Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/7/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou A. B. C. v spore žalobcu: D. C. E. F., so sídlom A. X, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, zastúpený G. A. H. I., C., I., I. - G. F., so sídlom I. X, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: J. K., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, XXX XX E., zastúpený G. M. & C. F., so sídlom N. X, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 12 000,- EUR s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným do upomínacieho konania Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21.09.2023 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu peňažnú pohľadávku vo výške XX XXX eur spolu s príslušenstvom podobe úroku z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 01.06.2018 do zaplatenia a aby mu súd priznal nárok na náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým že nárok vyplýva z nevrátenia bezúročnej pôžičky vo výške XX XXX Eur poskytnutej žalobcom žalovanému v decembri 2012, a to napriek uznaniu dlhu zo dňa 20.09.2017, zmluve o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018 a výzve žalobcu zo dňa 05.11.2021. K podanej žalobe pripojil zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017, zmluvu o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018 a pokus o zmier zo dňa 05.11.2021 s podacím lístkom Slovenskej pošty.

2. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 25.09.2023 platobný rozkaz, ktorým podanému návrhu v celom rozsahu vyhovel.

3. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpor zo dňa 02.02.2024, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobnom návrhu, a to v celom rozsahu, neuznáva nárok žalobcu, pričom uviedol, že k poskytnutiu finančnej pôžičky tak ako to popisuje žalobca nedošlo. Uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal poskytnutie predmetnej pôžičky žalovanému, reálnosť plnenia, ktorú mal podľa tvrdenia žalobcu žalovaný písomne uznať, žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, na základe, ktorého možno preukázať reálnosť samotného plnenia, ktorým malo byť poskytnutie pôžičky. Žalovaný poprel, že by prijal od žalobcu pôžičku vo výške XX XXX eur v decembri roku 2012 tak ako to tvrdí žalobca, resp. ako to majú preukazovať ním predložené listiny. Žalovaný uviedol, že v zmysle listiny - zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 mal uznať dlh voči žalobcovi vo výške XX XXX eur a voči druhému veriteľovi, I. K., dlh vo výške XX XXX eur, a to v oboch prípadoch titulom poskytnutých peňažných pôžičiek z obdobia decembra 2012, pričom žalovaný sa mal zaviazať na zaplatenie týchto dlhov do 31.12.2017. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že ani od jedného z uvedených veriteľov neprevzal finančnú pôžičku, žalovaný od žalobcu neprevzal v decembri 2012, ani v žiadnom inom období finančnú pôžičku vo výške XX XXX Eur. Pre vysvetlenie

uviedol, že vo februári 2014 sa všetci traja menovaní, teda O., O. G. I. K. stali spoločníkmi v spoločnosti I. F., následne v druhej polovici roka 2014 s predmetnou obchodnou spoločnosťou odkúpili podnik – prevádzku reštaurácie I. N. J. E. a túto začali prevádzkovať, pričom sa všetci traja podieľali finančne na odkúpení podniku a počiatočných vstupných nákladoch, tento podnik riadne prevádzkovali, pričom po prvých rokoch prevádzky podniku bolo zrejmé, že tento spoločný biznis neprináša predpokladané a očakávané finančné výsledky, O. pôsobil v podniku ako kuchár, žalobca mal na starosti administratívne práce a procesy. O. a I. K. po čase oľutovali spoločný podnikateľský zámer a žiadali, aby sa im peniaze, ktoré do firmy vložili, vrátili naspäť. Žalobca sa najprv domáhal vrátenia svojich finančných prostriedkov od subjektu, ktorému ich aj reálne poskytol, a to od spoločnosti I. F., písomnou výzvou zo dňa 21.06.2016, ktorou žiadal túto spoločnosť o vrátenie pôžičky vo výške XX XXX eur, spoločnosť mu však finančné prostriedky nevrátila. Žalovaný z tohto dôvodu vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného. Ďalej sa situácia vyvíjala tak, že dňa 20.09.2017 predložil žalobca spolu s I. K. žalovanému listinu - zmluvu o uznaní dlhu, toho istého dlhu, ktorý žiadal žalobca vrátiť od spoločnosti, ktorú žalovaný pod nátlakom zodpovednosti za nevydarený biznis bol prinútený podpísať, pričom v tomto období podnik vykazoval veľmi slabé hospodárske výsledky, žalovaný ako štatutárny orgán predmetnú situáciu nevedel riešiť a pod ťarchou okolnosti listinu podpísal. Žalovaný ďalej uviedol, že predmetný dlh z decembra 2012, ako ho popisuje žalobca, ani iná pôžička, ktorú by poskytol žalobca žalovanému v sume XX XXX eur však nikdy neexistoval, v roku 2012 sa strany sporu síce poznali, ale spoločne nepodnikali a ani nemali žiadne iné spoločné aktivity. O. nemal jediný dôvod žiadať O. o poskytnutie pôžičky vo výške XX XXX eur a zároveň nemal ani dôvod od I. K. žiadať v decembri 2012 poskytnutie pôžičky vo výške XX XXX eur. O. má za to, že zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 je absolútne neplatná, nakoľko ňou mal O. uznal neexistujúci dlh. O. tento neexistujúci dlh, samozrejme, O. nevrátil, preto ho opäť, už bez účasti I. K., požiadal podpísať ďalšiu listinu, a to zmluvu o splácaní dlhu, v ktorej žiadal O. od O., aby mu tento uznaný, neexistujúci dlh splácal po 100 eur mesačne až do úplného zaplatenia, pričom rovnako ako tomu bolo v predchádzajúcom prípade, O. vinil O. z ich spoločného neúspešného podnikania a nútil ho listinu podpísať, O. pod ťarchou tlaku O., nepriaznivej životnej a ekonomickej situácie listinu podpísal, aby na neho O. naďalej nevyvíjal nátlak. Predmetná zmluva o splácaní dlhu je preto viazaná k neexistujúcemu dlhu, preto ani táto nemôže zakladať práva a povinnosti zmluvných strán, O. ani na základe tejto zmluvy predmetný dlh neuhrádzal, nakoľko tento dlh neexistoval. Z uvedeného vyplýva, že medzi O. a O. nedošlo k poskytnutiu žiadnej finančnej pôžičky, O. v dôsledku nevydareného spoločného podnikania nástojil na O., aby mu tento vrátil peniaze, ktoré do spoločného podnikania investoval, tieto finančné prostriedky však žalobca neposkytol žalovanému ako fyzickej osobe, naopak, tieto peniaze investoval O. do spoločnej obchodnej spoločnosti I. F., do spoločného podnikania, ktoré sa rozhodol žiadať od tejto spoločnosti nedôvodne naspäť, čo dokazuje aj písomná výzva O. adresovaná tejto spoločnosti v roku 2016. O. poukázal na ust. , uviedol, že žalobca nepreukázal naplnenie základných náležitostí titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, z ktorej má uznanie dlhu, na ktoré O. poukazuje, prameniť, a to v preukázaní základných náležitostí uznania dlhu v zmysle tohto ust. O. v konaní nepreukázal reálne poskytnutie pôžičky žalovanému tak ako to tvrdí, ako ani ostatné zákonné náležitosti v zmysle ust. , a následne tým ani v zmysle ust. . O. poukázal na to, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, v tomto prípade neposkytnutie finančnej pôžičky, nakoľko preukazovanie takýchto skutočností je spravidla objektívne nemožné, v danom prípade je preto dôkazné bremeno preukázania reálnosti plnenia, poskytnutia finančnej pôžičky O., podľa jeho názoru, na strane O.. O. ďalej uviedol, že aj ak by súd dospel k záveru, že O. preukázal naplnenie podmienok podľa ust. a 558 z hľadiska preukázania reálnosti plnenia zo zmluvy o pôžičke, O. poukazuje na to, že nebola medzi stranami dojednaná žiadna splatnosť pôžičky, ani táto splatnosť nebola inak ustanovená, v takom prípade je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie, ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku, pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie, rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol a premlčacia doba mala začať v danom prípade plynúť nasledujúcim dňom po dni vzniku pôžičky, teda v decembri 2012, k uznaniu dlhu malo dôjsť v roku 2017, teda 5 rokov po tvrdenom poskytnutí a zároveň začatí plynutia premlčacej doby, je teda zrejmé, že malo dôjsť k uznaniu premlčaného dlhu, o ktorého premlčaní O. nemal včas čase podpisu uznania dlhu žiadnu vedomosť, a preto takéto uznanie dlhu nemá právne následky v zmysle ust. . O. vzniesol vo vzťahu k celému uplatnenému nároku námietku premlčania. K podanému odporu pripojil výpis z obchodného registra spoločnosti C. F. J. K. (C. I. F.) a výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 21.06.2016.

4. O. reagoval na podaný odpor podaním zo dňa 16.02.2024, v ktorom uviedol, že podáva negatívne vyjadrenie k odporu O., a to z toho dôvodu, že O. v odpore nespochybnil samotné poskytnutie pôžičky zo strany O. a podľa jeho názoru je odpor iba snahou O. oddialiť meritórne rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru v predmetnom konaní na základe ním doposiaľ produkovaných dôkazov uniesol dôkazné bremeno, ktoré má spočívať v preukázaní oprávnenosti požadovanie vrátenia pôžičky od O., O. totiž vôbec nereagoval ani na výzvu na zaplatenie dlžnej sumy za 05.11.2021, a preto jeho odpor pokladá za irelevantný, námietky O. uplatnil až v odpore, pričom ak by sa s poskytnutou pôžičkou nestotožňoval, určite by negatívne reagoval už na pokus o zmier O. a nespochybňoval by poskytnutú pôžičku až v konaní pred súdom. O. ďalej uviedol, že je nepochybné, že O. v zmysle ním podpísanej zmluvy o uznaní dlhu z 20.09.2017 nevrátil O. bezúročnú pôžičku vo výške 12 000 eur poskytnutú O. O. v decembri 2012, a to napriek zmluve o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018, keby teda O. pôžičku od O. neprevzal ako to tvrdí v podanom odpore určite by zmluvu o uznaní dlhu nepodpísal, pričom tvrdenia o údajnom podpise tejto zmluvy pod nátlakom je úplne nedôvodné, keďže o rok neskôr O. podpísal aj zmluvu o splácaní dlhu. O. ďalej uviedol, že navyše v zmluve o uznaní dlhu O. uznal dlh aj voči svojmu L., ktorému na rozdiel od O. svoj dlh zo zmluvy o uznaní dlhu aj splácal. Dlh O. podľa názoru O. nebol na rozdiel od tvrdení z odporu v čase podpisu zmluvy o uznaní dlhu z 20.09.2017 premlčaný a navyše uznať možno aj premlčaný dlh, preto sa s námietkou premlčania nestotožnil. Uviedol, že pôžička zo septembra 2014 poskytnutá O. spoločnosti bola splatná do októbra 2015, O. suma je však pôžičkou poskytnutou O. O. 2 roky pred začatím ich spoločného podnikania. Vzhľadom na uvedené uviedol, že na podanej žalobe trvá.

5. O. podal k vyjadreniu O. svoje vyjadrenie, ktoré doručil súdu dňa 09.04.2024 a v ktorom uviedol, že zotrváva na podanom odpore a vznesených námietkach, uviedol, že O. vo svojom vyjadrení uvádza len domnienky a vlastné hodnotiace úsudky vo vzťahu k skutkovým okolnostiam predmetnej veci, avšak bez akejkoľvek opory v doposiaľ vykonanom dokazovaní. Opakovane uviedol, že neuznáva nárok O., nakoľko k poskytnutiu finančnej pôžičky tak ako to popisuje O. nedošlo. Podľa jeho názoru je zmluva o pôžičke reálnou zmluvou, čo znamená, že zmluvné strany môžu zmluvu uzavrieť akýmkoľvek spôsobom, ale k založeniu zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním veci, pričom O. v konaní nepreukázal reálne poskytnutie pôžičky O. tak ako to tvrdí, ako aj ostatné zákonné náležitosti podľa ust. a 558 . Ďalej opätovne poukázal na to, že medzi stranami nebola dojednaná žiadna splatnosť pôžičky a nebola iná ustanovená, v takom prípade je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie, pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy môže veriteľ požiadať o plnenie, a to teda deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. V tejto súvislosti poukázal na judikáty č. R 91/2004 a R 17/2017. Zopakoval teda, že premlčacia doba začala v danom prípade plynúť nasledujúcim dňom po dni vzniku pôžičky v decembri 2012, k uznaniu dlhu malo dôjsť v roku 2017, teda 5 rokov po tvrdenom poskytnutí a zároveň začatí plynutia premlčacej doby, je teda zrejmé, že malo dôjsť k uznaniu premlčaného dlhu, o ktorého premlčaní O. nemal v čase podpisu uznania dlhu žiadnu vedomosť, preto takéto uznanie dlhu nemá právne následky v zmysle ust. . O. uviedol, že naďalej trvá na vznesenej námietke premlčania. Vzhľadom na uvedené O. navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol.

6. K vyjadreniu O. sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 14.05.2024, v ktorom uviedol, že O. pred O. uviedol v novembri roku 2012 skutočnosť, že na účte disponuje sumou presahujúcou 16 000 eur a práve v tejto súvislosti ho O. požiadal o poskytnutie bezúročnej pôžičky v sume 12 000 eur, pričom tejto žiadosti O. O. v decembri roku 2012 vyhovel a poskytol mu predmetnú sumu 12 000 eur, ktorú vybral zo svojho vyššie spomenutého účtu. O. uviedol, že O. ani v podanom odpore, ani vo svojom stanovisku nenamietol, že by nijaké peniaze od O. neprevzal, a teda ani v odpore nespochybnil samotné poskytnutie pôžičky zo strany O.. Poukázal na to, že ak by nebol prevzal peniaze z pôžičky, načo by podpisoval zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 a o rok neskôr zmluvu o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018, rovnako by O. reagoval na výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 05.11.2021, ak by pôžičku od O. neprevzal. Tvrdenia O. v odpore aj v jeho vyjadrení O. považuje za oneskorené a nedôvodné. O. zároveň uviedol, že O. nešpecifikoval, v čom mal spočívať nátlak na neho pri podpise zmluvy o uznaní dlhu, či malo ísť o nátlak fyzický alebo psychický, uviedol, že ak by túto zmluvu podpísal pod nátlakom, či by o rok neskôr podpísal aj zmluvu o splácaní dlhu pod nátlakom. Zároveň uviedol, že O. neuvádza, že by v predmetnej veci podal nejaké oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu, preto sa s jeho námietkami nestotožňuje. Zároveň uviedol, že v zmluve o uznaní dlhu O. uznal dlh aj voči svojmu L., ktorému na rozdiel od O. svoj dlh zo zmluvy o uznaní dlhu aj splácal, tento dlh nenamietal a namieta iba dlh voči O., čo považujú za irelevantné. Uviedol tiež, že dlh

O. nebol v čase podpisu zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 premlčaný, a navyše uznať možno aj premlčaný dlh. K splatnosti pôžičky uviedol, že v prípade absencie dohody zmluvných strán o splatnosti je táto splatná na prvú výzvu veriteľa podľa ust. . S ohľadom na uvedené O. na podanej žalobe trvá. Ako prílohou tohto podania priložil výpis z účtu v C. L. G. pôvodného O. za obdobie od 01.03.2014 do 31.03.2014 a výpis z účtu v C. L. G. pôvodného O. za obdobie od 01.11.2012 do 30.11.2012.

7. Konajúci súd vo veci vykonal dôkaz výsluchom strán sporu, ako aj výsluchom navrhovaného svedka, L. O., I. K..

8. O. podal vo veci stanovisko doručené súdu dňa 25.09.2024, v ktorom uviedol, že výpisom z účtu O. chcel preukázať, že v novembri 2012 O. disponoval sumou presahujúcou 16 000 eur, preto mohol O. poskytnúť pôžičku v sume 12 000 eur, O. peňažné prostriedky zjavne potreboval, keďže podľa jeho výpovede uhrádzal okrem základných životných potrieb aj hypotekárny úver a služby spojené s nájmom vo výške 450 eur, načo jeho mesačný príjem vo výške 550 eur nepostačoval a jeho I. bola vtedy na materskej dovolenke. Ďalej uviedol, že výpisom z účtu z marca 2014 chcel O. preukázať, že na predmetnom účte mal po poskytnutí pôžičky O. už iba sumu presahujúcu 2 000 eur. O. uviedol, že O. podpísal zmluvu o uznaní dlhu dňa 20.09.2017 a o rok neskôr zmluvu o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018, pričom v konaní nebolo preukázané, že by jednal pod nátlakom alebo v tiesni, preto by v zmysle zásady pacta sunt servanda mal pôžičku O. vrátiť. Podľa jeho názoru zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 možno označiť za dohodu o tom, že peniaze, ktoré boli odovzdané dlžníkovi a ktoré je tento povinný veriteľovi vráti budú naďalej tvoriť predmet pôžičky. Uviedol tiež, že O. sa snaží stotožniť zmluvu o pôžičke uzatvorenú so O. v decembri 2012 so zmluvou o pôžičke z 01.09.2014, na základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti I. F. pôžičku vo výške 15 000 eur na dobu do 15.10.2015, pričom peňažné prostriedky na túto pôžičku získal O. z peňažnej sumy poskytnutej mu jeho D. v roku 2014 titulom náhrady za investície vložené O. do nehnuteľnosti počas ich partnerského vzťahu. O. poukázal na to, že splatnosť predmetnej pôžičky bola stanovená na prvú výzvu veriteľa podľa ust. , preto sa s námietkou premlčania nestotožňuje a O. podľa jeho názoru neuznal premlčaný dlh, v tejto súvislosti však poukázal na to, že uznať je možné aj premlčaný dlh, a to podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.05.2003, sp. zn. , ak sa veriteľ domáhať splnenia záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi. K predmetnému podaniu priložil ako dôkaz zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 01.09.2014.

9. O. sa k veci vyjadril podaním zo dňa 24.09.2024, ktorom uviedol, že O. na pojednávaní dňa 05.09.2024 potvrdil, že pôžička mala byť vrátená na výzvu veriteľa – O., pričom v takom prípade je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie, pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie, rozhodujúcim je preto deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol, premlčacia doba začala v danom prípade plynúť nasledujúcim dňom po dni vzniku pôžičky, teda v decembri 2012, k uznaniu dlhu malo dôjsť v roku 2017, teda 5 rokov po tvrdenom poskytnutí pôžičky a zároveň začatí plynutia premlčacej doby, preto je zrejmé, že malo dôjsť ku uznaniu premlčania dlhu, o ktorého premlčaní O. nemal v čase podpisu uznania dlhu žiadnu vedomosť, preto takéto uznanie dlhu nemá právne následky v zmysle ust. , čo potvrdil samotný O. počas výsluchu v konaní. O. uviedol, že trvá na vznesenej námietke premlčania.

10. Podaním doručeným súdu dňa 06.11.2024 O. navrhol, aby súd podľa ust. pripustil vstup novej strany sporu do konania na strane O., z pôvodného O. na nového O., F. D. C. E. F., s tým, že táto spoločnosť so vstupom do konania súhlasí. Ako prílohu uvedeného podania predložil zmluvu o postúpení pohľadávky, uzatvorenú medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou D. C. E. F. dňa 04.11.2024, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní.

11. Uznesením zo dňa 15.11.2024 konajúci súd rozhodol, že pripúšťa, aby z konania vystúpil C. O. a na jeho miesto vstúpil ako O. spoločnosť D. C. E. F. (z hľadiska procesného štádia, v ktorom došlo k zmene strany sporu na strane O. súd v predmetnom rozhodnutí bude používať označenie „O.“ s významom tak pôvodného O., ako aj O.). Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.12.2024.

12. Konajúci súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a v ňom uvedenými listinami, výsluchom strán sporu a navrhovaného svedka a zistil nasledovný skutkový stav.

13. Zo zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 vyplýva, že O. mal voči O. uznať dlh vo výške XX XXX eur a voči svojmu L. I. K. uznať dlh vo výške XX XXX eur titulom poskytnutia peňažných pôžičiek v decembri 2012 a že tento dlh sa zaviazal splatiť do 31.12.2017.

14. Zo zmluvy o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018 vyplýva, že O. sa zaviazal splácať záväzok voči O. vo výške XX XXX eur vzniknutý titulom poskytnutia peňažnej pôžičky v decembri 2012 a uznaný čo do dôvodu a výšky dňa 20.09.2017, a to v období od mája 2018 do budúcna, vo výške mesačnej splátky najmenej XXX eur mesačne, v pravidelných mesačných splátkach, pod následkom straty výhody splátok, keďže pri omeškaní aj s jednou splátkou by sa stal naraz splatný celý záväzok.

15. Z pokusu o zmier zo dňa 05.11.2021 vyplýva, že O. vyzval O., aby mu v lehote siedmych dní vrátil sumu XX XXX eur ako zostatku pôžičky, ktorú voči nemu čo do dôvodu aj výšky uznal dňa 20.09.2017, v opačnom prípade podá žalobu o zaplatenie dlžnej sumy.

16. Z podacieho lístka vyplýva, že O. podal na pošte zásielku pre O..

17. Z výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti C. F. J. K. vyplýva, že táto spoločnosť mala v období od 19.02.2014 do 19.07.2018 obchodné meno I. F., v čase od 19.02.2014 do 28.06.2017 boli spoločníkmi v spoločnosti O., O. a jeho L. I. K., a v tom istom období bol štatutárnym orgánom - konateľom spoločnosti O..

18. Z výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 21.06.2016 adresovanej právnym zástupcom O. spoločnosti I. F. vyplýva, že O. žiadal o vrátenie sumy XX XXX eur ako zostatku pôžičky zo septembra 2014, ktorú sa spoločnosť zaviazala zaplatiť O. do októbra 2005, pričom tak do daného dňa neurobila.

19. Z výpisu z účtu žalobcu v C. L. G. za obdobie mesiaca november 2012 vyplýva, že konečný zostatok na tomto účte ku dňu 30.11.2012 bol vo výške XX XXX,XX eur.

20. Z výpisu z účtu žalobcu v C. L. G. za obdobie mesiaca marec 2014 vyplýva, že konečný zostatok na tomto účte ku dňu 01.03.2014 bol vo výške X XXX,XX eur.

21. Zo zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 01.09.2014 vyplýva, že spoločnosť I. F. uznala voči veriteľovi dlh vo výške XX XXX eur vzniknutý titulom investovaných peňažných prostriedkov do zakúpenia hnuteľných vecí ako vybavenia reštaurácie I. N. J. E., pričom žalobca ako veriteľ a spoločnosť I. F. ako dlžník sa dohodli, že záväzok vo výške XX XXX eur uznáva čo do dôvodu a výšky a zaväzuje sa splatiť do 15.10.2015.

22. Z výpovede O. na pojednávaní konanom dňa 05.09.2024 vyplynulo, že so O. boli dobrí kamaráti, bývali spolu, mali spoločné záujmy, spoločne chodievali von a mali svoje priateľky, pričom tak jedného dňa O. medzi rečou spomenul v rámci rozhovoru, že má ušetrené nejaké peniaze, s tým, že O. sa ho opýtal, či by mu nemohol požičať XX XXX Eur, s tým, že tvrdil, že nie je problém aj s úročením, pričom O. povedal, že úročiť peniaze nechce, nakoľko si so O. dôverujú a pôžička môže byť aj bezúročná. Na základe toho sa dohodli, že tieto peniaze mu vráti, keď ho vyzve, to znamená na výzvu. Následne spoločne založili spoločnosť I., F., kde boli P. F., a to O., O. a L. O., s tým, že každý z nich prispel na založenie spoločnosti vkladom X XXX Eur. Niekedy okolo roku 2017 zistili, že toto spoločné podnikanie nejde, v septembri roku 2017 preto písomne požiadal O., či by mu vedel splatiť poskytnutú pôžičku vo výške XX XXX Eur, následne v máji roku 2018 ho požiadal o splácanie vo výške XXX Eur mesačne, čo nebolo podľa jeho názoru nič hrozné, a k dnešnému dňu by už bola časť splatená, uviedol, že nepotreboval tieto peniaze súrne, čiže mu postačovali splátky, avšak nič sa nedialo a následne preto vyzval žalovaného v roku 2021, pričom na túto výzvu O. nereagoval a opäť sa nič nedialo, preto sa v roku 2023 rozhodol riešiť vec súdnou cestou. K bližším informáciám o poskytnutej pôžičke uviedol, že k jej poskytnutiu došlo niekedy v prvej polovici decembra roku 2012, peniaze vo výške XX XXX Eur poskytol O. pred hotelom N., a to v hotovosti. Uviedol, že nemal a nemá vedomosti o tom, na aký účel mal O. tieto peniaze od neho žiadať, a nakoľko si dôverovali a O. mu uviedol, že ak sa mu podarí, tieto peniaze mu aj zúročí a môže mu vrátiť aj XX XXX Eur, tak to ďalej neriešil, pričom nevedel, akým spôsobom by tieto peňažné prostriedky mohol O. zúročiť. Ďalej uviedol, že keďže mu predmetné peňažné prostriedky nebolo treba ihneď, neinformoval sa u O., v akom stave je zhodnocovanie jeho prostriedkov. K výpisu

z účtu z roku 2014, ktorý predložil v konaní, uviedol, že tento účet bol v danom čase jeho jediný, s tým, že v danom období roku 2014 inkasoval obnos peňazí od svojej C., išlo o vrátené peňažné prostriedky, ktoré investoval do jej nehnuteľnosti, pričom na to, aby ich O. mohla vrátiť, si zobrala pôžičku. Tieto peniaze žiadal v období, keď začali so O. spoločne podnikať, do spoločného podnikania mal investovať okolo XX XXX – XX XXX Eur, pričom niečo mal ešte zostatok na účte. Uviedol, že teda celkovo do spoločného podnikania investoval okolo XX XXX,- Eur, a tieto peniaze boli investované na kúpu zariadení na podnikanie reštaurácie I. N. na Hlavnej ulici v Košiciach, na to bola použitá tá pôžička XX XXX,- Eur, s tým, že bolo dojednané, že niekedy do októbra 2015 sa mu mali tieto peniaze vrátiť. Ďalej uviedol, že dôveroval O. v spoločné podnikanie aj napriek tomu, že v čase jeho začatia ešte od neho nemal vrátenú O. pôžičku, nakoľko O. ho presviedčal, že daná reštaurácia I. N., že prekvitá jej podnikanie, že on v tejto reštaurácii pracoval, oboznámil ho aj so ziskami a výsledkom podnikania. Čo sa týka pozícií strán sporu v spoločnom podnikaní, O. uviedol, že O. bol konateľom tejto spoločnosti, aj v reštaurácii varil, on – O. len nosil suroviny, ak bolo niečo potrebné, zamestnaný v tejto spoločnosti ani v reštaurácii nebol, len akoby z diaľky sledoval, či táto reštaurácia funguje a či to bude výnosné tak ako ho o tom O. presviedčal, čiže v zásade len kontroloval, či podnikanie ide. Záverom uviedol, že nedisponuje žiadnym dôkazom o tom, že O. poskytol pôžičku, ktorá je predmetom tohto konania.

23. Z výpovede O. na pojednávaní konanom dňa 05.09.2024 vyplynulo, že v roku 2012 nedošlo k žiadnemu stretnutiu medzi ním a O. a už vôbec nie pred N. N. a nedošlo ani k odovzdaniu žiadnej pôžičky vo výške XX XXX,- Eur. Uviedol, že od roku 2009 do 2012 pracoval na sídlisku P. v podniku K. L. ako E., s tým, že v tomto roku sa mu narodil aj F. a bral v tomto roku hypotéku na Q. L., do ktorého sa sťahoval s C. G. F. F., avšak na doplatenie za tento byt nepotreboval doložiť žiadne peniaze. Jeho čistý príjem bol okolo XXX,- až XXX,- Eur mesačne. V období rokov 2012 – 2014 pracoval v K. L. a v I. N. a tam bol jeho čistý mesačný príjem XXX,- Eur. Čo sa týka jeho vtedajších životných nákladov, uviedol, že platil XXX,- Eur mesačne splátku hypotéky a inkaso XXX,- Eur. Uviedol, že v období roka 2012 nemal žiadne možnosti zhodnocovania finančných prostriedkov, nakoľko ani nevie, čo tento termín znamená, preto takéto sľuby O. ani nikdy nedával. Čo sa týka listiny – uznania dlhu, uviedol, že k podpisu tejto listiny došlo v čase, kedy ukončili spoločné podnikanie – skrachovali, čo ostatní spoločníci vnímali veľmi ťažko, a to aj samotný O., ktorý tiež sa podieľal na tomto podnikaní, pričom krach spoločnosti a podnikania dávali za vinu O., a to vzhľadom na to, že bol konateľom tejto spoločnosti a aj E. J. H.. Uviedol, že zmluvu o uznaní dlhu pripravoval právny zástupca O. a podpisovala sa z dôvodu, že podnikanie skrachovalo a spoločníci chceli svoje peniaze naspäť, pričom na neho bol vyvíjaný psychický nátlak zo strany ostatných spoločníkov, vrátane O., nakoľko kládli za vinu krach spoločnosti a podnikania jemu a on si to tak bral, že je to jeho vina a tlačili na neho, aby tieto peniaze vrátil on, nemal teda slobodnú vôľu podpísať zmluvu o uznaní dlhu s obsahom ohľadne pôžičky vo výške XX XXX,- Eur O. a XX XXX,- Eur svojmu L.. O. uviedol, že pred podpisom túto listinu nečítal a v čase jej podpisu nemal vedomosť o tom, že dlh, ktorý má uznať, je premlčaný. Uviedol, že splatil nejaké peniaze len svojmu L., v období rokov 2018 – 2020, nejakých XXX,- Eur, z dôvodu F. J. a že mal výčitky zo skrachovania firmy, avšak žiadnu rolu v tomto nezohrávala podpísaná zmluva o uznaní dlhu a nešlo z jeho strany o splácanie údajnej pôžičky vo výške XX XXX,- Eur. Čo sa týka druhej listiny – zmluvy o splácaní dlhu, O. uviedol, že okolnosti podpisu tejto listiny boli rovnaké ako u zmluvy o uznaní dlhu, pričom nikdy O. nežiadal o splácanie dlhu vo výške XXX,- Eur mesačne, ani na základe žiadnej z podpísaných zmlúv, resp. tvrdenej zmluvy o pôžičke neplatil O. žiadne platby. Uviedol tiež, že v decembri 2012 u neho neexistovali žiadne okolnosti, na základe ktorých by si mal požičať peniaze vo výške XX XXX,- Eur od O. a XX XXX,- Eur od F. L.. Uviedol tiež, že na O. ani na F. L. ohľadne nátlaku pri podpise sporných dokumentov nepodal trestné oznámenie. Záverom uviedol, že nevie vysvetliť, prečo nereagoval na výzvu na úhradu dlhu zo strany O..

24. Z výpovede svedka I. K., L. O., na pojednávaní konanom dňa 24.10.2024 vyplynulo, že O. je jeho L. G. O. bol spoločník v spoločnosti, ktorú spolu viedli, pričom všetci traja, t. j. O., O., aj F. dali nejaké finančné prostriedky do spoločného podnikania. Uviedol, že spoločné podnikanie začalo cca pred 10 rokmi. Svedok uviedol, O. pozná odvtedy, čo zakladali spoločnú reštauráciu, pričom koncom roku 2012 O. nepoznal, nebol preto ani svedkom toho, že by O. poskytol O. koncom roka 2012 pôžičku. Uviedol, že suma vo výške XX XXX,- Eur bola z jeho strany poskytnutá do spoločného podnikania, avšak nebolo to v decembri 2012, ale tesne pred začatím podnikania. K zmluve o uznaní dlhu uviedol, že táto sa podpisovala tak, že mu bol doručený nejaký papier od O., resp. jeho právneho zástupcu, že má splatiť nejakú pôžičku XX XXX,- Eur, ak to nesplatí O. a kvôli tomu sa tento papier podpisoval. Čo sa týka obviňovania O. z krachu podnikania zo strany O., svedok uviedol, že k tomu sa vyjadriť nevie, nakoľko

s nimi nebol v kontakte. Svedok v rámci výsluchu uviedol, že mu O. spláca nejaké peniaze, cca XX – XXX,- Eur a ide o peniaze, ktoré boli dané do spoločného podnikania.

25. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 4.11.2024 súd zistil, že C. O., A. E. postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, spolu so všetkými právami a povinnosťami spojenými s touto pohľadávkou na nového O..

26. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledovných právnych noriem.

27. Podľa ust. platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

28. Podľa ust. platí, že ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

29. Podľa ust. platí, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

30. Podľa ust. platí, že premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie . Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

31. Podľa ust. platí, že pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

32. Podľa ust. platí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

33. Podľa ust. platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

34. Podľa ust. platí, že veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

35. Podľa ust. platí, že s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

36. Predmetom tohto konania je O. tvrdený záväzok O. voči O. vyplývajúci z občianskoprávneho vzťahu na podklade zmluvy o pôžičke, na základe ktorej mala byť O. zo strany O. v decembri 2012 poskytnutá pôžička vo výške XX XXX eur a túto sa mal zaviazať splatiť na výzvu veriteľa, teda O.. Existenciu dlhu z pôžičky O. opieral o zmluvu o uznaní dlhu podľa .

37. O. vo vzťahu k tejto pohľadávke O. vzniesol niekoľko námietok, a to námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu, námietku voči vzniku účinkov uznania dlhu v podobe vzniku domnienky existencie dlhu a predĺženia premlčacej doby, námietku neexistencie pôžičky a námietku premlčania.

Aktívna vecná legitimácia

38. V priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto konaní z pôvodného žalobcu na nového žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 4.11.2024.

39. Nakoľko žalovaný nespochybnil zmluvu o postúpení pohľadávky, ani skutočnosť zmeny subjektu – veriteľa vymáhajúceho pohľadávku voči nemu, pričom súd vyhodnotil zmluvu o postúpení pohľadávky

zo dňa 4.11.2024 ako platný právny úkon, aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní mal súd za preukázanú a nespornú.

Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

40. Na preukázanie nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie žalovaný v konaní uviedol, že pohľadávka, ktorú žaluje žalobca v tomto konaní, nie je pohľadávkou voči žalovanému, ale voči tretej osobe, konkrétne obchodnej spoločnosti I. F., ktorej boli žalobca a žalovaný spoločníkmi, pričom žalovaný vykonával aj funkciu konateľa a pôžičku mal žalobca poskytnúť tejto spoločnosti, nie jemu ako fyzickej osobe. Túto námietku preukazoval výzvou žalobcu adresovanou tejto spoločnosti dňa 21.06.2016, pričom v tejto výzve sa pojednáva o zostatku pôžičky vo výške XX XXX,- Eur, poskytnutej žalobcom tejto spoločnosti v septembri 2014, ktorá mala byť splatená do októbra 2015.

41. Súvis pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, ktorá je predmetom tohto konania, s pôžičkou, ktorá mala byť poskytnutá uvedenej spoločnosti žalobca poprel.

42. Konajúci súd vyhodnotil skutkové tvrdenia a dôkazy týkajúce sa námietky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a totožnosti dvoch uvádzaných pôžičiek. Konajúci súd na základe skutkových tvrdení žalovaného a v konaní predložených dôkazov, konkrétne výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 21.06.2016 a zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 01.09.2014 tieto pôžičky nemohol vyhodnotiť ako jednu totožnú pôžičku, a to vzhľadom na rozpory medzi termínmi vzniku týchto pôžičiek (žalovaná pôžička mala byť poskytnutá v mesiaci december 2012 a pôžička pre spoločnosť v mesiaci september 2014), ako aj v dojednanej splatnosti pôžičiek (vo vzťahu k pôžičke žalobcu na výzvu veriteľa a vo vzťahu k spoločnosti do októbra 2015). Žiadne iné dôkazy o totožnosti predmetných pôžičiek žalovaný v konaní nepredložil.

43. Pre prijatie záveru o totožnosti žalovanej pôžičky s pôžičkou poskytnutou žalobcom spoločnosti I. F. nepostačovalo súdu ani poukazovanie na skutočnosť, že žalobca v rozhodnom čase nedisponoval finančnými prostriedkami v súhrnnej výške pôžičky pre žalovaného a aj vkladu do spoločnej obchodnej spoločnosti, keďže žalobca v rámci svojej výpovede ozrejmil, že v čase poskytovania vkladu do spoločnosti mal inkasovať finančné prostriedky od svojej J. C., ktoré na účel vkladu do spoločnosti použil, pričom žalovaný ďalej na vyvrátenie tohto tvrdenia nenavrhoval žiadne ďalšie dôkazy a dokazovanie v tomto smere ďalej vykonané nebolo.

44. Na základe uvedeného konajúci súd nemal za preukázanú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vznesenú zo strany žalovaného.

Námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu

45. Ďalšou, zo strany žalovaného uplatnenou námietkou voči peňažnej pohľadávke uplatnenej žalobcom voči žalovanému, bola námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017, ktorú žalobca použil ako dôkaz na preukázanie existencie záväzkovo-právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným.

46. Súd z úradnej povinnosti v prvom rade skúmal platnosť tohto právneho úkonu z hľadiska jeho podstatných obsahových náležitostí, pričom vychádzajúc z jej obsahu konštatoval, že táto listina obsahuje podstatné obsahové náležitosti, a to označenie zmluvných strán, dôvod a výšku uznávaného dlhu, prejav vôle žalovaného – prísľub označený dlh uhradiť, ako aj dátum a miesto úkonu a podpisy zmluvných strán.

47. S ohľadom na uvedené súd z tohto hľadiska nevyhodnotil zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.9.2017 ako neplatný právny úkon.

48. Absolútnu neplatnosť zmluvy o uznaní dlhu z 20.09.2017 žalovaný vyvodzoval zo skutočnosti, že predmetnú zmluvu mal podpísať a uzatvoriť bez slobodnej vôle, t. j. pod nátlakom.

49. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou slobody vôle žalovaného pri podpise predmetnej listiny.

50. Z výpovede žalovaného v priebehu konania vyplynulo, že nátlak, o ktorý opiera nedostatok svojej slobodnej vôle pri podpise zmluvy o uznaní dlhu mal mať podobu psychického nátlaku, keďže tento nátlak skutkovo podoprel skutočnosťou, že sa cítil byť vo vzťahu k žalobcovi a svojmu bratovi zodpovedný za nevydarené spoločné podnikanie.

51. Subjekt pri vykonaní právneho úkonu, ktorý má byť platný, musí navonok prejaviť tú vôľu, ktorú má a ktorá je výsledkom jeho vlastného slobodného vytvorenia. Nedostatkom slobody vôle môže byť postihnutá ako vôľa smerujúca ku konaniu (vôľa prejavovacia), tak aj vôľa, ktorá je prejavená navonok (vôľa prejavená). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Práve úkony, ktoré sú následkom psychického donútenia, majú byť výsledkom pôsobenia tzv. bezprávnej vyhrážky (vis compulsiva). Bezprávnou vyhrážkou je pôsobenie na psychiku konajúceho, v dôsledku ktorého je konajúci prinútený vykonať svoj prejav vôle vzbudením dôvodného strachu s prihliadnutím na jej druh a intenzitu. Vyhrážka musí pôsobiť na konajúceho v čase vykonania úkonu. Vyhrážka musí byť protiprávna, t. j. jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, čo týmto spôsobom nesmie byť vynucované, vyhrážka nesmie byť právne podložená ani právne vymáhateľná.

52. Žalovaný v rámci svojej účastníckej výpovede ani netvrdil, ani nepreukázal, že by zmluvu o uznaní dlhu podpisoval, a teda uzatváral v dôsledku bezprávne vyhrážky. Vnútorné výčitky svedomia žalovaného voči F. L. a žalobcovi nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, ktorou by na žalovaného pôsobil žalobca a ktorá by mala byť kvalifikovaná ako psychický nátlak, ktorého sa mal dopustiť na žalovanom žalobca. Výčitky svedomia žalovaného, v dôsledku ktorých uzatvoril zmluvu o uznaní dlhu, ako vnútorné pocity žalovaného možno vnímať len ako pohnútku k uzatvoreniu zmluvy z jeho strany, nemôžu však mať a ani v zmysle platnej právnej úpravy ust. nemajú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nakoľko na vôľu žalovaného uzatvoriť predmetný právny úkon nepôsobil žalobca nedovolenou, bezprávnou vyhrážkou, a preto tento úkon nie je možné považovať za uzatvorený bez slobodnej vôle žalovaného.

53. Konajúci súd dáva do pozornosti, že je nutné vnímať rozdiel medzi bezprávnou vyhrážkou, ktorá je negatívnym pôsobením tretej osoby na vôľu konajúceho a pohnútkou konajúceho, založenou na negatívnych emóciách, ktorá je vnútorným výtvorom konajúceho bez pôsobenia zo strany tretej osoby.

54. Žalovaný predmetný právny úkon uzatvoril na základe vlastnej vnútornej pohnútky, spočívajúcej vo výčitkách svedomia, nie však pod nátlakom zo strany žalobcu, ktorý by tu musel byť prítomný, aby súd mohol konštatovať existenciu bezprávnej vyhrážky, nedostatok slobodnej vôle žalovaného, a na to nadväzujúcu absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu – zmluvy o uznaní dlhu.

55. S ohľadom na uvedené konajúci súd dospel k záveru, že žalovaný tvrdeniami ani dôkazmi neustál ani svoju námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 z dôvodu nedostatku slobody vôle pri jej podpisovaní, a tento právny úkon preto súd nemohol z tohto dôvodu vyhodnotiť ako právny úkon absolútne neplatný.

Účinky uznania dlhu

56. Žalovaný v konaní namietal absolútnu neplatnosť zmluvy o uznaní dlhu aj s poukazom na to, že ňou mal byť uznaný neexistujúci dlh.

57. Uznanie dlhu ako zabezpečovací právny inštitút má v zmysle platnej právnej úpravy 2 základné právne účinky, a to v zmysle ust. zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania (v prípade premlčaného dlhu za predpokladu, že uznávajúci vedel, že uznáva premlčaný dlh) a v súlade s ust. spôsobuje predĺženie premlčacej lehoty na dobu desiatich rokov (v prípade premlčaného dlhu bez ohľadu na vedomosť uznávajúceho o premlčaní).

58. Konajúci súd sa teda ďalej musel vysporiadať s tým, na ktorej zo strán sporu v danom prípade spočíva dôkazné bremeno preukázania existencie/neexistencie hlavného záväzku v podobe zmluvy o pôžičke, a to vzhľadom na to, že v konaní nebola spornou existencia zmluvy o uznaní dlhu, ale zmluva o pôžičke, čo v kontexte ust. musel súd konfrontovať s právnymi účinkami uznania dlhu.

59. Za týmto účelom musel súd vyhodnotiť, či právny úkon – zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.9.2017 vyvolala právne účinky – právnu domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania.

60. Z výkladu ust. vyplýva, že uznaním dlhu sa posilňuje postavenie veriteľa, a to najmä z hľadiska jeho procesnoprávneho uplatňovania práva tým, že zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval. Z procesného hľadiska tak nastáva výmena úloh procesných strán (žalobcu a žalovaného), na základe ktorej sa dôkazné bremeno presúva zo žalobcu na žalovaného. Žalovaný je tak svoju procesnú obranu nútený viesť v negativistickom smere, a teda vyvrátiť samotnú existenciu dlhu, a zároveň vyvrátiť svoj prísľub, tento dlh splniť. V procesnej rovine sa uvedené obrátenie dôkazného bremena spomína predovšetkým v ust. , ktoré ustanovuje, že akákoľvek skutočnosť, ktorá zakladá domnienku a pripúšťa dôkaz opaku, sa má za preukázanú, a to až do momentu, kedy sa nepreukáže opak. Na dlžníka sa teda presúva dôkazné bremeno trvania záväzku v čase jeho uznania, t. j. ak chce byť dlžník v spore úspešný, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, resp. v čase uznania neexistoval. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno vzťahujúce sa na neexistenciu záväzku na dlžníkovi (žalovanom). (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. .)

61. S ohľadom na uvedené nemohol súd automaticky a bez ďalšieho prisvedčiť tvrdeniu žalovanému, že na ňom nemôže ležať dôkazné bremeno preukázania neexistencie pôžičky, nakoľko právny účinok uznania dlhu práve takúto procesnú situáciu predpokladá.

62. Súd však poukazuje na to, že pre perfektnosť a vznik účinku uznania dlhu v podobe založenie domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania v prípade, že je dlh už premlčaný, (a teda pre aplikáciu otočenia dôkazného bremena o neexistencii hlavného záväzku na dlžníka) je potrebné, aby ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Inštitút uznania dlhu teda podľa ust. v prípade už premlčaného dlhu zakladá jeho právne účinky len za predpokladu, že ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní, čo je uvedené v druhej vete ust. .

63. S ohľadom na uvedené sa súd musel vysporiadať s otázkou premlčania tvrdeného pôvodného dlhu ku dňu jeho uznania a vedomosťou žalovaného o eventuálnom premlčaní v čase podpisovania zmluvy o uznaní dlhu.

64. Zo skutkových tvrdení žalobcu v podanej žalobe, ako aj z dôkazu predloženého na jeho podporu – zmluvy o uznaní dlhu vyplýva, že pôžička mala byť žalovanému poskytnutá v decembri roku 2012. Všeobecná premlčacia doba je trojročná a začína plynúť prvým dňom, keď veriteľ mohol svoje právo vykonať po prvý raz, teda kedy žalobca ako veriteľ mohol uplatniť svoj nárok na súde.

65. Súd sa teda musel ďalej vysporiadať s tým, kedy mala nastať splatnosť dlhu z tvrdenej zmluvy o pôžičke.

66. Zo skutkových tvrdení žalobcu v priebehu konania vyplynulo, že splatnosť pôžičky, ktorá mala byť z jeho strany poskytnutá žalovanému, bola dojednaná na výzvu veriteľa, čo žalovaný v konaní nepoprel, preto súd uvedené považoval za nesporné skutkové tvrdenie a ďalej z neho vychádzal.

67. Pre posúdenie premlčania pôvodného dlhu teda bolo potrebné posúdiť, kedy začína plynúť premlčacia doba v prípade splatnosti záväzku na výzvu veriteľa.

68. Začiatok plynutia premlčacej lehoty je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou, resp. možnosťou vykonania práva, v zmysle actio nata ( ). Pod vplyvom skoršej judikatúry (R 28/1984) vychádza prevažná časť právnej teórie z názoru, že pokiaľ splatnosť záväzku nie je stanovená žiadnym právne relevantným spôsobom, je nevyhnutné viazať začiatok plynutia premlčacej lehoty už na vznik samotného dlhu, čo (s určitými ojedinelými výnimkami, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) potvrdzuje aj aktuálna judikatúra (napr. R 91/2004, R 17/2017, Najvyšší súd SR sp. zn. , , R (ČR) 73/2010 civ., R (ČR) 104/2011). Vychádzajúc z takto ustálenej judikatúry je zároveň nesporné, že za daných okolností môže veriteľ už od vzniku dlhu efektívne vyzvať dlžníka na plnenie a determinovať tým splatnosť záväzku, tento úkon je výlučne v jeho dispozícii a

počnúc reálnou možnosťou jeho vykonania začína plynúť aj všeobecná premlčacia lehota, pričom je irelevantné, či veriteľ svoje subjektívne právo využije alebo nie.

69. So závermi ustálenej judikatúry súdov ohľadne tejto otázky sa konajúci súd plne stotožňuje, nakoľko nie je v súlade s rovnosťou strán ponechať určenie začiatku plynutia premlčacej doby na subjektívnej vôli veriteľa a čakať, kedy výzvu na plnenie voči dlžníkovi skutočne realizuje, aby tým založil moment začatia plynutia premlčania, ale je nutné vychádzať z objektívneho momentu, t. j. z momentu, kedy tak veriteľ mohol urobiť, kedy výzvu mohol objektívne voči dlžníkovi realizovať, a týmto momentom je v danom prípade nepochybne moment vzniku dlhu.

70. Aplikujúc uvedené závery na predmetný spor je zrejmé, že ak k poskytnutiu pôžičky zo strany žalobcu ako veriteľa žalovanému ako dlžníkovi malo dôjsť v decembri roku 2012, pričom splatnosť je daná na prvú výzvu veriteľa, ktorú teda mohol uplatniť žalobca ako veriteľ ihneď po vzniku dlhu, k začatiu plynutia premlčacej doby malo dôjsť v decembri roku 2012 a k premlčaniu dlhu došlo v decembri roku 2015. Ak teda k podpisu zmluvy o uznaní dlhu došlo dňa 20.9.2017, je zrejmé, v čase podpisu tejto listiny malo dôjsť k uznaniu premlčaného dlhu, o ktorého premlčaní by pre účely vzniku účinku uznania dlhu v podobe založenia domnienky o existencii dlhu v čase uznania musel žalovaný (ako dlžník uznávajúci dlh) vedieť.

71. Žalovaný svoju vedomosť o premlčaní dlhu (teda existencii dlhu v rovine naturálnej obligácie) v čase podpisu uznania dlhu poprel, a táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná ani obsahom predmetnej zmluvy o uznaní dlhu, ani výpoveďami strán a svedka v konaní, naopak, vo svojej účastníckej výpovedi žalovaný uviedol a potvrdil, že o premlčaní uznávaného dlhu žiadnu vedomosť nemal, pričom žiadne ďalšie dôkazy na podporu tohto tvrdenia žalobca v konaní neoznačil, ani nepredložil.

72. S prihliadnutím na to súd uzavrel, že podpis uznania dlhu dňa 20.9.2017 vzhľadom na premlčanie dlhu v čase podpisu nemohol vzhľadom na absenciu vedomosti uznávajúceho – žalovaného dlžníka o jeho premlčaní spôsobiť následok podľa ust. v podobe založenia vyvrátiteľnej právnej domnienky o existencii dlhu zo zmluvy o pôžičke v čase jeho uznania.

73. Z uvedeného záveru vyplýva, že v konaní nebolo možné aplikovať otáčanie dôkazného bremena v smere preukazovania neexistencie hlavného záväzku zo zmluvy o pôžičke na žalovaného ako dlžníka, ale dôkazné bremeno o existencii dlhu spočívalo na žalobcovi ako veriteľovi.

74. Z dôvodu argumentácie žalovaného, že žalobcom uplatnená pohľadávka je premlčaná aj napriek uznaniu dlhu, čo má byť primárny dôvod na zamietnutie podanej žaloby, sa súd vysporiadal aj s druhým právnym účinkom uznania dlhu.

75. Druhým právnym účinkom uznania dlhu v zmysle platnej právnej úpravy, ust. je začatie plynutia novej premlčacej doby v trvaní desiatich rokov od momentu uznania (resp. doby dojednanej na plnenie uznaného dlhu).

76. Žalovaný sa v konaní bránil voči žalobcom uplatnenej pohľadávke námietkou premlčania založenou na tom, že pre absenciu vedomosti žalovaného o uznávaní premlčaného dlhu nemohol nastať ani druhý právny účinok tohto zabezpečovacieho inštitútu v podobe začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby.

77. Uznanie dlhu je úzko späté s inštitútom premlčania ( – 114 ). Platným uznaním dlhu dochádza podľa ust. k pretrhnutiu (prerušeniu), resp. k založeniu premlčacej doby a zároveň k jej prolongácii na desať rokov. Právna teória, ako aj judikatúra súdov sa zhoduje na tom, že absencia vedomosti dlžníka o premlčaní uznávaného dlhu nemá vplyv na navodenie právneho účinku podľa ust. (napr. rozhodnutie publikované pod č. R 51/1968, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ). Účinok začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby nastane aj v prípade absencie vedomosti toho, kto dlh uznal, že je dlh premlčaný. Rovnako tak tento účinok pretrhnutia premlčacej doby nastane aj v prípade absencie prísľubu dlh zaplatiť, ako jednej z náležitosti platného uznania dlhu. Bez ohľadu na to, či bol dlh premlčaný alebo nie, v prípade splnenia všetkých zákonných náležitostí tak uznanie dlhu zakladá nové plynutie premlčacej doby, ktorá sa začína počítať od momentu, kedy k uznaniu došlo, resp. ak bola v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

78. Nakoľko pre účely navodenia právneho účinku uznania dlhu v podobe začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby nie je vedomosť dlžníka – žalovaného o premlčaní dlhu relevantná, konajúci súd nemohol prisvedčiť námietke premlčania dlhu vznesenej žalovaným v konaní, nakoľko zmluva o uznaní dlhu jej podpisom zo strany strán sporu spôsobila vznik účinku v podobe plynutia novej desaťročnej premlčacej doby bez ohľadu na vedomosť dlžníka – žalovaného o premlčaní dlhu v čase jeho uznania.

Námietka neexistencie pôžičky – dlhu

79. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.9.2017 preložená žalobcom v predmetnom konaní nespôsobila zvýhodnenie žalobcu ako veriteľa z procesného hľadiska tým, že by spôsobila otočenie dôkazného bremena ohľadne preukázania neexistencie tvrdenej pôžičky na žalovaného ako dlžníka.

80. Vzhľadom na to, že súd vyhodnotil, že zmluva o uznaní dlhu nespôsobila vznik domnienky o trvaní dlhu v čase uznania, pričom jednou z námietok žalovaného proti pohľadávke uplatnenej v konaní bola neexistencia poskytnutia pôžičky, konajúci súd v ďalšom pristúpil k skúmaniu, či v konaní žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázania existencie dlhu zo zmluvy o pôžičke.

81. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou na rozdiel napríklad od zmluvy o úvere podľa . Neznamená to, že by išlo o protiklad konsenzuálnej zmluvy, ale je potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu – odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, či došlo k podpisu zmluvy o pôžičke, či kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu vecí. Ak napríklad k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až v okamihu odovzdania. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , v spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , ZSR ČR C 946/13).

82. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v konaní nepredložil žiadny priamy dôkaz o existencii zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným, s výnimkou svojej účastníckej výpovede, ba čo viac, sám žalobca v konaní v rámci svojej účastníckej výpovede potvrdil, že žiadnym dôkazom o poskytnutí pôžičky žalovanému nedisponuje.

83. Dôkazná situácia u tej ktorej strany sporu nemusí byť v spore vždy jednoznačná, nie vždy je možné tvrdenú skutočnosť preukázať priamym, jednoznačným dôkazom. Z hľadiska unášania dôkazného bremena v spore preto nie je ojedinelé, že uniesť dôkazné bremeno v spore sa pripúšťa aj nepriamymi dôkazmi, v takom prípade je však potrebné, aby strana sporu, ktorú ťaží dôkazné bremeno, predložila toľko nepriamych dôkazov a v takej ich presvedčivosti, aby v celkovom súhrne poskytovali dôkaz o takom slede dejov a javov, ktorý by bol natoľko presvedčivý, že by v zásade nepripustil iný záver ako ten, že k skutočnosti, ktorá má byť preukázaná, skutočne došlo.

84. Podľa názorov právnej vedy platí, že sudca sa v konaní musí často vysporiadať s chaosom protichodných dôkazov a objavovať a analyzovať príčiny, prečo sa dôkazy dostali do vzájomného rozporu. K takejto analýze však nemusí mať vždy dostatok informácií. Napríklad nemá možnosť zistiť, či a prečo ten, alebo onen svedok uvádza nepravdu, či alebo prečo bola zmluva antidatovaná, atď. Sudcovia do svojej "voľnej úvahy", k akým záverom na základe vykonaných dôkazov dospeje, premieta skúsenosti a tiež vedomosti, ktoré načerpal napríklad aj behom štúdia, či vnímania v konaní. V zásade platí, že súd by sa v zmätku (v chaose) dôkazov mal zorientovať a dospieť k nejakému, hoci len pravdepodobnému skutkovému záveru za tým účelom, aby vo veci mohol presvedčivo rozhodnúť.

85. Na to, aby v konkrétnom prípade mohol súd prisvedčiť v konaní žalobcovi, musel by žalobca súdu prezentovať sled dejov a javov preukázaný súhrnom nepriamych dôkazov, ktorý by poskytoval dostatočne presvedčivý obraz o preukazovanej skutočnosti tak, že súd by jeho skutkovému tvrdeniu o pohľadávke voči žalovanému z titulu zmluvy o pôžičke uveril a prisvedčil tomuto skutkovému tvrdeniu ako preukázanému.

86. Žalobca v konaní ohľadne existencie dlhu žalovaného zo zmluvy o pôžičke predložil niekoľko nepriamych dôkazov, a to zmluvu o uznaní dlhu z roku 2017, zmluvu o splácaní dlhu z roku 2018, výzvu na plnenie z roku 2021 a výpisy z účtu za mesiace november 2012 a marec 2014.

87. Podľa ust. platí, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

88. Z pohľadu jednotlivého posudzovania žalobcom predložených dôkazov súd vyvodil nasledovné.

89. K potvrdenie existencie poskytnutia pôžičky žalovanému účastníckou výpoveďou žalobcu súd uvádza, že túto výpoveď nie je možné bez ďalšieho považovať za dostatočný dôkaz o existencii pôžičky medzi stranami sporu, a to vzhľadom na záujem žalobcu na výsledku konania, a teda možnú tendenčnosť jeho výpovede v tomto smere, ako aj vzhľadom na výslovné popretie tejto skutočnosti zo strany žalovaného ako druhého účastníka tvrdenej zmluvy o pôžičke, ktorého účastnícka výpoveď má rovnakú dôkaznú silu.

90. Zmluva o uznaní dlhu môže byť ako vedľajší záväzok samostatným dôkazom o existencii hlavného záväzku za predpokladu, že navodzuje právny účinok v podobe domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania. Tento účinok, ako z vyššie uvedeného vyplýva, v danom prípade na základe zmluvy o uznaní dlhu preukázaný nebol, a teda nenastal.

91. Zmluvu o splácaní dlhu, ktorú predložil žalobca ako ďalší dôkaz, vzhľadom na jej obsah súd po právnej stránke vyhodnotil ako dohodu o zmene práv a povinností podľa ust. , s tým, že vychádzajúc z tohto ustanovenia zákon tomuto právnemu úkonu nepriznáva také účinky ako uznaniu dlhu (vznik domnienky existencie dlhu), preto ani týmto dôkazom žalobca nemohol uniesť dôkazné bremeno existencie zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným.

92. Čo sa týka výpisov z účtu, ktoré v konaní žalobca predložil, výpis z účtu preukazujúci, že žalobca mal mesiac pred tvrdeným poskytnutím pôžičky žalovanému na účte finančné prostriedky vo výške cez 16 000,- Eur (výpis z účtu z 10/2012) a o cca dva roky neskôr (výpis z účtu z 3/2014) mal na účte finančné prostriedky vo výške cez 2 000,- Eur je len dôkazom o tom, že v priebehu uvedeného časového obdobia vznikol na predmetnom účte žalobcu pokles finančných prostriedkov o cca 14 000,- Eur, avšak nie je to dôkaz o tom, že by rozdiel týchto finančných prostriedkov mal tvoriť práve pôžičku poskytnutú žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania.

93. Rovnako tak tvrdenie žalobcu o tom, že existenciu pôžičky poskytnutej z jeho strany žalovanému má dokazovať pasivita žalovaného – nereagovanie na písomnú výzvu žalobcu z roku 2021 vyhodnotil súd len za dohad žalobcu, bez právnej relevancie.

94. Podľa ust. sa prejav vôle nemusí robiť nevyhnutne konaním, ale pripúšťa sa aj jeho vykonanie iným spôsobom, napr. konkludentne. Mlčanie alebo nečinnosť môžu byť za určitých okolností považované tiež za prejavy vôle. Takto vykonané právne úkony, teda prejavy vôle vykonané inak ako slovami, t. j. konkludentne, musia byť vykladané podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pre konkludentný prejav nie je stanovená žiadna osobitná forma, ide o úkon vykonaný posunkom (prikývnutie) alebo súborom zložitých činností (zničenie listiny). Ku konkludentnému úkonu môže dôjsť aj vykonaním faktickej činnosti (napr. nastúpením do prostriedku hromadnej dopravy je uzavretá zmluva o preprave alebo zaplatením poistného podľa ). Platí však, že konkludentný prejav nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, akú vôľu chcel konajúci prejaviť. Pritom je potrebné prihliadať na vôľu konajúceho, ako aj na ochranu dobrej viery a očakávaní adresáta.

95. Za konkludentný prejav však nie je bez ďalšieho možné považovať opomenutie vo forme mlčania alebo inej nečinnosti, ktoré je potrebné vykladať vždy podľa konkrétnych okolností. Mlčanie je možné považovať za prejav vôle len vtedy, keď je možné vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu s určitosťou usúdiť, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (napr. márne uplynutie lehoty), pričom je nutné zdôrazniť, že ide o výnimočné situácie.

96. Z celkového kontextu vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť, že by pasivitu žalovaného v reagovaní na výzvu žalobcu bolo možné posúdiť ako konkludentný súhlas žalovaného s existenciou záväzku voči žalobcovi. Žiaden skutkový záver vyplývajúci z vykonaného dokazovania nenasvedčoval tomu, že by pasivite žalovaného mal byť pripisovaný tento význam (napr. nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalovaný žalobcovi splácal nejaké finančné prostriedky). Je pravdou, že v konaní vyšlo najavo, že žalovaný uhrádzal nejaké finančné prostriedky svojmu bratovi, čo vyplynulo tak z výpovede žalovaného, ako aj jeho L., F. I. K., táto skutočnosť však bola žalovaným ozrejmená skutočnosťou, že z dôvodu výčitiek svedomia a príbuzenstva k svedkovi (L. O.) sa dobrovoľne rozhodol poskytnúť mu finančné prostriedky ako náhradu za ich nevydarené spoločné podnikanie, ktorého bol, dá sa povedať, organizátorom. Súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by toto plnenie zo strany žalovaného v prospech jeho brata malo byť vnímané ako plnenie dlhu, obligácie, ktorej splnenia by sa od žalovaného bolo možné domáhať a nútene ju vykonávať.

97. Absenciu reakcie a negácie záväzku uvedeného vo výzve žalobcu zo strany žalovaného s ohľadom na uvedené súd nemohol hodnotiť ako konkludentný prejav vôle v zmysle zásady kto mlčí ten svedčí, teda ako konkludentné potvrdenie záväzku zo strany žalovaného a na uvedenom závere nič nemení ani plnenie žalovaného voči svojmu bratovi, ktoré možno považovať len za dobrovoľné.

98. Súd vyhodnocoval aj ostatné dôkazy vykonané v konaní, a to účastnícku výpoveď žalovaného a výpoveď svedka, I. K..

99. Tak ak to súd uviedol vo vzťahu k účastníckej výpovedi žalobcu, aj vo vzťahu k výpovedi žalovaného je nutné konštatovať, že nie je možné vylúčiť tendenčnosť jeho výpovede vzhľadom na jeho záujem na výsledku tohto konania.

100. Pre úplnosť však súd uvádza, že žalobca napriek svojim prvotným tvrdeniam v rámci vlastnej výpovede o blízkom priateľskom vzťahu so žalovaným, o prisľubovaní zhodnocovania poskytnutej pôžičky následne v rámci výsluchu žalovaného s prihliadnutím na jeho obsah vyzdvihoval ako dôkaz o poskytnutí pôžičky žalovanému skutočnosť existencie značných životných nákladov žalovaného v čase tvrdeného poskytnutia pôžičky (Q. Q. N., Q. Q. B., I. F. Q. C. J. R. B. I.) oproti príjmom z jeho vtedajších zamestnaní. Súdu sa uvedený obrat v argumentácii žalobcu ohľadne životnej situácie žalovaného, ktorá ho mala primäť k žiadosti o pôžičku javí ako nekonzistentný, keď najprv jeho argumentácia smerovala k pohnútkam žalovaného za účelom zhodnocovacích aktivít a následne mala byť pohnútkou jeho ťaživá H. G. S. situácia.

101. V kontexte tvrdení žalobcu a listinných dôkazov predložených v konaní súd pre účely rozhodnutia veci ďalej zohľadňoval zásadné skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka I. K., ktorého v konaní navrhovali vypočuť ako svedka obe strany sporu.

102. Výpoveď I. K. súd považoval za objektívnu, nezaujatú, napriek jeho príbuzenskému vzťahu k žalovanému, a to jednak z toho dôvodu, že ho v konaní navrhli vypočuť obe strany sporu, pričom žalobca jeho zaujatosť nenamietal, ako aj vzhľadom na vnímanie jeho výpovede zo strany súdu nie len po stránke obsahovej, ale aj po stránke spôsobu komunikovania, reči tela, emocionálneho rozpoloženia, či znalostí širších okolností vypovedanej veci, ktoré stránky je súd taktiež v zmysle zásady priamosti, ústnosti a bezprostrednosti povinný zohľadňovať. I. K. sa pri svojej svedeckej výpovedi prezentoval vyrovnane a neutrálne, jeho výpoveď nevykazovala žiadne znaky subjektívneho príklonu, či už k strane žalobcu alebo žalovaného ako F. L. a zároveň bolo zrejmé, že svedok nebol pred svojou výpoveďou plne oboznámený s konkrétnosťami sporu medzi stranami sporu.

103. Zo svedeckej výpovede svedka súd zohľadnil zásadné skutočnosti týkajúce sa ozrejmenia vzťahov medzi stranami sporu a ním navzájom, situácie, ktorá medzi nimi existovala v rozhodnom období, ako aj súvislostí, ktoré sa mali týkať aj osobitne vzťahu jeho osoby a žalobcu a žalovaného.

104. Zo zmluvy o uznaní dlhu vyplynulo, že žalovaný mal ako dlžník uznávať dlh z pôžičky voči žalobcovi, avšak aj svedkovi a malo ísť o pôžičky z roku 2012. Svedok však v rámci výpovede uviedol, že žalobcu v čase tvrdeného poskytovania pôžičiek, teda v roku 2012 vôbec nepoznal, obnos finančných prostriedkov vo výške XX XXX,- Eur, ktoré boli deklarované uvedenou zmluvou, boli financie poskytnuté do spoločného podnikania v inom časovom období, zároveň uviedol, že k podpisu tejto listiny bol navedený žalobcom, pričom v rámci podpisovania mal vystupovať ako ručiteľ za vrátenie dlhu v prospech žalobcu. Tieto skutočnosti teda preukázali neexistenciu pôžičky medzi žalovaným a svedkom vo výške XX XXX,- Eur z decembra 2012 (čo v zásade nie je pre predmetné konanie až tak relevantné), ale umocnili pochybnosti ohľadne reálnosti skutočností tvrdených touto zmluvou vo vzťahu k pôžičke, ktorú bol žalobca povinný v konaní preukázať.

105. Súd teda zhodnotil, že vzhľadom na nekonzistentnosť v tvrdeniach žalobcu v priebehu konania, ktoré sa zjavne tendenčne prispôsobovali výsledkom vykonaného dokazovania (tvrdené pohnútky žalovaného k pôžičke v rozhodnom čase), ako aj preukázané popretie viacerých skutočností, ktoré mali v širších súvislostiach potvrdiť predmet konania (súvis pôžičiek z roku 2012 vo výške XX XXX,- Eur zo strany žalobcu s pôžičku vo výške XX XXX,- Eur zo strany svedka v prospech žalovaného vzhľadom na ich spoločné uznanie v jednej listine vyvrátený svedeckou výpoveďou svedka, ktorý žalobcu v roku 2012 vôbec nepoznal, vyvrátenie pôžičky svedka vo výške XX XXX,- Eur ako pôžičky voči žalovanému) sa súdu v konaní javí viac presvedčivá argumentačná línia žalovaného.

106. Z časového sledu udalostí potvrdených listinnými dôkazmi vykonanými v konaní je zrejmé, že v 9/2014 mala byť podpísaná zmluva o uznaní dlhu vo výške 15 000,- Eur zo strany spoločnosti I. F. voči žalobcovi ako veriteľovi (za ktorú sa zaručil žalovaný aj jeho L., F.), následne v 6/2016 žalobca žiadal vrátenie dlhu vo výške 12 000,- Eur ako zostatku uznaného dlhu od spoločnosti I. F., následne v 9/2017 mal byť dlh vo výške 12 000,- Eur voči žalobcovi ako veriteľovi uznaný žalovaným (hoci sa deklaruje iný dlh z iného titulu), následne v 5/2018 sa malo dojednať jeho splácanie žalovaným ako dlžníkom a v 11/2021 mal žalobca vyzvať na úhradu dlhu žalovaného. Takýto sled udalostí v spojení s výpoveďami vykonanými v konaní súdu neposkytol presvedčivý podklad o argumentačnej línii žalobcu, ale skôr nasvedčoval pravdepodobnosti tvrdení žalovaného o snahe žalobcu domôcť sa svojich finančných prostriedkov, o ktoré sa zmenšil jeho majetok v dôsledku vzťahov medzi ním, žalovaným, F. I. K. a aj v súvislosti s obchodnou spoločnosťou I. F. od ktoréhokoľvek zainteresovaného subjektu z existujúcich vzťahov.

Záverečné zhrnutie

107. V konaní vykonané dôkazy o poskytnutí pôžičky žalovanému zo strany žalobcu teda súd posúdil izolovane a aj vo vzájomných súvislostiach. Súd prihliadol aj na to, čo vyšlo v konaní najavo, aj svedeckú výpoveď svedka, I. K..

108. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. ). Pokiaľ strana sporu toto bremeno neunesie, z procesného hľadiska to musí mať nevyhnutne za následok neúspech tejto strany sporu v konaní.

109. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena možno rozhodnúť v neprospech strany len vtedy, ak zhodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia strany a ani o tom, že by bolo nepravdivé (k tomu viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 20. apríla 2017, sp. zn. ).

110. Zhodnotením prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany podaných súdu v priebehu konania stranami sporu súd uzatvára, že medzi stranami sporu v minulosti, v relevantnom období rokov 2012 – 2014 existovali spoločné súkromné aj podnikateľské aktivity, v rámci ktorých došlo aj ku poskytovaniu peňažných prostriedkov, ktorých právne tituly poskytovania (pôžičky, resp. vklady do podnikania), ako aj prijímajúce subjekty (fyzické osoby, alebo spoločná obchodná spoločnosť) boli sporné.

111. Na základe takto zisteného skutkového stavu sa žalobca pokúšal presvedčiť konajúci súd, a teda preukázať, že žalovaný je povinný mu vrátiť sumu vo výške 12 000,- Eur z titulu poskytnutej pôžičky a žalovaný sa rozhodol na svoju obranu preukázať, že k poklesu majetku žalobcu o sumy vo výške 12 000,- Eur dôjsť mohlo, avšak nie plnením v jeho prospech (ako fyzickej osoby) a z titulu pôžičky.

112. Vyhodnotením všetkých stranami navrhnutých a v konaní vykonaných dôkazov podľa ust. súd dospel k záveru, že nemôže vyhodnotiť ako pravdivé ani nepravdivé tvrdenie žalovaného, že by predmet tohto konania bol totožný s peňažnými prostriedkami, ktoré mal žalobca investovať do spoločného podnikania so žalovaným a jeho L., F. I. K., nakoľko táto skutočnosť zo žiadneho dôkazu presvedčivo nevyplynulo. Z tohto dôvodu súd nemohol konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní na strane žalovaného.

113. Čo je však pre záver vyvodený súdom z hľadiska unesenia dôkazného bremena v konaní podstatné, súd nemohol vyhodnotiť ako pravdivé ani nepravdivé ani tvrdenie žalobcu o existencii pôžičky medzi ním a žalovaným z roku 2012, a teda existencie dlhu, ktorý má byť predmetom tohto konania.

114. Keďže výsledky vykonaného dokazovania neumožnili súdu prijať záver ani o pravdivosti nosného skutkového tvrdenia žalobcu o existencii pôžičky vo výške 12 000,- Eur medzi ním a žalovaným a ani o tom, že by bolo toto nosné skutkové tvrdenie nepravdivé, konajúci súd v konaní musel konštatovať, že pre úspech v spore bolo úlohou žalobcu (pre absenciu účinkov uznania dlhu v podobe založenia právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania pre nevedomosť žalovaného o premlčaní dlhu v čase jeho uznania) v konaní uniesť dôkazné bremeno o existencii pôžičky ako reálneho kontraktu medzi ním a žalovaným, a žalobca podľa názoru súdu v konaní toto dôkazné bremeno neuniesol.

115. Konajúci súd naviac konštatuje, že žalobca neposkytol súdu ani taký súhrn dôkazov o pravdivosti ním tvrdených skutkových tvrdení, na základe ktorých by súd mohol posúdiť ním uvádzaný skutkový dej ako pravdepodobnejší oproti tomu tvrdenému žalovaným, obzvlášť s prihliadnutím na to, že od novelizácie procesného kódexu sa právna úprava značne posunula viac smerom k formálnej pravde zisťovanej na základe kontradiktórneho sporu.

116. Vzhľadom na to, že žalobca, ktorého v konaní ťažilo dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie pohľadávky uplatnenej v konaní, teda existencie zmluvy o pôžičke a jej poskytnutí žalovanému ako dlžníkovi, toto dôkazné bremeno neuniesol, konajúci súd rozhodol tak, že žalobu voči žalovanému z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietol.

Náhrada trov konania

117. Podľa ust. platí, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

118. Podľa ust. platí, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

119. V ustanovení sa ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania stanovuje zásada úspechu v spore. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej (v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale aj o príslušenstvo), t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu.

120. Nakoľko porovnaním žalobného petitu žaloby a výroku rozsudku je zrejmé, že súd podanej žalobe nevyhovel, je možné konštatovať, že úspech v spore mal žalovaný.

121. Konajúci súd o nároku na náhradu trov konania teda rozhodol v súlade so zásadou úspechu, a to tak, že plne úspešnému žalovanému, proti ktorému smerujúcu žalobu súd v celom rozsahu zamietol, priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok náhradu trov konania v celom rozsahu, 100%.

122. Podľa ust. platí, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Mestskom súde Košice.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 Exekučného poriadku).