Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-164-2023.pdf
PDF · 173.61 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/164/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Coca-Cola HBC Česko a Slovensko, s.r.o., so sídlom Českobrodská 1329, 198 21 Praha 9 - Kyje, Česká republika, IČO: 41189698, zastúpený Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s.r.o., Justičná 9, 831 07 Bratislava, IČO: 36789615, proti žalovanému: Ing. Július Lapdavský Deštrukprojekt, s miestom podnikania A. XXXX/ X, XXX XX B., IČO: 32996187, zastúpený advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, Nám. 1. mája 11, 048 01 Rožňava, IČO: 35545003, o zaplatenie 4.824,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, č.k. 12Cb/5/2015-380 zo dňa 3. decembra 2018, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Rožňava, č.k. 12Cb/5/2015-380 zo dňa 3. decembra 2018.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 12Cb/5/2015-380 zo dňa 3. decembra 2018 (ďalej aj „rozsudok“) rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.824,94 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 4.824,94 eur, za čas od 1.1.2011 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný. O výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.
2. Rozhodol tak v konaní, v ktorom žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.824,94 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej dlžnej sumy, za čas od 1.1.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania.
3. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 31.12.2007 uzavrel ako predávajúci so žalovaným ako kupujúcim Dohodu o podpore predaja - nadštandardnú dohodu, za účelom podpory predaja nealkoholických nápojov vyrábaných a dovážaných predávajúcim a ktoré podľa Rámcovej zmluvy o dodávkach nealkoholických nápojov zo dňa 9.8.2007 predáva kupujúcemu. Žalobca sa v Dohode zaviazal poskytnúť kupujúcemu dodatočnú zľavu so zálohovou platbou, za účelom podpory predaja v zmysle Dohody, ak si kupujúci splní všetky povinnosti z Dohody. Žalobca sa zaviazal zľavu poskytnúť za obdobie kalendárneho štvrťroka spätne, v závislosti od odobratého množstva produktov. V zmysle dohody sa zaviazal žalobca poskytnúť vopred zálohovú platbu na zľavu vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eur). Dohoda bola uzavretá na dobu určitú, do 31.12.2010. Zmluvné strany dohodli, že po uplynutí 12 po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov, musí byť záloha na zľavu úplne zúčtovaná na nulu
(krytá dobropismi). V opačnom prípade musí kupujúci - žalovaný vrátiť žalobcovi rozdiel medzi celkovou hodnotou zliav, na ktoré vznikol nárok žalovanému, a zálohovou platbou na zľavu, a to na požiadanie žalobcu, bez zbytočného meškania. Počas platnosti Dohody, žalobca na poskytnutú zálohovú platbu na zľavu zaúčtoval Dobropisom dňa 1.8.2008 sumu 154,15 eur, nie však v súvislosti s Dohodou, ale ako jednorazovú mimoriadnu zľavu. Dobropisom sa znížila suma na sumu 4.824,94 eur. Žalovaný rozdiel žalobcovi nezaplatil, ani po doručení výzvy na plnenie zo dňa 28.1.2014, prevzatej žalovaným dňa 30.1.2014. Žalovaný sa týmto dostal do omeškania, čo bolo dôvodom na uplatnenie zákonného úroku z omeškania vo výške 9 %, v zmysle § 3 ods. 1 a § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
3.1. Z odôvodnenia rozsudku tiež vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol o žalobe rozsudkom č.k. 12Cb/5/2015-262 zo dňa 20. februára 2017 (ďalej aj „prvý rozsudok“) tak, že žalobe vyhovel. Proti predmetnému prvému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 2Cob/97/2018-319 zo dňa 28. augusta 2018 tak, že rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní sporu vychádzal z dohody o podpore predaja zo dňa 31.12.2007 bez toho, aby posúdil jej platnosť. Za žalobcu uvedenú dohodu podpísal C. D., pričom pokiaľ menovaný nebol konateľom a nebol riadne splnomocnený na podpísanie horeuvedenej dohody, jedná sa o absolútne neplatný právny úkon. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v novom konaní doplniť dokazovanie ohľadom platnosti Dohody o podpore predaja zo dňa 31.12.2007.
3.2. Súd prvej inštancie v súlade s § 64 CSP uznesením č.k.: 12Cb/5/2015 – 306 zo dňa 19. 4. 2018 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalobcu z dôvodu zániku pôvodného žalobcu po cezhraničnom zlúčení so spoločnosťou Coca-Cola HBC Česko a Slovensko, s.r.o., so sídlom Česká republika, Praha 9 - Kyje, Českobrodská 1329, IČ: 411 89 698.
3.3. V súlade s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v uvedenom smere. Žalobca na výzvu súdu predložil doklad osvedčujúci oprávnenie C. D. na uzavretie Dohody, a to Pracovnú zmluvu zo dňa 10.2.2006, uzavretú medzi Coca-Cola Beverages Slovakia, s.r.o. (právny predchodca pôvodného žalobcu) a C. D., ktorý vykonával v zmysle pracovnej zmluvy funkciu národného obchodného riaditeľa. Jeho úlohou bola koordinácia práce regionálnych riaditeľov pri dosahovaní ziskov a strát, pri budovaní vzťahov so zákazníkmi, pri tvorbe a dosahovaní obchodných cieľov spoločnosti. Žalobca zdôraznil, že pán C. D. bol v čase uzavretia Dohody o podpore predaja zo dňa 31.12.2007, zamestnancom právneho predchodcu žalobcu na pracovnej pozícii: národný obchodný riaditeľ, pričom k náplni jeho práce patrilo aj uzatváranie obchodných nadštandardných dohôd, ako bola aj predmetná Dohoda. Na uzatvorenie Dohody za právneho predchodcu žalobcu nie je potrebné, aby uvedený zamestnanec disponoval osobitným splnomocnením alebo poverením, nakoľko oprávnenie vyplýva jednak z pracovno-právneho vzťahu, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.2.2006, ako aj z § 15 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Žalobca trval na tom, že pán C. D. bol oprávnený podpísať Dohodu a teda Dohoda je platná.
3.4. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené v rozsudku konštatoval, že v čase podpísania Dohody bol C. D. v pracovnom právnom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu, pôsobil ako národný obchodný riaditeľ. Z postavenia národného riaditeľa nepochybne vyplýva splnomocnenie robiť v mene podnikateľa právne úkony aj v obchodnom styku pri tejto činnosti obvyklé. Uzatváranie zmlúv slúži na podnikanie podnikateľa a patrí medzi takéto úkony. Poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Obo/158/97 zo dňa 8.10.1997. Poverenie fyzickej osoby na konanie v mene podnikateľa vyplývajúce z jej funkčného zaradenia v podniku upravuje ustanovenie § 15 ObZ, ktoré je špecifickou úpravou konania vo vzťahu k ustanoveniu § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konanie národného obchodného riaditeľa, vyplýva z obvyklosti jeho funkcie a s ňou spojenou pracovnou činnosťou. To, že išlo o osobu oprávnenú Dohodu podpísať je zrejmé aj z následného správania sa právneho predchodcu žalobcu, ktorý konal v zmysle dojednaných podmienok v Dohode, pričom jeho prejav vôle bol jednoznačný, o čom svedčí skutočnosť, že právny predchodca žalobcu dodal žalovanému produkty, vyplatil mu zálohu na podporu predaja, za podmienok stanovených v Dohode. V zmysle uvedeného bola zrozumiteľne a určito prejavená vôľa právneho predchodcu žalobcu. Za týchto okolností nemožno vyvodiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu vykonaného osobou, k tomu oprávnenou na základe zákonného splnomocnenia v zmysle § 15 ods. 1 ObZ. Dobropis vo výške 154,15 eur bol realizovaný na základe osobitnej dohody a išlo o jednorazový mimoriadny dobropis bez ohľadu na uzavretú dohodu. Pojem „bez zbytočného odkladu“, resp. nedodržanie takejto lehoty neoslabuje žalobcov nárok.
3.5. Žalovaný namietal, že nakoľko bola záloha poskytnutá dňa 17.3.2008, nárok považuje za premlčaný. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku k žalovaným namietanému premlčaniu nároku žalobcu uviedol, že s poukazom na § 387, § 391 ods. 1 a § 397 ObZ, nárok nebol premlčaný. Uplatniť si ho súdnou cestou mohol žalobca do 31.12.2014, pričom žaloba bola podaná dňa 27.8.2014. Žalovaný tiež v konaní namietal, že žalobca požaduje vrátenie zálohy bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom zaslal žalovanému riadne vyúčtovanie zálohovej platby a žalovaný neeviduje zálohovú faktúru - dobropis z roku 2008 na sumu 154,15 eur. Z dobropisu podľa neho nevyplývalo, z akého obdobia žalobca dobropisuje uvedenú sumu a naviac po uplynutí platnosti zmluvy. Z uvedeného dôvodu považoval nároky vyplývajúce zo zmluvy za vysporiadané. Podľa názoru žalovaného, čl. IV. bod 3. Dohody nerozlišuje a nepodmieňuje nárok na zľavu odberom podľa bodu 1 písm. a.) alebo b.). Podmienka, akú prezentuje žalobca pri odbere týchto skupín, neexistuje. Tým, že žalobca mal zľavu vyúčtovať v každom kalendárnom štvrťroku, čo neurobil, nárok na vrátenie zálohy sa premlčal. Takýto postup žalobcu nie je okrem toho ani v súlade s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, aby žalovaný odoberal a predával produkty žalobcu a po rokoch ho takýmto postupom žalobca sankcionuje. Podľa žalovaného bolo povinnosťou žalobcu dodržiavať obchodné zvyklosti, kde výkon práva je v súlade s poctivým obchodným stykom. Opakovane namietal uvedené porušenie práva z dôvodu, že v čl. III. bod 1. písm. d.) zmluvy je uvedené, že raz polročne má dôjsť k zhrnutiu spolupráce s predávajúcim, čo sa rozhodne nestalo. Rovnako nedošlo k splneniu povinnosti predávajúceho, že pokiaľ zistí nedodržanie všeobecných podmienok, zašle kupujúcemu zápis o zistených nedostatkoch, s tým, že kupujúci ich musí odstrániť v lehote do 7 kalendárnych dní. Okrem toho z čl. III. bod 3 podľa žalovaného vyplynulo aj to, že predávajúci sa môže rozhodnúť, že pokiaľ nesplní kupujúci niektorú zo všeobecných podmienok, prizná kupujúcemu len časť dojednanej zľavy.
3.6. Za preukázané mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania, že medzi stranami sporu existoval záväzkový zmluvný vzťah, na základe ktorého žalovaný odoberal od žalobcu určité produkty. V rámci tohto záväzkového vzťahu, žalobca a žalovaný uzavreli Dohodu o podpore predaja ako nadštandardnú dohodu, ktorá nie je typovo upravená v ObZ. V zmysle predmetnej Dohody, žalobca poskytol žalovanému zálohovú platbu na zľavu (čl. IV. bod 3 a 4) vo výške 150.000,- Sk, maximálne na obdobie 12 po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov. Zľavu poskytol vopred, avšak za podmienok vyplývajúcich z bodu 3.1. písm. a.), b.). Z tohto dojednania bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že žalobca môže kupujúcemu - žalovanému priznať zľavu v dohodnutom období, ale v závislosti od odobratého množstva produktov, podľa vymedzenej skupiny produktov. Množstvo bolo súčasťou dojednania v Dohode. Do 1. skupiny patrili produkty kolové a do 2. skupiny všetky ostatné produkty. Z textu Dohody nevyplynulo, že by tieto množstvá produktov 1. a 2. skupiny boli len množstvami orientačnými a že by bolo možné poskytnúť zľavu bez ohľadu na to, či sa tieto množstvá naplnia. Z predložených faktúr - dodacích listov, z prehľadu odobratého množstva produktov za obdobie od 1. kvartálu 2008 do 4. kvartálu 2010 vrátane, ani v jednom prípade nebolo žalovaným odobraté množstvo produktov týchto skupín v dohodnutom množstve, z čoho podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný nesplnil zmluvné podmienky vyplývajúce z tejto Dohody. Bolo jeho povinnosťou rozdiel medzi poskytnutou zálohou a nezúčtovanými zľavami vrátiť. V tejto súvislosti nemení nič na posúdení nároku ani dobropis na základe faktúry č.1900250985 zo dňa 1.8.2008 na sumu 154,15 eur. Suma bola dobropisovaná na základe jednorazovej mimoriadnej zľavy, ktorá nemala žiadny vplyv na plnenie Osobitných podmienok Dohody zo dňa 31.12.2007. Išlo o mimoriadnu zľavu, čo vyplynulo zo znenia Mimoriadnej dohody uzavretej dňa 30.7.2008, z bodu 2 Preambuly. Žalovaný nesplnil počas obdobia platnosti Dohody dojednaný počet odobratých produktov, tak aby mu bolo možné zúčtovať zálohu na zľavu.
3.7. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z textu Dohody, z bodu 7, nevyplýva povinnosť žalobcu vyzvať bez zbytočného odkladu žalovaného na vrátenie predávajúceho rozdielu. Z daného bodu vyplýva povinnosť kupujúceho/žalovaného vrátiť predávajúcemu/žalobcovi rozdiel medzi cenou zliav a poskytnutou zálohou, na požiadanie predávajúceho, bez zbytočného meškania. To znamená, že táto lehota predstavovala lehotu pre kupujúceho, ktorý mal vrátiť príslušnú sumu bez meškania, na výzvu žalobcu. To, že žalobca požiadal o vrátenie tohto predmetného rozdielu s určitým časovým odstupom, neznamená zánik práva žalobcu domáhať sa uspokojenia nároku v súdnom konaní. Dokazovaním bolo preukázané, že najneskôr dňom doručenia Výzvy, dňa 30.1.2014, bol žalovaný vyzvaný na vrátenie rozdielu. Aj keď Výzva obsahovala inú dlžnú sumu, už zo samotného textu vyplýva, že sa jednalo o celkovú sumu vrátane príslušenstva. Žalovaný sa bezdôvodne spoliehal na
to, že vzájomné nároky medzi zmluvnými partnermi je potrebné považovať za vysporiadané, nakoľko nedošlo k zúčtovaniu podľa Dohody. Zúčtovanie nárokov však bolo záležitosťou oboch zmluvných partnerov. Pokiaľ nedošlo k zúčtovaniu, prípadne k polročnému odsúhlasovaniu stavu plnenia Dohody, mal možnosť ktorýkoľvek zo zmluvných partnerov zjednať nápravu, teda aj žalovaný. Súd mal za to, že za porušovanie zásad poctivého obchodného styku by bolo možné postihovať zneužitie práva, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa určeného obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. V danom prípade nebolo preukázané, že by žalobca zneužil svoje právo, pretože si v konaní uplatňoval len nárok vyplývajúci zo záväzkového vzťahu založeného Dohodou.
3.8. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku napokon konštatoval, že zhodnotením vykonaného dokazovania má za to, že žalobca sa dôvodne domáhal vrátenia rozdielu medzi poskytnutou zálohou a nezúčtovanými zľavami, vrátane príslušenstva. Žalovaný sa dostal do omeškania 1.1.2011. S poukazom na § 365 a § 369 ods. 1 ObZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a skutočnosť, že úroky z omeškania v Dohode neboli dojednané, súd priznal zákonný úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 ObZ. K prvému dňu omeškania predstavovala základná sadzba ECB 1 %, ku ktorému bolo pripočítaných 8 percentuálnych bodov, súd priznal úrok z omeškania vo výške 9 % a to od 1.1.2011 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.
4. Proti rozsudku podal žalovaný včas odvolanie proti obom jeho výrokom, z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že z predloženej pracovnej zmluvy nevyplývalo oprávnenie zamestnanca C. D. uzatvárať a podpisovať akékoľvek zmluvy. Žiadne poverenie alebo splnomocnenie v konaní žalobcom predložené nebolo. Z uvedených dôvodov ide o neplatný právny úkon. Za neurčitý považoval nárok žalobcu aj z dôvodu, že žalobca podľa jeho názoru neurobil žiadne vyúčtovanie k poskytnutej zálohe a žalovanému nebola doručená riadna výzva podľa čl. 3 ods. 7 zmluvy. Výzvu zo dňa 28.1.2014 neprevzal žalovaný, ale neidentická splnomocnená osoba. Nie je zrejmé, ako táto osoba prevzala výzvu. Žalovaný žiadnu osobu nesplnomocnil a na uvedenej adrese má trvalý pobyt úplne iná osoba s totožnými údajmi (syn žalovaného). Výzva neobsahovala IČO, čo podľa žalovaného zakladalo absenciu doručenia výzvy a bola zmätočná, keďže neobsahovala žiadne vyúčtovanie, neodkazovala na konkrétnu zmluvu o podpore predaja, nešpecifikovala istinu, znela na sumu 6.160,97 eur a podľa názoru žalovaného bol tento právny úkon nezrozumiteľný a neurčitý. Poukázal tiež na ustanovenie článku 3 ods. 7 zmluvy, v zmysle ktorého mal predávajúci nárok na zmluvnú pokutu v prípade, že kupujúci neuspokojí pohľadávku predávajúceho. Tento nárok pritom žalobca neuplatnil. Má za to, že medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý nárok – vrátenie zálohy tak, že tento bude uplatnený formou vyúčtovania zmluvnej pokuty, k čomu nedošlo. Uvedené považuje žalovaný za postup žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Od poskytnutia zálohy uplynulo viac ako 6 rokov a právo na vrátenie zálohy bolo premlčané. Premlčacia lehota začala plynúť poskytnutím zálohy dňa 17.3.2008.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie po doplnení dokazovania správne dospel k záveru o platnosti dohody. Oprávnenie uvedeného zamestnanca uzatvoriť za zmluvnú stranu predmetnú Dohodu vyplýva z dvoch právnych skutočností: jednak z osobitného pracovno – právneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom/právnym predchodcom žalobcu, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.2.2006, ako aj z ustanovenia § 15 ods. 1 ObZ. V citovanom ustanovení ObZ je upravené tzv. zákonné splnomocnenie na konanie za podnikateľa, ktoré vzniká ex lege, to znamená, že nie je potrebné osobitné splnomocnenie. Uvedený zamestnanec bol poverený aj uzatváraním obdobných nadštandardných dohôd, pričom jeho oprávnenie uzatvárať takéto nadštandardné dohody vyplýva z osobitného pracovno – právneho vzťahu, takéto oprávnenie vyplýva priamo zo zákona a nemusí byť uvedené ani v interných predpisoch zamestnávateľa, ani v náplni práce. Uzatváranie nadštandardných dohôd je obvyklou činnosťou zamestnanca na pracovnej pozícii: národný obchodný riaditeľ. Poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 1.9.2008, spis. zn.: 32Cdo 2004/2008.
5.1. Navyše následkom prekročenia zákonného splnomocnenia nie je neplatnosť právneho úkonu, ktorý za právnickú osobu uskutočnil zákonný splnomocnenec (v danom prípade uvedený zamestnanec), ale to, že právnická osoba za splnenia zákonných podmienok takýmto právnym úkonom nie je viazaná, pričom iba táto právnická osoba sa môže domáhať, že jej z takého právneho úkonu nevznikli žiadne práva a povinnosti. Druhá zmluvná strana (v danom prípade žalovaný) sa nemôže domáhať, že by jej
nevznikli z daného právneho úkonu práva a povinnosti, pretože druhej zmluvnej strane nehrozí ujma pri prípadnom prekročení zákonného splnomocnenia, hrozila by jej však ujma z toho, že uzatvorila zmluvu, z ktorej očakávala určité plnenie. Poukázal v tejto súvislosti na Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.10.2005, spis. zn.: 29 Odo 914/2004. Ak sa žalovaný teraz domáha neplatnosti dohody, znamená to, že pri uzatváraní tejto Dohody nekonal v dobrej viere. Ak žalovaný teraz poukazuje, že uvedený zamestnanec nebol oprávnený konať pri uzatváraní danej Dohody, žalovaný si musel byť vedomý tohto excesu už pri uzatváraní Dohody o podpore predaja. Takéto správanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a v žiadnom prípade nemôže požívať súdnu ochranu. V danom prípade bola uzatvorená inominátna zmluva v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 ObZ, na platnosť ktorej sa nevyžaduje písomná forma. To znamená, že ak by konajúci súd dospel k záveru, že uvedený zamestnanec nebol oprávnený Dohodu uzatvoriť, automaticky by to neznamenalo, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nedošlo k vzniku záväzkového vzťahu. V takomto prípade by bolo možné maximálne uvažovať o nedostatku písomnej formy, ktorá však nespôsobuje neplatnosť predmetnej Dohody.
5.2. K výzve na vrátenie žalobca uviedol, že právny predchodca žalobcu žalovaného riadne vyzval na vrátenie nedobropisovanej (nezúčtovanej) časti zálohovej platby v súlade čl. IV bod 3.7 Dohody, a to výzvou zo dňa 28.1.2014. Ako vyplýva z doručenky, predmetná výzva bola žalovanému doručená dňa 30.1.2014 na miesto podnikania, ktoré má žalovaný uvedené v Živnostenskom registri SR. Žiadne ustanovenie Dohody ani právneho predpisu neustanovuje povinnosť, aby predmetná výzva bola žalovanému doručená do vlastných rúk. Ako vyplýva aj z predmetnej doručenky, výzvu prevzal splnomocnený zástupca žalovaného, pričom aj z výpisu zo Živnostenského registra SR vyplýva, že žalovaný má ako zástupcov uvedených viacero osôb. Údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou. V danom spore nebol preukázaný opak, to znamená, že údaje v predmetnej doručenke sa považujú za pravdivé. Navyše hmotnoprávny úkon (či už na základe zákonného alebo zmluvného ustanovenia) môže byť uskutočnený ako súčasť žaloby. Predmetná výzva bola prílohou podanej žaloby, pričom nie je sporné, že žaloba bola žalovanému doručená. Je zrejmé, že žalovanému bola výzva zo dňa 28.1.2014 doručená dňa 30.1.2014, t.j. pred začatím sporu, aj ako súčasť samotnej žaloby.
5.3. K námietke žalovaného týkajúcej sa uplatneného nároku uviedol, že žalobca si mohol uplatniť nárok na plnenie hlavného záväzku (t.j. nárok na vrátenie rozdielu) ako aj nárok na plnenie akcesorického záväzku (t.j. nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty), pričom nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty si žalobca neuplatnil. Tvrdenie žalovaného, že vrátenie zálohy bude uplatnené formou vyúčtovania zmluvnej pokuty, je z právneho hľadiska nelogické a nemá oporu ani v predmetnej Dohode, ani v žiadnom právnom predpise. Žiadny hlavný záväzok sa neuplatňuje vyúčtovaním akcesorického záväzku. Priznaný úrok z omeškania v žiadnom prípade podľa jeho názoru nie je neurčitý. Súd prvej inštancie sa taktiež správne vysporiadal so začatím omeškania s plnením peňažného dlhu, ako aj s námietkou premlčania. Napadnutý rozsudok navrhoval ako vecne správny potvrdiť.
6. Podaním zo dňa 22.2.2019 sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu. Uviedol, že oprávnenie podpisovať zmluvu o podpore predaja nemožno vyvodzovať z § 15 ObZ, nakoľko žalobca nepredložil žiadne plnomocenstvo. Ani z pracovnej zmluvy, ani z interného predpisu, ani z poverenie alebo splnomocnenia nevyplýva, že C. D. bol poverený takou činnosťou – uzatváraním nadštandardných zmlúv. Pracovná zmluva menovaného taxatívne neuvádzala „uzatváranie dohôd“. K plynutiu premlčacej lehoty (v súvislosti s prípadnou neplatnosťou zmluvy) poukázal žalovaný na § 394 ods. 2 ObZ. K výzve na vrátenie žalovaný zopakoval svoje tvrdenia uvedené v odvolaní.
7. Podaním zo dňa 26.4.2019 sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného. Uviedol, že druh prác uvedený v pracovnej zmluve v danom prípade nebol uvedený taxatívne, keď v nej bolo uvedené, že „zamestnanec je povinný vykonávať zadané práce podľa pokynov priameho nadradeného“. Do takejto kategórie patrilo aj uzatváranie dohôd o podpore predaja. Poukázal na to, že žalobca v konaní na žiadnom mieste nepripúšťal neplatnosť predmetnej dohody.
8. Podaním zo dňa 22.5.2019 sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobcu a opätovne uviedol tvrdenia uvádzané v predchádzajúcich vyjadreniach.
9. Podaním zo dňa 28.6.2019 sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že išlo už o tretie vyjadrenie žalovaného v odvolacom konaní, pričom tento neuviedol žiadnu novú argumentáciu.
10. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 2Cob/83/2019-490 zo dňa 24. septembra 2019 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu v Košiciach“) rozhodol v prvom výroku tak, že mení rozsudok a žalobu zamieta a v druhom výroku tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
10.1. Podľa odvolacieho súdu bolo zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu to, či dohoda o podpore predaja uzatvorená medzi stranami sporu dňa 31.12.2007 je platná. Konštatoval, že v spise nie je založené oprávnenie C. D. zastupovať žalobcu pri uzatváraní horeuvedenej dohody. Z obsahu pracovnej zmluvy zamestnanca C. D. vyplýva, že tento zamestnanec mal vykonať prácu ako národný obchodný riaditeľ, ktorý koordinuje prácu regionálnych obchodných riaditeľov, predovšetkým pri dosahovaní ziskov a strát, pri budovaní vzťahov so zákazníkmi, pri tvorbe a dosahovaní obchodných cieľov spoločnosti. Z obsahu uvedenej pracovnej zmluvy nevyplýva pre C. D. oprávnenie podpisovať za žalobcu zmluvy. Z odôvodnenia rozsudku vyplývalo, že odvolací súd mal za to, že tu ide o dva oddelené právne vzťahy (pracovnoprávny a obchodnoprávny) s rôznymi právami a povinnosťami z nich vyplývajúcimi. Funkciu konateľa obchodnej spoločnosti nie je možné zamieňať s povinnosťou zamestnanca spoločnosti založenou pracovnou zmluvou a oprávneniami vyplývajúcimi z pracovnoprávnych predpisov. V konaní žalobca nepredložil plnú moc, ktorá by oprávňovala C. D. zastupovať obchodnú spoločnosť pri uzatváraní zmlúv. Poukázal na absolútnu neplatnosť právnych úkonov podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a na skutočnosť, že súd musí na túto neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti. Keďže v danom prípade neboli splnené podmienky pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku ani na jeho zrušenie, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.
11. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.12.2019 podal žalobca proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach dovolanie, ktorým sa domáhal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a zároveň ustanoveniami § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd dovolací uznesením sp. zn. 5Obdo/25/2022 zo dňa 25. júla 2023 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
12.1. K dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, Najvyšší súd SR uviedol, že vzhliadol porušenie práva strany na spravodlivý proces v tom, že odvolací súd neposkytol odpoveď na špecifickú argumentáciu dovolateľa vznesenú počas konania na súde prvej inštancie, týkajúcu sa zákonného splnomocnenia na konanie za podnikateľa, na ktoré nie je potrebné osobitné splnomocnenie (§ 15 ods. 1 ObZ), a prípadného následku prekročenia jeho oprávnenia. V tomto prípade sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie o nepredložení osobitnej plnej moci, ktorá by oprávňovala národného obchodného riaditeľa C. D. zastupovať obchodnú spoločnosť pri uzatváraní zmlúv, resp. dohôd týkajúcich sa podpory predaja produktov žalobcu, čo malo podľa odvolacieho súdu za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu dohody o podpore predaja, a to bez zohľadnenia ďalšej argumentácie vznesenej žalobcom v konaní a súvisiacej s uplatneným nárokom, ako aj postavením danej osoby obchodného riaditeľa, pričom takýto záver zostal bez reakcie na vykonané dokazovanie vo vzťahu k meritu sporu. Napadnutý rozsudok trpí vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá spočíva v časti kľúčovej pre vecne správne meritórne rozhodnutie v nedostačujúcom, nepresvedčivom, a tým aj nepreskúmateľnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak napadnutý rozsudok predstavuje rozhodnutie zmeňujúce, toto potom v celom rozsahu musí dávať odpovede na skutkové a právne otázky, ktoré v konaní vyvstali, a to vyčerpávajúcim spôsobom, pričom však v danom prípade neobsahuje preskúmateľné odpovede na všetky otázky, od ktorých záviselo vecne správne rozhodnutie a právne posúdenie predmetnej veci. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a svoje závery, právne aj skutkové, zaujal bez zrejmých a jasných odpovedí na všetky skutkovo a právne relevantné otázky. Najvyšší súd dospel k záveru, že v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje osvetlenie myšlienkovej úvahy, ktorou dospel odvolací súd k záveru, že C. D. ako národný obchodný riaditeľ žalobcu nemohol za žalobcu
podpisovať dohody o podpore predaja, ako aj osvetlenie úvahy, prečo táto má byť absolútne neplatná. Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku obmedzil výlučne na konštatovanie absolútnej neplatnosti dohody o podpore predaja spočívajúcej v absencii osobitnej plnej moci na uzatváranie zmlúv zamestnancom žalobcu z pozície národného obchodného riaditeľa. Nezrozumiteľná je aj úvaha týkajúca sa posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako pracovnoprávneho, pričom do tejto úvahy nekompatibilne vkladá vyjadrenie o nemožnosti zamieňania funkcie konateľa spoločnosti s oprávneniami zamestnancov spoločnosti vyplývajúcimi z pracovnoprávnych vzťahov. Odvolací súd nezohľadnil argumentáciu žalobcu, dokonca nijako nereagoval na skutočne detailné a judikatúrou podporené úvahy súdu prvej inštancie, týkajúce sa záverov ohľadom oprávnení osoby, ktorej je zákonom zverená kompetencia pri prevádzkovaní podniku, tzv. podnikové zmocnenie podľa § 15 ObZ. Je tiež podľa Najvyššieho súdu SR zjavné, že pokiaľ strany nerozporujú isté skutočnosti (prijatie sumy žalovaným), je z právneho hľadiska neprijateľné vyhodnotiť úkon ako neplatný bez toho, aby mohla strana uplatňujúca si v konaní nárok na takúto skutočnosť reagovať. Nárok vznesený v konaní, hoci aj následne vyhodnotený súdom ako nárok založený na základe neplatnej zmluvy, nemusí nevyhnutne viesť k zamietnutiu žaloby, keď z vykonaného dokazovania je zjavné, že druhou stranou isté plnenie bolo prijaté a žalobca oprávnenosť takéhoto plnenia popiera a žiada ho v konaní priznať/vydať. Takto zjednodušené závery odvolacieho súdu majú napokon za následok, že jeho rozhodnutie vykazuje absenciu preskúmateľného odôvodnenia a jeho postup nemožno považovať za postup súdu rešpektujúci právo strany sporu na spravodlivý proces. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je odvolací súd povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. novembra 2018). Vo výrazne vyššej miere je potom potrebné odôvodniť závery odvolacieho súdu, ktoré úplne menia podrobne odôvodnené závery súdu prvoinštančného, a znamenajú tak zvrat v konaní a jeho výsledku.
12.2. K dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, Najvyšší súd SR uviedol, že dovolateľom nastolená právna otázka je právna otázka týkajúca sa právneho posúdenia uplatnenia § 15 ods. 1 ObZ tvrdiac, že skutkový stav mal byť podriadený pod toto ustanovenie ObZ, keďže zamestnanec (národný obchodný riaditeľ) mohol konať za žalobcu na základe zákonného splnomocnenia podnikateľa bez potreby osobitnej plnej moci. Zároveň dovolateľ argumentoval, že súdna prax dôvoduje, že zamestnanec poverený určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku, je splnomocnený na uzatváranie dohôd, ku ktorým pri tejto činnosti dochádza, a teda národný obchodný riaditeľ bol oprávnený uzatvárať dohody o podpore predaja bez osobitného splnomocnenia. Podľa dovolateľa odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, keď došiel k záveru, že poverený zamestnanec žalobcu v pozícií národného obchodného riaditeľa nemôže uzatvárať zmluvy, resp. dohody o podpore predaja bez plnej moci udelenej žalobcom, ktorá by ho oprávňovala na uzatváranie zmlúv týkajúcich sa podpory predaja produktov žalobcu, čím odvolací súd nezohľadnil možnosť zákonného splnomocnenia podľa § 15 ods. 1 ObZ, a čoho dôsledkom malo byť, že dohoda uzavretá medzi týmto zamestnanom žalobcu a žalovaným je absolútne neplatný právny úkon. Takýto záver odvolacieho súdu označil dovolateľ za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolací súd konštatoval, že z obsahu dovolania žalobcu možno vyvodiť, že dovolateľom nastolená právna otázka je právna otázka týkajúca sa právneho posúdenia uplatnenia ust. § 15 ods. 1 ObZ. Dovolací súd konštatoval, že dovolanie žalobcu je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP procesne prípustné a následne preto skúmal, či je podané dovolanie aj dôvodné (či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci).
12.2.1. Poukázal na to, že ustanovenie § 15 ods. 1 ObZ slúži na zjednodušenie právneho styku tým, že tretím osobám garantuje možnosť spoľahnúť sa na oprávnenie osoby konať za podnikateľa, ak táto osoba pôsobí v organizačnej štruktúre podnikateľa na pozícii, s ktorou je obvykle spojené robenie určitých právnych úkonov. Osobou oprávnenou na zastupovanie v zmysle § 15 ods. 1 ObZ môže byť akákoľvek fyzická osoba spôsobilá na právne úkony splnomocnená, poverená podnikateľom na výkon určitej činnosti spojenej s prevádzkovaním podniku. Formu splnomocnenia takejto osoby určitou konkrétnou činnosťou zákon neupravuje. S ohľadom na to do úvahy prichádza písomná, ústna forma, prípadne neformálne poverenie. Podstatné je to, že podnikateľ poveril osobu určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku a s touto činnosťou je spojené vykonávanie právnych úkonov. Nejde pritom o akékoľvek právne úkony, ale o úkony obvyklé, bežne patriace do odboru činnosti osoby, ktorá je týmto poverená. Poverenie na určitú činnosť pri prevádzkovaní podniku je predpokladom, s ktorým zákonná úprava spája oprávnenie zastupovať podnikateľa v rozsahu stanovenom zákonom. Z § 15
ods. 1 ObZ vyplýva, že osoba, ktorú podnikateľ poveril pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou, sa považuje za zákonného zástupcu podnikateľa, nakoľko môže konať za podnikateľa bez plnej moci, ak je poverená určitou činnosťou a zároveň ak ide o činnosť týkajúcu sa prevádzkovania podniku. Ide o faktický stav poverenia, ktorý vychádza z organizačnej štruktúry podniku. Poverenie určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku nemusí byť formalizované (písomná forma sa nevyžaduje). V praxi vyplýva poverenie najmä z vnútorných organizačných predpisov alebo z rozhodnutia štatutárneho orgánu a následnej prezentácie tejto skutočnosti v právnych vzťahoch. Okruh osôb poverených pri prevádzkovaní podniku nie je vymedzený. Spravidla pôjde o zamestnancov podnikateľa, môže ísť aj o spoločníkov spoločnosti, o osoby zastávajúce v podniku určitú funkciu. Osoba poverená určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku je však oprávnená len na také úkony, ku ktorým obvykle dochádza pri prevádzkovaní podniku. Posúdenie, či ide o obvyklý úkon, závisí od konkrétnej činnosti pri prevádzkovaní podniku. Menej formálne vzniká zastúpenie pri tzv. podnikovom splnomocnení, kedy obvyklosť pri výkone úkonov súvisiacich s prevádzkou podniku spojených s neformálnym poverením postačuje na vznik oprávnenia konať za podnikateľa. V tejto súvislosti poukázal Najvyšší súd SR na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8.10.1997, sp. zn. 6Obo/158/97 (ZSP 5/1998), podľa ktorého z postavenia vedúceho obchodného oddelenia podniku vyplýva aj jeho splnomocnenie robiť v mene podnikateľa právne úkony v obchodnom styku pri tejto činnosti obvyklé. Uzavieranie kúpnych zmlúv o kúpe tovaru, ktorý slúži na podnikanie podnikateľa, nepochybne medzi takéto úkony patrí. Tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1.12.2000, sp. zn. 5Obo/17/2000 (R 13/2003), z ktorého vyplýva, že zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti) nemožno vyvodiť záver, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Rozsah oprávnenia osoby poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku robiť právne úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza, nemožno obmedziť vnútornými predpismi obchodnej spoločnosti voči tretím osobám. Z uvedeného vyplýva, že vnútornými predpismi nie je možné obmedziť oprávnenie na konanie oproti rozsahu oprávnenia konať, ktoré je obvykle spojené v obchodných vzťahoch s určitou pracovnou činnosťou, s určitou funkciou v podniku, a to účinnosťou voči tretím osobám. Podporne rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.10.2009, sp. zn. 23Cdo/28/2008 (Soudní rozhledy 7/2010), podľa ktorého pri posúdení zákonného zastúpenia podnikateľa treba zistiť, či konajúca osoba je podnikateľom poverená určitou činnosťou (§ 15 ObZ), prípadne koná v jeho prevádzkarni (§ 16 ObZ), jej oprávnenie na konanie nemožno vyvodzovať alternatívne. Rovnaké závery uvádza Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 32Cdo/2004/2008 z 1.9.2008 : „Odvolací soud neposoudil oprávnění F. k podpisu smlouvy v rozporu s uvedeným ustanovením § 15 obch. zák., jestliže dovodil, že funkce finančního ředitele je takovou činností, při níž k podpisu smluv za právní subjekt obvykle dochází. Není nutno, aby oprávnění podepisování smluv bylo uvedeno ve vnitřních předpisech nebo v náplni práce, neboť toto oprávnění vyplývá přímo ze zákona. Přezkoumávat oprávněnost podpisu smluv a jiných listin F. ve smyslu § 20 odst. 2 obč. zák. se pak jeví jako nadbytečné, pokud k překročení jeho oprávnění nedošlo.“
12.2.2. Podľa Najvyššieho súdu SR bola podstatnou v danej veci okolnosť, či zamestnanec žalobcu v pozícií národného obchodného riaditeľa pre celé územie Slovenskej republiky, bol osobou poverenou podnikateľom vykonávaním určitej činnosti (uzatváraní dohôd o podpore predaja) pri prevádzkovaní podniku podľa § 15 ods. 1 ObZ. Judikatúra českých aj slovenských súdov vychádza z toho, že riaditeľ je osobou, ktorá je pri prevádzkovaní podniku oprávnená robiť v mene tohto podniku právne úkony. Ustanovenie § 15 ods. 1 ObZ teda pokrýva aj právomoc riaditeľa spoločnosti na právne úkony v mene spoločnosti za predpokladu, že bola táto osoba poverená určitou činnosťou a ide o činnosť, ktorá sa týka prevádzkovania podniku. Osobitný spôsob konania podnikateľa treba však odlíšiť od konania podnikateľa prostredníctvom štatutárneho orgánu alebo prokuristu, je tak zrejmé, že pod konanie podľa § 15 ods. 1 ObZ nemožno zaradiť všetky úkony, ktoré je v mene spoločnosti oprávnený uskutočňovať štatutárny orgán spoločnosti. Konanie štatutárneho orgánu je osobným konaním právnickej osoby a tento nie je teda zástupcom právnickej osoby. Z tohto dôvodu nie je teda možné na právne úkony štatutárnych orgánov aplikovať ustanovenia zákona o zastúpení.
12.2.3. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania podľa Najvyššieho súdu SR vyplýva, že C. D. bol zamestnancom žalobcu na pracovnej pozícii ako národný obchodný riaditeľ/National Field Sales Manager, pre celé územie SR, a v rámci vymedzenia druhu práce mal v pracovnej zmluve uvedené, že koordinuje prácu regionálnych obchodných riaditeľov, predovšetkým pri dosahovaní ziskov a strát, pri budovaní vzťahov so zákazníkmi, pri tvorbe a dosahovaní obchodných cieľov spoločnosti. Možno konštatovať, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, že na uzavretie dohody o podpore predaja
nebolo potrebné, aby zamestnanec (národný obchodný riaditeľ) disponoval osobitným splnomocnením, resp. poverením od žalobcu, keďže oprávnenia uzatvárať takéto dohody možno vyvodiť priamo z pracovnoprávneho vzťahu k žalobcovi, na základe pracovnej zmluvy, a zároveň tiež z ust. § 15 ods. 1 ObZ, keďže išlo o činnosť, ktorou bol pri prevádzkovaní podniku poverený. Pre zákonné zastúpenie podnikateľa (a preto, aby úkon zaväzoval podnikateľa) podľa ustanovenia § 15 ObZ musia byť splnené nasledovné kumulatívne podmienky i) zákonným zástupcom môže byť iba osoba, ktorá bola pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou, a zároveň ii) ide o úkon, ku ktorému pri vykonávaní činnosti (osobou poverenou pri prevádzkovaní podniku) obvykle dochádza. Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že uzatváranie takýchto zmlúv, resp. dohôd o podpore predaja produktov žalobcu, patrí medzi úkony obvyklé v rámci činnosti obchodnej spoločnosti žalobcu. Ak za takéhoto skutkového stavu, dospel odvolací súd k právnemu záveru, že národný obchodný riaditeľ obchodnej spoločnosti žalobcu nebol oprávnený na uzavretie dohôd o podpore predaja, tak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, pretože interpretoval § 15 ods. 1 ObZ v rozpore ako s vykonaným dokazovaním, tak ustálenou judikatúrou. Na konanie za spoločnosť prostredníctvom jej zamestnanca boli splnené aj podmienky obvyklosti vykonaného právneho úkonu. Právny záver odvolacieho súdu, že národný obchodný riaditeľ nemohol z titulu svojej pracovnej pozície platne uzavrieť dohodu o podpore predaja bez osobitnej plnej moci, sa prieči obsahu tohto inštitútu a jeho cieľu efektívne riadiť chod spoločnosti. V danej veci zamestnanec v pozícii „národný obchodný riaditeľ“ bol osobou oprávnenou uzavrieť v mene žalobcu dohodu o podpore predaja so žalovaným, a to aj bez osobitnej plnej moci, a to na základe zákonného splnomocnenia podľa § 15 ObZ.
12.2.4. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že nepodmienenosť zákonného rozsahu oprávnenia osoby poverenej určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku vykonávať všetky právne úkony, ku ktorým pri tejto činnosti zvyčajne dochádza, má aj druhú stránku. Je ňou ochrana dobromyseľnosti tretích osôb. Tie sa pri právnych úkonoch zo zástupcom podnikateľa oprávnene spoliehajú na jeho poverenie určitou činnosťou, a tým aj na oprávnenie vykonávať obvyklé právne úkony. Právne úkony takéhoto zástupcu podnikateľa preto zaväzujú podnikateľa a ten sa nemôže ohradzovať ich neplatnosťou s odvolaním sa na ohraničenie. Nedodržaním zákonného rozsahu oprávnenia konať treba rozumieť vykonanie iného právneho úkonu než zvyčajne sa spájajúceho s činnosťou konajúcej osoby. Je nesporné, že dohodu o podpore predaja podpísal zamestnanec žalobcu ako národný obchodný riaditeľ v jeho mene, pričom ani z následného správania sa žalobcu po uzavretí dohody o podpore predaja nevyplýva, že by tento nechcel byť viazaný predmetnou dohodou, naopak, jej platnosť, napriek prijatiu benefitu vo forme zálohovej platby, začal žalovaný spochybňovať až v priebehu konania.
12.2.5. Najvyšší súd uzavrel, že dovolateľ opodstatnene vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu, záviselo od vyriešenia právnej otázky možnosti uskutočňovania právnych úkonov v mene obchodnej spoločnosti zamestnancom, ktorý bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, a teda splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza (§ 15 ods. 1 ObZ). Dovolací súd preto považoval dovolanie dovolateľa, odôvodnené podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, za dôvodné.
12.3. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci argumentujúc nesprávnym právnym posúdením § 15 ods. 2 ObZ odvolacím súdom v otázke, aký je následok prekročenia zákonného splnomocnenia podľa tohto ustanovenia, a kto sa tohto následku môže domáhať. Uviedol, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by sa súd touto otázkou zaoberal, keďže vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nebolo možné určiť, či odvolací súd posúdil absolútnu neplatnosť právneho úkonu (dohody) ako následok prekročenia zákonného splnomocnenia podľa § 15 ObZ, a ak v prípade, že odvolací súd dospel k záveru, že daný zamestnanec nemal oprávnenie uzatvoriť za zmluvnú stranu predmetnú dohodu o podpore predaja, bol povinný sa vysporiadať s tým, aký je následok takéhoto konania. Dovolací súd mal za to, že použitá argumentácia dovolateľa vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP smeruje skôr k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, resp. je dôvodom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Taktiež pokiaľ dovolateľ žiadal dovolací súd zodpovedať otázku uvedenú v dovolaní, je táto vo vzťahu k tu preskúmavanej veci vzhľadom na vyššie formulovanú odpoveď vo vzťahu k tvrdenému judikatórnemu odklonu, otázkou irelevantnou. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nebolo možné konštatovať prípustnosť dovolania z dôvodov nastolených dovolateľom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
12.4. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia uzavrel, že vzhľadom na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a tiež, že dovolateľ dôvodne namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, tak jediným možným prostriedkom nápravy porušenia práv žalobcu odvolacím súdom je zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1 CSP), ktoré už bude zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho procesu a bude obsahovať odpovede na všetky pre rozhodovaný spor podstatné (skutkové a právne) otázky. V ďalšom konaní budú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a odvolací súd) viazané právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 CSP).
13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Cob/83/2019-490 zo dňa 24. septembra 2019 a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, prejednal odvolanie žalovaného zo dňa 10.1.2019, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
14. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom (uvedené v bode 4. odôvodnenia tohto rozsudku) sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádza § 365 ods. 1 písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal.
15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
18. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
19. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, s namietaným nesprávnym skutkovým záverom, s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
20. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené.
22. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací súd, rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu, navyše uvádza:
23. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca zaplatil žalovanému dňa 17.3.2008 sumu 150.000,- Sk (4.979,09 eur) ako zálohovú platbu na zľavu a to na základe Dohody o podpore predaja zo dňa 31.12.2007 (ďalej len „dohoda“). Počas konania žalovaný spochybnil platnosť dohody z dôvodu, že ju za žalobcu podpísal p. C. D., pričom v zmluve bol uvedený údaj, že ide o osobu splnomocnenú konateľom spoločnosti (predávajúceho), pričom takáto osoba podľa žalovaného nebola na podpis dohody splnomocnená alebo poverená.
24. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (bod 13. a 14. odôvodnenia) správne konštatoval platnosť dohody s poukazom na § 15 ods. 1 ObZ, pričom správnosť tohto právneho záveru bola vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnená v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/25/2022 zo dňa 25. júla 2023. Odvolací súd sa s uvedeným záverom a odôvodnením v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje naň. Navyše odvolací súd odhliadnuc od uvedeného (od záveru, že dohoda uzatvorená medzi stranami sporu bola v konaní vyhodnotená ako platná) poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uvedené v bode 32. a 50. jeho odôvodnenia, z ktorých je dôležité poukázať aj na záver, že aj v prípade vyhodnotenia nároku súdom ako nároku z neplatnej zmluvy, nemusí to nevyhnutne viesť k zamietnutiu žaloby, najmä ak je z vykonaného dokazovania zjavné, že druhá strana prijala plnenie zo zmluvy a žalobca ho žiada vydať a ak je zo správania sa žalovaného zrejmé, že tento po uzatvorení dohody chcel byť viazaný dohodou a platnosť dohody začal spochybňovať napriek prijatia benefitu vo forme zálohovej platby.
25. Platnosť dohody, uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 ObZ medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, bola dohodnutá na dobu určitú do 31.12.2010. Uzatvorenie dohody nadväzovalo na rámcovú zmluvu o dodávkach nealkoholických nápojov uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 9.8.2007. Podpora predaja spočívala podľa dohody v poskytovaní zliav predávajúcim kupujúcemu, konkrétne: 1) dodatočnej zľavy, 2) priamej cenníkovej zľavy a 3) dodatočnej zľavy so zálohovou platbou a to všetko pri dodržaní všeobecných a osobitných podmienok zo strany kupujúceho špecifikovaných v dohode. Sumu 150.000,- Sk zaplatil žalobca žalovanému na základe čl. IV. dohody (Dodatočná zľava so zálohovou platbou) časť 3 bod 4, v zmysle ktorého: „Predávajúci poskytne kupujúcemu vopred zálohovú platbu na zľavu, na ktorú mu vznikne nárok v budúcnosti za predpokladu splnenia dohodnutých podmienok v tejto dohode, vo výške 150.000,- Sk, a to maximálne na obdobie 12 (dvanástich) po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov vopred“. Zľava vo výške 9 % mala byť vypočítavaná v závislosti od odobratého množstva produktov (čl. IV. časť 3 bod 1 dohody). V prípade produktov 1. skupiny mala byť zľava v uvedenej výške poskytnutá pri odbere produktov 1. skupiny v množstve nad 60 prepraviek a pri odbere produktov 2. skupiny pri odbere nad 230 prepraviek. V čl. I dohody bolo definované, že do 1. skupiny produktov patria sýtené kolové produkty a do 2. skupiny
všetky ostatné produkty. Z obsahu dokazovania súdom prvej inštancie nesporne vyplynulo, že kupujúci nedodržal odoberané množstvá nápojov v takom objeme, aby mu vznikol nárok na poskytnutie zľavy. Zmluvné strany sa v dohode dohodli na tom (čl. IV časť 3), že podkladom pre výpočet zľavy budú údaje zo systému predávajúceho na podklade faktúr – dodacích listov a údajov o realizovaných platbách. Zmluvné strany sa tiež v dohode dohodli, že po uplynutí 12 po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov, musí byť záloha na zľavu úplne zúčtovaná na nulu (krytá dobropismi) a ak sa tak nestane, musí kupujúci vrátiť predávajúcemu rozdiel medzi celkovou hodnotou zliav, na ktoré vznikol kupujúcemu nárok a poskytnutou zálohou a to na požiadanie (výzvu) predávajúceho bez zbytočného odkladu. V prípade, že kupujúci neuspokojí pohľadávku predávajúceho, má predávajúci nárok na zmluvnú pokutu rovnajúcu sa výške celkovej poskytnutej zálohy.
26. V konaní bolo tiež preukázané a nebolo o tom sporu, že strany uzatvorili dňa 30.7.2008 Mimoriadnu dohodu o podpore predaja – poskytnutie mimoriadnej zľavy a dohody o mimoriadnom zúčtovaní zálohy. Obsahom tejto dohody bola výslovná dohoda zmluvných strán o tom, že táto dohoda nenahrádza vyššie uvedenú dohodu zo dňa 31.12.2007. Bola dohodnutá jednorázová mimoriadna zľava vo výške 4.644,- Sk (154,15 eur), ktorú poskytne predávajúci kupujúcemu na základe dobropisu. Obsahom dohody bolo tiež dojednanie, že táto zľava sa zaúčtuje na účet kupujúceho po skončení dohodnutého obdobia a to napriek tomu, že podľa dohody nedošlo zo strany kupujúceho k splneniu osobitných podmienok poskytnutia podpory predaja. Predmetná zľava bola predávajúcim od sumy 150.000,- Sk odpočítaná a žalovaná suma predstavuje rozdiel sumy 150.000,- Sk (4.979,09 eur) a 4.644,- Sk (154,15 eur).
27. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný už minimálne v momente podpisu tejto mimoriadnej dohody mal vedomosť, že z jeho strany k danému momentu nedošlo k plneniu povinností z dohody (osobitných podmienok).
28. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedoručenia výzvy žalovanému (vzhľadom na chýbajúce IČO na výzve), ako aj prevzatia výzvy splnomocnencom, vyhodnotil odvolací súd v súlade so záverom súdu prvej inštancie ako neopodstatnenú. Z výzvy, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, vyplývalo, že suma 6.160,97 eur bola uvedená ako suma dlhu vrátane príslušenstva k danému dňu, pričom žalovaný bol požiadaný o kontaktovanie žalobcu za účelom zistenia aktuálnej výšky dlhu. Rovnako bolo vo výzve jasne špecifikované, že ide o pohľadávku vzniknutú z nadštandardnej dohody o podpore predaja, pričom v konaní bolo preukázané, že by medzi stranami sporu nebola v danom období uzatvorená iná nadštandardná dohoda o podpore predaja. Nárok požadovaný výzvou bol podľa odvolacieho súdu dostatočne zrozumiteľný. Odvolací súd navyše upozorňuje na skutočnosť, že aj v samotnej dohode sa v časti identifikujúcej zmluvné strany, konkrétne kupujúceho, uvádza údaj: E. F. G. ako zástupca podľa OR/ŽR. Zo žiadnych zmluvných dojednaní v dohode nevyplývalo, že by mala byť výzva doručovaná žalovanému napr. do vlastných rúk. V dohode bolo v čl. VI. bod 4. jedine dohodnuté, že za deň doručenia sa považuje 5. deň po dni odoslania listovej zásielky druhej zmluvnej strane na adresu jej sídla uvedenú v dohode, alebo písomne oznámenú druhej zmluvnej strane. Navyše odhliadnuc od uvedeného sa žalovaný o výzve a o nároku žalobcu na vrátenie žalovanej sumy z dohody dozvedel aj zo samotnej žaloby, t.j. v momente doručenia žaloby, kedy sa bez pochybností výzva dostala do jeho dispozičnej sféry. Odvolací súd poukazuje odhliadnuc od uvedeného aj na skutočnosť, že pre uplatnenie nároku žalobou na súde, nie je nevyhnutnou podmienkou predžalobná výzva adresovaná žalobcom žalovanému. Odvolací súd sa tiež plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že formulácia „bez zbytočného meškania“ uvedená v čl. IV. časť 3 bod 7. sa vzťahuje k povinnosti kupujúceho vrátiť predávajúcemu rozdiel. Odvolací súd dodáva, že obdobie 12 kalendárnych štvrťrokov, počas ktorého malo dochádzať k sledovaniu a vyhodnocovaniu zúčtovania poskytnutej zľavy na nulu, sa presne krylo s obdobím, na ktoré bola dohodnutá platnosť zmluvy (3 kalendárne roky). Žalobca preto až po skončení tohto zmluvného obdobia, konkrétne výzvou zo dňa 28.1.2014 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 6.160,97 eur v lehote do 15.2.2014.
29. Otázku plynutia premlčacej lehoty súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 387 ods. 1 a 2, § 390, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1 a § 397 ObZ. Mal za to, že právo na zúčtovanie poskytnutej zľavy na nulu, alebo na vrátenie rozdielu medzi celkovou hodnotou zliav, na ktoré vznikol nárok a poskytnutou zálohou, nastalo až po uplynutí 12 po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov a jednalo sa teda o splnenie záväzku najneskôr ku dňu 31.12.2010. Žaloba bola podaná na súd dňa 27.08.2014, tzn. v lehote pred uplynutím premlčacej doby. Súd poukázal na čl. IV. bod 3.7. dohody, z ktorých bolo podľa neho zrejmé, že v prípade
poskytnutia zálohy na zľavu, túto zálohu je potrebné zúčtovať na nulu, po uplynutí 12 po sebe idúcich kalendárnych štvrťrokov. Pokiaľ by za celý ten čas nebola zúčtovaná žiadna zľava, posledným dňom na zúčtovanie je uplynutie 12 kalendárnych štvrťrokov. Od uvedeného obdobia plynie lehota na zaplatenie prípadného rozdielu, ktorý nebol zúčtovaný a krytý dobropismi v súvislosti s poskytnutou zálohou.
30. V odvolaní žalovaný namietal, že premlčacia lehota začala plynúť už dňom poskytnutia zálohy, t.j. dňom 17.3.2008. Uvedený názor nemá oporu ani v dohode, ani v ObZ a nie je možné ho považovať za správny. V prípade práv na plnenie, ako aj práv vymáhateľných súdnou cestou podľa § 391 ods. 1 ObZ (ktorý upravuje všeobecný princíp začiatku plynutia premlčacej doby) a § 392 ods. 1 ObZ (ktorý je osobitným ustanovením vo vzťahu k § 391 ObZ), sa začiatok premlčacej doby viaže na moment splatnosti záväzku, t.j. na moment, kedy sa stáva vynútiteľným a teda žalovateľným. V prejednávanom spore sa záväzok kupujúceho na vrátenie žalovanej sumy stal splatným vzhľadom na čl. IV. časť 3 bod 7. dohody až po uplynutí 12 kalendárnych štvrťrokov od uzatvorenia zmluvy. Až márnym uplynutím tejto lehoty (za podmienky nezúčtovania zálohy na nulu) vzniklo predávajúcemu právo žiadať od kupujúceho vrátenie rozdielu medzi celkovou hodnotou zliav, na ktoré kupujúcemu vznikol nárok a poskytnutou zálohou a to na základe výzvy predávajúceho. Deň zaplatenia zálohy je pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k žalobnému návrhu irelevantný.
31. K námietkam žalovaného týkajúcim sa zmluvnej pokuty odvolací súd uvádza, že z obsahu dohody jednoznačne vyplýva, že táto bola v dohode dohodnutá pre prípad porušenia povinnosti kupujúceho (vrátiť rozdiel platieb). Úlohou zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho inštitútu je zlepšenie postavenia veriteľa pre prípad omeškania dlžníka v rovine preventívnej a zabezpečovacej. Je však v plnej miere na rozhodnutí žalobcu, či pristúpi k uplatneniu si práva na zaplatenie zmluvnej pokuty z dohody alebo nie. Primárne je s ohľadom na obsah písomnej dohody žalobca ako predávajúci oprávnený žiadať od žalovaného ako kupujúceho vrátenie rozdielu medzi celkovou hodnotou zliav, na ktoré vznikol nárok a poskytnutou zálohou (hlavný záväzok), ktorého splnenie bolo zmluvnými stranami zabezpečené vedľajším (akcesorickým) záväzkom (zmluvná pokuta). Uvedenú odvolaciu námietku vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval za absolútne neopodstatnenú.
32. Zároveň sa odvolací súd stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie o príslušenstve žalovanej pohľadávky.
33. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je nedôvodné, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
34. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.
35. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania (konania na základe odvolaní žalovaného zo dňa 3.4.2017 a zo dňa 10.1.2019) a dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania a dovolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).