
9. V odvolacej duplike žalovaný zotrvávajúc na svojej argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť.
10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
11. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. b/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/).
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán.
15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené. Súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav veci, odstránil pochybenia vytýkané mu odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení zo dňa 23.4.2024 č.k. 11CoCsp/45/2023-371, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyplynuli z prednesov strán alebo inak vyšli v konaní najavo, skutkové zistenia podradil pod relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav a pri hmotnoprávnom posúdení veci vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
16. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, odkazuje. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil ťažiskovú otázku účinnosti zosplatnenia pohľadávky právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému a následne postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu a jeho aktívnej vecnej legitimácie v spore. Dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie v týchto otázkach, považuje odvolací súd za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). V plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje v súlade s § 387 ods. 2 CSP, a so zreteľom na to, že: a) odôvodnenie a rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje, b) odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (porov. napr. IV. ÚS 350/2009, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na odvolanie žalobcu (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd dodáva:
17. Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 9.723,38 € titulom zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. 002331911070314 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 11.3.2014 (ďalej len „Zmluva“).
18. Podstatným bolo v odvolacom konaní vysporiadať sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a platného postúpenia pohľadávky vzhľadom na posúdenie ne/doručenia osobitnej výzvy, ktorá predchádzala vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a je predpokladom jeho platnosti a zároveň v nadväznosti na tvrdenie žalobcu, že došlo k platnému zosplatneniu pohľadávky i napriek tomu, že výzva na zaplatenie, ktorá predchádzala vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ako aj predčasnej splatnosti úveru neobsahovali údaj o tom, pre nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k jeho vyhláseniu.
19. Súd prvej inštancie záväzkový vzťah strán právne posudzoval ako spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Správne aplikoval na vec ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a tiež ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, pričom správne postupoval, ak Zmluvu preskúmal z hľadiska splnenia zákonných podmienok a obsahových náležitostí predpísaných § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ako i z hľadiska postupu veriteľa pred uzatvorením zmluvy o úvere v zmysle § 7 ods. 1 uvedeného zákona. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k správnemu záveru, že Zmluva obsahuje zákonom predpísané náležitosti, neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky a tiež, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní Zmluvy postupoval s náležitou odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. riadne preveroval úverovú bonitu žalovaného ako žiadateľa o úver.
20. V danom prípade je žalobca nebankovým subjektom a svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 uzavretej s VÚB a.s.. V prípade nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, o aký ide aj v prejednávanej veci, súd je povinný ex offo skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., a teda či je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Správne preto súd skúmal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.. Iba v prípade splnenia týchto zákonných podmienok je totiž daná aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie bankovej pohľadávky.
21. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
22. Citované zákonné ustanovenie stanovuje predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky inému subjektu, a to aj nebankovému subjektu bez súhlasu klienta, pričom musí ísť o postúpenie písomnou zmluvou, postúpená môže iba tá časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu a ktorá je splatná a podmienkou postúpenia je aj omeškanie dlžníka nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
so splnením čo len časti peňažného záväzku voči banke, a to napriek písomnej výzve banky. Dané predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
23. Súdna prax je jednotná v názore, že v prípade nesplnenia týchto osobitným zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané (vylúčené). Ide teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže zmluva o postúpení pohľadávok je v prípade nesplnenia stanovených podmienok v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z.z. (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp. zn. 1Obdo/92/2018 a pod.).
24. V skutkových okolnostiach posudzovanej veci súd prvej inštancie správne aplikoval § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v spojení s § 17 zákona č. 129/2010 Z.z., keď v ich vzájomnej súvislosti posudzoval, či boli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z veriteľa, ktorým bola banka (VÚB, a.s.), na iný subjekt nebankového charakteru. Odvolací súd považuje za správne takisto závery súdu prvej inštancie o potrebe kumulatívneho splnenia všetkých v zákone č. 483/2001 Z.z. ustanovených podmienok - existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva banky a nepretržité viac ako 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením jeho záväzku voči banke. Stotožňuje sa i so záverom súdu, že v danom prípade nebola splnená jedna z týchto podmienok, a to platné a účinné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Za dôvod neplatného zosplatnenia úveru pritom súd považoval skutočnosť, že žalovaný nebol na túto možnosť (zosplatnenia) upozornený, keďže právny predchodca žalobcu ani žalobca nepreukázali, že banka pred zosplatnením úveru doručila žalovanému písomnú výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka obsahujúcu upozornenie na možnosť predčasného zosplatenia úveru. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že za takúto výzvu možno považovať „Tretiu upomienku - pokus o zmier“ zo dňa 26.11.2018.
25. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že žalovanému doručil túto písomnú výzvu označenú ako Tretia upomienka - pokus o zmier zo dňa 26.11.2018, prípadne inú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Z listinného dôkazu predloženého žalobcom - poštový podací hárok
- totiž vôbec nevyplýva, či označená písomnosť bola žalovanému doručovaná. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v názore, že v súdenej veci poštový podací hárok preukazuje iba tú skutočnosť, že bližšie nešpecifikovaná písomnosť bola podaná u poštového doručovateľa na prepravu, avšak bez ďalšieho nepreukazuje, že aj došlo k doručovaniu označenej písomnosti žalovanému, na akej adrese, kedy a s akým výsledkom.
26. Súd prvej inštancie náležite pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z premisy, že doručenie výzvy pred postúpením, ale aj oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, je potrebné posudzovať podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti, zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane.
27. Slovné spojenie „dostane sa do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah. Rozhodujúce je teda objektívne hľadisko, t.j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu, obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát
skutočne oboznámil (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.1.2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.12.2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020).
28. Žalobca však takýto doklad o doručení predmetnej výzvy žalovanému a ani doklad preukazujúci, že žalovaný mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom tejto zásielky, súdu nepredložil. Nebola teda splnená jedna z podmienok pre platné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, čo má za následok aj neplatnosť postúpenia, keďže podmienkou platného postúpenia pohľadávky banky na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. je v prvom rade existencia splatnej pohľadávky v čase postúpenia.
29. Námietky žalobcu, týkajúce sa posúdenia ne/doručenia predmetnej výzvy predchádzajúcej vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, uvedené v odvolaní tak odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
30. Ďalší okruh odvolacích námietok žalobcu sa týkal posúdenia ne/platnosti postúpenia pohľadávky v nadväznosti na skutočnosť, že vo výzve na zaplatenie predchádzajúcej zosplatneniu, ako aj v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, nebol uvedený údaj o tom, pre nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.
31. Súd prvej inštancie v rozsudku uzavrel, že neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú je jednorazovo a predčasne zosplatnený dlh, v Tretej upomienke - pokus o zmier zo dňa 26.11.2018, ani vo Výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 15.1.2019, spôsobuje neurčitosť právneho úkonu a jeho neplatnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
32. K otázke, či žiadosť o jednorazové splatenie úveru a/alebo upozornenie veriteľa musí obsahovať aj identifikáciu splátky, pre omeškanie s ktorou má dôjsť k strate zodpovedajúcej výhody na strane dlžníka, sa opakovane vyjadril Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých formuloval záver, že: „bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možno spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.2.2025, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025, pod č. 34).
33. V rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.6.2024 a 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.7.2024 Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, podľa ktorého ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný v súlade s § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa a v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú môže jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh.
34. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/197/2022 Najvyšší súd SR právne argumentoval tým, že identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť zosplatnený celý úver. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.
35. Rovnako v uznesení sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.1.2024 Najvyšší súd SR uviedol, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.
36. Z citovaných súdnych rozhodnutí plynie, že uvedenie konkrétnej splátky vo výzve ako aj v oznámení o zosplatnení, z hľadiska požiadavky určitosti právnych úkonov musí byť vyjadrené určito a zrozumiteľne, ide o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, pričom iba uvedenie výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní nie je postačujúce, nakoľko z takto vyjadreného údaja spotrebiteľ nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá omeškaná splátka v budúcnosti môže založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje veriteľ za rozhodnú ani kedy si uplatní (môže uplatniť) svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, aby dodatočným zaplatením relevantnej splátky odvrátil hrozbu dodávateľom zamýšľaného postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka. V danom prípade veriteľ - právny predchodca žalobcu v Tretej upomienke - pokus o zmier zo dňa 26.11.2018, ani v samotnom Oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 15.1.2019, nekonkretizoval omeškanú splátku, pre ktorú dochádza k zosplatneniu predmetného úveru, nakoľko žalovaného dlžníka len vyzval na úhradu tam špecifikovaných dlžných súm. Z týchto dôvodov, v súlade s vyššie uvedenými závermi ustálenej rozhodovacej praxe, odvolací súd považuje predčasné zosplatnenie úveru veriteľom v danom prípade za právny úkon nedostatočne určitý, ktorý je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka, prípadne podľa § 37 Občianskeho zákonníka sankcionovaný neplatnosťou.
37. Citovanými súdnymi rozhodnutiami vyslovené riešenie tejto relevantnej právnej otázky je potrebné považovať za zjednocujúce a formulovaný právny názor za ustálený v rozhodovacej praxi (por. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 115/2020), ktorý súdy nižšej inštancie sú povinné rešpektovať a riešenie právnej otázky obsiahnuté v už publikovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zohľadniť a aplikovať v zmysle precedenčnej (judikatórnej) záväznosti pri rozhodovaní iných, skutkovo a právne rovnakých alebo obdobných prípadov. Podľa záverov formulovaných Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 2ObdoZ/2/2023 zo dňa 31.10.2023 (publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2025, pod č. 3, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti odmietnutej rozhodnutím Ústavného súdom SR sp. zn. I.ÚS 207/2024 zo dňa 3.4.2024) precedenčná záväznosť rozhodnutia zverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky má dokonca prednosť pred kasačnou záväznosťou skoršieho rozhodnutia súdu vyššej inštancie, od ktorej sa možno výnimočne odkloniť, o.i. z dôvodu zásadného judikatórneho posunu, „napr. reflektujúc niektoré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu alebo najvyššieho súdu v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo riešená“.
38. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku. S poukazom na ne len opätovne konštatuje neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru. Ak úver nebol platne zosplatnený, v čase postúpenia pohľadávky (13.11.2020) nebola ešte celá pohľadávka splatná (išlo o tzv. „živý úver“), a preto jej postúpenie bolo vykonané v rozpore s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktoré výslovne zakazujú postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, ak nie sú splnené podmienky upravené v tomto ustanovení. V dôsledku uvedeného sa žalobca (postupník) nestal nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia z pohľadávky právneho predchodcu žalobcu (postupcu) voči žalovanému, a teda nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom spore. Správne preto súd prvej inštancie žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní zamietol.
39. Za situácie, keď súd nárok zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, odvolací súd považoval za nadbytočné v odvolacom konaní akokoľvek vecne sa vysporiadať s ďalšími námietkami žalovaného obsiahnutými v jeho vyjadreniach k odvolaniu, ktoré sa týkali okolností a podmienok postúpenia, ktoré bolo posúdené súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom ako neplatné. Na závere, na ktorom súd prvej inštancie v tejto veci založil svoje zamietavé a odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie, by neboli spôsobilé nič zmeniť. Preto sa odvolací súd týmito námietkami (pre rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci irelevantnými) z dôvodu procesnej ekonómie nezaoberal.
40. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
41. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny a tiež aj v závislom výroku o trovách konania (výrok II.) majúcom právny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného.
42. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
44. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný procesný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov voči žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).