Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24S-25-2020.pdf
PDF · 258.86 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/25/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: BEST MEAT, s.r.o., Alejová 5, Košice - mestská časť Juh, 040 11, IČO: 46 645 217, právne zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS / ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102875008/2019 zo dňa 13. decembra 2019, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Žiar nad Hronom (ďalej len „prvostupňový orgán alebo „správca dane“) listom z 24.07.2018 oznámil obchodnej spoločnosti Best Meat, s.r.o., Alejová 5, Košice (ďalej len „žalobca“) výkon daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016. Daňová kontrola bola ukončená Protokolom z daňovej kontroly z 15.05.2019. Správca dane následne dňa 16.08.2019 vydal rozhodnutie o vyrubení dane č. 101965706/2019, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 297 000,- Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia opísal priebeh a výsledok daňovej kontroly a skonštatoval, že zistil porušenia zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“). Rozdiel dane vo výške 297 000,- Eur vznikol na základe porušení, ktoré mali vplyv na vykázaný základ dane z príjmov právnickej osoby a po vykonaní kontroly sa upravil základ dane z príjmov právnickej osoby v súlade s § 17 zákona č. 595/2003 Z.z. Správca dane zistil položky zvyšujúce výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, konkrétne výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 zákona č. 595/2003 Z.z., alebo ktoré boli vynaložené v rozpore s § 19 citovaného zákona. Poukázal na to, že v kontrolovanom zdaňovacom období žalobca zaúčtoval do nákladov dodávateľské faktúry vystavené spoločnosťou Borus Energy, s.r.o., Bratislava, na základe Zmluvy o údržbe a bežných opravách uzatvorenej medzi Borus Energy, s.r.o. a žalobcom dňa 30.06.2016, za služby spojené s údržbou a bežnými opravami, ktoré mali byť vykonávané na farmách, ktoré prevádzkuje žalobca podľa podmienok upravených v zmluve za dohodnutú cenu v určenom období. Predmetné faktúry sú špecifikované v tabuľke č. 1, ktorá je súčasťou obsahu prvostupňového rozhodnutia. Predmetom zmluvy bol záväzok poskytovateľa Borus Energy, s.r.o. pre objednávateľa - žalobcu vykonávať bežné servisné a údržbárske práce na všetkých výrobných technológiách slúžiacich na výkrm brojlerov, ktoré sú prevádzkované žalobcom prostredníctvom vlastných zamestnancov poskytovateľa a tiež sa zaviazal
vykonávať tieto služby riadne vyškolenými zamestnancami. Správca dane preveroval, či bol výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov dosiahnutý pričinením poskytovateľa Borus Energy, s.r.o. a aká činnosť bola zo strany tohto poskytovateľa v kontrolovanom období skutočne realizovaná. V rámci preverovania týchto skutočností správca dane vykonal výsluchy svedkov, miestne zisťovanie, nazretia do spisov z iných kontrol, analýzy dokladov a podkladov v papierovej aj elektronickej forme, zaslal výzvy za účelom získania ďalších daňovým subjektom nepredložených informácií. Bolo vykonané miestne zisťovanie vo firme Atak, s.r.o., Továrenská 269, Vlkanová, ktorá bola ako dodávateľ služieb identifikovaná z predložených údajov. Miestne zisťovanie bolo zamerané na preverenie a prevzatie dokladov o evidencii k prácam vykonávaným spoločnosťou Atak v roku 2016 v objektoch žalobcu. Na základe vykonaného miestneho zisťovania mal prvostupňový orgán za zrejmé, že v kontrolovanom období vykonávala spoločnosť Atak, s.r.o. pre žalobcu práce priamo a nie ako subdodávateľ a taktiež nebola dodávateľom prác firma Borus Energy, s.r.o. Za práce - služby vykonané pre žalobcu v roku 2016 boli zo strany Atak, s.r.o. vystavené faktúry podľa tam uvedenej tabuľky. Celkovo suma opráv za rok 2016 a materiálu na opravu predstavovala čiastku 247 119,67 Eur bez DPH. Najväčšiu sumu spoločnosť vyfakturovala za opravu vzduchotechniky na halách 1 - 8 na farme v Čaklove a to sumu 74 584,27 Eur. Služby spoločnosti Atak, s.r.o. boli pre žalobcu dodávané v priebehu roku 2016, nielen za 2. polrok. Predmetom odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ďalej boli skutočnosti zistené pri ústnych pojednávania, svedecké výpovede svedkov a vyjadrenia žalobcu, ktorých vyhodnotením prvostupňový orgán dospel k tomu, že spoločnosť Borus Energy, s.r.o. v kontrolovanom období roku 2016 nemohla byť a nebola subjektom, ktorý by mohol svojimi vlastnými zamestnancami dodávať služby v zmysle zmluvy o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016. Zo strany žalobcu nebolo preukázané, akými odbornosťami spomínaní zamestnanci disponovali. Na každej farme mal byť jeden zamestnanec spoločnosti Borus Energy, s.r.o., pričom sa tvrdenia svedka L. a W.. N. rozchádzajú v tom, akými spôsobmi boli a akí zamestnanci do Borus Energy získaní. Svedok L. uviedol spôsob náboru zamestnancov do Borus Energy, s.r.o. bez potreby kvalifikácie, len na základe ich záujmu, čo sa rozchádza s výpoveďou W.. N.. Pre fakturáciu dodaných služieb v zmysle zmluvy o údržbe a bežných opravách za mesiac júl bola vystavená faktúra z 15.08.2016 na sumu 700 000, - Eur bez DPH, na čo bolo potrebné viac ako len jedného zamestnanca na každej farme a bola potrebná dodávka príslušného materiálu na opravy, jeho odborné zabudovanie do technologického celku, pričom pri takýchto sumách je nemysliteľné ich uhradiť bez odsúhlasenia, písomného - protokolárneho prevzatia vykonaných prác, odskúšania funkčnosti opraveného technologického celku, stanovenia záručnej lehoty na vykonané opravy, prípadného stanovenia lehoty skúšobnej prevádzky atď., čo absentuje pri každej jednej faktúre týkajúcej sa dodávok služieb v zmysle uvedenej zmluvy. Z uvedeného správcovi dane vyplynulo, že svedkovia sa nezhodli na spôsobe výberu zamestnancov, na ich kvalifikácii, na činnostiach, ktoré mali tieto osoby vykonávať. Absolútne nedôveryhodné bolo tvrdenie W.. N. o tom, že práce, ktoré mala vykonať Borus Energy, s.r.o. nikto neprebral a že sa jednalo o práce, ktoré bolo potrebné uskutočňovať cyklicky ako bežné opravy. To je známka faktu, že sa výpovede svedkov nezakladajú na prezentovaní skutočností tak ako sa stali, ale obaja sa účelovo snažia prezentovať situáciu, ktorá sa takýmto spôsobom nikdy neuskutočnila. Navyše W.. N. uviedol spôsob preverovania uskutočnenia služieb v takých objemoch, ktoré boli vyfakturované, čo nie je mysliteľné použiť. Na tom základe správca dane usúdil, že Borus Energy, s.r.o. žiadne služby pre žalobcu v roku 2016 nevykonala. K svedkovi L. správca dane uviedol, že tento faktúry nevystavoval, nekontroloval ich na uskutočnené reálne plnenie, nevedel uviesť ani to, komu ich osobne doručoval, čo pri sumách, na ktoré boli tieto faktúry vystavené nie je mysliteľné. Faktúry len podpisoval po tom, ako mu boli predložené pánom Z.. To potvrdzuje fakt, že Borus Energy, s.r.o. žiadne služby žalobcovi v roku 2016 nedodávala, len vystavovala faktúry týkajúce sa fiktívnych plnení. Správca dane požadoval od daňového subjektu predložiť dôkazy preukazujúce tvrdenia a odpovede na správcom dane položené otázky. Vyzval ho aj na predloženie cenovej ponuky poskytnutým službám, resp. faktúram vystavených za spoločnosť Borus Energy a pod. Žalobca v lehote určenej vo výzve, ani neskôr požadované doklady, ani písomné vyjadrenia, ani vysvetlenia správcovi dane nepredložil. Správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt - žalobca, ani na základe spomínanej výzvy nepreukázal splnenie podmienok uplatnenie nákladov do daňových výdavkov z tam uvedených prijatých faktúr od spoločnosti Borus Energy, s.r.o. v zmysle Zmluvy o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016. Realizované ústne pojednávania a výpovede svedkov poskytli len odpovede, ktoré nemôžu účinne nahradiť absentujúce listinné dôkazy. Ani dokazovanie správcu dane nepreukázalo vecnú súvislosť vynaloženého výdavku a nepreukázalo naplnenie predmetu zmluvy o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016, že služby boli vykonané, zabezpečené daňovým subjektom Borus Energy, s.r.o. v zdaňovacom období roku 2016, osobou uvedenou na faktúrach. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie v zmysle ktorého dospel k záveru, že na preukázanie hodnovernosti dodania tovaru nie sú postačujúce doložené faktúry,
ale najmä preukázanie, že služby boli skutočne dodané v deklarovanom rozsahu, druhu, množstve a kvalite práve týmto dodávateľom. Skutočnosť, že kontrolovaný platiteľ - žalobca vlastní faktúru znejúcu na meno daného dodávateľa Borus Energy, s.r.o. ešte neznamená, že tento dodávateľ v skutočnosti dodanie služby aj uskutočnil a vznikla mu v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. aj daňová povinnosť. Daňový doklad je iba formálnym dôkazom završujúcim hmotno-právne aspekty skutočného uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Ak zdaniteľné plnenie nebolo uskutočnené tak, ako je platiteľom deklarované, nemôže byť dôkazná povinnosť naplnená obyčajným predložením, hoci formálne správneho daňového dokladu, nakoľko takýto doklad už sám o sebe nemôže byť vierohodný, ak obsahuje údaj, ktorý nie je pravdivý. Daňový subjekt - žalobca predložil zmluvu o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016 a faktúry, ktoré neobsahujú všetky náležitosti preukazujúce uplatnenie daňového výdavku z dodávateľských faktúr v súlade s ustanoveniami zákona. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočnosť, čo v danom prípade bolo správcom dane spochybnené. To, že doklady sú riadne zaúčtované v účtovníctve ešte nie je splnením zákonnej podmienky, resp. podmienok oprávnenosti na uplatnenie uznateľnosti daňových výdavkov. Splnenie podmienok na uplatnenie uznateľnosti daňových výdavkov preukazuje daňový subjekt, pričom toto nespočíva len v ich formálnej deklarácii a predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahy faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Správca dane na základe uvedených zistení spochybnil dodanie služieb deklarovaných na faktúrach tam uvedených od spoločnosti Borus Energy, s.r.o. v zmysle Zmluvy o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016, ktoré pochybnosti počas daňovej kontroly, ani ku dňu ukončenia daňovej kontroly žalobca nevyvrátil. Dodanie služieb deklarované na predmetných faktúrach bolo preverovaním správcu dane v plnej miere spochybnené. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňoval daňové výdavky z takýchto dodávateľských faktúr musí byť schopný preukázať, že fakturované služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala, resp. zabezpečovala práce odberateľovi. Faktúra vystavená dodávateľom a jej oprávnenie zaúčtovania do daňových nákladov je použiteľná vtedy, ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda sú hodnoverné, nezameniteľné a vystavil ich ten, kto ich vystaviť mal a za služby, ktoré sa reálne uskutočnili v čase, ktorý je uvedený na faktúre a vo fakturovanom objeme. Nestačí, aby bola splnená táto zákonná povinnosť formálne tým, že je uvedená v doklade. Musí byť aj skutočne vykonaná a všetky údaje na doklade musia byť pravdivo uvedené a na ňou uvedenými osobami aj skutočne zrealizované. Ak takto daňový subjekt nepostupuje, je potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti dokladov. Skutočnosť, že žalobca disponuje faktúrami, ktoré neobsahujú všetky náležitosti vyžadované platnou legislatívou, nie je zo strany správcu dane považovaná za vyčerpávajúce preukázanie skutkového stavu predmetu fakturácie. Žalobca vedomý si svojej daňovej povinnosti si mal by ť vedomý aj toho, že uskutočnenie plnenia, ktoré si uplatňuje ako výdavok musí aj vyplývať zo skutočností objektívne preukázateľných. Takéto skutočnosti by bolo možné podporne preveriť a zistiť aj z dokladov a dokumentácií tých spoločností, ktoré preverované zákazky reálne vykonávali, sú kontaktní a plnia si svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, čo sa však v tomto prípade nepotvrdilo. Z informačného systému správcu dane a na základe vykonaných miestnych zisťovaní je zrejmé, že relevantné daňové subjekty už ukončili svoju činnosť, boli zrušené a z obchodného registra boli vymazané, ich konateľmi sa stali zahraničné osoby a ich účtovníctva nie sú k dispozícii. Podporné zisťovania z týchto dôvodov nebolo možné zo strany správcu dane realizovať. Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo pre dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Overenie oprávnenosti uplatnenia výdavkov do daňových výdavkov znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožňuje prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok na nesplnenie hoci len jednej z nich nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia faktúry, musí sa overiť, či údaje v nej uvedené dokladujú konkrétnu predmetnú skutočnosť, t.j. či došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma daňovými subjektami. Správca dane na základe vyššie uvedených zistení preukázal, že fakturované služby deklarované na faktúrach spoločnosti Borus Energy, s.r.o. neboli reálne dodané touto spoločnosťou. Počas výkonu daňovej kontroly tak preukázal, že žalobca si neoprávnene zaúčtoval do daňových výdavkov výdavky z predmetných faktúr. Preverovaním sa nepotvrdilo reálne dodanie služieb podľa dodávateľských faktúr v sume 1 350 000,- Eur, čo nespĺňa podmienky daňového výdavku
- podmienku vecnosti, existencie a preukaznosti a preto je položkou zvyšujúcou výsledok hospodárenia. Na základe toho žalobca porušil § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) dňa 13.12.2019 rozhodnutím č. 102875008/2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že všetky dôvody, pre ktoré nedošlo zo strany správcu dane k uznaniu kontrolovaným daňovým subjektom - žalobcom uplatňovaných daňových výdavkov, sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, a preto ich žalovaný nebude duplicitne uvádzať, ani to, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ale poukázal len na hlavné zistenia. Z celého konania mal za zrejmé a správcom dane preukázané, že predmetné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako deklaroval žalobca. Ďalej poukázal na vykonané dokazovanie správcu dane, jeho závery a hodnotenie vykonaného dokazovania. Uviedol, že miestne zisťovanie vykonané spoločnosti Atak, s.r.o. bolo zamerané hlavne na prevzatie dokumentov týkajúcich sa spolupráce so žalobcom a získanie všeobecného prehľadu o činnostiach v tejto spoločnosti nielen v roku 2016. Miestne zisťovanie vykonané v spoločnosti Atak, s.r.o. nie je možné chápať ako výpoveď svedka, teda kontrolovanému daňovému subjektu - žalobcovi nebolo upreté jeho právo byť účastným pri výpovedi svedka a môcť mu klásť otázky. Ak sa osoba v priebehu výkonu miestneho zisťovania pred pracovníkom správcu dane vyjadrí ku skutočnostiam, za účelom ktorých sa miestne zisťovanie vykonáva a poskytuje mu informácie, neznamená to, že vypovedá v pozícii svedka. Poukázal na to, že sú rozpory medzi výpoveďami v tom zmysle, ako sa zoznámili W.. B. N. a svedok W. L. a akým spôsobom, resp. koho aktivitou nadviazali ďalšiu spoluprácu. V týchto podaných svedectvách videl rozpor a preto ich považoval za nevierohodné. K špecifikácii dôvodov nadviazania spolupráce považoval za potrebné uviesť, že zo strany W. L. bol vyjadrený jednoznačný záujem o dodávky krmív a nie o manažovanie hydinových fariem. W.. N. však potreboval zlepšiť zootechnické výsledky fariem a podľa jeho výpovede bol s p. L. dohodnutý manažment zamestnancov vo farmách, pričom zamestnanci boli neskôr prevzatí do stavu Borus Energy, s.r.o. Správca dane sa v hodnotení výpovede svedkov v tejto problematike nesnažil vzbudzovať nejaký rozpor, ten rozpor vyjadrili sami svedkovia svojimi vyjadreniami. Poukázal na ďalšie rozpory vo výpovediach, ako aj na výpovede W.. V. Z., W. T. a F. T.. Ďalej uviedol, že správca dane overoval všeobecnú známosť poskytnutia služieb údržby a opráv a ich rozsahu u poskytovateľa týchto služieb, pričom faktúry prijaté žalobcom neobsahujú ich rozsah a presnú špecifikáciu, odvolávajúce sa na objednávky a zmluvu. W.. Z. uviedol, že o prijatých službách a faktúrach za služby v zmysle zmluvy z 30.06.2016 nič nevie, rovnako ani W. T. ako zamestnanec poskytovateľa, ani F. T. ako vedúca farmy. K porušeniu základného procesného práva žalobcu v rámci dokazovania, čo by mohlo mať dopad na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v prípade, ak by takýto dôkaz bol podkladom pre rozhodnutia, ako tvrdí žalobca, poznamenal, že správca dane v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku môže ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane ak to nie je získané v rozpore so všeobecnými záväznými právnymi predpismi. Výpovede uvedených svedkov boli vykonané v rámci výkonu iných kontrol správcu dane, svedkovia sa však vyjadrovali k tej istej problematike a vykonaných výsluchov sa kontrolovaný daňový subjekt zúčastnil, resp. bol o nich informovaný a zúčastniť sa ich mohol, takže jeho procesné práva boli zo strany správcu dane zachované v plnej miere. Žalobca nemôže namietať, že sa z dôvodu, že výpovede svedkov boli vykonané v rámci inej daňovej kontroly, nemohol riadne pripraviť na ich účasť a v záujme riadneho uplatnenia všetkých práv v rámci takého úkonu, a to preto, lebo sa na ne pripraviť nemusel. Tieto výpovede už boli, a to aj za jeho účasti vykonané. K žiadnemu porušeniu procesných ustanovení tak nemohlo dôjsť a ani nedošlo. K ďalšiemu bodu odvolania uviedol, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania neuviedol žiadne dôkazy, ktoré by boli v jeho prospech, ani nestanovil ním akceptovaný objektívne správny spôsob určenia daňovej povinnosti. Zo spisového materiálu podľa neho nevyplýva, že správca dane vytvára rozpory v skutkových tvrdeniach, pretože tieto vytvoril sám žalobca svojím konaním a tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s tvrdeniami svedkov. Závery správcu dane vychádzajú zo zistení, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí a sú riadne vyhodnotené. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil faktúry s náležitými prílohami, nakoľko ich predložil správcovi dane bez príloh. V textových častiach faktúr je popis prác, ktoré mali byť dodávateľom vykonané v tvare napríklad „fakturujem Vám na základe zmluvy za služby podľa objednávky“, „fakturujem Vám na základe zmluvy“ a pod. Na faktúrach nie je špecifikované množstvo, ani druh vykonaných prác, spotrebovaný materiál, cena materiálu, práca v merných jednotkách a jej cena, jednotková cena jednotlivých druhov poskytovaných služieb, prípadne iné parametre poskytovaných služieb. Žalobca predložil k faktúram len Zmluvu o údržbe a bežných opravách uzatvorené medzi poskytovateľom Borus Energy, s.r.o. a objednávateľom žalobcom z 30.06.2016. Ďalej uviedol, že žalobca nepredložil správcovi dane požadované doklady k písomným vyjadreniam, ani iné vysvetlenia za účelom doplnenia kontrolovaných podkladov a možnosti uznania predmetných nákladov, na základe čoho považoval dôkaznú povinnosť žalobcu za vyčerpanú. Za neodôvodnenú vyhodnotil námietku, že dôkazné bremeno bolo prenesené na žalobcu v rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek tvrdenú skutočnosť, pretože správca dane výzvami dal žalobcovi možnosť preukázať ním tvrdené skutočnosti,
pričom žalobca nepredložil základné podklady k posúdeniu správcom dane a to napriek tomu, že mu na jeho žiadosť predĺžil termín na predloženie dokladov a vyjadrení. Správca dane dal žalobcovi dostatok možností predložiť dôkazy, ktoré by boli v jeho prospech a kontrolovaný daňový subjekt - žalobca však takéto dôkazy nepredložil. Požiadavky správcu dane na predloženie dokladov boli v súlade s daňovým poriadkom, žiadna z nich nebola neprimeraná, ani nad rámec informácií a dokumentácií, ktorými daňové subjekty obvykle pri výkone podnikateľskej činnosti disponujú. Ďalej uviedol, že nekládol žalobcovi na ťarchu nekontaktnosť dodávateľa Borus Energy, s.r.o., naopak sám sa pokúšal získať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu, napríklad výsluch svedka W. L., ktorý však vypovedal odlišne a nevedel povedať, kde sa doklady spoločnosti Boru Energy nachádzajú. Skutočnosť, že si dodávateľ neplnil svoje zákonné povinnosti správca dane nedal na ťarchu žalobcovi. To, že doklady neobsahujú všetky náležitosti vyžadované platnou legislatívou je však pochybením, ktoré v danom čase mohol a mal napraviť žalobca v súčinnosti s dodávateľom, ak by o to mal záujem. K výpovedi svedka W.. N. žalovaný uviedol, že ak z nej vyplynuli všetky súvislosti ohľadne kontrolovaných faktúr za správu, prevádzku a udržiavanie fariem, ako aj výrobných technológií, správca dane by tieto súvislosti nespochybňoval. Informácie a dôkazy získané správcom dane v priebehu výkonu daňovej kontroly však svedčia o udalostiach za kontrolované obdobie celkom inak. Napriek možnosti, ktorú správca dane kontrolovanému daňovému subjektu dal aj vo výzve, kde presne uviedol, aké doklady, písomnosti, evidencie je potrebné doložiť na overenie skutočného dodania fakturovaných služieb a na základe ktorých bolo možné prípadne korigovať jeho rozhodnutie, žalovaný toto nevyužil. Správca dane preto vydal rozhodnutie na základe ním získaných dôkazov a akceptoval všetky výpovede svedkov, analyzoval a vyhodnotil ich vo vzájomnej súvislosti a na základe týchto analýz a vyhodnotenia popísal kontrolované skutočnosti a predložené kontrolované doklady a iné písomnosti ako dôkazy činnosti žalobcu. Správca dane odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia postavil na vlastných zisteniach, výpovediach svedkov a ich analýzach, ako aj na základe zistení, ktoré boli vykonané inými pracovníkmi toho istého správcu dane tak, ako mu to umožňuje Daňový poriadok. Daňové kontroly dane z pridanej hodnoty, ktoré vykonal ten istý správca dane boli medzičasom právoplatne ukončené aj rozhodnutiami žalovaného, ktorými boli všetky rozhodnutia správcu dane potvrdené. Uviedol, že na preukázanie hodnovernosti dodania tovaru alebo služby nie je postačujúce doloženie faktúry, ale najmä preukázanie, že služby boli skutočne dodané v deklarovanom rozsahu práve týmto dodávateľom. Skutočnosť, že žalobca vlastní faktúru znejúcu na meno dodávateľa Borus Energy, s.r.o. neznamená, že tento dodávateľ v skutočnosti dodanie služby aj uskutočnil. Daňový subjekt predložil doklady - Zmluvu o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016 a faktúry, ktoré neobsahujú všetky náležitosti preukazujúce uplatnenia daňového výdavku z dodávateľských faktúr v súlade s ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z.z. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočnosť, čo v danom prípade bolo správcom dane spochybnené. To, že doklady - faktúry sú riadne zaúčtované v účtovníctve ešte nie je splnením zákonnej podmienky, resp. podmienok uznania faktúr daňových výdavkov. Splnenie podmienok na uznanie nákladov daňových výdavkoch preukazuje daňový subjekt, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii a predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Správca dane na základe uvedených skutočností spochybnil dodanie služieb deklarovaných na faktúrach od spoločnosti Borus Energy, s.r.o. v zmysle zmluvy o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016. Žalobca tieto pochybnosti počas daňovej kontroly, ani ku dňu ukončenia daňovej kontroly nevyvrátil. Správca dane podľa žalovaného postupoval v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku a preveroval predložené doklady a tvrdenia žalobcu a jeho dodávateľa vzhľadom na skutočnosti, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených faktúr, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil žalobca, ale vykonal k tomuto účelu dokazovanie. Na to, aby si platiteľ mohol zahrnúť dodávateľské faktúry do daňových výdavkov, musí byť schopný sám preukázať, že fakturované služby boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre, dôkazné bremeno je teda na strane daňového subjektu. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobca v procese správy daní zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje, pričom poukázal na § 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku. V prípade zahrnutia predmetných faktúr do daňových výdavkov zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku zásadne daňový subjekt, ktorý si uvedené právo uplatnil. V uvedenom prípade prevzal dokazovanie správca dane a zaobstaral si dôkazy, z ktorých bol oprávnený prijať právny záver k uvedenému výroku rozhodnutia. Poukázal na to, že postupoval v súlade s uznesením Ústavného súdu SR III.ÚS 401/09-17, preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, preto možno skonštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a dostatočne zistil skutkový stav pre prijatie záverov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí. Účelom daňovej kontroly nie je len formálne
skontrolovanie daňových dokladov, ale aj preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov, ktoré majú vplyv na daňové výdavky kontrolovaného daňového subjektu. Existencia samotnej faktúry nie je dostatočným dôkazom, že k naplneniu predmetu fakturácie aj reálne došlo. Povinnosť daňového subjektu je spojením jeho tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Samotná existencia faktúry na ktorej je uvedená daň, a teda to, že platiteľ má faktúru vyhotovenú iným daňovým subjektom
- ak nie je podložená reálne dodaním tovaru, nezakladá právo na uplatnenie faktúry v daňových výdavkoch. Dodanie tovaru alebo služieb a následné zahrnutie faktúr do daňových výdavkov nie je možné deklarovať len po formálnej stránke vystavenou dodávateľskou faktúrou, ale aj po obsahovej stránke reálnym preukázaním dodania tovaru alebo služieb. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby boli na základe týchto dokladov uznané faktúry v daňových výdavkoch, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje platiteľ. Z obsahu predloženého spisu a prvostupňového rozhodnutia žalovanému vyplynulo, že správca dane viedol dokazovanie podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, pričom dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účel správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane bol v prípade pochybností o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov oprávnený preverovať skutkový stav a zistené skutočnosti premietnuť do prvostupňového rozhodnutia. Z obsahu predloženého spisového materiálu a listinných dôkazov žalovanému vyplynulo, že posúdenie skutkového stavu a prijatý záver správcu dane boli vecne správne a správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, ako aj iných platných právnych predpisov. Zásady daňového konania boli v danej veci správcom dane dodržané, správca dane dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Žalobca podal na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správnu žalobu, kde po vyjadrení zásady prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom, objasnením charakteru daňovej kontroly, ako výrazného zásahu do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu uviedol, že ak daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom, sú všetky právne akty a úkony vydané v rámci predmetnej daňovej kontroly nezákonné. Žalobca namietal porušenie povinností správcu dane podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, namietal porušenie povinnosti správcu dane v Protokole vyhodnotiť dôkazy podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku, ako aj porušenie svojho práva vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia, alebo práva navrhnúť, aby v Protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku. Ďalej uviedol na to, že legalizovať takto vykonanú daňovú kontrolu by bolo možné len vykonaním celej daňovej kontroly od jej začatia prvého úkonu a teda v zákonnej lehote, pretože tu platí zásada ius ex iniuria non oritur, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká. Správca dane mal teda podľa žalobcu postupovať v súlade so zákonom a daňovú kontrolu, v ktorej priebehu došlo k nezákonnému stavu zastaviť a po splnení zákonom stanovených podmienok začať vo veci novú daňovú kontrolu. Ďalej poukázal na dvojinštačnosť daňového konania, ktoré má o to väčší význam, že správca dane svojimi rozhodnutiami a inými úkonmi zasahuje do majetkovej sféry daňového subjektu. Preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom má predstavovať poistku proti prijímaniu nezákonných a nesprávnych rozhodnutí a posilniť tak dôveru správnosť rozhodnutia právnu istotu. Nezákonnú situáciu potvrdzuje postup žalovaného, ktorý je odvolacím orgánom voči rozhodnutiam správcu dane. Žalovaný vo všetkých prípadoch bez výhrad prijal postup a argumenty správcu dane. Žalobca mal dôvodné podozrenie, že orgánom, ktorý nezákonne koordinuje celý postup desiatok kontrol je práve žalovaný. Takáto nezákonná koordinácia vedie k tomu, že rozhodnutie žalovaného vo všetkých prípadoch obsahuje len formálnu časť odôvodnenia, keďže žalovaný už koordinoval daňovú kontrolu aj vyrubovacie konania a úvahy a závery správcu dane sú vlastne len úvahy a závery žalovaného. Žalobca mal za to, že uvedeným konaním bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, čím bol žalobca hrubo poškodený na svojich právach. S poukázaním na konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že nebude duplicitne uvádzať všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, nakoľko to vyplýva z prvostupňového rozhodnutia uviedol, že princíp odvolacieho konania v daňovom konaní spočíva v preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom to požaduje daňový subjekt, ktoré vykonáva osoba, ktorá nebola účastníkom konania, pričom overuje zákonnosť postupu správcu dane pri vydávaní tohto rozhodnutia. Druhostupňový orgán tak zaisťuje prvú nezávislosť v rámci mocenského postavenia správneho orgánu. Druhostupňový orgán je povinný v rámci odvolacieho konania vysporiadať sa so všetkými námietkami daňového subjektu a preveriť, či správca dane nekonal v rozpore so zákonom a svoje závery vrátane správnej úvahy uviesť v odôvodnení rozhodnutia. Ak odvolací orgán v rámci odvolacieho konania vykonal len opis
skutkového stavu, alebo konštatovanie, že závery správneho orgánu na prvom stupni sú pravdivé, bez toho, aby došlo k vysporiadaniu sa so všetkými námietkami a predloženými dôkazmi daňového subjektu a bez uvedenia správnej úvahy, aké v skutočnosti ovplyvňuje hodnotenie konkrétnych dôkazov, dochádza k závažnému porušeniu princípu dvojinštančnosti konania. Formálne postúpenie odvolania odvolaciemu orgánu a následne formálne rozhodnutie odvolacieho orgánu len s odvolaním sa na závery a zistenia uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, resp. v protokole z daňovej kontroly nie sú v súlade s princípom dvojinštančnosti a sú porušením práva daňového subjektu na spravodlivý proces. Z toho vyvodil, že žalovaný ako odvolací orgán nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu, ktorý požadoval žalobca. Žalobca predložil odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom žalovaný sa vyjadril k námietkam žalobcu len okrajovo, v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec. Predložené dôkazy preukazujú, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje vysporiadanie sa s konkrétnymi námietkami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní, čo znamená, že predmetné napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore s § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Napadnuté rozhodnutie je vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré preukazujú tvrdenia žalobcu a ktoré vyplývajú z právnych noriem a vykonaných úkonov správcu dane. Predmetné rozhodnutie je preto arbitrárne a nepreskúmateľné. V bode III. správnej žaloby žalobca namietal, že žalovaný a správca dane v rámci rozhodnutia konštatovali v kontrolovanom zdaňovacom období rok 2016, v časti položky zvyšujúcej výsledok hospodárenia, alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami vo výške 1 350 000 Eur a na základe vykonanej daňovej kontroly a preukázaných kontrolných zistení uvedených v Protokole upravili základ dane s celkovým rozdielom vo výške 297 000 Eur. Správca dane v rámci odôvodnenia opísal priebeh daňovej kontroly, ako aj jednotlivé vykonané úkony správcu dane a následné daňové zistenia, dôkazy z vykonaných úkonov a nazretí do spisov z vykonaných daňových kontrol daňového subjektu na DPH, pričom prijal závery, ktorými odôvodnil prvostupňové rozhodnutie. S týmito závermi daňový subjekt - žalobca nesúhlasil a proti týmto záverom podal odvolanie. Napadnuté rozhodnutie obsahuje stručné zhrnutie priebehu daňovej kontroly, v rámci ktorého žalovaný zhrnul svoje závery, ako aj závery správcu dane. Následne žalovaný zhrnul vyjadrenia správcu dane spolu s niektorými námietkami žalobcu k podanými v rámci odvolania, pričom sa k nim vyjadril. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že žalovaný ako aj správca dane porušili prejednaciu zásadu, porušili právo žalobcu, ako kontrolovaného daňového subjektu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a zisťovaním skutočnosti a teda ani neuniesli dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti v neprospech žalobcu. Žalobca zdôraznil, že keď sa zástupca spoločnosti Atak s.r.o. v rámci daňovej kontroly vyjadroval resp. bol vypočutý ku skutočnostiam dôležitým pre výkon daňovej kontroly, išlo podľa právnej praxe o výsluch svedka. Žalobca mal právo byť prítomný pri vypočutí týchto svedkov, mal právo klásť svedkom otázky a mal záujem tieto svoje práva využiť, čo mu ale konaním správcu dane bolo znemožnené, čím bolo porušené jeho právo vyplývajúce z § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Podľa jeho názoru v prípade, keď správca dane začne klásť otázky v priebehu akéhokoľvek úkonu, jedná sa o výsluch svedka, pričom neobstojí obrana správcu dane, ani žalovaného tým, že mu zákaz slovnej komunikácie Daňový poriadok nezakazuje a zároveň nepoučuje svedka. Priebeh úkonu smerujúceho k prevzatiu dokladov samo o sebe výsluchom svedka samozrejme nie je, ak však v rámci tohto úkonu začne správca dane klásť otázky a svedok na ne odpovedať, je na zodpovednosti správcu dane za obsah tohto úkonu a to bez ohľadu na to, že týmto konaním porušil aj ustanovenia a právo daného svedka byť riadne poučený, čo nemôže byť na škodu preverovaného subjektu - žalobcu. Poukázal tiež na to, že žalovaný na jednej strane tvrdí, že otázky v rámci miestneho zisťovania neboli dôležitými okolnosťami a teda nešlo o výsluch svedka, na druhej strane sám tvrdí, že účelom tohto úkolu bolo okrem prevzatia dokladov aj získania prehľadu o činnostiach tejto spoločnosti a teda aj obchodoch so žalobcom. Žalobca tým porušil aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1 a ods. 3 Daňového poriadku, § 24 ods. 2 Daňového poriadku, § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Ďalej namietal, že s výsluchov svedkov nemožno v žiadnom prípade konštatoval rozpory tvrdené správcom dane z dôvodu, že svedok L. odpovedal správcovi dane na otázku o zoznámení sa s W.. B. N.. Naopak W.. N. bol dotazovaný na spôsob nadviazania obchodnej spolupráce, čo si v žiadnom prípade nemožno zamieňať. Poukázal aj na to, že každá osoba nadviazanie osobného kontaktu s inou osobou vníma subjektívne, čo sa môže sa môže u jednotlivcov výrazne odlišovať, predovšetkým, ak ide o osoby v rôznom postavení a veku. Podľa jeho názoru neobstojí ani tvrdenie žalovaného a správcu dane ohľadom nadviazania spolupráce, nakoľko dodávky krmiva a zlepšenie zootechnických výsledkov nepochybne súvisia a nemôžme ich považovať za rozpor v nadviazaní spolupráce. Bol toho názoru, že správca dane a žalovaný vyhodnocujú všetky tvrdenia výlučne v neprospech žalobcu, tak že sa snažia vzbudiť dojem o rozpornej výpovede týchto svedkov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa neho absentuje úvaha, resp. zhodnotenie záverov správcu dane ohľadom zistenia dôkazov k problematike zamestnancov Borus Energy s.r.o., ktoré zhrnulo v rámci
výpovede svedka L., pričom podľa názoru žalobcu, z týchto výpovedí nevyplývajú rozporné informácie. Z týchto výpovedí sa snažil vytvoriť dojem o tom, že osoby ktoré boli v kontrolnom období konateľmi žalobcu nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a do funkcie boli ustanovení formálne, pričom vedenie spoločnosti mali vykonávať formálne na základe pokynov a dohôd dosiahnutých inou osobou. Tieto tvrdenia správca dane predovšetkým založil na tom, že podľa ich vyjadrení konatelia spoločnosti nepoznali podstatného dodávateľa komunity, ani osoby, ktoré boli zástupcami dodávateľa, s ktorými by inak pri riadnej činnosti prišli do styku. S týmto záverom nesúhlasil. S poukázaním na § 135 a 135a Obchodného zákonníka uviedol, že práva a povinnosti konateľov nie je sú v Obchodnom zákonníku v jednom ustanovení, ale sa nachádzajú v rôznych častiach (§ 35 - 40, § 110, § 118, § 122, § 135a, § 373 Obchodného zákonníka), z ktorých vyplýva, že tieto ustanovenia ukladajú konateľom spoločnosti viaceré povinnosti. Majú povinnosť zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie účtovníctva, t.j. môžu túto evidenciu aj účtovníctvo viesť buď osobne, alebo môžu zabezpečiť vedenie evidencie účtovníctva inými tretími osobami, pričom to ich nezbavuje povinnosti zodpovednosti za škodu voči spoločnosti pri plnení tejto povinnosti. Povinnosť viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti však neukladá konateľom spoločnosti pravidelne informovať spoločníkov o záležitostiach v spoločnosti, avšak v zmysle § 122 ods. 2 Obchodného zákonníka sú konatelia povinní tak urobiť vždy na požiadanie spoločníkov. Okrem toho ukladá Obchodný zákonník konateľom aj ďalšie povinnosti, napr. podanie návrhu na zápis zmeny zapisovaných údajov do obchodného registra a iné. V kontrolovanom zdaňovacom období nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti zo strany konateľa spoločnosti, a preto žalobca zásadne nesúhlasil s konštatovaním správcu dane o formálnom ustanovení do funkcie. Namietal, že konateľ vykonával všetky povinnosti konateľa, zabezpečoval riadny chod spoločnosti, ktorá mala zabezpečené všetky zákonom vyžadované predpoklady na svoje fungovanie podľa Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že konateľ poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami v obchodnom styku v žiadnom prípade nemôže byť podkladom pre určenie záveru, že v spoločnosti bol konateľ ustanovený formálne, práve naopak zabezpečoval všetky zákonom vyžadované povinnosti a s odbornou starostlivosťou poveril výkonom činnosti zodpovednú osobu. Poukázal na výpoveď W. T., ako aj jej hodnotenie žalovaným a správcom dane, z ktorej je podľa jeho názoru tvrdené svojvoľné konanie nie možné. Uviedol tiež, že žalobca v rámci daňovej kontroly poukazoval aj na to, že vykonával svoje zistenia aj z daňovej kontroly za rok 2016, ako aj 2017 v rámci daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty. Z ustanovení Daňového poriadku vyplýva okrem iného právo daňového subjektu byť prítomný pri vypočutí svedka a klásť mu otázky, pričom správca dane musí o výsluchu svedka písomne informovať daňový subjekt, alebo jeho zástupcu, ak by tak neurobil, alebo ak by tak neurobil v dostatočnom časovom predstihu, došlo by k porušeniu práva daňového subjektu, čo by mohlo zakladať dopad na zákonnosť rozhodnutia. Požiadavka informovať daňový subjekt písomne a v dostatočnom predstihu je daná predovšetkým z toho dôvodu, aby sa na takýto úkon v rámci dokazovania vedel daňový subjekt v dostatočnom predstihu pripraviť. V danom prípade, však tieto výpovede svedkov boli aj v rámci samotných predvolaní a následných zápisníc z uvedených výsluchov označené a vykonané v rámci inej daňovej kontroly, čím podľa žalobcu došlo k porušeniu jeho práva na zachovanie riadnej prípravy a účasti v záujme riadneho uplatnenia všetkých práv v rámci takého úkonu počas daňovej kontroly. Na základe uvedeného bol žalobca tohto názoru, že nie je možné prihliadať na tieto výpovede svedkov vykonaných v iných daňových kontrolách a došlo jednoznačne k porušeniu procesných ustanovení Daňového poriadku. Podľa názoru žalobcu navyše nestačí strohé prebratie vykonaných dôkazov v rámci inej daňovej kontroly, ale správca dane by tieto mal riadne a bez všetkých pochybností verifikovať o to viac, ak mu nič nebráni v ich výkone. Žalobca poukázal aj na to, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia boli daňové kontroly, z ktorých vychádzal správca dane, riadne napadnuté prostredníctvom správnych žalôb, o ktorých ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Žalobca ďalej namietal, že Daňový poriadok zakotvuje vo svojich základoch zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorej podstata spočíva v určitej voľnosti danej správcovi dane, ako má rozhodnúť v konkrétnom prípade a to v hraniciach stanovených právnou normou. Správca dane nepochybne v rámci dokazovania a predložených zistení konštatoval zistenie rozporuplných informácií a svedeckých výpovedí, tieto však neodstránil a vyvodil z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými dôkazmi a je výlučne v neprospech daňového subjektu. V zmysle § 2 a § 63 Daňového poriadku sa v daňovom konaní rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, pričom účelom správy dane je správne zistenie dane a zabezpečenie jej úhrady. V prípade, ak sa správca dane stavia do úlohy, kedy výlučne vyžadoval dôkazy v neprospech daňového subjektu a naopak neprihliadal na tvrdenia a dôkazy predkladané daňovým subjektom, nie je možné objektívne správne určenie povinnosti. Správca dane naopak nezákonným postupom vytvára rozpory v skutkových tvrdeniach v takom rozsahu, ktoré daňový subjekt objektívne nie je schopný vyvrátiť a tieto ani neodstraňuje. Podľa žalobcu to, že v priebehu daňovej kontroly tretí
subjekt Borus Energy s.r.o. ostal nekontaktný, nemôže byť na ťarchu žalobcovi. Správa dane nijakým spôsobom nepreukázal, že jeho nekontaktnosť akýmkoľvek spôsobom súvisí s jeho obchodovaním so žalobcom. O skutočnostiach, že dodávateľ žalobcu si riadne neplní svoje zákonné povinnosti a že tento v budúcnosti nebude kontaktný, nemal žalobca ani reálnu možnosť vedieť a nemohol vedieť ani o skutočnosti, že sa stal nekontaktný v čase, kedy už so žalobcom nevykonával obchodnú činnosť, čo v nijakom prípade nemôže spôsobiť ujmu žalobcovi, nakoľko tento nemá žiadny dosah na činnosť iných subjektov. Poukázal na to, že žalovaný síce uviedol, že správca dane nekládol žalobcovi na ťarchu skutočnosť, že sa jeho dodávateľ stal nekontaktným, v rozpore s tým však opakovane poukázal na to, že bývalý konateľ dodávateľa nevedel povedať, kde sa nachádzajú doklady a tieto argumenty využíval v neprospech žalobcu. Poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2019 týkajúce sa vyčerpania dôkazného bremena, z ktorého vyvodil závery, že na preukázanie opaku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a subdodávateľov vznáša dôkazné bremeno správca dane. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvoru EÚ vo veci PPUH Stehcemp C-227/14. Doplnil, že správca dane nebral v úvahu žiadne dôkazy v prospech žalobcu a naopak bez odôvodnenia ich vyhodnotil ako nedostačujúce. Takými postupmi je možné nekonečné požadovanie predloženia ďalších dôkazov, pričom tieto zákon nevyžaduje na preukázané tvrdení, ktoré z logiky a zásad dokazovania už boli preukázané inými zákonnými prostriedkami. V súvislosti s uvedeným žalovaný v rámci napadnutého rozhodnutia opakovane tvrdil, že doklady predložené žalobcom nemajú náležitosti vyžadované platnou legislatívou. Žalobca poukázal na to, že tieto spĺňajú všetky náležitosti a správca dane ani žalovaný neuviedli, ktoré konkrétne náležitosti k predloženým dokladom chýbajú. Žalobca bol ďalej toho názoru, že z výpovede W.. N. ako riadiaceho pracovníka spoločnosti v roku 2006 logicky vyplynuli všetky súvislosti ohľadne kontrolovaných faktúr za správcu, prevádzku a udržiavanie fariem, ako aj výrobných technológií, ktoré správca dane spochybňuje. Zdôraznil, že správca dane hodnotil dôkazy a výpovede výlučne v neprospech žalobcu. Žalobca bol záverom toho názoru, že celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia vychádza zo záverov prijatých iným správcom dane v rámci iných daňových kontrol, pričom v danej daňovej kontrole sa správca dane stotožnil s názorom prijatým v týchto daňových kontrolách na DPH bez toho, aby využil všetky prostriedky, ktoré mu prináležia v rámci Daňového poriadku na to, aby tieto závery potvrdil. Celý tento postup sa podľa žalobcu javí ako snaha o sformulovanie vopred prijatých záverov. Vo vzťahu k tomu žalobca poukázal na to, že daňové kontroly, z ktorých správca dane vychádzal pri výkone tejto kontroly sú predmetom preskúmavania správnym súdom. Navrhoval prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Vyjadrenie žalovaného
4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že trvá na svojich záveroch, že daňová kontrola žalobcu bola vykonaná v súlade so zákonom, čo vyplýva z obsahu predloženého spisu. K námietke porušenej zásady dvojinštančnosti uviedol, že vyrubovacie konanie vykonávané správcom dane neusmerňuje a nekoordinuje, ale ako odvolací orgán preskúmava. Rozhodnutia správcu dane preskúmava z pohľadu ich zákonnosti, správneho aplikovania právnych predpisov a správneho zistenia k skutkovému stavu, k čomu došlo aj v danom prípade. Žalobca nepodložil žiadnymi dôkazmi ani vysvetlením svoje tvrdenia o porušením tejto zásady. Zdôraznil, že miestne zisťovanie vykonané u spoločnosti Atak s.r.o. bolo zamerané hlavne na prevzatie dokumentov a získanie všeobecného prehľadu o činnostiach tejto spoločnostiach tejto spoločnosti v roku 2016. Nie je možné chápať ho ako výpoveď svedka a preto žalobcovi nebolo upreté jeho právo byť účastným pri výpovediach svedka a môcť mu klásť otázky. Zdôraznil ďalej to, že správca dane môže v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Výpovede svedkov, ktoré správca dane zahrnul do dôkazov boli vykonané v rámci výkonu iných kontrol, svedkovia sa však vyjadrovali k tej istej problematike a vykonaných výsluchov sa kontrolovaný daňový subjekt zúčastnil, resp. bol i nich informovaný. Mal možnosť sa ich zúčastniť tak, že jeho procesné práva boli zo strany správcu zachované v plnej miere. Neboli tak opodstatnené námietky žalobcu v tomto zmysle. Zdôraznil, že žalobca nepredložil faktúry s náležitými prílohami. Správcovi dane predložil faktúry bez príloh, pričom v textových častiach faktúry je popis prác, ktoré mali byť dodávateľom vykonané, resp. na základe zmluvy za služby, podľa objednávky, resp. faktúry na základe zmluvy a pod. Na faktúrach nie je špecifikované množstvo ani druh vykonaných prác, spotrebovaný materiál, cena materiálu, práca v daných jednotkách a cena, jednotková cena aj napriek druhom poskytovaných služieb, prípadne iné parametre poskytovaných služieb. K týmto žalobca predložil len Zmluvu o údržbe a bežných opravách uzatvorenú medzi poskytovateľom Borus Energy s.r.o. a žalobcom dňa 30. 06. 2016. V rámci zistenia
všetkých skutočností potrebných na správne vyrubenie dane správca dane zaslal žalobcovi výzvu, kde požadoval preukázať a predložiť konkrétnymi dôkazmi obstarané služby, ktoré mali byť poskytnuté poskytovateľom Borus Energy, s.r.o. v rámci uvedenej zmluvy. Žalobca požadované doklady písomné vyjadrenia, ani iné vysvetlenie správcovi dane za účelom doplnenia kontrolných podkladov a možnosti uznania predmetných nákladov, ako daňových nepredložil. Z toho dôvodu už nie je možné považovať dôkaznú povinnosť žalobcu za splnenú. Námietku prenesenia dôkazného bremena taktiež považoval za neopodstatnenú, nakoľko uvedenou výzvou správca dane dal žalobcovi možnosť preukázať všetky ním tvrdené skutočnosti. Žalobca však nepredložil základné podklady k posúdeniu správcom dane a to aj napriek tomu, že mu na jeho žiadosť predĺžil termín na predloženie dokladov a vyjadrení. Dal mu tak dostatok možností predložiť dôkazy, ktoré by boli v jeho prospech, žalobca však takéto dôkazy nepredložil. Požiadavky správcu dane na doloženie podkladov boli v súlade s Daňovým poriadkom, žiadna z nich nebola neprimeraná, nebola nad rámec informácií a dokumentácií, ktorými daňové subjekty objektívne pri výkone podnikateľskej činnosti disponujú. Ďalej uviedol, že nekládol na ťarchu žalobcu skutočnosť, že jeho dodávateľ Borus Energy, s.r.t. sa stal kontaktným, naopak sám sa pokúšal získať dôkazy svedčiace v prospech žalobcu napr. výsluchom svedka W. L.. Skutočnosť, že dodávateľ si nesplnil svoje zákonné povinnosti, nedal na ťarchu žalobcovi. To, že doklady neobsahujú všetky náležitosti vyžadované platnou legislatívou je však pochybením, ktoré v danom čase mohol a mal napraviť žalobca v súčinnosti s dodávateľom, ak by o to mal záujem. Správca dane ohľadom overovania týchto písomností a ich konfrontácie so skutočnosťou môže konštatovať v skutočnosti len tak, ako sú nimi deklarované. K výpovedi svedka W.. N. uviedol, že ak z nej vyplynuli všetky súvislosti ohľadom kontrolovaných faktúr za správu, prevádzku a udržiavanie fariem, ako aj výrobných technológií, správca dane by tieto súvislosti nespochybňoval. Informácie a dôkazy získané správcom dane v priebehu daňovej kontroly, však svedčia o udalostiach kontrolovaného obdobia celkom inak. Napriek možnosti, ktoré správca dane žalobcovi dal vo výzve, kde presne uviedol, aké doklady je potrebné doložiť na overenie skutočného dodania fakturovaných služieb a na základe ktorých by bolo možné prípadne korigovať jeho rozhodnutie, žalobca toto nevyužil. Správca dane preto vydal rozhodnutie na základe ním získaných dôkazov. Svoje odôvodnenie postavil na svojich vlastných zisteniach, výpovediach svedkov a ich analýzach, ako aj na základe zistení, ktoré boli vykonané iným pracovníkom toho istého správcu dane tak, ako mu to umožňuje Daňový poriadok. Daňové kontroly dane z pridanej hodnoty, ktoré vykonal ten istý správca dane boli medzičasom právoplatne ukončené rozhodnutiami žalovaného, ktorým boli všetky rozhodnutia správcu dane potvrdené. Dodanie tovaru alebo služieb a následné zahrnutie faktúr do daňových výdavkov nie je možné deklarovať len po formálnej stránke vystavenou dodávateľkou faktúrou, ale aj po stránke obsahovej reálnym preukázaním dodania tovaru, alebo služieb. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby boli na základe týchto dokladov uznané faktúry z daňových výdavkoch, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje platiteľ. Z obsahu predloženého spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane uviedol viedol dokazovanie podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, pričom dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane bol v prípade pochybností o dodaných deklarovaných uskutočnených zdaniteľných obchodoch oprávnený preverovať skutkový stav a zistené skutočnosti premietnuť do napadnutého rozhodnutia. Z obsahu predloženého spisového materiálu a listinných dôkazov vyplýva, že posúdenie skutkového stavu a prijatý záver správcu dane boli vecne správne a správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami daňového poriadku, ako aj iných platných predpisov. Zásady daňového konania boli v danej veci správcom dane dodržané, správca dane dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia.
5. Právny zástupca žalobcu sa na nariadenom pojednávaní pridržiaval písomne podanej správnej žaloby. Hlavným dôvodom, pre ktoré žalobca navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia bolo závažné porušenie procesných práv žalobcu, ktorý predložil všetky doklady počas daňovej kontroly preukazujúce jeho obchodné vzťahy tak, ako sa aj reálne uskutočnili. Ďalej namietal, že žalobcovi nebolo dané právo zúčastniť sa výsluchov svedkov, najmä výsluchu svedka W.. N., ako aj zúčastniť sa alebo klásť otázky svedkovi pri výkone miestneho zisťovania. Poukázal na to, že žalovaný všetky okolnosti zohľadnil tendenčne a výhradne v neprospech žalobcu a tiež na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie aj spolu s prvostupňovým rozhodnutím.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe žalobcu, a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
7. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
8. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
9. Podľa § 2 zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie a/ daňovníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, b/ predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12, c/ príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo 11 alebo 14, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, h/ zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy, i/ daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak, j/ základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.
11. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej...
12. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
13. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
14. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
15. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
15. Podľa § 45 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní f/ vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
16. Podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
17. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
18. Podľa § 74 ods. 2 odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
19. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd na základe uvedeného preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo, z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe. Predmetom preskúmavacieho konania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v sume 297.000 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016.
20. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a z prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že daňové orgány (správca dane a žalovaný) svoje rozhodnutia založili na zistení, že žalobca nesplnil podmienky ustanovené v zákone č. 595/2003 Z.z. na uplatnenie nákladov v sume 1.350.000 Eur v daňových výdavkoch. Poukázali pritom na to, že predmetné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako to deklaroval daňový subjekt - žalobca. Žalobca napriek výzve nepreukázal reálnosť uskutočnenia fakturovaných služieb, nešpecifikoval ich rozsah, neposkytol k nim iné dôkazy a vysvetlenia, okrem zmluvy a faktúr. Ani preverovaním správcu dane sa nepreukázalo naplnenie Zmluvy o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016, že služby boli vykonané daňovým subjektom Borus Energy, s.r.o. Správca dane konštatoval, že počas daňovej kontroly preukázal, že žalobca si neoprávnene zaúčtoval do daňových výdavkov výdavky z predmetných faktúr, ako náklad od dodávateľa Borus Energy, s.r.o., na základe čoho položka v sume 1.350.000 Eur nespĺňala podmienku vecnosti, existencie a preukaznosti daňového výdavku a preto bola položkou zvyšujúcou výsledok hospodárenia žalobcu. Na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca porušil s § 2 písm. i/, § 21 ods. 1 a zákona č. 595/2003 Z.z. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie správcu dane v odvolacom konaní potvrdil napadnutým
rozhodnutím. Správca dane (a žalovaný) svoje rozhodnutia odôvodnili záverom, že žalobca nepreukázal, že služby mu boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou Borus Energy, s.r.o.), z ktorých faktúr si žalobca uplatnil náklady (daňové výdavky). Daňovej kontrole na daň z príjmu u žalobcu predchádzala daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za účtovné obdobia roku 2016.
21. Žalobca v podanej správnej žalobe bez bližšieho spresnenia namietal porušenie povinnosti správcu dane dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, porušenie povinnosti v Protokole vyhodnotiť dôkazy ako aj porušenie práva vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a spôsobu ich zistenia, porušenie práva navrhnúť, aby v Protokole boli uvedené jeho vyjadrenia podľa § 24 ods. 2, 45 ods. 1 písm. f/ a § 47 písm. h/ Daňového poriadku. Mal zato, že legalizovať takto vykonanú daňovú kontrolu by bolo možné len jej vykonaním zákonným spôsobom, resp. nezákonnú daňovú kontrolu zastaviť a začať novú daňovú kontrolu. Žalobca v rámci tohto žalobného bodu správnej žaloby nekonkretizoval aké skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní mali byť zistené čo najúplnejšie a neboli, ani, ktoré dôkazy neboli vyhodnotené v Protokole, a pod. Uvedené všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom a hodnotením veci prvostupňovým orgánom a žalovaným, bránili tomu, aby správny súd, ktorý je v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
22. Preto k nim možno len vo všeobecnosti doplniť, že Protokol z daňovej kontroly dane z príjmu právnickej osoby u žalobcu z 15.05.2019 obsahuje na str. 11 až 35 „Preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov“ rozsah zistených skutočností, popis a hodnotenie podkladov, na základe ktorých k nim dospel. Výzvou z 15.05.2019 bolo žalobcovi umožnené vyjadriť sa k podkladom uvedeným v Protokole, čo žalobca využil podaním vyjadrenia z 27.05.2019. Možnosť na obranu svojich práv a právom chránených záujmov žalobca využil aj účasťou na ústnom pojednávaní dňa 08.08.2019 zaznamenanom do zápisnice z tohto dňa, predmetom ktorej bolo vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom. Uplatnenie oprávnenia žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v Protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim v súlade s § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku mohol žalobca využiť kedykoľvek v priebehu daňovej kontroly, t.zn. aj bez výzvy správcu dane. Pokiaľ tak neurobil, nejde o porušenie postupu správcu dane, ale o nevyužitie oprávnenia žalobcu ako kontrolovaného dňového subjektu, ktoré nemôže byť pripísané na ťarchu zákonnosti postupu správcu dane v rámci ním vedenej daňovej kontroly.
23. Žalobca namietal porušenie prejednacej zásady a práva žalobcu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a zisťovaným skutočnostiam a teda neunesenie dôkazného bremena ohľadne zistených skutočností v neprospech žalobcu vo vzťahu k miestnemu zisťovaniu vykonanému správcom dane u daňového subjektu ATAK, s.r.o., Vlkanová. Zdôraznil, že ak sa zástupca spoločnosti ATAK, s.r.o. v rámci daňovej kontroly vyjadroval (bol vypočutý) k skutočnostiam dôležitým pre výkon daňovej kontroly majúcich pre žalobcu význam, išlo podľa právnej praxe o výsluch svedka a žalobca mal právo byť prítomný a klásť svedkom otázky, čo mu bolo znemožnené, čím boli porušené jeho práva v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Miestne zisťovanie v zmysle ust. 37 a nasl. Daňového poriadku je legálnym inštitútom správy daní, t.zn. jeho využitím v rámci daňovej kontroly, ktorá predstavuje súčasť správy daní, nemohol byť porušený zákon. Podľa § 37 ods. 2 Daňového poriadku miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. V nadväznosti na uvedený účel miestneho zisťovania je logické, že zápisnica o miestnom zisťovaní je pri správe daní riadnym dôkazom. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
24. Vybočením zo zákonného rámca neboli ani vyjadrenia konateľa spoločnosti ATAK, s.r.o. Ing. G. do zápisnice o miestnom zisťovaní z 13.02.2019, nakoľko podľa § 39 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. Z obsahu vyjadrení Ing. G. v zápisnici o miestnom zisťovaní vyplýva,
že išlo o heslovité vysvetlenia, ktoré nemali charakter svedeckej výpovede z hľadiska jej rozsahu, obsahu, ani z hľadiska formy, nakoľko nešlo o ucelenú výpoveď k danej problematike zahŕňajúcu širšie aspekty obchodnej činnosti tejto spoločnosti, ani o výpoveď štruktúrovanú ako otázky správcu dane a odpovede svedka. Preto nebola dôvodná námietka žalobcu, že mu bolo odňaté právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku - klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, keďže v rámci miestneho zisťovania z 13.02.2019 správca dane nevykonával dokazovanie výsluchom svedka (nešlo ani o ústne pojednávanie). Využitím miestneho zisťovania správca dane neporušil zákon, naopak v rámci správy daní konal ním predpokladaným spôsobom. Pokiaľ žalobca netvrdil a nepreukázal, že vysvetlenia konateľa spoločnosti ATAK, s.r.o. pri miestnom zisťovaní a ním predložené doklady neboli pravdivé, správne, úplné alebo súladné so zákonom, a súčasne netvrdil dopad týchto skutočností na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, jeho námietka je len všeobecná, nekonkrétna a hypotetická, t.zn. nespôsobilá na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia na jej podklade. Žalobca nenamietal ani to, že miestne zisťovanie bolo vykonané v rozpore s § 37 a nasl. Daňového poriadku. Neboli tak sformulované námietky (odôvodnené tvrdenia o nezákonnosti), prostredníctvom ktorých by bolo možné zákonnosť uskutočnenia postupu pri miestnom zisťovaní preskúmať.
25. Žalobca v ďalšom žalobnom bode namietal, že žalovaný ako odvolací orgán vo všetkých prípadoch potvrdzuje postup správcu dane a bez výhrad prijíma jeho postup a argumenty, pričom vyjadril dôvodné podozrenie, že nezákonne koordinuje postup desiatok kontrol a závery správcu dane sú vlastne závermi žalovaného, čo považoval za porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Odhliadnuc od nepreskúmateľných domnienok žalobcu o koordinácii kontrol správcu dane žalovaným (hraničiacich s konšpiráciou) je potrebné poukázať na to, že prvostupňové rozhodnutie bolo výsledkom vyrubovacieho konania, ktoré bolo začaté po doručení Protokolu z daňovej kontroly a výzvy na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný, ktorý bol v súlade s § 4 ods. 2 písm. b/ a § 74 ods. 1 a 4 Daňového poriadku odvolacím orgánom príslušným o jeho odvolaní rozhodnúť, pričom postupoval a rozhodol spôsobom predpokladaným Daňovým poriadkom (prvostupňové rozhodnutie potvrdil). Žalobca nespresnil, čo mal konkrétne vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu na mysli pod tým, keď namietal, že „žalovaný ako odvolací orgán vo všetkých prípadoch potvrdzuje postup správcu dane a bez výhrad prijíma jeho postup a argumenty“. Preto ani táto námietka nie je dostatočne konkrétna na to, aby na jej podklade mohla byť preskúmaná zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zásada dvojinštančnosti daňového konania bola postupom a rozhodnutím žalovaného zachovaná, pretože žalobcovi nebolo upreté sa proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolať (čo využil), pričom o ním podanom odvolaní v súlade so zákonom rozhodol funkčne príslušný druhostupňový orgán - žalovaný. Potvrdenie prvostupňového rozhodnutia predstavovalo zákonný a odôvodnený spôsob rozhodnutia o podanom odvolaní. Rovnako zákonný by bol postup žalovaného, ktorý by v inom prípade pristúpil k zrušeniu alebo zmene prvostupňového rozhodnutia, pokiaľ by odvolacie námietky vyhodnotil ako dôvodné. Námietka porušenia zásady dvojinštančnosti konania, pri ktorej absentovala identifikácia porušenia zákona (v správnom súdnictve sa uskutočňuje prieskum zákonnosti), bola nedôvodná.
26. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré žalovaný nepreskúmal v rozsahu, ktorý požadoval žalobca, nakoľko sa k jeho odvolacím námietkam vyjadril len okrajovo v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec, na základe čoho je napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré preukazujú tvrdenia žalobcu a pod., v rozpore s ust. § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Tiež namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, pretože žalovaný ako odvolací orgán dospel bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia k protichodnému právnemu záveru ako preukazujú vykonané dôkazy a právne normy. Pokiaľ žalobca nenamietal, ku ktorým konkrétnym odvolacím námietkam sa žalovaný nevyjadril, aké pochybnosti mali byť a neboli odstránené a z akého dôvodu, ani neoznačil ktoré vykonané dôkazy a právne normy preukazujú protichodné právne závery a prečo, správnemu súdu nie je zrejmé, z akých dôvodov by malo byť napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Správnemu súdu totiž dispozičná zásada správneho súdneho konania (§ 134 ods. 1 SSP) nedovoľuje nezákonnosť sám vyhľadávať, t.zn porovnávať obsah podaní a úkonov konania a jeho výsledku v podobe rozhodnutia, a na základe vlastných poznatkov tak hodnotiť, či došlo k dostatočnej reakcii na jednotlivé stanoviská žalobcu vo vydaných rozhodnutiach, a nahrádzať tým absentujúcu aktivitu žalobcu, ani inak prispôsobovať jeho všeobecné námietky prejednávanej veci. Žalobca taktiež nekonkretizoval svoje tvrdenie o rozpore napadnutého rozhodnutia s ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku.
27. Z námietok žalobcu tak nie je zrejmé, absenciu akých zákonných náležitosti napadnutého rozhodnutia žalovanému vytýkal, tiež nie je zrejmé, z akých dôvodov mal byť nedostatočne vysvetlený spôsob použitia správnej úvahy, resp. pri hodnotení akých dôkazov chýbali žalobcovi akékoľvek úvahy. K namietanej nepreskúmateľnosti možno preto len všeobecne doplniť, že za nespreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo odôvodnenie trpí takými vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že daňový subjekt (v tomto prípade žalobca) nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Muselo by ísť o vady v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní neboli zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore so zákonom. Vyššie uvedenými vadami napadnuté rozhodnutie žalovaného netrpí. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré obsahuje všetky zákonné náležitosti, vyplýva, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu, zaoberal sa aj argumentmi žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné predpoklady a náležitosti a stotožnil sa s jeho závermi. Z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane i žalovaného vyplýva, že žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre uznanie daňových výdavkov len faktúry a Zmluvu o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016, ktoré správca dane i žalovaný spolu s ostatnými dôkazmi vyhodnotili v súlade s ich obsahom, pričom uviedli ďalšie zistenia správcu dane a správnu úvahu, na základe ktorej dospeli k záveru, že žalobca predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie podmienok na zníženie dane na základe daňových výdavkov, a ani preverovaním vykonaným správcom dane dodanie služieb pre žalobcu, od dodávateľa uvedeného na faktúrach, nebolo preukázané. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil žalobcom uplatnený dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúci v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatočné odôvodnenie.
28. Možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa tento zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané napadnuté rozhodnutie takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom stanovené náležitosti, najmä v zmysle ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia, ktorý nepovažoval za vhodné duplicitne opakovať, bez toho, aby konkretizoval, akú zákonnú povinnosť tým žalovaný porušil a z akých dôvodov, a tiež to, v čom je prevzatá časť prvostupňového rozhodnutia nezákonná, ide len ďalšiu nekonkrétnu námietku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (z obsahu správnej žaloby nie je zrejmé ku ktorým odvolacím námietkam sa žalovaný mal vyjadriť len okrajovo alebo sa nevyjadril vôbec) a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu ich nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Pre úplnosť správny súd uvádza, že ani prípadné čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy nespôsobujú ich nezákonnosť, pokiaľ nemajú vplyv na zrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku
29. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správcu dane a žalovaného tak nebolo reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku žalobcu, ale len na tie, ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam. Z uvedených dôvodov k všeobecne namietanej vade nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nedošlo.
30. Žalobca namietal, že z výsluchov svedkov nemožno konštatovať rozpory tvrdené správcom dane z dôvodu, že svedok W. L. odpovedal na otázku o zoznámení s W.. N., ktorý bol dotazovaný na spôsob nadviazania obchodnej spolupráce, čo si nemožno zamieňať. Poukázal aj na to, že každá osoba nadviazanie osobného kontaktu s inou osobou vníma subjektívne, čo sa môže u jednotlivcov výrazne odlišovať. Doplnil, že dodávky krmiva a zlepšenie zootechnických výsledkov (potreba zlepšenia množstva krmiva na kilogram živej váhy, zabránenie úhynu) nepochybne súvisia a nemožno ich považovať za rozpor v nadviazaní spolupráce. Žalobca namietal nesprávne vyhodnotenie dôkazov - výpovedí svedkov L. a W.. N., resp. absentujúcu úvahu zhodnotenia zhodnotenie záverov správcu dane, pričom z týchto výpovedí podľa jeho názoru nevyplývajú rozporuplné informácie. Formulácia týchto námietok je opätovne len vyjadrením nesúhlasu žalobcu s hodnotením výpovede uvedených osôb. Žalobca v správnej žalobe predostrel svoje hodnotenie týchto výpovedí, resp. ich spochybnil bez toho, aby konkretizoval, v čom sa žalobca mýlil pri hodnotení uvedených výpovedí a z akých dôvodov, alebo ktoré konkrétne skutočnosti z uvedenej výpovede boli správcom dane nesprávne vyhodnotené a najmä aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na konkrétne vymedzenie žalobnej námietky nestačí v správnej žalobe opakovať a zdôrazňovať, že správca dane hodnotil dôkazy výlučne v neprospech žalobcu, ak žalobca neuviedol odôvodnenú argumentáciu, v čom sa žalovaný a správca dane pri ich hodnotení mýlili. Z príslušných zápisníc vyplýva, že správca dane vyhodnotil výpovede uvedených osôb v súlade s ich obsahom, nakoľko viaceré rozpory identifikované v preskúmavaných rozhodnutiach z nich nepochybne plynú. Správca dane preto v súlade s obsahom výpovede svedkov konštatoval, že ani výpoveďou uvedených osôb nebolo potvrdené, že žalobca nadobudol fakturované služby od deklarovaného dodávateľa. Správca dane vyhodnotil tieto výpovede aj vo vzájomnej súvislosti (medzi sebou) ako aj s ostatnými dôkazmi, pričom konštatoval, že doklady predložené žalobcom (Zmluva o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016 a faktúry) nepreukazujú, že k dodaniu služieb spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. žalobcovi došlo. Žalovaný sa so skutkovými závermi správcu dane stotožnil, pričom výpovede týchto osôb považoval len za podporné dôkazy a zdôraznil aké nezrovnalosti z nich plynú, čo vyjadril na str. 6, 7, 9 a 10 napadnutého rozhodnutia. Uvedené žalobné námietky sú preto nedôvodné.
31. V uvedených súvislostiach je žiadúce doplniť, že výpovede svedkov, ktorými boli vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti Borus Energy, s.r.o. (W. L.) a osoba konajúca v mene žalobcu (W.. N.), nemali charakter dôkazu, pretože ich obsah vzhľadom na postavenie takýchto „svedkov“ (ich vzťah so žalobcom zahŕňajúci záujem na výsledku daňovej kontroly a vyrubovacieho konania) mal len charakter tvrdení, ktoré bolo potrebné preukázať. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe, t.zn. obhajuje ho. W.. B. N. a W. L. vzhľadom na výsledok preverovania správcu dane zjavne neboli tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo konaní iného (inak povedané čo videli, počuli alebo inak vnímali), t.zn. ich výpovediam v skutočnosti možno pripisovať skôr význam procesnej obrany, ktorú je podľa toho potrebné aj hodnotiť, čo správca dane a žalovaný urobili. Tvrdenia žalobcu a W.. B. N. sami o sebe nepredstavujú dôkaz o tvrdených skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením. Ak sa správca dane pokúsil takéto tvrdenia verifikovať preverením ďalších skutočností, vrátane obchodného vzťahu žalobcu so spoločnosťou ATAK, s.r.o., Vlkanová, práve ktorá v kontrolovanom období roka 2016 dodávala žalobcovi vlastnými zamestnancami služby opráv a inštalácie technológí, nemožno mu vyčítať prekročenie oprávnení.
32. Žalobca nesúhlasil so záverom správcu dane, že osoby, ktoré boli v zdaňovacom období február 2017 konateľmi žalobcu nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a do funkcií boli ustanovení len formálne, pričom vedenie spoločnosti mali vykonávať formálne na základe pokynov a dohôd dosiahnutých inou osobou. Argumentoval, že v kontrolovanom zdaňovacom období nedošlo
k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti konateľa spoločnosti, pretože konateľ spoločnosti vykonával všetky svoje povinnosti, zabezpečoval riadny chod spoločnosti, ktorá mala zabezpečené všetky zákonné predpoklady na svoje fungovanie podľa Obchodného zákonníka. Podľa neho skutočnosť, že konateľ poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami (zodpovednú osobu) v obchodnom styku nemôže byť podkladom pre určenie záveru, že konateľ bol ustanovený len formálne. Samotný nesúhlas žalobcu so žalovaným na jeho záveroch nič nemení a nemá za následok ich nesprávnosť. Žalovaný ani správca dane žalobcovi nevytýkali porušenie povinností konateľov spoločnosti a na takomto závere prvostupňové ani napadnuté rozhodnutie založené neboli. Záver žalovaného, že konatelia žalobcu zabezpečovali formálnu stránku vedenia spoločnosti bol riadne odôvodnený, pričom bolo zrozumiteľne ozrejmené z akých dôvodov žalovaný k nemu dospel. Skutkové zistenia žalovaného v tomto zmysle žalobca konkrétne vyjadrenými námietkami nespochybnil. Potrebné je poukázať na to, že v súlade s § 134 Obchodného zákonníka (ktoré žalobca v rámci svojej argumentácie opomenul) obchodné vedenie spoločnosti patrí do pôsobnosti konateľov spoločnosti. W.. N. konateľom žalobcu nebol, napriek čomu vykonával úkony typické práve pre konateľa obchodnej spoločnosti. Naopak, konateľ spoločnosti žalobcu W.. Z., ani jej zamestnanci W. T. a F. T., ktorých výpovede žalobca nespochybňoval (okrem M. T.), nemali žiadne informácie týkajúce činnosti spoločnosti žalobcu v súvislosti so Zmluvou o údržbe a bežných opravách z 30.06.2016, ktorá mala byť naplnená službami spoločnosti Borus Energy, s.r.o. predstavujúcimi náklady žalobcu v (značnej) hodnote 1.350.000 Eur, zaradené do daňových výdavkov žalobcu. Je notorietou, že takéto informácie by v prípade funkcie konateľa spoločnosti žalobcu zastávanej s odbornou starostlivosťou konateľ žalobcu W.. Z. musel mať.
33. Nič na tomto závere nemení ani fakt, že obchodno-právne vzťahy medzi konateľmi spoločnosti žalobcu a spoločnosťou samotnou boli navonok založené súladne s Obchodným zákonníkom, na ktoré vzťahy však žalovaný prihliadal v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada). Žalobca nijako bližšie nekonkretizoval svoje konštatovanie: „Skutočnosť, že konateľ spoločnosti poveril zamestnanca s dlhoročnými skúsenosťami v obchodnom styku v žiadnom prípade nemôže byť podkladom pre určenie záveru, že v spoločnosti bol ustanovený len formálne, práve naopak, zabezpečoval všetky zákonom vyžadované povinnosti a s odbornou starostlivosťou poveril výkonom činností inú osobu“, ktoré sa z tohto dôvodu taktiež ocitlo v pozícii jeho názoru, ktorého nesúlad so závermi žalovaného na zákonnosti napadnutého rozhodnutia nič nemení, pretože správny súd si postupujúc podľa § 134 ods. 1 SSP nemôže „domyslieť“ jeho konkrétny dopad na relevantné závery žalovaného. Preto možno len vo všeobecnosti doplniť, že na základe hmotnoprávneho úkonu žalobcu
- splnomocnenia inej osoby na určité úkony v mene spoločnosti, na splnomocnenú osobu nemožno presunúť en bloc zodpovednosť štatutára spoločnosti plynúcu zo zákona.
34. V tejto súvislosti možno poukázať na názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku sp.zn. 1Sžf/68/2016 z 27.06.2017, podľa ktorého: „Na tomto mieste musí najvyšší súd poukázať na zásadu poctivého obchodného styku, ktorá ako jedna z riadiacich zásad obchodného práva logicky prerastá aj do iných právnych odvetví - v prejednávanej veci predovšetkým do daňového práva s tým cieľom, že je povinnosťou štatutárnych orgánov obchodných spoločností zabezpečiť nielen prínosné výsledky podnikania ale aj jeho neskoršiu preukaznosť z dôvodu ochrany spoločníkov či akcionárov pred sankcionovaním zo strany orgánov štátnej moci. V uvedenej súvislosti sa Najvyšší súd musí vyjadriť aj k zásade primeranej odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu pri výkone svojej funkcie, s ktorou sa neodmysliteľne spája aj jeho povinnosť vykonávať podnikanie so zabezpečením všetkých dostupných informácií o obchodných záväzkových vzťahoch, t.j. zdaniteľných obchodoch aj smerom k správcovi dane (viď napríklad § 135a Obchodného zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku), čo napríklad vyslovil najvyšší súd prostredníctvom rozsudku sp.zn. 5 Sžf 97/2009 zo dňa 06. júla 2009 nasledovne: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v
danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené. “
35. Žalobca, opätovne bez sformulovania vyjadrenia súvisu so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, poukázal na to, že tvrdené svojvoľné konanie zamestnávateľa svedka W. T., ktorý nepostrehol, kedy sa zmenil jeho zamestnávateľ, nie je možné, pričom poukázal na nedôveryhodnosť tohto svedka, ktorý nebo schopný podať jasné a presné vyjadrenia k jednoduchým informáciám o svojom zamestnaní, na základe čoho nie je možné prihliadať ani na jeho ostatné vyjadrenia v rámci výsluchu. Pokiaľ žalobca odôvodnene nenamietal skutkové zistenia správcu dane a žalovaného, na podklade ktorých dospeli k záverom vyjadreným vo svojich rozhodnutiach, t.zn. neuviedol nič, čím by sa ich pokúsil vyvrátiť alebo spochybniť, tieto žalobné námietky (ako väčšina námietok v podanej správnej žalobe) predstavujú len nesúhlas so žalovaným, ktorý na záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia nestačí. Žalobca ďalej nezrozumiteľne konštatoval, že správca dane nepochybne v rámci dokazovania a predložených zistení konštatoval zistenie rozporuplných informácií a svedeckých výpovedí, tieto však neodstránil a vyvodil z nich záver, ktorý nie je podložený relevantnými dôkazmi a je výlučne v neprospech daňového subjektu (zrejme žalobcu). Žalobca v rámci uvedenej námietky nespresnil o aké rozporuplné informácie išlo, ani aké závery z nich mali byť vyvodené, čo zaňho správny súd urobiť nemohol.
36. Žalobca v rámci niektorých žalobných bodov, na ktoré už reagovali predchádzajúce body tohto rozsudku (najmä body č. 21, 24, 25, 26, 27, 28, 30, 33, 35), resp. v celom zvyšnom rozsahu podanej správnej žaloby žalobcu (t.zn. v jej časti správnej žaloby, ktorou sa predchádzajúce žalobné body tohto rozsudku nezaoberali) produkoval jeho názory na právnu úpravu a spôsob jej aplikácie, konštatovania o nezákonnosti a iné nekonkrétne žalobné námietky, z formulácie ktorých nebolo zrejmé, o aké konkrétne pochybenie by malo ísť a s akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Úlohou žalobu bolo konkrétne skutkovo a právne vymedziť správnu žalobcu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 v nadväznosti na § 182 ods. 1 písm. e/ SSP.V tejto časti podanej správnej žaloby konkrétne skutkové a právne tvrdenia žalobcov chýbajú. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa § 134 ods. 1 SSP daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Úlohou správneho súdu nie je nezákonnosť preskúmavaných správnych aktov a postupov vyhľadávať, všeobecné alebo odkazovacie námietky žalobcov špecifikovať na konkrétny prípad, ani ich nedostatočne vyjadrený konkrétny obsah nachádzať porovnávaním obsahu rozhodnutí s inými rozhodnutiami alebo súčasťami administratívneho spisu. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky (za všeobecne uplatnené námietky sa považujú aj námietky uplatnené formou odkazu na inú listinu) v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP). 37. Pokiaľ bolo obsahom uvedených žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci žalovaným nesúhlasil bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, resp. s logickou úvahou. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. V rámci týchto žalobných bodov tak chýba zrozumiteľná argumentácia v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí. 38. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo
veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v uvedených žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo s logickým uvažovaním, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcami sformulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.
39. Žalobca ďalej nedôvodne namietal, že správca dane svoje zistenia postavil aj na základe výpovedí svedkov vykonaných v rámci kontroly dane z pridanej hodnoty u žalobcu, čím došlo k porušeniu jeho práva na zachovanie riadnej prípravy a účasti v záujme riadneho uplatnenia všetkých práv žalobcu v rámci vykonávanej daňovej kontroly. Čo sa týka svedeckých a iných výpovedí získaných inými správcami dane je potrebné poukázať napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/14/2015, podľa ktorého tieto v daňovom konaní je možné použiť za predpokladu, že s týmito výpoveďami správca dane oboznámi kontrolovaný daňový subjekt a umožní mu k nim sa vyjadriť. Obdobne z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-419/14 zo dňa 17.12.2015) vyplýva, že správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania (o to viac z iného daňového konania), ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný daňový subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly, resp. počas daňového konania oboznámený. V preskúmavaných prípadoch nebolo zistené, že by predmetné výpovede neboli získané v súlade so zákonom (nezákonnosť ich vykonania v rámci iných daňových kontrol žalobca nenamietal). Tieto svedecké výpovede zaznamenané v zápisniciach z ústnych pojednávaní sú súčasťou administratívneho spisu a žalobca bol s ich obsahom oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť čo vplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 14.05.2019, z Protokolu z daňovej kontroly z 15.05.2019 a z výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole z 15.05.2019 (č.l. 72, 73, 74 administratívneho spisu).
40. Žalobcovi nebolo odňaté ani právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku - právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, keďže predmetné výsluchy svedkov neboli vykonané správcom dane v rámci ním vedenej daňovej kontroly na dani z príjmov za rok 2016, t.j. správca dane v tomto prípade nevykonával dokazovanie výsluchom svedkov na ústnom pojednávaní v zmysle ustanovení Daňového poriadku a právo žalobcu v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku v spojení s § 3 ods. 1 Daňového poriadku teda nemohlo byť porušené. Z ust. § 3 ods. 1 až 5 a najmä z ust. § 24 ods. 2 až 4 Daňového priadku vyplýva, že nič nebránilo správcovi dane využiť v daňovej kontrole dôkazy (výsluchy svedkov do zápisníc z ústneho pojednávania) ním zabezpečené pri iných daňových kontrolách daňového subjektu - žalobcu. Žalobca nenamietal porušenie zákona pri uskutočnení použitých úkonov realizovaných so zachovaním práva účasti žalobcu v rámci inej daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu postupom uplatneným správcom dane nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.
41. Pokiaľ žalobca, opätovne bez vyjadrenia súvisu so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, poukázal na to, že následná nekontaktnosť dodávateľa žalobcu (v čase keď už s ním žalobca nevykonával obchodnú činnosť) mu nemôže byť na ujmu, možno poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/14/2016, podľa ktorého „fakt, že dodávateľská spoločnosť či iné subjekty v obchodnom reťazci vrátane účtovníctva a iných dokladov sa dostali do rúk nekontaktných osôb, pôsobí teraz na ťarchu žalobcu, aj keď ho priamo nezavinil. Nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny konateľov v týchto spoločnostiach, totiž sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení“.
42. Žalobca ďalej v správnej žalobe poukázal na závery Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp.zn. 3Sžf/1/2011 a na rozsudok SD EÚ C-227/14 ohľadom unesenia dôkazného bremena, ktoré závery nemajú oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok na uplatnenie daňových výdavkov (nákladov) v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z., je v zmysle § 24 Daňového poriadku na žalobcovi. Správca dane len verifikuje tvrdenia a dôkazy produkované žalobcom, pričom v preskúmavanom prípade zistil, že žalobcom predložené dôkazy sú len formálne, neodrážajú skutočnosť a na strane deklarovaného dodávateľa zdaniteľných plnení nevznikla daňová povinnosť. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru NS SR, napr. rozsudok sp. zn. 3 Sžf/80/2013 zo dňa 14.01.2014, ktorý v obdobnej právnej veci konštatoval, že: „Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane“. Uvedené závery vzťahujúce sa k uplatnenému odpočtu DPH obdobne platia aj pre uplatnenie výdavkov pri dani z príjmu právnickej osoby. V preskúmavanom prípade to bol správca dane, ktorý v rámci verifikácie žalobcom predložených dôkazov vykonal dokazovanie a sám aj zisťoval a overoval skutočnosti týkajúce sa tretích subjektov (dodávateľa žalobcu), pričom od žalobcu nežiadal preukázanie skutočností týkajúcich sa tretích subjektov.
43. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane použil neprimerane zaťažujúci a extenzívny výklad znášania dôkazného bremena na jeho úkor, správny súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňovníka alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na úpravu základu dane z príjmov jeho znížením o daňové výdavky preukazuje daňovník. Splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, čo zreteľne vyplýva z platnej právnej úpravy, podľa ktorej sa daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom na tento účel zaúčtovaný v účtovníctve alebo evidencii daňovníka (§ 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z.). Daňovými výdavkami naopak nie sú výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané (§ 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.). Možno tak súhlasiť so záverom žalovaného, že na to, aby mohol byť náklad uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve aj podmienka preukázateľnosti stanovená v § 2 písm. i/ a v § 21 ods.1 zákona č. 595/2003 Z.z.
44. Zo znenia § 24 Daňového poriadku nevyplýva záver, na ktorom žalobca založil svoje tvrdenia o zvládnutí dôkazného bremena. Pokiaľ daňovník v daňovom priznaní znížil základ dane z príjmov o daňové výdavky, z princípu preukázateľnosti podľa § 2 písm. i/ v nadväznosti na § 19, § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. vyplýva, že musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na takúto úpravu základu dane vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak bolo daňovníkom preukázané, že daňové výdavky daňovníka špecifikované na zaúčtovanej faktúre skutočne a preukázateľne vznikli a to tak, ako ich vznik deklaruje daňovník (t.zn. spôsobom zahŕňajúcim pôvod nákladu - výdavku v osobe pôvodcu - dodávateľa tovaru), a teda nie je sporná deklarovaná existencia nákladu vynaloženého daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľných príjmov. Žalovaný dospel k odôvodnenému záveru, že
žalobca nepreukázal dodanie služieb spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. uvedenou na dodávateľských faktúrach, z ktorých si uplatnil náklady v daňových výdavkoch. Správnosť argumentácie žalovaného podporuje fakt, že akýkoľvek výdavok, nielen daňový, sa nevyhnutne musí vzťahovať k jeho nositeľovi
- dodávateľovi. Materiálna existencia výdavku teda predstavuje reálny materiál, tovar, služby skutočne dodané skutočnou osobou v príslušnom množstve, kvalite a čase odberateľovi, ktorý tovar alebo služby od takej osoby prevzal a skontroloval. V prípade dodávateľskej spoločnosti Borus Energy, s.r.o. daňový výdavok žalobcovi nemohol preukázateľne vzniknúť, lebo preverovaním sa nepreukázalo, že deklarované služby dodala žalobcovi práve táto spoločnosť.
45. S uvedenými závermi sa stotožnil Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 5Sžfk/10/2018 zo dňa 28.11.2019, kde uviedol, že: „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálne existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP v tomto rozsudku ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/26/2018 z 19.06.2019, kde senát rozhodoval o kasačnej sťažnosti žalovaného v obdobnej veci týkajúcej sa rovnakých účastníkov konania, ale iných zdaňovacích období. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva najmä, že: „Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť pôvod nakúpeného tovaru - motorovej nafty deklarovaný faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu daňových dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok, ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie použitia motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti žalobkyne, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že predmetný tovar (motorová nafta) bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či bol predmetný tovar reálne dodaný dodávateľom určeným na faktúre. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následné určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie z uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu, pretože formálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o pôvode nakupovaného tovaru od dodávateľa LIBENZ, s.r.o., pretože v preverovanom zdaňovacom období nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti daňovým subjektom LIBENZ, s.r.o.“. Kasačný súd poukázal aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 241/07-44, podľa ktorého: „Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhradu za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Preskúmavaním veci tak kasačný súd v tejto veci dospel k záveru, že krajský súd neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutia správnych orgánov sú vnútorne rozporné, zmätočné a nezrozumiteľné“. Opätovne v označených rozsudkoch išlo o DPH, avšak ich závery možno obdobne vzťahovať aj pre daň z príjmov právnickej osoby.
46. Pokiaľ žalobca namietal, že ním predložené doklady - faktúry obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, faktom je, že správca dane mu vytýkal najmä to, že predložil len faktúry bez toho, aby predložil akýkoľvek iný akceptovateľný doklad preukazujúci, že služby podľa zaúčtovaných faktúr boli dodané práve spoločnosťou Borus Energy, s.r.o. Teda najmä prílohy faktúr ako sú objednávky, cenníky, cenové ponuky, akceptácie, doklady o poskytnutej záruke výrobných technológií, preberacie protokoly a pod. To znamená najmä podklady, ktoré vyplývali zo Zmluvy o údržbe a bežných opravách uzatvorenej medzi Borus Energy, s.r.o. a samotným žalobcom dňa 30.06.2016. Práve absencia takých dokladov nasvedčuje neuneseniu dôkazného bremena žalobcom.
47. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
48. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
49. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.