Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1To-3-2026.pdf
PDF · 151.6 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/3/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Matúša Tarcalu na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.06.2026, v trestnej veci proti obž. A. A., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/13/2025 zo dňa 12.11.2025, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. poriadku zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku
Obžalovanému A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C. XXX/XX, B., D. B., slobodný, SZČO,
ukladá:
Podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona v spojení s ust. § 158 Tr. zákona za použitia ust. § 38 ods. 2 Tr. zákona, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému určuje skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona súd obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 4 (štyri) roky.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné uznal obžalovaného za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom poukazom na § 138 písm. h/ Tr.zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že
dňa 28.07.2024 v čase okolo 23.05 hod. riadil osobné motorové vozidlo továrenskej značky Volkswagen Passat, evidenčné číslo B., po štátnej ceste 1. triedy číslo 74, v km 35,00 medzi mestom Snina a obcou Stakčín v smere na obec Stakčín, pričom v rozpore s ustanoveniami § 15 ods. 5 písm. a/, písm. b/, písm. c/, § 16 ods. 1, ods. 2 s poukazom na § 137 ods. 2 písm. c/, písm. p/ Zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov konal tak, že v danom úseku, kde je povolená maximálna
rýchlosť mimo obce 90 km/hod., riadil vozidlo rýchlosťou 130 až 140 km/h, počas jazdy v tomto úseku cesty nerešpektoval zvislé a vodorovné dopravné značenie „Zákaz predchádzania" a v neprehľadnej tiahlej pravotočivej zákrute v miernom stúpaní začal predchádzať pred sebou riadne jazdiace motorové vozidlo zn. Škoda Superb, ev. č. E. F., ktoré tým istým smerom od mesta Snina na obec Stakčín riadil vodič F. A. z A. D., D. G., a takto konal napriek tomu, že v danom čase a mieste pred sebou nemal rozhľad na vzdialenosť potrebnú pre bezpečné predchádzanie a nemohol sa bezpečne zaradiť pred vozidlo, ktoré predchádzal, takto vytvoril oproti jazdiacemu vozidlu značky Peugeot 307, evidenčné číslo B., ktoré v danom čase riadil A. H. zo Sniny náhlu prekážku a došlo k čelnej zrážke oboch vozidiel prednými ľavými časťami v protismernom jazdnom pruhu z pohľadu obvineného A. A., v dôsledku čoho pri tejto dopravnej nehode utrpela posádka vozidla Peugeot 307 tieto zranenia: vodič vozidla Peugeot 307 A. H. zranenie podvrtnutie driekovo-krížovej chrbtice s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 33 dní, spolujazdkyňa vo vozidle Peugeot 307 A. H. utrpela zranenie pohmoždenie prednej strany hrudníka s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 37 dní, I. A. sediaci vzadu za sedadlom spolujazdca utrpel tržnozhmoždenú ranu temena hlavy vpravo, pohmoždenie hlavy v oblasti čelovo-temennej vpravo a podvrtnutie krčnej chrbtice s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 39 dní, J. A. sediaca vzadu v strede utrpela zranenia pohmoždenie hlavy, podvrtnutie krčnej chrbtice, pohmoždenie ľavej ruky, pohmoždenie predkolenia vľavo, pohmoždenie predkolenia vpravo a podvrtnutie driekovo-krížovej chrbtice s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 61 dní a poškodený K. L. sediaci vzadu za vodičom vozidla Peugeot 307 utrpel zranenia subdurálny hematóm vľavo, subdurálny hematóm vpravo, difúzne axonálne poranenie mozgu, zakrvácanie medzi mozgové hemisféry, pohmoždenie hlavy v čelovo-temennej oblasti vpravo a opuch mozgu s predpokladanou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 140 až 164 dní a predpokladom pre vznik trvalých následkov vo forme poruchy mozgových funkcií na úrovni motorických a duševných deficitov.
Uložil mu za to podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona v spojení s ust. § 158 Tr. zákona za použitia ust. § 38 ods. 2 Tr. zákona, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona okresný súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona okresný súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 (päť) rokov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť spoločnosti DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., IČO: 35 942 436, Cintorínska 5, 949 01 Nitra spôsobenú škodu vo výške 70.225,56 eur (sedemdesiattisíc dvestodvadsaťpäť eur a päťdesiatšesť eurocentov).
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť spoločnosti Sociálna poisťovňa, a. s., pobočka Humenné, IČO: 30 807 484, Námestie slobody 58, 066 57 Humenné 1 spôsobenú škodu vo výške 643,10 eur (šesťstoštyridsaťtri eur a desať eurocentov).
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému K. L., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XX, XXX XX N., spôsobenú škodu vo výške 5.000,- eur (päťtisíc eur), vo zvyšku odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodenú Union zdravotná poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, 814 53, Bratislava, IČO: 36284831 s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku okresný súd poškodenú J. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/ X, B., zastúpená zákonným zástupcom matkou N. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, B., s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 12.11.2025
sp.. zn. 2T/13/2025 uznal obž. A. A., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len ako „obžalovaný“) za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukázaním na § 138 písm. h/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, pretože dňa 28.07.2024 v čase okolo 23.05 hod. riadil osobné motorové vozidlo továrenskej značky Volkswagen Passat, evidenčné číslo B. XXXXX, po štátnej ceste 1. triedy číslo 74, v km 35,00 medzi mestom Snina a obcou Stakčín v smere na obec Stakčín, pričom v rozpore s ustanovením § 15 ods. 5 písm. a/, písm. b/, písm. c/, § 16 ods. 1, ods. 2 s poukazom na § 137 ods. 2 písm. c/, písm. p/ zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov konal tak, že v danom úseku, kde je povolená maximálna rýchlosť mimo obce 90 km/hod, riadil vozidlo rýchlosťou 130 až 140 km/hod, počas jazdy v tomto úseku cesty nerešpektoval zvislé a vodorovné značenie „Zákaz predchádzania“ a v neprehľadnej tiahlej pravotočivej zákrute v miernom stúpaní začal predchádzať pred sebou riadne jazdiace motorové vozidlo zn. Škoda Superb, v. č. E. F., ktoré tým istým smerom od mesta Snina na obec Stakčín riadil vodič F. A. z A. D., D. G., a takto konal napriek tomu, že v danom čase a mieste nemal pred sebou rozhľad na vzdialenosť potrebnú pre bezpečné predchádzanie a nemohol sa bezpečne zaradiť pred vozidlo, ktoré predchádzal, takto vytvoril oproti jazdiacemu vozidlu značky Peugeot 307, ev. č. B. XXXXX, ktoré v danom čase riadil A. H. zo B. náhlu prekážku a došlo k čelnej zrážke oboch vozidiel prednými ľavými časťami v protismernom jazdnom pruhu z pohľadu obvineného, v dôsledku čoho pri tejto dopravnej nehode utrpela posádka vozidla Peugeot 307 tieto zranenia: vodič vozidla Peugeot 307 A. H. zranenie podvrtnutie driekovo- krčnej chrbtice s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 33 dní, spolujazdkyňa A. H. utrpela zranenie pohmoždenie prednej strany hrudníka s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 37 dní, I. A. sediaci vzadu za sedadlom spolujazdca utrpel tržnohmožnú ranu temena hlavy vpravo a podvrtnutie krčnej chrbtice s adekvátnou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 39 dní, J. A. sediaca vzadu v strede utrpela zranenia pohmoždenie hlavy, podvrtnutie krčnej chrbtice, pohmoždenie ľavej ruky, pohmoždenie predkolenia vľavo, pohmoždenie predkolenia vpravo a podvrtnutie driekovo-krížovej chrbtice s adekvátnou dobou liečenia a obmedzením v obvyklom spôsobe života v trvaní 61 dní a poškodený K. L. sediaci vzadu za vodičom vozidla Peugeot 307 utrpel zranenia subdurálny hematóm vľavo, subdurálny hematóm vpravo, difúzne axonálne poranenie mozgu, zakrvácanie medzi mozgové hemisféry, pohmoždenie hlavy v čelovo-temennej oblasti vpravo a opuch mozgu s predpokladanou dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 140 až 164 dní a predpokladom pre vznik trvalých následkov vo forme poruchy mozgových funkcií na úrovni motorických a duševných deficitov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov a zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 rokov., Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zároveň uložil obžalovanému povinnosť nahradiť spoločnosti DOVERA škodu vo výške 70.225,56 eur, spoločnosti Sociálna poisťovňa škodu vo výške 643,10 eur, poškodenému K. L., nar. XX.XX.XXXX škodu vo výške 5.000 eur a vo zvyšku ho odkázal na civilný proces a zároveň odkázal poškodenú Union zdravotnú poisťovňu a poškodenú J. A. s nárokom na náhradu škody na civilný proces (ďalej len „rozsudok“).
Proti časti výroku o výške trestu zákazu činnosti a proti výrokom o povinnosti nahradiť škodu poškodeným Dôvera zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa a proti výroku o povinnosti nahradiť škodu 5000,- eur poškodenému K. L. podal obžalovaný dňa 20.11.2025 odvolanie, ktoré odôvodňuje po doručení písomného vyhotovenia rozsudku.
Obžalovaný sa ku spáchaniu skutku priznal, svoje konanie oľutoval a boli splnené aj podmienky na schválenie dohody o vine a treste. So schválením dohody o vine a treste súhlasili aj poškodení. Súdu však dohodu o vine a treste neschválil, a preto bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie, kde obžalovaný urobil vyhlásenie o vine, pretože ku spáchaniu skutku sa priznal a jeho spáchanie ľutuje.
Dokazovaním ohľadom ukladania výšky a druhu trestov bolo podľa obhajoby zistené, že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život, za obdobie posledných piatich rokov pred spáchaním skutku sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej premávky, ktoré je možné hodnotiť ako menej závažné, o čom svedčí výška uloženej pokuty. Obžalovaný vedie riadny život, je kladne hodnotený tak miestom bydliska ako aj bývalým zamestnávateľom a nikdy nebol trestne stíhaný a nikdy sa nedopustil ani trestného činu v súvislosti s vedením motorových vozidiel. V tomto kontexte sa javí byť uložený trest zákazu činnosti v trvaní 5 rokov neprimerane prísny, nakoľko nezohľadňuje všetky okolnosti na strane obžalovaného, preto v tejto časti považujeme takto uložený trest zákazu činnosti za nesprávny.
V odôvodení rozsudku na strane 10 súd prvého stupňa uvádza, že obžalovaný pri svojej výpovedi v procesnom postavení obvineného uviedol, že „po prejdení ľavotočivej zákruty pred sebou spozoroval vozidlo bielej farby, ktoré jazdilo omnoho pomalšie.“ a na otázku vyšetrovateľa, či vie uviesť, ako rýchlo mohlo ísť vozidlo pred ním a ako rýchlo išiel on, kde odpovedal, že: „.. bolo o mnoho pomalšie ako ja a ja som mohol ísť okolo 90 km/h...“ pričom už z fotografií z miesta nehody je jasne viditeľné, že vozidlo obžalovaného a jeho rýchlomer sa v čase nárazu zastavil na hodnote 110 km/h. Znalec z odboru cestnej dopravy neskôr stanovil rýchlosť vozidla obžalovaného v čase nehody na 130 až 140 km/h. Uvedené pre súd dokazuje laxný prístup obžalovaného ku skutku krátko po nehode, zľahčovanie svojho konania v danom čase, neuvedomujúc si závažnosť svojho konania, následkom ktorého došlo k zraneniu piatich osôb s možnými trvalými následkami.
Z vyššie uvedeným hodnotením súdu prvého stupňa nie je možné súhlasiť, pretože z výpovede obžalovaného pri výsluchu v prípravnom konaní dňa 04.02.2025 podľa nášho názoru vôbec nevyplýva, že by bol postoj obžalovaného ku skutku, ktorý spáchal a ku ktorému sa priznal a tento oľutoval laxný, alebo aby obžalovaný okolnosti zľahčoval. Pri výsluchu bol vyzvaný, aby opísal okolnosti pred a počas dopravnej nehody. Obžalovaný opisoval čo sa dialo pred dopravnou nehodou, opísal ako to on vnímal, teda opísal ako uvidel biele motorové vozidlo pred sebou, pokúsil sa toto predbehnúť a sám uviedol, že nesprávne vyhodnotil situáciu (nepoprel, že sa rozhodol nesprávne, nepoprel, že by neporušil predpisy, pravdivo opísal ako v danom čase a na danom mieste situáciu vnímal). Je úplne logické, že obžalovaný v snahe predísť biele motorové vozidlo pridal (nepopierame, že išlo o nesprávne rozhodnutie na strane obžalovaného a určite mal reagovať úplne inak), aby uskutočnil prebiehajúci manéver a v dôsledku toho jeho motorové vozidlo zrýchlilo a preto malo v čase zrážky vysokú rýchlosť, to však nevylučuje to ako vnímal obžalovaný rýchlosť svojho motorového vozidla v čase keď pred sebou uvidel biele motorové vozidlo. Teda z výpovede obžalovaného dňa 04.02.2025 nie je možné vyvodiť, že by k dopravnej nehode, ktorú spôsobil, mal laxný postoj alebo sa ju snažil zľahčovať. Sám uviedol, že zle vyhodnotil celú situáciu a toto riadne oľutoval. Preto mal za to, že tieto okolnosti, ktoré opisuje súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku ako dôvod, pre ktorý je nevyhnutné uložiť obžalovanému trest zákazu činnosti v trvaní 5 rokov, nie sú okolnosti, ktoré podporujú rozhodnutie súdu.
Rovnako nie je možné súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa (uvedenou v druhom odseku na strane 11 odôvodnenia rozsudku), že snahou obhajoby bolo v čo najväčšej miere eliminovať obmedzenia obžalovaného v zákaze viesť motorové vozidlá všetkých druhov, naproti snahe o odstránenie následkov jeho konania. Je úplne logické, že obhajoba sa snaží dosiahnuť čo najnižší trest, pričom zákon pri treste zákazu činnosti stanovuje trestnú sadzbu od 1 do 10 rokov a teda vytýkať obhajobe, že sa snaží dosiahnuť čo najnižší trest v rámci trestnej sadzby je zvláštne. Na druhej strane súd vyčíta obžalovanému, že sa o vyššie uvedené snaží naproti snahe o odstránenie následkov jeho konania. Tu je však otázne, čo tým súd mal na mysli a ako by sa naplnili očakávania súdu v tom, že by sa obžalovaný mal snažiť o odstránenie následkov svojho konania. Nie je predsa možné opomenúť, že obžalovaný, ktorý po dopravnej nehode bol práceneschopný a následne krátku dobu nezamestnaný doručil poškodenému L. mladšiemu finančnú pomoc prostredníctvom svojej rodiny, keď mu celkovo poskytli finančné prostriedky a pomôcky spolu v hodnote 2.000 eur. Túto skutočnosť, ktorá preukazuje postoj obžalovanému ku skutku ktorý spáchal a zároveň aj preukazuje jeho ľútosť a snahu aspoň takto pomôcť poškodenému a podieľať sa na jeho potrebách, súd vôbec nehodnotil, nikde v rozsudku túto skutočnosť neuvádza a neposudzuje kladne v prospech obžalovaného. Naopak z celého odôvodnenia rozsudku sa javí, akoby súd nevzal do úvahy ani ľútosť, priznanie a ani snahu obžalovaného v rámci možnosti prispieť poškodenému.
Obhajoba si nikdy nezamieňala náhradu škody na zdraví s náhradou nemajetkovej ujmy, len poukazovala na to, že v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné vykonať dokazovanie na preukázanie nielen základu tohto nároku na nemajetkovú ujmu, ale aj dokazovanie preukazujúceho jeho výšku.
Rozsudok Najvyššie súdu SR zo dňa 28.05.2014 sp. zn. 7Cdo 65/2013 vytvoril právny rámec na to, aby bolo možné posudzovať nároky poškodených na náhradu nemajetkovej ujmy oddelene od náhrady škody na zdraví (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia), ktoré vyplývajú zo zákona č. 437/2004 Z. z., to však neznamená, že súd, ktorý rozhoduje o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (a to bez ohľadu na to, či ide o civilné konanie alebo trestné konanie) nemusí vykonať dokazovanie
zameraná na to, či vôbec vznikol nárok na tento druh nemajetkovej ujmy, ak vznikol v akej výške a náležite tento nárok odôvodniť. Na súdne rozhodnutie vo veci nároku na priznanie nemajetkovej ujmy musí byť vykonané dokazovanie zamerané na vznik tohto nároku a najmä dokazovanie smerujúce k preukázaniu rozsahu tohto nároku preukazujúceho zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného v kontexte ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré tvoria v podstate zákonný rámec pre priznanie tohto nároku. Neexistuje dôvod, pre ktorý by rozsudok v trestnej veci nemal spĺňať všetky náležitosti rozsudku v časti dôsledného odôvodnenia tohto priznané nároku, v časti súdnej úvahy ohľadom toho, prečo bola priznaná práve takáto výška nemajetkovej ujmy, od čoho sa táto výška nemajetkovej ujmy odvíjala a pod. Mal za to, že strohé konštatovanie súdu prvej inštancie, že tento nárok (ktorý vo výrokovej časti rozsudku je nesprávne označený ako škoda) priznáva bez náležitého vykonania dokazovania a následného odôvodnenia jeho priznania, trpí vadou, ktorá spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto časti a preto by mal byť tento výrok zrušený. Zároveň obhajoba má za to, že dokazovanie ohľadom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, jej rozsahu a preukazovania zásahov do osobného života poškodeného presahujú potreby tohto trestného konania, preto bolo potrebné s týmto nárokom odkázať poškodeného na civilný proces, ktorý by zabezpečil práve toto dokazovanie.
Zároveň nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že súd pri priznávaní nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur sa vôbec nevysporiadal s tým, že obžalovaný už v priebehu trestného konania dobrovoľne prispel poškodenému na zmiernenie následkov v dôsledku dopravnej nehody celkovo sumou 2.000,- eur. Rovnako sa tak súd v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s námietkou spočívajúcou v tom, že práve zásahy do osobného života poškodeného spojeného s jeho liečením po dopravnej nehode (potrebná asistencia a pod.) boli zohľadňované aj priamo v znaleckom posudku A. B., ktorý práve tieto okolnosti ohodnotil aj zvýšením bodového ohodnotenia o 100 %, na čo súd vôbec neprihliadol, a to napriek tomu, že nárok na náhradu nemajetkove ujmy u poškodeného L. odvodil od tých skutočností, ktoré boli aj popísané v znaleckom posudku A. B., pričom žiadne iné dokazovanie v tomto smere súd nevykonal. Oprávnenosť návrhu, aby sa prihliadalo aj na zvýšenie bodového ohodnotenia o 100 % pri určovaní bolestného v súvislosti s posudzovaním výšky nemajetkovej ujmy vyplýva aj z viacerých rozhodnutí súdov, významným je napríklad rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.02.2019, sp.zn.: 16Co/285/2018, kde v bode 15 a bode 62 odôvodnenia rozsudku sú uvedené dôvody, ktoré posudzovali súdy pri priznávaní nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom do rodinného života poškodenej osoby v súvislosti s dopravnou nehodou, kde prihliadali aj na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré bolo poškodenej priznané.
Rovnako tak poukázal na to, že aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je povinnosťou prihliadať na prípadné spoluzavinenie poškodeného (napríklad nepripútanie sa v motorovom vozidle) na vzniku škody na zdraví a prípadných následkov spôsobených dopravnou nehodou, s čím sa súd vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nevysporiadal.
Z dôvodu nevykonania náležitého dokazovania (napr. výsluchom svedkov a pod.) a nedostatočného odôvodnenia priznaného nároku na náhradu nematkovej ujmy navrhol, aby v tejto časti odvolací súd zmenil rozsudok tak, že poškodeného L. s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy odkáže na civilný proces. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých časti zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že uloží obžalovanému nižší trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel a všetkých poškodených odkáže s nárokmi na náhradu škody na civilné konanie, alebo aby rozsudok v napadnutých častiach zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie.
K odvolaniu obžalovaného podal vyjadrenie okresný prokurátor a splnomocnene poškodeného. Okresný prokurátor vo vyjadrení uvádza, že v nadväznosti na predložené odvolacie námietky obžalovaného smerujúc k výške trestu zákazu činnosti a výrokom o náhrade škody predkladá vyjadrenie. Prokurátor voči rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 12.11.2025, sp. zn. 2T/13/2025 neuplatnil opravný prostriedok, pretože rozsudok ako celok považoval za zákonný a spravodlivý vo všetkých jeho výrokoch. Na margo obhajobných argumentov obžalovaného v tom zmysle, že v danom okamihu len nesprávne vyhodnotil situáciu uviedol, že s týmto sa nemožno stotožniť z viacerých dôvodov. V prvom rade obžalovaný pochádza z obce B., takže predmetnú vozovku, jej povahu, priebeh, zákruty a dopravné značenie mu museli byť v danom čase veľmi dobre, až dôverne známe, pretože po tejto trase jazdil
v minulosti často. Za týchto okolností si musel byť aj vedomý a uzrozumený s tým, že v danej zákrute, pri danom dopravnom značení a miernom stúpaní sa obiehací manéver v tak vysokej rýchlosti v neskorých nočných hodinách, už aj s vysokou pravdepodobnosťou výskytu lesnej zveri, pohybuje až na úrovni samovražedného spôsobu jazdy. Toto konanie sa potom nedá kvalifikovať ináč ako hrubou nedbanlivosťou. Obžalovaný síce už aj v priebehu konania o dohode o vine a treste deklaroval ľútosť nad svojím konaním a zaviazal sa na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur žiadajúc benefit vo forme zníženia výšky prokurátorom navrhovaného trestu zákazu činnosti, na strane druhej však nemožno opomenúť, že obžalovanému bol už bezprostredne po dopravnej nehode zadržaný vodičský preukaz a doba, ktorá už uplynula od spáchania skutku sa mu samozrejme započíta do celkovej doby uloženého trestu zákazu činnosti po uplynutí polovice, ktorej bude môcť požiadať súd o podmienečné upustenie od výkonu jeho zvyšku, takto preukazujúc súdu, že svoje vyjadrenia o náhrade škody myslel naozaj vážne a nepredstieral ich len v snahe dosiahnuť nižší trest. Pokiaľ obžalovaný teda už v konaní o dohode o vine a treste súhlasil s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur, tak jeho odmietanie rozsudkom súdu uloženej sumy vo výške 5.000,- eur považoval za účelové kupčenie v jeho vlastný prospech. Oproti tejto smiešne nízkej sume totiž stojí doživotný následok na mentálnom a fyzickom zdraví poškodeného K. L., ktorému sa mimochodom obžalovaný doposiaľ osobne neospravedlnil. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne potom svedčia o nízkom stupni sebareflexie a uvedomenia si čoho sa vlastne obžalovaný dopustil a čo spôsobil. Za týchto okolností preto odvolanie obžalovaného navrhol postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť ako nedôvodné.
F. F. A., splnomocnenec poškodeného vo vyjadrení uviedol, že obžalovaný namieta, že súd vo vzťahu k nemajetkovej ujme nevykonal dostatočné dokazovanie. Námietka nie je dôvodná, keďže sa na hlavnom pojednávaní súd vykonal dôkaz - znalecký posudok č. 76/2024 vypracovaný A. C. B., znalcom z odboru Zdravotníctvo a Farmácia, odvetvie Chirurgia a Traumatológia, ktorý popisuje (najmä na str. 29) obmedzenie v obvyklom spôsobe života poškodeného, ktoré je rozhodujúce pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy samostatne, popri nárokoch na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Z odvolania nie je zrejmé, aké ďalšie dokazovanie by obžalovaný pokladal za dostatočné. Nad rámec uvedeného však predkladáme fotografie z času po dopravnej nehode a počas rehabilitácií, aby bolo zrejmé, ako obmedzenie v obvyklom spôsobe života skutočne vyzerá. Pre ilustráciu predkladáme aj fotografie z času pred nehodou. Účelom trestného konania je aj zistiť rozsah škody, resp. ujmy. Nie každé vykonanie dokazovanie nad rámec preukazovania viny a okolností rozhodujúcich pre uloženie trestu je možné vnímať tak, že „presahujú potreby tohto trestného konania.“ Nemožno strácať zo zreteľa, že účelom trestného konania je aj umožnenie poškodenému domôcť sa svojich nárokov rýchlo, efektívne, bez potreby viesť paralelné konanie (či už s obvineným alebo poisťovňou) a znášať ďalšie náklady či riziko trov. Nesprávny je i názor obžalovaného, podľa ktorého sa má vo výške nemajetkovej ujmy zohľadniť aj odškodnenie za bolesť, pričom poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21.02.2019, sp. zn. 16Co/285/2018. V prvom rade upriamujeme pozornosť na to, že v citovanom rozsudku sa nenachádza zbierkové rozhodnutie NS SR 7 Cdo 65/2013, R 1/2015. Nemožno za smerodajné považovať rozhodnutie, ktoré samo nezohľadňuje zásadný judikát. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je popri nároku na náhradu škody na zdraví rovnocenný a koncepčne samostatný. Z časového hľadiska sa odškodňuje bolestné v akútnej fáze a sťaženie spoločenského uplatnenia až po roku od nehody (§ 8 ods. 4 za bodkočiarkou Z. z.). Poškodený bol však obmedzený v obvyklom spôsobe života aj v medziobdobí (medzi vytrpením bolesti a ustálením zdravotného stavu na účely trvalých následkov). Toto obmedzenie je odškodňované práve náhradou nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa v odôvodnení ozrejmil odlišnosť jednotlivých nárokov, uviedol, aké okolnosti vyplynuli zo znaleckého posudku A. B. a vzhľadom na tieto sa stotožnil s výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Súd nemusí poskytnúť presný výpočet alebo matematicky exaktnú metodiku zistenia výšky nemajetkovej ujmy. Podstatné je, že výška náhrady zodpovedá okolnostiam, ktoré boli zistené z dôkazu odbornej povahy a vysokej dôkaznej sily (znaleckého posudku) a v žiadnom prípade ju nemožno hodnotiť ako excesívnu. Pokiaľ žalovaný namieta, že nebolo zohľadnené prípadné spoluzavinenie poškodeného, ide o špekulatívnu námietku, nakoľko z obsahu spisu nič nenasvedčuje tomu, že by spoluzavinenie prichádzalo do úvahy.
Na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá vplyv ani prípadný nie úplne konkretizovaný príspevok obžalovaného (pravdepodobne na transparentný účet), keďže z tohto sa uhrádzajú predovšetkým nemalé liečebné náklady a rehabilitácie poškodeného. Na záver podotkol, že je protichodné na jednej strane usilovať o nižší trest a súčasne sa brániť pred legitímnym, judikatúrou uznávaným a v primeranej výške stanoveným nárokom. Navyše je možné, aby obžalovanému aj túto náhradu škody refundovala poisťovňa, v ktorej bolo vozidlo povinne zmluvne poistené.
Na základe takto riadne a včas podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
Okresný súd rozhodnutie o treste a náhrade škody odôvodnil tým, že trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Individuálna prevencia teda spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných, potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Pri takto charakterizovanom účele trestu, vzhľadom na to, že ukladanie trestov má nielen individuálny, ale aj generálny preventívny charakter, dospel súd k záveru, že spoločnosť musí vedieť, že za takéto konanie, ktorého sa dopustil obžalovaný musí byť ako páchateľ spravodlivo potrestaný.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o uložení druhu a výmery trestu vychádzal zo zásad ukladania trestov uvedených v ustanovení § 34 Trestného zákona, pričom zohľadnil najmä spôsob spáchania skutku a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ale aj samotnú osobu páchateľa, jeho pomery, či možnosti jeho nápravy a zároveň podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadal na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
V súlade so zásadou individualizácie trestu súd prvého stupňa zisťoval okolnosti prípadu a pomery páchateľa, ktoré starostlivo a dôkladne zvážil, ako aj okolnosti rozhodné pre posúdenie možnosti nápravy páchateľov, bral do úvahy jeho doterajšie správanie, príčiny, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu, prostredie v ktorom žije a či sa v minulosti už dopustil takého protiprávneho konania.
U obžalovaného pri posudzovanom trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona je trestná sadzba pri treste odňatia slobody stanovená na 1 až 5 rokov a pri posudzovanom trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona je trestná sadzba pri treste odňatia slobody stanovená až na 1 rok. Súd prvého stupňa u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ a l/ Tr. zákona. Súd prvého stupňa zistil jednu priťažujúcu okolnosť uvedenú v ust. § 37 písm. h/ Tr. zákona.
Zo správa o povesti z obce B. u obžalovaného vyplýva, že žije s rodičmi a sestrou. Je slobodný a bezdetný. Pozívanie alkoholických a iných návykových látok nie je známe ako ani majetkové pomery. Neboli s ním riešené žiadne prístupky.
Zo správa o povesti bývalého zamestnávateľa O., O.. B. vyplýva, že s jeho prácou počas výkonu pracovných povinností boli nadmieru spokojní, prácu vykonával dôsledne a svedomito. Počas výkonu práce dodržiaval dôsledne bezpečnostné predpisy a nemal žiadny priestupok. Bol hodnotený ako nadmieru zručný vodič.
Podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný a má evidované dva priestupky na úseku cestnej dopravy. Obžalovaný sa ku skutku priznal a tento aj oľutoval.
Po zvážení všetkých okolností rozhodných pre posúdenie možnosti nápravy obžalovaného, berúc do úvahy príčiny, okolnosti a následky, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu, toho či sa v minulosti už dopustil takého, či iného protiprávneho konania, ako aj prostredie, v ktorom žije, súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie účelu trestu predpokladaného v § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je primárne prevýchova páchateľa a ochrana spoločnosti pred ním, nie je v danom prípade nevyhnutné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, a pre dosiahnutie účelu trestu je postačujúce aj uloženie trestu odňatia slobody s jeho podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby.
Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že uloženie úhrnného trestu odňatia slobody v trvaní dva (2) roky s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu tri (3) roky bude u obžalovaného postačovať k naplneniu účelu trestu.
Podľa § 61 ods. 1 Tr. zákona, trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
Podľa § 61 ods. 2 Tr. zákona, trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou. Ako samostatný trest môže byť trest zákazu činnosti uložený, ak vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, okolnosti prípadu, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uloženie iného trestu nie je potrebné.
Súd popri treste odňatia slobody s podmienečným odkladom zároveň u obžalovaného rozhodol aj o uložení trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 (päť) rokov, teda v polovici sadzby, ktorú zákon umožňuje uložiť pri tomto druhu trestu.
Súd vo vzťahu k druhu a výmere trestu zákazu činnosti uvádza, že zohľadnil všetky skutočnosti spáchaného skutku a to najmä okolnosti prípadu, spôsob spáchania, jeho následky, osobu páchateľa pričom dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného, ochranu spoločnosti a naplneniu účelu aj tohto druhu trestu je uloženie trestu zákazu činnosti v trvaní 5 rokov primerané. Tu súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že obžalovaný viedol osobné motorové vozidlo po štátnej ceste 1. triedy číslo 74, v km 35,00 medzi mestom Snina a obcou Stakčín v smere na obec Stakčín pričom pri jazde poručil hneď niekoľko ustanovení zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov. V danom úseku kde je povolená maximálna rýchlosť mimo obce 90 km/hod., riadil vozidlo rýchlosťou 130 až 140 km/h, počas jazdy v tomto úseku cesty nerešpektoval zvislé a vodorovné dopravné značenie „Zákaz predchádzania" a v neprehľadnej tiahlej pravotočivej zákrute v miernom stúpaní začal predchádzať pred sebou riadne jazdiace motorové vozidlo zn. Škoda Superb, ev. č. E. F. a takto konal napriek tomu, že v danom čase a mieste pred sebou nemal rozhľad na vzdialenosť potrebnú pre bezpečné predchádzanie a nemohol sa bezpečne zaradiť pred vozidlo, ktoré predchádzal, takto vytvoril oproti jazdiacemu vozidlu značky Peugeot 307 náhlu prekážku a došlo k čelnej zrážke oboch vozidiel prednými ľavými časťami v protismernom jazdnom pruhu z pohľadu obvineného. Dôsledkom uvedeného spôsobu jazdy obžalovaného došlo k zraneniu piatich osôb sediacich vo vozidle Peugeot 307, ktorí utrpeli zranenia, ktoré si vyžiadali liečenie a obmedzenie v obvyklom spôsobe života v trvaní od 33 do 164 dní, pričom u poškodeného K. L. znalec konštatoval predpoklad pre vznik trvalých následkov vo forme poruchy mozgových funkcií na úrovni motorických a duševných deficitov.
Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom obhajoby, ktorá poukazovala na iné, obdobné rozhodnutia súdov, kedy bol uložený trest zákazu činnosti v trvaní 5 rokov v prípadoch, kde následkom dopravnej nehody bola smrť, pričom v uvedenom prípade tomu takto nebolo. Súd prvého stupňa tu uvádza,
že nie je viazaný rozhodnutiami súdov v iných obdobných veciach, avšak pristupuje ku každému konaniu jednotlivo, individuálne a starostlivo vyhodnocuje všetky nuansy, ktoré sú pre to - ktoré konanie špecifické. Ak by mal súd pri určovaní druhov a výmere jednotlivých trestov vychádzať výlučne z komparatívnej metódy, rezignoval by na výkon spravodlivého súdneho konania zohľadňujúc jednotlivé osobitosti konania. K tomuto zaujal stanovisko aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa (napr. PL. ÚS 106/2011, PL. ÚS 1/2021). Rovnako tak požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste (NS SR 4To/7/2013).
Obžalovaný pri svojej výpovedi v procesnom postavení obvineného uviedol, že „po prejdení ľavotočivej zákruty pred sebou spozoroval vozidlo bielej farby, ktoré jazdilo omnoho pomalšie..“ a na otázku vyšetrovateľa, či vie uviesť, ako rýchlo mohlo ísť vozidlo pred ním a ako rýchlo išiel on, kde odpovedal, že „... bolo to mnoho pomalšie ako ja a ja som mohol ísť okolo 90km/h...“, pričom už z fotografií z miesta nehody je jasne viditeľné, že vozidlo obžalovaného a jeho rýchlomer sa v čase nárazu zastavil na hodnote 110 km/h. Znalec z odboru dopravy neskôr stanovil rýchlosť vozidla obžalovaného v čase nehody na 130 až 140 km/h. Uvedené pre súd dokazuje laxný prístup obžalovaného ku skutku krátko po nehode, zľahčovanie svojho konania v danom čase, neuvedomujúc si závažnosť svojho konania, následkom ktorého došlo k zraneniu piatich osôb s možnými trvalými následkami.
Súd prvého stupňa zohľadňujúc, že trest ako sankcia cielene zasahuje do základných práv a slobôd, pričom (podľa možností) postihuje len páchateľa (zásada personality trestu) vzal pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu u obžalovaného do úvahy aj skutočnosť, že obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a slobodách páchateľa, avšak samotná ujma nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu (pozri tiež PL. ÚS 6/09). Preto súd preferujúc konzekvencionalistický prístup k uloženému trestu zákazu činnosti a jeho výmere vo vzťahu k obžalovanému považoval tento za primeraný a spravodlivý.
Súd prvého stupňa mal za to, že aj trest zákazu činnosti má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni po určitý čas vykonávať činnosť, ak sa v súvislosti s touto činnosťou dopustil trestného činu, má mu zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Trestnou činnosťou na účely trestu zákazu činnosti je potrebné chápať aj páchanie priestupkov na úseku dopravy. Skutočnosť, že obžalovaný bude trestom zákazu činnosti obmedzený na svojom obvyklom spôsobe života, v predmetnej veci tým, že mu bude zakázané viesť motorové vozidla všetkých druhov, čo ho vystaví určitému diskomfortu v jeho obvyklom spôsobe života, za účelom zabezpečenia si prepravy inými alternatívnymi spôsobmi, je podľa súdu imanentnou súčasťou uvedeného druhu trestu, a práve táto skutočnosť má u obžalovaného vytvoriť podmienky na jeho výchovu, aby po uplynutí uvedeného druhu trestu viedol riadny život a to aj vo vzťahu k dodržiavaniu pravidiel cestnej premávky. Ani skutočnosť, že obžalovaný je živnostník, za prácou dochádza a musí aktuálne využívať prostriedky hromadnej dopravy alebo sa spoľahnúť na odvoz inej osoby nie sú okolnosťami, ktoré by prevažovali nad dosiahnutím účelu predmetného druhu trestu. Práve naopak, tieto obmedzenia obžalovaného ho majú motivovať, prevychovať a súčasne odradiť od páchania trestnej činnosti do budúcna. Prostriedkom dosiahnutia primeraného trestu je práve individualizácia trestu. Aj preto súd vo vzťahu k obžalovanému dospel k záveru, že práve trest zákazu činností v trvaní 5 rokov bude pre obžalovaného primeraným trestom sledujúcim účel trestania, keďže ako vyplýva zo samotného konania a jemu predchádzajúceho konania o dohode o vine a treste, snahou obhajoby bolo v čo najväčšej miere eliminovať obmedzenia obžalovaného v zákaze viesť motorové vozidlá všetkých druhov, naproti snahe o odstránenie následkov jeho konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidla všetkých druhov v trvaní päť (5) rokov pre obžalovaného považoval za primeraný a spravodlivý sledujúc účel tohto druhu trestu.
Vo vzťahu k nároku na náhradu škody súd prvého stupňa uviedol, že poškodená DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., IČO: 35 942 436, Cintorínska 5, 949 01 Nitra a Sociálna poisťovňa, a. s., pobočka Humenné, IČO: 30 807 484, Námestie slobody 58, 066 57 Humenné 1 si uplatnili nárok na náhradu škody riadne a včas a s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a ustálenú výšku škody, uložil
súd obžalovanému povinnosť uhradiť škodu poškodenej spoločnosti DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., IČO: 35 942 436, Cintorínska 5, 949 01 Nitra spôsobenú škodu vo výške 70.225,56 eur a Sociálna poisťovňa, a. s., pobočka Humenné, IČO: 30 807 484, Námestie slobody 58, 066 57 Humenné 1 spôsobenú škodu vo výške 643,10 eur, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozsudku.
Pre účely rozhodnutia súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodených bolo potrebné ustáliť minimálnu škodu, ktorá je bez pochýb preukázaná čo do základu a jej výšky.
Poškodená spoločnosť Union zdravotná poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, 814 53, Bratislava, IČO: 36284831 si uplatnila škodu vo výške 1.628,38 eur titulom poškodenia zdravia za poistenca - poškodeného I. A. za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Ďalej uviedla, že ako poškodená strana sa v zmysle ust. § 46 Tr. poriadku pripojila k trestnému konaniu a dňa 07.02.2025 bola do komerčnej poisťovne Union poisťovňa a.s. zaslaná výzva na úhradu liečebných nákladov, ktoré komerčná poisťovňa Union, a.s. následne dňa 12.02.2025 v plnej výške uhradila. Záverom však dodala, že ako poškodená strana už netrvá na úhrade ďalších nákladov spojených s týmto trestným činom. Vzhľadom na neprítomnosť poškodenej na hlavnom pojednávaní a pre súd nejednoznačného vyjadrenia, či poškodená si uplatnila nárok na náhradu škody, alebo v zmysle záveru jej vyjadrenia už netrvá na úhrade ďalších nákladov spojených s predmetným trestným činom, súd túto poškodenú odkázal so svojim nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Rovnako tak súd prvého stupňa poškodenú J. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, B., zastúpená zákonným zástupcom matkou N. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, B. odkázal so svojím nárokom na náhradu škody na civilný proces, nakoľko poškodená si uplatnila nárok včas, avšak tento nebol uplatnený riadne, nakoľko poškodená nijako bližšie svoj nárok nešpecifikovala a z vykonaného dokazovania vykonaného pre účely trestného konania ani pre súd nevyplýva jednoznačná škoda, ktorá bola poškodenej na jej majetku - mobilnom telefóne, tak ako si tento uplatnila ( čl. 147) spôsobená. Vzhľadom na potrebu vykonania ďalšieho dokazovania na účely určenia škody tejto poškodenej ju súd s jej nárokom odkázal na civilný proces.
Vo vzťahu k nároku na náhradu škody poškodeného K. L. súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť tomuto poškodenému spôsobenú škodu vo výške 5.000,- eur (päťtisíc eur), a vo zvyšku ho odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces. Súd sa stotožnil s argumentáciou poškodeného v tom, že uvedená škoda predstavuje nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená poškodenému tým, že bol podstatným spôsobom obmedzený v obvyklom spôsobe života, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku A. B. č. 76/2024 (318 a nasl.). Súd uvádza, že nemajetková ujma, ktorá bola priznaná poškodenému predstavuje kompenzáciu za zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, čím sa primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychickej integrity osoby. V uvedenom prípade išlo o zásah do práva na ochranu osobnosti a psychickej integrity poškodeného v tom, že spáchaným trestným činom obžalovaným bol poškodený obmedzený vo svojom obvyklom spôsobe života, t. j. nemohol vykonávať činnosti tak ako predtým, resp. výkon niektorých činnosti predtým ním vykonávaných mu bol značne obmedzený alebo zamedzený úplne. Zo znaleckého posudku A. B. č. 76/2024 (318 a nasl.) vyplýva, že poškodený bol obmedzený vo vykonávaní aj základných činností, ktoré predtým zvládal sám, resp. mu výkon aj základných ľudských činnosti bol zamedzený. Poškodený počas nutnej doby liečenia bol prakticky upútaný na lôžko v plnej miere odkázaný na pomocné osoby a to aj v dennej činnosti, ako je hygiena, toaleta, obliekanie, pitný a diétny režim. Súd tu dodáva, že nárok na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia si nie je možné zamieňať s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychickej integrity osoby, pričom právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu pri zásahoch do fyzickej integrity jednotlivca. Tieto nároky sledujúc ochranu rôznych záujmov je preto potrebné považovať za rovnocenné a samostatné. Tu súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 1/2015 v zmysle ktorého, ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994
Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol o povinnosti obžalovaného zaplatiť poškodenému sumu 5.000 eur titulom náhrady škody, ktorá predstavovala nemajetkovú ujmu, ktorú si poškodený uplatnil riadne a včas. Vo zvyšku nároku na náhradu škody predstavujúcu náklady spojené s právnym zastúpením súd poškodeného odkázal na civilný proces a to z dôvodu, že súd nemal uvedený nárok za riadne preukázaný, čo do výšky a rozsahu jednotlivých úkonov právnej služby.
Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia.
Krajský súd po preskúmaní tej časti rozsudku, ktorá bola napadnutá odvolaním, dôkazov vykonaných v štádiu prípravného konania a na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že okresný súd pri rozhodovaní o trestne odňatia slobody a jeho podmienečnom odklade správne postupoval, keď uložil obžalovanému podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 158 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.
Podľa názoru krajského súdu však okresný súd pochybil pri ukladaní trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu štyroch rokov (§ 61 ods. 1 , 2 Tr. zákona) vzhľadom na osobu obžalovaného, na jeho doterajší život, keďže súdne trestaný nebol a v centrálnej databáze priestupkov má dva záznamy, vzhľadom na charakteristiky z miesta bydliska obžalovaného a bývalého zamestnávateľa je uloženie trestu zákazu činnosti vo výmere v akej uložil okresný súd, trestom neprimerane prísnym. Krajský súd preto napravil toto pochybenie okresného súdu a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému uložil podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti viesť motorového vozidlá všetkých druhov na dobu štyroch rokov.
Vo vzťahu k ďalšej časti odvolania obžalovaného poukazuje krajský súd na tú skutočnosť, že okresný súd správne vyhodnotil nárok na náhradu škody poškodených strán Dôvery ZP a Sociálnej poisťovne, kedy zástupcovia týchto spoločností si v prípravnom konaní riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody a tento aj listinnými dôkazmi dokladovali.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu, ktorým uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému K. L. škodu vo výške 5.000,- eur (nemajetkovú škodu) a so zvyškom nároku náhrady škody odkázal poškodeného na civilný proces, je taktiež podľa krajského súdu v súlade so zákonom. Správne okresný súd zohľadnil rozsah poranenia poškodeného a finančné náklady spojené s opaterou osôb blízkych. Poškodenému v čase od vzniku dopravnej nehody až po ohodnotenie trvalých následkov po jednom roku od dopravnej nehody, keď uložil obžalovanému povinnosť uhradiť tomuto poškodenému náhradu škody vo výške 5.000,- eur.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.