Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Cob-64-2019.pdf
PDF · 248.88 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/64/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Beáty Čupkovej v spore žalobcu MANIN PB, s.r.o. so sídlom Klincová 35, 821 08 Bratislava, IČO 36 335 789, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Pavel Loduha, s.r.o., so sídlom Slovenských partizánov 1131/51, 017 01 Považská Bystrica, IČO 50 469 258, proti žalovanému Mesto Považská Bystrica so sídlom Centrum 2/3, 017 01 Považská Bystrica, IČO 00 317 667, právne zastúpenému doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom, so sídlom kancelárie Kýčerského 5, 811 05 Bratislava 1, o zaplatenie 16 596,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/127/2018-660 zo dňa 4. februára 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výrokovej časti uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16 596,96 eur, úroky z omeškania 10,25 % ročne zo sumy 8 298,48 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 8 298,48 eur od 16.10.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktorý je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
2. Podanou žalobou vedenou pod sp.zn. 9Cb/148/2009 sa žaloba proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 28 214,83 eur s príslušenstvom za obdobie 2. štvrťrok 2009. Žalobu odôvodnil tvrdenia, že so žalovaným uzatvoril dňa 6.4.2005 zmluvu o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP, v ktorej boli v čl. III. dohodnuté platobné podmienky a zmluvná cena. Cena za realizáciu predmetu zmluvy v rozsahu článku I zmluvy bola dohodnutá na 2 400 000 Sk ročne vrátane DPH od 1.1.2006. Dodatkom č. 1 k tejto zmluve si zmluvné strany cenu za realizáciu zmluvy dohodli na 850 000 Sk štvrťročne, a to v súlade s uznesením mestského zastupiteľstva č. 42/2006 zo dňa 4.11.2006. Žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi štvrťročne 28 214,83 eur vždy do 15. dňa prvého mesiaca príslušného štvrťroka, žalovaný mu túto pohľadávku neuhradil. Platnosť predmetnej zmluvy a jej dodatku bola predmetom súdneho konania a súd právoplatne rozhodol, že predmetná zmluva vrátane dodatku je platná.
3. Podanou žalobou vedenou pod sp.zn. 9Cb/313/2009 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 28 214,83 eur s príslušenstvom za obdobie 4. štvrťrok 2009. Túto žalobu odôvodnil rovnakými tvrdeniami ako v konaní sp.zn. 9Cb/148/2009.
4. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 9Cb/148/2009-53 zo dňa 25.1.2010 spojil na spoločné konanie a rozhodnutie veci pôvodne vedené pod sp.zn. 9Cb/148/2009 a pod sp.zn. 9Cb/313/2009 s tým, že spojená vec bude ďalej vedená pod sp.zn. 9Cb/148/2009. Spojením veci boli predmetom konania suma 28 214,83 eur a úroky z omeškania 10,25 % ročne od 16.4.2009 do zaplatenia (odplata za 2. štvrťrok 2009) a suma 28 214,83 eur a úroky z omeškania 9 % ročne od 16.10.2009 do zaplatenia (odplata za 4. štvrťrok 2009).
5. Rozsudkom č.k. 9Cb/148/2009-125 zo dňa 24.3.2010 (prvý v poradí) uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 56 429,66 eur spolu s 10,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 28 214,83 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 28 214,83 eur od 16.10.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3 385 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 5 118,26 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaný podal proti rozsudku odvolanie.
6. V priebehu odvolacieho konania vedeného pod sp.zn. 8Cob/108/2010 zobral žalovaný v časti o zaplatenie 39 832,70 eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35 eur od 16.10.2009 do zaplatenia odvolanie späť z dôvodu uzatvorenia zmieru. Odvolací súd rozsudkom č.k. 8Cob/108/2010-223 zo dňa 13.7.2011 (prvý v poradí v odvolacom konaní) odvolacie konanie v časti o zaplatenie 39 832,70 eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35 eur od 16.10.2009 do zaplatenia zastavil (prvá výroková veta), rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 16 596,96 eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.10.2009 do zaplatenia menil tak, že žalobu v tejto časti zamietol (druhá výroková veta). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Odvolací súd dopĺňacím rozsudkom č.k. 8Cob/108/2009-254 zo dňa 4.10.2011 doplnil rozsudok č.k. 8Cob/108/2010-223 zo dňa 13.7.2011 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 421,70 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 149,67 eur, k rukám JUDr. Pavla Loduhu, advokáta do 3 dní.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo 52/2011-281 zo dňa 30.11.2012 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/108/2010-233 zo dňa 13.7.2011 v znení dopĺňacieho rozsudku zo dňa 4.10.2011 a opravného uznesenia zo dňa 4.10.2011 v dovolaním napadnutej časti, ktorou bol zmenený rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 9Cb/148/200-125 zo dňa 24.3.2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
8. Odvolací súd rozsudkom č.k. 16Cob/14/2013-332 zo dňa 26.11.2014 (druhý v poradí v odvolacom konaní) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 16 596,96 eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.10.2009 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu zamietol (prvá výroková veta) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 7 568,91 eur, pozostávajúcich zo zaplatených súdnych poplatkov vo výške 1 991 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 5 577,91 eur na účet doc. JUDr. Ľubomíra Fogaša, Csc., advokáta, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (druhá výroková veta). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo/35/2015-467 zo dňa 31.5.2016 rozsudok krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/14/2013-332 zo dňa 26.11.2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
9. Odvolací súd uznesením č.k. 16Cob/176/2016-509 zo dňa 14.6.2018 rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 9Cb/148/2009-125 zo dňa 24.3.2010 zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetom tohto odvolacieho prieskumu v dôsledku odvolania podaného žalovaným je rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 14Cb/127/2018-660 zo dňa 4.2.2019 (druhý v poradí), vrátane jemu predchádzajúceho konania, uvedený v odseku 1. tohto odôvodnenia.
10. V odsekoch 3. - 10. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie v súlade s § 220 ods. 2 CSP náležitosti odôvodnenia spočívajúce v uvedení čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úroku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje.
11. Žalobca odôvodňoval uplatnené nároky aj na tvrdeniami, že o platnosti uzatvorenej zmluvy a dodatku č. 1 bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím. Výklad článku 1 dodatku č. 1 je jednoznačný a na tomto nič nemení ani tá skutočnosť, že v ďalšej vete je len potvrdené, že cena za 4. štvrťrok 2006 bude 850 000 Sk, pričom táto druhá veta bola do článku 1 dodatku daná z toho dôvodu, aby bolo jasné, že už za 4. štvrťrok 2006 bude táto cena navýšená. Na strane 12 predkladacej správy sa uvádza „úprava rozpočtu o 250 000 Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery informovanosti mesta a publicity mesta“, z čoho jednoznačne vyplýva, že mesto nemalo úmysel zvýšiť informovanosť a publicitu v jednom štvrťroku. Žalovaný uzatvoril zmluvu o poskytovaní mediálnych služieb so spoločnosťou D. U. TV, s.r.o. a ani v tejto zmluve nie je uvedené, že by vysielateľ mal pokryť územie celého mesta, pričom za odvysielanie 22 hodín mesačne mesto tejto spoločnosti platí 6 300 eur. Naproti tomu žalobca vysiela 18 hodín denne a napriek tomu je rozsah vysielania namietaný. Pokiaľ ide o preukazovanie plnenia, podľa zmluvy sa má odmena platiť štvrťročne vopred, a teda vo faktúre by malo byť uvedené to, čo sa bude vysielať v budúcnosti; táto požiadavka je teda nesplniteľná. Listy žalovaného s názvom „Žiadosť o stanovisko“, resp. bez označenia nemožno považovať za reklamácie. Problém vznikol až v čase, keď nastúpil nový štatutárny zástupca mesta, ktorý dňa 1.2.2007 (hoci dovtedy nikto žiadne vady nereklamoval). Žalovaný predmetnú zmluvu vypovedal. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. 242/07, v ktorom bolo uvedené, že text zmluvy je len prvotným priblížením sa k výkladu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán, ak vôľa strán smeruje k inému významu, a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. V záujme vyriešenia otázky ohľadom povinnosti fakturácie sa žalobca obrátil na Daňové riaditeľstvo Y. (F.. E.), ktorý s odkazom na článok 12 smernice vyslovil, že ako doklad postačuje samotná zmluva a žalobcovi teda ani podľa § 71 zákona o DPH nevznikla povinnosť fakturovať, zákon o DPH sa nevzťahuje na obce. Žalovaný si dáva pravidelne vypracovať audit, pričom nikdy mu nebolo vytknuté, že by nevystavovaním faktúr porušil nejaký právny predpis. Za žalované obdobie žalovaný neuplatnil žiadnu ústnu ani písomnú reklamáciu na dodané služby. Žalobcovi zo zmluvy nevyplýva povinnosť preukazovať plnenie predmetu zmluvy, čo konštatoval aj Krajský súd v Trenčíne vo svojich rozhodnutiach, ktoré sa týkali tých istých zmlúv, len sa jednalo o iné časové obdobia. Pokiaľ ide o pokrytie územia mesta signálom, žalobcovi zo zmluvy ani z dodatku nevyplýva povinnosť pokrývať celé územie, nakoľko to nie je technicky možné a naviac žalobca je iba výrobca infokanálu. Práve žalovaný neposkytol súčinnosť pri osádzaní vysielača s pokrytím pre I.. Pre kontrolu plnenia zmluvy postačovalo zapnúť televízor. Ak prejav vôle pripúšťal rôzny výklad, treba výklad použiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, t.j. na ťarchu mesta. Dôležitým interpretačným prostriedkom je i následné správanie strán, pričom F.. H., na ktorého boli pohľadávky z dodatku č. 1 postúpené, a mesto odsúhlasili vzájomný zápočet pohľadávok. Odsúhlasením bolo len potvrdené, že došlo k zápočtu a tým k uznaniu výšky štvrťročnej splátky s poukazom na § 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Po odsúhlasení zápočtu vznikol preplatok vo výške 1 827,31 eur, ktorú sumu mesto F.. H. vrátilo, z čoho je zrejmé, že zápočty i odsúhlasenie zápočtov napriek chýbajúcemu podpisu štatutára mesto rešpektovalo. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka uprednostňuje vôľu pred prejavom tejto vôle. Z textu dodatku je zrejmé, že mestské zastupiteľstvo po odsúhlasení rozhodlo o opakovanom navýšení odplaty. Pokiaľ ide o dôvodovú správu návrhu rozpočtu na roky 2007 - 2009, predmetná dôvodová správa nebola súčasťou ani prílohou uznesení prijatých na zasadnutí mestského zastupiteľstva konanom 3.11.2006. Mestské zastupiteľstvo sa v roku 2006 nezaoberalo rozhodovaním o rozpočtoch na roky 2007 - 2009. Úmysel, aby sa zvýšenie vzťahovalo aj na obdobia po roku 2006, potvrdzuje aj tá skutočnosť, že ak by išlo len
o jednorazové zvýšenie plnenia za 4. štvrťrok, nebolo by potrebné predkladať schválenie dodatku zastupiteľstvu, pretože primátorovi mesta bolo udelené splnomocnenie vykonávať zmeny v rozpočte počas roka 2006 do výšky 1 000 000 Sk. Listiny „Odsúhlasenie vzájomného zápočtu pohľadávok“ a „Výpis z účtu F.. S. H.“ preukazujú, že žalovaný akceptoval zvýšenie ceny aj na obdobie po roku 2006. Žalovaný akceptoval vykonané zápočty týkajúce sa 1. a 2. štvrťroku 2007, uhradil zostatkovú časť vzájomných pohľadávok v sume 1 827,31 eur na účet F.. S. H., čím došlo k reálnemu akceptovaniu opakovanosti plnenia v zmysle dodatku č. 1.
12. Žalovaný navrhol, aby súd žaloby zamietol. Predovšetkým tvrdil, že zo zmluvy a dodatku uplatňovaný nárok nevyplýva. Dodatok č. 1 je potrebné posudzovať komplexne, teda aj v súvislosti s uznesením mestského zastupiteľstva č. 42/2006. Mestské zastupiteľstvo predmetným uznesením schválilo „druhú úpravu rozpočtu na rok 2006“. Keďže sporný dodatok bol prijatý na podklade uznesenia č. 42/2006, nemožno prijať iný záver ako ten, že uznesenie aj dodatok pojednávajú o navýšení zmluvnej odmeny len na 4. štvrťrok roku 2006 a pri výklade slova „štvrťročne“ je však nutné brať na zreteľ aj na ostatné ustanovenia dodatku, ktoré vôľu zmluvných strán jednoznačne spresňujú („Cena za 4. štvrťrok 2006 bude teda celkom 850 000 Sk.“ a „Zvýšenie ceny uhradí objednávateľ najneskôr 15.12.2006.“), pretože ak by zmluvné strany mali v úmysle zvýšiť odmenu ku každému nasledujúcemu štvrťroku, museli by zmeniť terminológiu citovaných ustanovení tak, aby daný záväzok z nich jednoznačne vyplýval. Žalovaný namietal zásadné nedostatky v plnení zmluvných plnení žalobcom, čo má zásadný vzťah k odôvodnenosti a výške nároku požadovaného žalobcom. Žalobca ničím nepreukazuje riadne plnenie, žalovaný nedostatky v plnení reklamoval a žiadal súčinnosť pri odstraňovaní nedostatkov v písomnej podobe ešte v roku 2007. Z hľadiska poctivého obchodného styku je nevyhnutné, aby žalovaný mal zdokumentované riadne plnenie, ktoré sa žiada predkladať aj ako súčasť daňových dokladov. Ak žalovaný nemá možnosť preskúmať rozsah a štruktúru poskytovaných služieb, za ktoré platí, tak objektívne poskytuje peňažné plnenie bez ohľadu na to, aby vedel, za čo konkrétne dodávateľovi platí. Žalovaný je subjektom územnej samosprávy. Žalobca mal zákonnú povinnosť podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s článkom I.2 a článkom III. zmluvy, a to o to viac, že predmetom zmluvy nie sú hmotné veci. Zmluva neukladá objednávateľovi, aby viedol evidenciu plnenia zmluvných povinností s následným uplatnením nároku na zľavu, ale prevádzkovateľ má sám z vlastnej vôle vypočítať zľavu z ceny a túto vrátiť objednávateľovi. Reklamácia z roku 2007 nebola riadne vybavená, nikto na ňu neodpovedal a je predmetom dokazovania v týchto konaniach. Úmysel mestského zastupiteľstva preukazujú i uznesenia rozpočtov na roky 2007 - 2009, z ktorých vyplýva, že mestské zastupiteľstvo počítalo iba s výdavkami v rozsahu pôvodnej zmluvy. Uzatvorená zmluva však nie je zmluvou, ktorá by mohla nahradiť faktúru. Žalovaný považuje za reklamácie listy z 3.10.2007, 18.10.2007, 9.5.2007 a 26.2.2007, nakoľko zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia o postupe pri reklamácii. Bolo na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno o tom, že plnil riadne a včas a že vôľa mesta bola zvýšiť odmenu aj na roky nasledujúce po roku 2006; žalobca však tieto bremená neuniesol. Nemožno ani súhlasiť s tvrdením žalobcu, že plnenie si mohol skontrolovať každý. Vôľu mesta pri uzatváraní predmetných zmlúv nepredstavuje vôľa primátora, ale vôľa mestského zastupiteľstva, ktoré v zmysle platných právnych predpisov je jediné oprávnené tvoriť vôľu mesta. Predmetný dodatok nadväzoval na uznesenie mestského zastupiteľstva č. 42/2006 a iba toto uznesenie predstavuje naozajstnú vôľu mesta, z ktorého vyplýva, že sa týka výlučne iba roku 2006. Dodatkom č. 1 nedošlo k zmene článku III.3 zmluvy, v ktorom je výslovne uvedené, že cena sa nebude navyšovať. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Odo/21/2002 majetkoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva. Gramatický výklad slova štvrťročne neobstojí aj z dôvodu, že nezohľadňuje celý kontext dodatku a uznesenia č. 42/2006 a okolnosti ich schválenia. Žalovaný sa dozvedel o odsúhlasení vzájomného zápočtu medzi mestom a F.. H. až na odvolacom pojednávaní, na ktorom primátor mesta uviedol, že odsúhlasenie zápočtu pohľadávok bolo podpísané osobami, ktoré mali k podpisu oprávnenie podľa interných predpisov. Podľa názoru žalovaného bez chýbajúceho podpisu zodpovednej osoby možno predložený dokument považovať za podvrh. Predmetné pohľadávky žalobca postúpil F.. H. až v priebehu odvolacieho konania, pričom podľa názoru žalovaného žalobca postúpil neexistujúce pohľadávky. Ak súd dospel k záveru, že ide o existujúce pohľadávky, ich postúpením žalobca stratil postúpené pohľadávky a nie je oprávnený tieto vymáhať a prijať plnenie od dlžníka. Pokiaľ § 530 ods. 1 OZ umožňuje,
aby pohľadávky vymáhal postupca, v konaní nebolo preukázané, že postupník s takýmto vymáhaním súhlasil.
13. K uplatnenému nároku sa žalovaný vyjadril aj v podaniach zo dňa 18.3.2015, 5.2.2018, 13.12.2018, z obsahu ktorých vyplýva, že obsahujú a možno z nich vyvodiť vyššie uvedené tvrdenia žalovaného, pričom žalovaný v týchto podaniach poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obo/21/2002 a Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 389/2008 v súvislosti s hodnotením svedeckých výpovedí, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/284/2006, podľa ktorého je rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone prejavom vôle obce a tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva, nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 165/2012 s názorom, že schválenie právneho úkonu zo strany obecného zastupiteľstva je podmienkou platnosti právneho úkonu obce, ktorý navonok vykoná starosta s tým, že majetkovoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva a rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone je prejavom vôle obce, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/277/2008, podľa ktorého funkcia starostu sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, v náleze Ústavného súdu sp.zn. III ÚS 389/2008 s názorom, že pri nakladaní so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje niektoré obmedzenia obce pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákona o majetku obcí dokazuje, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Z toho Ústavný súd vyvodzuje, že majetok obce ako majetok verejnoprávnej korporácie, slúžiaci predovšetkým na plnenie jej úloh daných kompetenciami pri výkone samosprávy, nemožno z hľadiska právneho režimu porovnávať s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného právneho režimu je daná snahou usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej povahy, chrániť majetok obce pred jeho zneužitím a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie a zveľaďovanie. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b), c) zákona o majetku obcí treba vykladať zužujúco, pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva. Je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce. Žalovaný zdôraznil, že mestské zastupiteľstvo neschvaľovalo dodatok č. 1. Uzatvoreniu zmluvy s iným vysielateľom žalovanému nič nebránilo. Pokiaľ ide o odsúhlasenie vzájomného zápočtu pohľadávok a výpis z účtu F.. H., tieto dokumenty nemajú žiadnu právnu relevanciu z dôvodu, že odsúhlasenie zápočtu pohľadávok nie je podpísané štatutárnym orgánom mesta a neobsahuje ani dátum vyhotovenia. Žalovaný namietol zaujatosť svedka X.. V predmetných listinách sa riešia iba pohľadávky zo zmluvy a nie pohľadávky z dodatku. V podaní zo dňa 13.12.2018 žalovaný okrem iných tvrdil, že podľa svedka X. zachycovali zápisnice priebeh zasadnutí dostatočne verne a podrobne a je teda očividné, že mestská rada o trvalom zvýšení odmeny pre žalobcu nerokovala, v kapitole rozpočtu „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“ nie je zmienka o úmysle trvalo navýšiť odmenu vyplácanú žalobcovi a v správe o hospodárení mesta je výslovne uvedené, že sa predkladá návrh na druhú úpravu rozpočtu na rok 2006 ako výsledok reálnych rozpočtových možností v konkrétnom fiškálnom roku. Zápisnica zo zasadnutia mestského zastupiteľstva neobsahuje záznam o tom, že by predmetom rokovania mala byť úprava zmluvných podmienok so spoločnosťou MANIN PB, s.r.o. Ak by platila téza, že išlo o trvalé zvýšenie odmeny, posledná veta bodu I a bod 3 by boli nadbytočné a bod 2 dodatku vyjadruje tzv. kauzu právneho úkonu (ak by platila téza, že dodatok sa mal vzťahovať aj na ďalšie obdobia, v 4. kvartáli 2006 boli aktuálne určité témy (téma využitia prostriedkov z grantov mesta a téma diaľnice) a práve tieto témy, obzvlášť pred komunálnymi voľbami v decembri 2006, vyvolali potrebu zvýšenej prezentácie mesta a týchto aktuálnych tém).
14. V odseku 11. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie dôkazy, ktoré mal preukázané z jednotlivých dôkazných prostriedkov (listiny výsluch strán sporu, výsluch svedkov), pričom z týchto dôkazov, ktoré považoval vo vzťahu k listinám za pravé a pravdivé, vo vzťahu k svedkom A.I., F.. X., H., I., Z. a H., ktorým uveril a vo vzťahu k výsluchu štatutárneho orgánu žalovaného primátora
S.. M., ktorého výsluchu vyhodnotil ako nespôsobilý pri prispieť k objasneniu veci, keďže primátorom sa stal až po schválení uznesenia MZ č. 42/2006 a po podpísaní dodatku č. 1, vychádzal.
15. Dokazovaním preukázané skutočnosti právne posúdil súd prvej inštancie podľa § 266 ods. 1 - 4 Obchodného zákonníka a podľa § 9 ods. 2 a § 13 ods. 4 písm. d/ zákona č. 369/1990 Zb. o majetku obcí v znení účinnom k 16.11.2006. Uviedol, že z § 266 Obchodného zákonníka je zrejmé, že pri výklade prejavu vôle je kľúčový úmysel konajúcej osoby. Pokiaľ je konajúcou osobou fyzická osoba (t.j. človek), je zrejmé, že v konaní je potrebné zisťovať úmysel tohto konkrétneho jedinca. Nepochybne komplikovanejšia situácia ale nastane, ak právny úkon robí právnická osoba. Právnické osoby sú totiž charakteristické tým, že v mnohých prípadoch vôľu právnickej osoby vyjadruje orgán odlišný od orgánu, ktorý túto vôľu vytvoril. Podľa názoru súdu prvej inštancie obdobná situácia ako v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným a jej orgánu valného zhromaždenia je aj v prípade, že konajúcou osobou je obec, resp. mesto. Ak totiž obec koná napr. vo veci prevodu vlastníctva nehnuteľného alebo hnuteľného majetku alebo nakladá s majetkovými právami alebo predáva vec na aukcii alebo vkladá majetok do obchodnej spoločností, podľa § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. sa vyžaduje, aby takýto úkon schválilo obecné, resp. mestské zastupiteľstvo (rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/284/2006). Pokiaľ ide o vôľu mesta, v niektorých prípadoch vôľu mesta vytvára mestské zastupiteľstvo a v niektorých prípadoch primátor. V prípade, že ide o vec, v ktorej vôľu vytvára primátor, pri výklade prejavu potom stačí skúmať vôľu fyzickej osoby - primátora. Iba v prípadoch, že vôľu mesta vytvára mestské zastupiteľstvo, vôľa primátora nie je relevantná, ale relevantné je rozhodnutie kolektívneho orgánu - mestského zastupiteľstva (táto vôľa musí byť jednoznačne zistiteľná zo zápisnice, čomu zodpovedá zaužívaná formulácia „Mestské zastupiteľstvo schvaľuje návrh Zmluvy o ....). Z uznesenia NS SR č.k. 4Obdo/35/2010-467 (str. 15) je zrejmé, že dovolací súd dospel k právnemu názoru, že pri výklade sporného termínu „štvrťročne“ treba vychádzať z úmyslu štatutárnych zástupcov sporových strán (t.j. konateľky žalobcu a primátora žalovaného). Vychádzajúc z tohto právneho názoru (§ 455 CSP) potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že dodatok č. 1 nemožno subsumovať pod žiadnu zo situácii uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. Orgánom mesta, ktorý v súdenej veci vytvoril vôľu žalovaného, teda nebolo mestské zastupiteľstvo, ale týmto orgánom bol výlučne primátor F.. X., ktorý pri výsluchu uviedol, že jeho vôľa bola taká, že zvýšenie odplaty má byť trvalé. Pretože bolo preukázané aj to, že aj vôľa vtedajšieho štatutárneho orgánu žalobcu bola taká, aby zvýšenie ceny bolo trvalé, podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka je možné, prípustné a zákonné sporný termín „štvrťročne“ vyložiť iba tak, že nejde iba o jednorazové zvýšenie odmeny 600 000 Sk/kvartál na 850 000 Sk/kvartál, ale že toto zvýšenie má mať trvalý charakter. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade boli preukázané skutkové okolnosti umožňujúce vyložiť prejav vôle postupom podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, do úvahy už neprichádza možnosť prejav vôle vykladať podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka - teda podľa obvyklého významu výrazov použitých v prejave vôle. Tento výklad dodatku č. 1 je totožný s výkladom dodatku č. 1, ako ho podal Krajský súd v Trenčíne v odseku 27. uznesenia č.k. 16Cob/176/2010-509 Krajský súd v Trenčíne, keď uviedol, že odvolací súd osvojil si názor ohľadne vôle a prejavu vôle strán sporu zhodným prejavom vôle zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky. Prezentovaný právny názor podporuje aj dokazovanie (v spojení so skutočnosťami známymi súdu z úradnej činnosti) vykonané po vydaní uznesenia č.k. 16Cob/176/2010-509. Z dokazovania je zrejmé, že žalobca aj žalovaný sa po podpise dodatku č. 1 správali takým spôsobom, z ktorého možno vyvodiť ich stotožnenie sa s tým, že zvýšenie ceny o 250 000 Sk malo skutočne opakovaný charakter (toto následné správanie je pritom v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka tiež relevantné pri výklade prejavu vôle). Súd prvej inštancie taktiež poukázal na to, že z úradnej činnosti je mu známe v súvislosti s odmenami za 4. Q 2007 a 1. Q 2009, že časť týchto odmien (2 x 600 000 Sk) bola uhradená už pred 7.4.2010 (nepopreté tvrdenie žalobcu v žalobe vo veci sp.zn. 9Cb/127/2010). Z odmien za 4. Q 2007 a 1. Q 2009 teda v zmysle tvrdenia žalobcu ostávalo k 7.4.2010 doplatiť 2 x 250 000 Sk. Vychádzal aj z toho, že dňa 1.1.2011 vznikol F.. H. záväzok voči žalovanému vo výške 13 609,51 eur (č.l. 214 spisu), ktorý tento záväzok pritom splnil tým, že postúpením nadobudol pohľadávku žalobcu na 2 x 3 319,39 eur (ide o časť zo zvyšku odmien za 4. Q 2007 a za 1. Q 2009 - č.l. 220 spisu) a tieto pohľadávky následne započítal so svojim záväzkom voči mestu. Hoci žalovaný v súčasnosti tvrdí, že F.. H. mu aj v súčasnosti stále dlhuje časť kúpnej cenu za pozemok, podľa názoru súdu prvej inštancie je pri posúdení existencie tohto domnelého dlhu F.. H. treba prihliadnuť na to, že
hoci posledná časť kúpnej ceny bola splatná 1.1.2011, žalovaný za 8 rokov nepodal proti F.. H. žalobu o zaplatenie tejto kúpnej ceny. Nepodaním tejto žaloby však žalovaný konkludentne vyjadruje svoj názor, že F.. H. mu nič nedlhuje (v tejto súvislosti sa žiada poukázať na to, že ak žalovaný o dlhu F.. H. iba účtuje a sumu 23 192,05 eur (č.l. 653 spisu) účinne nevymáha, vyvstáva otázka, nakoľko zodpovedne žalovaný nakladá s verejnými prostriedkami). F.. H. by však žalovanému nič nedlhoval iba v tom prípade, ak by jeho dlh zanikol v dôsledku započítacích prejavov z 1.1.2008, 16.1.2009, 1.1.2010 a 3.1.2011. Keďže žalovaný sa nespráva tak, ako by mu F.. H. niečo dlhoval, tento jeho pasívny postoj značí, že započítanie uznáva - čo však zároveň znamená, že žalovaný sa stotožňuje s tým, že v 4. Q 2007 a 1. Q 2009 mal právnu povinnosť zaplatiť titulom zmluvy a dodatku č. 1 nie iba 600 000 Sk, ale aj ďalších 250 000 Sk. Skutočnosť, že žalovaný si skutočne myslí, že F.. H. mu nič nedlhuje, je nakoniec zrejmá aj toho, že žalovaný dňa 13.2.2011 zaplatil F.. H. sumu 1 827,31 eur. Ak by totiž žalovaný ku dňu 13.2.2011 mal voči F.. H. pohľadávku (k tomuto dňu bola pritom splatná celá kúpna cena za pozemok predaný F.. H.), bolo by krajne nelogické, aby žalovaný plnil svojmu dlžníkovi. Ak sa však žalovaný stotožnil s tým, že za 4. Q 2007 a za 1. Q 2009 mal zaplatiť aj 250 000 Sk (čo konkludentne vyjadril tým, že proti postupníkovi nepodnikol relevantné právne kroky, ktorými by spochybnil správnosť započítania časti odmien s kúpnou cenou za pozemok), toto jeho následné správanie treba vyhodnotiť tak, že zvýšenie ceny dojednané v dodatku č. 1 nemá iba jednorazový charakter, ale že má trvalý charakter. Na to, aby následné správanie strán malo relevanciu pre výklad právneho úkonu by však nestačilo iba to, že žalovaný sa správal spôsobom korešpondujúcim trvalému zvýšeniu ceny. Je potrebné, aby sa aj žalobca v rozhodnom období správal spôsobom korešpondujúcim trvalému zvýšeniu ceny - t.j. je potrebné, aby aj žalobca poskytoval plnenie v širšom rozsahu (t.j. v rozsahu dojednanom v dodatku č. 1). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v 2. Q a 4. Q 2009 takéto rozšírené plnenie žalovanému poskytoval. Poskytovanie tohto rozšíreného plnenia je zrejmé najmä z toho, že žalobca si v júni 2008 vybavil zmenu licencie tak, že bol oprávnený vysielať 18 hodín denne, z čoho 11,7 hodín mal vysielať programy (v zmysle pôvodnej licencie pritom žalobca mohol vysielať iba 3,96 hodín programov). Poskytovanie takéhoto širšieho plnenia pritom vyplýva aj zo zoznamov relácii odvysielaných v apríli až júni 2009 (č.l. 550 a nasl.) a v októbri až decembri 2009, v zmysle ktorých boli odvysielané relácie o problematike diaľnice (napr. „Výstavba diaľnice“ a iné) a o kultúrno-spoločenských podujatiach (napr. „Ruská kultúra“ a iné). V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že v dodatku nie je rozsah navýšenia vysielania kvantifikovaný, a teda na splnenie právnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej z bodu 2 dodatku stačí, ak žalobca odvysielal čo i len jednu reláciu o diaľnici, resp. o kultúrno-spoločenských podujatiach. Pokiaľ ide o zoznamy relácii predložené žalobcom, žalovaný nepreukázal, že relácie v nich uvedené neboli odvysielané. V konaní bolo preukázané, že žalovaný v roku 2007 opakovane žiadal žalobcu, aby zdokumentoval ním poskytované plnenia. Nakoľko táto jeho požiadavka nebola uspokojená, podľa názoru súdu prvej inštancie žalovanému nič nebránilo, aby v roku 2009 začal nahrávať vysielanie žalobcu za účelom prípadných súdnych sporov. Ak však žalovaný takéto videozáznamy nezhotovil, nevyhnutne sa ocitol v dôkaznej núdzi. Pretože dodatok č. 1 je platný (konanie sp.zn. 9Cb/12/2008) a treba ho vykladať tak, že navýšenie ceny o 250 000 Sk je opakované a pretože žalobca preukázal, že on svoju povinnosť vyplývajúcu z dodatku splnil, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má právo na to, aby mu žalovaný zaplatil sumu 28 214,83 eur za 2. štvrťrok 2009 a sumu 28 214,83 eur za 4. štvrťrok 2009. Z týchto súm žalovaný doposiaľ nezaplatil 2 x 8 298,48 eur, súd prvej inštancie ho zaviazal na ich doplatenie žalobcovi. Z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania.
16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane s plným úspechom priznal náhradu trov konania, a to v rozsahu 100 % trov potrebných na účelné uplatňovanie práva. O výške priznanej náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Nesprávne právne posúdenie žalovaný namietal v tom, že vôľu žalovaného mohol vytvoriť (a aj vytvoril) primátor a preto je potrebné skúmať len jeho úmysel. V tejto súvislosti poukázal žalovaný zároveň na nesprávne hodnotenie dôkazov, keď súd prvej inštancie na jednej strane uvádza, že svedeckými výpoveďami mal preukázané skutočnosti tvrdené žalovaným a v
závere tieto dôkazy ignoruje alebo bagatelizuje. Podľa súčasnej právnej úpravy je orgánom vytvárajúcim vôľu pri hospodárení s prostriedkami mesta obecné/mestské zastupiteľstvo a nie primátor. Z aktuálnej judikatúry vyšších súdnych autorít naviac vyplýva záver, že pri výklade verejnoprávnych obmedzení obce pri hospodárení s prostriedkami je vždy potrebné použiť reštriktívny výklad právnej normy, resp. extenzívne pristupovať k dispozičným oprávneniam mestského zastupiteľstva a naopak, reštriktívne pristupovať k dispozičným oprávneniam primátora. Žalovaný s poukazom na § 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 389/2008, v ktorom ústavný súd vyvodzuje, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona o majetku obcí treba vykladať zužujúco pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva. V tomto kontexte je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a/ zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce, s tým, že obdobný záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 284/2006. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že pokiaľ podliehala pôvodná zmluva schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, tak schváleniu musí podliehať aj jej zmena s ekonomickým charakterom a s priamym dopadom na rozpočet mesta. Ak by aj existovalo oprávnenie primátora vykonávať zmeny v rozpočte mesta počas roka 2006 di výšky 1 mil. Sk, toto nemožno vykladať ako oprávnenie rozhodnúť o trvalom navýšení ceny, pretože tomu bráni jednak oprávnenie primátora limitované len na rok 2006 a pri trvalom zvýšení by výsledná suma vopred neurčitá mnohonásobne prevyšovala tento mandát udelený primátorovi mesta v uznesení č. 42/2006. V tomto prípade sa jedná o nie nezanedbateľné navýšenie predstavujúce cca 42 % z pôvodne dohodnutej odmeny, ktoré musí podliehať schváleniu mestským zastupiteľstvom. Mestské zastupiteľstvo rozhodovalo o druhej úprave rozpočtu na rok 2006 ako o výsledku reálnych rozpočtových možností v príjmovej časti bežného roku, pričom nikto nemohol predvídať reálne hospodárenie v roku 2007. V podkladoch nie je nijaká zmienky o tom, že to čo bolo v podkladoch formálne a všeobecne pomenované v časti „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“ znamenalo fakticky trvalú zmenu odmeny vyplácanej konkrétnemu subjektu. Svedkovia I., H. a H., vtedajší poslanci mestského zastupiteľstva, zhodne uviedli, že za obdobie, v ktorom malo dôjsť k zvýšeniu rozpočtu v položke „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“, považovali len posledný kvartál roku 2006, a najmä, že ide len o jednorazové zvýšenie. Mestské zastupiteľstvo sa vyjadrilo iba k parciálne otázke, a to že v roku 2006 uvoľní finančné prostriedky na úhradu zvýšenej odmeny žalobcu, nie dodatku ako celku, t.j. nevyjadrilo sa, že súhlasí so všetkými podstatnými náležitosťami právneho úkonu - Dodatku č. 1. Úvahy súdu prvej inštancie v tomto smere sú zjavným prejavom nesprávneho právneho názoru. Žalovaný považoval za nevhodnú, súdom prvej inštancie použitú analógiu so spoločnosťou s ručením obmedzeným, nakoľko ide o dva neporovnateľné subjekty. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil dôveryhodnosť svedka X. spolu s nekritickým vyhodnotením jeho výpovede. V opačnom prípade je možné dospieť k záveru, že predmetná výpoveď je presne taká, aká by mohla byť výpoveď osoby, ktorá odpovedá tak, aby sa vyhla trestnej zodpovednosti. Podľa výpovede tohto svedka zápisnice zo zasadnutí orgánov mesta zachycovali ich priebeh dostatočne verne a podrobne. Zápisnica zo zasadnutia mestskej rady a zápisnica zo zasadnutia mestského zastupiteľstva a ani nijaký písomný podklad vyhotovený v tejto záležitosti neobsahoval vôbec záznam o tom, že by predmetom rokovania mala byť úprava zmluvných podmienok so žalobcom. Tvrdenia svedka X. nebolo možné po prečítaní oboch zápisníc verifikovať. Súd prvej inštancie sa s týmto argumentom žalovaného nevysporiadal. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s argumentom žalovaného vyplývajúcim zo strany 12 návrhu rozpočtu, že informácia „o úprave rozpočtu o 250 tis. Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľstvom mesta a publicity mesta“ nesmerovala k prerokovaniu o konkrétnom právnom a ekonomickom vzťahu k žalobcovi. Súd prvej inštancie a aj najvyšší súd pri právnom posúdení veci primárne vychádzali z výpovede tejto osoby, ktorú žalovaný považuje za nedôveryhodnú a zaujatú. Žalovaný nespochybňuje interpretačné pravidlá upravené v § 266 Obchodného zákonníka, tieto pravidlá použil súd nesprávne a účelovo. V posudzovanom prípade dochádza k rozporu medzi tým, čo strany reálne písomne zachytili vo forme dodatku č. 1, t.j. tým, ako je vôľa oboch strán prejavená vo forme dodatku č. 1, a tým, čo s odstupom času tvrdia v priebehu konania na transakcii zúčastnené osoby. Všetky konajúce súdy, najmä súd prvej inštancie, akoby úplne odignorovali samotný text dodatku č. 1 a skutočný obsah dohody medzi stranami sporu sa ani nesnažia hľadať a nájsť priamo v texte dodatku č. 1 prostredníctvom jeho dôkladnej analýzy a jednotlivých interpretačných metód, ale odpoveď hľadajú vo výpovediach svedkov a to až v takom rozsahu, akoby dodatok č. 1 snáď ani neexistoval v písomnej
forme. Súdy sa rovno zamerali na zisťovanie úmyslu prostredníctvom výsluchu svedkov. Na tento postup
- podrobnejšiu analýzu textu dodatku č. 1 žalovaný apeloval, jeho argumentácia nebola vyhodnotená. Zdôraznil, že dodatok č. 1 zo dňa 16.11.2006 je potrebné posudzovať komplexne a/ s prihliadnutím na inú ustanovenia (jazykový výklad), b/ s prihliadnutím na uznesenie mestského zastupiteľstva (teleologický výklad), c/ s prihliadnutím na pravidlá dohodnuté v základnej zmluva a d/ s prihliadnutím na ďalšie konanie žalovaného po podpise dodatku. V tejto súvislosti žalovaný v odvolaní argumentoval s poukazom na obsah a vzájomnú súvislosť jednotlivých viet s dôrazom na tzv. kauzu právneho úkonu - prečo došlo k uzatvoreniu dodatku. Z tohto pohľadu žalovaného ide o zásadné otázky, ktoré spochybňujú záver o trvalom zvýšení odmeny na základe dodatku č. 1. Dodatok č. 1 možno označiť za „dobový“ dokument zachytávajúci vtedajšiu vôľu oboch strán a slová a vety použité v dodatku č. 1 sú bezpochyby prejavom časovo obmedzeného záväzku. S poukazom na čl. 3 bod 3 základnej zmluvy žalovaný zdôraznil, že tento článok o cene za realizáciu predmetu zmluvy sa dodatkom nijako nezmenil a je aj naďalej platným. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP odôvodňoval žalovaný vykonaným dokazovaním pri skúmaní úmyslu strán cez ďalšie/následné konanie strán sporu. Namietal, že v rozpočte na r. 2007 a nasledujúce roky sa už finančné prostriedky na krytie zvýšenia ceny podľa uznesenia nenachádzajú. V dôvodovej správe k návrhu rozpočtu žalovaného na roky 2007-2009 je v položke prevádzkovanie spravodajského informačného kanála uvedená suma 2 400 tis. Sk, t.j. 600 000 Sk štvrťročne. Úpravu rozpočtu nikto nenavrhol. Uvedené dokazuje, že už od r. 2007 žalovaný nemal v úmysle platiť vyššiu odmenu a vôľa žalovaného prejavená v uznesení č. 42/2006 smerovala len k jednorazovému zvýšeniu odmeny. Súd prvej inštancie považoval za jednu z okolností zvýšenia odmeny žalobcu okolnosť započítania vzájomným pohľadávok s F.. H.. Túto časť odôvodnenia rozsudku považuje žalovaný za najabsurdnejšiu s nekritickým pristúpením k dôkazom žalobcu. To však neznamená, že z konania žalovaného alebo absencie konania žalovaného možno vyvodzovať akékoľvek závery o konkludentnom schválení zvýšenia ceny vykonanej dodatkom č. 1. Z dokazovania bolo zistené, že podnetom na osobné rokovanie bolo jednostranné započítanie F.. H., pričom svedkovia S. a S. vypovedali, že nemali mandát zaväzovať žalovaného a cieľom stretnutia bolo viesť diskusiu o možnostiach urovnania sporov a zorientovať sa vo vzájomných pohľadávkach s F.. H.. Žalovaný predložil súdu stanovisko zo dňa 15.11.2011, v ktorom zaujal odmietavý postoj k započítaniu vzájomných pohľadávok. V závere odvolania odvodňoval žalovaný uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. Tvrdil, že inú vadu konania zakladá nedostatočné odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k dôkazom a tvrdeniam žalovaného a nekritické prevzatie argumentácie a dôkazov žalobcu, v dôsledku čoho rozsudok súdu prvej inštancie vykazuje znaky arbitrárnosti. Súd prvej inštancie sa odôvodneniu venuje na stranách 25 -29, pričom však na mnohé argumenty žalovaného a ním položené otázky neodpovedal. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 bol žalovaný toho názoru, že všeobecne možno akceptovať, že súd sa nemusí vysporiadať s každým argumentom, no nemožno súhlasiť s tým, že sa súd nevysporiada s nijakým argumentom strany sporu. Pokiaľ má byť rozhodnutie presvedčivé, je potrebné vykonať serióznejšiu analýzu a/tvorby vôle obce, b/ písomne zachyteného textu dodatku č. 1, c/ následného správania strán sporu. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.
18. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.4.2019 k odvolaniu žalovaného (§ 373 ods. 3 CSP) k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaným uviedol, že tvrdenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní najmä s poukazom na rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 9Cb/12/2008-73 zo dňa 4.9.2008 v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.10.2008 o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského kanálu Mesta Považská Bystrica zo dňa 6.4.2005 vrátane dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2006, v ktorom bola žaloba Mesta Považská Bystrica právoplatne zamietnutá. V súčasnosti nie je možné skúmať platnosť, či neplatnosť predmetných právnych úkonov pre prekážku veci rozhodnutej. S problémami výkladu zmluvy a jej dodatku sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 4Obdo/56/2016 zo dňa 31.10.2017, keď v závere uviedol, že bolo povinnosťou súdu využiť výkladové pravidlá obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka, pričom tento záver vyslovil na tom skutkovom základe, že v konaní boli vypočutí účastníci zmluvy podpisujúci základnú zmluvu a dodatok č. 1, ktorí uviedli, že ich prejav vôle smeroval k tomu, aby dodatkom č. 1 došlo k navýšeniu odmeny i do budúcnosti. S poukazom na právny názor Krajského súdu v Trenčíne v uznesení č.k. 8Cob/201/2017 zo dňa 25.9.2018, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie na rozšírenie a skvalitnenie poskytovaného plnenia a na prípadné nesplnenie povinností žalobcu. Žalovaný na základe rozhodnutí nepredložil v konaní žiadny dôkaz, ktorý by spochybnil plnenie povinností
žalobcom. K navýšeniu došlo v r. 2006, žalobca si plnil svoje povinnosti podľa tohto dodatku, pričom žalovaný neplnenie povinností žalovanému nevyčítal, ani ich nespochybnil. Na základe pôvodnej licencie a zmeny licencie žalobca preukázal, že došlo k podstatnej zmene. Pôvodné vysielanie bolo založené v podstate na teletextových správach ako písané slovo. Po rozšírení a skvalitnení vysielania došlo okrem kvantitatívneho zvýšenia i k prevahe hovoreného slova a zvýšeniu vysielacích hodín z 12 na 18, čo je 50 % pôvodného vysielania. V prípade nesplnenia povinností žalobcom by zasiahla aj Rada pre vysielanie a retransmisiu, čo sa nestalo. Žalobca predložil dostatok dôkazov o rozšírení a zlepšení kvality vysielania, ktoré žalovaný nespochybnil. Výklad dodatku č. 1 bol vykonaný nadriadenými súdmi a s týmto výkladom sa žalobca stotožňuje. Žalobca poukázal na skutočnosť, že sám žalovaný navýšenie odmeny do budúcna rešpektoval pri zápočte s F.. H.. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie a preto sa nemôže jednať o svojvoľné rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
19. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 15.5.2019 (§ 374 ods. 1 CSP) uviedol, že nenamietal neplatnosť posudzovaných právnych úkonov, ale svojou argumentáciou poukázal na osobitosti procesu tvorby právneho úkonu zo strany žalovaného a na spôsob, akým má byť juristicky korektne vykladaný dodatok č. 1. S poukazom na rovnaké tvrdenia, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, bol žalovaný toho názoru, že vo veci je vytvorený priestor na zmenu výkladu vykonaného súdmi vyššej inštancie, pretože tieto súdu sa pri výklade dodatku č. 1 nezaoberali výkladom jeho textu, nezohľadnili procesy na úrovni žalovaného a až nekriticky vychádzali len zo svedeckých výpovedí vtedajších štatutárnych orgánov strán sporu. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom bolo dokazovaním skutočností, ktoré však nikdy neboli ani nemali byť predmetom záväzku dohodnutého dodatkom č. 1 s ohľadom na predmet záväzku podľa čl. 3 tohto dodatku, v ktorom je predmet vymedzený „vysielateľ vyrobí a odvysiela programy a informácie o využití prostriedkov z grantového programu mesta, problematike diaľnice a kultúrno-spoločenských podujatiach usporiadaných mestom“. Preto je zarážajúce, že súdy považovali za potrebné skúmať kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku plnenia poskytovaného žalobcom v čase po uzatvorení dodatku č. 1.
20. Žalobca právo na vyjadrenie sa podľa § 374 ods. 2 CSP k vyjadreniu žalovaného zo dňa 15.5.2019, ktoré mu bolo doručené dňa 22.5.2019, nevyužil.
21. Súdne konanie o žalobe žalobcu proti žalovanému o splnenie peňažnej povinnosti začalo dňa 21.4.2009 v konaní sp.zn. 9Cb/148/2009 a dňa 16.10.2009 v konaní sp.zn. 9Cb/313/2009 (spojené na spoločné konanie) doručením žalôb súdu prvej inštancie podľa § 82 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších predpisov.
22. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
23. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
24. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
25. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
26. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektoval
základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).
27. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie čo do veci samej a čo do nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, na rozdiel od súdu prvej inštancie z iných právnych dôvodov. V odvolacom konaní nezistil dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.
28. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
29. Obsah práva na spravodlivý proces je tvorený zložkami - čiastkovými právami strany sporu. Medzi tieto zložky sa zaraďuje predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní súdom, právo na preskúmanie rozhodnutia. Zároveň tento odvolací dôvod vyžaduje, aby nesprávny procesný postup súdu dosiahol určitú intenzitu, ktorá následne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé a konkrétne pochybenie súdu sa musí hodnotiť v kontexte celého konania. Niektoré čiastkové práva tvoriace právo na spravodlivý proces stanovuje zákon ako samostatné odvolacie dôvody.
30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
31. K tvrdeniu žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP a rovnako tak rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.4.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3.7.2003). Súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne
posúdil. Odseky 1. - 5. odôvodnenia rozsudku obsahujú uvedenie toho čoho sa žalobca v konaní domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a predložil na preukázanie svojich tvrdení a aké prostriedky procesného útoku použil. Odseky 6. - 10. odôvodnenia rozsudku obsahujú uvedenie vyjadrení žalovaného ako formu použitých prostriedkov procesnej obrany. V odseku 11.1. - 11.8. odôvodnenia rozsudku uviedol súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, ktorými vykonal dokazovanie, a konkrétne skutkové zistenia ako dôkazy z jednotlivých dôkazných prostriedkov. Odsek 13. odôvodnenia rozsudku obsahujú citáciu znenia právnych noriem právnych predpisov, podľa ktorých právne posúdil zistený skutkový stav. Odseky 14. - 19. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie obsahujú ustálený skutkový stav veci, vyhodnotenie dôkaznej situácie, t.j. aké zistenia vyvodil súd prvej inštancie z dôkazov. Hodnotenie vykonaných dôkazov obsahuje úvahy súdu prvej inštancie, ktoré majú oporu v skutkových zisteniach. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie subsumoval pod príslušné právne normy, ktoré vo veci aplikoval a túto aplikáciu vyjadril svojím myšlienkovým postupom. Odvolací súd je toho názoru, že formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú zrozumiteľné odôvodnenie ako celok spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku. Odvolacie tvrdenie žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré by bolo spôsobilé založiť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, je nedôvodné. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
32. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka, zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov žalobe o zaplatenie 16 596,96 eur s príslušenstvom vyhovel a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok náhradu trov konania.
33. Vo vzťahu ku konaniu pred odvolacím súdom a k odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, ale len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo 16. marca 2005 „...odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní...“.
34. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Tento odvolací dôvod žalovaný odôvodňoval nesprávnym zistením pri posudzovaní následného konania strán sporu, predovšetkým žalovaného, ktoré má podľa názoru súdu prvej inštancie preukazovať vôľu strán ohľadom trvalého zvýšenia odplaty žalobcovi.
35. Súd prvej inštancie vykonal a doplnil dokazovanie v intenciách názorov odvolacieho a dovolacieho súdu v tejto veci. Dovolací súd v zrušujúcom uznesení č.k. 4Obdo/35/2015-467 zo dňa 31.5.2016 okrem iných uviedol : „Podmienkou platnosti každého právneho úkonu, teda aj právnych úkonov, ku ktorým dochádza v rámci obchodných záväzkových vzťahov je, že musí ísť o prejav vôle urobený slobodne a vážne, určite s zrozumiteľne. Ak dôjde k tomu, že súd musí vykladať prejav vôle účastníka obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa výkladových pravidiel, upravených v § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka. Pri výklade sporného ustanovenia v obchodnej zmluve, ktoré každý z účastníkov právneho vzťahu interpretuje odlišne je dôležité, aby výklad vychádzal z komplexného pohľadu na všetky okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím na rokovanie o uzavretí zmluvy, na obchodnú prax, ktorá existuje medzi stranami ako aj ich následné správanie, ak to povaha veci pripúšťa. V danom prípade možno konštatovať, že odvolací súd sporný termín „štvrťročne“, aj keď poukázal na
úmysel zmluvných strán, vyložil v rozpore so svedeckými výpoveďami štatutárnych zástupcov sporových strán, konajúcich za účastníkov konania v čase uzavretia dodatku č. 1, ktorí sa jednoznačne vyjadrili, že ich úmyslom bolo zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky, pričom vo svojej výpovedi poukázali aj na rokovania, ktoré uzavretiu dodatku č. 1 predchádzali a týkali sa rozšírenia a skvalitnenia poskytovaného plnenia. Nezaoberal sa tiež rozsahom plnenia žalobcu po uzavretí predmetného dodatku a nedoplnil ani dokazovanie ohľadom námietky žalobcu, podľa ktorej došlo zo strany žalovaného k realizácii platby, zodpovedajúcej už navýšenému rozsahu v prospech subjektu, na ktorý žalobca postúpil časť pohľadávok voči žalovanému zo zmluvy č. 89/05 zo dňa 6.4.2005 a jej dodatku č. 1. Odvolací súd tiež pri výklade vôle strán neakceptoval jednoznačné výkladové pravidlo, obsiahnuté v ustanovení § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz, pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá prvá v konaní tento výkaz použila. Návrh dodatku č. 1, ktorý obsahuje sporné ustanovenie, podľa zhodných vyjadrení účastníkov konania predkladal žalovaný.“ Odvolací súd rešpektujúc rozhodnutie dovolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č.k. 16Cob/176/2016-509 zo dňa 14.6.2018 v odseku 27. odôvodnenia tohto uznesenia uviedol, že si „ ... osvojil si jeho názor ohľadne vôle a prejavu zmluvných strán sporu pred uzavretím samotného dodatku č. 1, a to zhodným prejavom vôle navýšiť cenu za poskytované služby štvrťročne o 250 000 Sk, a to aj s poukazom na § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka a s prihliadnutím na rokovanie o uzavretí zmluvy, ako aj následného správania strán sporu, ktorí sa podľa dovolacieho súdu jednoznačne vyjadrili, že ich úmyslom bolo zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky. Taktiež si osvojil názor, ktorý bol vyslovený dovolacím súdom spočívajúcim v tom, že štatutárni zástupcovia sporových strán vo svojej výpovedi poukázali aj na rokovania, ktoré predchádzali uzavretiu dodatku č. 1 a týkali sa rozšírenia a skvalitnenia poskytovaného plnenia.“ Odvolací súd v zrušujúcom uznesení podľa § 391 ods. 3 CSP uviedol ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
36. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP postupoval v ďalšom konaní v súlade s názorom odvolacieho súdu a doplnil dokazovanie na zistenie, či došlo k rozšíreniu a skvalitneniu poskytovaného plnenia, v akom rozsahu čo sa týka programovaného zloženia, spôsobu a miesta plnenia. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca riadne a včas neplnil svoje povinnosti, zároveň odvolací súd zdôraznil, že žalovaný musí preukázať, akú povinnosť žalobca porušil, resp. deň, hodinu, čoho sa porušenie týkalo; ako aj to, či porušenie žalobcovi vytýkal, ak áno, presne kedy a o týchto tvrdeniach predložiť dôkaz.
37. Po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie nariadil súd prvej inštancie na prejednanie veci pojednávanie na deň 19.9.2018, ktoré bolo odročené z dôvodu akceptovania návrhu žalobcu na odročenie, na deň 15.10.2018. Žalobca navrhol a do spisu doložil ako dôkaz uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Obdo/56/2016-590 zo dňa 31.10.2017 vo veci žalobcu MANIN PB, s.r.o. c/a Mesto Považská Bystrica, o zaplatenie 107 880,24 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.zn. 9Cb/127/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/34/2013-437 zo dňa 26.11.2014, ktorým bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, pôvodnú licenciu udelenú žalobcovi rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. T/165/2004 zo dňa 9.11.2004 pre programovú službu Y. S. na lokálne televízne vysielanie prostredníctvom káblového distribučného systému na dobu 12 rokov s časovým rozsahom vysielania 12 hodín denne (čl. IV. bod (1) - programová služba je vysielaná prostredníctvom káblového distribučného systému, prevádzkovateľ - N. s.r.o., IČO XXXXXXXX, zmenu licencie udelenú žalobcovi rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. T/165/RZL/85/2008 zo dňa 17.6.2008 pre programovú službu iTV na lokálne vysielanie so spôsobom vysielania KDS (čl. IV. bod 1. programová služba je vysielaná prostredníctvom a/ KDS spoločnosti N., s.r.o. - držiteľ registrácie retransmisie č. TKR/253, b/ KDS spoločnosti H., s.r.o. - držiteľ registrácie retransmisie č. TKR/42, c/ KDS a MMDS spoločnosti N., s.r.o. - držiteľ registrácie retransmisie č. TKR/9 a TKR/121), porovnanie pôvodnej a zmenenej licencie
- vysielacie hodiny, živé vysielanie, z toho spravodajstvo a z toho publicistika, tabuľky s prehľadom odvysielaných programov v mesiaci apríl 2009 až december 2009 s tým, že vyznačené položky boli odvysielané na základe dodatku č. 1 (zelenou farbou). Žalovaný navrhol a do spisu doložil listiny z prvej polovice r. 2007 (zo dňa 2.2.2007, 26.2.2007, 30.3.2007, 9.5.2007, 3.10.2007, 18.10.2007, doručenky. Na návrh žalovaného vykonal súd prvej inštancie výsluch svedkov Z. H., Z. I., Y. H., ďalej výsluch svedka Y. X. na pojednávaní dňa 19.11.2018, výsluch svedkyne S. H. a svedka K. Z. na pojednávaní dňa 17.12.2018 na návrh strán sporu, svedkyne O. S. na pojednávaní dňa 4.2.2019. Do súdneho spisu žalovaný doložil listiny : správa o hospodárení Mesta Považská Bystrica a mestom zriadených
organizácií za obdobie 1.-9. mesiac 2006 a návrh 2.úpravy rozpočtu na rok 2006, plnenie rozpočtu Mesta Považská Bystrica za 1.-9. mesiac 2006 a návrh 2.úpravy rozpočtu na rok 2006, materiál zo dňa 3.11.2006 na rokovanie mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici, predkladaný F.. Z. I., vedúcim odboru rozpočtových a ekonomických činností MsÚ k bodu „Správa o hospodárení Mesta Považská Bystrica, organizácie K., bytového hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a návrh 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 s tým, že tento materiál obsahuje: návrh na uznesenie, správu o hospodárení Mesta Považská Bystrica, organizácie PX Centrum Považská Bystrica, bytového hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a návrh 2. úpravy rozpočtu na rok 2006, zápisnicu napísanú zo zasadnutia Mestskej rady v Považskej Bystrici konaného 26.10.2006, uznesenia prijaté na zasadnutí Mestskej rady v Považskej Bystrici konaného 26.10.2006, pozvánku zo dňa 27.10.2006 na zasadnutie mestského zastupiteľstva dňa 3.11.2006, zápisnicu napísanú na 31. zasadnutí mestského zastupiteľstva konaného dňa 3.11.2006. Žalobca do spisu doložil čestné prehlásenie F.. K. Z., K.. zo dňa 26.1.2019 ako doplnenie svedeckej výpovede na pojednávaní dňa 17.12.2018. Okrem čestného prehlásenia svedka F.. K. Z., K.. zo dňa 26.1.2019 ako listiny, boli vyššie uvedené listiny už do spisu stranami sporu predložené a v spise sa nachádzali aj v čase rozhodnutia vydaného dovolacím a odvolacím súdom. Tieto listiny a ich obsah boli vykonané ako dôkazy v konaní a boli súdom prvej inštancie hodnotené v rámci zisťovania skutkového stavu veci.
38. Žalobca je právnická osoba, obchodná spoločnosť, pre založenie, vznik a existenciu ktorej sa z hľadiska jej právneho postavenia, uplatní právna úprava Obchodného zákonníka.
39. Žalovaný je právnická osoba, samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt; za podmienok ustanovených zákonom hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami samostatne. Pre jeho právne postavenie sa uplatní právna úprava zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. V súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je samospráva vykonávaná obyvateľmi prostredníctvom orgánov obce/mesta, hlasovaním obyvateľov obce/mesta a verejným zhromaždením obyvateľov obce/mesta. Orgánmi obce/mesta sú obecné/mestské zastupiteľstvo a starosta obce/primátor mesta (§ 10 citovaného zákona). V súlade s § 11 ods. 4 písm. a/ a b/ citovaného zákona obecné/mestské zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním a schvaľovať rozpočet obce a jeho zmeny, kontrolovať jeho čerpanie a schvaľovať záverečný účet obce, schvaľovať emisiu komunálnych dlhopisov, schvaľovať zmluvu uzavretú podľa § 20 ods. 1 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/369/20060102.html>, rozhodovať o prijatí úveru alebo pôžičky, o prevzatí záruky za poskytnutie návratnej finančnej výpomoci zo štátneho rozpočtu. V súlade s § 12 ods. 2 citovaného zákona je zastupiteľstvo spôsobilé rokovať a uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov; na prijatie nariadenia je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny prítomných poslancov. Starosta obce/primátor mesta je predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta, jeho funkcia je verejná. Starosta/primátor vykonáva obecnú správu, zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým a fyzickým osobám, rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Starosta/primátor je štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom (§ 13 citovaného zákona). Mestská rada Mesta Považská Bystrica predstavuje v súlade s § 14 ods. 3 a 5 citovaného zákona iniciatívny, výkonný a kontrolný orgánom obecného zastupiteľstva a svoje úlohy plní podľa rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Zároveň plní funkciu poradného orgánu starostu. Obecná rada je spôsobilá rokovať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých členov rady. Na prijatie uznesenia obecnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Rozsah schvaľovacej pôsobnosti obecného/mestského zastupiteľstva vymedzuje § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a týka sa aj b) zmluvných prevodov vlastníctva hnuteľného majetku nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom a c) nakladania s majetkovými právami v určenej hodnote. Z hľadiska právneho postavenia má žalovaný postavenie subjektu verejného práva.
40. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že pred uzatvorením zmeny zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP
zo dňa 6.4.2005 vo forme dodatku č. 1 k tejto zmluve Mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica na zasadnutí dňa 3.11.2006 zobralo na vedomie 1/ správu o hospodárení Mesta Považská Bystrica, organizácie PX Centrum Považská Bystrica, bytového hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a návrh 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 a 2/ stanovisko hlavného kontrolóra Mesta Považská Bystrica k návrhu 2. úpravy rozpočtu mesta. Následne Mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica schválilo 2. úpravu rozpočtu na rok 2006 ako uznesenie č. 42/2006.
41. Zo schválenej 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 (uznesenie č. 42/2006) vyplýva, že 2. úprava rozpočtu sa týkala aj bežných výdavkov, tvorených okrem iných aj článkom III. s názvom TOVARY A SLUŽBY, do rámca ktorého patrila aj ostatná činnosť v kultúre a regionálny rozvoj uvedená v bode 15. V bode 15. písm. a/ bolo uvedené prevádzkovanie spravodajského infokanála mesta Považská Bystrica v sume 1 800 tis. Sk ako suma za 1. - 3. štvrťrok 2006. V rámci bodu 15. došlo k schváleniu úpravy rozpočtu o 250 tis. Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľstva mesta a publicity mesta (odsek 11.3. odôvodnenia - str. 18 rozsudku súdu prvej inštancie).
42. Po schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 16.11.2006 dodatok č. 1 k predmetnej zmluve, obaja zastúpení oprávnenými osobami v postavení štatutárnych orgánov. Z obsahu dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2006 vyplýva, že v bode 1 sa zmluvné strany - žalobca a žalovaný dohodli, že „Mestské zastupiteľstvo v Považskej Bystrici uznesením č. 42/2006 z 3. novembra 2006 rozhodlo o úprave rozpočtu a v rámci nej o zvýšení ceny za realizáciu predmetu zmluvy za účelom informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta štvrťročne o 250 000 Sk. Cena za štvrtý štvrťrok 2006 bude teda celkom 850 000 Sk (slovom osemstopäťdesiattisíc korún).“ V bode 2. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „ vysielateľ (žalobca) vyrobí a odvysiela programy a informácie o využití prostriedkov z grantového programu mesta, problematike diaľnice a kultúrno-spoločenských podujatiach poriadaných mestom.“ V bode 3. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „Zvýšenie ceny vo výške 250 000 Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc korún) uhradí objednávateľ (žalovaný) vysielateľovi na jeho účet najneskôr 15. decembra 2006.“ V bode 4. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „Týmto dodatkom sa mení a dopĺňa horeuvedená zmluva (č. 89/05-OKP). Ostatné jej ustanovenia zostávajú nezmenené“ (odsek 11.4. odôvodnenia - str. 20 rozsudku súdu prvej inštancie).
43. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Obo/1/2015 zo 17. februára 2016 (rozhodnutie č. 90 Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018), v odseku 22. odôvodnenia rozsudku z hľadiska všeobecného použitia uviedol : „ Do majetku obce (ktorý v zmysle ust. § 8 zákona č. 369/1990 Zb. tvoria veci vo vlastníctve obce a majetkové práva obce) patria okrem iného aj peňažné prostriedky - hotovosť a vklady na účtoch v peňažných ústavoch. Podmienky nadobúdania a režim nakladania s majetkom obce upravuje aj zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. V zmysle ustanovenia § 7 tohto zákona je obec povinná prostredníctvom svojich orgánov a organizácií hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce, jej obyvateľov a ochrany tvorby životného prostredia, pričom orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Hospodárenie s majetkom obce, vrátane finančných prostriedkov, je originálnou kompetenciou obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej jej obyvateľov. Pri nakladaní so svojim majetkom obec má po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákonov o obecnom zriadení a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce majú charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom preto neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním (ust. § 11 ods. 3 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb.). Opačný výklad by poprel úmysel zákonodarcu zameraný na ochranu majetkovej základne obce slúžiacej prioritne na plnenie jej verejných úloh. Aj rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce je preto rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a
obecné zastupiteľstvo.“ V súvislosti s predmetným rozsudkom prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky za účelom zjednocovania súdnej praxe právne vety: I. Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom. II. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce.
44. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bol na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že rozšírenie predmetu plnenia zmluvy a z toho vyplývajúce zvýšenie ceny ako odplaty za plnenie predmetu zmluvy, podlieha prerokovaniu a schváleniu mestského zastupiteľstva, nakoľko spĺňa zákonnú podmienku hospodárenie a nakladanie s majetkom vo forme finančných prostriedkov. Išlo o úkon, kedy mohla byť vôľa žalovaného v podmienkach samosprávy vytvorená len mestským zastupiteľstvom a len túto vôľu mohol primátor mesta vykonať v rámci zmluvných vzťahov s iným, tretím subjektom aj v prípade zmeny existujúceho obchodného záväzkového vzťahu akým bol vzťah medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6.4.2005. V intenciách vyslovených názorov a právnych viet, preto posudzoval odvolací súd v danej veci existenciu prejavu vôle Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica nielen z hľadiska formálneho, ale aj z hľadiska materiálneho, vyjadrenia tejto vôle a následne, či má prejavená vôľa Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica spočívajúca v schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 spôsobom uznesenia č. 42/2006 vyjadrenie v obsahu dodatku č. 1 k zmluve, ktorou mal primátor Mesta Považská Bystrica ako štatutárny orgán dňa 16.11.2006 uzatvorením tohto dodatku č. 1 so žalobcom prejaviť vôľu Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica aj navonok voči zmluvnému partnerovi v rámci právneho úkonu súkromnoprávnej povahy so zaväzujúcimi účinkami zmeny zmluvy v náležitostiach predmet plnenia a cena plnenia so zohľadnením účelu sledovaného predmetom plnenia zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a zámeru žalovaného zvyšovať informovanosť obyvateľov Mesta Považská Bystrica a publicity Mesta Považská Bystrica. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že na rozdiel od iných zvýšení v 2. úprave rozpočtu na rok 2006, pri ktorej úprava rozpočtu uvádza obdobie úpravy (napr. str. 15 bod 3. transfery nefinančným subjektom a príspevkovým organizáciám: zvýšenie rozpočtu o 4 200 tis. Sk vyplýva zo zvýšenej potreby na zálohovú platbu výkonom vo verejnom záujme mestskej dopravy na obdobie 9-12/2006) pri bode 15. bolo schválené: „Úprava rozpočtu o 250 tis. Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta“.
45. Podľa názoru odvolacieho súdu zámer žalovaného zvyšovať informovanosť obyvateľov Mesta Považská Bystrica a publicity Mesta Považská Bystrica so zohľadnením účelu sledovaného predmetom plnenia zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a s prihliadnutím na rokovanie zmluvných strán pred uzatvorením dodatku č. 1 k zmluve, ktorého uskutočnenie bolo preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie (odsek 11.3 odôvodnenia - str. 16 rozsudku súdu prvej inštancie), rozšírenie o ďalšie vysielanie a skvalitnenie vysielania sa netýkalo len obdobia 4. štvrťroka 2006, ale aj na nasledujúce obdobie existencie záväzkového vzťahu, do budúcna. Zápisnica zo zasadnutia Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica, konaného dňa 3.11.2006, nezachytáva v tejto časti prejednávania predloženého návrhu 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 žiadne pripomienky, žiadosti o vysvetlenia, námietky zo strany prítomných poslancov Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica ani návrhy na zmenu znenia uznesenia navrhovaného na schválenie.
46. Uzatvorením zmluvy dňa 6.4.2005 a dodatku č. 1 dňa 16.11.2006 k tejto zmluve vznikol medzi žalobcom ako vysielateľom a žalovaným ako objednávateľom obchodný záväzkový vzťah. Podľa obsahu predmetu plnenia a dohodnutých vzájomných práv a povinností mala táto zmluva charakter nepomenovanej (inominátnej) zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na právne postavenie žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán sa na túto zmluvu, vzťahy z nej vyplývajúce a s ňou súvisiace uplatní podľa § 261 ods. 2 právna úprava Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní zmluvy a k dodatku č. 1 k nej konali obe zmluvné strany prostredníctvom štatutárnych orgánov.
47. O platnosti predmetných právnych úkonov, zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6.4.2005 a dodatku č. zo dňa 16.11.2006, bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 9Cb/12/2008-73 zo dňa 4.9.2008 v spojení s opravným uznesením č.k. 9Cb/12/2008-76 zo dňa 9.10.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/151/2008-114 zo dňa 18.2.2009. Rovnako ako v predchádzajúcom konaní zostala, s prihliadnutím na obsah odvolania žalovaného, sporná otázka týkajúca sa výkladu dodatku č. 1, ktorého znenie objektívne pripúšťalo rôzny výklad.
48. V súlade so skutočnosťami preukázanými v dokazovaní pred súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záverom, že v dodatku č. 1 bola prejavená vôľa mestského zastupiteľstva rozšíriť predmet plnenia zmluvy za finančnú protihodnotu vyjadrenú v sume 250 000 Sk a túto vôľu navonok v obchodnom záväzkovom vzťahu so žalobcom vykonal primátor. V čase schvaľovania 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 Mesta Považská Bystrica nebolo na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 3.11.2006 sporné, že rozšírenie predmetu plnenia a zvýšenie ceny sa týka vysielateľa MANIN PB, s.r.o., s ktorým bolo Mesto Považská Bystrica v zmluvnom vzťahu na prevádzkovanie spravodajského infokanála spolu s prevádzkovateľom retransmisie N., s.r.o. V tomto smere a v tejto súvislosti vychádzal odvocí súd aj z názorov a záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 284/2006 z 29.1.2008, ktoré bolo podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a v ňom formulované závery boli odobrené v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 389/08 z 1.4.2009. Podľa tohto rozhodnutia „ je potrebné odlišovať vykonávanie právnych úkonov obce od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí, je zo zákona rozdelené medzi obecnú radu, štatutárny orgán (starostu) a obecné zastupiteľstvo. Oprávnenie konať v mene právnickej osoby je teda obmedzené iným orgánom. Akcentuje sa tu na prioritu verejného záujmu, kedy sa okrem ochrany tretích osôb musí zohľadniť aj verejný záujem, rozdelenie kompetencií verejných volených orgánov, resp. požiadavka ochrany verejných zdrojov, pričom tieto záujmy môžu prevážiť nad ochranou právnej istoty tretích osôb a ich dôvery v platnosť právnych úkonov“. Kontinuita rozhodovania a súdnej praxe vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/44/2018 zo dňa 28.3.2019.
49. Odvolací súd sa nestotožnil s odôvodnením výroku rozsudku, ktorý súd prvej inštancie prezentoval v odseku 16. o tom, že primátor mesta bol jediným orgánom mesta, ktorý vytvoril vôľu mesta a týmto orgánom nebolo mestské zastupiteľstvo, pričom odkázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. 4Obdo/35/2010-467, podľa ktorého treba pri výklade sporného termínu „štvrťročne“ vychádzať z úmyslu štatutárnych zástupcov sporových strán. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že nie je v konaní žiaden dôvod odklonu od názoru vysloveného v predmetnom uznesení, je však nutné v plnej miere zohľadniť právne postavenie žalovaného ako subjektu verejného práva a z toho vyplývajúce obmedzenia a osobitosti, pri ktorých právne predpisy umožňovali primátori vôľu mesta navonok nielen vytvárať a vykonávať, ale navonok len vykonávať pri rešpektovaní vytvárania vôle mesta výlučne prostredníctvom mestského zastupiteľstva ako orgánu mesta.
50. Pri závere, že v dodatku č. 1 bola vyjadrená vôľa mestského zastupiteľstva prejavená mestským zastupiteľstvom v uznesení č. 42/2006 o schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006, keď bolo preukázané, že táto 2. úprava upravila rozpočet o 250 000 Sk štvrťročne bez časovej konkretizácie na obdobie 10-12/2006, t.j. 4.štvrťroka 2006. 51. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané (odsek 11.3. odôvodnenia - str. 18 rozsudku súdu prvej inštancie), že mestské zastupiteľstvo splnomocnilo F.. Y. X., aby vykonával zmeny v rozpočte žalovaného počas roka 2006 do výšky 1 000 000 Sk v jednotlivých výdavkových položkách rozpočtu mesta. Toto skutkové zistenie vyplýva z uznesenia prijatého na 31. zasadnutí Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3.11.2006 - uznesenie č. 42/2006 písm. E/. Pri hodnotení tejto právnej skutočnosti vychádzal odvolací súd z § 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom a účinnom dňa 3.11.2006, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Vo význame tohto splnomocnenia vyhodnotil odvolací súd dojednanie bodu 1. dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2006 k zmluve zo dňa 6.4.2005
v ktorej zmluvné strany dohodli, že cena za štvrtý štvrťrok 2006 bude celkom 850 000 Sk, t.j. cena v pôvodnej výške 600 000 Sk + zvýšenie za 4. štvrťrok 2006 o 250 000 Sk v spojení s bodom 2. tohto dodatku č. 1 o predmete plnenia a s bodom 3. tohto dodatku č. 1, v ktorom dohodli zmluvné strany splatnosť zvýšenia ceny vo výške 250 000 Sk.
52. Pri záveroch o zvýšení odplaty za rozšírené plnenie predmetu zmluvy nielen na obdobie 4. štvrťroka 2006, ale aj do budúcna, čím došlo k zmene zmluvy v náležitostiach predmet plnenia a cena plnenia, uzavretej na dobu trvania licencie (čl. 2 zmluvy), vychádzal odvolací súd nielen z rokovaní, ktoré predchádzali uzatvoreniu dodatku č. 1, z uznesenia č. 42/2006 zo dňa 3.11.2006 prerokovaného a prijatého na zasadnutí mestského zastupiteľstva, zo správy o hospodárení Mesta Považská Bystrica, organizácie K. U. Považská Bystrica, bytového hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a návrhu 2. úpravy rozpočtu na rok 2006, zo skutočnosti, že mestské zastupiteľstvo zobralo na vedomie stanovisko hlavného kontrolóra Mesta Považská Bystrica k návrhu 2. úpravy rozpočtu mesta, ale aj z následného správania zmluvných strán. Odvolací súd sa stotožňuje zo skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ktoré mal preukázané z dôkazných prostriedkov - listín - licencie Rady pre vysielanie a retransmisiu udelenej žalobcovi na vysielanie (odsek 11.2. odôvodnenia - str. 15. rozsudku súdu prvej inštancie) a jej zmeny zo dňa 17.6.2008 (odsek 11.8. odôvodnenia - str. 24 rozsudku súdu prvej inštancie), ktorou bol časový rozsah vysielanie zvýšený z 12 hodín na 18 hodín. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam o rozsahu a skladbe vysielania uskutočneného v r. 2009 (odsek 11.8. odôvodnenia - str. 24-25 rozsudku súdu prvej inštancie), ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie účinne nepoprel podľa § 151 ods. 1, 2 CSP).
53. Odvolací súd, opierajúc sa o názory uvedené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 165/2012-18 zo dňa 18.4.2012, v ktorých je okrem iného uvedené s odkazom na zákon č. 369/1990 Zb., že rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce a tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva s právnymi účinkami len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti, uvádza, že pre skúmanie prejavu vôle Mesta Považská Bystrica bolo rozhodujúce vo vzájomných súvislostiach uznesenie Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica č. 42/2006 zo dňa 3.11.2006 a obsah 2. úpravy rozpočtu mesta na rok 2006.
54. Pri hodnotení svedeckých výpovedí svedkov s postavením poslancov mestského zastupiteľstva na jeho zasadnutí dňa 3.11.2006, ktoré boli vykonané súdom prvej inštancie, nebolo podľa názoru odvolacieho súdu bez pochybností preukázané, že úprava rozpočtu na rok 2006 za obdobie 10-12/2006 sa vo vzťahu k žalobcovi týkala iba tohto obdobia a zvýšenia ceny o 250 000 Sk iba za toho obdobie a rozšíreného vysielania iba v tomto období. Naviac považoval odvolací súd dať do pozornosti, že tvrdenia svedkov Z. H., Z. I. a S. H. boli protichodné s tvrdeniami svedka K. Z.. Z tohto dôvodu nemôžu byť bez ďalšieho tvrdenia týchto svedkov posudzované ako rozhodujúce pre posúdenie vôle zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu vo forme uznesenia, ktorého význam a účel sú spôsobilé vo vzájomných súvislostiach existujúcich okolností v danom čase spochybniť obsah schváleného uznesenia mestského zastupiteľstva, ktorého boli poslancami.
55. V kontexte vyššie uvedených hodnotení a úvah posudzoval odvolací súd odvolacie tvrdenia žalovaného, ktorými odôvodňoval ním uplatnené odvolacie dôvody. Pri konštatovaní správnosti rozsahu vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie a správnosti jednotlivých skutkových zistení, odvolací súd postupom podľa § 191 ods. 1 CSP uzavrel, že odvolacie tvrdenia nie sú dôvodné a žalovaným použitá argumentácia nedáva skutkový a právny základ pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Za obdobie 2. a 4. štvrťroka 2009 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie nielen podľa zmluvy zo dňa 6.4.2005 vo výške 1 dohodnutej zmluvnej ceny 600 000 Sk (ročne 2 400 000 Sk), t.j. za jeden štvrťrok 2009, ale aj vo zvýšenej zmluvnej cene o sumu 250 000 Sk, t.j. v r. 2009 za jeden štvrťrok vo spolu výške 850 000 Sk. Predmetom tohto konania bola zmluvná cena len v časti tejto zmluvnej odmeny vo výške 2 x 250 000 Sk, t.j. 16 596,96 eur s uplatneným príslušenstvom vo forme zákonných úrokov z omeškania, ktorá sa týkala práve tej spornej časti zmluvnej ceny, ktorej zvýšenie o 250 000 Sk štvrťročne bolo predmetom rokovania a schválenia uznesením č. 42/2006 na zasadnutí Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3.11.2006.
56. Postupom podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací súd zaoberal s podstatnými tvrdeniami žalovaného v odvolaní, za ktoré považoval 1/ nesprávne právne posúdenie, že vôľu žalovaného vytvoriť (a aj vytvoril) primátor a preto je potrebné skúmať len jeho úmysel, 2/ že pokiaľ podliehala pôvodná zmluva schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, tak schváleniu musí podliehať aj jej zmena s ekonomickým charakterom a s priamym dopadom na rozpočet mesta, 3/ ak by aj existovalo oprávnenie primátora vykonávať zmeny v rozpočte mesta počas roka 2006 di výšky 1 mil. Sk, toto nemožno vykladať ako oprávnenie rozhodnúť o trvalom navýšení ceny, pretože tomu bráni jednak oprávnenie primátora limitované len na rok 2006 a pri trvalom zvýšení by výsledná suma vopred neurčitá mnohonásobne prevyšovala tento mandát udelený primátorovi mesta v uznesení č. 42/2006, 4/ že mestské zastupiteľstvo sa vyjadrilo iba k parciálne otázke, a to že v roku 2006 uvoľní finančné prostriedky na úhradu zvýšenej odmeny žalobcu, nie dodatku ako celku, t.j. nevyjadrilo sa, že súhlasí so všetkými podstatnými náležitosťami právneho úkonu - dodatku č. 1, 5/ že svedkovia I., H. a H., vtedajší poslanci mestského zastupiteľstva, zhodne uviedli, že za obdobie, v ktorom malo dôjsť k zvýšeniu rozpočtu v položke „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“, považovali len posledný kvartál roku 2006, a najmä, že ide len o jednorazové zvýšenie, 6/ súdom prvej inštancie použitej nevhodnej analógii so spoločnosťou s ručením obmedzeným, 7/ o nesprávnom posúdení dôveryhodnosť svedka X. spolu s nekritickým vyhodnotením jeho výpovede, 8/ o nesprávnom a účelovom použití interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka s tým že v posudzovanom prípade dochádza k rozporu medzi tým, čo strany reálne písomne zachytili vo forme dodatku č. 1 a tým, čo s odstupom času tvrdia v priebehu konania na transakcii zúčastnené osoby, 9/ že dodatok č. 1 zo dňa 16.11.2006 je potrebné posudzovať komplexne a/ s prihliadnutím na iné ustanovenia (jazykový výklad), b/ s prihliadnutím na uznesenie mestského zastupiteľstva (teleologický výklad), c/ s prihliadnutím na pravidlá dohodnuté v základnej zmluva a d/ s prihliadnutím na ďalšie konanie žalovaného po podpise dodatku a slová a vety použité v dodatku č. 1 sú bezpochyby prejavom časovo obmedzeného záväzku, 10/ že s poukazom na čl. 3 bod 3 základnej zmluvy sa článok o cene za realizáciu predmetu zmluvy dodatkom nijako nezmenil a je aj naďalej platným, 11/ že v rozpočte na r. 2007 a nasledujúce sa už finančné prostriedky na krytie zvýšenia ceny podľa uznesenia nenachádzajú, 12/ že súd prvej inštancie považoval za jednu z okolností zvýšenia odmeny žalobcu okolnosť započítania vzájomným pohľadávok s F.. H..
57. K podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného, ktoré uviedol odvolací súd pod bodmi 1/ - 5/ a bodom 10/ v odseku 56. odôvodnenia tohto rozsudku, posudzoval a hodnotil odvolací súd v súlade s názormi a závermi, ktoré uviedol v odsekoch 38. až 54. odôvodnenia tohto rozsudku. Zmluvné strany sa v čl. 3 bod 3. zmluvy dohodli, že cena za realizáciu predmetu zmluvy uvedená v čl. 3 bod. 2 zmluvy sa počas platnosti zmluvy nebude zvyšovať. Predmet zmluvy bol vymedzený v čl. 1 bod 2 zmluvy. Pokiaľ však došlo dodatkom č. 1 k rozšíreniu predmetu plnenia a toto rozšírenie predstavovalo zvýšenie zmluvnej ceny za realizáciu predmetu plnenia, potom obrana žalovaného nie je dôvodná, pretože dohoda o nezvyšovaní zmluvnej ceny sa týkala len pôvodne dohodnutého predmetu plnenia.
58. Odvolacie tvrdenie žalovaného pod bodom 6/ v odseku 56. odôvodnenia tohto rozsudku o nevhodne použitej analógii so spoločnosťou s ručením obmedzeným súdom prvej inštancie je dôvodné a to aj s poukazom na odôvodnenie tohto rozsudku uvedené v odsekoch 38., 39., 43., 48. a 49.
59. S tvrdením žalovaného o nesprávnom posúdení dôveryhodnosť svedka X. spolu s nekritickým vyhodnotením jeho výpovede sa odvolací súd nestotožnil a argumentácia žalovaného vo vzťahu k osobe a obsahu výpovede svedka bez náležitého preukázania týchto tvrdení neobstojí. Odvolací súd v odvolacom prieskume nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by nemal na obsah jeho výpovede, vzhľadom na to, že v rozhodnom období mal postavenie primátora Mesta Považská Bystrica a bol prítomný na zasadnutí Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3.11.2006, na ktorom bolo schválené uznesenie č. 42/2006, prihliadať a bez ďalšieho pri hodnotení skutkových zistení jeho výpoveď vylúčiť. 60. Bez významu na právne posúdenie veci vyhodnotil odvolací súd aj tvrdenie žalovaného o nesprávnom a účelovom použití interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka, pretože v posudzovanom prípade dochádza k rozporu medzi tým, čo strany reálne písomne zachytili vo forme dodatku č. 1 a tým, čo s odstupom času tvrdia v priebehu konania na transakcii zúčastnené osoby. Použitie výkladových pravidiel upravených v § 266 Obchodného zákonníka je správne. Ich nesprávny výklad na skutkové zistenia a zistený skutkový stav nemožno hodnotiť ako účelové použitie.
61. Za situácie posúdenia zhody vôle mestského zastupiteľstva, ktoré vôľu vytvorilo, a zhody vôle vykonanej primátorom ako štatutárnym orgánom žalovaného navonok vo vzťahu k zmluvnej strane - žalobcovi, je použitie výkladových pravidiel prejavu vôle v súkromnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zmeneným v náležitostiach predmet plnenia a zmluvná cena dodatkom č. 1 nielen žiadúce, ale v danej veci pri spornosti výkladu použitého v zmluve „štvrťročne“ aj nutné.
62. Výkladom (interpretáciou) právneho úkonu môžeme určiť obsah právneho úkonu, nie zmenu jeho obsahu. Ustanovenie § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka vyjadruje základný princíp interpretácie právnych úkonov, pričom rozhodujúcim kritériom je význam vôle, ktorý uprednostňuje pred jazykovým výkladom, ktorý použil žalovaný veľmi podrobne v odvolaní. Ide o subjektívne kritérium, spočívajúce v úmysle konajúceho, čo má prvoradý význam. Zároveň sa vyžaduje, aby bol úmysle strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak je prejav vôle konajúcej osoby určitým spôsobom nepresný, prípadne rozporný, podľa tohto pravidla má prednosť úmysel konajúcej osoby, pokiaľ bola vôľa konajúceho druhej strane známa. Ide teda o prejavenú vôľu známu obom stranám. Skutočná vôľa strán má prednosť pred písaným alebo inak vyjadreným prejavom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 424/07). Prvoradý význam vôle konajúceho súvisí aj so zásadou ochrany dobrej viery. Dobrá viera znamená vnútorné presvedčenie osoby o správnosti jeho vlastného právneho postupu. Interpretačné pravidlo normované v § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka určuje postup pre prípad, ak prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, lebo úmysel konajúceho nemožno zistiť. V zmysle tohto ustanovenia sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení, v akom je adresát úkonu. Ide tu o objektivizáciu interpretačného hľadiska aj so zohľadnením významu používaných výrazov. Ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje osobitné interpretačné pravidlo, ktoré treba použiť pri výklade vôle podľa odseku 1 alebo podľa odseku 2. Obchodný zákonník pri interpretácii právnych úkonov priznáva právny význam rokovaniam uskutočnením pri uzavieraní zmluvy, na prax, ktorú si strany medzi sebou zaviedli a takisto na následné správanie strán, pretože aj správanie, ktoré nasleduje po uzavretí zmluvy, môže túto zmluvu, prípadne jej obsah spätne kvalifikovať. Ide o demonštratívny výpočet niektorých skutočností, pričom sem možno zahrnúť aj okolnosti súvisiace s povahou zmluvy a s jej účelom. Ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka uľahčuje situáciu, pokiaľ by sa určitý výraz pripúšťajúci rôzny výklad nepodarilo jednoznačne interpretovať pri použití odsekov 1 až 3. Ak je prejav vôle interpretovaný postupom podľa § 266 ods. 1 - 3 Obchodného zákonníka, ale aj napriek tomu zostali pochybnosti o niektorom výraze/výkazoch, ktoré stále možno vykladať rôzne, uplatní sa pravidlo, že takýto výraz treba vykladať v neprospech osoby, ktorá tento výraz použila ako prvá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07).
63. V danom spore o nároku žalobcu proti žalovanému, ktorý žalobca založil na zmluvnom plnení povinností podľa dodatku č. 1 k zmluve, bolo potrebné, vzhľadom na žalovaným namietanú spornosť, vykonať výklad tohto dodatku č. 1 v súlade s interpretačnými pravidlami v obchodných záväzkových vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným. Na rozdiel od žalovaného, ktorý sa v rámci odvolania zameral jednostranne len na výklad jazykový, odvolací súd v súlade so skutočnosťami preukázanými vo vykonanom dokazovaní, posudzoval a hodnotil právny úkon predovšetkým z hľadiska významu vôle a úmyslu konajúceho v postavení žalovaného, následne aj z hľadiska významu a použitých výrazov, pričom dospel k záveru, že je namieste aj použitie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Jednotlivé zistené a preukázané skutkové zistenia zakladajú v danom prípade pri posudzovaní prejavu, významu vôle, úmysle konajúceho použitie interpretačných pravidiel podľa § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 266 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka. Pri zhode prejavu mestského zastupiteľstva a prejavu vôle vykonanej primátorom pri uzatvorení dodatku č. 1 bolo úmyslom žalovaného rozšíriť vysielanie za účelom rozšírenia informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta v rámci existujúceho obchodného záväzkového vzťahu so žalobcom spolu s úpravou zmluvne dohodnutej ceny za vysielanie (s iným vysielateľom ako so žalobcom nebola v tom čase zmluva uzatvorená). O tomto úmysle žalovaného bol žalobca oboznámený v rámci rokovania pred uzatvorením dodatku. Pri rešpektovaní schvaľovacieho procesu rozšírenia predmetu plnenia zmluvy a úpravy zmluvnej ceny na strane žalovaného ako samostatného samosprávneho a správneho územného celku došlo k uzatvoreniu dodatku č. 1, ktorý bol písomne vyhotovený žalovaným a ako dokument predložený žalovaným žalobcovi. Dojednanie, ktoré na strane žalovaného zakladá v tomto spore jeho námietky a rozsiahlu obranu popierajúcu práve prejav vôle mestského zastupiteľstva, treba vykladať v súlade s § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka v neprospech žalovaného. Zmena v osobe štatutárneho orgánu žalovaného, prípadne i zmeny v zložení mestského zastupiteľstva žalovaného v osobách poslancov, nemôžu potom
bez ďalšieho zákonného postupu, zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, vrátane skutočnosti, že v r. 2007-2009 sa zvýšenie zmluvnej ceny o 250 000 Sk štvrťročne neprejavilo v rozpočte žalovaného, zakladať dôvod pre neplnenie povinnosti zaplatiť zmluvnú cenu zodpovedajúcu zmene predmetu plnenia spočívajúceho nielen v rozšírení predmetu plnenia, ktoré bolo žalovanému preukázateľne žalobcom poskytnuté, ale ani obranou, ktorá nemá dôvod v skutkovom stave veci.
64. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie považoval za jednu z okolností zvýšenia odmeny žalobcu okolnosť započítania vzájomným pohľadávok s F.. H., odvolací súd vyhodnotil, že pri právnom posudzovaní v tomto spore je tento dôvod bez významu, pretože vykonané započítanie menovanou osobou sa nároku uplatneného v tomto konaní nedotklo. Uplatnený nárok nebol predmetom postúpenia medzi žalobcom a F.. H., u ktorého by k započítaniu vôbec mohlo dôjsť.
65. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP. 67. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).