Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/100/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: DRAGON JH, s.r.o., Jarošovská 840, Jindřichův Hradec, Česká republika, IČ: 466 83 631, zastúpenej: Mgr. et Mgr. Veronika Ondřejová, advokátka so sídlom Na hradbách 56/11, Jindřichův Hradec, Česká republika, proti žalovanej: Stavstroj SK, s.r.o., Cukrovarská 3033/65, Sereď, IČO: 36 279 595, o zaplatenie 170.610,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 30. apríla 2019 č. k. -291, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 170.610,- Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške 6.170,94 Kč, úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 170.610,- Kč od 7.5.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vrátane trov odvolacieho konania v celom rozsahu, III. žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 2 bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, čl. 1 ods. 1, čl. 30, čl. 53, čl. 78 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, čl. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ust. , (ďalej „“), , zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník, nařízení vlády č. 142/1994 Sb., kterým se stanoví výše úroků z prodlení a poplatku z prodlení podle občanského zákoníku a kterým se stanoví minimální výše nákladů spojených s uplatňováním pohledávky. Vecne dôvodil, že predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 170.610,- Kč s príslušenstvom z titulu neuhradenej kúpnej ceny za dodaný tovar. Medzi stranami bola sporná samotná existencia záväzkovo-právneho vzťahu, keď žalovaná popierala, že by si od žalobkyne objednala tovar na základe objednávky č. POV130417 a že by jej bol tento dodaný. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že z formálneho a obsahového hľadiska možno predloženú listinu „Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov“ považovať za platné uznanie záväzku v zmysle . Z predloženej dohody celkom jednoznačne vyplývalo, že žalovaná uznáva voči žalobkyni svoj záväzok z faktúry č. 130504 vystavenej dňa 29.10.2013, splatnej dňa 23.11.2013. Žalovaná namietala, že túto dohodu podpísal v mene žalovanej R. C., ktorý nebol štatutárnym zástupcom žalovanej a nebol ani oprávnený uznať záväzky žalovanej, avšak žalobkyňa súčasne opísala okolnosti doručenia predmetnej listiny konateľovi žalobkyne. Podľa tvrdenia žalobkyne,

pán Čačaný ako konateľ žalovanej doručil predmetnú dohodu konateľovi žalobkyne osobne, keď za ním cestoval do Jindřichova Hradce. Žalovaná pritom toto skutkové tvrdenie žalobkyne nerozporovala, preto ho mal súd za nesporné a na základe toho dospel súd k záveru, že zo strany žalovanej došlo k platnému uznaniu záväzku, ktorý bol predmetom tohto sporu. Súd neuznal námietku žalovanej, že predmetný návrh dohody nepodpísal konateľ, ale len jeho zamestnanec, keďže návrh dohody predložil žalobkyni samotný konateľ žalovanej. Svedok R. C. pritom potvrdil, že v spoločnosti žalovanej pracuje od roku 2002, pričom za ten čas prešiel všetkými pozíciami. Súd preto nemal pochybnosti, že konal v mene žalovanej v súlade , a to bez prekročenia svojich právomocí, čo dokazovala aj skutočnosť, že návrh dohody (hoci podpísaný týmto zamestnancom) predložil žalobkyni konateľ žalovanej, čím celkom nepochybne schválil tento právny úkon zamestnanca. Žalovaná v konaní opakovane poukazovala na to, že fakturovaný tovar bol dodaný spoločnosti LivMax s.r.o., avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obe spoločnosti (žalovaná aj LivMax s.r.o.) boli personálne prepojené cez rovnakého konateľa a že žalobkyňa dodávala tovar obom spoločnostiam. Z vykonaných dôkazov (výpovede svedkov, konateľov sporových strán, mailovej komunikácie medzi stranami sporu) mal súd preukázanú zavedenú obchodnú prax, že strany si v konkrétnych prípadoch určovali, ktorej zo spoločností má byť tovar dodaný a ktorej fakturovaný. Z e-mailu z 18.11.2013 vyplynulo, že R. C. ako zamestnanec žalovanej určil spoločnosti žalobkyne, ako má účtovať konkrétne čiastky, teda či v prospech spoločnosti žalovanej alebo v prospech spoločnosti LivMax s.r.o. Samotný konateľ žalovanej uviedol, že žalovaná prenajímala svoje priestory v Nitre spoločnosti LivMax s.r.o., preto pri určovaní subjektu, ktorému bol v skutočnosti dodaný objednaný tovar nebolo možné vychádzať len z toho, či v rozhodnom čase ešte existovala prevádzka žalovanej na adrese Vodná 31 alebo 23 v Nitre. Zavedenej obchodnej praxi medzi žalobkyňou a spoločnosťami žalovanej a Livmax s.r.o. neprekážalo, ak si tovar objednala jedna zo spoločností a tento bol následne dodaný do priestorov druhej spoločnosti. Potvrdil to aj svedok F. G., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že sa mohlo stať, že žalobkyňa dodala tovar jednej spoločnosti a vyfakturovala ho inej spoločnosti, a to po dohode so žalobkyňou. Vzhľadom na úzku previazanosť oboch spoločností - žalovanej aj LivMax s.r.o., nebolo možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že tovar bol objednaný a dodaný spoločnosti Livmax s.r.o. len preto, že by bol doručený dopravcom do prevádzky spoločnosti LivMax s.r.o., ktorá v spornom čase mala mať na adrese Vodná 23, Nitra, sklady (podľa tvrdenia žalovanej aj svedka C.). Kto bol skutočne objednávateľom dodaného tovaru vyplývalo aj z výpovede svedka F. G., ktorý uviedol, že ako zamestnanec žalovanej objednal tovar uvedený v listine označenej ako „Přijatá objednávka“. Zároveň potvrdil, že tovar bol dodaný žalovanej na adresu Vodná ulica, na ktorej mala žalovaná prevádzku, pričom medzinárodný nákladný list, ako aj dodací list podpísal po tom, čo tovar skontroloval. K zadaniu objednávky, ako aj prevzatiu tovaru, došlo zo strany zamestnanca žalovanej, ktorý bol poverený touto činnosťou, a teda jeho konanie zaväzuje žalovanú. Z výpovede svedka G. vyplynulo, že objednávky od žalovanej išli výhradne mailom, ale mohlo sa stať, že aj ústne. Žalovaná uviedla, že obchody prebiehali tak, že žalovaná ako kupujúci dala písomnú objednávku žalobkyni, na ktorú žalobkyňa telefonicky oznámila, že došla objednávka a oznámila termín, kedy tovar vyexpeduje, teda žalobkyňa ako predávajúci písomne nedávala potvrdenie objednávky. Súčasne však priznala, že v niektorých prípadoch sa stalo, že žalobkyňa vyplnila doklad označený ako „Přijatá objednávka“. Na základe uvedeného súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zavedenú obchodnú prax medzi zmluvnými stranami, dospel k záveru, že (hoci sa to stalo ojedinele) k objednávaniu tovaru dochádzalo aj práve takým spôsobom, že zamestnankyňa žalobkyne vyplnila doklad „Přijatá objednávka“ č. POV130417 a na základe neho následne došlo k dodaniu objednaného tovaru žalovanej. Z vykonaného dokazovania (výpoveď svedka F. G., výpoveď konateľa žalovanej) ďalej vyplynulo, že v rokoch 2012-2013 sa spoločnosť žalovanej a spoločnosť LivMax s.r.o. „brali ako jedna firma“. Svedok G. vo svojej výpovedi poukázal na to, že „v tej dobe fungovala na tej istej adrese (pozn. - ako spoločnosť žalovanej) spoločnosť LivMax s.r.o.“ Súd považoval tvrdenia žalovanej, že spoločnosť žalovanej a spoločnosť LivMax sú dva rôzne subjekty konajúce samostatne za účelové, v snahe zľahčovať celkom zrejmú úzku prepojenosť oboch spoločností. Z výpovede konateľov sporových strán, z výpovede svedkov R. C. aj F. G., z mailovej komunikácie medzi stranami vyplynulo, že sa pri dodávaní tovaru dôsledne formálne nerozlišovalo medzi spoločnosťami žalovanej a LivMax s.r.o.. Konateľ žalovanej bol v danom čase súčasne konateľom a jediným spoločníkom oboch spoločností a tiež zodpovední pracovníci R. C. a F. G. boli zamestnancami spoločnosti žalovanej aj spoločnosti LivMax s.r.o. Na základe tejto previazanosti preto mohlo dôjsť k dodaniu tovaru do prevádzkových priestorov spoločnosti LivMax s.r.o., hoci bol tovar objednaný žalovanou. Túto skutočnosť potvrdil i svedok F. G., ktorý pracoval pre obe spoločnosti a mal oprávnenie podpisovať za obe spoločnosti. Súd tiež poukázal na rozporuplnosť svedeckej výpovede svedka R. C., ktorý na jednej strane pri výsluchu na pojednávaní dňa 30.3.2016 tvrdil, že žalovaná so žalobkyňou už od polovice roka 2013 nespolupracovala, že sa po

roku objavila jedna faktúra na žalovanú a tento tovar nebol dodaný žalovanej, no na druhej strane on sám podpísal návrh dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov, v ktorom žalovaná uznáva voči žalobkyni svoj záväzok vyplývajúci práve z faktúry č. 130504 vystavenej dňa 29.10.2013. Súd preto považoval výpoveď svedka C. za nevierohodnú a tendenčnú v zrejmej snahe pomôcť žalovanej ako svojmu aktuálnemu zamestnávateľovi. Keďže však žalovaná platne uznala záväzok žalobkyne vyplývajúci zo žalovanej faktúry, mal súd za to, že tým bolo dostatočne preukázané dodanie tovaru práve spoločnosti žalovanej a nie spoločnosti LivMax, s.r.o. Žalobný nárok žalobkyne tak považoval za dôvodný a preukázaný, a preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni fakturovanú a neuhradenú sumu 170.610,- Kč. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ustanovením (ďalej len „“), vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby. Odvolanie odôvodnila ust. , a . Namietala, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí. Listinu - dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov nemožno považovať za uznanie záväzku podľa , nakoľko záväzok vymedzený v predmetnej listine je neurčitý. Súd mal pri rozhodovaní za to, že variabilný symbol 130504 znamená číslo faktúry, avšak takýto názor nemá oporu v znení listiny o vzájomnom započítaní. Ďalej bol rozpor v dátume vystavenia, keď faktúra 130504 bola vystavená 23.10.2013 (a nie 29.10.2013) a celková suma faktúry bola 177.910,- Kč (a nie 6,894.93 eur). Suma v eurách bola uvedená neurčito, nie je jasné o akú sumu sa jedná, vzhľadom na desatinnú čiarku a bodku medzi číslovkami. Listina neobsahuje taktiež dôvod vzniku záväzku. Celková suma nezodpovedá mene záväzku, ktorý bol v českých korunách a nedá sa zistiť ani výška záväzku, keďže nie je uvedený kurz meny. Dohodu podpísal R. C., ktorý nebol štatutárnym zástupcom žalovanej, pričom nesúhlasila s názorom súdu, že R. C. konal v mene žalovanej v súlade s . Súd bez zistenia, či žalovaná má vnútorné právne predpisy, ktoré by určovali, ktorí pracovníci môžu robiť právne úkony za spoločnosť a rozsah týchto právnych úkonov, nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s pracovnou zmluvou R. C., z ktorej by zistil jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň. Uspokojil iba s jeho svedeckou výpoveďou, avšak jeho výsluch nebol zameraný na jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň, preto nemožno zaujať právny záver, že R. C. konal za spoločnosť podľa . V tomto smere neboli navrhnuté žiadne dôkazy, pretože strany nepoznali myšlienkové pochody sudcu a prvoinštančný súd porušil ustanovenie tým, že strany ani na jednom pojednávaní neoboznámil o svojom predbežnom právnom posúdení. Neobstojí ani názor súdu, že doručením dohody o vzájomnom započítaní konateľom žalovanej Ing. Čačaným konateľovi žalobkyne, konateľ žalovanej predmetný úkon schválil, a to z dôvodu, že dohoda o vzájomnom započítaní je neplatná pre neurčitosť a dohodu nepodpísala na to oprávnená osoba. Predmetný právny úkon je absolútne neplatný a jeho neplatnosť nemohla byť konvalidovaná doručením dohody o vzájomnom započítaní. Uznanie záväzku podľa a započítanie pohľadávok podľa a nasl. sú samostatné právne inštitúty. Ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je platná, potom dôvodom pre zamietnutie žaloby je zánik pohľadávky žalobkyne započítaním, a to ešte pred podaním žaloby. Predmetnú dohodu síce žalobkyňa nepodpísala, avšak právna úprava pozná inštitút jednostranného započítania pohľadávky ako jednostranného právneho úkonu, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Namietala tiež názor súdu, že pri určovaní subjektu, ktorému bol v skutočnosti dodaný objednaný tovar, nemožno vychádzať z toho, či v rozhodnom čase existovala prevádzka žalovanej na adrese Vodná 31 alebo 23 v Nitre. Ani svedecká výpoveď F. G. nie je dostatočným dôkazom, pričom poukázala na jeho predpojatosť z dôvodu, že v roku 2016 založil spoločnosť, ktorá obchodovala a obchoduje so žalobkyňou, teda bola závislá na žalobkyni v tom smere, aby jej žalobkyňa dodávala tovar na ďalší predaj. Ďalej namietala záver súdu, že spoločnosť žalovanej a spoločnosť LivMax s.r.o. sú úzko previazané, resp. prepojené. V čase dodania tovaru (21.10.2013) bol jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti žalovanej Ing. Emanuel Čačaný a v spoločnosti LivMax s.r.o. boli spoločníkmi a súčasnej konateľmi Ing. Emanuel Čačaný a Ivan Cichovský. Zodpovední pracovníci R. C. a F. G. neboli zamestnancami oboch spoločností, táto skutočnosť však nie je rozhodujúca k prijatiu záveru o prepojenosti týchto spoločností. Ani v prípade, ak by Ing. Čačaný bol jediným spoločníkom a konateľom oboch spoločností, nejednalo by sa o prepojené podniky, k čomu žalovaná uviedla definíciu prepojených podnikov uvedenú v odporúčaní Komisie 2003/361/ES zo 6.5.2013 o definícii malých a stredných podnikov.

Ak by odvolací súd bol toho názoru, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je platná a považuje sa za uznanie záväzku zo strany žalovanej, žalovaná mala za to, že vyvrátila domnienku existencie uznaného záväzku. Predmetom konania je zaplatenie sumy 170.610,- Kč s príslušenstvom, čo je cena za tovar, ktorý žalobkyňa vyfakturovala žalovanej faktúrou č. FVV130504 na základe objednávky POV130242. Zo znenia objednávky POV130242 vyplýva, že ju vystavila spoločnosť LivMax s.r.o., ktorou objednala u žalobkyne tovar, ktorý žalobkyňa následne dodala spoločnosti LivMax s.r.o. Dodávku tovaru žalobkyňa vyfakturovala tejto spoločnosti faktúrou č. 130297 z 8.8.2013 na sumu 170.715,- Kč a faktúrou č. 130298 z 8.8.2013. Na faktúre - opravnom daňovom doklade, ktorú vystavila žalobkyňa pre odberateľa LivMax s.r.o. dňa 25.10.2013 je tiež objednávka POV130242. Dôkazom o tom, že tovar bol dodaný spoločnosti LivMax s.r.o. je aj výpoveď konateľa žalobkyne, ktorý uviedol, že nakoľko spoločnosť LivMax s.r.o. neplatila a jednalo sa o personálne prepojené osoby, tak vystavili faktúru na spoločnosť žalovanej. Ďalším dôkazom o tom, že žalobkyňa tovar dodala spoločnosť LivMax s.r.o. je aj objednávka prepravcu S. R., u ktorého žalobkyňa dňa 21.10.2013 objednala prepravu tovaru a v objednávke bola uvedená vykládka Nitra, Vodná 31, LivMax s.r.o. dňa 22.10.2013, 1.650 kg, 6 paletových miest. Podľa výpovede prepravcu bol tovar vyložený a prevzatý na uvedenej adrese t.j. LivMax s.r.o. dňa 22.10.2013. Tovar prevzal F. G., ktorý pracoval pre spoločnosť LivMax s.r.o., nepracoval pre žalovanú, nakoľko v čase prevzatia tovaru 21.10.2013 prevádzkareň žalovanej na adrese Nitra, Vodná 23 bola zrušená v dôsledku čoho a podľa F. G. zaniklo oprávnenie tovar prevziať, ako aj oprávnenie na všetky úkony súvisiace s prevádzkovaním skladu. Žalovaná preukázala, že žalobkyňa vystavila faktúru FVV130504 dňa 23.10.2013 a deň predtým 22.10.2013 vystavila faktúru č. 130520. Keďže faktúry sa číslujú chronologicky, faktúra z 23.10.2013 nemohla mať nižšie číslo ako faktúra z 22.10.2013. Tento fakt je možné vysvetliť iba spôsobom, že faktúra bola pôvodne vystavená na LivMax s.r.o. a následne prepísaná na žalovanú. Prepisovaný bol aj medzinárodný nákladný list a v dôsledku tejto skutočnosti žalobkyňa musela prepísať aj faktúru. Čo sa týka zvyklostí, bolo preukázané, že obchody medzi stranami sporu prebiehali tak, že žalovaná dala písomnú objednávku, na ktorú žalobkyňa telefonicky oznámila prijatie objednávky a oznámila termín, kedy tovar vyexpeduje, teda žalobkyňa ako predávajúca písomne nedávala potvrdenie objednávky. Iba v ojedinelých prípadoch sa stalo, že žalobkyňa vyplnila doklad „přijatá objednávka“. Žalobkyňa popísané zvyklosti nepoprela, napriek tomu súd prvej inštancie vypisovanie dokladu prijatá objednávka považoval za zvyklosť. Doklad prijatá objednávka sa vypisoval len veľmi zriedka, teda sa nedá považovať za zvyklosť. Obchodná spolupráca medzi žalobkyňou a žalovanou bola ukončená dňom 2.5.2013, kedy žalobkyňa poslednýkrát dodala žalovanej tovar a od uvedeného obdobia tovar dodávala spoločnosti LivMax s.r.o., čo žalobkyňa nepoprela. Žalovaná považovala rozsudok za nesprávny aj v časti náhrady trov konania, keďže súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania, hoci v odvolacom konaní (sp. zn. ) bola žalovaná úspešná.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov nie je určitá a nebola podpísaná oprávnenou osobou, súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že z formálneho i obsahového hľadiska možno túto listinu považovať za platné uznanie záväzku v zmysle . Nemožno uznať námietku žalovanej, keď predmetnú dohodu predložil žalobkyni samotný konateľ žalovanej, čím jednoznačne schválil tento úkon zamestnanca a jednal v súlade s . Listina, ktorá bola označená ako prijatá objednávka, bola zaslaná žalobkyni zo strany žalovanej a je jasným dôkazom toho, že žalovaná si predmetný tovar skutočne objednala a tovar prevzala. O tom svedčí aj výpoveď F. G., ktorý uviedol, že u žalovanej pracoval ako vedúci skladu v období od roku 2008 do júna 2014, že objednávky boli realizované formou e-mailu a že žalobkyňa skutočne dodávala tovar žalovanej na adresu skladu, teda na adresu Vodná, Nitra. Svedok tiež uviedol, že si nespomína, že by vystupoval v tomto období niekedy za inú spoločnosť a tiež potvrdil, že Ing. Čačaný bol v tomto období konateľom spoločnosti žalovanej aj spoločnosti LivMax s.r.o. Tieto dve spoločnosti tak boli jednoznačne nielen personálne prepojené. Žalobkyňa tiež upresnila, že v obchodnom styku vždy záleží na zavedenej praxi obchodných partnerov, teda žiadny právny predpis striktne neukladá povinnosť dodávať tovar do sídla druhého partnera a pokiaľ si strany dohodnú aj iné miesto dodania tovaru, tak je vždy tovar dodaný riadne podľa dohody. V tomto prípade bol tovar dodaný do miesta, kde nemala žalovaná sídlo, ale sklad, o čom svedčia fotografie poštových schránok, ktoré boli súdu prvej inštancie zo strany žalobkyne predložené. Tovar naviac preukázateľne prevzal zamestnanec žalovanej, čo sám vo svojej výpovedi potvrdil. Vzhľadom na skutočnosť, že tovar prevzal zamestnanec žalovanej mimo sídla žalovanej, je zrejmé, že odovzdanie týmto spôsobom muselo prebehnúť na základe dohody medzi žalobkyňou a žalovanou. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie zhodnotil svedecké

výpovede správne, nakoľko R. C. je stále zamestnancom žalovanej, preto nemožno považovať jeho výpoveď za nestrannú a objektívnu. Naopak za skutočne nestranné a objektívne možno považovať výpovede svedkov S. R. a F. G., ktorí nemajú záujem na úspechu v spore jednej či druhej strany.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. ), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní ( veta druhá ) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa ( in fine) nasledovné:

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že žalovaná platne uznala záväzok voči žalobkyni vyplývajúci zo žalovanej faktúry, čím bolo dostatočne preukázané dodanie tovaru práve spoločnosti žalovanej (a nie spoločnosti LivMax, s.r.o.), nárok žalobkyne bol teda dôvodný a preukázaný, a preto súd žalobe v rozsahu nároku v akom zostal predmetom konania vyhovel.

6. Podľa (rovnako zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník v znení účinnom do 31.12.2013) ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

7. Podstatou inštitútu uznania záväzku podľa je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Z ustanovenia vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu, uznanie musí dlžník urobiť (adresovať) veriteľovi a z hľadiska obsahu sa vyžaduje uznanie určitého záväzku. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku. Vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výšku, tak možno realizovať odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad (faktúra) (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2011 sp. zn. ).

8. Žalovaná v prvom rade namietala, že listinu „dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov“ nemožno považovať za uznanie záväzku podľa , nakoľko záväzok vymedzený v predmetnej listine je neurčitý. Poukazovala na to, že variabilný symbol 130504 neznamená číslo faktúry, že je rozpor v dátume vystavenia faktúry (faktúra 130504 bola vystavená 23.10.2013 a nie 29.10.2013) a aj rozpor v celkovej sume faktúry (celková suma faktúry bola 177.910,- Kč a nie 6,894.93 eur). Tiež mala za to, že suma v eurách bola uvedená neurčito vzhľadom na desatinnú čiarku a bodku medzi číslovkami, listina neobsahuje taktiež dôvod vzniku záväzku a celková suma nezodpovedá mene záväzku, ktorý bol v českých korunách a nedá sa zistiť ani výška záväzku, keďže nie je uvedený kurz meny.

9. Tieto odvolacie námietky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov z 2.12.2013 jednoznačne vyplýva, že sa z obsahového hľadiska jedná o uznanie určitého záväzku vymedzeného číslom, resp. variabilným symbolom faktúry 130504 splatnej dňa 23.11.2013. Z hľadiska obsahu vyžaduje uznanie určitého záväzku na rozdiel od , ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Pri posudzovaní obsahu prejavu dlžníka je rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, pričom záväzok môže byť identifikovaný aj inými vlastnosťami ako jeho výškou, napríklad odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne odkazom na iný doklad (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.4.2012 sp. zn. ).

10. Rovnako sa odvolací súd nestotožňuje s názorom, že by nesprávne označenie dátumu vystavenia faktúry (29.10.2013 namiesto 23.10.2013) spôsobovalo vadu uznania, resp. jeho neplatnosť pre neurčitosť ( ). Podľa totiž platí, že právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní alebo počítaní, ak je jeho význam nepochybný. V texte listiny uznania je uznávaný záväzok označený odkazom na faktúru „variabilný symbol 130504 vystavená 29.10.2013 splatná 23.11.2013 s celkovou sumou 6,894.93 eur“. Takéto vymedzenie (okrem dátumu vystavenia) celkom jasne zodpovedá obsahu faktúry č. 130504 (č. l. 12), ktorá je vystavená žalobkyňou pre žalovanú dňa 23.10.2013, splatná 23.11.2013 na sumu 177.910,- Kč. Skutočnosť, na akom mieste sa v celkovej sume nachádzajú bodky a čiarky (naopak) nespôsobuje neurčitosť uvedenej sumy. Podľa odvolacieho súdu takéto chyby v písaní za súčasnej zhody ostatných znakov identifikujúcich faktúru (číslo faktúry a dátum splatnosti) predstavujú chyby v písaní v úkone, ktorého význam je inak nepochybný, v dôsledku čoho podľa nejde o dôvod neplatnosti. Pokiaľ ide prepočet sumy faktúry na eurá a uvedenie konverzného kurzu, je potrebné zdôrazniť, že predmetnú listinu vypracoval zamestnanec žalovanej a skutočnosť, akým konverzným kurzom (resp. platným k akému dátumu) prepočítal dlžnú sumu z faktúry č. 130504, nemožno vykladať na ťarchu žalobkyne. Zároveň treba uviesť, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa evidovala voči žalovanej len túto jednu čiastočne nezaplatenú faktúru č. 130504 vo výške 170.610,- Kč (ako vyplýva i zo zoznamu faktúr na č.l. 145).

11. Otázku, či právny úkon je uznaním záväzku, teda či obsahuje takýto prejav vôle, treba riešiť jeho výkladom v súlade s výkladovými pravidlami v až 3 , ktoré si podľa judikatúry vyžadujú komplexný pohľad na okolnosti prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Podľa odvolacieho súdu by osoba v postavení konateľa žalobkyne jednoznačne mohla obsahu uvedenej listiny, ak by sa oboznámila s jej celým obsahom, priložiť význam uznania záväzku vyplývajúceho z faktúry č. 130504 splatnej 23.11.2013 v zmysle . Predmetnú listinu nesporne spísal zamestnanec žalovanej a osobne ju konateľ žalovanej odovzdal žalobkyni. Uvedená skutočnosť má vplyv na posúdenie konania žalovanej ako dlžníka. Prejav vôle žalovanej totiž za konkrétnych skutkových okolností, kedy samotný dlžník osobne odovzdal veriteľovi dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, nemožno vykladať inak ako uznanie záväzku vyplývajúceho z konkrétnej faktúry č. 130504. Prípadný iný úmysel dlžníka (žalovanej) nemohol a napokon ani nebol zrejmý veriteľovi (žalobkyni), ako osobe, ktorej bol tento prejav vôle určený, a to aj s poukazom na širšie skutkové súvislosti konkrétneho prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2019 sp. zn. ).

12. V súvislosti s vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami prípadu nemožno ako dôvodnú vyhodnotiť ani námietku žalovanej, že predmetnú dohodu nepodpísala na to oprávnená osoba s poukazom na skutočnosť, že R. C. nebol štatutárnym zástupcom žalovanej a nekonal v mene žalovanej v súlade s . Namietala, že súd prvej inštancie bez zistenia, či žalovaná má vnútorné právne predpisy, ktoré by určovali, ktorí pracovníci môžu robiť právne úkony za spoločnosť a rozsah týchto právnych úkonov, nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s pracovnou zmluvou R. C., z ktorej by zistil jeho pracovné zaradenie a k pracovnú náplň. V tomto smere neboli navrhnuté žiadne dôkazy, pretože strany nepoznali myšlienkové pochody sudcu a súd inštancie porušil ustanovenie tým, že strany ani na jednom pojednávaní neoboznámil o svojom predbežnom právnom posúdení.

13. Vzhľadom na túto odvolaciu argumentáciu si odvolací súd vypočul i zvukový záznam z pojednávania z 26.3.2019, pričom zistil, že súd prvej inštancie uviedol vyčerpávajúce predbežné právne posúdenie veci v zmysle , preto tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie strany ani na jednom pojednávaní neoboznámil strany o svojom predbežnom právnom posúdení, vyznieva pre odvolací súd

nepochopiteľne. Je potrebné dodať, že základnou hodnotou pre civilný proces, ktorú princíp právnej istoty chráni a reprezentuje, je predvídateľnosť procesu a výsledku procesu súdneho rozhodovania. Jedným z kľúčových princípov civilného procesu je však i rozumné usporiadanie procesných vzťahov ( ), ktoré vylučuje i extrémne formalistické poňatie princípu právnej istoty (napr. ak by strana sporu po každom vykonanom dôkaze žiadala súd o predbežné právne posúdenie). Právnou istotou sa má zabrániť nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam, účelom nie je „zabrzdiť“ proces nedôvodnými požiadavkami strán sporu.

14. Pokiaľ ide o skutočnosť, že dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov podpísal zamestnanec žalovanej R. C., odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že tento konal v mene žalovanej v súlade s . Navyše na pojednávaní dňa 26.3.2019 žalovaná vzniesla rovnaké námietky voči dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok ako uviedla i v odvolaní (o.i. aj tvrdenie, že pán C. nebol oprávnený na takýto úkon), avšak žiadne dôkazy k preukázaniu tohto svojho tvrdenia neoznačila a ani nepredložila, naopak výslovne uviedla, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Nedôvodná bola preto i námietka žalovanej, že súd prvej inštancie nezisťoval, či žalovaná má vnútorné právne predpisy, ktoré by určovali, ktorí pracovníci môžu robiť právne úkony za spoločnosť a rozsah týchto právnych úkonov a nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s pracovnou zmluvou R. C., z ktorej by zistil jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň. Treba zdôrazniť, že súd bez návrhu dôkazy nevykonáva ( ), pričom v danom prípade sa nejednalo o dôkazy, ktoré by súd mohol vykonať aj bez návrhu (, ). V konaní teda nebolo preukázané, že R. C. nebol oprávnený uznávací prejav urobiť, a ak by aj prekročil svoje oprávnenie takto konať, nebolo preukázané, že by žalobkyňa o tomto prekročení vedela (v tomto smere porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.4.2013 sp. zn. ). Osobitne však v tejto súvislosti treba opätovne poukázať na skutkové okolnosti prejednávanej veci, kedy uznávací prejav vôle žalovanej (dlžníka) osobne odovzdal konateľ žalovanej konateľovi žalobkyne (veriteľovi), ktorá skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaná platne uznala záväzok voči žalobkyni vyplývajúci zo žalovanej faktúry č. 130504 splatnej 23.11.2013 bol správny, čo založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval.

15. Žalovaná ďalej namietala, že ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je platná, potom dôvodom pre zamietnutie žaloby je zánik pohľadávky žalobkyne započítaním, a to ešte pred podaním žaloby. Tu je potrebné uviesť, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by mal za to, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je platná, keďže tento prejav vôle žalovanej vyhodnotil (správne) ako uznanie záväzku a nie ako dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov. Už pojmovo je vylúčené, aby bol tento úkon vyhodnotený ako platná dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov (teda dvojstranný právny úkon), keďže nebola žalobkyňou akceptovaná, a preto ani pohľadávka žalobkyne započítaním zaniknúť nemohla.

16. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že vyvrátila domnienku existencie uznaného záväzku. Z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplýva, čo i súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí správne a dôsledne (hodnotiac všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti) vyhodnotil. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak ( ). Opak v konaní najavo nevyšiel. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva nasledovné. Skutočnosť, že spoločnosť žalovanej a spoločnosť LivMax, s.r.o. boli personálne prepojené cez osobu Ing. Čačaného bezpochyby vyplýva z výpisov z obchodného registra uvedených spoločností. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie, že konateľ žalovanej (Ing. Čačaný) bol v danom čase súčasne konateľom a jediným spoločníkom oboch spoločností (žalovanej aj LivMax s.r.o.), keďže spoločníkom a konateľom spoločnosti LivMax s.r.o. bol v čase objednania i dodania tovaru aj L. Y.. Poukaz žalovanej na definíciu prepojených podnikov podľa odporúčania Komisie bol v tomto smere bez právneho významu. Ani skutočnosť, že na faktúre č. 130504 bolo uvedené rovnaké číslo objednávky ako na objednávke od spoločnosti LivMax, s.r.o. nebola spôsobilá preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase uznania už netrval. Takisto tvrdenia žalovanej o zaujatosti svedka F. G. v konaní neboli preukázané a hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho svedeckej výpovedi zodpovedá zásadám formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu.

17. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Žalovaná v odvolaní neprodukovala žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal.

18. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

19. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa , potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách konania. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania, hoci v odvolacom konaní (sp. zn. ) bola žalovaná úspešná, odvolací súd dodáva, že konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden celok. V rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania je premietnutý úspech strany v celom konaní.

20. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

22. Písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová (sudca spravodajca).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.