Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/197/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy

Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej v právnej veci žalobcu P. Ž.,

bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. K. K., advokátom v B., Advokátska kancelária K., s.r.o.,

V., proti žalovanej Mgr. I. W. – W., bývajúcej v B., o zaplatenie 66 387,84 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. apríla 2009 sp.zn.

, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalobcu z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (v poradí druhým) rozsudkom z 12. marca 2008 č.k.

-175 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 000 000,-- Sk s úrokom

z omeškania 13 % ročne od 1. januára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania

289 822,-- Sk na (bližšie nešpecifikovaný) účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo nepochybne

preukázané, že účastníci konania uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorej splatnosť nebola

dohodnutá v zmysle ustanovenia . Preto všeobecná trojročná

premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky v apríli 1998, kedy

mohol žalobca svoje právo vykonať po prvýkrát; premlčacia doba tak uplynula v apríli 2001.

Pokiaľ teda žalobca podal žalobu o vrátenie pôžičky na súd až 28. apríla 2004, podal ju

po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že

žalobca vyzval žalovanú na plnenie listom z 31. októbra 2001, a to v lehote do 31. decembra

2003, tak, ako sa žalovaná zaviazala listom z 18. septembra 2001. Žalovaná sa potom dostala

do omeškania od 1. januára 2004. Žalovaná posledne uvedeným listom z 18. septembra 2001

uznala, že do konca roku 2003 zaplatí svoj dlh 2 000 000,-- Sk z pôžičky, t.j. uznala dlh čo

do dôvodu i výšky. V čase uznávacieho prejavu žalovanej bol už dlho premlčaný a z hľadiska

právnych následkov založil plynutie novej desaťročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia

, avšak až od 1. januára 2004. Súd prvého stupňa

argumentoval právnym názorom, že uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na vedomosť

dlžníka o tom, že dlh je premlčaný z hľadiska právnych následkov podľa ustanovenia § 110

ods. 1 , a teda, že uznanie dlhu má svoje účinky v podobe plynutia

novej desaťročnej premlčacej doby a je platné, aj keď ide o dlh premlčaný a aj keď uznávajúci

o premlčaní nevedel. Preto nebolo potrebné zaoberať sa vedomosťou či nevedomosťou

žalovanej o premlčaní uznávaného dlhu. Pokiaľ žalovaná v (predchádzajúcom) odvolacom

konaní uviedla, že o tom, že uznáva premlčaný dlh nevedela, táto skutočnosť zostala nesporná

– žalobca ju nijako v konaní nespochybňoval, preto nebolo potrebné v tomto smere

vykonávať ďalšie dokazovanie. Keďže bolo preukázané, že žalovaná nevedela, že

18. septembra 2001 uznáva premlčaný dlh, z hľadiska ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho

zákonníka síce nastali účinky plynutia novej desaťročnej premlčacej doby, avšak nenastali

účinky uznania dlhu podľa , t.j. nenastala vyvratiteľná právna

domnienka trvania dlhu v čase uznania. Preto dňom 1. januára 2004 začala plynúť žalobcovi

nová desaťročná premlčacia doba, a preto keď dňa 28. apríla 2004 podal žalobu o vrátenie

pôžičky na súd, jeho nárok premlčaný nebol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 23. apríla 2009 sp.zn.

zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 9 150,17 € do rúk jej

právneho zástupcu (Mgr. A. M.) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, skutkový stav zistil

správne, dospel však k nesprávnemu právnemu záveru. V konaní bolo preukázané, že

žalovaná v čase uznania dlhu (list z 18. septembra 2001) nemala vedomosť o tom, že uznáva

premlčaný dlh. V zmysle ustanovenia potom uznávací prejav

žalovanej nevyvolal účinky, spojené s uznaním dlhu; keďže žalovaná nevedela o tom, že

uznáva premlčaný dlh. Z hľadiska plynutia premlčacej doby to znamená, že nedošlo k začatiu

plynutia novej desaťročnej premlčacej doby podľa .

Odvolací súd dospel k záveru, že k vyvolaniu účinkov v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, t.j. k prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a k začatiu plynutia novej

desaťročnej doby dôjde len za predpokladu, ak uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon

spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho

zákonníka) a je vykonané v písomnej forme; v prípade uznania premlčaného dlhu má jeho

uznanie taký následok iba za predpokladu, ak si dlžník bol vedomý toho, že uznáva

premlčaný dlh. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné prihliadnuť na žalovanou vznesenú

námietku premlčania, ako na dôvodne vznesenú námietku premlčania práva, keď pôvodná

všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula v apríli 2001 a podľa § 110 ods. 1

uznanie premlčaného dlhu žalovanou nezaložilo plynutie novej

desaťročnej premlčacej doby, keďže žalovaná nevedela, že uznáva premlčaný dlh. Jej

uznávací prejav preto nevyvolal účinky spojené s uznaním dlhu. Na dôvodne vznesenú

námietku premlčania je súd povinný prihliadnuť, pričom premlčané právo nemôže

účastníkovi priznať ( ). V súvislosti s rozhodnutím

publikovaným pod R 51/1968, na ktoré poukazovali účastníci konania, odvolací súd vyslovil

názor, že toto rozhodnutie nebolo možné v danej veci aplikovať, vzhľadom na zmenu právnej

úpravy uznania dlhu, ku ktorej došlo od 1. januára 1992 v dôsledku novely Občianskeho

Uvedené rozhodnutie vychádzalo totiž z právneho stavu,

ktorý na rozdiel od platnej právnej úpravy , nerozlišoval medzi

uznaním premlčaného a nepremlčaného dlhu. O trovách (celého) konania rozhodol podľa

, v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, navrhol ho

zmeniť a zaviazať žalovanú zaplatiť mu 66 387,84 € s úrokom z omeškania 13 % ročne

od 1. januára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu,

všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zaujal stanovisko, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd nesprávne aplikoval ustanovenie

bez ohľadu na ustanovenie , a to

v dôsledku toho, že z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery. Mal za to,

že v konaní bolo preukázané, že žalobca ponechal čas plnenia, t.j. splatnosti poskytnutej

pôžičky na vôli žalovanej s ohľadom na tú skutočnosť, že v čase poskytnutia pôžičky žil

so žalovanou v spoločnej domácnosti a čakali spoločné dieťa. V súvislosti s otázkou

splatnosti pôžičky vytkol obom súdom nižšieho stupňa, že neuviedli, na základe ktorých

vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že čas plnenia dlhu nebol účastníkmi dohodnutý, čo

spôsobuje nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí. Podľa názoru žalobcu, žalovaná listom

z 18. septembra 2001, ktorý spísala v neprítomnosti žalobcu, a preto je zavádzajúce jej

tvrdenie, že jej ho žalobca diktoval, prejavila svoju vôľu ohľadne určenia splatnosti pôžičky

(splatnosť určila dňom 31. decembra 2003) slobodne, vážne, zrozumiteľne a určitým

spôsobom, pričom žalobca túto jej vôľu akceptoval tak konkludentným prejavom (nevzniesol

námietky), ako aj formou výzvy z 20. novembra 2001, v dôsledku čoho došlo navyše

k dodatočnej dohode o splatnosti poskytnutej pôžičky, aj keď s odstupom času po jej

uzatvorení, čo však nie je v rozpore so žiadnym zákonným ustanovením, ba čo viac, táto

možnosť priamo vyplýva z ustanovenia . Na základe týchto

skutočností nemožno považovať za správne ani právne posúdenie veci odvolacím súdom

v časti posúdenia námietky premlčania vznesenej žalovanou a jej uznania za dôvodnú.

Žalobca svoje právo nemohol uplatniť, resp. vykonať skôr, ako nasledujúci deň po dni, kedy

nastala splatnosť pôžičky, t.j. 1. januára 2004. Keďže sa domáhal vrátenia poskytnutých

finančných prostriedkov žalobou podanou na súde 28. apríla 2004, t.j. necelé štyri mesiace

po dni splatnosti pôžičky, urobil tak v rámci premlčacej doby, t.j. v zákonnej lehote.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej existenciu

z obsahu spisu nezistil.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právnej závery.

Právna úprava dovolania vychádza z toho, že (v danom prípade) dovolacím dôvodom

podľa je dovolací súd viazaný v tom smere, že nemôže

preskúmavať iné právne otázky než tie, ktoré boli dovolateľom označené. Aj keď nie je

viazaný dovolateľom navrhnutým riešením týchto otázok, pri posudzovaní veci vyplýva pre

dovolací súd určité obmedzenie. Názor dovolacieho súdu o správnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu sa môže týkať len tých otázok, ktoré bol oprávnený posudzovať. To

znamená, že dovolací súd sa vyslovuje o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu iba

z pohľadu dovolacích dôvodov. Záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne, je preto

dôvodný vtedy, ak právne otázky označené dovolateľom odvolací súd vyriešil v súlade

so zákonom.

Podľa ustanovenia právo sa premlčí, ak sa

nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd

prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané

právo veriteľovi priznať.

Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov

odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie

premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty ( veta druhá ).

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa duhu, najmä

peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657

).

Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený

v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal

( ).

Čas plnenia znamená splatnosť pohľadávky (dlhu, záväzku) a má význam zvlášť pre

omeškanie, pre beh premlčacej doby a pre žalovateľnosť. Vychádzajúc z citovaného

ustanovenia vo všeobecnosti platí, že splatnosť dlhu nadväzuje

na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Možnosť vyvolania splatnosti záväzku daná

veriteľovi týmto všeobecným ustanovením, prípadne špeciálnym ustanovením upravujúcim

určitý právny vzťah (napr. z pôžičky) nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať

splnenie záväzku. Ak môže totiž veriteľ vyvolať splatnosť záväzku, potom, objektívne

posudzované, môže svoje právo tiež vykonať. Prvá objektívna možnosť výkonu práva je daná

okamihom, kedy veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. Ak však bolo dohodnuté, že

dlžník zaplatí, až bude chcieť alebo môcť, t.j., ak bol čas splnenia ponechaný na vôli dlžníka

( ), je veriteľ povinný prijať plnenie, akonáhle mu je dlžníkom

ponúknuté, nemôže však sám – a to ani tým, že by požiadal dlžníka o splnenie dlhu – čas

splnenia určiť; môže iba navrhnúť, aby ho určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný

plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti na plnenie bez toho, aby mu

predchádzalo právoplatné rozhodnutie určujúce čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre

predčasnosť úspešný.

V prejednávanej veci odvolací súd (zhodne so súdom prvého stupňa) posúdil právny

vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako právny vzťah zo zmluvy o pôžičke s tým, že medzi

zmluvnými stranami nebol dohodnutý čas splatnosti tejto pôžičky, z ktorého dôvodu je

na tento prípad potrebné aplikovať ustanovenie . Preto ak

žalobca žalovanej poskytol pôžičku 2 000 000,-- Sk, v presne neurčený deň v apríli 1998,

nasledujúci deň začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na výkon práva

žalobcom, a uplynula v apríli 2001, do kedy žalobca žalovanú na splnenie dlhu nevyzval.

Nakoľko žalobca si svoje právo na súde uplatnil až 28. apríla 2004, odvolací súd prihliadajúc

na žalovanou vznesenú námietku premlčania uzavrel, že žalobcom uplatnené právo

na vrátenie tejto pôžičky je premlčané, majúc za preukázané, že uznaním premlčaného dlhu

( ) čo do dôvodu a výšky žalovanou listom z 18. septembra 2001

nedošlo k vyvolaniu účinkov v zmysle , t.j. k začatiu

plynutia novej desaťročnej premlčacej doby (pri právnej bezvýznamnosti pôvodnej

premlčacej doby), keďže žalovaná nevedela, že uznáva premlčaný dlh.

Skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací (a aj prvostupňový)

súd sú postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca

sa domáhal od žalovanej zaplatenia 2 000 000,-- Sk (66 387,84 €) s príslušenstvom z titulu

pôžičky, ktorú žalobca poskytol žalovanej v apríli 1998. Oba súdy nižšieho stupňa sa zhodli

v otázke preukázania existencie predmetnej pôžičky, ako aj v otázke, že čas (doba) vrátenia

pôžičky medzi zmluvnými stranami dohodnutý nebol. Na rozdiel od súdu prvého stupňa,

odvolací súd však dospel k záveru, že žalovanou v priebehu konania vznesená námietka

premlčania práva žalobcu je dôvodná, keď pôvodná všeobecná trojročná premlčacia doba

uplynula v apríli 2001 a podľa uznanie premlčaného

dlhu žalovanou 18. septembra 2001 nezaložilo plynutie novej desaťročnej premlčacej doby,

keďže žalovaná nevedela, že uznáva premlčaný dlh. S takýmto záverom odvolacieho súdu

treba súhlasiť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu totiž bez akýchkoľvek pochybností treba

vyvodiť, že čas vrátenia pôžičky medzi veriteľom a dlžníkom skutočne nebol dohodnutý,

preto odvolací súd (ale aj súd prvého stupňa) správne vo veci aplikoval ustanovenie § 563

. Vyplýva to tak z výpovede samotného žalobcu pred súdom prvého

stupňa na pojednávaní 1. decembra 2004, v rámci ktorej uviedol, že o poskytnutie pôžičky ho

žalovaná požiadala telefonicky, s čím súhlasil, pričom o ďalších podmienkach pôžičky (ktoré

žalobca nespomína ani v žalobe – pozn. dovolacieho súdu) sa so žalovanou nebavili, keďže

v tom čase čakali spoločné dieťa, myslel si, že sa so žalovanou vezmú a žalovaná na neho

“prepíše“ časť bytu, a vyplýva to aj z písomného vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovanej

proti rozsudku súdu prvého stupňa z 12. marca 2008 č.k. -175, v ktorom

vyjadrení priamo odkazoval na odôvodnenie predchádzajúceho rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave v tejto veci z 5. októbra 2006 sp.zn. , ktorý zhodne so súdom

prvého stupňa dospel k záveru, o.i., o nedohodnutí splatnosti dlhu, ktoré závery žalobca

žiadnym spôsobom nerozporoval. Na skutočnosti, že doba splatnosti pôžičky medzi

účastníkmi dohodnutá nebola nič nemení fakt, že tak žalovaná v odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku z 18. apríla 2005 č.k. -104, ako aj žalobca

vo vyjadrení k tomuto odvolaniu v súvislosti s dobou splatnosti pôžičky poukazovali

na ustanovenie , keďže právnou kvalifikáciou veci účastníkmi

konania nie je súd viazaný. Konečne, v prípade, ak doba splatnosti pôžičky by bola skutočne

ponechaná na vôli žalovanej, ako to tvrdí žalobca, s poukazom na uvedené už vyššie

v odôvodnení tohto rozsudku, nebol dôvod na podanie žaloby na plnenie, ale by sa bol

žalobca domáhal žalobou určenia času splnenia dlhu v zmysle ustanovenia § 564

. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti

rozhodnutia tak odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu, keď neuviedli, na základe ktorých

vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že čas plnenia nebol účastníkmi dohodnutý, podľa

názoru dovolacieho súdu táto námietka nie je dôvodná. Je totiž nesporné, že pri uzavretí

zmluvy o pôžičke nedošlo medzi veriteľom a dlžníkom aj k dohode o splatnosti pôžičky,

ktorá splatnosť nebola ničím ohraničená (napr. konkrétnym dňom). V takom prípade

prichádzali do úvahy dve alternatívy splatnosti dlhu, a to buď, že čas vrátenia pôžičky medzi

veriteľom a dlžníkom nebol dohodnutý, alebo, čas splnenia dlhu bol ponechaný na vôli

dlžníka. V tejto súvislosti súd prvého stupňa už vo svojom prvom, vyššie spomenutom

rozsudku z 18. apríla 2005 uzavrel, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá, ani ustanovená

právnym predpisom či určená v rozhodnutí, preto na povinnosť žalovanej plniť bolo potrebné

aplikovať ustanovenie ; nebolo preukázané, že by čas plnenia

bol ponechaný na vôli žalovanej v zmysle . Práve posledne

uvedeným konštatovaním prvostupňového súdu je tak podľa názoru dovolacieho súdu, síce

stručne, ale jasne odôvodnený právny záver prvostupňového súdu (s ktorým sa stotožňuje aj

odvolací súd už vo svojom prvom rozhodnutí) o potrebe aplikovať v danej veci § 563

. Preto, pokiaľ žalobca nevyzval žalovanú do apríla 2001, t.j.

do konca všeobecnej trojročnej premlčacej doby (ktorá začala plynúť od nasledujúceho dňa

po poskytnutí pôžičky v apríli 1998), na splnenie dlhu a žalovaná až následne listom

z 18. septembra 2001 uznala svoj dlh čo do dôvodu a výšky ( ),

nevediac pritom, že uznáva premlčaný dlh, takýto uznávací prejav žalovanej nezaložil

plynutie novej desaťročnej premlčacej doby podľa , a ak

si žalobca svoje právo uplatnil na súde až 28. apríla 2004, odvolací súd správne

s prihliadnutím na žalovanou vznesenú námietku premlčania rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že žalobu zamietol.

Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol (§ 243b ods. 1

).

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 v spojení

s a s tým, že žalovanej, ktorej by podľa výsledku

konania vzniklo právo na náhradu jeho trov, žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová