Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11CoP-20-2021.pdf
PDF · 115.19 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/20/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: C. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXXX/XX, X., toho času bytom K. č. XXX, zastúpené Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Žilina, ako kolíznym opatrovníkom, dieťa rodičov - matka: K. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXXX/XX, X., a otec: S. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX, právne zastúpený Mgr. Ladislavom Švaňom, advokátska kancelária so sídlom X., E. M. XX, v konaní o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 37P/46/2019-322, zo dňa 30.01.2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 37P/46/2019-376, zo dňa 04.12.2020, opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 37P/46/2019-385, zo dňa 07.01.2021 a opravným uznesením Okresného súdu Žilina 37P/46/2019-392, zo dňa 27.04.2021, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého C. sumou 165,- eur mesačne od 01.03.2019 k rukám matky, a to do 15. dňa v mesiaci. Zároveň uložil otcovi povinnosť uhradiť nedoplatok na výživnom za obdobie od 01.03.2019 do 29.02.2020 v sume 540,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh matky na zvýšenie výživného zamietol, čím sa mení rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 21P/226/2016-209 zo dňa 29.05.2019 v časti o výživnom. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
2. Súd prvej inštancie posudzoval danú vec podľa § 28 ods. 2, § 62 ods. 1 - 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 8 a 3 Zákona o rodine.
3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že je daná vecná legitimácia na zmenu výživného vzhľadom k tomu, že naposledy bolo o výživnom rozhodované rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 21P/226/2016-209 zo dňa 29.05.2017. Výživné bolo určené v sume 120,- eur mesačne, a to počnúc 01.10.2016; zároveň bol maloletému ako náhrada rodinných prídavkov, ktoré otec poberal v zahraničí, vyplatená suma 5.000,- eur. V tom čase bol maloletý v 6. ročníku základnej školy, matka dosahovala čistý mesačný príjem 470,- eur, otec od augusta 2016 nepracoval a bol poberateľom invalidného dôchodku vo výške 125,- eur. Odvtedy došlo k zmene pomerov tak, ako ich súd prvej inštancie podrobne opísal nižšie - na strane otca, ktorému sa zvýšil potenciál dosahovať príjem, došlo aj k zvýšeniu príjmu matky a čiastočne sa zvýšili aj potreby dieťaťa. Tým boli splnené vecné podmienky pre zmenu doterajšej úpravy výživného.
4. V prvom rade súd prvej inštancie pri určovaní výživného vychádzal z príjmových a majetkových pomerov otca. Tento podľa súdu prvej inštancie pracuje oficiálne len na základe dohôd o pracovnej činnosti, v roku 2018 dosiahol celkový príjem 110,- eur a v roku 2019 príjem 55,- eur. Dohodu o pracovnej činnosti uzatvoril na vykonávanie funkcie vodiča motorového vozidla pre účel zastupovania pri výpadku zamestnancov na trvalý pracovný pomer. Zároveň je otec poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo výške 133,- eur mesačne. Otec je vlastníkom jedného rodinného domu súp. č. XXX kat. územie K., okres X.. Od októbra 2015 je otec v intenzívnej liečbe praktického lekára - neurológa pre ťažkosti vertebrogénneho pôvodu, pre ktoré bol následne v marci 2016 operovaný. Napriek operačnej liečbe pretrváva klinická symptomatológia, preto bol následne uznaný invalidný, klinický stav značne limituje jeho celkovú výkonnosť, podľa nálezu neurológa je neschopný vykonávať sústavnú zárobkovú činnosť. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že otec žije v spoločnej domácnosti so svojím bratom a nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 27C/61/2019-153 zo dňa 21.03.2019, právoplatným dňa 10.04.2019, bola matke ako žalovanej uložená povinnosť zaplatiť otcovi ako žalobcovi sumu 11.167,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 22.06.2018 do zaplatenia; zároveň otcovi bola priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu. Uvedená povinnosť bola matke uložená z titulu, že bez právneho dôvodu užívala nehnuteľnosť - rodinný dom č. súp. XXX v kat. území K., ktorý patrí otcovi, a to za obdobie od 01.06.2016 do 15.03.2018, pričom suma nájomného za uvedenú nehnuteľnosť bola určená znaleckým posudkom v sume 519,40 eur mesačne.
5. Podľa súdu prvej inštancie životná úroveň maloletého musí kopírovať životnú úroveň rodičov. Matka dosahuje podpriemerný príjem a nevlastní žiaden majetok; naproti tomu otec je vlastníkom majetku, ale jeho zdravotný stav znižuje jeho spôsobilosť dosahovať príjem z pracovnej činnosti. Na základe vykonaného dokazovania a z vlastnej praxe súd prvej inštancie ustálil výdavky maloletého v priemernej mesačnej sume 225,- eur (bez bytových potrieb), teda znížený o 10 % oproti bežnému štandardu, ktorý vzhľadom na skúsenosť súdu je v sume 250,- eur mesačne. Maloletý sa venuje intenzívne futbalu, nemá zhoršený zdravotný stav.
6. Súd prvej inštancie dôvodil, že matka je zamestnaná s čistým mesačným príjmom 543,- eur v 10-11/2018 a 460,- eur v roku 2019. Matka iný príjem nemá, nevlastní žiaden majetok, býva v nehnuteľnosti - v rodinnom dome príbuzných, ktorý bola nútená rekonštruovať. Matka nemá žiadnu ďalšiu vyživovaciu povinnosť.
7. Podľa súdu prvej inštancie od posledného určenia výživného uplynuli len necelé dva roky. Maloletý podstatne za toto obdobie síce vyrástol, avšak naďalej navštevuje druhý stupeň základnej školy. K nárastu výdavkov došlo len mierne. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že hlavným dôvodom, pre ktorý matka podala návrh na zvýšenie výživného, bola okolnosť, že bola nútená odsťahovať sa z rodinného domu vo vlastníctve otca, v ktorom bývala pri poslednom určení výživného. Súd prvej inštancie musel v tejto veci konštatovať, že zmenou bývania došlo k zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výšky výživného. V čase posledného rozhodovania súdu o výživnom matka v rodinnom dome patriacom otcovi hradila len náklady spojené s bývaním, a teda nájom nehradila, resp. v čase rozhodnutia súdu o výživnom otec od matky nájomné nepožadoval. Pri poslednom určení výživného otec teda zabezpečoval bytové potreby dieťaťa. Až následne v roku 2018 otec podal návrh v civilnom konaní a dožadoval sa bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti v sume 520,- eur mesačne, ktorému návrhu podľa už citovaného rozsudku okresného súdu bolo vyhovené. Týmto rozhodnutím tak došlo k zvýšeniu výdavkov matky spätne, s ktorými ona pri dohode o výške výživného nepočítala a je pravdepodobné, že by k takejto výške výživného zrejme ani nepristúpila, ak by si bola vedomá tejto požiadavky otca. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že nemôže spätne revidovať rozhodnutie o výške výživného, avšak práve uvedenou spätnou požiadavkou na platenie nájomného, ktorej bolo súdom i vyhovené, otec nadobudol pohľadávku, teda nový majetok, čím došlo k zmene pomerov na jeho strane zlepšením jeho majetkovej situácie. Keďže istina dosahuje 11.167,- eur, spolu s príslušenstvom je táto zmena pomerov podľa súdu prvej inštancie podstatná. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že aj v prípade, že by otec skutočne nemohol zlepšiť svoj príjem pracovnou činnosťou, je uvedená pohľadávka majetkom, z ktorého môže novourčené výživné otec plniť počas minimálne 67 mesiacov (5 a pol roka), čo je v podstate predpokladané obdobie, počas ktorého bude maloletý študovať. Za ďalšiu okolnosť, ktorá odôvodňuje zmenu výšku výživného a predstavuje zmenu pomerov podľa súdu prvej inštancie je aj uvoľnenie rodinného domu súp. č. XXX v obci K., ktorý matka bola nútená na základe návrhu otca o jeho vypratanie opustiť; konanie o vypratanie sa viedlo na okresnom súde pod spis. zn. 4C/90/2017 a bolo zastavené právoplatne ku dňu 11.05.2018. Jednak tým došlo k zvýšeniu nákladov
matky na zabezpečenie bytových potrieb maloletého, ale zvýšil sa aj potenciál otca dosahovať príjem z komerčného prenájmu uvedenej nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie, pokiaľ sa otec snažil v tomto konaní preukázať, že uvedenú nehnuteľnosť nie je možné prenajímať vzhľadom na nedostatočný dopyt v tejto oblasti, takúto obranu súd prvej inštancie vyhodnocuje ako účelovú. Pokiaľ by tomu tak bolo, nebolo by mu priznané bezdôvodné obohatenie v civilnom konaní a v takej výške, keďže reálny dopyt má aj vplyv na trhové ceny nájomného. Pokiaľ otec v civilnom konaní preukazoval výšku potencionálneho nájmu, o ktorý prišiel tým, že v dome bývala matka, nebolo by spravodlivé, ak by súd k rovnakej okolnosti - potenciálnemu nájmu - neprihliadal v tomto konaní. V neposlednom rade listinné dôkazy, ktorými otec preukazoval, že nebola žiadna ponuka ani dopyt na nájom rodinného domu v uvedenej oblasti, nevylučujú možnosť prenájmu rodinného domu, pokiaľ by ho otec do ponuky dal. K. ako obec je podľa súdu prvej inštancie v bezprostrednej blízkosti X. ako priemyselného a administratívneho centra Slovenska, a teda je predpoklad, že o uvedený dom by záujem bol. Pokiaľ otec tvrdil, že nemôže dom prenajať z dôvodu, že v prípade žiadosti svojho brata bude musieť jeho rodinný dom opustiť, uvedená okolnosť podľa súdu prvej inštancie nebola namieste, nebola aktuálna, a preto sa s ňou súd nemohol zaoberať. Nebolo namieste, aby súd prvej inštancie vychádzal aj z inej výšky potenciálneho nájomného (a to bez nákladov na bývanie), ako tomu bolo v civilnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom cena bola preukázaná znaleckým posudkom. Súd prvej inštancie teda v súhrne musí konštatovať zlepšené pomery otca, ktoré zvýšenie výživného odôvodňujú, pričom u otca konštatoval potenciálny príjem minimálne 650,- eur mesačne z titulu nájmu a dôchodku. Taktiež sa súd prvej inštancie musel zaoberať okolnosťou, či otec je schopný sústavnej zárobkovej činnosti. Súd prvej inštancie považoval za preukázané zdravotné ťažkosti otca, aj keď ťažkosti s chrbticou sú pomerne frekventovaným fenoménom v dnešnej dobe. Podľa predložených zdravotných nálezov otec nie je schopný sústavnej pracovnej činnosti. Nakoľko však otcovi bol priznaný len čiastočný invalidný dôchodok, znamená to, že by sa mohol zamestnať minimálne na čiastočný úväzok alebo dosahovať príjem nepravidelnou pracovnou činnosťou, prípadne si nájsť prácu nezaťažujúcu pohybový aparát. V danom prípade je podľa súdu prvej inštancie celkom zjavne neprimerané, ak otec ročne zarobí 55,- eur (v roku 2019) až 110,- eur (v roku 2018), resp. že žije z úspor. Otec by mal vyvinúť zvýšené úsilie, aby zlepšil svoje pomery, inak tu vyvstáva podozrenie, že tvrdenia matky o tom, že otec pracuje „načierno“ bez oficiálnej pracovnej zmluvy, sú pravdivé. Súd prvej inštancie nemohol uveriť tvrdeniu, že otcovi dlhodobo (od roku 2017) pomáha jeho rodina, pretože z vlastnej praxe je súdu známe, že aj rodinná výpomoc má svoje hranice (časové, kvantitatívne). Podľa názoru súdu prvej inštancie by otec mohol dosiahnuť pracovnou činnosťou príjem vo výške polovice minimálnej mzdy, t. j. 260,- eur brutto. Vzhľadom k uvedenému za primerané výživné súd prvej inštancie považoval sumu 165,- eur, ktorým otec bude kompenzovať aj okolnosť, že nad rámec výživného maloletému neprispieva a neprejavuje o neho osobný záujem, a to bez ohľadu na to, že uvedená okolnosť môže byť spôsobená veľkými rozpormi medzi rodičmi, ktorých dôsledkom sú aj medzi rodičmi vedené súdne konania. Nemení na tom nič podľa súdu prvej inštancie ani okolnosť, že maloleté dieťa nemôže za uvedené konanie niesť zodpovednosť a výživné je jeho osobným právom. Matka si plní vyživovaciu povinnosť osobnou starostlivosťou, ktorá je vzhľadom na vek maloletého a jeho záujmy ešte veľmi intenzívna, ako aj zabezpečovaním bytových potrieb dieťaťa. Vo zvyšnej časti bol návrh matky zamietnutý. Výživné súd zvýšil od marca 2019, t. j. odo dňa nasledujúceho po podaní návrhu. Už v tom čase boli totiž majetkové pomery otca zlepšené. Osobitné okolnosti pre to, aby súd prvej inštancie zvýšil výživné na maloletého pred podaním návrhu nezistil, matke nič nebránilo podať návrh aj skôr, najmä, ak v danom čase sa zúčastňovala iných súdnych konaní. Súd prvej inštancie dôvodil, že nakoľko otec nad rámec dosiaľ určeného výživného neprispieval, za zročné obdobie od 01.03.2019 do 29.02.2020 mu vznikol nedoplatok 540,- eur, čo predstavuje rozdiel medzi dosiaľ určeným výživným 120,- eur a zvýšeným výživným 165,- eur za uplynulé obdobie 12 mesiacov. Vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu, ktorá pri už zročnom výživnom vylučuje plnenie v splátkach, ako i na výšku nedoplatku, súd prvej inštancie otca zaviazal na jeho úhradu jednorazovo, v štandardnej lehote. Nakoľko súd prvej inštancie nezistil žiadne osobitné okolnosti, o trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
8. Voči rozsudku podal odvolanie otec maloletého dieťaťa v zákonnej lehote, pričom namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie vôbec nezisťoval majetkové pomery navrhovateľky, predovšetkým ňou tvrdené ničím nepreukázané výdavky, ktoré boli výrazné nadhodnotené a vo vzájomnom rozpore, na čo už otec poukázal vo vyjadrení. Navrhovateľkou uvádzané výdavky, a to predovšetkým spotrebné a iné úvery, neboli žiadnym spôsobom navrhovateľkou
preukázané a nájomne vo výške 200,- eur, ktoré údajne platí vlastnej matke za nájom neobývateľného domu, ktorý údajne musela navrhovateľka čiastočne rekonštruovať, nebol nielenže preukázaný, ale táto skutočnosť sa s ostatnými navrhovateľkou uvádzanými tvrdeniami dostáva do logického rozporu. Súd prvej inštancie absolútne neskúmal pomery navrhovateľky odvolávajúc sa na sekundárnosť pomerov oprávneného rodiča a nepotrebnosť ich dokazovania z hľadiska hospodárnosti a účelnosti konania, ako aj vlastnej praxe. Odvolateľ poukázal na to, že hlavným dôvodom pre ktorý navrhovateľka podala návrh na zvýšenie výživného, bola okolnosť, že bola nútená odsťahovať sa z rodinného domu vo vlastníctve odporcu, pričom tento záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo výsledkov dokazovania, keďže túto skutočnosť netvrdila matka ani v návrhu na začatie konania alebo v priebehu konania, preto nebola ani predmetom dokazovania. Ďalej odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že matka by nepristúpila k rodičovskej dohode, ktorá bola schválená rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 21P/226/2016, zo dňa 29.05.2019, ak by si bola vedomá požiadavky otca na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže tento nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokázaní a matka túto skutočnosť ani netvrdila. Okrem toho odvolateľ spochybnil záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého mal bez ďalšieho za preukázané, že otec môže dosahovať príjem z prenájmu vo výške cca 520,- eur, pravdepodobne na základe znaleckého posudku č. 24/2018, pričom úplne opomenul odvodové povinnosti spojené s takýmto potencionálnym príjmom, najmä odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne, vrátane dane z príjmu a bez ďalšieho vychádzal z toho, že potenciálny príjem otca z titulu nájmu a dôchodku dosahuje minimálne sumu 650,- eur mesačne. Odvolateľ tiež uviedol, že hoci nebol podaný osobitný návrh ohľadne sporiacej výšky výživného, matka tvrdila použitie týchto prostriedkov na zabezpečenie primeraných bytových potrieb dieťaťa, vzhľadom k čomu súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné v tomto smere vykonávať ďalšie dokazovanie. V tejto súvislosti uviedol, že na základe rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 21P/226/2016 zo dňa 29.05.2017 poukázal otec na osobitný účet maloletého dieťaťa zriadený matkou sumu 5.000,- eur formou tvorby úspor, pričom tieto finančné prostriedky matka použila bez súhlasu súdu údajne na bytové potreby maloletého dieťaťa (na rekonštrukciu izby a domu, ktorý patril rodinným príslušníkom matky), teda jednoznačne mali byť podľa tvrdení samotnej matky tieto finančné prostriedky použité na zveľadenie majetku vo vlastníctve tretích osôb odlišných od účastníkov konania. Napriek tomu súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné bližšie sa oboznámiť s použitím finančných prostriedkov, ktoré mali slúžiť na uspokojovanie potrieb maloletého dieťaťa, odvolávajúc sa na ničím nepreukázané tvrdenia matky a na skutočnosť, že v tomto smere nebol podaný žiaden osobitný návrh, pričom súd prvej inštancie zjavne opomenul článok 5 ods. 1 CMP, ako aj zákonné znenie ustanovenia § 23 ods. 2 CMP, podľa ktorého v danej veci ohľadne použitia finančných prostriedkov sa nevyžaduje žiaden osobitný návrh zo strany otca maloletého dieťaťa, a preto bolo povinnosťou súdu zistiť skutočný stav veci najmä za situácie, keď úspory zložené otcom na osobitný účet maloletého dieťaťa v nie malej sume minula matka bez súhlasu súdu v priebehu jedného roka. Okrem toho odvolateľ poukázal na to, že svojím rozhodnutím súd prvej inštancie pristúpil k neprípustnej revízií pôvodného rozsudku o výživnom zo dňa 29.05.2017. V tejto súvislosti uviedol, že nie je žiadúce a prípustné reparovať právoplatné súdne rozhodnutie pre nepodstatnú zmenu v pomeroch. Pri rozhodovaní súdu o zmene právoplatného rozsudku v týchto veciach nejde o nové rozhodnutie, ale len o porovnanie stavu v čase pôvodného rozhodovania s neskoršími okolnosťami za účelom posúdenia toho, či sa zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre úpravu výživného. Porovnaním pôvodných pomerov existujúcich v čase vydania pôvodného rozhodnutia a tvrdených nových pomerov je zrejmé, že v skutočnosti nedošlo k zmene pomerov, a to ani na strane povinného rodiča, ako ani na strane samotného maloletého dieťaťa. V čase vydania pôvodného rozhodnutia o výživnom bol otec poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo výške 124,70 eur a maloletý C. navštevoval druhý stupeň povinnej školskej dochádzky, pričom tvrdené oprávnené potreby maloletého mali predstavovať sumu cca 300,- eur. Porovnaním predchádzajúcich a v súčasnosti tvrdených, zmenených pomerov je zrejmé, že sa nejedná o zmenu pomerov, tým skôr nie o relevantnú zmenu pomerov závažnejšieho charakteru. Preto navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrh na zvýšenie výživného na maloletého C. zamietne v celom rozsahu.
9. K podanému odvolaniu sa vyjadrila matka tak, že z odvolania podaného otcom je síce zrejmé, že má záujem o svojho syna, ale záujem prispievať na jeho výživu takým spôsobom, aby nebol diskriminovaný so svojimi rovesníkmi už nemá. Podľa odvolateľa je tento v ťažkej finančnej situácií vzhľadom na svoju invaliditu a nemožnosť plniť zvýšené nároky, ale v konaní sa dal zastupovať právnym zástupcom, ktorý zaiste nevykonáva svoju činnosť zadarmo a za jeho služby musí platiť nie malé finančné prostriedky. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správne.
10. K podanému odvolaniu sa vyjadril kolízny opatrovník tak, že navrhuje predmetný rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť.
11. V replike sa otec vyjadril k vyjadreniu kolízneho opatrovníka a k vyjadreniu matky tak, že nikdy nepopieral oprávnené potreby maloletého dieťaťa. Tieto však v konaní pred súdom prvej inštancie neboli skúmané, dokázané, ale v tomto smere pristúpil súd prvej inštancie k určeniu na základe voľnej úvahy spôsobom, ktorý záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. je v rozpore s dôkazmi vykonanými pred súdom prvej inštancie. Za nepravdivé pokladá otec tvrdenie matky, že si od nej vymohol viac ako 11.000,- eur, hoci do dnešného dňa matka neuhradila otcovi pohľadávku priznanú otcovi ako odporcovi v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Opätovne zotrval na svojom návrhu na zamietnutie návrhu matky o zvýšenie výživného.
12. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 65, § 66 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom podľa § 219 ods. 3 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.
13. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
14. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
15. Pokiaľ odvolateľ namietal, že hlavným dôvodom, pre ktorý matka podala návrh na zvýšenie výživného, bola okolnosť, že matka bola donútená odsťahovať sa z rodinného domu vo vlastníctve otca, keďže tento záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko túto skutočnosť matka netvrdila ani v návrhu vo veci samej, ani na pojednávaní, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že predmetné konanie o návrhu na zvýšenie výživného maloletému dieťaťu sa riadi vyšetrovacou zásadou a súd má nielen právo, ale aj povinnosť zaoberať sa ex offo všetkými skutočnosťami, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Uvedenou zásadou sa súd prvej inštancie dôsledne riadil (body 24-25 rozsudku súdu prvej inštancie), keď správne ustálil, že podstatnou zmenou pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výšky výživného bola zmena bývania matky a maloletého dieťaťa.
16. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku otca týkajúcu sa riadneho nepreukázania výdavkov na maloleté dieťa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že matka v priebehu konania v dostatočnom rozsahu uviedla, resp. špecifikovala výdavky, ktoré jej vznikajú v súvislosti so starostlivosťou o maloleté dieťa. V konaní o výživné ani nie je potrebné úplne do detailov špecifikovať, a predovšetkým dokladovať jednotlivé výdavky potvrdeniami o platbách, pokladničnými blokmi, atď. Zo všeobecne známych skutočností a najmä zo skúseností súdov rozhodujúcich o výživnom sú dostatočne zrejmé základné rámce obvyklého rozsahu štandardných výdavkov na uspokojovanie potrieb maloletých detí, a to pri zohľadnení individuálnych limitov vyplývajúcich z konkrétneho sociálneho prostredia, v ktorom maloletý i výživou povinné osoby žijú.
17. Krajský súd vyhodnotil odvolaciu námietku odvolateľa týkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia pohľadávky nadobudnutej otcom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, a tým zlepšenia jeho majetkových pomerov z dôvodu nezaplatenia predmetnej pohľadávky matkou ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie riadne rozhodnutie v tejto časti odôvodnil v
bodoch 24. - 25. rozsudku, a to zákonom zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu, nemožno zamieňať s právom účastníka konania byť pred súdom úspešným, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, resp. účastníkov konania, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv, podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Navyše v uvedenej námietke otca treba dodať, že nie je podstatné, či mu bola právoplatné nadobudnutá pohľadávka voči matke z titulu bezdôvodného obohatenia aj skutočne zaplatená, keďže túto pohľadávku si otec môže vymáhať v rámci exekučného konania.
18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o potrebe určenia výšky výživného s ohľadom nie na otcom deklarovaný príjem za rozhodné obdobie, ale jeho potenciálny príjem, ktorý súd prvej inštancie stanovil za skúmané obdobie v rozsahu 910,- eur mesačne, a to jednak z titulu nájmu, pracovnej činnosti a reálne vyplácaného dôchodku. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/14/2021 zo dňa 31. marca 2021, podľa ktorého „princíp potenciality príjmov nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného, pretože použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný príjem), ktorý je následne základom pre určenie výživného“.
19. Otec pokladá za nesprávny výrok o nedoplatku na zvýšenom výživnom z dôvodu jednorazovej splatnosti, keďže podľa jeho názoru súd prvej inštancie mohol nedoplatok na výživnom určiť v splátkach s ohľadom na článok 3 CMP. Odvolací súd sa síce stotožňuje s názorom otca, že aktuálna právna úprava síce umožňuje možnosť plnenia v splátkach vo vzťahu k nedoplatku na výživnom, avšak aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo možné rozhodnúť o splátkach iba na základe žiadosti povinného rodiča a nie ex offo. V danom prípade takáto žiadosť povinného rodiča zo spisového materiálu nevyplývala. Okrem toho odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na stanovenú výšku potenciálneho príjmu povinného rodiča, výšku nedoplatku na výživnom, ani s prihliadnutím na zdravotné znevýhodnenie otca, neprichádza do úvahy aplikácia inštitútu povolenia splátok vo vzťahu k nedoplatku na výživnom.
20. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)