Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6To-9-2021.pdf
PDF · 127.34 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/9/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Martina Žovinca, v trestnej veci obžalovaného K. R., nar. XX.XX.XXXX v D., trvalý pobyt P. XXX/XX, I., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 5. októbra 2020, č. k. 27T/58/2018-121, na verejnom zasadnutí konanom 24. júna 2021 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný K. R., nar. XX. S. XXXX v D., trvalé bydlisko P. XXX/XX, I., prechodne A. XXXX/XX, I., uznáva za vinného na tom skutkovom základe, že ako otec K. R., nar. XX.XX.XXXX, a I. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom u matky J. R., P. XXX/XX, I., zanedbal svoju zákonnú povinnosť prispievať na výživu svojich detí, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a bol k nej zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 17P/135/2013 zo dňa 05.11.2013, právoplatný dňa 30.11.2014, na dcéru K. sumou 120 € mesačne a na syna I. sumou 100 € mesačne, vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky detí, si túto vyživovaciu povinnosť riadne neplnil, okrem čiastočných úhrad spolu vo výške 5 690 €, čím mu za obdobie od februára 2018 do 05.10.2020 vznikol dlh na výživnom vo výške 1 350 €, z ktorého dlhu dňa 26.11.2020 uhradil čiastku 880 €, takže ku dňu 24.6.2021 dlhuje na výživnom sumu 470 €, pričom bol trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/173/2017 zo dňa 02.01.2018, právoplatný dňa 02.02.2018, odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona,
teda
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený
čím spáchal
úmyselný prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Za to sa
odsudzuje
podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, za použitia ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 5. októbra 2020, č. k. 27T/58/2018-121, uznal obžalovaného K. R. (ďalej aj obžalovaný) za vinného z úmyselného prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) písm. c) Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že ako otec K. R., nar. XX.XX.XXXX, a I. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom u matky J. R., P. XXX/XX, I., zanedbal svoju zákonnú povinnosť prispievať na výživu svojich detí, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a bol k nej zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 17P/135/2013 zo dňa 05.11.2013, právoplatný dňa 30.11.2014, na dcéru K. sumou 120 € mesačne a na syna I. sumou 100 € mesačne, vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky detí, si túto vyživovaciu povinnosť riadne neplnil, okrem čiastočných úhrad spolu vo výške 5 690 €, čím mu za obdobie od februára 2018 do 05.10.2020 vznikol dlh na výživnom vo výške 1 350 €, pričom bol trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/173/2017 zo dňa 02.01.2018, právoplatný dňa 02.02.2018, odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok a 4 (štyri) mesiace, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že výpoveďami obžalovaného, poškodenej Kataríny Nedeckej, ako i oboznámenými listinnými dôkazmi mal za preukázané, že obžalovaný má zákonnú povinnosť prispievať na výživu svojich detí, ktoré ešte nie sú plnoleté, resp. dcéra dovŕšila plnoletosť týždeň pred vyhlásením rozsudku, aspoň vo výške súdom určených súm 120,- € a 100,- € mesačne, že obžalovaný nemá nijako zmenenú pracovnú schopnosť alebo iné objektívne dôvody, ktoré by mu nedovoľovali platiť výživné aspoň v uvedenej sume. Podľa vyjadrenia svedkyne R., ktoré obžalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil, výživné zaplatil až v októbri 2018 a teda v žalovanom období neuhradil výživné za marec 2018 (splatné 20.02.2018) až október 2018 (splatné 20.09.2018), čím naplnil znaky skutkovej podstaty, teda trestný čin dokonal nezaplatím tretej splátky dňa 21.04.2018 a naďalej v ňom pokračoval, zatiaľ v zmysle § 122 ods. 13 Tr. zák. do vyhlásenia rozsudku. Za žalované obdobie, ktoré predstavuje spolu 32 mesiacov, mal zaplatiť celkovo 7.040 €, avšak v konaní do vyhlásenia rozsudku bolo preukázané na základe zhodných tvrdení obžalovaného aj poškodenej J. R. zaplatenie iba sumy 5.690 €. Keďže ku dňu vyhlásenia rozsudku nebolo zaplatené celé zameškané výživné, nemohlo ani dôjsť k uplatneniu inštitútu účinnej ľútosti. Uvedenú dobu páchania trestného činu 2 rokov a 8 mesiacov možno podľa súdu jednoznačne považovať za páchanie po dlhší čas, pričom v čase spáchania činu (21. apríla 2018) bolo menej ako 24 mesiacov od posledného odsúdenia za takýto čin trestným rozkazom Okresného súdu Galanta z 2. januára 2018, sp. zn. 9T/173/2017, právoplatným 2. februára 2018, v ktorom ku 5. októbru 2020 nebolo rozhodnuté o osvedčení. Keby sa medzitým v uvedenom odsúdení aj osvedčil, nemalo by toto následné zahladenie odsúdenia vplyv na samotnú trestnosť žalovaného trestného činu, ktorú stíhaný skutok nadobudol momentom dokonania žalovaného trestného činu, teda naplnením všetkých znakov skutkovej podstaty (základnej alebo kvalifikovanej), keďže zánik trestnosti dokonaného trestného činu môže nastať iba v zmysle príslušných ustanovení Tr. zák. Poukázal na rozhodnutia uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR č. 92/2014 a č. 6/2013. Vzhľadom na spáchanie činu bezprostredne po odsúdení za totožnú trestnú činnosť a napriek tomu, že obžalovaný nemal zmenenú pracovnú schopnosť a je zamestnaný, mal okresný súd preukázané aj zavinenie aspoň vo forme nepriameho úmyslu. Pokiaľ ide o výrok o treste, okresný súd uviedol, že obžalovanému mohol uložiť trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe od 1 roka do 5 rokov, pričom u neho nezistil žiadnu poľahčujúcu, ale ani priťažujúcu okolnosť. Čo sa týka druhu trestu, vzhľadom na spáchanie činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a prakticky ihneď po odsúdení za totožnú trestnú činnosť, považoval okresný súd za najvhodnejší nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže alternatívne tresty by nesplnili podľa neho účel a podmienečný trest je v zmysle § 49 ods. 2 Tr. zák. vylúčený. Vzhľadom na dĺžku páchania trestnej činnosti, ale aj aspoň čiastočné plnenie vyživovacej povinnosti, určil okresný súd dĺžku trestu pri spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 rok a 4 mesiace. Keďže obžalovaný nebol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil ho okresný súd na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátorka Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len prokurátorka) vzdala práva na podanie odvolania. Obžalovaný podal odvolanie s tým, že chce zročné výživné zaplatiť. Obžalovaný podané odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Petra Magdálika (ďalej len obhajca) osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 27. novembra 2020. V odvolaní uviedol, že okresný súd ustálil jeho dlh na výživnom za rozhodné obdobie (od februára 2018 do 5. októbra 2020) vo výške 1.350 €, pričom ale poškodená J. R. na hlavnom pojednávaní 5. októbra 2020 uviedla, že dlh ku dňu pojednávania je v sume asi 880 €, čím je podľa neho spochybnená celková výška nezaplateného výživného obsiahnutá aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol, že chcel zaplatiť sumu uvedenú v skutkovej vete napadnutého rozsudku (1.350 €) a ďalej riadne platiť bežné výživné. Poukázal na to, že 26. novembra 2020 zaplatil na bankový účet J. R., matky detí, výživné vo výške 880 €, o čom predložil doklad. Uviedol, že uhradil viac ako polovicu okresným súdom určenej dlžnej sumy, pričom najneskôr chce splatiť dlh v priebehu nasledujúceho mesiaca (december 2020), keď dostane ďalšiu mzdu za vykonávanú prácu. V odvolaní uviedol, že meškanie s úhradou výživného bolo spôsobené jeho dlhšou PN-kou po operácii, ktorú absolvoval v júni 2020 a jeho príjmy poklesli tak výrazne, že nevedel uhradiť výživné, čo mu je veľmi ľúto. Čo sa týka prvej podmienky v zmysle § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák., bol toho názoru, že táto bola splnená, keďže nezaplatenie výživného nemalo pre deti (ako ani pre žiadne iné osoby) trvalo nepriaznivé následky, čo má byť zrejmé aj z výpovede poškodenej J. R. z 5. októbra 2020, keď na otázku samosudcu priamo uviedla, že deti neutrpeli žiadnu ujmu z dôvodu nezaplatenia výživného. Obdobne v prípravnom konaní uviedla v rámci jej výsluchu 25. septembra 2018 na OR PZ Galanta, že deti netrpeli hmotnou núdzou a vždy bolo o ne postarané. Vo vzťahu k druhej podmienke zániku trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy - zaplatenia výživného skôr ako sa súd odoberie na záverečnú poradu, obžalovaný uviedol, že sa aktívne snaží splniť svoju povinnosť a riadne zaplatiť dlžné výživné ako aj platiť bežné výživné, pričom celý dlh doplatí najneskôr v priebehu decembra 2020. Týmto okamihom bude splnená aj druhá podmienka zániku trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák. v súlade s § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák. K zániku trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák. môže v súlade s § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák. prísť aj v rámci odvolacieho konania a krajský súd bude môcť aplikovať § 285 písm. f) Tr. por. v spojení s ust. § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák., a teda oslobodiť ho spod obžaloby v celom rozsahu v dôsledku zániku trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák. V odvolaní ďalej uviedol, že mu je úprimne ľúto konania, ktorého sa dopustil a čestne vyhlasuje, že toto sa už nikdy v budúcnosti nebude opakovať. Súčasne namietal, že okresný súd rozhodol o skutku a právnej kvalifikácii bez vykonania všetkých potrebných dôkazov a bez riadneho zistenia skutkového stavu veci, t. j. bez riadneho ustálenia dlžnej sumy výživného. Skutkový stav nebol náležite zistený. V danom smere napadnutý rozsudok neobstojí a sú dané zákonné dôvody na jeho zrušenie, a to pre
- podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, a to v smere riadneho ustálenia skutkového stavu v smere celkovej dlžnej sumy na výživnom (§ 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.),
- chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a to pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení súdu v smere celkovej dlžnej sumy na výživnom (§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.),
- pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy - riadne ustálenie celkovej dlžnej sumy na výživnom (§ 321 ods. 1 písm. c) Tr. por.),
- to, že bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Tr. zák., a to najmä porušenie ustanovenia § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Tr. zák. (§ 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.) a
- to, že uložený trest je neprimeraný (§ 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.). S poukazom na vyššie uvedené preto navrhol, aby Krajský súd v Trnave (ďalej len krajský súd) ako odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) a písm. e) Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por., aby po doplnení dokazovania, sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby v celom rozsahu oslobodzuje podľa § 285 písm. f) Tr. por., lebo trestnosť činu zanikla, príp. aby rozhodol v zmysle § 322 ods. 1 Tr. poriadku tak, že vec vracia okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Prokurátorka sa k písomne odôvodnenému odvolaniu obžalovaného nevyjadrila.
Spisový materiál bol krajskému súdu riadne predložený na rozhodnutie 26. januára 2021. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 24. júna 2021. Na verejné zasadnutie sa dostavila prokurátorka krajskej prokuratúry, obhajca obžalovaného a svedkyne J. R. a K. R.. Obžalovaný sa na verejné zasadnutie nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil prostredníctvom svojho obhajcu tým, že sa podrobil lekárskemu vyšetreniu u MUDr. W. D., o čom predložil fotokópiu výmenného poukazu. Verejné zasadnutie krajský súd postupom podľa § 293 ods. 5 Tr. por. vykonal v neprítomnosti obžalovaného, keďže tento bol o úkone súdu riadne a včas upovedomený a napriek tomu sa na verejné zasadnutie bez náležitého ospravedlnenia sa nedostavil. Krajský súd vyhodnotil ospravedlnenie obžalovaného predložené prostredníctvom obhajcu ako nedostatočné, nakoľko neobsahovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že obžalovanému jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone súdu, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Ide o nevyhnutnú podmienku pre akceptovanie ospravedlnenia obžalovaného zo zdravotných dôvodov, o čom bol obžalovaný v upovedomení riadne poučený. Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. doplnil výsluchom svedkýň J. R. a K. R. ako aj oboznámením podania na č. l. 135 spisu. Svedkyňa J. R. po príslušnom zákonnom poučení uviedla, že poučeniu porozumela a vypovedať bude. Čo sa týka sumy 880 € eur od obžalovaného, túto potvrdila. Okrem tejto čiastky jej inú sumu nezaplatil a bežné výživné tiež neplatí. V podstate jej od poukázania tejto sumy žiadnu inú čiastku na výživné nepoukázal. Na otázku obhajcu akým spôsobom ustálila sumu dlžného výživného, ktorá je uvedená v rozsudku na 1.350 €, uviedla, že si vypísala platby výživného tak, ako jej prichádzali na účet a tie predložila súdu. Týchto prepočtov sa pridržala. Na otázku obhajcu, či vie vysvetliť, prečo na hlavnom pojednávaní pri výsluchu uviedla, že obžalovaný jej dlhuje 880 € odpovedala tak, že si nepamätá, že by niečo také povedala a nevie, prečo to je uvedené v zápisnici. Ďalej sa obhajca pýtal, či vie uviesť, aká je aktuálna suma dlžného výživného, pričom J. R. uviedla, že to, čo mal doplatiť do tých 1.350 € okrem tej sumy 880 €, ktorú už zaplatil. Svedkyňa K. R. po príslušnom zákonnom poučení uviedla, že poučeniu porozumela, že obžalovaný je jej otec, ale právo odoprieť vypovedať nevyužíva a vypovedať bude. Na otázky predsedu senátu uviedla, že obžalovaný jej osobne žiadne výživné nezaplatil. Do 5. októbra 2020 platil výživné k rukám jej matky J. R., po tomto dátume jej osobne žiadne výživné nezaplatil. Z listinného dôkazu - informácie o zrealizovaní bankovej transakcie Poštovou bankou, a. s. (v spise na č. l. 135) - vyplynulo, že obžalovaný uhradil J. R. časť dlžného výživného dňa 26. novembra 2020 v sume 880 €. Nakoľko iné návrhy na doplnenie dokazovania strany nemali, predseda senátu vyhlásil dokazovanie za skončené a udelil slovo na konečné návrhy. Prokurátorka v konečnom návrhu uviedla, že je toho názoru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a zákonný, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nie sú splnené zákonné podmienky pre aplikovanie ust. Tr. zák. o účinnej ľútosti. Navrhla preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, že sa pridržiava písomne zdôvodneného odvolania, že suma dlžného výživného tak, ako ju uvádzala J. R. v prvostupňovom konaní, bola uhradená, čo svedčí aj o ochote doplatiť dlžné výživné zo strany obžalovaného, aj keď to do dnešného dňa nespravil. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňového súdu, prípadne, aby uložil obžalovanému trest odňatia slobody nespojený s jeho výkonom aj vzhľadom na jeho zjavnú snahu dlžné výživné zaplatiť. Podľa § 315 Tr. por. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa § 316 ods. 3 Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba - obžalovaný, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je sčasti dôvodné. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom, obžalovaný v odvolaní konkrétne procesné pochybenia nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy následne okresný súd v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Podľa názoru krajského súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený na hlavnom pojednávaní a krajský súd proti nemu nemá žiadne výhrady. Aj podľa názoru krajského súdu je obžalovaný z protiprávneho konania bezpečne usvedčovaný jednak vlastnou výpoveďou, ale aj svedeckou výpoveďou matky maloletých detí J. R. a listinnými dôkazmi založenými v spise. Aj právna kvalifikácia skutku okresným súdom ako prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. b) Tr. zák. zodpovedá stavu veci a zákonu. Pokiaľ ide o zavinenie, okresný súd ustálil u obžalovaného zavinie vo forme nepriameho úmyslu, ktorý záver aj podľa názoru krajského súdu bolo možné bezpečne vyvodiť z objektívnych skutočností, konkrétne z povahy činu a spôsobu jeho spáchania. Pokiaľ ide o doplnenie dokazovania krajským súdom, toto bolo primárne zamerané na skutočnosť, či od vyhlásenia rozsudku okresného súdu ku dňu konania neverejného zasadnutia nedošlo k dodatočnému splneniu si vyživovacej povinnosti obžalovaným, kde by prichádzala do úvahy aplikácia inštitútu o účinnej ľútosti v zmysle § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na ktorú obžalovaný v odvolaní opakovane apeloval. Z doplneného dokazovania vykonaného na verejnom zasadnutí (obsahovo rozvedeného vyššie v texte) mal krajský súd za preukázané, že obžalovaný zročné výživné v rozsahu 1.350 € ustálené v napadnutom rozsudku doposiaľ nezaplatil. Preukázaná bola len čiastočná úhrada dlhu na výživnom v sume 880 €, ktorá úhrada ale neumožňovala aplikáciu ust. § 86 ods. 1 písm. a) Tr. zák. o účinnej ľútosti, nakoľko cit. ust. zákona predpokladá, že obžalovaný do času, kým sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu, uhradí celú sumu dlžného výživného. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že uhradil sumu 880 €, ktorú ako dlh na výživnom vyčíslila samotná matka maloletých detí J. R. na hlavnom pojednávaní, čím by malo dôjsť k zániku trestnosti, ide o námietku nedôvodnú. Jednak sám obžalovaný dlh na výživnom vo výške 1.350 € na hlavnom pojednávaní nerozporoval a v podstate ho nenamietal ani v odvolaní, keďže chcel zostatok sumy (po odpočítaní už zaplatenej čiastky 880 €) v decembri 2020 doplatiť. Ak chcel spochybňovať túto sumu, mal v konaní označiť resp. predložiť dôkazy, ktoré by preukázali, že výživné za žalované obdobie zaplatil vo väčšom rozsahu, než bolo ustálené okresným súdom. Najmä ale treba zdôrazniť, že hoci okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku chybne argumentoval, že obžalovaný nezaplatil výživné za marec 2018 (splatné vo februári 2020) až október 2020 (splatné v septembri 2020), tak faktom zostáva, že v skutkovej vete výroku o vine rozsudku
okresný súd správne ustálil obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti zo strany obžalovaného od februára 2018 do 5. októbra 2020, lebo začiatok obdobia bol ustálený súdom na základe zhodných tvrdení obžalovaného a svedkyne J. R. a koniec obdobia určený okamihom vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku okresným súdom, ktorý okamih je daný zákonom a odráža osobitnú povahu súdeného prečinu zanedbania povinnej výživy. Ďalej treba uviesť, že výživné je splatné mesačne vopred, čo v praxi znamená, že ak má obvinený platiť výživné k 20. dňu toho-ktorého mesiaca, ide o výživné práve na ten-ktorý mesiac, nie na ďalší mesiac. Ak teda bolo žalované obdobie ustálene od februára 2018 do 5. októbra 2020, tak uvedené obdobie predstavuje 32 mesiacov (február 2018 vrátane + ďalších 10 mesiacov roka 2018 + 12 mesiacov roka 2019 a 9 mesiacov roka 2020, keďže výživné na október 2020 bolo splatné až 20-teho októbra, nebolo ho možné do dlhu zarátať). Ak vynásobíme obdobie 32 mesiacov výškou mesačného výživného (obžalovaný mal spolu na obe deti platiť čiastku 220 €), dostaneme čiastku 7.040 €, ktorú mal obžalovaný za dané obdobie na výživnom na obe deti k rukám matky zaplatiť. Ak od tejto sumy následne odpočítame čiastku 5.690 €, ktorú preukázateľne zaplatil, dostaneme dlh obžalovaného na výživnom za žalované obdobie, ktorý činí 1.350 €. Keďže z vykonaného dokazovania pred krajským súdom bolo preukázané, že obžalovaný v priebehu odvolacieho konania (konkrétne 26. novembra 2020) uhradil ďalšiu časť dlžného výživného vo výške 880 €, činí zvyšná suma dlžného výživného za žalované obdobie čiastku 470 €. Skutkové zistenia krajského súdu vyplývajúce z doplneného dokazovania boli v prospech obžalovaného a bolo potrebné ich premietnuť do skutkovej vety výroku o vine, preto krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a o vine obžalovaného sám rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte s tým, že pokiaľ ide o vinu a právnu kvalifikáciu skutku, tak krajský súd v podrobnostiach poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorú si ako vecne správnu osvojuje. K právnej kvalifikácii skutku krajský súd dodáva, že trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je dokonaný naplnením jeho zákonných znakov, t. j. okamihom, keď páchateľ najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného (§ 207 ods. 1 Tr. zák.) alebo sa úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného (§ 207 ods. 2 Tr. zák.). Okamihom spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 písm. c) Tr. zák. v nasledujúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch od predchádzajúceho odsúdenia alebo prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je okamih jeho dokonania a nie až okamih jeho dokončenia (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2011, sp. zn. 2 Tdo 54/2011). Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že jeho meškanie s úhradou výživného bolo spôsobené tým, že bol dlhšiu dobu PN po operácii, ktorú absolvoval v júni 2020, v dôsledku čoho jeho príjmy výrazne poklesli, ide o námietku nedôvodnú. Na naplnenie skutkovej podstaty stíhaného prečinu zanedbania povinnej výživy v zmysle vyššie uvedeného stačí, ak obžalovaný najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať svoje deti. V tomto prípade je žalované obdobie od februára 2018 do 5. októbra 2020, spolu až 32 mesiacov, počas ktorých si viac ako len dva mesiace vedome túto povinnosť obžalovaný neplnil, hoci mal dostatok finančných prostriedkov. Preto ani tvrdenie obžalovaného o poklese príjmov od júna 2020, nie je spôsobilé na jeho trestnej zodpovednosti nič zmeniť. Len pre úplnosť krajský súd poznamenáva, že proti napadnutému rozsudku podal odvolanie len obžalovaný vo svoj prospech, preto nemohol byť dlh na výživnom navýšený aj o ďalšie mesiace od 5. októbra 2020 až do rozhodnutia odvolacieho súdu, počas ktorých si podľa svedkyne J. R. obžalovaný naďalej vyživovaciu povinnosť na svoje deti neplnil. Je tomu tak z dôvodu, že v trestnom práve sa uplatňuje zásada zákazu reformatio in peius, teda zásada zákazu zmeny v neprospech obžalovaného alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu, ktorá je v prípade odvolacieho konania vyjadrená v ust. § 322 ods. 3 Tr. por. Predmetná zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny proces a je budovaná na princípe, že postavenie obžalovaného sa nemôže zhoršiť tým, že využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Táto zásada teda garantuje možnosť obžalovaného napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si zhorší svoju situáciu. Pokiaľ ide o obžalovaným napadnutý výrok o treste, krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov,
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. Keďže krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol o vine, musel súčasne rozhodnúť aj o treste pre obžalovaného. Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody obžalovanému krajský súd obligatórne prihliadol podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Keďže u obžalovaného ani krajský súd nezistil žiadnu poľahčujúcu, ale ani žiadnu priťažujúcu okolnosť, bol v konečnom súčte pomer týchto okolností vyrovnaný, preto podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. mohol krajský súd ukladať obžalovanému trest odňatia slobody podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. v rámci celého zákonného rozpätia od 1 roka až do 5 rokov.
Pokiaľ ide o druh trestu, majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie, dospel aj krajský súd k záveru, že obžalovanému je nevyhnutné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože skutok spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia trestným rozkazom Okresného súdu Galanta z 2. januára 2018, sp. zn. 9T/173/2017, právoplatným 2. februára 2018, na ktorom fakte nič nemení to, že predmetné odsúdenie bolo medzičasom zahladené. Obžalovaný si totiž bol plne vedomý, že mu plynie skúšobná doba podmienečného odsúdenia, ktorý trest mu bol uložený za rovnaký trestný čin, no napriek tomu si vyživovaciu povinnosť opäť riadne neplnil. Navyše si podľa vyjadrenia svedkýň J. R. a K. R. svoju vyživovaciu povinnosť obžalovaný v období od 5. októbra 2020 do 24. júna 2021 naďalej neplní. Z uvedeného je tak možné vyvodiť záver, že nielen hrozba premeny trestu, ale ani hrozba neprávoplatne uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody zo strany okresného súdu ho od neplnenia si tejto elementárnej povinnosti neodrádza. Uloženie iného ako nepodmienečného trestu odňatia slobody by preto podľa názoru krajského súdu u obžalovaného nesplnilo svoj účel. Okrem iného aj preto, lebo z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný má zjavné sklony páchať tento druh trestnej činnosti. Doposiaľ bol totižto až tri krát odsúdený, z toho dva krát práve za trestný čin zanedbania povinnej výživy. Aktuálne síce má všetky odsúdenia takého charakteru, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, no z hľadiska jeho sklonov páchať tento druh trestnej činnosti, je možné prihliadať aj na takéto odsúdenia, keďže zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974). Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na čiastočnú úhradu dlžného výživného, by bol pôvodne uložený trest vo výmere 16 mesiacov pre obžalovaného neprimerane prísny, preto mu uložil trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 roka, ktorý bude vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý dosiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ale aj okolnosti spáchania skutku a spôsobený následok trestom primeraným, spravodlivým, zodpovedajúci potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie a bude tiež dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon. Súčasne tento trest aj morálne odsúdi konanie obžalovaného. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, krajský súd obžalovaného zaradil na výkon trestu podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e), Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku (enunciáte). Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Tr. por.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.