Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_17CoPr-3-2020.pdf
PDF · 91.12 KB
Case nature
Subarea
17CoPr/3/2020
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu Ing. V. Q., U.., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom v Q. Q., B. č. XXXX/XX-XA, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, predtým v konaní zastúpeného JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Československej armády č. 25, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42499500, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná č. 63, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15Cpr/5/2019-425 zo dňa 07.07.2020, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie o žalobe žalobcu z a s t a v u j e.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa 11.02.2019 doručenou žalobcovi dňa 22.02.2019 je neplatné (prvý výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania (druhý výrok).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 18.08.2020 (č.l. 437-441 spisu), v ktorom navrhol zmenu napadnutého rozsudku v zmysle zamietnutia žaloby žalobcu.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 14.09.2020 (č.l. 451-455 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
2.3 Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 30.09.2020 (č.l. 465-467 spisu) zotrval na svojej odvolacej argumentácii.
2.4 Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 02.11.2020 (č.l. 481-483 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zopakoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom a navrhuje jeho potvrdenie.
2.5 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 07.12.2020 (č.l. 494-495 spisu) zotrval na svojej odvolacej argumentácii. Vyjadrenie žalovaného doručil odvolací súd právnej zástupkyni žalobcu dňa 18.03.2021 prostredníctvom elektronickej pošty na vedomie (č.l. 501 spisu).
3.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 písm. a) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. konanie o žalobe žalobcu zastavil.
3.2 Podľa § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.
3.3 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
3.4. Podľa § 378 ods. 1 C.s.p., na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
3.5 Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
3.6 Podľa § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
3.7 Podľa § 61 C.s.p., procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
3.8 Podľa § 63 ods. 1 C.s.p., ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.
3.9 Podľa § 63 ods. 2 C.s.p., v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor; súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.
3.10 Podľa § 63 ods. 3 C.s.p., ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve.
3.11 Podľa § 66 C.s.p., ak strata procesnej subjektivity nastane až po vyhlásení rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, postupuje súd podľa § 63 a § 64; vyhláseným rozhodnutím zostáva súd viazaný.
4.1 Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a zastavenie konania o žalobe žalobcu; konanie v prejednávanom spore začalo dňa 24.06.2019 doručením žaloby na súd; o žalobe žalobcu rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 07.07.2020, ktorý napadol žalovaný včas podaným odvolaním; podľa zistenia odvolacieho súdu však žalobca v priebehu odvolacieho konania dňa XX.XX.XXXX zomrel, čo odvolací súd zistil z úmrtného listu žalobcu zo dňa 21.06.2021 (č.l. 508 spisu); žalobca smrťou stratil procesnú subjektivitu (§ 61 C.s.p.), pričom nedostatok procesnej subjektivity predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania; nakoľko k strate procesnej subjektivity žalobcu došlo až po začatí konania v prejednávanom spore (dokonca až po rozhodnutí súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom, ktorý do smrti žalobcu nenadobudol právoplatnosť v dôsledku včas podaného odvolania žalovaného), bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa povahy sporu posúdiť, či má konanie zastaviť (§ 161 ods. 2 C.s.p.) alebo či v ňom môže pokračovať s dedičmi (dedičom) žalobcu (§ 63 ods. 2 C.s.p.); z uvedeného vyplýva, že pre záver o splnení zákonných podmienok na pokračovanie v konaní po smrti žalobcu je rozhodujúca povaha sporu; a pre úvahu o tom, či v prípade smrti žalobcu v priebehu konania sa má konanie zastaviť alebo v ňom možno pokračovať je spravidla rozhodujúce, či smrťou žalobcu dochádza k zániku uplatnenia nároku alebo či tento nárok prechádza na dedičov; v prejednávanom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa 11.02.2019 (predmet konania); z uvedeného vyplýva, že v prejednávanom spore nejde o majetkovú vec; existencia štátnozamestnaneckého pomeru je viazaná na osobu žalobcu ako štátneho zamestnanca a žalovaného ako služobný úrad, preto v prípade smrti štátneho zamestnanca jeho práva a povinnosti so služobnej zmluvy (s výnimkou peňažných nárokov existujúcich v čase jeho smrti, ktoré však neboli predmetom
konania) neprechádzajú na právnych nástupcov (dedičov); preto odvolací súd dospel k záveru, že povaha sporu (neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) neumožňuje pokračovať v (odvolacom) konaní; nakoľko strata procesnej subjektivity žalobcu bez právneho nástupcu nastala po začatí konania, ide o neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý zaťažuje celé konanie a vedie k zastaveniu celého konania (t.j. nielen konania o odvolaní) bolo dôvodné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. zrušiť a konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p. zastaviť (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1ObdoV/7/2013, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 45/2014) bez preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozsudku.
4.2 Odvolací súd osobitne skúmal, či ustanovenie § 35 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 171 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov nepredstavuje dôvod na pokračovanie v konaní v prejednávanom spore aj po smrti žalobcu; podľa § 35 ods. 1 Zákonníka práce, „ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú; do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manžela, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti; predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet“; v prvom rade vzal odvolací súd do úvahy, že predmetom konania v prejednávanom spore neboli žiadne peňažné nároky (vrátane mzdových nárokov v zmysle užšieho vymedzenia peňažných nárokov); je zrejmé, že pre úvahu o možnosti pokračovať v konaní s právnymi nástupcami žalobcu je určujúca definícia pojmu „nárok“ (resp. „peňažný nárok“) v ustanovení § 35 ods. 1 Zákonníka práce; podľa právnej teórie „nárok sa (...) v legislatíve bežne používa ako synonymum pre pohľadávku, splatnú pohľadávku, akékoľvek subjektívne právo, súbor práv, či vlastnosť subjektívneho práva spočívajúcu v jeho vymáhateľnosti prostriedkami verejného práva; vymedzenie nároku ako práva domáhať sa plnenia zo záväzku (...) považujeme za opodstatnené (...); pri úvahách o význame nároku a jeho správnom vymedzení nebolo možné obísť práce F. C. z prelomu 50. a 60. rokov minulého storočia; prirodzenou tendenciou bolo zachovať tzv. C. pojem nároku, resp. z neho v najvyššej možnej miere vychádzať; F. C. v základnej definícii vymedzil nárok ako „oprávnenie na použitie všetkých prostriedkov daných procesným právom na nútené uplatnenie pohľadávky pomocou súdu“ (...); celkom evidentné je prepojenie C. definície jednak na procesné právo a jednak na konanie pred súdom ako také (...); pri skúmaní základnej filozofie citovaného historického vymedzenia nároku je potrebné poukázať aj na ďalšie spresnenia, ktoré F. C. v pôvodnom diele formuloval; nárok na iných miestach stručnejšie definuje ako „vynútiteľnosť subjektívneho práva štátnymi orgánmi, prípadne výnimočne vlastnou mocou oprávneného“ (...); to zdôrazňuje aj profesor F. B., keď uvádza: „Tomuto pojmu se však nedostává obecně uznané definice a zpravidla je chápán jako právní možnost uplatnit své subjektivní právo, t.j. domáhat se právní ochrany jeho realizace; tak např. z půjčky vznikne subjektivní právo věřitelovo na vrácení půjčené veci; nárok na její vrácení mu však vznikne až v době, kdy se půjčka stane splatnou“ (...); spoločným menovateľom týchto úvah a definícií je vynútiteľnosť konkrétneho práva veriteľa, a to aj proti vôli dlžníka; veriteľ má teda nárok, ktorý je vlastnosťou subjektívneho práva (prof. C.); jeho základom je pohľadávka, ako právo na plnenie od iného, ktorá vykazuje atribút splatnosti (zjednodušene actio nata); tejto pohľadávke zodpovedá povinnosť iného (zjednodušene dlžníka) plniť; veriteľ teda disponuje osobitným oprávnením domáhať sa plnenia zo záväzku; čiže z právneho vzťahu vymedzeného právom na plnenie a povinnosťou plniť (...); vyjadrené výstižnejšie, veriteľ má právo domáhať sa plnenia zo záväzku; nemožno pritom zotrvať iba v rovine žalovateľnosti, a to z dôvodov vyššie uvedených; samotný F. C. spočiatku rozporoval zúžené stotožňovanie nároku so žalovateľnosťou práva; o štyri roky neskôr však nárok definuje ako „žalovateľnosť a iná súdna uplatniteľnosť oprávnenia, práva“; zotrváva teda naďalej pri uplatnení práva v konaní pred súdom (...); žiaden z načrtnutých prístupov však nepopiera dve základné vlastnosti nároku, a to nerozlučnú spojitosť so subjektívnym právom a vynútiteľnosť samotného práva, na ktoré sa nárok viaže (...); keďže ide vždy o práva vyplývajúce zo súkromnoprávnych vzťahov, plnenia sa musí veriteľ domáhať (vigilantibus iura scripta sunt); nemôžu mu byť svojvoľne priznané z úradnej povinnosti; aj profesor C. zdôrazňuje, že výkon nároku môže vzhľadom na jeho podstatu spočívať len v aktoch vynucovania; pre úplnosť je potrebné dodať, že ak je povinnosť splnená dobrovoľne, stráca vymedzenie nároku svoj praktický význam“ (citované podľa SEDLAČKO, F., ŠTEVČEK, M.: K postate a účelu premlčania v súkromnom práve; Právny obzor, 102, 2019, č. 4, s. 346 - 365); z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že aby peňažný nárok v zmysle § 35 ods. 1 Zákonníka práce smrťou (štátneho) zamestnanca nezanikol, musí v čase jeho smrti existovať (actio nata) a nemôže ísť o nárok, ktorý prípadne môže vzniknúť až v budúcnosti v závislosti na splnení nejakej podmienky (napr. v závislosti na výsledku súdneho konania); aj podľa komentárovej literatúry ustanovenie § 35 Zákonníka práce sa nevzťahuje na nesplatné peňažné nároky, konkrétne
podľa komentára k uvedenému ustanoveniu „v tom kontexte sa javí, že na tieto osoby majú prejsť tie prostriedky, ktoré sú v danom momente splatné alebo ktoré sa z dôvodu smrti stanú splatnými (smrť znamená zánik pracovného pomeru - možno uvažovať nad analógiou s § 129 ods. 3 ZP - vyplatenie mzdy ku dňu skončenia pracovného pomeru); pri prostriedkoch, ktoré sa stanú splatnými v budúcnosti, je už ich zaradenie pod § 35 ods. 1 ZP sporné“ (porovnaj výklad k ustanovenie § 35 Zákonníka práce v komentári ŠVEC, M., TOMAN, J. a kolektív autorov: Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok; Wolters Kluwer s.r.o.; Bratislava 2019); aj podľa staršej súdnej praxe „náhrada mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce môže byť pracovníkovi priznaná len pokiaľ je splatná v dobe vydania súdneho rozhodnutia; nemôže byť zásadne priznaná ako opätujúca sa dávka aj do budúcna“ (R 57/1968); z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v čase smrti žalobcu vzhľadom na predmet konania neexistoval splatný (peňažný) nárok (actio nata), ktorý by v zmysle § 35 ods. 1 Zákonníka práce umožňoval pokračovanie v konaní po smrti žalobcu.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania; v dôsledku smrti žalobcu v priebehu konania bez právneho nástupcu však nemožno hovoriť o úspechu niektorej strán v spore (§ 255 C.s.p.) ani o zavinení na zastavení konania (§ 256 C.s.p.); pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy, že smrťou žalobcu zanikla strana sporu, preto nie je objektívne možné z dôvodu absencie obidvoch strán procesného vzťahu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania medzi stranami (žalobcom a žalovaným); odvolací súd preto výrokom rozhodol len tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
6. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).