Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)ff8/376772.95e021.pdf
PDF · 123.46 KB
No categories available
1Cdo/197/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej v právnej veci žalobcu P. Ž.,
bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. K. K., advokátom v B., Advokátska kancelária K., s.r.o.,
V., proti žalovanej Mgr. I. W. – W., bývajúcej v B., o zaplatenie 66 387,84 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 17 C 399/2004,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. apríla 2009 sp.zn.
9 Co 248/2008, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalobcu z a m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (v poradí druhým) rozsudkom z 12. marca 2008 č.k.
17 C 399/04-175 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 000 000,-- Sk s úrokom
z omeškania 13 % ročne od 1. januára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania
289 822,-- Sk na (bližšie nešpecifikovaný) účet právnej zástupkyne žalobcu, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo nepochybne
preukázané, že účastníci konania uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorej splatnosť nebola
dohodnutá v zmysle ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka. Preto všeobecná trojročná
premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky v apríli 1998, kedy
mohol žalobca svoje právo vykonať po prvýkrát; premlčacia doba tak uplynula v apríli 2001.
Pokiaľ teda žalobca podal žalobu o vrátenie pôžičky na súd až 28. apríla 2004, podal ju
po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že
žalobca vyzval žalovanú na plnenie listom z 31. októbra 2001, a to v lehote do 31. decembra
2003, tak, ako sa žalovaná zaviazala listom z 18. septembra 2001. Žalovaná sa potom dostala
do omeškania od 1. januára 2004. Žalovaná posledne uvedeným listom z 18. septembra 2001
uznala, že do konca roku 2003 zaplatí svoj dlh 2 000 000,-- Sk z pôžičky, t.j. uznala dlh čo
do dôvodu i výšky. V čase uznávacieho prejavu žalovanej bol už dlho premlčaný a z hľadiska
právnych následkov založil plynutie novej desaťročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia
§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak až od 1. januára 2004. Súd prvého stupňa
argumentoval právnym názorom, že uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na vedomosť
dlžníka o tom, že dlh je premlčaný z hľadiska právnych následkov podľa ustanovenia § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda, že uznanie dlhu má svoje účinky v podobe plynutia
novej desaťročnej premlčacej doby a je platné, aj keď ide o dlh premlčaný a aj keď uznávajúci
o premlčaní nevedel. Preto nebolo potrebné zaoberať sa vedomosťou či nevedomosťou
žalovanej o premlčaní uznávaného dlhu. Pokiaľ žalovaná v (predchádzajúcom) odvolacom
konaní uviedla, že o tom, že uznáva premlčaný dlh nevedela, táto skutočnosť zostala nesporná
– žalobca ju nijako v konaní nespochybňoval, preto nebolo potrebné v tomto smere
vykonávať ďalšie dokazovanie. Keďže bolo preukázané, že žalovaná nevedela, že
18. septembra 2001 uznáva premlčaný dlh, z hľadiska ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka síce nastali účinky plynutia novej desaťročnej premlčacej doby, avšak nenastali
účinky uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, t.j. nenastala vyvratiteľná právna
domnienka trvania dlhu v čase uznania. Preto dňom 1. januára 2004 začala plynúť žalobcovi
nová desaťročná premlčacia doba, a preto keď dňa 28. apríla 2004 podal žalobu o vrátenie
pôžičky na súd, jeho nárok premlčaný nebol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 23. apríla 2009 sp.zn.
9 Co 248/2008 zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.
Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 9 150,17 € do rúk jej
právneho zástupcu (Mgr. A. M.) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, skutkový stav zistil
správne, dospel však k nesprávnemu právnemu záveru. V konaní bolo preukázané, že
žalovaná v čase uznania dlhu (list z 18. septembra 2001) nemala vedomosť o tom, že uznáva
premlčaný dlh. V zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka potom uznávací prejav
žalovanej nevyvolal účinky, spojené s uznaním dlhu; keďže žalovaná nevedela o tom, že
uznáva premlčaný dlh. Z hľadiska plynutia premlčacej doby to znamená, že nedošlo k začatiu
plynutia novej desaťročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd dospel k záveru, že k vyvolaniu účinkov v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, t.j. k prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a k začatiu plynutia novej
desaťročnej doby dôjde len za predpokladu, ak uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon
spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho
zákonníka) a je vykonané v písomnej forme; v prípade uznania premlčaného dlhu má jeho
uznanie taký následok iba za predpokladu, ak si dlžník bol vedomý toho, že uznáva
premlčaný dlh. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné prihliadnuť na žalovanou vznesenú
námietku premlčania, ako na dôvodne vznesenú námietku premlčania práva, keď pôvodná
všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula v apríli 2001 a podľa § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka uznanie premlčaného dlhu žalovanou nezaložilo plynutie novej
desaťročnej premlčacej doby, keďže žalovaná nevedela, že uznáva premlčaný dlh. Jej
uznávací prejav preto nevyvolal účinky spojené s uznaním dlhu. Na dôvodne vznesenú
námietku premlčania je súd povinný prihliadnuť, pričom premlčané právo nemôže
účastníkovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s rozhodnutím
publikovaným pod R 51/1968, na ktoré poukazovali účastníci konania, odvolací súd vyslovil
názor, že toto rozhodnutie nebolo možné v danej veci aplikovať, vzhľadom na zmenu právnej
úpravy uznania dlhu, ku ktorej došlo od 1. januára 1992 v dôsledku novely Občianskeho
zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. Uvedené rozhodnutie vychádzalo totiž z právneho stavu,
ktorý na rozdiel od platnej právnej úpravy § 558 Občianskeho zákonníka, nerozlišoval medzi
uznaním premlčaného a nepremlčaného dlhu. O trovách (celého) konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, navrhol ho
zmeniť a zaviazať žalovanú zaplatiť mu 66 387,84 € s úrokom z omeškania 13 % ročne
od 1. januára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zaujal stanovisko, že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 563 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka, a to
v dôsledku toho, že z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery. Mal za to,
že v konaní bolo preukázané, že žalobca ponechal čas plnenia, t.j. splatnosti poskytnutej
pôžičky na vôli žalovanej s ohľadom na tú skutočnosť, že v čase poskytnutia pôžičky žil
so žalovanou v spoločnej domácnosti a čakali spoločné dieťa. V súvislosti s otázkou
splatnosti pôžičky vytkol obom súdom nižšieho stupňa, že neuviedli, na základe ktorých
vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že čas plnenia dlhu nebol účastníkmi dohodnutý, čo
spôsobuje nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí. Podľa názoru žalobcu, žalovaná listom
z 18. septembra 2001, ktorý spísala v neprítomnosti žalobcu, a preto je zavádzajúce jej
tvrdenie, že jej ho žalobca diktoval, prejavila svoju vôľu ohľadne určenia splatnosti pôžičky
(splatnosť určila dňom 31. decembra 2003) slobodne, vážne, zrozumiteľne a určitým
spôsobom, pričom žalobca túto jej vôľu akceptoval tak konkludentným prejavom (nevzniesol
námietky), ako aj formou výzvy z 20. novembra 2001, v dôsledku čoho došlo navyše
k dodatočnej dohode o splatnosti poskytnutej pôžičky, aj keď s odstupom času po jej
uzatvorení, čo však nie je v rozpore so žiadnym zákonným ustanovením, ba čo viac, táto
možnosť priamo vyplýva z ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka. Na základe týchto
skutočností nemožno považovať za správne ani právne posúdenie veci odvolacím súdom
v časti posúdenia námietky premlčania vznesenej žalovanou a jej uznania za dôvodnú.
Žalobca svoje právo nemohol uplatniť, resp. vykonať skôr, ako nasledujúci deň po dni, kedy
nastala splatnosť pôžičky, t.j. 1. januára 2004. Keďže sa domáhal vrátenia poskytnutých
finančných prostriedkov žalobou podanou na súde 28. apríla 2004, t.j. necelé štyri mesiace
po dni splatnosti pôžičky, urobil tak v rámci premlčacej doby, t.j. v zákonnej lehote.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej existenciu
z obsahu spisu nezistil.
Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právnej závery.
Právna úprava dovolania vychádza z toho, že (v danom prípade) dovolacím dôvodom
podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. je dovolací súd viazaný v tom smere, že nemôže
preskúmavať iné právne otázky než tie, ktoré boli dovolateľom označené. Aj keď nie je
viazaný dovolateľom navrhnutým riešením týchto otázok, pri posudzovaní veci vyplýva pre
dovolací súd určité obmedzenie. Názor dovolacieho súdu o správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu sa môže týkať len tých otázok, ktoré bol oprávnený posudzovať. To
znamená, že dovolací súd sa vyslovuje o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu iba
z pohľadu dovolacích dôvodov. Záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne, je preto
dôvodný vtedy, ak právne otázky označené dovolateľom odvolací súd vyriešil v súlade
so zákonom.
Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa
nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd
prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať.
Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov
odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie
premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty (§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).
Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa duhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657
Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal
(§ 563 Občianskeho zákonníka).
Čas plnenia znamená splatnosť pohľadávky (dlhu, záväzku) a má význam zvlášť pre
omeškanie, pre beh premlčacej doby a pre žalovateľnosť. Vychádzajúc z citovaného
ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vo všeobecnosti platí, že splatnosť dlhu nadväzuje
na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Možnosť vyvolania splatnosti záväzku daná
veriteľovi týmto všeobecným ustanovením, prípadne špeciálnym ustanovením upravujúcim
určitý právny vzťah (napr. z pôžičky) nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať
splnenie záväzku. Ak môže totiž veriteľ vyvolať splatnosť záväzku, potom, objektívne
posudzované, môže svoje právo tiež vykonať. Prvá objektívna možnosť výkonu práva je daná
okamihom, kedy veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. Ak však bolo dohodnuté, že
dlžník zaplatí, až bude chcieť alebo môcť, t.j., ak bol čas splnenia ponechaný na vôli dlžníka
(§ 564 Občianskeho zákonníka), je veriteľ povinný prijať plnenie, akonáhle mu je dlžníkom
ponúknuté, nemôže však sám – a to ani tým, že by požiadal dlžníka o splnenie dlhu – čas
splnenia určiť; môže iba navrhnúť, aby ho určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný
plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti na plnenie bez toho, aby mu
predchádzalo právoplatné rozhodnutie určujúce čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre
predčasnosť úspešný.
V prejednávanej veci odvolací súd (zhodne so súdom prvého stupňa) posúdil právny
vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako právny vzťah zo zmluvy o pôžičke s tým, že medzi
zmluvnými stranami nebol dohodnutý čas splatnosti tejto pôžičky, z ktorého dôvodu je
na tento prípad potrebné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka. Preto ak
žalobca žalovanej poskytol pôžičku 2 000 000,-- Sk, v presne neurčený deň v apríli 1998,
nasledujúci deň začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na výkon práva
žalobcom, a uplynula v apríli 2001, do kedy žalobca žalovanú na splnenie dlhu nevyzval.
Nakoľko žalobca si svoje právo na súde uplatnil až 28. apríla 2004, odvolací súd prihliadajúc
na žalovanou vznesenú námietku premlčania uzavrel, že žalobcom uplatnené právo
na vrátenie tejto pôžičky je premlčané, majúc za preukázané, že uznaním premlčaného dlhu
(§ 558 Občianskeho zákonníka) čo do dôvodu a výšky žalovanou listom z 18. septembra 2001
nedošlo k vyvolaniu účinkov v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. k začatiu
plynutia novej desaťročnej premlčacej doby (pri právnej bezvýznamnosti pôvodnej
premlčacej doby), keďže žalovaná nevedela, že uznáva premlčaný dlh.
Skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací (a aj prvostupňový)
súd sú postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca
sa domáhal od žalovanej zaplatenia 2 000 000,-- Sk (66 387,84 €) s príslušenstvom z titulu
pôžičky, ktorú žalobca poskytol žalovanej v apríli 1998. Oba súdy nižšieho stupňa sa zhodli
v otázke preukázania existencie predmetnej pôžičky, ako aj v otázke, že čas (doba) vrátenia
pôžičky medzi zmluvnými stranami dohodnutý nebol. Na rozdiel od súdu prvého stupňa,
odvolací súd však dospel k záveru, že žalovanou v priebehu konania vznesená námietka
premlčania práva žalobcu je dôvodná, keď pôvodná všeobecná trojročná premlčacia doba
uplynula v apríli 2001 a podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka uznanie premlčaného
dlhu žalovanou 18. septembra 2001 nezaložilo plynutie novej desaťročnej premlčacej doby,
keďže žalovaná nevedela, že uznáva premlčaný dlh. S takýmto záverom odvolacieho súdu
treba súhlasiť. Aj podľa názoru dovolacieho súdu totiž bez akýchkoľvek pochybností treba
vyvodiť, že čas vrátenia pôžičky medzi veriteľom a dlžníkom skutočne nebol dohodnutý,
preto odvolací súd (ale aj súd prvého stupňa) správne vo veci aplikoval ustanovenie § 563
Občianskeho zákonníka. Vyplýva to tak z výpovede samotného žalobcu pred súdom prvého
stupňa na pojednávaní 1. decembra 2004, v rámci ktorej uviedol, že o poskytnutie pôžičky ho
žalovaná požiadala telefonicky, s čím súhlasil, pričom o ďalších podmienkach pôžičky (ktoré
žalobca nespomína ani v žalobe – pozn. dovolacieho súdu) sa so žalovanou nebavili, keďže
v tom čase čakali spoločné dieťa, myslel si, že sa so žalovanou vezmú a žalovaná na neho
“prepíše“ časť bytu, a vyplýva to aj z písomného vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovanej
proti rozsudku súdu prvého stupňa z 12. marca 2008 č.k. 17 C 399/04-175, v ktorom
vyjadrení priamo odkazoval na odôvodnenie predchádzajúceho rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave v tejto veci z 5. októbra 2006 sp.zn. 9 Co 238/05, ktorý zhodne so súdom
prvého stupňa dospel k záveru, o.i., o nedohodnutí splatnosti dlhu, ktoré závery žalobca
žiadnym spôsobom nerozporoval. Na skutočnosti, že doba splatnosti pôžičky medzi
účastníkmi dohodnutá nebola nič nemení fakt, že tak žalovaná v odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku z 18. apríla 2005 č.k. 17 C 399/04-104, ako aj žalobca
vo vyjadrení k tomuto odvolaniu v súvislosti s dobou splatnosti pôžičky poukazovali
na ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka, keďže právnou kvalifikáciou veci účastníkmi
konania nie je súd viazaný. Konečne, v prípade, ak doba splatnosti pôžičky by bola skutočne
ponechaná na vôli žalovanej, ako to tvrdí žalobca, s poukazom na uvedené už vyššie
v odôvodnení tohto rozsudku, nebol dôvod na podanie žaloby na plnenie, ale by sa bol
žalobca domáhal žalobou určenia času splnenia dlhu v zmysle ustanovenia § 564
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti
rozhodnutia tak odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu, keď neuviedli, na základe ktorých
vykonaných dôkazov dospeli k záveru, že čas plnenia nebol účastníkmi dohodnutý, podľa
názoru dovolacieho súdu táto námietka nie je dôvodná. Je totiž nesporné, že pri uzavretí
zmluvy o pôžičke nedošlo medzi veriteľom a dlžníkom aj k dohode o splatnosti pôžičky,
ktorá splatnosť nebola ničím ohraničená (napr. konkrétnym dňom). V takom prípade
prichádzali do úvahy dve alternatívy splatnosti dlhu, a to buď, že čas vrátenia pôžičky medzi
veriteľom a dlžníkom nebol dohodnutý, alebo, čas splnenia dlhu bol ponechaný na vôli
dlžníka. V tejto súvislosti súd prvého stupňa už vo svojom prvom, vyššie spomenutom
rozsudku z 18. apríla 2005 uzavrel, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá, ani ustanovená
právnym predpisom či určená v rozhodnutí, preto na povinnosť žalovanej plniť bolo potrebné
aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka; nebolo preukázané, že by čas plnenia
bol ponechaný na vôli žalovanej v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka. Práve posledne
uvedeným konštatovaním prvostupňového súdu je tak podľa názoru dovolacieho súdu, síce
stručne, ale jasne odôvodnený právny záver prvostupňového súdu (s ktorým sa stotožňuje aj
odvolací súd už vo svojom prvom rozhodnutí) o potrebe aplikovať v danej veci § 563
Občianskeho zákonníka. Preto, pokiaľ žalobca nevyzval žalovanú do apríla 2001, t.j.
do konca všeobecnej trojročnej premlčacej doby (ktorá začala plynúť od nasledujúceho dňa
po poskytnutí pôžičky v apríli 1998), na splnenie dlhu a žalovaná až následne listom
z 18. septembra 2001 uznala svoj dlh čo do dôvodu a výšky (§ 558 Občianskeho zákonníka),
nevediac pritom, že uznáva premlčaný dlh, takýto uznávací prejav žalovanej nezaložil
plynutie novej desaťročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ak
si žalobca svoje právo uplatnil na súde až 28. apríla 2004, odvolací súd správne
s prihliadnutím na žalovanou vznesenú námietku premlčania rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobu zamietol.
Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol (§ 243b ods. 1
O.s.p.).
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovanej, ktorej by podľa výsledku
konania vzniklo právo na náhradu jeho trov, žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová